Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, May 27, 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5CoE/40/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8206205374
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8206205374.1

Uznesenie
Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09
Bratislava, IČO: 35 807 598, proti povinnému: J. M., nar. XX.XX.XXXX, E. XX, K., o vymoženie
1.702,85 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bardejov č. k.
4Er/627/2006-64 zo dňa 08.11.2012 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Návrh na prerušenie konania z a m i e t a .

P o t v r d z u j e uznesenie súdu 1. stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil.

Vyslovil, že o trovách exekúcie rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie
samostatným uznesením.

Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ust. § 23a ods. 1, 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa,
§ 25 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov, § 2 písm. a), b) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, §§ 52 ods. 1 až 4;
53 ods. 1, 4 písm. r), ods. 5 a aplikoval Smernicu Rady 93/13/EHS, pričom konštatoval, že dojednanie
rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve, na základe ktorej bol vydaný rozhodcovský
rozsudok, ktorý je vo veci exekučným titulom, je neprijateľnou podmienkou, ktorá spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a je neplatnou podmienkou podľa ust. § 53
ods. 5 Občianskeho zákonníka, nakoľko je v rozpore s ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a v
rozpore so Smernicou Rady 93/13/EHS.

Keďže rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu, z tohto dôvodu ani
rozsudok tohto súdu nemohol nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť. Nedostatok právomoci
rozhodcovského súdu má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť)
rozhodcovského rozsudku.

Preto súd prvého stupňa exekúciu zastavil.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. V odvolaní namietal,
že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci, svojím postupom odňal účastníkovi
možnosť konať pred súdom, nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie
a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Všeobecný
súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k
opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci. K takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už
exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti.

Všeobecný súd konajúci v pozícii exekučného súdu je v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského
súdu limitovaný ust. § 40 v spojení s ust. § 43 Zákona o rozhodcovskom konaní. Zákon o rozhodcovskom
konaní určuje lehotu, v ktorej je možné právny akt alebo jeho účinky právnou cestou napadnúť, inak
platí, že pokiaľ táto lehota márne uplynie, je rozhodnutie rozhodcovského súdu právoplatné. Exekučný
súd musí s právoplatným rozsudkom rozhodcovského súdu nakladať rovnako ako s rozsudkom
všeobecného súdu. Ak sa všeobecný súd nestotožnil s ústavne súladnou interpretáciou ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, oprávnený žiada, aby všeobecný súd postupom podľa ust. § 109 ods. l písm. b/
O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. §
44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl.1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a
to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny
poriadok.

Oprávnený ďalej namietal, že ustanovenie § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní explicitne
upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku
rozhodcovského súdu. Exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia
rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len
na návrh účastníka konania. Exekučný súd konal pri revízii rozsudku mimo rámec zverenej právomoci.
Ignoroval procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Porušil
princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh. Oprávnený mal v konaní pred Exekučným
súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Postupom exekučného
súdu došlo k porušeniu zásady rovnosti zbraní, zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva
na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. Oprávnený nemal možnosť reagovať na tvrdenia,
argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení.
Nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu. Voči povinnému je v pozícii
veriteľa, ktorému doposiaľ nebol uhradený jeho legitímny dlh a nútene ho preto voči povinnému musí
vymáhať. Ako účastník konania nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom
opätovne rozhoduje o jeho právach. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť
podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci. V napadnutom uznesení viackrát konštatuje,
akoby v tom smere vykonal dokazovanie. Exekučný súd však vo veci dokazovanie nevykonával a k
záverom dospel len na základe domnienok. Účastníci konania nemali možnosť vyjadriť sa k vykonaným
dôkazom, či navrhnúť ďalšie dokazovanie na preukázanie nimi tvrdených skutočností. Exekučný súd
je oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými
mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Rozhodcovská doložka je platná.
Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby či sa obrátia na rozhodcovský súd, alebo na riadny súd.
Nie je možné dospieť k záveru, že možnosť voľby medzi rozhodujúcim orgánom je len fiktívna, resp.
môže patriť len spotrebiteľovi. Možnosť voľby účastníkmi dojednaná bola, preto nejde o neprijateľnú
podmienku v zmysle ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka. Nie je možné súhlasiť s názorom
prvostupňového súdu, že pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné, respektíve že
by samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán.

Oprávnený nesúhlasil ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere v
zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, čo odôvodnil tým, že poskytuje svojim klientom peňažné
prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného
zákonníka.

Zároveň oprávnený poukázal na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania
argumentujúc tým, že úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné
podmienky.

Uviedol tiež, že súd poverenie na vykonanie exekúcie vydal, teda zistil súlad žiadosti o udelenie
poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Od vydania exekučného
titulu a ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové
okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.

Na základe uvedeného oprávnený žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil
a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Oprávnený spolu s odvolaním predložil súdu prvého stupňa návrh na prerušenie konanie postupom
podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a
doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu.

Oprávnený v predmetnom návrhu žiadal, aby súd na základe ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl.
267 Zmluvy o fungovaní EÚ rozhodol tak, že konanie sa prerušuje podľa § 109 ods. 1 písm. c)
O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie sa na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
predkladajú prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení:
1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?
2. V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. g) ods.
1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje,
že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú
riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a
voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky,
ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá
žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej
doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd
vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu
založená právomoc rozhodcovského súdu?
3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Krajský súd v Prešove ako odvolací súd na základe podaných odvolaní preskúmal uznesenie súdu
prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 212
O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods.2 O.s.p. a zistil, že odvolanie
oprávneného nie je dôvodné.

K odvolaniu oprávneného a k jeho návrhu na prerušenie konania odvolací súd konštatuje:

Súd prvého stupňa v danej veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností
vyvodil správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových
a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie
rozhodnutia prvostupňovým súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

K dôvodom, pre ktoré súd prvého stupňa správne exekúciu zastavil, odvolací súd uvádza, že exekučný
súd je povinný pri nútenom výkone rozhodnutia postupovať v medziach a v súlade so zákonom, a preto je
povinný nepripustiť vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu vydaného orgánom, ktorý stratil
legitimitu na vydanie rozhodcovského rozsudku. Na základe takéhoto titulu nemožno viesť exekúciu proti
povinnému. Chýba mu totiž dôležitá vlastnosť, a to jej materiálna vykonateľnosť.

Vychádzajúc z právnej úpravy obsiahnutej v Exekučnom poriadku je zrejmé, že exekučný súd je povinný
dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie, a to v každom
štádiu vedenia exekúcie, na návrh účastníka konania, alebo aj bez takéhoto návrhu a v prípade zistenia,
že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na
zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj primerane procesne zareagovať. Predovšetkým je povinný
skúmať, či podklad, na základe ktorého je exekúcia vykonávaná, je spôsobilým exekučným titulom v
zmysle ustanoveniu § 41 Exekučného poriadku.

Skutočnosť, že exekučný súd je oprávnený skúmať, či sú splnené predpoklady exekúcie v každom
štádiu exekučného konania, vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu SR z 9.12. 2010, sp. zn. II. ÚS
545/2010-15.

Z obsahu spisu je zrejmé, že rozhodcovská doložka bola súčasťou Všeobecných podmienok poskytnutia
úveru (5. Odsek odôvodnenia rozhodcovského rozsudku). Oprávnený v priebehu konania nepreukázal,
že by v danom prípade bola rozhodcovská doložka individuálne dojednaná. Pokiaľ je rozhodcovská
doložka súčasťou len Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, nie je možné tvrdiť, že je dojednaná
individuálne a že nie je podmienkou poskytnutia úveru, keďže to vyplýva už len zo samotného názvu
„podmienky poskytnutia úveru“.

Odvolací súd sa preto plne stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v tomto prípade nebola
rozhodcovská doložka individuálne dojednaná, v dôsledku ktorej nebola platne založená právomoc
rozhodcovského súdu. Ním vydaný rozhodcovský rozsudok preto nemôže byť vykonateľným exekučným
titulom (a to bez ohľadu na charakter účastníkov konania), a preto prvostupňový súd správne exekúciu
zastavil.

K ďalším odvolacím námietkam oprávneného odvolací súd uvádza, že judikatúra súdov vrátane
Európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v
odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č.
21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19.
februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd so zreteľom na neplatnú
rozhodcovskú doložku nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami.

Preto odvolací súd napadnuté uznesenie podľa ustanovenia § 219 Občianskeho súdneho poriadku ako
vecne správne potvrdil.

K návrhu oprávneného na prerušenie konania odvolací súd uvádza:

Podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p., súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny
dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že toto vyžaduje, aby v prípade, že súd konanie chce prerušiť,
predtým rozhodol, že požiada Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej
zmluvy.

Odvolací súd konštatuje, že v danom prípade nie je dôvod na aplikáciu ustanovenia § 109 ods. 1 písm.
c) Občianskeho súdneho poriadku, a to z dôvodu, odvolací súd takéto rozhodnutie nevydal.

Odvolací súd k uvedenému zároveň uvádza, že v danom konaní na poskytnutie spravodlivej ochrany
práv a oprávnených záujmov účastníkov konania, nie je potrebný na rozhodnutie vo veci výklad práva
Európskeho spoločenstva, podávaný Súdnym dvorom v konaní o prejudiciálnej otázke.

Tak ako vyplýva zo spisu, exekučným titulom v predmetnom konaní je rozhodcovský rozsudok.

Odvolací súd nepovažuje za aktuálne riešiť prejudiciálne otázky, nastolené oprávneným a to z dôvodu, že
podľa judikatúry Súdneho dvora, je vecou členských štátov, aby sa vyrovnali s otázkou, či v konkrétnom
prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve (rozsudok Súdneho dvora
Pannon C- 243/08: „Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka, ako je tá, ktorá je
predmetom sporu vo veci samej, spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo možné kvalifikovať v zmysle
článku 3 ods. 1 smernice 93/13 ako nekalú.“, tiež rozsudok Súdneho dvora Freiburger Kommunalbauten
C-237/02).

Smernica Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len ,,smernica“)
vychádza zo vzorového okruhu klauzúl. Členské štáty si mohli vybrať, do akej miery prevezmú
smernicou odporúčané nekalé klauzuly. Zároveň sa však umožnilo členským štátom prekročiť
rámec smernice, čo umožnilo upraviť okruh neprijateľných podmienok aj širšie ako odporúča
smernica ,,Členské štáty môžu prijať alebo si ponechať najprísnejšie opatrenia kompatibilné so zmluvou
v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa“,
(čl. 8 smernice).

Kým Smernica vychádza zo vzorového okruhu nekalých klauzúl, slovenský zákonodarca upravil režim
súdnej kontroly neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách na základe indikatívneho výpočtu
neprijateľných podmienok (arg. slovo ,,najmä“ v § 53 ods. 4 OZ). To znamená, že súdu nič nebráni
judikovať neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa tzv. generálnej klauzuly v §
53 ods. 1 OZ, a teda nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe smernice alebo okruhu
uvedeného v Občianskom zákonníku.

Z napadnutého uznesenia vyplýva, že súd prvého stupňa odôvodnil neprijateľnosť rozhodcovskej
doložky tým, že si ju spotrebiteľ osobitne nevyjednal a poukázal na jej splynutie s ostatnými štandardnými
podmienkami.

S takýmto záverom prvostupňového súdu sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil.

Vo vzťahu k otázkam, ktoré oprávnený žiadal predložiť Súdnemu dvoru EÚ, odvolací súd poznamenáva,
že vo viacerých svojich rozhodnutiach vyslovil záver, že o doložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil
spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si
medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie
na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený nezvratne podrobiť sa rozhodcovskému konaniu.

Zo Smernice Rady 93/13/EHS vyplýva, že na spotrebiteľa pri typových zmluvách dopadá ochranný režim
zákazu neprijateľných zmluvných podmienok. O typovú, spotrebiteľskú zmluvu vrátane rozhodcovskej
doložky ide aj v predmetnej právnej veci. Nepochybne ide o štandardnú typovú zmluvu medzi
podnikateľom a spotrebiteľom (čl. 1 ods. 1, čl. 2 písm. b/, c/ Smernice Rady 93/13/EHS).

Vo vzťahu k zneniu prejudiciálnej otázky 2), ktorú žiadal predložiť oprávnený, odvolací súd konštatuje,
čo tiež vyplýva z jeho viacerých predchádzajúcich rozhodnutí, že pokiaľ ide o tzv. nevýhradnú
rozhodcovskú doložku, možnosť voľby pre spotrebiteľa je len iluzórna, pretože takmer s pravidelnosťou
rozhodcovské žaloby podávajú veritelia, čo možno odôvodniť aj rozsahom nárokov plynúcich zo
štandardne formulovanej úverovej zmluvy. Naopak, ak niektorý spotrebiteľ výnimočne uplatňuje svoje
práva, tak využíva štátny súd.

Príloha Smernice, ktorá obsahuje zoznam nekalých podmienok, ustanovuje pod písm. q/,,...
najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory nepodliehajúce právnym ustanoveniam, výhradne
arbitrážou...“

Ide o vzorový zoznam, a preto aj keby odporúčanie pod písm. q/ smernica neobsahovala, vlastne
by to nemalo praktický význam a dopad pre slovenského zákonodarcu, ktorý mohol upraviť okruh
neprijateľných podmienok podľa vlastných predstav. Ak je nerozhodujúce, či vzorový zoznam vôbec
obsahuje klauzulu o rozhodcovskej doložke, je rovnako irelevantné, ak zoznam obsahuje určité znenie
týkajúce sa rozhodcovskej doložky. V konečnom dôsledku slovenský zákonodarca ani neprevzal znenie
Smernice pod bodom q/ prílohy v jej znení. Rovnako je nerozhodujúce, či sa bude operovať termínom
„doložka“ alebo „podmienka“ v prílohe Smernice.

Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že možnosť výberu medzi rozhodcovským konaním a
všeobecným súdom nebráni súdnej kontrole zmluvných podmienok (vopred formulovaná zmluva bez
možnosti zmeny jej obsahu, čl. 3 ods. 2 Smernice Rady 93/13/EHS).

Na základe uvedeného odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania v zmysle ust. § 109
ods. 1 písm. c) zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.