Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 30, 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20Co/149/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8711205582
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8711205582.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobkyne: X. E., nar. X.X.XXXX, bytom B. X, V., občan SR, právne
zast. JUDr. Martinom Tomasom, advokátom AK, so sídlom Ul. 1. mája 216/7, Poprad, proti žalovanému
v 1. rade: I. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XX, V., občan SR, žalovanému v 2. rade: Y. Q., nar.
XX.X.XXXX, bytom W. XX, V., občan SR, v konaní o vypratanie nehnuteľnosti, o odvolaní žalobkyne
proti uzneseniu Okresného súdu Poprad č. k. 9C 83/2011-126 zo dňa 27.5.2014 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e sa uznesenie vo výroku o trovách konania.

II. Náhrada trov odvolacieho konania sa účastníkom n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Poprad (ďalej len „prvostupňový súd“) napadnutým uznesením konanie v celom rozsahu
zastavil a o trovách konania rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal.

Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil aplikujúc ust. § 150 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb.
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) cit.: „O trovách konania súd rozhodol v zmysle vyššie

citovaného ust. § 150 ods. 1 O.s.p., keď najmä poukazuje na rozsudok odvolacieho súdu, ktorým zrušil
rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým prvostupňový súd určil, že žalovaní sú povinní vypratať spornú
nehnuteľnosť. V tejto súvislosti odvolací súd poukázal na to, že súd prvého stupňa žiadnym spôsobom
nereagoval na prípadné odvodené právo bývania resp. nepriznania práva na bytovú náhradu, pričom
poukázal aj na definíciu obydlia podľa Ústavy SR a na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva. Žalovaná v 1. rade na pojednávaní dňa 2.10.2013 deklarovala svoju ochotu dobrovoľne spolu

so žalovaným v 2. rade predmetnú nehnuteľnosť vypratať po tom, ako jej žalobkyňa zabezpečí bytovú
náhradu alebo poskytne finančné prostriedky na jej zabezpečenie. V tejto súvislosti súd poukazuje, že
žalovaní túto nehnuteľnosť dobrovoľne vypratali aj bez toho, aby im žalobkyňa poskytla bytovú alebo
finančnú náhradu po tom, ako sa v dedičskom konaní po nebohom otcovi žalovanej v 1. rade ostatní
súrodenci zriekli dedičských nárokov na nehnuteľnosť - rodinný dom v F. v prospech žalovanej v 1. rade.
Je zrejmé, už aj s poukazom na záväzný právny názor odvolacieho súdu, že žalobkyňa ak by aj bola v

konaní úspešná, musela by na vlastné náklady zabezpečiť žalovaným bytovú náhradu resp. poskytnúť
im finančné prostriedky na jej zabezpečenie, preto, vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci, sú dané
dôvody hodné osobitného zreteľa, aby súd žalobkyni náhradu trov konania nepriznal. V prípade, ak
by súd priznal žalobkyni náhradu trov konania, táto by bola v konaní zvýhodnená dvojnásobne, a to
vyprataním žalovaných bez bytovej náhrady a zároveň úhradou svojich trov zo strany žalovaných.“

Proti tomuto uzneseniu vo výroku o trovách konania podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie

žalobkyňa namietajúc, že pre správanie žalovaných zobrala späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne. Nie
sú v predmetnej veci dané dôvody hodné osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady trov konania.Žalovaní sa k podanému odvolaniu vyjadrili navrhujúc uznesenie vo výroku o trovách konania ako
správne potvrdiť. Poukázali na to, že dom obývali v dobrej viere. Dobrovoľne sa vysťahovali až potom,
keďmohlivyriešiťsvojubytovúsituáciutým,žesasúrodencižalovanejvzdalisvojichdedičskýchnárokov

na rodinný dom v F..

Odvolací súd v zmysle zásad ust. § 212 O.s.p. preskúmal uznesenie spolu s konaním, ktoré mu
predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 214 O.s.p. a zistil, že
uznesenie vo výroku o trovách konania je správne.

Podľa § 146 ods. 2 O.s.p. ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný
uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je

povinný uhradiť trovy konania odporca.

Podľa § 150 ods. 1 O.s.p. ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu
trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa
priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí,
ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Ustanovenia § 142 až § 150 O.s.p. upravujú predpoklady, za splnenia ktorých majú účastníci konania
(alebo tretie osoby) právo na náhradu trov konania, ktoré vynaložili.

Aplikácia ustanovenia § 150 O.s.p. pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v
prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dôjde
k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti

neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený.
Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov
konania. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové,
zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania, a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k
uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať

zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto
rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči účastníkovi a aby neodporovalo dobrým mravom.

Ustanovenie § 150 O.s.p. nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť
aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v
prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri

stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 150 O.s.p. preto
nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady
rozhodovania o trovách konania.

V sporovom konaní (ako je tomu nepochybne v danom prípade konania) sa povinnosť nahradiť trovy
konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu vo veci. Len výnimočne nemusí súd úspešnému

účastníkovi priznať náhradu trov konania. Môže tak urobiť podľa ustanovenia § 150 O.s.p., podľa ktorého
aksútudôvodyhodnéosobitnéhozreteľa,nemusísúdnáhradutrovkonaniacelkomalebosčastipriznať.
Zo slovného znenia uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že ide o ustanovenie výnimočné,
ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam
jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu, že

ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia
všetkých okolností konkrétnej veci. Ustanovenie § 150 O.s.p. preto nemožno vykladať tak, že možno
kedykoľvekbezohľadunazákladnézásadyrozhodovaniaonáhradetrovkonanianepriznaťnáhradutrov
úspešnému účastníkovi konania; vždy musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí
aj náležite odôvodnený. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je potrebné

prihliadať v prvom rade k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých účastníkov
konania a je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale jenutné zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávneného účastníka.
Významnými z hľadiska aplikácie § 150 O.s.p. sú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva)
na súde, postoj účastníkov v priebehu konania a pod.

Zákon explicitne nevypočítava, ktoré okolnosti sú relevantné do takej miery, že môžu predstavovať
dôvod na nepriznanie náhrady trov konania. Judikatúra považuje za nepostačujúci na aplikáciu § 150
O. s. p. len všeobecný záver hodnotiaci dopad rozhodnutia o určitom druhu nároku (porov. R 34/1982,
R 23/1989).

Rozhodujúcim pre potreby rozhodovania o náhrade trov konania bude preto zistenie, či možno od
žalobkyne, ktorý má nárok na náhradu trov konania (§ 146 ods. 2 O.s.p.), spravodlivo žiadať, aby si

náklady vzniknuté v súvislosti s predmetným konaním hradila sama.

Prvostupňový súd správne posúdil okolnosti prípadu a správne dospel k záveru, že v predmetnej veci
sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady trov konania. Ako vyplýva z obsahu
spisu, žalovaní sa z nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobkyne vysťahovali až potom, čo si sami zabezpečili
ubytovanie a vyriešili si bytovú situáciu. Predmetnú nehnuteľnosť žalovaní užívali 26 rokov domnievajúc,

že je v ich vlastníctve. Za tento čas vzniklo účastníkom k predmetnej nehnuteľnosti právo bývania. Je
preto spravodlivé, aby trovy konania, ktoré v súvislosti s predmetným konaním žalovanej vznikli, znášala
sama.

Uvedené skutočnosti aj podľa názoru odvolacieho dôvodu sú dôvodom hodným osobitného zreteľa pre
nepriznanie náhrady trov konania úspešnému účastníkovi konania. Aplikácia ust. § 150 ods. 1 O.s.p.

bola preto dôvodná.

Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok v napadnutom výroku o trovách konania ako správne
potvrdil v zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p.

Žalobkyňa nebola v odvolacom konaní úspešná (§ 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p.)
a tomu zodpovedá i výrok o náhrade trov odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.