Decision was made at the court Krajský súd Trnava
Judgement was issued by JUDr. Róbert Foltán
Judgement form – Uznesenie
Judgement nature – Potvrdzujúce
Source – original document (the link may not work anymore)
Referenced legislation in the judgement
Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21CoE/224/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2610207084
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Foltán
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2610207084.1
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803, so
sídlom Pajštúnska č. 5, 851 02 Bratislava, právne zast.: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska
5, 851 02 Bratislava, IČO 36613843 proti povinnému: W. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX U. D.
S. XXX, zastúpený opatrovníčkou M. Y., zamestnankyňou Okresného súdu Senica, vedenej u súdneho
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého so sídlom exekútorského úradu Bratislava, Záhradnícka č. 62, pod
sp. zn. EX 13028/2010u na vymoženie 516,33 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Senica č. k. 3Er/557/2010-14 zo dňa 11.09.2012 takto
r o z h o d o l :
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
o d ô v o d n e n i e :
Súd prvého stupňa zastavil konanie vo veci výkonu exekúcie v prospech oprávneného o vymoženie
516,33 eur s prísl. na podklade exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Rozhodcovského súdu
zriadeného pri Slovenskej hospodárskej komore, s.r.o., sp. zn. EP 20640/2010 zo dňa 22.04.2010.
Rozhodol tak po preskúmaní exekučného titulu a rozhodnutie odôvodnil podľa § 45 ods. 1, ods. 2
zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, § 52 ods. 1 § 53 ods. 1, § 54 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, v znení účinnom do 31.12.2007, § 2 zákona č. 258/2001 Z.z. spotrebiteľských úveroch ( v
znení platnom ku dňu uzavretia zmluvy), čl. 6 ods. 1 smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. Apríla 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Súd prvého stupňa z predložených listinných
dôkazov mal za preukázané, že právny vzťah vznikol na základe Zmluvy o úvere zo dňa 23.02.2006 ,
na základe ktorej právny predchodca oprávneného poskytol povinnému finančné prostriedky a povinný
sa zaviazal poskytnuté finančné prostriedky splatiť v dohodnutých splátkach.
Prvostupňový súd posúdil predmetný právny vzťah ako spotrebiteľský vzhľadom na § 2 písm. a) a
b) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy,
keď spotrebiteľským úverom je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy
o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme.
Spotrebiteľskou zmluvou je zmluva uzavretá podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka,
ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch,
a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje, ako aj s prihliadnutím na
predmet činnosti dodávateľa na výpise z Obchodného registra SR, ako aj s prihliadnutím na skutočnosť,
že súdu je z rozhodovacej činnosti známe, že oprávnený vystupuje v obdobných prípadoch poskytovania
úverov opätovne. Oprávnený pri uzatváraní zmluvy o úvere konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti
a zmluvu uzatvoril s povinným ako fyzickou osobou nepodnikateľom. Na základe uvedených skutočností
mal prvostupňový súd za preukázané, že ide o spotrebiteľskú zmluvu a na právny vzťah účastníkov
je potrebné okrem zmluvných dojednaní aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka ospotrebiteľských zmluvách, ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzku bez ohľadu na
dohodu strán, ako aj normy európskeho práva zamerané na ochranu spotrebiteľa.
Z predmetnej zmluvy uzavretej dňa 23.02.2006, vyplýva, že neoddeliteľnou súčasťou uvedenej zmluvy
sú všeobecné obchodné podmienky, v ktorých sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré by v
budúcnosti medzi nimi vznikli zo zmluvy budú riešené dohodou zmluvných strán. V prípade, ak nedôjde
medzi zmluvnými stranami k dohode, budú spory riešené v rozhodcovskom konaní rozhodcovským
súdom Slovenskej hospodárskej komory s.r.o. a to jediným rozhodcom. Predmetnú rozhodcovskú
doložku spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa súd vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. Podľa § 53 ods. 1 a 4 Občianskeho
zákonníka, v znení účinnom do 31.12.2007, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
V zmysle § 53 ods. 5 s použitím §40a Občianskeho zákonníka neprijateľná podmienka upravená v
spotrebiteľských zmluvách je absolútne neplatná. Absolútna neplatnosť nastáva priamo zo zákona,
pôsobí voči všetkým od počiatku, a teda ani spotrebiteľa nezaväzuje. Nakoľko rozhodcovský rozsudok
bol vydaný rozhodcom, ktorý svoju právomoc na prejednanie a rozhodnutie veci odvodil od absolútne
neplatnej rozhodcovskej doložky, nie je spôsobilým exekučným titulom v zmysle § 41 Exekučného
poriadku, a preto exekúciu na jeho podklade nemožno vykonať.
Oprávnený, prostredníctvom svojho právneho zástupcu, napadol uznesenie súdu prvého stupňa
odvolaním, podaným v zákonnej lehote, pričom napadnuté uznesenie žiadal v celom rozsahu zrušiť a
vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
V odvolaní oprávnený uviedol, že súd prvého stupňa pochybil prekročením rozsahu svojej
preskúmavacej činnosti, ktorá mu je zverená exekučným poriadkom.
Oprávnený poukázal na znenie ust. § 35 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní: Doručený
rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského
konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Následne poukázal na ustanovenie § 159
O.s.p. a uviedol, že z ustanovení vyplýva, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti
ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu SR. Ďalej oprávnený namietal postup súdu na základe
ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého mal súd
prvého stupňa konanie len zastaviť a nie nevydať poverenie. Pokiaľ ide o ustanovenie § 45 ods. 1
písm. c), oprávnený uvádza, že exekučný súd by mal skúmať iba vlastnosti uloženej povinnosti, nie však
rozhodnutie samotné.
Oprávnený poukazoval tiež na európsku judikatúru, rozhodnutie Súdneho dvora C - 40/08, kde
v bode 37 sa uvádza, že ak sa má zabezpečiť stabilita práva a právnych vzťahov, ako aj
riadny výkon spravodlivosti, je dôležité, aby sa nemohli napadnúť súdne rozhodnutia, ktoré sa stali
konečnými po vyčerpaní dostupných opravných prostriedkov alebo po uplynutí lehôt stanovených na
podanie týchto opravných prostriedkov (rozsudky Kobler z 30. 09. 2003, Kapfeler z 16. 03. 2006
a Fallimento Olipiclub 3.9.2009). Súdny dvor postavil svoj záver na zásade rovnocennosti, teda
ochrana garantovaná spotrebiteľovi pri právoplatnosti rozhodcovského rozsudku musí byť porovnateľná
s ochranou garantovanou vnútroštátnym právom v rámci exekučnej fázy iných rozhodnutí.
Oprávnený dal ďalej do pozornosti, že v období do 31.12.2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až 54
Občianskeho zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v 8. Časti
OZ, ako aj na zmluvu podľa § 55 OZ. Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku a v
zákone o spotrebiteľských úveroch č.258/2001 Z.z. V dôsledku toho sa na účastníkov úverovej zmluvy
nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení § 879f ods. 3 Občianskeho zákonníka.
Na záver oprávnený žiadal s poukazom na jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl.
6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd právo, aby vecne príslušný (exekučný) súdpriznal jeho nároku ochranu spôsobom a v rozsahu, aký ustanovuje zákon. Zároveň dal do pozornosti
dôvodovú správu k § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, s ohľadom, že ak by aj niektoré z
ustanovení rozhodcovskej doložky zakladalo výlučne iba právomoc rozhodovať spor v rozhodcovskom
konaní, navrhovaná úprava považuje takéto ustanovenie za neprijateľné, čo však nemá za dôsledok
zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len O. s. p.)
po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 201, 204 O. s. p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202 O. s. p., § 58 ods. 4 Exekučného poriadku), preskúmal
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa (§ 212 ods. 2 písm. a) O. s. p.), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.), a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je vecne
správne.
Podľa § 219 ods. 1 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa dospel k záveru, že súd
prvého stupňa správne zistil skutkový stav a vec správne právne posúdil a z tohto dôvodu sa odvolací
súd stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a na toto poukazuje.
Pre zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia odvolací súd uvádza, že z formy a obsahu Zmluvy
o úvere je zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač formulára mal oprávnený už
pripravenú a dopisoval do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa povinného, pričom povinný obsah tejto
zmluvy žiadnym podstatným spôsobom nemohol ovplyvniť a ani neovplyvnil.
Odvolací súd sa takisto stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že predmetná rozhodcovská doložka
znemožňuje voľbu povinného (spotrebiteľa) dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Možno
povedať, že takto dojednaná rozhodcovská doložka spôsobuje hrubú jednostrannú výhodnosť pre
oprávneného, pretože výber rozhodcu oprávneným nemal povinný možnosť ovplyvniť a vzhľadom na
svoje slabšie postavenie v tomto vzťahu mohol zmluvu, ktorá bola vopred pripravená, len ako celok
prijať alebo odmietnuť. V danom prípade nemožno teda uvažovať nad tým, že by išlo o individuálne
dojednanú zmluvnú podmienku. Rozhodcovská doložka dojednaná za týchto podmienok môže ľahko
slúžiťnaobchádzanieplatnejprávnejúpravyslúžiacejnaochranuspotrebiteľa.Oprávnený,ktorýfakticky
určuje, ktorý konkrétny rozhodca bude rozhodovať o prípadných sporoch zo zmluvy, nakoľko povinný
(spotrebiteľ) nemá možnosť tento výber ovplyvniť, je pre vybraného rozhodcu zdrojom príjmov, preto
je namieste obava, do akej miery je potom takéto rozhodcovské konanie objektívne. Následkom je
skutočnosť, že rozhodcovský súd vôbec nemal právomoc, vzhľadom na neplatnosť rozhodcovskej
doložky, rozhodovať daný spor, preto predmetný rozhodcovský rozsudok nemožno považovať za
spôsobilý exekučný titul.
Odvolací súd zároveň poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS
372/2011-18 zo dňa 13.09.2011 súvisiaceho s problematikou neprijateľnej rozhodcovskej doložky, v
ktorom Ústavný súd SR konštatoval, že: „všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného
konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z
týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať“.
ÚstavnýsúdSRvcitovanomrozhodnutípoukázalajnaustálenújudikatúruNajvyššiehosúduSlovenskej
republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 1997 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v
Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len
na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej“.Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa a tiež posúdil predmetný rozhodcovský
rozsudok - exekučný titul, že nie je v súlade so zákonom. Podľa smernice Rady 93/13/EHS z 5.
apríla 1993 o nekalých obchodných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách členské štáty musia
zabezpečiť, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany
predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby
zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez
nekalých podmienok. V takomto prípade teda nie je dôvodné poukazovať na novelizáciu ustanovení
§ 53 a 54 Občianskeho zákonníka od 01. 01. 2008, nakoľko predmetná zmluva bola uzatvorená pred
týmto dátumom. Odvolací súd neprihliadol na argumenty oprávneného, nakoľko Slovenská republika
ako členský štát Európskej únie sa zaviazala, že svoje právne predpisy upraví v súlade s európskou
legislatívou tak, aby chránili spotrebiteľa.
Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zák. č. 634/1992 Zb.
o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.6.2007. Jeho ust. § 23a účinné v
období od 01.01.2000 do 24.11.2004 zakotvilo tzv. typovú zmluvu, ktorou sa podľa citovaného zákona
rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy
podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia typová zmluva nesmie obsahovať
a) neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán, najmä 1. podmienky, ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby
na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej služby, 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj
výrobku alebo poskytnutie služby s požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho
spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu; b) podmienky, ktoré sú v rozpore s
dobrými mravmi.
S účinnosťou od 25.11.2004 (do 30.06.2007) citovaný zákon v § 23a definoval už spotrebiteľské zmluvy
ako zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka ako aj všetky iné zmluvy,
ktorýchcharakteristickýmznakomje,žesauzavierajúvoviacerýchprípadochajeobvyklé,žespotrebiteľ
obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.
Nadväzne dňa 1.7.2007 nadobudol účinnosť nový Zákon o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z.z., ktorý
v pôvodnom znení v § 3 ods. 3 zakotvil, že každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými
podmienkami spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka
alebo Obchodného zákonníka alebo aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa
uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom
neovplyvňuje; aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, sa
primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Toto znenie bolo účinné až do novelizácie zák.
č. 397/2008 s účinnosťou od 1.11.2008.
Znenie § 52 ods. 1 OZ účinné do 31.12.2007 definovalo spotrebiteľskú zmluvu tak, že spotrebiteľskými
zmluvami sú kúpna zmluvu, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti OZ, ako
aj zmluva podľa § 55 OZ, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane
spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na
uzavretie zmluvy.
S účinnosťou od 1.1.2008 Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu už definuje ako každú
zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Hoci podľa gramatického výkladu ustanovenia § 52 ods. 1 OZ v znení účinnom do 31.12.2007 možno
dospieť k záveru, že úprava spotrebiteľských zmlúv, a teda vo svojej podstate aj ochrana spotrebiteľa
má svoje miesto len u zmlúv, ktoré sú upravené v 8. časti OZ, takýto výklad je však zjednodušený
a nesprávny. Pri výklade tejto občianskoprávnej úpravy je potrebné rešpektovať skutočnosť, že táto
úprava je implementáciou smerníc Európskych spoločenstiev. Zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým
sa novelizoval Občiansky zákonník, bola prebratá smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095,21/4/1993, str. 29-34) (ďalej len smernica). Túto smernicu je nevyhnutné využívať ako interpretačné
pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Podľa čl. 1
ods. 1 smernice účelom tejto smernice je aproximovať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia
členských štátov, ktoré sa nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi predajcom alebo
dodávateľom a spotrebiteľom. Predmetná smernica definuje teda spotrebiteľskú zmluvu ako zmluvu
uzatvorenú medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, a takto je potrebné vykladať aj
predmetné ustanovenie § 52 OZ účinné do 31.12.2007. Tiež je nesporné, že predmetná zmluva je
spotrebiteľskou zmluvou v zmysle cit. § 23a zák. č. 634/1992 Zb. v znení od 25.11.2004, keďže
ide o zmluvu uzavretú podľa Obchodného zákonníka a jej charakteristickým znakom je, že sa
uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom
neovplyvnil. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky
spotrebiteľskou zmluvou.
Predmetná zmluva je taktiež zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 zákona o spotrebiteľských
úveroch č. 258/2001 Z.z., čo vyplýva aj z obchodných podmienok. Úprava v OZ je chápaná ako
všeobecná úprava spotrebiteľských zmlúv a na určité druhy spotrebiteľských zmlúv (napr. zmluva o
spotrebiteľskom úvere) sa aplikuje aj ďalšia podrobnejšia a špecifickejšia úprava stanovená v iných
právnych predpisoch. Za takéhoto stavu je nanajvýš nelogické vytvárať dva režimy spotrebiteľských
zmlúv, kde na jedny sa bude aplikovať všeobecná úprava v OZ a spotrebiteľovi sa bude poskytovať
ochrana vyplývajúca z týchto ustanovení, kým na iné spotrebiteľské zmluvy sa táto všeobecná úprava
aplikovať nebude.
Poukazujúc na vyššie uvedené dôvody odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa správne rozhodol,
keď zastavil konanie, a preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne v zmysle § 219
ods. 1 a ods. 2 O. s. p. potvrdil.
Odvolací súd o trovách odvolacieho konania nerozhodoval, pretože tu nešlo o konečné rozhodnutie a
nedostatok rozhodnutia súdu prvého stupňa (o trovách konania či exekúcie) je spojený s povinnosťou
súdu prvého stupňa rozhodnúť v konečnom rozhodnutí aj o trovách odvolacieho konania (§ 251 ods.
4 a § 224 ods. 4 O. s. p.).
Senátom odvolacieho súdu bolo toto rozhodnutie prijaté v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on . Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.