Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, September 10, 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/442/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2112201566
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 09. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Krajčovičová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2112201566.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v právnej veci navrhovateľky: G. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. L. XXX, proti
odporcom: 1. E. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom U., L. XXX/X, zast.: JUDr. Magdalénou Lesayovou,
advokátkou, Trnava, Hlavná 27/A, 2. mal. E. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom U., L. XXX/X, zastúpená
odporkyňou1akozákonnouzástupkyňou,ourčenievlastníckehoprávaknehnuteľnostiam,naodvolanie
odporkyne 1 proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 20. marca 2013, č.k. 14C/9/2012-61, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu v r a c i a na
ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd určil, že navrhovateľka G. U., rod. V., bytom T. L. XXX, nar.
XX.XX.XXXX, r.č. XXXXXX/XXX je výlučným vlastníkom nehnuteľností, ktoré sú zapísané v Katastri
nehnuteľností vedenom Správou Katastra Trnava, v katastrálnom území T. L., na LV č. XXXX, ako dom

súpisné číslo XXX na pozemku parcely registra „C“ č. 160/2, pozemok parcely registra „C“ č. 160/2
zastavané plochy a nádvoria vo výmere 748 m2, pozemok parcely registra „C“ č. 160/1 záhrady vo
výmere 227 m2 a pozemok parcely registra „C“ č. 159 orná pôda vo výmere 874 m2. O náhrade trov
konania súd rozhodne samostatným rozhodnutím, po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Rozhodnutie prvostupňový súd s použitím ust. § 34 a § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka odôvodnil v
podstate tým, že z vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu veci súd vyvodil záver, že

navrhovateľka nemala v úmysle predávať predmetnú nehnuteľnosť, keď túto chcela darovať tomu zo
svojich troch synov, ktorý sa zároveň postará aj o hrob strýka navrhovateľky a jeho manželky. Túto svoju
vôľu naložiť so svojou nehnuteľnosťou takýmto spôsobom prezentovala aj navonok, keď tak odporca
v 2. rade, ako aj svedkovia vypočutí v konaní potvrdili, že mali vedomosť o tom, že nehnuteľnosť
navrhovateľka predávať nechce. O tejto vôli navrhovateľky zrejme mala vedomosť aj odporkyňa v 1.
rade, alebo sa to aspoň dá predpokladať, keďže žila s odporcom v 2. rade v spoločnej domácnosti

a s navrhovateľkou bežne prichádzala do kontaktu. Minimálne sa o tejto vôli navrhovateľky mala
odporkyňa v 1. rade možnosť dozvedieť na rodinnom stretnutí v sobotu predchádzajúcej dňu, kedy došlo
k podpísaniu zmluvy, keď opäť navrhovateľka, odporca v 2. rade a aj všetci svedkovia potvrdili jednak
to, že tohto stretnutia sa zúčastnila aj odporkyňa v 1. rade, ako aj to, že navrhovateľka opäť vyslovila
svoju vôľu, predmetné nehnuteľnosti nepredať. Preto ak odporkyňa v 1. rade napriek tejto prezentovanej
vôli navrhovateľky vyslovila to, že ak dom nepredá, odporca v 2. rade odíde do cudziny, súd to

považoval za psychické donútenie z jej strany, nakoľko vzhľadom na vek navrhovateľky, a na mieru jej
odkázanosti na odporcovi v 2. rade, ktorú v tej dobe sama pociťovala podľa jej vyjadrenia ako intenzívnu,
možno to považovať zo strany odporkyne v 1. rade za vzbudenie dôvodnej obavy zo straty podpory
v podobe starostlivosti odporcu v 2. rade. Ak potom navrhovateľka v nasledujúci deň po rodinnom
stretnutí, kde sa dohodli že dom sa predávať nebude, napriek tomuto svojmu rozhodnutiu kúpnu
zmluvu vypracovanú odporkyňou v 1. rade podpísala, považuje súd tento prejav vôle navrhovateľky

za nedostatok prejavu slobodnej vôle z jej strany, čo, ako bolo uvedené vyššie, spôsobuje neplatnosťtakto vykonaného právneho úkonu. Súd nemohol vziať do úvahy tvrdenia odporkyne v 1. rade o tom, že
možnosť odkúpenia domu im bola navrhnutá práve navrhovateľkou, keď toto jej tvrdenie navrhovateľka
poprela, a odporkyňa súdu žiadnym iným spôsobom nepreukázala pravdivosť tohto svojho vyjadrenia.

Rovnako tak sa jej nepodarilo súdu preukázať ani ďalšie tvrdenia o tom, že kúpnu zmluvu mala
navrhovateľka k dispozícii už pred jej podpísaním, a dokonca to malo byť aj niekoľko dní, keď opäť aj
toto tvrdenie bolo navrhovateľkou popreté, a odporca v 2. rade sa vyjadril v tom smere, že kúpnu zmluvu
ktorú vypracovala odporkyňa v 1. rade ešte v Nitre, priniesli večer pred podpisom, a navrhovateľke
na prečítanie predložená nebola. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody súd návrhu v celom rozsahu

vyhovel a určil, že navrhovateľka je vlastníčkou nehnuteľností, ktoré boli predmetom prevodu na základe
Kúpnej zmluvy zo dňa 31.05.2004, keď bol toho názoru, že táto kúpna zmluva je absolútne neplatná
pre nedostatok slobodnej vôle predávajúcej, a z toho dôvodu na jej základe nemohlo účinne prejsť
vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam na odporcov v 1. a 2. rade. Ak potom súd považoval kúpnu
zmluvuoprevodevlastníctvaznavrhovateľkynaodporcovzaabsolútneneplatnú,bolopotrebnézároveň
skonštatovať aj neplatnosť dohody odporcov o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva, na základe

ktorej sa výlučnou vlastníčkou nehnuteľností stala odporkyňa v 1. rade. U navrhovateľky súd videl
naliehavý právny záujem v ochrane jej vlastníckeho práva, keď len takýmto spôsobom sa mohla dovolať
určenia neplatnosti kúpnej zmluvy, a tým aj k prinavráteniu svojho vlastníckeho práva k predmetným
nehnuteľnostiam.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podala prostredníctvom svojej advokátky odvolanie odporkyňa 1,

v ktorom navrhla napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a návrh navrhovateľky zamietnuť.
Uviedla, že súd prvého stupňa ako predbežnú otázku riešil platnosť kúpnej zmluvy zo dňa 31.05.2004,
pričom vychádzal najmä z výpovedí navrhovateľky a jej rodinných príslušníkov, manžela a synov. Manžel
uviedol, že odporcovia dosiahli uzavretie zmluvy „podfukom“, využili, že on nebol doma a navrhovateľka
zmluvu podpísala pod nejakými vyhrážkami, pod psychickým tlakom. Navrhovateľka mu povedala, že

odporcovia na ňu tlačili, že odporca 2 odíde do cudziny, svoje rozhodnutie ľutovala. Určovací návrh bol
podaný na súd až v roku 2012 z dôvodu, že navrhovateľka je citlivá a nechcela robiť v rodine hriech.
Svedok Mgr. G. U. uviedol, že pred podpísaním kúpnej zmluvy boli spolu, odporcovia odôvodňovali svoj
záujem o kúpu predmetného domu, na záver stretnutia k dohode nedošlo. Svedok JUDr. F. U. potvrdil,
že odporkyňa 1 na rodinnom stretnutí uviedla, že ak navrhovateľka predmetný dom nepredá, odporca

2 odíde do cudziny. Podľa svedka navrhovateľka bola vystresovaná a nebola v stave nehnuteľnosti
predávať. Podľa vyjadrenia navrhovateľky kúpnu zmluvu dňa 31.05.2004 uzatvárala v zlom citovom
rozpoložení, v čase podpísania zmluvy ani nepoznala jej obsah, rozhodnutie podpísať zmluvu neprijala
zosvojejslobodnejvôle,kpodpisuboladonútenápodpsychickýmtlakom-strachomoživotabudúcnosť
jej syna - odporcu 2, obaja odporcovia jej tvrdili, že ak im nehnuteľnosť nepredá, odporca 2 odíde

do zahraničia za prácou, keďže bol dlhodobo nezamestnaný. Odporkyňa 1 poukazuje na to, že od
uzavretia kúpnej zmluvy do podania návrhu na súd došlo k rozvodu jej manželstva s odporcom 2 a dňa
16.07.2009 bola podpísaná dohoda o vyporiadaní BSM, na základe ktorej sa stala výlučnou vlastníčkou
sporných nehnuteľností a odporcovi 2 vyplatila sumu 2.000,- Eur. Podľa odporkyne 1 navrhovateľka si
v čase podpísania zmluvy bola veľmi dobre vedomá, čo podpisuje, zmluvu uzavrela slobodne a vážne,

podanie žaloby je účelové a vyvolané skutočnosťou, že došlo k rozvodu manželstva odporcov a že sa
stala výlučnou vlastníčkou nehnuteľností odporkyňa 1. Nedostatkom slobody vôle je iba konanie pod
nedovolenýmnátlakomzostranydruhéhoúčastníkazmluvyalebotretejosoby,pričommôžeísťopriame
fyzické donútenie alebo bezprávnu vyhrážku, táto je psychickým donútením, ktorou sa niečo vynucuje,
čo sa ňou vynucovať nesmie a je takej intenzity, že vzbudzuje dôvodný strach účastníka, čo nebol prípad

navrhovateľky. Odporkyňa 1 poukázala na vyjadrenie odporcu 2 na pojednávaní dňa 21.11.2012, kde
uviedol, že navrhuje nehnuteľnosť vrátiť do vlastníctva navrhovateľky s tým, že jej dôveruje a verí, že
spraví čo prisľúbila, že mu túto nehnuteľnosť daruje. Odporkyňa 1 vytýka prvostupňovému súdu, že
ponechal bez povšimnutia skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania, keď navrhovateľka svoje
tvrdenia nepreukázala, zostali v rovine nepodložených a účelových tvrdení, ich účelovosť potvrdili aj

svedkovia - rodinní príslušníci. Záver súdu poukazujúc na vek a odkázanosť navrhovateľky na odporcu
2 neobstojí, nakoľko navrhovateľka mala v tom čase 56 rokov, nebolo preukázané, že by bola odkázaná
na odporcu 2, ktorý vtedy býval s odporkyňou 1 ako manželkou v U., navrhovateľku, ktorá bývala so
svojím manželom a synom Mgr. G. U., navštevoval iba príležitostne. Navrhovateľka vedela čo podpisuje,
o podpísaní zmluvy oboznámila aj manžela po jeho návrate domov. Hoci pôvodne vyhlásila, že dom sa

predávať nebude, predmetnú nehnuteľnosť odporcom predala, bez toho, aby o tom vopred informovala
svojich synov, ktorí majú právnické vzdelanie. Hoci všetci mali o údajnej neplatnosti kúpnej zmluvy
vedomosť, túto skutočnosť neriešili. Podľa odporkyne navrhovateľka a jej príbuzní považovali kúpnuzmluvu za platnú a až potom, keď sa jej výlučnou vlastníčkou stala odporkyňa 1 ako osoba mimo
rodiny, snaží sa navrhovateľka pomocou nepodložených a účelových tvrdení zvrátiť stav vlastníctva tejto
nehnuteľnosti.

Navrhovateľka odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu odporkyne 1 sa písomne vyjadrila,
navrhla rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť, prvostupňový súd úplne a správne
zistil skutkový stav a vec aj správne právne posúdil. Navrhovateľka zotrvala na tom, že považuje kúpnu
zmluvu zo dňa 31.05.2004 za neplatnú, pred jej podpisom ju nemala doma k dispozícii a ani ju nečítala,
nepoznala jej obsah, rozhodnutie podpísať ju neprijala zo svojej vlastnej slobodnej vôle, pretože k tomu

bola donútená pod psychickým nátlakom, ktorý bol vyvolaný strachom a obavami o život a budúcnosť
jej syna - odporcu 2, keď sa odporkyňa 1 vyjadrila, že ak na nich nehnuteľnosť neprevedie, odporca 2
odíde do zahraničia za prácou, keďže v tom čase dlhodobo nemal zamestnanie, čo potvrdili aj svedecké
výpovede a aj samotná odporkyňa 1. Návrh navrhovateľky nie je účelový, určenia absolútnej neplatnosti
právneho úkonu sa môže bez časového obmedzenia dovolávať každý, kto má na tomto určení naliehavý
právny záujem, pričom časové hľadisko nie je podstatné, pretože vlastnícke právo je v zmysle § 100

ods. 2 Obč. zákonníka nepremlčateľné.

Odporca 2 odvolací návrh nepodal a ani sa k doručenému odvolaniu odporkyne 1 písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom

predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody
(§ 205 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi
odvolania(§212ods.1O.s.p.),postupombeznariadeniaodvolaciehopojednávania(§214ods.2O.s.p.)
a dospel k záveru, že odvolanie odporkyne 1 je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné rozsudok súdu
prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Pôvodný odporca 2 C. U. zomrel dňa XX.XX.XXXX, podľa oznámenia notárky prejednávajúcej dedičstvo
po poručiteľovi ako jediná dedička prichádza do úvahy dcéra poručiteľa mal. E. U., nar. XX.XX.XXXX.,
bytom U., L. XXX/X, s ktorou v tomto štádiu súd pokračoval v odvolacom konaní.

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľka sa svojim návrhom podaným na súde prvého stupňa dňa
27.01.2012 domáhala rozhodnutia, ktorým by súd určil, že je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností v

katastrálnom území T. L. zapísaných na LV č. XXXX, a to parcely č. 160/2 zastavané plochy a nádvoria,
parcely č. 160/1 záhrady, parcely č. 159 orná pôda, a domu súpisné číslo XXX na parcele č. 160/2.
Navrhovateľka uviedla, že určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam sa domáha z toho dôvodu,
že kúpnu zmluvu uzavretú dňa 31.05.2004, ktorou previedla predmetné nehnuteľnosti na odporcov
považuje za neplatnú, pretože ju podpísala pod psychickým nátlakom, ktorý pociťovala zo správania sa

a vyjadrovania odporkyne v 1. rade pred podpisom kúpnej zmluvy. Odporcovia v 1. a v 2. rade prišli
za ňou na jar 2004 so žiadosťou, aby im predala dom súp. č. XXX spolu s pozemkami, ktoré mala vo
výlučnom vlastníctve z titulu odkúpenia týchto nehnuteľností od svojho strýka. Navrhovateľka odporcom
oznámila, že tento dom nebude predávať, pretože ho chce dať tomu zo svojich synov, ktorý sa bude
zároveň starať aj o strýkov hrob. Následne sa so svojimi ďalšími dvomi synmi a s manželom dohodli, že

dom sa nebude predávať. V neskoršom období prišli za navrhovateľkou, ktorá bola sama doma, obaja
odporcovia a odporkyňa v 1. rade v neprítomnosti odporcu v 2. rade jej oznámila, že ak im tento dom
nepredá, odporca v 2. rade odíde pracovať do cudziny. Navrhovateľka bola po autonehode v roku 1995
závislá na odporcovi v 2. rade, pretože jej poskytoval pomoc a autom ju vozil k lekárovi, o čom odporkyňa
mala vedomosť. Zároveň jej uviedla aj to, že keď budú bývať v dome, postarajú sa o ňu. Navrhovateľka

si nevedela predstaviť, čo by sa s ňou stalo keby odporca v 2. rade odišiel do cudziny, preto na druhý
deň po tomto rozhovore, kúpnu zmluvu ktorú si ani neprečítala, u notárky JUDr. Zaťkovej podpísala.
Kúpna cena jej nebola vyplatená, a odporkyňa v 1. rade jej povedala, že keď nechce peniaze za tento
dom, ona jej ich dá s tým, aby peniaze následne dala vnučke E..Vo veci samej ide o určovaciu žalobu v zmysle § 80 písm. c) O.s.p, pričom podľa tohto ustanovenia
návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo
je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Podľa citovaného § 80 písm. c) O.s.p. návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo
najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Súd
sa preto v prvom rade musí zaoberať otázkou prípustnosti určovacej žaloby a v tej súvislosti aj otázkou
danostinaliehavéhoprávnehozáujmu,ktorépodmienkytvoriaconditiosinequanonurčovacejžaloby.Ak
totižsúddospejekzáveru,ženiesúsplnenézákonnépodmienkypreprípustnosťurčovacejžaloby,resp.

že nie je preukázaná danosť naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, je potrebné takúto
žalobu zamietnuť bez vykonávania ďalšieho dokazovania. Právny záujem navrhovateľa musí byť podľa
požiadavky zákona kvalifikovaný, t.j. naliehavý. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou
právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Pre navrhovateľa to znamená nevyhnutnosť tvrdiť a
dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení,
čo je jednou z podmienok na to, aby súd mohol v rozsudku žalobe meritórne vyhovieť. Naliehavosť

právneho záujmu je daná vtedy, ak je tu stav, že právo, resp. právny vzťah medzi účastníkmi konania
je sporný, jestvuje ohrozenie práva, či právneho vzťahu, resp. stav neistoty právneho postavenia
navrhovateľa, ktorý nemožno odstrániť inak, len určovacím výrokom, a jestvuje potreba odstránenia tejto
neistoty, resp. ohrozenia práva alebo právneho vzťahu. Naliehavý právny záujem je zásadne daný vtedy,
ak by bez tohto určenia bolo ohrozené právo navrhovateľa alebo, ak by sa bez tohto určenia jeho právne

postavenie stalo neistým.

Súdvkaždomštádiukonaniamusímaťzadoloženúexistenciutakéhotozáujmu,inak(atobezskúmania
vecnej stránky návrhu), musí žalobný návrh ako neprípustný zamietnuť. Či tento záujem jestvuje, skúma
súd ex offo, t.j. z úradnej povinnosti. Platí to aj pre súd prvého stupňa, aj pre súd odvolací. Pre skúmanie
súdu teda netreba, aby takúto obranu (nastolenie tejto otázky) v konaní odporca vôbec urobil, napríklad v

podanom odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa. Nepreukázaná existencia naliehavého právneho
záujmu v čase rozhodovania súdu vedie k zamietnutiu určovacieho návrhu. Je teda nutné, aby tento
naliehavý právny záujem jestvoval nielen v čase rozhodovania súdu prvého stupňa, ale aj v čase
rozhodovania odvolacieho súdu (§ 154 ods. 1 v spojení s § 211 ods. 3 O.s.p.).

Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. novembra 1998, sp. zn. 5 Cdo 60/98,

publikovaného v Zbierke súdnych rozhodnutí pod č. Rc 8/2000, určovacou žalobou sa žalobca domáha
vydania autoritatívneho výroku súdu, že určitý právny vzťah alebo právo tu je (pozitívna určovacia
žaloba), alebo že tu nie je (negatívna určovacia žaloba). Takéhoto určenia sa môže žalobca domáhať
vtedy, ak je na tom naliehavý právny záujem, ktorý spočíva v tom, že právne postavenie žalobcu je bez
tohto určenia ohrozené alebo je neisté. Autoritatívne určenie súdom potom ohrozenie, neistotu alebo

neurčitosť v právnom postavení žalobcu odstraňuje bez toho, aby ukladalo splnenie nejakej povinnosti.
Preto sa pri určovacích žalobách, na rozdiel od žalôb na plnenie, zdôrazňuje ich preventívny charakter a
význam. Z uvedeného možno teda uzavrieť, že naliehavý právny záujem na určení je daný vtedy, ak je tu
aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho
právneho postavenia a ktorý nemožno iným právnym prostriedkom odstrániť, nezáleží na tom, ako táto

neistota vznikla. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodných
skutočností tých pomerov (vzťahov), ktoré sú ohrozené neistotou, a teda nebezpečenstvom budúceho
porušenia právnych povinností iným subjektom.

Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 112/2004 (81/2006 ZSP) naliehavý právny záujem
v zmysle § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku sa viaže na konkrétny určovací petit (to,

čoho sa žalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným určovacím
petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu.
Určovacia žaloba nie je spravidla opodstatnená najmä vtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená
úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva, alebo ak požadované určenie
má povahu (len) predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je (nie je) právny vzťah alebo právo.

Určovacia žaloba [§ 80 písm. c) O.s.p.] má spravidla preventívny charakter - jej účelom je poskytnúť
ochranu práva žalobcu predovšetkým skôr, než dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práva
(určovacia žaloba preto vo všeobecnosti nie je opodstatnená tam, kde už právny vzťah alebo právo
boli porušené a kde je namieste žaloba o splnenie povinnosti [§ 80 písm. b) O.s.p.]. V prípademožnosti žalovať priamo splnenie povinnosti treba preto vždy považovať za neprípustnú určovaciu
žalobu, ktorá neslúži potrebám praktického života, spornosť nerieši (neodstraňuje) a len vedie k nárastu
počtu súdnych sporov. Uvedená zásada, že žalobca sa nemôže žalobou úspešne domáhať určenia

právneho vzťahu alebo práva tam, kde sa môže domáhať splnenia povinnosti podľa § 80 písm. b) O.s.p.,
však neplatí vtedy, ak žalobca (napriek možnosti domáhať sa priamo splnenia povinnosti) preukáže,
že má naliehavý právny záujem na určení určitého práva alebo právneho vzťahu; v takomto prípade
treba jeho určovaciu žalobu považovať za procesne prípustnú. Právny záujem, ktorý je podmienkou
prípustnosti takejto žaloby, musí byť naliehavý v tom zmysle, že žalobca v danom právnom vzťahu

môže navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených
záujmov (ide najmä o prípady, v ktorých sa určením, či tu právny vzťah alebo právo je či nie je, vytvorí
pevný základ pre právne vzťahy účastníkom sporu a predíde sa žalobe na plnenie). Treba zdôrazniť,
že nejde o určovaciu žalobu samu, ale o to, čoho (akého určenia) sa žalobca domáha a z akých
právnych pomerov vychádza. Naliehavý právny záujem sa teda viaže na konkrétny určovací petit (to,
čoho sa žalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným určovacím

petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu;
záver súdu o (ne)existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu predpokladá teda posúdenie, či
podaná určovacia žaloba je procesne prípustným nástrojom ochrany jeho práva a či snáď spornosť
neodstraňuje a len zbytočne vyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné konanie.
Ak žalobca neosvedčí svoj naliehavý právny záujem na ním požadovanom určení, ide o samostatný a

prvoradý dôvod pre zamietnutie žaloby. Pokiaľ teda súd dospeje k záveru, že tá-ktorá určovacia žaloba
nie je z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení spôsobilým alebo
prípustným prostriedkom ochrany práva, zamietne žalobu bez toho, aby sa zaoberal meritom veci.

Súd prvého stupňa správne vyhodnotil, že v danom prípade je daný naliehavý právny záujem
na navrhovateľkou požadovanom určení jej vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam,

nakoľko je to adekvátny prostriedok právnej ochrany jej záujmu navrátiť jej vlastnícke právo k týmto
nehnuteľnostiam. Bolo preto dôvodným ďalej sa zaoberať vecnou stránkou žaloby.

Súd prvého stupňa svoj záver o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 31.05.2004 založil výlučne
na tom, že ak odporkyňa v 1. rade napriek prezentovanej vôli navrhovateľky, ktorá nemala záujem dom
predávať, vyslovila to, že ak dom nepredá, odporca v 2. rade odíde do cudziny, súd to považoval za

psychické donútenie z jej strany, nakoľko vzhľadom na vek navrhovateľky, a na mieru jej odkázanosti
na odporcovi v 2. rade, ktorú v tej dobe sama pociťovala podľa jej vyjadrenia ako intenzívnu, možno
to považovať zo strany odporkyne v 1. rade za vzbudenie dôvodnej obavy zo straty podpory v podobe
starostlivosti odporcu v 2. rade. Ak potom navrhovateľka v nasledujúci deň po rodinnom stretnutí, kde sa
dohodli, že dom sa predávať nebude, napriek tomuto svojmu rozhodnutiu kúpnu zmluvu vypracovanú

odporkyňou v 1. rade podpísala, považuje súd tento prejav vôle navrhovateľky za nedostatok prejavu
slobodnej vôle z jej strany, čo spôsobuje neplatnosť takto vykonaného právneho úkonu.

Bezprávna vyhrážka (psychické donútenie) je bezprávne pôsobenie na vôľu človeka, ktorá v ňom
vzbudzuje dôvodný strach z ujmy, ktorou sa hrozí, takže sa jeho vôľa prejavená v právnom úkone utvára
pod vplyvom tohto strachu. Vyhrážka musí byť bezprávna, vzbudenie strachu, pod jeho vplyvom sa

vytvára vôľa konajúceho, musí byť protiprávna. Bezprávnosť vyhrážky spočíva v tom, že sa vynucuje
niečo, čo takto nesmie byť vynucované, vyhrážané, je niečím, čo hroziaci vôbec nie je oprávnený
previesť. Bezprávnosť vyhrážky môže spočívať ďalej v tom, že je vyhrážané niečím, čo je hroziaci
síce oprávnený previesť, ale čím nie je oprávnený hroziť za tým účelom, aby pohol iného k určitému
právnemu úkonu. Hrozí však niekto tým, čo je oprávnený previesť a čím je oprávnený hroziť za tým

účelom, aby druhú stranu prinútil k určitému konaniu, nejde o bezprávnu vyhrážku, ale o oprávnený
nátlak, ktorý nemôže byť dôvodom neplatnosti právneho úkonu, uzatvoreného pod jeho vplyvom. I
keď subjekty sú k právnemu úkonu vedení určitými pohnútkami, pohnútky zásadne nemajú právnu
relevanciu, pretože v opačnom prípade by dôvera v uskutočnený prejav bola celkom nedôveryhodná.
Pohnútka môže mať právny význam iba tým, že je zahrnutá do prejavenej vôle, že sa stala jej zložkou,

zostala mimo obsahu prejavenej vôle, nemá právny výzvam, nie je možné sa jej dovolávať (rozsudok
Najvyššieho súdu sp. zn. 33Odo 808/2005 zo dňa 25.07.2007).Aby vyhrážka spôsobila neplatnosť právneho úkonu (absolútnu neplatnosť), musí predovšetkým ísť o
vyhrážku bezprávnu, protiprávnu, musí byť vynucované niečo, čo byť vynucované nesmie byť, môže
spočívať v tom, že je vyhrožované niečím, čo hroziaci vôbec nie je oprávnený vykonať, alebo čo síce

oprávnený vykonať je, ale nesmie tým hroziť tak, aby niekoho prinútil k určitému právnemu úkonu. Pritom
nie je treba, aby cieľ, ktorý je sledovaný použitím bezprávnej vyhrážky bol sám protiprávny. Musí ísť
o takú vyhrážku takého druhu a takej intenzity, aby podľa okolností a povahy konkrétneho prípadu u
toho, voči komu bola použitá, vzbudila dôvodný strach. Musí ísť tiež o bezprávnu vyhrážku adresovanú
tomu, ktorého právny úkon sa vynucuje, alebo osobám jemu blízkym. Okolnosti vylučujúce slobodu

vôle konajúceho musia mať pritom základ v objektívne existujúcom a pôsobiacom stave. Nestačí teda,
aby si ich existenciu konajúci len predstavoval, nie je pre to objektívny dôvod a súčasne sa musí stať
pohnútkou pre prejav vôle konajúceho, dotknutej osoby tak, že koná k svojmu neprospechu. Právny
úkondonútenéhoadresátamusíbyťvpriamejsúvislostisbezprávnouvyhrážkou,ktorápochádzapriamo
oddruhéhosubjektuprávnehoúkonu,aleboodtretejosoby.Vtomtoprípadebyvšakmuseldruhýsubjekt
právneho úkonu nielen vedieť o existencii bezprávnej vyhrážky, ale ju tiež využiť (rozsudok Najvyššieho

súdu ČR 21Cdo 4573/2008 zo dňa 24.09.2009).

O neplatný právny úkon podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka ide, ak právny úkon nemá
zákonom požadované náležitosti vôle prejavu, konkrétne, ak nebol urobený slobodne, vážne, určite a
zrozumiteľne. Pri slobode ako náležitosti vôle ide vlastne o slobodu prejavu vôle, ktorú nevylučuje len
priame násilie, ktoré má takú intenzitu, že namiesto vôle konajúceho sa presadzuje vôľa vnucujúceho

(fyzické donútenie), ale aj prípad bezprávnej vyhrážky (psychické donútenie). Bezprávnosť spočíva v
tom, že sa vynucuje niečo, čo sa týmto spôsobom vynucovať nesmie. Bezprávna vyhrážka musí byť
adresovaná tomu, koho právny úkon sa vynucuje, a medzi bezprávnou vyhrážkou a právnym úkonom
takouto vyhrážkou vynúteným musí byť príčinná súvislosť. Na rozdiel od (fyzickým) násilím prejavenej
vôle u bezprávnej vyhrážky má účastník dve možnosti, odporovať a neurobiť právny úkon, alebo sa

vyhrážke podrobiť a právny úkon urobiť. Samotná okolnosť, že došlo k urobeniu právneho úkonu
preto ešte nemusí znamenať, že dotknutý účastník tohto úkonu vykonal úkon slobodne (rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2 Cdo 59/2009).

Z vyššie citovaných súdnych rozhodnutí vyplýva, že v každom jednom individuálnom prípade je potrebné
dôsledne a citlivo rozlišovať, kedy ide v skutočnosti o bezprávnu vyhrážku spôsobujúcu absolútnu

neplatnosť právneho úkonu, a kedy ide len o pohnútku, či oprávnený nátlak. Súd preto musí dostatočne
podrobne vyhodnotiť všetky skutkové okolnosti preskúmavaného právneho úkonu, a to tak na strane
účastníka, ktorý tvrdí, že jeho úkon bol uskutočnený na základe bezprávnej vyhrážky, ako aj na strane
účastníka, ktorý sa mal takejto bezprávnej vyhrážky dopustiť. Pre záver súdu o tom, že právny úkon je
neplatný z dôvodu nedostatku slobody vôle, nemôže postačovať len subjektívne vyjadrenie dotknutého

účastníka právneho úkonu o tom, že právny úkon neuskutočnil slobodne, ale takýto záver musí byť
podporený hodnovernými objektívnymi okolnosťami, za akých k tvrdenej neslobode konania došlo.

Odvolací súd v danom prípade dospel k záveru, že súd prvého stupňa okolnosti navrhovateľkou tvrdenej
bezprávnej vyhrážky dostatočne neskúmal, keď sa uspokojil len s vyjadreniami samotnej navrhovateľky
a jej najbližších príbuzných - manžela, synov ako svedkov a syna ako pôvodného odporcu 2, ktorých

hodnovernosť je znížená tým, že môžu mať priamy záujem na výsledku sporu, keď v prípade vyhovenia
žalobe môžu mať z tohto priamy prospech. To nakoniec aj jednoznačne vyplýva z priameho vyjadrenia
pôvodného odporcu 2, ktorý na pojednávaní dňa 21.11.2012 uviedol, že navrhuje nehnuteľnosť vrátiť do
vlastníctva navrhovateľky s tým, že jej dôveruje a verí, že spraví čo prisľúbila, že mu túto nehnuteľnosť
daruje.

Súd prvého stupňa sa dostatočne nevysporiadal s relevantnou argumentáciou odporkyne 1, ktorá
poukazovala na účelovosť tvrdení navrhovateľky a svedkov, jej príbuzných, najmä s ohľadom na
to, že určovaciu žalobu podala až po tom, ako bolo rozvedené manželstvo odporcov a predmetné
nehnuteľnosti sa v dôsledku vyporiadania BSM stali výlučným vlastníctvom odporkyne 1. Navrhovateľka
má pravdu v tom, že právo dovolávať sa absolútnej neplatnosti právneho úkonu sa nepremlčuje, takisto

ako sa nepremčuje ani vlastnícke právo, časovú súvislosť medzi dotknutým právnym úkonom a podaním
žaloby však nemožno nechať úplne bez povšimnutia.Odvolací súd považuje za problematický a nedostatočne odôvodnený podstatný záver prvostupňového
súdu, ktorému pre skonštatovanie absolútnej neplatnosti právneho úkonu postačilo vyjadrenie
odporkyne 1, ktorá vyslovila to, že ak navrhovateľka dom nepredá, odporca 2 odíde do cudziny, a súd

prvéhostupňatopovažovalzapsychickédonúteniezjejstrany,nakoľkovzhľadomnaveknavrhovateľky,
a na mieru jej odkázanosti na odporcovi 2, ktorú v tej dobe sama pociťovala podľa jej vyjadrenia ako
intenzívnu, možno to považovať zo strany odporkyne 1 za vzbudenie dôvodnej obavy zo straty podpory
v podobe starostlivosti odporcu 2. Súd prvého stupňa sa však vôbec nevysporiadal s argumentáciou
odporkyne 1, poukazujúc na objektívne okolnosti na strane navrhovateľky, ktorá mala v čase právneho

úkonu56rokov,žilaspolusmanželomaďalšímsynom,odporcoviavtedyakomanželiažilivinommeste,
preto záver o odkázanosti navrhovateľky na odporcovi 2 pôsobí značne nepresvedčivo.

V zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku, a v spojení s ust. § 167 ods. 2 O.s.p. i
uznesenia (použitých s odkazom na § 251 ods. 4 O.s.p.), súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca)
domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania,
stručne, jasne a výstižne vysvetlí ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých

dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Z ust. § 157 ods. 2 O.s.p. vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutia má obsahovať výklad opodstatnenosti,
pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti samotného výroku rozsudku. Súd sa v odôvodnení svojho
rozhodnutiamusívysporiadaťsovšetkýmirozhodujúcimiskutočnosťamiajehomyšlienkovýpostupmusí

byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným
dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Účelom odôvodnenia rozhodnutia
predovšetkým je preukázať správnosť rozhodnutia a jeho odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom
kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia, t.j. musí byť preskúmateľné.

Spravodlivým prejednaním veci je súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a princípy,

ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd. Podľa Nálezu Ústavného súdu SR I. ÚS
26/94 obsah práva na súdnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v tom, že osobám
nemožno brániť v uplatnení práva na súdnu ochranu alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní.
Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v
rozpore so zákonom je potom porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu. Pod odňatím

možnostikonaťpredsúdomtrebapotomrozumieťzávadnýprocesnýpostupsúdu,ktorýmsaúčastníkovi
znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom
ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 36
ods. 1 Listiny je potom aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a

zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany. Vyjadruje to aj znenie vyššie citovaného ust. § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 7 Cdo 148/2011,
ktorý konštatuje, že podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť
v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými
zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06). Právo na spravodlivý proces je naplnené

tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnym noriem
rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v
zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyvosvojejjudikatúreopakovanezdôraznil,ženezávislosťrozhodovania
všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnomrámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu,
ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich
súčasťprávanaspravodlivýproces(čl.46ods.1ústavy,čl.6ods.1dohovoru)avylučujúcichľubovôľupri

rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite
odôvodniť (§ 132 a §157 ods. 1 O.s.p., m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo
vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§
157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov
na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii

obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými
slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto
premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom
radeajspravodlivéapresvedčivé.Všeobecnýsúdpritommusísúčasnevychádzaťzmateriálnejochrany
zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§
1 O.s.p.; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09). Z práva na spravodlivé

súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi
a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS
76/07). Za arbitrárny, resp. nie dostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok všeobecného súdu aj
vtedy, keď popri jednoznačnom právnom závere dospeje bez akéhokoľvek vysvetlenia či zdôvodnenia
aj k protichodnému právnemu záveru. Rovnako treba kvalifikovať aj situáciu, keď všeobecný súd svoj

právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/05 z 28. februára 2006).

Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia prvostupňového súdu s vyššie uvedenými
kritériami, je zrejmé, že prvostupňový súd sa nimi dôsledne neriadil, keď svoje rozhodnutie s poukazom
na vyššie uvedené, zo všetkých relevantných hľadísk dostatočným spôsobom právne ani vecne

neodôvodnil. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočným spôsobom nevysporiadal s
argumentáciouodporkyne1,čospôsobujenepresvedčivosťodôvodnenia.Tvrdeniazostranyodporkyne
1 boli rozhodne takými významnými argumentmi, pričom konajúci súd sa s nimi nijakým spôsobom
nevysporiadal. Ide o vadu rozhodnutia, ktorá má za následok nepreskúmateľnosť a nezákonnosť
rozhodnutia, rozsudok súdu prvého stupňa je nedostatočne odôvodnený, arbitrárny a nepreskúmateľný.

Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.

Podľa § 1 O.s.p. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom
konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj

výchova na zachovanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.

Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúca
povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť
stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto
postaveniavyplývajú(viďnálezyÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikyII.ÚS14/2001 a II.ÚS132/2002).

Právo na súdnu ochranu, okrem Ústavy Slovenskej republiky (čl. 46 ods. 1), Listiny základných práv a
slobôd(čl.36ods.1)aDohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôd(čl.6ods.1)zabezpečujú
a vykonávajú aj jednotlivé ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (napr. § 41 O.s.p., § 123 O.s.p., §
115O.s.p.apod.).Obsahomprávanasúdnuochranuvrámcispravodlivéhoprocesujeiprávoúčastníka,
aby sa jeho vec, ak to zákon pripúšťa, prejednala v dvojinštančnom konaní.

Ak by odvolací súd svoje rozhodnutie nepredvídateľne založil na iných právnych záveroch než súd
prvého stupňa, porušil by právo účastníkov na spravodlivý proces a v skutočnosti by im odňal právo
namietať správnosť právneho názoru súdu na inštančne vyššom súde. K novým právnym záveromodvolacieho súdu by sa účastníci nemali možnosť vyjadriť, prípadne predložiť nové dôkazy, ktoré
z hľadiska doterajších záverov súdu prvého stupňa, sa nejavili významné. Ak odvolací súd dospel
k iným právnym záverom pri posúdení zisteného skutkového stavu súdom prvého stupňa, musí

rozhodnutie prvostupňového súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. K požiadavke dôsledného
rešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania tak odvolací súd
mohol učiniť zadosť iba kasačným rozhodnutím. Inak by odvolací súd znemožnil účastníkom realizáciu
ich procesných práv, lebo by im odoprel možnosť prieskumu nových, z pohľadu záverov súdu prvého
stupňa dosiaľ bezvýznamných, avšak z hľadiska posúdenia odvolacím súdom rozhodujúcich záverov,

čím by účastníkom odňal možnosť konať pred súdom (mutatis mutandis porovnaj rozhodnutie NS SR
sp. zn. 2 Cdo 276/2007).

V dôsledku vyššie uvedeného, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa s použitím ust. §
221 ods. 1 písm. f) O.s.p., keďže takýmto postupom súdu sa odňala účastníkom možnosť konať pred
súdom, zrušil a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Povinnosťou prvostupňového súdu v ďalšom konaní bude, zodpovedať všetky relevantné právne

otázky, na ktoré bolo poukázané vyššie, vykonať riadne dokazovanie, jeho výsledky riadne vyhodnotiť,
vysporiadať sa so všetkými relevantnými argumentmi účastníkov konania a vo veci opätovne rozhodnúť,
pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodniť.

V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd aj o trovách konania, vrátane trov tohto odvolacieho
konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.