Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, October 16, 2014

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 2To/83/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6711010842
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Mikluš
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6711010842.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici na verejnom zasadnutí konanom dňa 16. 10. 2014 v senáte zloženom
z predsedu senátu JUDr. Jozefa Mikluša a sudcov Mgr. Rudolfa Ďurtu a Mgr. Jána Bednára v trestnej
veci obžalovaného L.. O. Z., stíhaného pre zločin marenia konkurzného alebo vyrovnávacieho konania
podľa § 243 ods. 1 písm.a/, ods. 3 písm.a/, písm.b/ Tr.zák. s poukazom na § 138 písm.b/ Tr.zák., konajúc
o odvolaní obžalovaného L.. O. Z. proti rozsudku Okresného súdu Zvolen, sp.zn. 3T 153/2011, zo dňa
28.04.2014, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr.por. odvolanie obžalovaného L.. O. Z. z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Zvolen, sp.zn. 3T 153/2011 zo dňa 28.04.2014 bol obž. L.. O. Z. uznaný
vinným zo zločinu marenia konkurzného alebo vyrovnávacieho konania podľa § 243 ods. 1 písm.a/,
ods. 3 písm.a/, písm.b/ Tr.zák. s poukazom na § 138 písm.b/ Tr.zák.na tom skutkovom základe, že

ako fyzická osoba - podnikateľ vykonávajúci činnosť pod obchodným menom L..O. Z.-Zvolenská realitná
kancelária so sídlom Jesenského 18, Zvolen, IČO:31028071 po tom, čo uznesením Krajského súdu
Banská Bystrica č. 27-24K 312/96 zo dňa 25.05.1998, právoplatným dňa 16.06.1998 bol na jeho osobu
vyhlásený konkurz, keď oprávnenie nakladať s majetkom podstaty prešlo na správcu konkurznej
podstaty, ktorým bol od 12.05.2001 JUDr. Pavel Tamáši, advokát so sídlom Horný Val 31, Žilina, ktorý
dňa 24.10.2005 odblokoval účet L.. O. Z. vedený v H., a.s., č. XXXXXXXXXX/XXX s tým, že na ňom
budú prostriedky pre nevyhnutné životné potreby, L.. O. Z. používal daný účet v rozsahu prevyšujúcom
obvyklé životné potreby a v období od 02.01.2004 do 30.05.2008 zatajil správcovi finančné prostriedky
vo výške 128 045,49 € ( 3 857 498,30 Sk ).

Za toto konanie uložil prvostupňový súd obžalovanému trest odňatia slobody vo výmere 2 rokov, ktorého
výkon podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní 4 rokov.

Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal obžalovaný L.. O. Z. odvolanie a to proti výroku o vine a
treste, ako aj proti konaniu, ktoré vyhláseniu rozsudku predchádzalo. V písomných dôvodoch odvolania
v podstate namietal, že pred súdom sa nepodarilo obžalobe preukázať, že by akýmkoľvek spôsobom
zatajil peňažné prostriedky alebo inú vec patriacu do konkurznej podstaty. Konkurzný správca mal po
celý čas vedomosť o existencii vyššie špecifikovaného účtu v H., a.s., čo jasne preukazuje skutočnosť,
že sám žiadosťou zo dňa 24.10.2005 požiadal banku o odblokovanie tohto účtu. Peňažné prostriedky
na tomto účte slúžili výhradne na uspokojovanie hmotných potrieb obžalovaného a jeho rodiny , t.j.
na zabezpečenie jeho základných životných potrieb a úhradu nevyhnutných nákladov na energie,
poistné, na plnenie vyživovacej povinnosti a pod. Na tomto účte sa nachádzali aj finančné prostriedky
nad rámec uspokojovania jeho základných životných potrieb, tieto však nepatrili obžalovanému ako
fyzickej osobe, ale boli majetkom obchodných spoločností, v ktorých bol konateľom. Išlo o majetok, ktorý
nepodliehal konkurzu vedeného na jeho majetok a teda nemal žiadny dôvod oznamovať nakladanie s

týmito prostriedkami konkurznému správcovi. V tejto súvislosti namietal aj tú skutočnosť, že obžaloba
nevyprodukovala žiadne dôkazy o pôvode finančných prostriedkov na jeho účte, len selektívne
poukázala na niektoré uskutočnené platby a na základe takéhoto nedostatočne zisteného skutkového
stavu bol napokon prijatý zovšeobecňujúci záver o tom, že tieto finančné prostriedky predstavovali vec
patriacu do konkurznej podstaty. V tomto smere obžalovaný poukázal na to, že konkurzný správca sa k
náhrade škody nepripojil, rovnako v konaní nevystupovali žiadne iné poškodené osoby. Výška škody ako
základný kvalifikačný znak trestného činu kladeného mu za vinu je nepreskúmateľná, nakoľko z doposiaľ
vykonaného dokazovania nebolo zrejmé, akým spôsobom súd k určeniu tejto výšky škody dospel.
V súvislosti so znaleckým posudkom č. 15/2012 zo dňa 26.10.2012 vypracovaným znalkyňou L.. C. N.
vyplynulo, že z toku finančných prostriedkov na účte obžalovaného nebolo možné jednoznačne zistiť,
že či bol ich vlastníkom. Finančné prostriedky boli poukazované za účelom úhrady záväzkov rôznych
právnických osôb, ako aj z účtu boli realizované platby potrebné na úhradu jeho životných nákladov.
Z uvedeného dôvodu obžalovaný dospel k záveru, že svojím konaním nenaplnil skutkovú podstatu
trestného činu marenia konkurzného alebo vyrovnávacieho konania. Nijakú vec patriacu do konkurznej
podstaty nezatajil , keďže konkurzného správcu ako aj súd riadne informoval o existencii predmetného
účtu, ako aj o tom, že z tohto účtu realizuje platby pokrývajúce jeho základné životné potreby. V závere
odvolania poukázal aj na zásadu in dubio pro reo a tiež uviedol, že v trestnom konaní nebola dodržaná
základná zásada trestného konania uvedená v ust. § 2 ods. 10 Tr.por. a to zásada zistenia skutkového
stavu bez dôvodných pochybností, ktorej obsah vysvetlil. Z uvedeného dôvodu navrhol zrušiť napadnutý
rozsudok a oslobodiť ho spod obžaloby v zmysle § 285 písm.a/ Tr.por.

Dňa 01.07.2014 obžalovaný okresnému súdu doručil doplnenie dôvodov svojho odvolania , pričom
konštatoval, že naďalej zotrváva na tvrdeniach uvedených v jeho odvolaní. Ďalej uviedol, že
odôvodnenie napadnutého rozsudku v časti, v ktorej sú uvedené všetky transakcie na jeho účte, zahrnuté
do tabuľky, vyznievajú rozporuplne a túto tabuľku považuje za nepreskúmateľnú, keďže z prehľadu
finančných operácií nijako nevyplynulo, čo ho sa týkali , v mene koho boli uskutočnené. V závere
doplnenia odvolania obžalovaný namietal, že sa prvostupňový súd nijakým spôsobom nevysporiadal
s jeho obhajobou a v rozpore s obsahom vykonaných dôkazov skonštatoval, že finančné transakcie
neslúžili len na úhradu jeho nevyhnutných potrieb a že sa nejednalo o platby v mene niektorých
spoločností , kde bol konateľom, hoci jednotlivé platby podrobnejšie neskúmal. Taktiež namietal, že
prvostupňový súd nezohľadnil pri hodnotení dôkazov závery znaleckého posudku č. 15/2012 L.. C. N..
V závere doplnenia odvolania znovu zopakoval pochybnosti o pôvode vlastníctva jednotlivých platieb
finančných prostriedkov , ktoré v rozhodnom období sa nachádzali na jeho účte a boli považované za
jeho majetok, ktorý mal oznámiť správcovi. Opakovane poukázal na zásadu in dubio pro reo a zásadu
zistenia skutkového stavu bez dôvodných pochybností. Vo vzťahu k výške škody ako základnému
kvalifikačnému znaku trestného činu kladeného obžalovanému za vinu uviedol, že je nepreskúmateľná,
v odôvodnení rozhodnutia je len položkovitý prehľad platieb zrealizovaných z jeho účtu bez toho, aby
bolo preukázané, kto bol vlastníkom týchto peňažných prostriedkov a na aký konkrétny účel boli použité.
Preto opakovane navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a oslobodiť ho spod obžaloby v zmysle § 285
písm.a/ Tr.por.

Obhajca obžalovaného na verejnom zasadnutí sa pridržiaval písomných dôvodov odvolania a uviedol, že
prvostupňový súd si osvojil prokurátorské návrhy, poukázal na celkovú situáciu, ktorá vznikla v dôsledku
manželských nezhôd, kde bývalá manželka spolu s p.W. dali podnet správcovi konkurznej podstaty
a on sám nevedel, aká škoda vznikla, pričom neexistuje ani poškodený , keďže správca konkurznej
podstaty si škodu neuplatnil. To, že účet bol vedený na obžalovaného, ešte neznamenalo, že aj finančné
prostriedky patrili jemu a z jeho činnosti. Okresný súd sa s týmito dôkazmi nevysporiadal a rozhodol
vo veci predčasne, preto obhajoba navrhla napadnutý rozsudok zrušiť a požiadala krajský súd , aby
obžalovaného spod obžaloby oslobodil, pretože podľa ich záverov skutok nie je trestným činom.

Krajský prokurátor na verejnom zasadnutí na rozdiel od obhajoby odvolanie obžalovaného navrhol
zamietnuť, keďže rozhodnutie prvostupňového súdu považoval vo všetkých jeho výrokoch za správne
a zákonné.

Obžalovaný na verejnom zasadnutí uviedol, že tak isto nie je spokojný s rozsudkom prvostupňového
súdu a poukázal na to, že počas celého konkurzného konania spolupracoval so všetkými správcami,
krajským súdom, ktorý viedol konkurz, o účte vedeli všetky zainteresované osoby, zúčastňoval sa

všetkých pojednávaní, žiaľ vypočutý bol iba jediný správca a to H.. Súd v dôkazoch neodstránil rozpory.
V závere uviedol, že sa necíti byť vinný, žiadne peniaze nezatajil a svedomie má čisté.

Na podklade podaného odvolania Krajský súd v Banskej Bystrici v zmysle § 317 ods. 1 Tr.por. preskúmal
zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako
aj správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo rozsudku a dospel k záveru, že odvolanie obž. Ing.
O. Z. nie je dôvodné.

Odvolací súd po splnení prieskumnej povinnosti zistil, že prvostupňový súd vykonal na hlavnom
pojednávaní všetky relevantné dôkazy, ktoré vyhodnotil jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti a dospel
k správnym skutkovým záverom, ktoré aj podľa záverov odvolacieho súdu zodpovedali výsledkom
vykonaného dokazovania. V odôvodnení napadnutého rozsudku prvostupňový súd dostatočne vyložil,
ktoré skutočnosti vzal za dokázané a o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a tiež akými právnymi
úvahami sa spravoval pri konečnom rozhodnutí.

Odvolací súd si osvojuje skutkové závery prvostupňového súdu a v podrobnostiach odkazuje na
odôvodnenie napadnutého rozsudku.

Po právnej stránke okresný súd správne konanie obžalovaného posúdil ako zločin marenia konkurzného
alebo vyrovnávacieho konania podľa § 243 ods. 1 písm.a/, ods. 3 písm.a/, písm.b/ Tr.zák. s poukazom
na § 138 písm.b/ Tr.zák. Obžalovaného totiž z konania usvedčuje najmä svedok M.. A. H., správca
konkurznej podstaty, ktorý potvrdil, že o predmetnom účte v H. sa dozvedel od iných osôb, nie od úpadcu.
Navyše úpadca bol povinný akýkoľvek príjem finančných prostriedkov na účet nahlásiť, pretože tieto by
slúžili na uspokojenie veriteľov. Svedok tak isto jednoznačne uviedol, že po odblokovaní konkrétneho
účtu v H. dňa 24.10.2005 nedostal od úpadcu žiadnu správu, že by na tomto účet došlo k pohybom
finančných prostriedkov nad rámec dohodnutých podmienok a to že účet bude používaný len na hradenie
nevyhnutných životných potrieb. Výpovedi tohto svedka zodpovedali aj listinné dôkazy vykonané na
hlavnom pojednávaní, týkajúce sa vyhlásenia predmetného konkurzu na obžalovaného a uvedené v
odôvodnení napadnutého rozsudku.

Pri hodnotení dôkazov aj krajský súd dospel k záveru, že nie je možné prihliadnuť na obhajobu
obžalovaného , keďže jeho tvrdenie o tom, že správca konkurznej podstaty mal vedomosť o existencii
vyššie špecifikovaného účtu v H., a.s., pretože sám tento účet odblokoval, je zavádzajúce. Svedok
M.. A. H. vyvrátil túto obhajobu obžalovaného tvrdením, že o predmetnom účte sa nedozvedel
od obžalovaného, ale od iných osôb, pričom povinnosťou obžalovaného bolo informovať správcu
konkurznej podstaty o akomkoľvek príjme finančných prostriedkov na účte, pretože tieto mali slúžiť na
uspokojovanie veriteľov. Ako nepravdivé vyhodnotil odvolací súd aj tvrdenie obžalovaného, že na účte
v H. boli peňažné prostriedky , ktoré výhradne slúžili na uspokojovanie hmotných potrieb obžalovaného
a jeho rodiny, t.j. na zabezpečenie jeho základných životných potrieb. Na druhej strane obžalovaný
sám uviedol, že na tomto účte sa nachádzali aj finančné prostriedky nad rámec uspokojovania jeho
základných životných potrieb, ale tieto nepatrili jemu ako fyzickej osobe, ale boli majetkom obchodných
spoločností , v ktorých bol konateľom. Preto nevidel žiadny dôvod oznamovať nakladanie s týmito
prostriedkami konkurznému správcovi. Toto tvrdenie obžalovaného je v rozpore s účelom odblokovania
predmetného účtu obžalovaného, keďže tento mal výhradne slúžiť na uspokojovanie jeho základných
životných potrieb. Navyše každý príjem finančných prostriedkov bol obžalovaný povinný nahlásiť
správcovi konkurznej podstaty a ten by rozhodol o použití týchto finančných prostriedkov, čo obžalovaný
neurobil. Z uvedeného dôvodu okresný súd správne konštatoval naplnenie všetkých znakov skutkovej
podstaty predmetného zločinu marenia konkurzného alebo vyrovnávacieho konania, pričom oproti
podanej obžalobe prokurátor upravil rozsah škody a vypustil pôvodne žalovanú sumu 39 000,-Sk ako
bežné výživné na mal.dcéru O. D.. Pokiaľ ide o aplikáciu zásady in dubio pro reo, na ktorú sa odvolával
obžalovaný, v tomto prípade aj podľa záverov krajského súdu nebol dôvod na aplikovanie tejto zásady,
keďže z vykonaných dôkazov niet pochýb o tom, že obžalovaný zatajil príjem finančných prostriedkov
na predmetnom účte správcovi konkurznej podstaty.

Pri ukladaní trestu obžalovanému okresný súd prihliadol ku všetkým okolnostiam, z ktorých sa pri
ukladaní trestu vychádza, vrátane aplikácie článku 6 odsek 1 Medzinárodného dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, pričom uložil obžalovanému trest odňatia slobody pod dolnú hranicu
trestnej sadzby vo výmere 2 roky, s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu 4 rokov.

Takto uložený trest aj odvolací súd považuje za primeraný z hľadiska individuálnej, tak generálnej
prevencie.

Podľa § 319 Tr.por. odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

Za takéhoto stavu, keď Krajský súd v Banskej Bystrici nezistil dôvody na zmenu napadnutého rozsudku,
odvolanie obž. L.. O. Z. ako nedôvodné zamietol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto
uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.