Uznesenie ,
Odmietajúce odvolanie Judgement was issued on Monday, June 30, 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoE/846/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2613200717
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2613200717.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave vo veci exekúcie oprávnenej: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Bratislava, Pribinova
25, proti povinnej: U. J., nar. XX. Y. XXXX, bytom K., X. XXX, o 985,88 eur s príslušenstvom, o odvolaní
súdneho exekútora JUDr. Patriciusa Baďuru, Bratislava, Štefana Rosívala 2 proti uzneseniu Okresného
súdu Senica z 21. júna 2013 č. k. 6Er/48/2013-20, EX 25/13 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd odvolanie o d m i e t a .

Žiadna z účastníčok nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

NapádanýmuznesenímsúdprvéhostupňavovýrokuI/zastavilexekučnékonanieavovýrokuII/vyslovil,
že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov exekučného konania. Toto rozhodnutie v časti o
zastavení exekučného konania právne odôvodnil ustanovením § 44 ods. 2 a 3 E. p. (zákona č. 233/1995
Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení, čiže Exekučného poriadku) a vecne zamietnutím žiadosti

súdneho exekútora o udelenie poverenia uznesením č. k. 6Er/48/2013-13 z 18. marca 2013 a potrebou
zastavenia exekučného konania po nadobudnutí právoplatnosti takéhoto uznesenia (4. mája 2013).
Rozhodnutie o trovách exekučného konania potom odôvodnil právne § 200 ods. 2 a § 201 ods. 1 E. p. a
vecne nepriznaním náhrady trov exekúcie žiadnemu z účastníkov, nakoľko k vykonaniu exekúcie vôbec
nedošlo a účastníkom v tejto súvislosti žiadne trovy nevznikli.

Proti tomuto uzneseniu a to len voči výroku o náhrade trov konania podal (za iných okolností včas)
odvolanie iba súdny exekútor s návrhom na jeho zrušenie v odvolaním napadnutej časti a rozhodnutie vo

veci trov exekúcie nešpecifikovaným spôsobom. Dôvodil, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď tento mal pri rozhodovaní o trovách exekučného konania
aplikovať ust. § 47 ods. 3 druhej vety E. p., v zmysle ktorého do doručenia poverenia na vykonanie
exekúcie má súdny exekútor nárok na odmenu za spísanie návrhu na vykonanie exekúcie a nárok na
náhradu účelne vynaložených hotových výdavkov.

Oprávnená ani povinná odvolacie návrhy nepodali.

Podľa § 251 ods. 4 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších
zmien a doplnení) na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu (ktorým
je na základe poznámky č. 31 k ustanoveniu práve E. p. - pozn. odvolacieho súdu) sa použijú
ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však
vždy uznesením.Podľa § 201 vety prvej O. s. p. účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním,
pokiaľ to zákon nevylučuje.

Podľa § 202 ods. 2 O. s. p. odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa

osobitného zákona, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak, a ani proti uzneseniu v konaní
o vymáhanie súdnych pohľadávok podľa osobitného zákona (pričom prvým z osobitných zákonov
zmienených v tu citovanom ustanovení O. s. p. sa opätovne na základe poznámky č. 31 rozumie E. p.
- pozn. odvolacieho súdu).

Podľa § 37 ods. 1 E. p. účastníkmi konania sú oprávnený a povinný; iné osoby sú účastníkmi len tej
časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie,

účastníkom konania je aj poverený exekútor.

Podľa § 57 ods. 1 E. p. exekúciu súd zastaví z dôvodov v takomto ustanovení uvedených, podľa odseku
2 rovnakého ustanovenia exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo
osobitného zákona a podľa § 58 ods. 6 E. p. (v znení platnom a účinnom v čase vydania napádaného
uznesenia, resp. podania proti nemu odvolania) proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa

§ 57 je odvolanie prípustné.

Napokon podľa § 218 ods. 1 písm. b/ O. s. p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané
niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený; podľa písm. c/ rovnakého paragrafu i odseku zákona potom
tak isto sa naloží s odvolaním, pokiaľ toto bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie
prípustné.

Z ustanovení citovaných zhora je zrejmé, že odvolaním môže napadnúť výlučne rozhodnutie súdu
prvého stupňa len účastník konania a to v exekučnom konaní iba za podmienky, že príslušný zákon
prípustnosť odvolania v konkrétnom prípade výslovne ustanovil (teda možnosť odvolania predpokladá).
E. p. je totiž na rozdiel od O. s. p. založený na zásade nenapadnuteľnosti rozhodnutí súdu prvého stupňa
odvolaniami. Kým O. s. p. predpokladá možnosť odvolania prakticky proti každému rozhodnutiu súdu

prvého stupňa okrem tých, u ktorých takýto zákon ustanovil opak (v tejto súv. por. najmä § 202 ods. 1
a 3 O. s. p.); úprava v E. p. je koncipovaná presne opačne, čiže s potrebou výslovného ustanovenia
možnosti odvolania proti tomu - ktorému rozhodnutiu. Možnosť vecného prejednania odvolania v tzv.
exekučnej veci odvolacím súdom tak nie je viazaná len na subjektívne oprávnenie účastníka napadnúť
rozhodnutie odvolaním (čiže oprávnenie vyplývajúce z postavenia odvolateľa ako účastníka konania a

tiež z jeho dotknutia napádaným rozhodnutím súdu), ale aj na objektívny stav prípustnosti odvolania
proti príslušnému rozhodnutiu súdu.

V prejednávanej veci potom šlo o prípad vyššie naznačeného nedostatku subjektívneho oprávnenia
odvolateľa na podanie odvolania v kombinácii s objektívnou neprípustnosťou odvolania.

Účastníkom exekučného konania, ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, je totiž len poverený exekútor

a tým mimo akúkoľvek pochybnosť možno rozumieť len toho exekútora, ktorého žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie bolo vyhovené. K tomu však v prejednávanej veci nedošlo, pretože
žiadosť exekútora o udelenie poverenia bola zamietnutá, takýto stav sa pre nepodanie odvolania stal
nezvratným a tým sa odvrátila i možnosť, žeby sa exekútor pôvodne usilujúci o poverenie mohol v tejto
veci stať účastníkom konania.

Exekučný poriadok (ako osobitný zákon majúci vymedziť všetky výnimky z pravidla nenapadnuteľnosti
rozhodnutí vydávaných podľa takéhoto zákona odvolaniami) však i s prihliadnutím na všetky zmeny v
príslušnej zákonnej úprave upravujúcej náhradu trov ani nikdy nepočítal s možnosťou odvolania proti
rozhodnutiu o trovách exekučného konania, vydanému v súvislosti so zastavením exekučného konania
po zamietnutí žiadosti exekútora o udelenie poverenia. V tomto prípade totiž nejde o zastavenie už

prebiehajúcej exekúcie (potom, čo poverenie bolo udelené a otvorila sa tak i cesta k vymoženiu právapriznaného exekučným titulom, avšak je tu niektorý z právom predpokladaných dôvodov, pre ktorý by
exekúcia už pokračovať nemala), ale o zastavenie konania, v ktorom došlo k zamietnutiu žiadosti o
poverenie a teda k vytvoreniu prekážky brániacej dokončeniu toho, čo oprávnený návrhom sleduje.

Pretože len v prvej z práve priblížených procesných situácií ide o zastavenie exekúcie, aj u prípadných
trov vznikajúcich v takejto súvislosti bolo namieste, aby sa tu rozlišovalo medzi trovami exekučného
konania a trovami exekúcie (na ktorý významový posun inak zákonodarca buď pozabudol, neuvedomil
si ho alebo ho nebol schopný uspokojivo terminologicky postihnúť). Ak potom exekučný poriadok v
znení účinnom do 31. októbra 2013 pripúšťal odvolanie len voči rozhodnutiu o trovách „konania“ v

rozhodnutiach podľa § 57 (v ktorom prípade inak šlo opäť o nepresnosť, keďže § 57 E. p. hovorí o
zastavení exekúcie a správne tak aj § 58 zákona mal používať terminus technicus trovy exekúcie), treba
z toho a tiež z neupravenia niečoho iného v ust. § 44 ods. 2 a 3 E. p. celkom nepochybne (i za pomoci
právneho argumentu „a contrario“, čiže opakom) vyvodiť, že odvolanie proti rozhodnutiu o trovách
exekučného konania, zastavovaného v dôsledku právoplatnosti skoršieho uznesenia o zamietnutí
žiadosti exekútora o poverenie, prípustné v čase vydania napadnutého uznesenia nebolo (a inak tomu

nie je ani v súčasnosti).

Nakoľko potom takéto rozhodnutie v prejednávanej veci vydala sudkyňa, za opísanej situácie by
prípustné nebolo ani včasné odvolanie inak oprávnenej osoby, ktorou v zmysle vyššie uvedeného súdny
exekútor nie je (tu napokon porovnaj i ust. § 374 ods. 4 vety prvej a poslednej O. s. p.).

Odvolaciemu súdu takto neostávalo iné, než odvolanie naň neoprávnenej osoby (podané navyše

proti rozhodnutiu, proti ktorému takýto opravný prostriedok prípustný nie je) po prejednaní veci bez
pojednávania (podľa § 251 ods. 4 a § 214 ods. 2 O. s. p.) odmietnuť.

Výsledok odvolacieho konania obdobný jeho zastaveniu tak odvolaním bez oprávnenia na jeho podanie
zavinil exekútor, žiadnemu z účastníkov konania (vynímajúc z takto určeného okruhu osôb práve
odvolateľa, ktorý si ale jemu vzniknuté trovy spôsobil sám) však v takomto konaní preukázateľne žiadne

trovy nevznikli. Odvolací súd preto o náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa pravidla z ust. §
224 ods. 1 a § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p. (i tu pre obsah úpravy z ust. § 251 ods. 4 O. s. p.), teda tak,
že žiadna z účastníčok tohto odvolacieho konania nemá právo na náhradu jeho trov.

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.