Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 28, 2013

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoE/164/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2609210338
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 08. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Mihal
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2609210338.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, zast.
splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s.r.o., 811 09 Bratislava, Grösslingova 4, proti povinnej: B. N., nar.
X. T. XXXX, bytom XXX XX Q.-X., N. ul. č. XXXX, o 202,82 eur s príslušenstvom, za účasti súdneho
exekútora:JUDr.RudolfKrutý,82108Bratislava,Záhradnícka62,oodvolaníoprávnenejprotiuzneseniu
Okresného súdu Senica zo dňa 31. augusta 2012 č. k. 8Er/874/2009-18, EX 12975/09 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd oba návrhy oprávnenej na prerušenie konania, postúpenie návrhu Ústavnému súdu
Slovenskej republiky na zaujatie stanoviska a predloženie predbežných otázok Súdnemu dvoru
Európskej únie z a m i e t a .

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Povinnej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vo výroku v bode I./ zastavil exekúciu a súčasne vo výroku
v bode II./ oprávnenú zaviazal zaplatiť súdnemu exekútorovi do 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia
náhradu trov exekúcie v sume 39,83 eur. Toto rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 57 ods.
2, § 200 ods. 1, ods. 2, § 203 ods. 1 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a

doplnení, čiže Exekučného poriadku), § 45 ods. 1 písm. c), § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní (ďalej tiež „ZoRK“), § 52 ods. 1, ods. 3, ods. 4, § 53 ods. 1 až 3, ods. 4 písm. r/,
ods. 5, § 54 ods. 1 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení účinnom od 1. januára 2008),
§ 87 písm. f/ O. s. p. (zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, čiže Občianskeho
súdneho poriadku). Vecne mal predovšetkým za to, že v danej problematike sa nepochybne jednalo
o spotrebiteľský vzťah na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere číslo 2390107, uzavretej dňa 2.

mája 2008 medzi oprávnenou a povinnou, pričom právna úprava normami tzv. spotrebiteľského práva
pripúšťa preskúmavanie rozhodcovských rozsudkov exekučnými súdmi s možnosťou prípadný rozpor
exekučného titulu s právom sankcionovať kedykoľvek v priebehu exekučného konania. Rozhodcovskú
doložku pojatú do Všeobecných podmienok poskytnutia úveru (ďalej len „VPPÚ“) bolo potom treba
považovať za ustanovenie spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v
neprospech spotrebiteľa a takto aj za neprijateľnú zmluvnú podmienku sankcionovanú neplatnosťou,

ak podstatou príslušného dojednania bolo praktické nanútenie záujmu oprávnenej (ako dodávateľky)
riešiť spory vzniknuté zo zmluvy účastníkov pred ňou určeným rozhodcovským súdom, a to tým skôr,
ak povinná (v pozícii dlžníka z tzv. hmotnoprávneho úverového vzťahu) si takúto doložku osobitne
nevyjednala a možnosť eliminovať takéto pre neho nevýhodné ustanovenie zo zmluvy tiež nemala.
Podľa súdu prvého stupňa rozhodcovská doložka, ktorá mala v danom rozhodcovskom konaní založiť
legitimitu pre exekučný titul, je v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej

strany a znemožňuje spotrebiteľovi voľbu prejednania prípadného sporu pred všeobecným súdom. Súd
prvého stupňa prejudikoval, že v takomto prípade je zo zákona potrebné zastaviť predmetnú exekúciu vcelom rozsahu, nakoľko spotrebiteľ nemôže byť viazaný nekalou podmienkou (v prípade, ak exekučným
titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej
rozhodcovskej zmluvy - § 39, § 53 ods. 5 O. z., § 45 ods. 1 písm. c), § 45 ods. 2 „ZoRK“) a súčasne

je neprijateľné aj to, aby sa vopred vzdal svojho práva na spravodlivý proces. Rozhodnutie o trovách
exekúcie potom právne odôvodnil aplikovaním ustanovení § 200 ods. 1, ods. 2, § 203 ods. 1 E. p.,
ustanoveniami § 14 ods. 1 a § 15 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov (tzv.
exekútorská tarifa) a vecne záverom, že zastavenie exekúcie zavinila oprávnená (ktorá na vykonanie
exekúcie predložila nespôsobilý exekučný titul), čím exekútorovi podľa súdu prvého stupňa vzniklo právo

na odmenu, priznanú mu v súlade s ním predloženým vyčíslením, ktoré súd prvého stupňa v závere
svojho uznesenia bez bližšieho odôvodnenia reprodukoval.

Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie len oprávnená s návrhom na zrušenie uznesenia a
vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, v ktorom by sa v exekúcii malo pokračovať. Súdu
prvého stupňa vytkla predovšetkým založenie jeho rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení

veci, keď zmluva účastníkov z prejednávanej veci nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, ale
bežnou tzv. obchodnoprávnou úverovou zmluvou, majúcou sa riadiť úpravou v Obch. z. (Obchodnom
zákonníku č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), ktorá nemusela obsahovať ani
náležitosť predstavovanú údajom o RPMN. Podľa názoru odvolateľky tzv. nevýhradnú rozhodcovskú
doložku (rozumej doložku dávajúcu na výber) platné právo nezakazuje a prijatie opačného názoru

by dodávateľovi celkom znemožnilo využitie rozhodcovského konania, pričom aj zo Smernice možno
vyvodiť len neprípustnosť rozhodcovských konaní neupravených právnymi predpismi (čo však nie
je prípad rozhodcovských konaní v Slovenskej republike upravených zákonom) a navyše Smernica
nemá priamu záväznosť (vyžaduje implementáciu, čiže zanesenie do vnútroštátneho právneho poriadku
členských štátov Európskej únie); pričom napokon exekučný titul bol už predmetom skúmania (zo strany

exekučného súdu) pri udeľovaní poverenia a vtedy žiaden rozpor so zákonom zistený nebol.

V odvolaní oprávnená v prípade nestotožnenia sa s ňou predostretými odvolacími dôvodmi takisto
podala návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. a podanie návrhu Ústavnému
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) na konanie o súlade § 44 ods. 2 vety prvej a vety druhej

E. p. s článkom 1 ods. 1 Ústavy SR pre údajný rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany
dôvery subjektov práva v právny poriadok, a to v tom smere, či je možné opakované uskutočňovanie
revízneho postupu podľa ust. § 44 ods. 2 E. p. bez akejkoľvek časovej limitácie.

V priebehu odvolacieho konania oprávnená navrhla s poukazom na ustanovenie § 109 ods. 1 písm.

c/ O. s. p. a článok 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej tiež len „ZFEÚ“, ktorej ostatné
konsolidované znenie bolo publikované pod č. 2010/C 83/01 Úradného vestníka Európskej únie -
pozn. odvolacieho súdu) konanie prerušiť a predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „SD“)
prejudiciálne (predbežné) otázky v nasledujúcom znení :

1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov ?

2. V prípade zápornej odpovede SD na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy

Smernice vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že
„všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené
a/ pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho
rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky,

ak žalujúca strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo
však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu ?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho
súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi ?Povinná ani súdny exekútor odvolacie návrhy nepodali a ani sa k odvolaniu oprávnenej nevyjadrili.

Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. v medziach odvolania
oprávnenej celú vec (zastavenia exekúcie, ako aj na tomto rozhodnutí závislého rozhodnutia o trovách
exekúcie), a to bez pojednávania (pretože tu nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom predpokladaný
prípad potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu) a dospel k záveru, že
návrhom oprávnenej na prerušenie konania, ako aj postúpenie návrhu ÚS SR na zaujatie stanoviska a

predloženie predbežných otázok SD nie je dôvod vyhovieť a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa
treba považovať za správne. Súd prvého stupňa si totiž otázku ním akcentovanej prekážky ďalšieho
postupu v exekúcii (teda otázku „kvality“ rozhodcovskej doložky, predstavujúcej podklad pre tzv. prvotné
prejednanieirozhodnutievecivrozhodcovskomkonaní)zodpovedalsprávne,svojezáverypodľanázoru
odvolacieho súdu i objektívne presvedčivo zdôvodnil a žiadna z námietok uplatnených oprávnenou v
odvolacom konaní na tom nemohla nič zmeniť.

Ešte pred zaoberaním sa vecnou podstatou problému nastoleného napadnutým uznesením a odvolaním
proti nemu však v tejto konkrétnej veci vznikla potreba vyriešiť otázku, či za dôvodný možno považovať
návrh oprávnenej usilujúci sa o prenesenie problému akceptovateľnosti rozhodcovskej doložky na SD
(za pomoci mechanizmu vyplývajúceho z čl. 267 ZFEÚ a § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.), resp. aj

o prenesenie problému akceptovateľnosti postupu v zmysle § 44 ods. 2 E. p. v ktoromkoľvek štádiu
exekučného konania na ÚS SR (§ 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p.).

Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,

že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.

Vyššie citované ustanovenie prerušenie konania podmieňuje konštatačným záverom exekučného súdu

o existencii rozporu všeobecne záväzného právneho predpisu týkajúceho sa prejednávenej veci s
ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, pričom
rozhodnutie vo veci exekučný súd podmieni zaujatím stanoviska ÚS SR k ním formulovanému záveru.
Inak povedané, postup v zmysle § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. predpokladá vznik dôvodných
pochybností o súlade určitého ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu s uvedenými

právnymi aktmi, pričom k takýmto pochybnostiam má dospieť samotný súd bez ohľadu na názor
účastníka konania, keď zákon v danom prípade hovorí dokonca o povinnosti súdu tak učiniť (prerušiť
konanie a predložiť vec ÚS SR). V tomto konaní sa však nebolo možné stotožniť s názorom odvolateľky,
snažiacej sa presvedčiť súd o potrebe posúdenia súladnosti § 44 ods. 2 E. p. z pohľadu možného
opakovaného uskutočňovania revízneho postupu bez akejkoľvek časovej limitácie, nakoľko aj v zmysle

skoršej rozhodovacej praxe odvolacieho súdu na takýto postup nevznikol dôvod, keďže tu otázka
aplikácie dotknutého ustanovenia sporná nie je a ani nikdy nebola (z pohľadu odvolacieho súdu a
nie účastníčky tvrdiacej opak). K tomuto odvolací súd pre odvolateľku (vzhľadom na značný počet
konaní kde táto vystupuje na strane oprávnenej osoby) uvádza notoricky známu skutočnosť, že v
praxi súdov musí platiť, že odobrenie exekúcie je prípustné iba v prípade, ak exekučný súd nezistí

rozpor so zákonom u žiadnej z troch listín súhrnne predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie,
a to 1) žiadosť o udelenie poverenia, 2) návrh na vykonanie exekúcie a 3) exekučný titul. Pritom
naopak pre rozhodnutie opačnej povahy (napr. zamietnutie žiadosti o poverenie, či v tomto prípade
aj zastavenie exekúcie) postačuje zistenie príslušného nesúladu čo už i len u jednej z nich, kde
je pritom z pohľadu výsledku konania pred exekučným súdom nerozhodné, či ide o žiadosť, návrh

alebo titul. Exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade
titulu ktorý odporuje zákonu. Takto je to i v prípade nevyužitia hneď niekoľkých inštitútov, ktorými
mohol účastník rozhodcovského konania dosiahnuť nápravu rozhodnutia, poprípade alternatívu konania
(medzi ktoré patrí napr. vyvolanie konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku či podanie námietky
predpojatosti rozhodcu a pod.), kde právne významným je, že exekučný súd v prípade zaoberania

sa s plnením podmienok udelenia poverenia neprijíma žiadne rozhodnutie, ktorým by sa pasoval do
pozície opravného súdu a formálne zrušil exekučný titul predstavovaný rozhodcovským rozsudkom (čiže
rozhodnutím iného orgánu než súdu spôsobujúcim, že konkrétnym problémom sa tzv. všeobecný súdmôže zaoberať najskôr v štádiu udeľovania poverenia exekútorovi); môže však za určitých okolností
tomuto titulu odoprieť vykonateľnosť.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (odkaz poznámkou č. 12
v O. s. p. na čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva).

Podľa čl. 267 prvých troch viet ZFEÚ (kam bol po úpravách prenesený čl. 234 pôvodnej Zmluvy o

založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o
otázkach, ktoré sa týkajú a/ výkladu zmlúv a b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov
alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento
súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť
na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol; pričom ak sa takáto otázka položí v konaní pred
vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa

vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

Podľa čl. 169 ods. 1 ZFEÚ Únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú
úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov
spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich

záujmov. K dosiahnutiu týchto cieľov prispieva Únia prostredníctvom opatrení prijatých podľa článku
114 v kontexte zavŕšenia tvorby vnútorného trhu (ods. 2 písm. a/ tu citovaného ustanovenia), ako aj
opatrení, ktoré podporujú, dopĺňajú a sledujú politiku členských štátov (ods. 2 písm. b/). Podľa odseku
3 tu citovaného ustanovenia ZFEÚ potom Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym
postupom a po porade s Hospodárskym a sociálnym výborom prijmú opatrenia uvedené v odseku 2

písm. b/ a napokon podľa odseku 4 opatrenia prijaté podľa odseku 3 nebránia žiadnemu členskému
štátu zachovať alebo zaviesť prísnejšie ochranné opatrenia; takéto opatrenia však musia byť zlučiteľné
so zmluvami a Komisia o nich bude upovedomená.

Navzdory tomu, že nie je dôvod polemizovať o práve účastníka súdneho konania vedeného pred

tuzemským súdom podať návrh na prerušenie konania a domáhať sa tiež predloženia predbežnej otázky
SD,čorovnakoplatíomožnostivnútroštátnehosúdukonanieprerušiťanaSDsaobrátiť,akvnútroštátny
súd nie je súdom rozhodujúcim v poslednej inštancii a o povinnosti takto postupovať, ak naopak tento
je súdom rozhodujúcim (v podmienkach vnútroštátnej ochrany práv) v poslednom stupni; možnosť,
resp. povinnosť vnútroštátneho súdu vyhovieť návrhu na prerušenie konania a predloženie predbežnej

otázky SD tu môže byť len za splnenia ďalšej podmienky zakotvenej priamo v ZFEÚ, a to podmienky
sformulovanej na úrovni jedného zo základných predpisov Európskej únie tak, že rozhodnutie o
predbežnejotázkejeprerozhodnutievnútroštátnehosúdunevyhnutné(čižežebeztakéhotorozhodnutia
hrozí, že predpis komunitárneho práva bude použitý vnútroštátnym súdom nekorektne - rozumej v
rozpore s výkladom, na ktorý je povolaný len SD a ktorý by mal byť pre všetky vnútroštátne súdy

členských štátov Európskej únie jednotný).

O taký prípad však v prejednávanej veci, pri dôslednom riadení sa vyššie citovanými ustanoveniami
vnútroštátneho práva Slovenskej republiky (citovanými aj súdom prvého stupňa v odôvodnení
napadnutého uznesenia) a napokon i pri dôslednej analýze záverov podopierajúcich súdom prvého

stupňa v tejto veci zvolený spôsob rozhodnutia (tu taktiež porovnaj najmä obsah odôvodnenia
napadnutého uznesenia), nešlo a ani ísť nemohlo.

Z pohľadu opodstatnenosti požiadavky na prerušenie konania a predloženie veci SD za (účelom výkladu
Smernice a Charty základných práv Európskej únie, ďalej tiež len „Charta“) totiž malo význam len

to, že v prejednávanej veci neaplikoval (okresný súd) v rámci posudzovania (ne)prijateľnosti zmluvnej
podmienky predstavovanej rozhodcovskou doložkou priamo Smernicu (hocako by obsah odôvodnenia
jeho uznesenia mohol zvádzať k dojmu o opaku), ale Smernicu použil iba ako výkladové pravidlo
pre primárne použitie tých ustanovení vnútroštátneho práva, ktorých predmetom je úprava ochrany
spotrebiteľa.

I keď potom zrejme niet dôvodu nesúhlasiť s názorom oprávnenej o nie celkom správnom preklade
znenia Smernice do slovenského jazyka, aj v tejto konkrétnej veci to bol vnútroštátny súd, ktorý bol
povinný vyriešiť si otázku nevyhnutnosti zaujatia výkladu ustanovení Smernice, resp. Charty základnýchpráv Európskej únie (zo strany SD) ako podkladu pre vlastné rozhodovanie vo veci. Takýto výklad by
bol potrebný, ak by z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýval práve taký výklad Smernice či
iného predpisu komunitárneho práva, aký naznačovali predbežné otázky majúce sa podľa oprávnenej

položiť SD a ak by tunajší súd (ako súd nachádzajúci sa v pozícii súdu oprávneného prijať konečné
rozhodnutie) konečné rozhodnutie bez možnosti opravného prostriedku proti nemu aj mienil prijať (a
to práve pre stotožnenie sa s výkladom prijatým súdom prvého stupňa a opierajúcim sa výlučne o
komunitárne právo). Ani jeden z takýchto predpokladov však v prejednávanej veci naplnený nebol.

Bolo tomu tak predovšetkým preto, že dvoma z predbežných otázok sformulovaných oprávnenou (v
chronologickom poradí zhora tou prvou a treťou) sa podsúval výklad, ktorý súd prvého stupňa a ani
tunajší odvolací súd v minulosti nezaujal (nikdy totiž žiaden z nich netvrdil, že rozhodcovské konanie
ako spôsob riešenia sporov je v tzv. spotrebiteľských veciach apriori vylúčené a rovnako i charakteristika
rozhodnutí vnútroštátnych súdov odmietajúcich „odobriť“ exekúcie na podklade rozhodcovských
rozsudkov majúcich pôvod v pochybných rozhodcovských doložkách za také, ktoré bránia reálnej

vymožiteľnosti pohľadávok voči spotrebiteľovi, bola zavádzajúcou, sugestívnou a zamlčiavajúcou
ponechanie možnosti veriteľovi „po vyradení rozhodcovskej doložky“ domáhať sa ochrany svojich práv
na všeobecnom súde) a tou zvyšnou (v poradí druhou) oprávnená sledovala výlučne na základe
výkladu Smernice (bez zreteľa na normy vnútroštátneho slovenského právneho poriadku) získanie
puncu legitimity pre konkrétnu ňou v minulosti používanú rozhodcovskú doložku. Nastolením požiadavky

na výklad predbežných otázok sa pritom evidentne zastieral fakt, že v prejednávanej veci nedošlo k
oprávnenouneprijímanémupostupupriamymuplatnenímSmernice,aleuplatnenímnoriemslovenského
spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle, teda práve tých ustanovení, ktorých prijatie si prakticky
vynútil vstup Slovenskej republiky do Európskej únie (v uvedenej súvislosti porovnaj najmä zákon č.
150/2004 Z. z. novelizujúci O. z. s účinnosťou odo dňa 1. apríla 2004 a prinavracajúci do základného

predpisu občianskeho práva ustanovenia §§ 52 - 60 - inak číselným označením paragrafov časť zo
zákona ešte ku dňu 1. januáru 1992 vyradených ustanovení, v tomto prípade však samozrejme s celkom
iným než pôvodným obsahom) a ani odvolací súd nemal prečo uplatnenie takejto (vnútroštátnej) úpravy
neakceptovať.

Krajský súd v Trnave totiž už v minulosti vo viacerých svojich skorších rozhodnutiach, týkajúcich sa
problému ochrany spotrebiteľa, poukázal (práve s odkazom na vyššie citovaný čl. 169 ods. 4 ZFEÚ)
na to, že po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie eurokonformnými nie sú (na poli ochrany
spotrebiteľa) len také pravidlá vnútroštátneho právneho poriadku, ktoré zaručujú nižší, než na európskej
úrovni zaručovaný štandard ochrany spotrebiteľa. Výkladom príslušného článku ZFEÚ a contrario

(opakom)pretotrebadospieťkzáveru,ževyššíštandardochranyspotrebiteľa(normaminavnútroštátnej
úrovni) naopak zakázaný (a preto ani z pohľadu porušenia záväzkov prijatých Slovenskou republikou
napadnuteľný) nie je. Odhliadnuc i od aspektu správnosti resp. nesprávnosti prekladu Smernice do
slovenského jazyka súčasťou slovenského právneho poriadku už v čase uzavretia úverovej zmluvy
oprávnenej a povinného bolo ako ustanovenie § 53 ods. 1 O. z. (obsahujúce definíciu neprijateľnej

podmienky vymedzujúcu, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa), tak i odsek
3 rovnakého paragrafu zakotvujúci taký výpočet zmluvných podmienok považovaných za neprijateľné
(a preto i podľa ďalšieho odseku 4 za neplatné), ktorému je vlastné, že je len demonštratívny (čiže
príkladmý bez možnosti nazerania naň ako na uzavretý a úplný, tu porovnaj aj použitie výrazu „najmä“

v uvodzovacej vete ustanovenia). Právna úprava v práve odcitovanej podobe preto predstavovala taký
základ pre riešenie otázok, ktoré majú byť predostreté SD, ktorý bol jednak na úprave v Smernici
relatívne autonómny a ktorému na druhej strane z pohľadu eurokonformity nešlo nič vytknúť.

Návrhy oprávnenej na prerušenie konania, postúpenie návrhu Ústavnému súdu Slovenskej republiky

na zaujatie stanoviska a predloženie prejudiciálnych otázok SD neboli (nemohli byť) opodstatnenými a
odvolací súd preto takéto návrhy zamietol.

Zpohľadudôvodnostirozhodnutiaspôsobomvyplývajúcimznapadnutéhouzneseniapotompodstatným
bolo, že súd prvého stupňa sa na dostatočnej argumentačnej úrovni vyporiadal s otázkou

akceptovateľnostirozhodcovskejdoložky.Právetátootázkabolapritomzpohľaduudržateľnostiďalšieho
behu exekúcie v prejednávanej veci ťažiskovou a platilo tu pomerne jednoduché pravidlo, že relevantný
exekučný titul vychádza z prijateľnej rozhodcovskej doložky a naopak z neprijateľnej rozhodcovskej
doložky len titul existujúci tu iba formálne, ktorý je z právneho hľadiska nulitný.V prípade tejto otázky súd prvého stupňa zaujal stanovisko, podľa ktorého rozhodcovská doložka
pojatá do VOP je neprijateľnou podmienkou, pretože spôsob riešenia prípadného sporu zo zmluvy

ponecháva na vôli žalujúcej strany a oprávnená (v rámci odvolania) s takýmto názorom vyslovila
nesúhlas, namietajúc, že doložka predsa len poskytuje možnosť výberu a práve to je pre jej prijateľnosť
významné.

Takýto názor odvolateľky ani odvolací súd nezdieľa.

Predovšetkým totiž treba naďalej trvať na tom, že už v čase uzavretia Zmluvy oprávnenej a povinnej
muselo byť jasne vylúčené, aby sa na takúto zmluvu nazeralo inak ako na zmluvu spotrebiteľskú,
keď odvolací súd sa musel zároveň stotožniť so závermi súdu prvého stupňa opretými o ustanovenie
§ 53 ods. 1 O. z., ktoré obsahuje definíciu neprijateľnej podmienky vymedzujúcu, že spotrebiteľské
zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a rovnako i ods. 3 a 4 vyššie citovaného zákonného
ustanovenia, čo vyvodilo stav, podľa ktorého je bez nádeje na úspech obhajoba exekučného titulu
(rozhodcovského rozsudku) preto, že v danom prípade na neprijateľnosť treba usudzovať už vo všetkých
prípadoch podoby doložky, poskytujúcej spotrebiteľovi na výber medzi rozhodcovským a všeobecným
súdom, nútiaceho však pre prípad zvolenia rozhodcovského súdu dodávateľom podrobiť sa právomoci

tohto rozhodcovského súdu.

I podľa názoru odvolacieho súdu totiž za korektnú a tiež zodpovedajúcu zmyslu právnej úpravy nemožno
považovať interpretáciu príslušného ustanovenia VOP predostieranú odvolaním, ktorej účelom bolo
presvedčiť, že už poskytnutie možnosti výberu orgánu majúceho vyriešiť spor vyplývajúci zo zmluvy

a takto i spôsobu vyriešenia prípadného sporu obom zmluvným stranám (s poukazom na možné
vystupovanie v prípadnom spore na strane žalobcu ako dnešnej oprávnenej, tak i dnešnej povinnej)
treba považovať za také zmluvné dojednanie, ktoré je z pohľadu rešpektovania domácich i európskych
štandardov ochrany spotrebiteľa k tomuto účastníkovi zmluvného vzťahu dostatočne šetrným a preto
nemôže vykazovať znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky. Je síce pravdou, že podľa príslušného

bodu VOP sa podanie žaloby ktoroukoľvek zo zmluvných strán úverovej zmluvy na všeobecnom súde
považuje za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, oprávnená tu však so zrejmým úmyslom
nezdôrazňovala aj to, že kým by spotrebiteľ nepochybne mohol vylúčiť právomoc rozhodcu i podaním
nedôvodnej žaloby na všeobecnom súde, túto možnosť by stratil už podaním akejkoľvek žaloby (teda
i tu aj nedôvodnej) dodávateľa na rozhodcovskom súde. Ak potom možnosť predstihnutia dodávateľa

spotrebiteľom pri uplatňovaní nárokov z úverovej zmluvy je aj pri zohľadnení faktoru právneho vedomia
obochstrándiskutovanéhovzťahuvysokonepravdepodobnouažblížiacousanule,namiestejetiežďalší
záver, že už vyššie zadefinovanú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa
naopak umocňuje dojednanie, ktoré zachovanie možnosti spotrebiteľa vybrať si k nemu ohľaduplnejší
spôsob riešenia sporu a takto i vylúčenie následku v podobe nutnosti podrobiť sa právomoci rozhodcu,

činí závislým na tom, že spotrebiteľ s jeho požiadavkami predstihne dodávateľa.

Zhrnúc uvedené je namieste vysloviť záver, že zmluvná podmienka, ktorá tvorí problematiku sporu,
je v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa, robí z povinnej slabšiu zmluvnú stranu v právnom
vzťahu vyplývajúcom zo spotrebiteľskej zmluvy a súčasne sa takáto zmluvná podmienka prieči

dobrým mravom. Na základe uvedených právnych úvah, a tiež skutočnosti, že rozhodcovská
doložka je neprijateľná, spôsobujúca hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom
a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa, keďže vykazuje rysy neprijateľnosti, pretože nebola
spotrebiteľom osobne vyjednaná a núti ho neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu vzdaním
sa svojho ústavného práva na spravodlivý proces, odvolací súd nemohol dospieť k inému záveru

než k tomu, ku ktorému dospel už pred ním súd prvého stupňa, čiže konečnému záveru o potrebe
vyhodnotenia tejto rozhodcovskej doložky tvoriacej podklad pre vydanie rozhodcovského rozsudku,
slúžiaceho v predmetnej veci ako exekučný titul za neprijateľnú (a preto neplatnú) zmluvnú podmienku.

Logickým dôsledkom týchto úvah je aj ďalší záver, podľa ktorého neplatná rozhodcovská doložka

nemohla platne založiť právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie veci ani na vydanie rozhodnutia,
ktoré by následne mohlo požívať náležitú ochranu v procese exekučného vymáhania ním priznanej
pohľadávky, teda stať sa spôsobilým podkladom exekúcie, resp. exekučným titulom.Za danej dôkaznej situácie, dôsledne sa riadiac všetkými vyššie konštatovanými úvahami, je z pohľadu
senátu druhostupňového súdu plne opodstatnené právne ustáliť a dôvodne uzavrieť, že súd prvého
stupňa rozhodol správne, keď v prejednávanej veci exekúciu ako celok zastavil. Preto napadnuté

uznesenie súdu prvého stupňa v tejto časti podľa § 251 ods. 4 a § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdil.

Odvolací súd následne pristúpil i k preskúmaniu uznesenia v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady
trov exekúcie, v ktorej časti je odvolanie prípustné (§ 58 ods. 5, resp. v súčasnom znení už ods. 6 v
spojení s § 57 ods. 2 E. p. s použitím § 202 ods. 2 O. s. p.), a s poukazom na ustanovenie § 212 ods.

1 O. s. p., v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania dospel k záveru, že aj v tejto časti je
potrebné a plne dôvodné napadnuté uznesenie potvrdiť. Oprávnená sa totiž v odvolaní (ku v poradí
druhému výroku napadnutého uznesenia, v ktorom ju súd prvého stupňa zaviazal zaplatiť súdnemu
exekútorovi náhradu trov exekúcie vo výške 39,83 eur) vôbec nevyjadrila, neuviedla v ňom žiaden k
tomu prislúchajúci odvolací dôvod a nenamietla žiadnu z priznaných položiek trov exekúcie, a to ani
čo do dôvodnosti (oprávneného nároku), ani čo do výšky. Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací

súd (po vyčerpaní odvolacích dôvodov uplatnených do uplynutia lehoty na odvolanie) uznesenie súdu
prvého stupňa aj v tej napadnutej časti, ktorou rozhodol o náhrade trov exekúcie ako vecne správne
potvrdil, aplikujúc pritom zákonné ustanovenie § 219 v spojení s ustanovením § 212 ods. 1 O. s. p..

Pre výsledok odvolacieho konania vyplývajúci z tohto uznesenia odvolacieho súdu potom v odvolacom

konaní procesný úspech zaznamenala povinná (v exekúcii sa navzdory odvolaciemu návrhu oprávnenej
pokračovať nebude) a bola to tak ona, komu podľa § 251 ods. 4, § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p.
vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd jej však žiadnu náhradu nepriznal,
lebo v takomto konaní jej žiadne trovy nevznikli a pre prípad opaku nepodala návrh na priznanie náhrady
(§ 151 ods. 1 O. s. p.).

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2001 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.