Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, December 10, 2013

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Sžp/12/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4011200448
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 12. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: CSc., JUDr. Eva Babiaková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2013:4011200448.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: Slovenské elektrárne, a.s., so sídlom Mlynské
nivy 47, Bratislava, IČO: 35 829 052, proti žalovanému: Okresný úrad Nitra, odbor starostlivosti o životné
prostredie,sosídlomJ.Kráľa124,Nitra,zaúčasti:1/MVETekov,s.r.o.,sosídlomRybničná9,Bratislava,
IČO: 35 924 870, 2/ Obec Nový Tekov, 3/ Obec Starý Tekov, 4/ Pozemkové spoločenstvo občanov
Starého Tekova, so sídlom Ul. kpt. Nálepku 6, Starý Tekov, 5/ Slovenský pozemkový fond, regionálny

odbor Levice, so sídlom Kalnická 12, Levice, 6/ HCI HYDROCONSULTING, s.r.o., so sídlom Bulharská
70, Bratislava a 7/ SLOVENSKÝ VODOHOSPODÁRSKY PODNIK, š.p., so sídlom Radničné námestie
8, Žilina, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia bývalého Krajského úradu životného prostredia Nitra č.
2010/00091 zo dňa 19. februára 2010, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre č. k.
15S/13/2011-158 zo dňa 6. júna 2012, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. 15S/13/2011-158 zo dňa 6.

júna 2012 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením Krajský súd v Nitre podľa ustanovenia § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho
poriadku(ďalejako„O.s.p.")zastavilkonanieopreskúmaniezákonnostirozhodnutiabývaléhoKrajského
úradu životného prostredia Nitra č. 2010/00091 zo dňa 19. februára 2010, ktorým tento povolil podľa § 26
ods. 2 zákona č. 364/2004 Z. z. o vodách a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb.

o priestupkoch v znení neskorších predpisov (vodný zákon) vodnú stavbu Malá vodná elektráreň Tekov
spoločnosti MVE Tekov, s.r.o. O náhrade trov konania krajský súd rozhodol tak, že žiaden z účastníkov
nemá na ich náhradu právo, pretože konanie vo veci bolo zastavené (§ 146 ods. 1 písm. c/ v spojení
s § 246c ods. 1 O.s.p.).

Uznesenie odôvodnil tým, že v zmysle § 26 ods. 3 v spojení s § 73 ods. 17 písm. b/ zákona č. 364/2004
Z. z., vodného zákona nie je oprávnený na preskúmanie rozhodnutia vo veci povolenia vodnej stavby.

Proti tomuto uzneseniu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, domáhajúc sa jeho zmeny tak,

že odvolací súd rozhodnutie žalovaného č. 2010/00091 zo dňa 19. februára 2010 zruší a vec mu
vráti na ďalšie konanie. Súčasne sa domáhal zrušenia rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa
o umiestnení stavby č. 2/2010, evid. č. 4/2010-SP/Kup. zo dňa 18. februára 2010, vydaného obcou
Nový Tekov. Podané odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. a/, b/, c/, d/ a
f/ O.s.p. Namietal, že súd prvého stupňa mal napadnuté rozhodnutie žalovaného podrobiť prieskumu
nielenpodľazákonač.364/2004Z.z.,vodnéhozákona,aleajzpohľadumožnéhoporušeniazákladných

práv a slobôd žalobcu. Napriek skutočnosti, že v § 73 ods. 17 písm. b/ zákona č. 364/2004 Z. z., vodného
zákona je uvedené, že súdy nepreskúmavajú rozhodnutia o povoleniach na vodné stavby (§ 26),
domnieval sa, že dané ustanovenie je potrebné vykladať v súlade s ústavou garantovanými základnými
právami a slobodami. Zastával názor, že súd prvého stupňa nevykonal ústavno-komformný výklad §248 O.s.p., čím porušil požiadavku čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy"). Mal
za to, že týmto postupom bolo porušené aj základné právo žalobcu, a to právo na súdnu ochranu
zakotvené v čl. 46 ústavy. Ďalej namietal, že konaním žalovaného, ako aj napadnutým rozhodnutím bolo

porušené právo na priaznivé životné prostredie. Uviedol, že v súlade s právnym poriadkom Slovenskej
republiky vykonáva podnikateľskú činnosť (výrobu elektrickej energie), pričom vykonávanie tejto činnosti
prispôsobuje tak, aby nedochádzalo k poškodzovaniu životného prostredia a jeho jednotlivých zložiek
a bezpečnostnými opatreniami sa snaží aj o jeho ochranu. V súlade s vyššie uvedeným žalobca
prevádzkuje podľa príslušných povolení jadrovú elektráreň Mochovce. Vyslovil názor, že mu prináleží

postavenie účastníka konania v zmysle § 59 ods. 1 písm. b/ zákona č. 50/1976 Zb. o územnom
plánovaní a stavebnom poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon"), teda že je
opomenutým účastníkom a domnieval sa, že z hľadiska zákonnosti postupu žalovaného je to závažná
chyba, ktoré mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Poukázal na skutočnosť, že
po zistení prebiehajúceho stavebného konania na povolenie stavby malej vodnej elektrárne Tekov v
bezprostrednej blízkosti jeho prevádzky na rieke Hron, listom zo dňa 22. februára 2010 žiadal vstúpiť

do konania a o pribratie za účastníka stavebného konania o povolenie tejto stavby. Žiadosť odôvodnil
potrebou skúmania vplyvu stavby na prevádzku elektrárne a s tým súvisiaci vplyv na životné prostredie,
predovšetkým hydrosféru. O pribratie za účastníka konania žiadal aj v súvislosti so skutočnosťou, že
je vlastníkom susediacej stavby, ktorej prevádzka môže byť stavbou negatívne ovplyvnená. Dodal, že
žalovaný žiadosti žalobcu listom zo dňa 16. marca 2010 nevyhovel s odôvodnením, že konanie bolo

právoplatne skončené.

Súčasne namietal, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie súdu.
Mal za to, že napadnuté stavebné povolenie bolo vydané na základe neprávoplatného a nezákonného
územného rozhodnutia. Poukázal na skutočnosť, že dňa 18. februára 2010 bolo obcou Nový Tekov
vydané územné rozhodnutie, ktoré je podľa názoru žalobcu nezákonné, nakoľko malo nadobudnúť

právoplatnosť dňa 19. februára 2010 (v deň vydania napadnutého stavebného povolenia), keďže
účastníci konania sa vzdali odvolania voči územnému rozhodnutiu. Podľa žalobcu je z administratívneho
spisu žalovaného zrejmé, že účastníci vykonali prejav vôle vzdania sa odvolania ešte predtým, ako
mali možnosť sa oboznámiť s predmetným územným rozhodnutím, ktorá skutočnosť podľa jeho názoru
spôsobuje neplatnosť takéhoto úkonu. Zdôraznil, že v zmysle ustáleného výkladu účastník konania sa

môže platne vzdať svojho práva podať odvolanie po oznámení rozhodnutia, teda prevzatí písomného
vyhotovenia tohto rozhodnutia, pričom z predložených doručeniek vyplýva, že účastníkom konania
bolo územné rozhodnutie doručené neskôr, ako je dátum uvedený na vzdaní sa odvolania. Zároveň
namietal, že účastník konania Slovenský pozemkový fond nebol na ústnom konaní prítomný, preto sa
nemohol platne vzdať odvolania pred doručením písomného vyhotovenia územného rozhodnutia. Preto

žalobca tvrdil, že vzdanie sa odvolania jednotlivých účastníkov konania je neplatné, teda ani územné
rozhodnutie o umiestnení stavby nemohlo nadobudnúť právoplatnosť dňa 19. februára 2010 a na jeho
základe nemohlo byť vydané stavebné povolenie. Mal za to, že územné rozhodnutie nielenže nemohlo
nadobudnúť právoplatnosť dňa 19. februára 2010, ale toto rozhodnutie je podľa žalobcu nulitným aktom.
V súvislosti s týmto názorom poukázal na § 119 ods. 3 stavebného zákona, ktorý má za cieľ predchádzať

stretu záujmov obce ako stavebného úradu a obce v postavení stavebníka. Podľa zákona č. 369/1990
Zb. o obecnom zriadení starosta obce zastupuje obec a zároveň je oprávnený vykonávať správne
konanie podľa stavebného zákona, preto so zreteľom na zásady správneho konania zákon vylučuje,
aby vydal rozhodnutie vo veci vlastného návrhu. Dal do pozornosti, že v predmetnej veci obce Nový
Tekov a Starý Tekov sú spoločníkmi v spoločnosti MVE Tekov, s.r.o., teda stavebníka vlastnia. Mal za

nesporné, že tu je a existoval stret záujmov medzi obecným úradom Nový Tekov ako stavebným úradom,
rozhodujúcimovydaníúzemnéhopovolenianaumiestneniestavbyMVETekov,ktorýnavonokzastupuje
starosta a stavebníkom, ktorého spoločníkmi sú obce Nový Tekov a Starý Tekov, ktorých tiež zastupuje
starosta a táto spoločnosť má záujem o výstavbu MVE Tekov. Nakoľko takto vydaný akt pokladal žalobca
za nulitný, bol názoru, že ani napadnuté stavebné povolenie, nadväzujúce na neexistujúce územné

rozhodnutie, nemôže byť zákonné.

Následne poukázal na skutočnosť, že neboli splnené ďalšie zákonné podmienky na vydanie
napadnutého stavebného povolenia, nakoľko stavebník nepreukázal vlastnícke alebo iné právo k
pozemku,ktorébyhooprávňovalizriadiťstavbunapredmetnýchpozemkoch.Zdôraznil,žestavebníkbol
v stavebnom konaní povinný preukázať (ak uvedené nepreukázal v územnom konaní), že je vlastníkom

pozemku, alebo že má k pozemku iné právo podľa § 139 ods. 1 stavebného zákona, ktoré by hooprávňovalo zriadiť na ňom požadovanú stavbu. Uviedol, že v územnom konaní stavebník právo k
pozemkom, ktoré by ho oprávňovalo uskutočniť stavbu na cudzom pozemku, nepreukázal. Stavebník
v stavebnom konaní predložil zmluvu o uzatvorení budúcej nájomnej zmluvy, ktorou mal žalovaný

preukázané iné právo k pozemku oprávňujúce stavebníka postaviť na pozemku stavbu MVE Tekov.
Vyslovil názor, že zmluva o budúcej nájomnej zmluve nie je zmluvou, na základe ktorej by stavebníkovi
vzniklo tzv. iné právo na zriadenie stavby v zmysle § 139 stavebného zákona. Taktiež uviedol, že zmluva
o prenájme pozemkov uzatvorená medzi obcou Nový Tekov a stavebníkom je podľa názoru žalobcu
neplatnou nájomnou zmluvou z dôvodu bezodplatnosti, keďže medzi podstatné náležitosti nájomnej

zmluvy patrí odplatnosť. Domnieval sa, že takto uzatvorená zmluva nie je nájomnou zmluvou, ktorá je v
zmysle stavebného zákona potrebná na preukázanie „iného práva k pozemku" na uskutočnenie stavby.
Doplnil, že zo zmluvy o prenájme pozemkov uzatvorenej medzi Pozemkovým spoločenstvom občanov
Starého Tekova a stavebníkom nie je možné zistiť čas uzatvorenia, nakoľko nie je datovaná.

Zároveň namietal, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, keď uznesením konanie
zastavil pre nemožnosť o predmetnej veci rozhodnúť. Uviedol, že žalobca v žalobe a jej doplnení

predloženými dôkazmi a skutočnosťami, vyplývajúcimi z administratívneho spisu žalovaného, poukázal
na veľký negatívny vplyv stavby MVE na životné prostredie, predovšetkým na hydrosféru. Súčasne
dal do pozornosti, že pri vydaní napadnutého rozhodnutia nebol posúdený vplyv tejto stavby na
hydrosféru. Zároveň zotrval na svojom stanovisku, že napadnuté rozhodnutie je nezákonné pre
jeho nepreskúmateľnosť a nezákonnosť postupu, ktorý mu predchádzal, nakoľko bol názoru, že

rozhodnutie žalovaného obsahuje v sebe také závažné vady, ktorými boli porušené základné práva
a slobody žalobcu. Preto sa domnieval, že krajský súd mal preskúmať, či týmto rozhodnutím neboli
porušené základné práva a slobody. Tvrdil, že vzhľadom na namietané porušenie zákonnosti a postupu
žalovaného, ako aj rozhodnutia jemu predchádzajúce nie je možné takúto stavebnú vec vylúčiť zo
súdneho prieskumu, keďže takýmto konaním by boli porušené základné práva garantované ústavou a

to právo na súdnu ochranu a právo na priaznivé životné prostredie.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že rozhodnutia orgánu štátnej vodnej správy o
povolení na vodné stavby podľa § 73 ods. 17 písm. b/ zákona č. 364/2004 Z. z., vodného zákona súdy
nepreskúmavajú. Súčasne uviedol, že trvá na svojom rozhodnutí na povolenie vodnej stavby, ktoré bolo
vydané v zmysle platnej legislatívy.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p.)
preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu podľa § 212 ods. 1 O.s.p., prejednal odvolanie bez
nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 a § 250ja ods. 2 O.s.p., a dospel k záveru, že je potrebné
napadnuté uznesenie Krajského súdu v Nitre zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. a podľa § 221
ods. 2 O.s.p. vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Predmetom konania na odvolacom súde sa stalo posúdenie odmietnutia súdnej ochrany žalobcovi v
dôsledku zastavenia konania pred krajským súdom z dôvodu nedostatku právomoci tohto súdu na
prerokovanie žaloby žalobcu, keďže v zmysle § 26 ods. 3 v spojení s § 73 ods. 17 písm. b/ zákona
č. 364/2004 Z. z., vodného zákona v znení neskorších predpisov, rozhodnutie žalovaného správneho
orgánu nie je preskúmateľné súdom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky pri rozhodovaní o odvolaní predovšetkým zobral do úvahy, že
žalobca namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces), ktoré je
v demokratickej spoločnosti natoľko závažné, že pri jeho výkone neprichádzajú do úvahy (zo strany
súdov) ani jeho zužujúci výklad a ani také formálne interpretačné postupy, následkom ktorých by mohlo
byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca popretie. Obsah práva na súdnu ochranu

(spravodlivý proces), vychádzajúc z čl. 46 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd, nespočíva len v ochrane uskutočnenia riadneho a spravodlivého súdneho konania
(jeho priebehu, pozn.), ale tiež (a predovšetkým) v ústavnej (medzinárodnoprávnej) ochrane samotného
prístupu k súdu. Odmietnuť prístup k súdu v súvislosti s požadovanou ochranou ústavne zaručených
práv a slobôd znamená odmietnuť spravodlivosť (denegatio iustitiae) ako takú.Napriek skutočnosti, že odopretie súdnej ochrany vo veciach prieskumu rozhodnutí a postupov orgánov
verejnej správy je v niektorých prípadoch dovolené „ex lege", tento postup nie je ale namieste v
prípade, ak ide o rozhodnutia a postupy, ktoré sa týkajú základných práv a slobôd (Nález Ústavného

súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 50/01). Posledná veta čl. 46 ods. 2 ústavy túto skutočnosť
výslovne potvrdzuje, keď uvádza: „Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí
týkajúcich sa základných práv a slobôd." Citovaná ústavná norma žiadnym spôsobom neurčuje, v
akom type súdneho konania a na základe akého návrhu majú súdy takéto rozhodnutia preskúmavať,
a ani sa nezmieňuje o druhu rozhodnutí, ktoré by mohli byť (z tohto dôvodu) vylúčené zo súdneho

preskúmavania, pretože smeruje výlučne k ich obsahovej stránke a jej prostredníctvom k základným
právam a slobodám. V dôsledku toho v prípade, keď sa rozhodnutie, resp. postup orgánu verejnej správy
(bez ohľadu na jeho druh či formálne označenie), dotýka niektorého zo základných práv a slobôd, z
právomoci súdov nesmie byť vylúčené. Vylúčenie takéhoto rozhodnutia zo súdneho preskúmavania (v
správnom súdnictve) môže signalizovať porušenie čl. 46 ods. 2 poslednej vety ústavy.

Rešpektovanie tohto príkazu ústavnej normy je okrem iného možné dosiahnuť výkladom zákonného

predpisu týkajúceho sa rozhodovacej činnosti súdu ústavne súladným spôsobom. V situácii, keď
ustanovenie právneho predpisu dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne súladným a druhý ústavne
nesúladným spôsobom), má prioritu jeho výklad ústavne súladným spôsobom. Pre súdy táto povinnosť
vyplýva celkom jednoznačne z čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy. Keďže podľa čl. 144
ods. 2 ústavy môžu súdy namietať nesúlad všeobecne záväzného právneho predpisu s ústavou, sú tým

viac zaviazané k ústavne súladnému výkladu každého zákona týkajúceho sa ich rozhodovacej činnosti.
Táto povinnosť súdu zodpovedá ústavne garantovanému právu každého na súdnu ochranu podľa čl.
46 ústavy (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 50/01). Ústavný súd Slovenskej
republiky vo veci sp. zn. I. ÚS 37/95 rozhodol, že „Otázku právomoci všeobecného súdu z hľadiska
ústavou upraveného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 2 ústavy) treba posudzovať v zmysle čl. 152

ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov
a iných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou.", pričom vo veci sp.
zn. PL. ÚS 18/98 tiež potvrdil, že v prípade, ak dôjde k výkladu právnych predpisov inak ako ústavne
konformným spôsobom, „môže to mať dopad na niektoré zo základných práv a slobôd".

Vychádzajúc z uvedeného bude preto úlohou krajského súdu aj pri uplatňovaní Občianskeho súdneho

poriadku a v spojení s čl. 46 ods. 2 poslednou vetou ústavy zisťovať, či rozhodnutie správneho orgánu,
zákonnosť ktorého má byť predmetom súdneho preskúmavania [vrátane toho, uvedeného v § 248 ods.
2 písm. d/ O.s.p.], je vzhľadom na jeho obsah spôsobilé týkať sa základných práv alebo slobôd žalobcu.

Z uvedeného vyplýva, že samotný druh, resp. formálne označenie rozhodnutia správneho orgánu
nemôžu byť samé osebe jediným a rozhodujúcim dôvodom pre odmietnutie jeho súdneho

preskúmavania, pretože ústavne súladný výklad ustanovenia § 248 O.s.p. vyžaduje, aby súd zisťoval, či
sa toto rozhodnutie svojím obsahom súčasne nedotýka niektorého zo základných práv alebo slobôd. Nie
je totiž vylúčené, že by sa aj rozhodnutia uvedené v § 248 O.s.p. nemohli dotýkať, či dokonca porušovať
základné práva alebo slobody. Základnému právu uvedenému v čl. 46 ods. 2 ústavy preto zodpovedá
takýpostupsúdu,vrámciktoréhohodnotínielenformálneznakyrozhodnutiapredloženéhomunasúdne

preskúmavanie, ale aj to, či sa toto rozhodnutie svojím obsahom nedotýka niektorého zo základných
práv alebo slobôd účastníka konania.

Ústavný súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 274/07 uviedol, že „orgány
aplikujúce správne právo a spomedzi nich osobitne sudcovia pri rozhodovaní v správnom súdnictve
sú oprávnení nedostatky zákonnej právnej úpravy svojím výkladom odstraňovať. Takéto odstraňovanie

však nemožno považovať za legislatívnu činnosť, ktorá by narúšala ústavný princíp trojdelenia štátnej
moci. Sudca pri interpretácii normy správneho práva nesmie tvoriť, ale môže odhaľovať a formulovať
vzťahy medzi jednotlivými právnymi normami vychádzajúc z účelu a zmyslu právnej úpravy. Jedinou
požiadavkou, ktorá je pritom na sudcu kladená, je ústavná konformita výkladu (čl. 152 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky)."Vychádzajúc z uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky v posudzovanej veci nemohol nezohľadniť
skutočnosť, že formalistický prístup krajského súdu by v konečnom dôsledku mohol viesť k odmietnutiu
spravodlivosti (odopretiu prístupu k súdu) v tak závažnej otázke, akou je ochrana ústavne zaručených

základných práv a slobôd, preto dospel k záveru, že napadnuté uznesenie krajského súdu je potrebné
zrušiť podľa § 221 ods.1 písm. f/ O.s.p. v spojení s § 246c ods.1 veta prvá O.s.p. a podľa § 221 ods. 2
O.s.p. v spojení s § 246c ods.1 veta prvá O.s.p. vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní bude úlohou krajského súdu postupovať a vec posudzovať v naznačenom smere,
dôsledne sa tiež zaoberajúc skutočnosťami uvádzanými žalobcom v žalobe.

Súd prvého stupňa je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§226 O.s.p.).

O náhrade trov konania rozhodne súd prvého stupňa v novom rozhodnutí vo veci (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.