Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, January 30, 2013

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/18/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8310208626
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8310208626.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobcov 1. U. V., nar. XX. X.. XXXX, bytom C. XX, zast. JUDr.
Jánom Sopiakom, advokátom so sídlom v Humennom, Štefánikova 17, 2. S. V., bytom T. XXX, 3. E. U.,
A. X, A., proti žalovaným 1. E. F., nar. XX. X. XXXX, bytom V. F. XXX, 2. Ing. Y. F., nar. XX. X. XXXX,
bytom X. Y. XXXX, L., 3. V. F., nar. XX. X.. XXXX, bytom L., F. XXXX, o určenie rozsahu dedičstva s
prísl., o odvolaní žalobcu v 1. rade proti rozsudku Okresného súdu Humenné zo 4. 1. 2012, č. k. 10C

104/2010-92 v spojení s uznesením z 24. 1. 2012, č. k. 10C 104/2010-104 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok v spojení s uznesením a v r a c i a vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom v spojení s uznesením súd prvého stupňa žalobu zamietol a náhradu trov
konania žalovaným v 1., 2. a 3. rade nepriznal.

V dôvodoch rozhodnutia súd prvého stupňa poukázal na to, že žalobcovia neuniesli vo veci dôkazné

bremeno. Svoj návrh o určenie rozsahu dedičstva po ich právnom predchodcovi žalobcovia opierajú o
skutočnosť, že ich otec U. V. získal tieto nehnuteľnosti od svojho otca, pričom tieto nerušene užíval,
obrábalichadokoncavčase,keďsastavalrodinnýdom,taknatýchtonehnuteľnostiachvyrábaltehlypre
stavbu svojho rodinného domu. Titulom pre nadobudnutie vlastníckeho práva zo strany otca žalobcov,
teda pôvodného žalobcu v 1. rade bolo vydržanie. Tento poukazoval na skutočnosť, že nehnuteľnosti,
ktoré sú predmetom konania, získal jeho otec U. V. darom od svojho otca E. V. niekedy v rokoch

1973 alebo 1974, pričom dedičské konanie po nebohom Alexandrovi V. nebolo vykonané. Okolo roku
1955 otec žalobcu v 1. rade začal s výstavbou rodinného domu oproti sporným nehnuteľnostiam,
pričom na týchto nehnuteľnostiach mal uskladnený materiál na výstavbu domu. Z výpisov z listov
vlastníctva k daným nehnuteľnostiam nemožno ďalej jednoznačne určiť, že E. V., ktorý je zapísaný ako
podielový spoluvlastník na LV č. XXX, je právnym predchodcom žalobcov. Z ostatných listov vlastníctva
nevyplýva, žeby podielovým spoluvlastníkom bol právny predchodca žalobcov. Žalobcovia svoj návrh o

určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, opierajú o vydržanie v zmysle Občianskeho zákonníka.
Nepochybne podmienkou pre vydržanie je aj preukázanie spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva k
predmetným nehnuteľnostiam. Žalobcovia tvrdia, že parcely nadobudol ešte ich otec U. V. darovaním
v rokoch 1973 alebo 1974 od svojho otca E. V.. Predmetné nehnuteľnosti tvorili pôvodne parcely KN
č. 216 a KN 215, pričom ani na jednej tejto nehnuteľnosti okrem parcely č. 53 nie je uvedený žiaden
právny predchodca žalobcov v 1. až 3. rade a aj pri parcele č. 53 nie je jednoznačne preukázané,

že tam uvedený E. V. je právnym nástupcom žalobcov. Aj pokiaľ by tomu tak bolo, jeho podiel
predstavuje iba 49 m2. Keďže nebolo preukázané, žeby právny predchodca, a to či už otec žalobcov
alebo ich starý otec E. V. boli pôvodnými vlastníkmi daných nehnuteľností súd prvého stupňa žalobu
zamietol. Je pravdou, že svedkovia jednoznačne vypovedali, že rodina V. užívala tieto nehnuteľnosti,
ktoré sa nachádzajú oproti ich rodinnému domu cez cestu a ktoré sú v prírode ohraničené plotom,
avšak ani jeden zo svedkov nepotvrdil, odkedy dokedy rodina V. tieto nehnuteľnosti užívala a čo je

nemenej dôležité, nebolo potvrdené, na základe akého právneho titulu tieto nehnuteľnosti rodina V.užívala. Užívanie nehnuteľností právnymi predchodcami žalobcov nesvedčí ešte o tom, žeby boli aj
vlastníkmi týchto nehnuteľností. Žalovaní sa bránili tým, že nehnuteľnosti užívala rodina V. bez ich
súhlasu, násilným spôsobom, takže v podstate do ich užívania z tohto dôvodu nezasahovali, pretože zo

strany otca žalobcov dochádzalo aj k vyhrážkam voči ich rodine. Nebolo tak jednoznačne preukázané,
žeby nehnuteľnosti patrili do dedičstva po nebohom U. V., nebolo preukázané, na základe akého
právneho titulu získali právni predchodcovai žalobcov užívacie právo alebo vlastnícke právo k týmto
nehnuteľnostiam, a preto súd prvého stupňa žalobu zamietol s tým, že o trovách konania účastníkov
rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku v spojení s uznesením podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca v
1. rade, ktorý navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s uznesením zmenil
a žalobe vyhovel. Má za to, že z vykonaného dokazovania, predovšetkým výsluchom svedkov bolo
zistené, že parcely dnes označené ako KN 215 a KN 216 v prírode reálne rozdelené, a to takým
spôsobom, že časť týchto dnešných parciel zodpovedajúcich podľa nimi predloženého geometrického
plánu od nepamäti užívala rodina V., čo potvrdili existujúci žijúci svedkovia s tým, že nehnuteľnosti užíval

najprv starý otec E. V. a následne otec žalobcov U. V.. K reálnej deľbe parciel muselo dôjsť ešte v
čase, o ktorom už nie sú pamätníci, teda niekedy začiatkom minulého storočia, pretože i najstarší žijúci
svedkovia si len pamätajú, že sporné parcely užíval starý otec, resp. otec žalobcov a neboli nikým rušení.
Ťažko je dokazovať, kedy, kde a s kým sa delil a kedy k deľbe malo dôjsť v čase, od ktorého uplynula
tak dlhá doba, že svedkov jednoducho niet. Zákon však hovorí, že i samotná pokojná dobromyseľná

a nikým nerušení držba nasvedčuje tomu, že ak povedzme po dobu 100 rokov takáto držba existuje,
musela takejto držbe a užívaniu predchádzať deľba medzi pôvodnými spoluvlastníkmi. Ak by totiž takáto
deľba nebola, logicky by za tak dlhé obdobie držby muselo dochádzať k nejakým nezhodám medzi
pôvodnými vlastníkmi a držiteľom, ak by títo vlastníci držiteľa nepovažovali za oprávneného. V tomto
smere poukázal na smerodajné výsluchy svedkýň Kataríny V., narodenej v roku 1934, svedkyne I.,

bezprostrednej susedy daných nehnuteľností, rok narodenia 1926 aj svedkýň Q. a Q., rok narodenia
XXXX, resp. XXXX. Všetky tieto svedkyne potvrdili, že sporné pozemky užívali V., a to starý otec, resp.
následne otec dnešných žalobcov a tú časť, kde majú F. dom, teda kde postavil dom ich otec, oni začali
užívať až neskôr niekedy koncom 60-tych rokov minulého storočia. Stalo sa tak po tom, čo zámenami
otec žalovaných získal parcelu na výstavbu domu. F., teda žalovaní na hranici svojich pozemkov, ktoré

reálne v prírode aj užívali a užívajú, si v prednej časti postavili plot s betónovým múrikom, teda sami v
prírode ohraničili plotom, čoho sa cítia byť vlastníkmi. Keď sa snáď bránia žalovaní, že nemohli užívať
aj to, čo je dnes sporné, lebo vraj im v tom právni predchodcovia žalobcov bránili, tak v tejto súvislosti
treba uviesť, že nebol produkovaný jediný dôkaz o tom, že by tak právni predchodcovia žalobcov robili.
Sú to teda len ničím nepodložené tvrdenia žalovaných, ktorých obrana je v tomto smere účelová. Bolo

by podľa jeho názoru až zarážajúce, aby pol obce potvrdzovala, že od nepamäti sporné parcely bez
rušivých momentov užívajú žalobcovia, resp. ich právni predchodcovia a súd rozhodne, že tieto parcely
majú patriť doslova cudzím ľuďom, lebo si tieto parcely dali na seba previesť viac, než pochybným
osvedčením o vydržaní vlastníctva. V zmysle týchto dôvodov navrhol podanému odvolaniu vyhovieť.

K odvolaniu sa vyjadrili žalovaní, ktorí navrhujú rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s uznesením

potvrdiť ako vecne správny. Zdôrazňujú, že na rozdiel od žalobcov, ktorí nepredložili jediný písomný
dôkaz na podporu ich tvrdení, žalovaní predložili písomné dokumenty, zámenné zmluvy, osvedčenie
vyhlásenia o vydržaní vlastníckeho práva, ktoré potvrdzujú ich tvrdenia, čo nakoniec už dvakrát uznal
prvostupňový súd. K tvrdeniu, že na hranici svojich reálne užívaných pozemkov žalovaní postavili
betónový plot, ktorý má dĺžku cca 2 m, žalovaní poukazujú na to, že pri akomkoľvek pokuse o ohradenie

sporných parciel sa im otec žalobcov nebohý U. V. vyhrážal fyzickou ujmou. Ich matka v roku 1961 ako
náhle ovdovela, ostala sama a ťažko sa mohla postaviť na odpor právnemu predchodcovi žalobcov. Keď
sa v júni 2007 pokúsili sporné parcely ohradiť dreveným plotom, U. V. tento plot zničil. Táto vec bola
riešená aj v priestupkovom konaní. Svedkyňa V. mohla byť pri svojej výpovedi ovplyvnená príbuzenským
vzťahom so žalobcom, pričom táto svedkyňa sa začiatkom roka 1950 spolu s manželom vysťahovala za

prácou do Ostravy. Až v 80-tych rokoch sa vrátili späť do obce C.. V prípade svedkýň Q. ide o sesternice
otca žalobcu v 1. rade. Všetky svedkyne nepotvrdili, že predchodcovia žalobcov užívali nehnuteľnosti
nikým nerušení, resp. nevedeli povedať, akú časť zo sporných parciel užívali predkovia žalovaných.
Zároveň nikto zo svedkov nevedel o skutočnosti, že sporné parcely boli súčasťami zámenných zmlúv,
ktoré urobil ich právny predchodca. Žalovaní sa domnievajú, že dostupná úradná dokumentácia ksporným pozemkom, do ktorej mohli žalobcovia nahliadnuť, v žiadnom prípade nedáva žalobcom dôvod
domnievať sa, že sú držiteľmi, ba dokonca vlastníkmi sporných nehnuteľností.

Odvolacísúdpreskúmalnapadnutýrozsudokvspojenísuznesenímpodľa§212O.s.p.spoluskonaním,

ktoré ich vydaniu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania v súlade s ust.
§ 214 ods. 2 O.s.p. a zistil, že nie sú dané podmienky pre potvrdenie ani pre zmenu preskúmavaných
rozhodnutí, keď zároveň súd prvého stupňa sa nevyporiadal so všetkými okolnosťami podstatnými pre
správne rozhodnutie o veci.

Podľa § 80 písm. c) O.s.p. návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo o určení, či tu
právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Žalobcovia sa v tomto konaní vo vzťahu k žalovaným domáhajú určenia, že pozemky KN 215/2 a
KN 216/2 nachádzajúce sa v k. ú. C., ktoré boli vytvorené geometrickým plánom č. 9/2004, patria
do dedičstva po ich právnom predchodcovi U. V., ktorý zomrel XX. XX. XXXX. Žalobcovia svoj nárok
odôvodňovali tým, že ich právny predchodca nadobudol dané nehnuteľnosti vydržaním, keď tieto
nehnuteľnosti od nepamäti užívala ich rodina, najskôr nehnuteľnosti užíval ich starý otec E. V., ktorý ich

neskôr darovaním prenechal svojmu synovi U. V., ktorý pokračoval v užívaní týchto nehnuteľností.

Nehnuteľnosti, ktoré tvoria predmet sporu, boli vytvorené z časti pôvodných pozemkov parciel KN č. 215
a KN 216, nachádzajúcich sa v k. ú. C.. Geometrický plán č. 9/2004 predložený žalobcami potvrdzuje, že
novovytvorená parcela KN 215/2 o výmere 211 m2 vznikla z pôvodnej parcely KN 215 k. ú. C. a parcela
KN 216/2 vo výmere 1639 m2 bola vytvorená z parcely KN 216 k. ú. C..

Ako spoluvlastníci parciel KN 215 a KN 216 k. ú. C. sú v katastri nehnuteľností na LV č. XXX zapísaní
žalovaní v 1. až 3. rade, a to na základe osvedčenia vyhlásenia o vydržaní ich vlastníckeho práva k týmto
nehnuteľnostiam s notárskou zápisnicou napísanou 29. 12. 2004 JUDr. Ivetou Bžánovou, notárkou.
Osvedčenie vyhlásenia o vydržaní vlastníckeho práva v prospech žalovaných bolo vydané podľa §
63 zákona č. 323/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Podľa obsahu spomínaného osvedčenia

nehnuteľnosti mali nadobudnúť právni predchodcovia žalovaných dedením v rokoch 1890, 1900 a v
rokoch 20-tych a následne v rokoch 70-tych minulého storočia ich mali ústne darovať žalovaným, ktorí
vyhlásili, že od 70-tych rokov minulého storočia nehnuteľnosti užívajú ako vlastné, v držbe nie sú rušení
a sú považovaní za výlučných vlastníkov týchto nehnuteľností. Parcely KN č. 215 a KN 216 k. ú. C.
boli vytvorené geometrickým plánom z 24. 11. 2004, z obsahu ktorého je zrejmé, že tieto nehnuteľnosti

vznikli z častí viacerých iných parciel, a to z parcely č. 109/1 (LV č. XX), parcely č. 454/2 (LV č. XXX), z
parcely č. 455/2 (LV č. XXX), z parcely č. 456/3 (LV č. XX) a z parcely č. 53 (LV č. XXX), všetko k. ú. C..

Vydržanie je jedným zo spôsobov originálneho nadobudnutia vlastníckeho alebo iného práva a v prípade
splnenia zákonom určených podmienok dochádza k nemu zo zákona. Podmienkami vydržania sú
oprávnená držba, uplynutie zákonom stanovenej vydržacej doby a spôsobilý predmet vydržania. Právne

následky vydržania nastávajú vtedy, ak sú splnené všetky jeho podmienky. Pokiaľ ide o právny titul
vstupu do oprávnenej držby, a teda držby, ktorá privodí vydržanie, tento možno odvádzať z toho, že
vlastník má vôľu previesť vlastníctvo na iný subjekt, ktorý s úmyslom nadobudnúť ho vstúpi do držby a
zo všetkých okolností možno vyvodiť, že má dôvod správať sa, ako keby mu vec patrila.

Žalobcovia v súvislosti so vstupom ich právneho predchodcu U. V. do tvrdenej oprávnenej držby

argumentovali tým, že predmetné nehnuteľnosti nadobudol ich otec darom, a to od svojho otca E. V.,
ktorý už v tom čase dlhodobo nehnuteľnosti užíval. Následne aj U. V. dobromyseľne a nerušene užíval
tieto nehnuteľnosti. Podľa prvostupňového súdu žalobcovia v tomto konaní nepreukázali, že ich právny
predchodca nadobudol nehnuteľnosti do svojho vlastníctva titulom vydržania z dôvodu nepreukázania
oprávnenosti jeho držby.Jepotrebnéuviesť,žetentozáversúduprvéhostupňabymoholbyťrelevantnýlenvovzťahukprávnemu
predchodcovi účastníkov, ktorým bol E. V.. Menovaný však preukázateľne predmetné nehnuteľnosti
držal a následne žalobcovia argumentujú tým, že ich daroval svojmu synovi U. V., ktorý vstúpil do

držby týchto nehnuteľností a ďalej ich nerušene užíval, čo napokon potvrdzovali aj v konaní vypočutí
svedkovia. Nie je možné sa preto stotožniť s argumentáciou súdu prvého stupňa v tom zmysle, že vo
vzťahu k poručiteľovi U. V. tu neexistuje titul pre vstup do držby daných nehnuteľností. Pokiaľ už otec
tohto poručiteľa užíval nehnuteľnosti a následne ich darom odovzdal synovi U. V., prinajmenšom tento
už mohol byť dobromyseľný v tom, že nehnuteľnosti, ktoré užíva, mu vlastnícky patria. Poručiteľ U. V.,

pôvodný žalobca v tomto konaní, od počiatku poukazoval na to, že tieto nehnuteľnosti získal darom, od
roku1957ichdobromyseľneaaktívneužíval,nebolvužívanírušený.Vkonanívypočutísvedkoviapritom
potvrdili, že nehnuteľnosti tvoriace predmet sporu užíva dlhodobo rodina V., a to dokonca v hraniciach v
prírode ohraničených aj plotom, ktorý v minulosti, v období 60-tych rokov minulého storočia zrealizovali
právni predchodcovia žalovaných.

Odvolací súd preto rozsudok v spojení s uznesením zrušil v súlade s ust. § 221 ods. 1 písm. f), h) O.s.p. a

vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.). Súd prvého stupňa v nadväznosti
navyššieuvádzanézáveryvspojenísvýsledkamivykonanéhodokazovaniaožalobežalobcovourčenie
rozsahu dedičstva po ich právnom predchodcovi nebohom U. V. opätovne rozhodne.

V novom rozhodnutí o veci súd prvého stupňa rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224
ods. 3 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.