Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Friday, May 10, 2013

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/355/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5110202450
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 05. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5110202450.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátevzloženízpredsedníčkysenátuJUDr.AmáliePaulerovej

a členov senátu JUDr. Róberta Urbana a Mgr. Kataríny Beniačovej v právnej veci navrhovateľa - U.
P., nar. XX.X.XXXX, bytom K., V. XXXX/XX, právne zastúpený Mgr. Michalom Zemanom, advokátom
Advokátskej kancelárie Zárecký Zeman Ďurišová, so sídlom U. XX, V., proti odporcovi STOPKRIMI s.r.o.
so sídlom Martina Rázusa 23A, Žilina, IČO: 31 609 139, právne zastúpený Advokátskou kanceláriou
Mendel, Mestická, Slovíková, s.r.o. so sídlom Ul. Hollého 371/31, Žilina, IČO: 36 421 910, o určenie
neplatnosti skončenia pracovného pomeru, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina
č. k. 4C/26/2010-75 zo dňa 8. júla 2011 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru,
ktoré bolo dané odporcom navrhovateľovi listom zo dňa 27.11.2009 p o t v r d z u j e .

Vo výroku o náhrade trov prvostupňového konania rozsudok okresného súdu z r u š u j e a
v rozsahu tohto zrušenia v r a c i a vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané odporcom
navrhovateľovi listom zo dňa 27.11.2009 je neplatné. Odporcovi uložil povinnosť nahradiť navrhovateľovi
trovy konania vo výške 2.841,27 eur.

Vychádzal zo zistenia, že odporca uplatnil voči navrhovateľovi okamžité skončenie pracovného pomeru
v zákonnej dvojmesačnej lehote (§ 68 ods. 2 Zákonníka práce). Navrhovateľ sa konania, ktoré odporca

posúdil ako závažné porušenie pracovnej disciplíny dopustil dňa 17.11.2009 a okamžité skončenie
pracovného pomeru mu bolo dané dňa 27.11.2009. Rovnako, pokiaľ išlo o posúdenie včasnosti
uplatnenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru navrhovateľom na súde konštatoval,
že návrhnazačatiekonania podalvzákonnejlehotestanovenej§77Zákonníkapráce,ato douplynutia
dvoch mesiacov odo dňa, kedy sa mal jeho pracovný pomer skončiť.

Následne sa zameral na posúdenie (ne)existencie dôvodu, pre ktorý odporca s navrhovateľom okamžite
skončil pracovný pomer. Podľa odporcu, navrhovateľ mal vykonávať mimo pracovného času činnosť,

ktorá je totožná s pracovnou náplňou odporcu, použiť pri nej odporcovi patriace pracovné a dopravné
prostriedky. Samotný konateľ odporcu však na pojednávaní potvrdil, že si uvedomil svoj omyl a konal
unáhlene, pokiaľ vyhodnotil správanie sa navrhovateľa ako dôvod pre okamžité skončenie pracovného
pomeru. Tohto videl v pohostinstve v Gbeľanoch s pracovným nástrojom v ruke a vyhodnotil to ako
výkon činnosti, ktorá je totožná s činnosťou odporcu. Na základe týchto skutočností preto odporca
na okamžitom skončení pracovného pomeru netrval a dňa 17.3.2010 vyhotovil v písomnej forme
„odvolanie okamžitého skončenia pracovného pomeru“, ktoré bolo navrhovateľovi do vlastných rúkdoručené dňa 26.3.2010. Zároveň vyzval navrhovateľa, aby nastúpil do zamestnania. V súvislosti s
týmto odvolaním, odporca žiadal žalobný návrh zamietnuť z dôvodu nedostatku naliehavého právneho
záujmunaurčeníneplatnostiokamžitéhoskončeniapracovnéhopomeru.Prvostupňovýsúdodvolávajúc

sa na ustálenú judikatúru konštatoval, že zákonník práce neumožňuje okamžité skončenie pracovného
pomeru odvolať tak, ako to urobil odporca. Poukázal na to, že z dôvodu právnej istoty je nutné o
neplatnosti skončenia pracovného pomeru rozhodnúť súdom, teda na takomto určení je daný naliehavý
právny záujem. Obranu odporcu, že navrhovateľ konal špekulatívne a porušil dobré mravy, vyhodnotil
ako nedôvodnú. Nemožno navrhovateľovi vyčítať, že si po tom, ako bol s ním okamžite skončený

pracovný pomer odporcom, začal hľadať nové zamestnanie. Odporca zotrval na dôvodoch okamžitého
skončenia pracovného pomeru takmer 4 mesiace a z tvrdenia navrhovateľa vyplynulo, že finančná
situácia v jeho rodine sa stala neúnosnou, vzhľadom na to, že zamestnanie stratila aj jeho manželka.

O trovách konania rozhodol podľa § 146 ods. 2 druhá veta O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 veta prvá
O.s.p.Podrobnevodôvodnenínapadnutéhorozhodnutiakonkretizovaljednotlivéúkonyprávnejslužbya
ostatné výdavky, za ktoré bola v zmysle Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. poskytnutá odmena a náhrada

právnemu zástupcovi navrhovateľa. O povinnosti odporcu zaplatiť trovy konania na účet právneho
zástupcu navrhovateľa rozhodol podľa § 149 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal jeho zmeny
tak, že žalobný návrh bude v celom rozsahu zamietnutý. Uviedol, že na možnosť odvolania okamžitého
skončenia pracovného pomeru existuje aj iný názor ako si osvojil prvostupňový súd. Tento sa opiera

o gramatický výklad ustanovení § 78 a 79 Zákonníka práce, podľa ktorých ak zamestnanec alebo
zamestnávateľ neplatne okamžite skončili pracovný pomer (teda nielen pri výpovedi, ale aj pri iných
formách právnych úkonov) a druhý účastník oznámi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, pracovný pomer
trvá aj naďalej. V prejednávanej veci navrhovateľ oznámil odporcovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní
listom zo dňa 19.1.2010, odporca po uvážení okamžité skončenie pracovného pomeru jednostranne

zrušil, preto pracovný pomer navrhovateľa naďalej trvá. Zároveň zdôraznil špekulatívne konanie
navrhovateľa, ktorý potom, ako mu bolo doručené odvolanie okamžitého skončenia pracovného pomeru
dňa 26.3.2010, sa následne dňa 29.3.2010 dostavil k odporcovi ako k svojmu zamestnávateľovi, kedy
mu oznámil, že s ním okamžite ukončuje pracovný pomer z dôvodu nevyplatenia mzdy za mesiace
január a február 2010. Z takéhoto správania navrhovateľa je zrejmé, že tento nemal záujem u odporcu

naďalej pracovať a pokiaľ aj oznámil odporcovi listom zo dňa 19.1.2010, že chce u neho ďalej pracovať,
nemožno považovať tento úkon za vážny. Rovnako označil za nesprávny záver okresného súdu o
existencii naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení a to práve z dôvodu, že odvolaním
okamžitého skončenia pracovného pomeru a nahradením mzdy odpadol dôvod, pre ktorý sa účastníci
súdili. Odvolanie podal odporca aj voči výroku o trovách konania. Namietal, že z vyčíslenia trov právneho

zastúpenia nie je zrejmé, na základe čoho si právny zástupca navrhovateľa uplatnil trovy podľa § 10 ods.
3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. vo výške 353,54 eur za každý úkon. V rozhodnutí nie je vysvetlené o aké
opakujúce plnenie sa jedná pri poskytovaní právnej služby. Ďalej žiadal, aby odvolací súd navrhovateľovi
náhradu trov nepriznal podľa § 150 O.s.p. z dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré sú zároveň aj
dôvodmi odvolania vo veci samej.

Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu odporcu navrhol prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne
potvrdiť a priznať mu trovy odvolacieho konania. Stotožnil sa so záverom prvostupňového súdu, že
okamžitéskončeniepracovnéhopomerunemožnoodvolať.Zákonníkprácejeviazanýzásadounumerus
clausus pri jednostranných a dvojstranných právnych úkonoch. Z tejto zásady vyplýva, že účastníci
môžu uskutočňovať výlučne tie jednostranné právne úkony, ktoré sú upravené právnymi predpismi.

K odvolaniu okamžitého skončenia pracovného pomeru by mohlo dôjsť len dovtedy, kým by nebolo
doručené druhej strane, čo však nie je prípad prejednávanej veci. Zákonník práce iba pripúšťa uzatvoriť
dohodu o sporných nárokoch. Ďalej poukázal na to, že pri určovaní neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru nie je potrebné preukazovať naliehavý právny záujem, nakoľko možnosť domáhať
sa takejto neplatnosti vyplýva priamo zo Zákonníka práce. Za nedôvodný považoval aj argument

údajného špekulatívneho konania z jeho strany. Uviedol, že na ďalšom zamestnaní trval aj potom, ako
mu bolo oznámené okamžité skončenie pracovného pomeru. Zároveň bol nútený si hľadať prácu aby
sa mohol uživiť, pričom si našiel zamestnanie s nástupom do práce od 1.4.2010. Odporca mu listom
doručeným dňa 26.3.2010 - piatok oznámil, že môže pokračovať v práci, takže reálne mohol nastúpiť do
zamestnania dňa 29.3.2010 - pondelok. Keďže v tom čase mal už „zazmluvnený“ iný pracovný pomer snástupom 1.4.2010, jeden pracovný pomer ukončil a to práve s odporcom, nakoľko si vybral pracovné
prostredie, ktoré nebude k nemu tak nepriateľsky naladené ako odporca.

Pokiaľ išlo o výrok o trovách konania, tento podľa jeho názoru zodpovedá právnym predpisom a z

odôvodnenia je zrejmé akými úvahami sa prvostupňový súd riadil pri určovaní trov konania.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal účastník (§
201 prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec v rozsahu
danom v ustanovení § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.
za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.) rozsudok okresného súdu vo výroku o určení neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p. Vo

výroku o náhrade trov konania rozsudok okresného súdu podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. zrušil a podľa
odseku 2 tohto zákonného ustanovenia v rozsahu zrušenia vrátil vec prvostupňovému súdu v tejto časti
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Odvolací súd sa v zásadných a rozhodujúcich zisteniach a záveroch týkajúcich sa rozhodnutia o
určení neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, a preto sa obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov rozsudku okresného súdu
a na zdôraznenie vecnej správnosti len doplnil/- zopakoval niektoré podstatné skutočnosti/argumenty.
Zároveň v tomto smere prihliadol na konkrétne námietky odvolateľa (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Odporca na podporu správnosti svojich odvolacích námietok týkajúcich sa nesprávneho právneho
posúdenia veci prvostupňovým súdom, poukázal na súdne rozhodnutie Najvyššieho súdu SR

uverejnené v časopise zo súdnej praxe pod č. 73/1996. V tomto rozhodnutí, na základe podaného
dovolania, Najvyšší súd konštatuje možnosť odstúpenia od okamžitého zrušenia pracovného pomeru
napriek tomu, že Zákonník práce výslovne nerieši takúto možnosť. Uvádza, že ak zamestnávateľ
neplatne zruší so zamestnancom pracovný pomer okamžite, môže od tohto svojho prejavu ustúpiť, ak s
týmzamestnanecsúhlasil,aleboakmuzamestnanecoznámil,žesokamžitýmzrušenímnesúhlasíatrvá

na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával. Ak však zamestnanec nemá záujem na tom, aby ho
zamestnávateľ ďalej zamestnával, ale uplatňuje už len nároky na náhradu mzdy za obdobie výpovednej
doby, nemôže zamestnávateľ od svojho prejavu smerujúceho k okamžitému zrušeniu pracovného
pomeru odstúpiť.

Krajský súd sa však s týmto právnym záverom nestotožňuje. Vychádza z toho, že základným prameňom

pracovného práva sú normatívne právne akty. Sú to predovšetkým Ústava SR a ústavné zákony, ďalej
zákony a právne predpisy vydané na ich vykonanie. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že podľa
článku 51 Ústavy SR domáhať sa práv uvedených v článku 35, 36, 37 ods. 4, 38 až 42 a článkov 44
až 46 tejto Ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Základným
pracovnoprávnym predpisom vo forme zákona je Zákonník práce, ktorý bol prijatý a vyhlásený pod č.

311/2011 Z.z. s právnou účinnosťou od 1.4.2002 a nahradil Zákonník práce č. 65/1965 Zb. Zákonník
práce a ostatné pracovnoprávne predpisy tak vychádzajúc z vyššie uvedeného článku Ústavy majú
zásadne kogentnú povahu; čo okrem iného znamená, že účastníci pracovnoprávnych vzťahov môžu
robiť len také právne úkony, ktoré sú upravené (predvídané) pracovnoprávnymi predpismi, a že možnosť
konať inak sa uplatní len tam, kde to pracovnoprávne predpisy umožňujú. U kogentných právnych

predpisov totiž platí, že „čo nie je dovolené, je zakázané“; v prípade, že pracovnoprávne predpisy
účastníkom neumožňujú, aby si upravili svoje práva a povinnosti odchylným (iným) než určeným
spôsobom, je treba to, čo nevyhovuje týmto predpisom považovať za zakázané. Skončenie pracovného
pomeru je v Zákonníku práce upravené zásadne kogentným spôsobom. Možnosť odvolať (zrušiť)
doručené okamžité zrušenie pracovného pomeru v Zákonníku práce nie je - na rozdiel od rozviazania

pracovného pomeru výpoveďou - upravené. Z povahy tejto právnej úpravy je treba dospieť k záveru,
že takýto spôsobom zmeny zákonných účinkov doručenia okamžitého zrušenia pracovného pomeru
druhému účastníkovi, je už z týchto dôvodov neprípustným.

Okamžité zrušenie pracovného pomeru je písomný jednostranný právny úkon. Tento právny úkon
smerujúci k bezprostrednému skončeniu pracovného pomeru, môže účastník bez ďalšieho odvolať(zrušiť) aj keď už bol odovzdaný na doručenie iba, ak tak urobí skôr, než je listina obsahujúca tento
úkon druhému účastníkovi doručená. Prvostupňový súd dospel k správnemu záveru, že okamžité
zrušenie pracovného pomeru, ktoré už bolo doručené druhému účastníkovi nemôže byť tým, kto ho

urobil, dodatočne odvolané, zrušené. Okamžité zrušenie pracovného pomeru svoje účinky stráca iba na
základe právoplatného rozhodnutia súdu, ktorým bolo určené, že takéto zrušenie pracovného pomeru je
neplatné, alebo na základe dohody o sporných nárokoch, v ktorej sa účastníci dohodli, že ich pracovný
pomer po doručení okamžitého zrušenia pracovného pomeru trval a bude trvať aj naďalej.

Pre posúdenie prejednávanej veci bolo okrem iného podstatné aj aký význam má oznámenie

navrhovateľa ako zamestnanca, odporcovi ako zamestnávateľovi podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce,
že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával.

Oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ po neplatnom skončení
pracovného pomeru ďalej zamestnával, je jednostranným právnym úkonom zamestnanca adresovaným
zamestnávateľovi. Samotná skutočnosť, že jeho obsahom je vyjadrenie nesúhlasného stanoviska s
rozviazaním pracovného pomeru a zotrvanie na jeho ďalšom pokračovaní, však ešte sama o sebe

neodôvodňuje záver, že ide zároveň o ponuku (ofertu) na uzatvorenie zmluvy, ktorou by bola upravená
sporná otázka ďalšej existencie pracovného pomeru. Nemožno totiž opomenúť, že právny úkon je
definovaný ako prejav vôle smerujúci k vzniku, zmeny alebo zániku tých práv alebo povinnosti, ktoré
právne predpisy s takýmto prejavom spájajú; vznik, zmena alebo zánik iných práv a povinnosti než tých,
ktoré právne predpisy s určitým právnym úkonom spájajú je preto vylúčené. S oznámením zamestnanca,

že trvá na ďalšom zamestnaní zákonné ustanovenie § 79 ods. 1 Zákonníka práce spojuje iba (pri
splnení ďalších určených predpokladov) vznik nároku na náhradu mzdy z neplatného rozviazania
pracovného pomeru. Pretože iné účinky právne predpisy uvedenému oznámeniu nepriznávajú, nie je
možné tento právny úkon bez ďalšieho považovať zároveň za návrh na uzavretie dohody o sporných
nárokoch, prípadne dohody o ďalšom trvaní pracovného pomeru. Na uvedenom závere nič nemení to,

či zamestnanec zamestnávateľovi oznámil, že trval na tom, aby ho ďalej zamestnával, nakoľko takéto
oznámenie sa v právnych vzťahoch účastníkov môže prejaviť iba vtedy, ak bolo okamžité zrušenie
pracovného pomeru neplatným skončením pracovného pomeru, čo je dané, ako už bolo konštatované
vyššie iba vtedy, ak bolo právoplatným rozhodnutím súdu určené, že okamžité zrušenie pracovného
pomeru je neplatné. V takýchto prípadoch môže pracovný pomer účastníkov trvať aj naďalej.

V prejednávanej veci z hľadiska skutkového stavu bolo zistené, že odporca s navrhovateľom okamžite
skončil pracovný pomer dňa 27.11.2009. Navrhovateľ odporcovi prostredníctvom svojho právneho
zástupcu listom zo dňa 19.1.2010 oznámil svoj nesúhlas s okamžitým skončením pracovného pomeru
a trval na tom, aby ho ďalej zamestnával. Odporca na uvedené reagoval listom zo dňa 21.1.2010,
ktorým zotrval na dôvodoch okamžitého skončenia pracovného pomeru. Následne ďalším listom zo dňa

17.3.2010 označeným ako „odvolanie okamžitého skončenia pracovného pomeru“, ktorý bol doručený
navrhovateľovi dňa 26.3.2010 „odvolal“ svoj právny úkon, ktorým pracovný pomer s navrhovateľom
skončil s tým, že ho vyzval, aby nastúpil do zamestnania.

Ako už odvolací súd uzavrel, nemožno jednostranným právnym úkonom odvolať okamžité skončenie
pracovného pomeru zamestnávateľom, pokiaľ už toto okamžité skončenie je v dispozícii zamestnanca.

Ďalšie trvanie pracovného pomeru môže vzniknúť len na základe dohody o sporných nárokoch. Obsah
oznámenianavrhovateľa,žetrvánaďalšomzamestnaní,všakneumožňujezáverotom,žeišlooponuku
na uzavretie dohody o sporných nárokoch. Následné odvolanie okamžitého skončenia pracovného
pomeru odporcom a jeho výzvu, aby navrhovateľ do zamestnania nastúpil, rovnako nemožno považovať
za návrh na uzavretie dohody o sporných nárokoch, naviac, keď navrhovateľ po tejto výzve u odporcu

pracovný pomer ukončil okamžitým zrušením pre nevyplatenie mzdy.

Ďalšia odvolacia námietka smerovala k poukazovaniu na tzv. špekulatívne správanie navrhovateľa,
pokiaľ tento na základe výzvy na odporcu, aby pokračoval v práci v deň, keď mal do práce
nastúpiť, mu doručil okamžité zrušenie pracovného pomeru. Podľa názoru krajského súdu právo
domáhať sa neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru je zákonné právo, ktoré vyplýva

navrhovateľovi z ustanovení Zákonníka práce. V kontexte skutočností, ktoré vyšli najavo v rámci konaniapred prvostupňovým súdom, sa možno stotožniť s vyjadrením navrhovateľa, že okolnosti skončenia
pracovného pomeru u odporcu boli dôvodom, pre ktorý sa rozhodol využiť ním získanú ďalšiu pracovnú
ponuku. Nesporne mal navrhovateľ záujem pokračovať v pracovnom pomere u odporcu , na čo odporca

najskôr reagoval negatívne. Až po uplynutí dlhšieho časového obdobia, kedy odporca sám zvážil, že v
súvislostisoskončenímpracovnéhopomerukosobenavrhovateľakonalunáhlenebezriadnehozistenia
všetkých podstatných okolností, sa rozhodol upustiť od takéhoto spôsobu skončenia pracovného
pomeru. Ak si navrhovateľ počas tohto obdobia aktívne hľadal zamestnanie a z dôvodu porušenia
povinnosti odporcom ako zamestnávateľom vyplatiť mu mzdu, ukončil pracovný pomer, nemožno

jeho konanie vyhodnotiť ako zneužitie práva. Naopak, správanie sa odporcu, ktorý bez dostatočného
zistenia, unáhlene ukončil pracovný pomer navrhovateľa, môže vzbudzovať dôvodnú pochybnosť o jeho
skutočnom záujme umožniť navrhovateľovi ďalej u neho pracovať.

Odporca napadol správnosť výroku rozsudku prvostupňového súdu o trovách konaniach, v tejto časti
považoval krajský súd odvolanie za dôvodné. Napriek tomu, že prvostupňový súd rozsiahlo a podrobne
odôvodnil svoje rozhodnutie o trovách konania, neprihliadal pri ich určení dôsledne na to, čo bolo

predmetom konania. Navrhovateľ sa pôvodne podaným žalobným návrhom dožadoval dvoch nárokov
a to určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy, ktorú si pôvodne
uplatnil za obdobie od 20.1.2010 do právoplatnosti rozsudku, za každý mesiac vo výške 413,80
eur. Na pojednávaní konanom dňa 14.1.2011 zobral čiastočne žalobný návrh späť vo výške 329,80
eur, o zastavení v tejto časti konania rozhodol prvostupňový súd uznesením vyhláseným na tomto

pojednávaní a konanie v časti „uplatneného nároku na zaplatenie náhrady mzdy vo výške 329,80
eur“ zastavil. Následne na pojednávaní konanom dňa 8.7.2011 zobral navrhovateľ žalobu aj vo zvyšnej
časti zaplatenia náhrady mzdy späť. Prvostupňový súd následne vyhlásil uznesenie, ktorým zastavil
konanie o nároku navrhovateľa „na náhradu mzdy vo výške 413,80 eur za jeden mesiac za obdobie od
20.1.2010 do nadobudnutia právoplatnosti rozsudku“. Tieto „zastavenia konania“ je nutné vyhodnocovať

v súvislosti s posúdením z akých dôvodov došlo k späťvzatiu žalobného návrhu a premietnuť to
do vyjadrenia úspechu/neúspechu účastníka - navrhovateľa v konaní. Okrem toho, možno prisvedčiť
námietke odporcu, že nie je zrejmé akým matematickým postupom prvostupňový súd určil výšku
odmeny za jeden úkon právnej služby a aké opakujúce sa plnenie zobral do úvahy. Čiastočne zmätočne
pôsobia aj jednotlivé rozhodnutia o zastavení konania týkajúce sa nároku navrhovateľa na náhradu

mzdy. So všetkými týmito okolnosťami sa musí prvostupňový súd pri rozhodovaní o trovách konania
vysporiadať . Krajský súd, preto rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania zrušil a vec mu
vrátil v tejto časti na ďalšie konanie a nové rozhodnutia. Prvostupňový súd v novom rozhodnutí zároveň
rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie prípustné n i e j e .