Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, January 30, 2013

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Sžf/67/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1011200278
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenka Reisenauerová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2013:1011200278.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: DANICON HOLDING, a.s., so sídlom
Miletičova 17/B, Bratislava, IČO: 366 555 20, zastúpený advokátom JUDr. Stanislavom Jakubčíkom,
Advokátska kancelária, so sídlom Kutlíkova 17, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo
Slovenskej republiky, so sídlom Vazovova 2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. I/222/19997-124513/2010/992692 - r zo dňa 10. decembra 2010 a o odvolaní žalobcu

proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave, č. k.3S/34/11-98 zo dňa 24 júla 2012, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave, č. k. 3S/34/11-98 zo dňa 24.
júla 2012 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 3S/34/11-98 zo dňa 24.7.2012 zastavil konanie, ktorým sa
žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného a to poukazom na ust. § 250d

ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) a ust. § 248 písm. a/ O.s.p. z dôvodu, že
žaloba smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmania súdom. O trovách konania
rozhodol krajský súd tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu, nakoľko konanie bolo
zastavené.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na ust. § 244 ods. 3 O.s.p. v spojení s ustálenou
judikatúrou Najvyššieho súdu SR (uznesenie sp. zn. 3 Sžf 80/2007, sp. zn. 5Sžf 17/2008) a dospel k

záveru o potrebe zastaviť konanie s odkazom na ust. § 250d ods. 3 O.s.p. v spojení s ust. § 248 písm.
a/ O.s.p.. Citáciou ustanovení § 73 a nasl. zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách
v sústave územných finančných orgánov platný v rozhodnom čase (ďalej len zákon č. 511/1992 Zb.)
vyvodil záver o tom, že výzva na zaplatenie daňového nedoplatku v náhradnej lehote ma už len povahu
procesného úkonu a pri jej zaslaní sa vychádza z toho, že adresát je už v pozícii daňového dlžníka
s presne určenou daňovou povinnosťou. Daňová exekučná výzva nerieši ani neukladá hmotnoprávne

povinnosti,alesvojoupodstatoujeibaupomienkounazaplateniedaňovéhonedoplatku.Exekučnávýzva
je procesným rozhodnutím, ktorým sa upravuje len vedenie exekučného konania a nie je základným
rozhodnutím pre daňové exekučné konanie. Podkladom na jej vydanie sú právoplatné a vykonateľné
platobné výmery alebo iné rozhodnutia, ktorým sa vyrubuje daň, penále a ktoré sa následne po vzniku
daňového nedoplatku stávajú základom pre daňové exekučné konanie.

Proti uzneseniu krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, z dôvodu, že rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a teda je naplnený odvolací dôvod v zmysle

ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.. Žalobca mal za to, že rozhodnutie krajského súdu vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko podaná žaloba primárne nesmerovala proti daňovej
exekučnej výzve, resp. proti povinnosti žalobcu uhradiť daňový nedoplatok, ale smerovala najmä protirozhodnutiu žalovaného, ktorým bola uvedená daňová exekučná výzva potvrdená, a to aj napriek
tomu, že uvedený daňový nedoplatok mal byť v zmysle ust. § 63a zák. č. 511/1992 Zb. započítaný
oproti pohľadávke žalobcu voči štátnej rozpočtovej organizácii Krajskému školskému úradu v Prešove.

Uviedol, že podanou žalobou sa domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného, nakoľko proti jednotlivým
rozhodnutiam resp. oznámeniam o nezapočítaní vzájomných pohľadávok nie je možné podať riadny
opravný prostriedok v rámci daňového konania s následnou možnosťou súdneho prieskumu rozhodnutia
podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku a že rovnako nemá žalobca dosah na vynútenie
vydania potvrdenia žalovaného o započítaní pohľadávok a preto využil možnosť súdneho prieskumu

prostredníctvom podanej žaloby.

Žalobca poukázal na to, že zastavením daného konania, krajský súd nezohľadnil všetky uvedené
námietky žalobcu, pričom vykladal ust. § 248 písm. a/ O.s.p. príliš extenzívne, nakoľko rozhodnutie
žalovaného, ktorého preskúmanie je predmetom žaloby nemá iba čisto procesný charakter, ale týmto
rozhodnutím bolo rozhodnuté aj meritórne. Namietol, že došlo k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu
v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, nakoľko žalovaný dostatočne nezistil skutkový stav ohľadne možnosti

riadneho započítania vzájomných pohľadávok, hoci sa žalobca zákonom predpísaným spôsobom
domáhal vzájomného započítania pohľadávok a tým aj vyrovnania daňového nedoplatku, avšak táto
možnosť mu bola svojvoľným rozhodnutím žalovaného upretá. Na podporu uvedeného skonštatoval, že
aj v zmysle konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR je aj pri rozhodovaní daňových orgánov nutné
dodržiavať základné práva garantované Ústavou SR, a teda aj právo na súdnu ochranu v zmysle čl.

46 ods. 1 Ústavy. Tým, že došlo k zastaveniu konania a meritórnym nepreskúmaním podanej žaloby
došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, nakoľko bolo žalobcovi upreté právo domáhať sa svojich
práv na nezávislom a nestrannom súde. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie
krajského súdu zmenil, tak, že rozhodnutie zruší poukazom na ust. § 250j ods. 2 písm. a/, c/, d/ O.s.p.
a vec mu vráti na ďalšie konanie, alebo ak dospeje k záveru o tom, že nie sú splnené podmienky na

zrušenie navrhol, aby rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý zdôraznil, že exekučné konanie je právnym
dôsledkom nesplnenia si daňovej povinnosti žalobcom dobrovoľným spôsobom. Žalobou napadnuté
rozhodnutie je procesnej povahy vydané na základe procesno - právnej normy - zákona č. 511/1992 Zb.
podľa ust. § 73 a nasl. upravujúcich daňové exekučné konanie. Uviedol, že v odvolacom konaní v rámci

daňového exekučného konania žalovaný na základe podaného odvolania proti daňovej exekučnej výzve
skúmal, či sú splnené podmienky na začatie daňového exekučného konania na podklade exekučného
tituluačibolauvedenávýzvavydanávsúladesozákonom.Nazákladeuvedenéhonavrhol,abyodvolací
súd rozhodnutie krajského súdu potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 2 O. s. p. s použitím § 246c ods. 1

veta prvá O. s. p.) pristúpil k preskúmaniu napadnutého uznesenia z dôvodov a v rozsahu uvedenom
v odvolaní žalobcu (§ 212 ods. 1 O. s. p. s použitím § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p.) postupom bez
nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods.2 O. s. p. v spojení s ust. § 246c ods. 1 veta prvá O. s.
p. a dospel k záveru že odvolanie žalobcu je dôvodné.

Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci je posúdenie správnosti záveru krajského súdu,

keď v predmetnej veci uznesením zastavil konanie poukazom na ust. § 250d ods. 3 O. s. p. a ust. § 248
písm. a) O.s.p. z dôvodu, že žaloba smeruje proti rozhodnutiu, ktoré je z prieskumu vylúčené, nakoľko
sa jedná o rozhodnutie procesnej povahy týkajúce sa vedenia konania.

Podľa ust. § 244 ods.1,2,3 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo
opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy,
orgánovúzemnejsamosprávy,akoajorgánovzáujmovejsamosprávyaďalšíchprávnickýchosôb,akoajfyzickýchosôb,pokiaľimzákonzverujerozhodovanieoprávachapovinnostiachfyzickýchaprávnických
osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len "rozhodnutie správneho orgánu").

Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako

aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo
právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických
osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho
nečinnosť.

Podľa ust. § 247 ods. 1 O. s. p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho

orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Podľa ust. § 248 O. s. p. súdy nepreskúmavajú a) rozhodnutia správnych orgánov predbežnej povahy
a procesné rozhodnutia týkajúce sa vedenia konania, b) rozhodnutia, ktorých vydanie závisí výlučne
od posúdenia zdravotného stavu osôb alebo technického stavu vecí, ak samy osebe neznamenajú
právnu prekážku výkonu povolania, zamestnania alebo podnikateľskej alebo inej hospodárskej činnosti,

c) rozhodnutia o nepriznaní alebo odňatí odbornej spôsobilosti právnickým osobám alebo fyzickým
osobám, ak samy osebe neznamenajú právnu prekážku výkonu povolania alebo zamestnania, d)
rozhodnutia správnych orgánov, ktorých preskúmanie vylučujú osobitné zákony.

Zákonodarca v piatej časti Občianskeho súdneho poriadku zveril súdom právomoc preskúmavať
zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Správnym súdnictvom sa zabezpečuje

realizácia ústavného princípu domáhať sa súdnej ochrany práv fyzických a právnických osôb na
nezávislom a nestrannom súde (čl. 46 ods.1 ústavy). V konaní podľa druhej hlavy piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku sú predmetom správneho súdnictva právoplatné rozhodnutia správnych
orgánov, ktorými sa zasiahlo do subjektívnych práv fyzických alebo právnických osôb. Správny súd
preskúmava aj zákonnosť rozhodnutí, proti ktorým zákon nepripúšťa odvolanie. Pokiaľ ide o konanie

podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku je správne súdnictvo založené na
princípe generálnej klauzuly v zmysle čl. 36 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a čl. 46 ods. 2 Ústavy
SR, podľa ktorej súdy v zásade preskúmavajú všetky rozhodnutia orgánov verejnej správy. Rozsah
právomocí pri preskúmaní správnych rozhodnutí je obmedzený negatívnou enumeráciou rozhodnutí,
ktoré správne súdy nepreskúmavajú (§ 248 O.s.p.).

Podľa čl. 1 ods.1,2 Ústavy Slovenskej republiky Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a
právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. Slovenská republika uznáva a dodržiava
všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie
medzinárodné záväzky.

Podľa čl.2 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 152 ods.4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a
ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Z citovanej ústavnej úpravy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych
predpisov musia byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii zákonov je preto v

činnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v závislosti od ústavou
chránených hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov. Obsah zákonnej
právnej normy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej
regulácie, ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je
podmienkou zákonnosti rozhodnutia orgánu štátnej moci.Správne súdnictvo je neoddeliteľným atribútom právneho štátu, ktorým je Slovenská republika ( čl.1
ods.1 ústavy). Súdy pri prieskume zákonnosti správnych rozhodnutí, ako orgány štátu môžu konať a
teda musia konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon

( čl.2 ods.2 ústavy).

Vylúčenie z preskúmavania zákonnosti správneho rozhodnutia zo súdneho prieskumu musí byť
výslovné a platí to aj pre vylúčenie preskúmavania zákonnosti postupu správneho orgánu. K vylúčeniu
rozhodnutia alebo postupu orgánu verejnej správy z preskúmavania môže dôjsť len osobitným zákonom,
ktorého aplikácia musí byť súladná s ústavou.

V danom prípade je zrejmé, že k zastaveniu konania o preskúmanie rozhodnutia žalovaného správneho

orgánu, dospel krajský súd na základe presvedčenia o procesnom charaktere napadnutého rozhodnutia
a teda o jeho vylúčení z prieskumu podľa ust. § 248 písm. a) O.s.p..

Z prezentovaného právneho názoru žalobcu, vyplýva, že zastavením daného konania, pričom krajský
súd nezohľadnil všetky jeho námietky v žalobe, aplikoval ust. § 248 písm. a/ O.s.p. príliš extenzívne,
nakoľko rozhodnutie žalovaného, ktorého preskúmanie je predmetom žaloby nemá iba čisto procesný

charakter, ale týmto rozhodnutím bolo rozhodnuté aj meritórne, namietajúc, že týmto postupom došlo k
porušeniu jeho práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, pretože žalovaný dostatočne
nezistil skutkový stav ohľadne možnosti riadneho započítania vzájomných pohľadávok, hoci sa žalobca
zákonom predpísaným spôsobom domáhal vzájomného započítania pohľadávok a tým aj vyrovnania
daňového nedoplatku, avšak táto možnosť mu bola svojvoľným rozhodnutím žalovaného upretá, s

poukazom na judikatúru Ústavného súdu SR, z ktorej vyplýva, že aj pri rozhodovaní daňových orgánov je
nutné dodržiavať základné práva garantované Ústavou SR, a teda aj právo na súdnu ochranu v zmysle
čl. 46 ods. 1 Ústavy (III. ÚS 24/2010, I. ÚS 238/06, III. ÚS 305/08).

Z predloženého spisového materiálu krajského súdu, súčasť, ktorého tvoril administratívny spis odvolací
súd zistil, že žalobca sa žalobou podanou na krajský súd domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia

a postupu žalovaného správneho orgánu č. I/222/19997-124513/2010/992692-r zo dňa 10. decembra
2010 a následne jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Žalobca v žalobe namietal, že
napadnutým rozhodnutím a postupom žalovaného bol ukrátený na svojich majetkových právach, keď
žalovaný sa náležite nezaoberal jeho odvolacími námietkami týkajúcimi sa uplatnenia započítania
pohľadávok, vysloviac názor, že predmetnému započítaniu v zmysle § 63a zákona č. 511/1992 Zb.

nebránili žiadne zákonné prekážky a ak by žalovaný postupoval v súlade s uvedeným ustanovením a
dôsledne by preveril podmienky pre započítanie daňového nedoplatku s jeho pohľadávkou voči štátnej
rozpočtovej organizácií, musel by započítanie potvrdiť, čím by nastali okolnosti, ktoré by spôsobili zánik
vymáhaného daňového nedoplatku s následným zastavením exekúcie.

Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný potvrdil daňovú exekučnú výzvu Daňového úradu Bratislava

II č. 601/340/107471/10/Stra zo dňa 23.8.2010 vydanú podľa 76 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb., ktorou
prvostupňový orgán v zmysle § 76 ods.2 písm. f/ uvedeného zákona vyzval žalobcu ako daňový subjekt,
aby v lehote 8 dní odo dňa doručenia daňovej exekučnej výzvy zaplatil daňový nedoplatok v sume 127
828,15 eur.

Žalobca okrem iného v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu daňového úradu namietal

nezapočítanie pohľadávky v zmysle ním uplatnenej žiadosti na započítanie a žiadal, aby žalovaný
odvolací orgán overil správnosť údajov uvedených v žiadosti daňového dlžníka na základe predložených
dokladov daňovým úradom, tvrdiac, že oznámenie dlžníka považuje za nesprávne, pretože spoločnosť
žalobcu disponuje potrebnými listinnými dôkazmi potvrdzujúcimi jeho vlastníctvo pohľadávok, ktoré boli
predmetom započítania.Podľa § 75 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. daňové exekučné konanie začína správca dane na podklade
exekučného titulu vydaním rozhodnutia o začatí daňového exekučného konania. Dňom vydania
rozhodnutia o začatí daňového exekučného konania správcom dane je toto rozhodnutie právoplatné a

nemožno proti nemu podať opravné prostriedky.

Podľa § 76 ods.1, 2, písm. d/ až j/, ods. 5 zák. č. 511/1992 Zb. správca dane doručí daňovú exekučnú
výzvu bezodkladne po doručení rozhodnutia o začatí daňového exekučného konania osobe podľa § 75
ods. 2 písm. f/.

Daňová výzva obsahuje: d) oznámenie o začatí daňového exekučného konania, e) výšku daňových
nedoplatkov podľa výkazu daňových nedoplatkov alebo právoplatných a vykonateľných rozhodnutí,

ktorými bolo uložené peňažné plnenie, f) výzvu na zaplatenie daňového nedoplatku v lehote určenej
správcom dane, pričom táto lehota nesmie byť kratšia ako osem dní odo dňa doručenia exekučnej
výzvy, g) upozornenie, že ak daňový nedoplatok nebude zaplatený v lehote určenej správcom dane,
správca dane vykoná daňovú exekúciu vydaním daňového exekučného príkazu na majetok daňového
dlžníka vrátane majetku, na ktorý sa zriadilo zákonné záložné právo správcu dane (§ 71), na mzdu alebo

plat, alebo niektorý z príjmov uvedených v § 82h ods. 1, h) označenie majetku, na ktorý chce správca
dane uplatniť výkon daňovej exekúcie, i) zákaz nakladania s majetkom, na ktorý chce správca dane
uplatniť výkon daňovej exekúcie, ak sa zákaz nakladať s jeho majetkom neuložil už podľa § 71 ods. 2, a
upozornenie, že daňový dlžník je povinný umožniť správcovi dane vykonať súpis hnuteľného majetku,
j) poučenie o možnosti podať opravný prostriedok [§ 30 ods. 2 písm. e)].

Do 15 dní odo dňa doručenia daňovej exekučnej výzvy môže daňový dlžník podať u správcu dane
odvolanie, ak a) nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného daňového nedoplatku alebo bránia
jeho vymáhateľnosti, b) sú iné dôvody, pre ktoré je daňová exekúcia neprípustná. Odvolanie musí byť
odôvodnené, pričom na neskôr uplatnené dôvody sa neprihliada. Odvolanie má odkladný účinok. Na
rozhodovanie o odvolaní sa vzťahujú ustanovenia § 46 až 48.

Podľa § 77 ods. 1, 4 zákona č. 511/1992 Zb. daňový exekučný príkaz vydá správca dane až po márnom
uplynutí lehoty na podanie odvolania voči daňovej exekučnej výzve alebo keď správca dane vyhovie
odvolaniu čiastočne, alebo keď sa správcovi dane doručí rozhodnutie odvolacieho orgánu, ktorým sa
odvolanie zamietlo.

Daňový exekučný príkaz je právoplatný dňom jeho vydania a nemožno proti nemu podať opravný

prostriedok.

Daňové exekučné konanie je vykonávacím konaním, v ktorom sa vymáha daňový nedoplatok resp.
iné peňažné plnenie uložené rozhodnutím v daňovom konaní. Rozhodnutiami preskúmateľnými podľa
druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku sú rozhodnutia vydané v daňovom konaní, v
ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov. Jednotlivé úkony správcu dane v

štádiudaňovéhoexekučnéhokonaniavzásadeniejemožnékvalifikovaťakorozhodnutiavzmysle§244
ods. 3 O.s.p., pretože tieto úkony smerujú k vykonaniu právoplatného exekučného titulu, ktorý zakladá
povinnosť daňového subjektu zaplatiť vyrubenú sumu. Z tejto zásady však existujú výnimky, s ktorými
počíta zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní ako s preskúmateľnými okolnosťami i počas exekučného
konania, a to v odvolacom daňovom konaní. Na tieto výnimky sa vzťahuje koncentračná zásada.

Senát odvolacieho súdu posudzujúc citovanú právnu úpravu v kontexte s právnou úpravou piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku najmä s právnou úpravou obsiahnutou v právnej norme § 244 ods.3 v
spojení s § 248 v zmysle čl. 152 ods.4 ústavy dospel k záveru, že daňová exekučná výzva podlieha v
obmedzenom rozsahu súdnemu prieskumu zákonnosti. Jej zákonnosť možno preskúmať iba v rozsahu
dôvodov podľa § 76 ods. 5 písm. a/ a b/ zák. č. 511/1992 Zb., pričom podľa názoru najvyššieho súdu

ide o také okolnosti, ktoré nastali po nadobudnutí právoplatnosti exekučného titulu. Opačný výklad by
viedol k duplicitnej možnosti súdneho prieskumu zákonnosti exekučného titulu i v štádiu exekučnéhokonania, čo je v rozpore s princípom subsidiarity, ktorý pri prechode do ďalšej úrovne právnej ochrany
(§ 247 ods. 2 O.s.p.), počíta s vyčerpaním právneho prostriedku nápravy v predchádzajúcom štádiu.

Z obsahu spisu odvolací súd mal preukázané, že žalobca v žalobe namietal nezákonnosť rozhodnutia

a postupu žalovaného z dôvodu, že žalovaný náležite nepreveril splnenie zákonných podmienok
započítania pohľadávok v zmysle § 63a zákona č. 511/1992 Zb., tvrdiac, že jeho námietke vznesenej
v odvolacom daňovom exekučnom konaní žalovaný nevenoval dostatočnú pozornosť, keď v konaní
nezistilskutkovýstavohľadnemožnostiriadnehozapočítaniavzájomnýchpohľadávok,hocisa zákonom
predpísaným spôsobom domáhal vzájomného započítania pohľadávok a tým aj vyrovnania daňového
nedoplatku, avšak táto možnosť mu bola svojvoľným rozhodnutím žalovaného upretá, dôvodiac, že

podanou žalobou sa domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného, pretože proti jednotlivým rozhodnutiam
resp. oznámeniam o nezapočítaní vzájomných pohľadávok nie je možné podať riadny opravný
prostriedok v rámci daňového konania s následnou možnosťou súdneho prieskumu rozhodnutia
podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku a že rovnako nemá žalobca dosah na vynútenie
vydania potvrdenia žalovaného o započítaní pohľadávok a preto využil možnosť súdneho prieskumu

prostredníctvom podanej žaloby.

Vzhľadom k uvedenému, keďže z napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa nevyplýva, že by sa v
rámci súdneho prieskumu námietkami žalobcu zaoberal v intenciách uvedených vyššie, odvolací súd
dospel k záveru, že súd prvého stupňa vo veci rozhodol predčasne.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na

ďalšie konanie podľa § 250ja ods.3 O.s.p. v spojení s § 221 ods.1, písm. f/, ods.2 v spojení s § 246c
ods.1 O.s.p..

V ďalšom konaní úlohou súdu prvého stupňa bude zaoberať sa námietkami žalobcu v intenciách
názoru odvolacieho súdu uvedeného vyšie, s poukazom na to, že pri prieskume zákonnosti daňovej
exekučnej výzvy súdom sa prísne uplatňuje koncentračná zásada a vo veci opätovne rozhodnúť.

V novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne aj o náhrade trov konania vrátane o náhrade trov
odvolacieho konania (§ 246c ods. 1 vety prvej v spojení s § 224 ods. 3 O. s. p.).

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od
01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.