Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, December 29, 2011

Súd: Okresný súd Lučenec
Spisová značka: 21Er/355/2010

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6610218755
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 12. 2011

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Martina Nôtová
ECLI: ECLI:SK:OSLC:2011:6610218755.2

Uznesenie

Okresný súd Lučenec v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom v Bratislave,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. advokátskou kanceláriou Advocate s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Pribinova 25, IČO: 36 865 141 proti povinnému: R. I., r.č. XXXXXX/XXXX, bytom G., B. F. XXX o
vymoženie 1.104,13,- EUR s prísl. a trov exekúcie, takto

r o z h o d o l :

Exekúcia vykonávaná súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým pod sp. zn. EX XXXXX/XX sa

vyhlasuje za n e p r í p u s t n ú a z a s t a v u j e s a.

o d ô v o d n e n i e :

Exekučné konanie je vedené na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu pri Slovenskej rozhodcovskej a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, 841 04
Bratislava sp.zn. SR 06129/10 zo dňa 21.07.2010. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe
zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX uzatvorenej medzi oprávneným o povinným dňa XX.XX.XXXX.

V prebiehajúcom konaní exekučný súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie aj v dôsledku
nejednotného výkladu ustanovení Exekučného poriadku vzťahujúcich sa k rozsahu preskúmavacieho
oprávnenia súdu vo fáze exekučného konania pred vydaním poverenia. V dôsledku toho k preskúmaniu
materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu prikročil až po vydaní poverenia a to v zmysle § 45 z.č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov.

Aj napriek označeniu zmluvy v jej záhlaví v znení, že ide o zmluvu „uzavretú v zmysle § 497 a nasl.
Obchodného zákonníka“, je z povahy zmluvných strán (podnikateľ vs. fyzická osoba nepodnikateľ),

predmetu podnikateľskej činnosti veriteľa a v konečnom dôsledku aj z obsahu tejto zmluvy zrejmé, že ide
o zmluvu o spotrebiteľskom úvere a teda o vzťah medzi spotrebiteľom na jednej strane a dodávateľom
na strane druhej (§ 2 písm. b), § 3 ods. 1 a ods. 2 z.č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (v znení
účinnom v čase podpísania zmluvy).

Základnú charakteristiku spotrebiteľských zmlúv upravuje Občiansky zákonník v ustanovení § 52. V
zmysle tohto ustanovenia spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú

uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej
zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej

alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti.Špeciálna úprava spotrebiteľských zmlúv je obsiahnutá v zákone č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch (v znení účinnom v čase podpísania zmluvy).Tento právny predpis v § 2 definuje spotrebiteľský
úver ako dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo

forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme. Zmluvou o spotrebiteľskom úvere je
zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje
poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.
Podľa § 3 ods. 1 uvedeného zákona veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje
spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského

úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. Podľa § 3 ods. 2 uvedeného zákona spotrebiteľom je fyzická
osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo
podnikania.

Na posúdenie okolnosti, či sa jedná o tzv. spotrebiteľský úver, nie je rozhodujúce, akou formou sa
spotrebiteľskýúverposkytuje,aledôležitájekauza,t.j.žesajednáoposkytnutiepeňažnýchprostriedkov
v prospech spotrebiteľa za odplatu. Ňou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver

a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so
spotrebiteľským úverom.

Z obsahu úverovej zmluvy predloženej oprávneným mal súd za preukázané, že sa jedná o spotrebiteľský
úver, nakoľko sa jedná o poskytnutie peňažných prostriedkov v prospech spotrebiteľa za odplatu,
ktorou zmluvou sa veriteľ zaviazal poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaviazal

poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.
Z predmetnej zmluvy o úvere je zrejmé, že veriteľom je právnická osoba, ktorá poskytla úver v rámci
svojho podnikania a spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel
ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Z úverovej zmluvy nevyplýva, že by úver bol
povinnému poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Takisto súd po preskúmaní

obsahu úverovej zmluvy musel konštatovať, že na uvedený zmluvný vzťah nedopadá ani ustanovenie §
1 ods. 2 a 3 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ktoré obsahuje negatívne vymedzenie
pôsobnosti zákona o spotrebiteľských úveroch. Z povahy zmluvných strán (podnikateľ vs. fyzická osoba
nepodnikateľ), predmetu podnikateľskej činnosti oprávneného a z obsahu tejto zmluvy je zrejmé, že ide
o spotrebiteľskú zmluvu (§ 2 písm. b), § 3 ods. 1 a ods. 2 z.č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch

v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy). Na takéto posúdenie vzťahu oprávneného a povinného
nemá vplyv ani skutočnosť, že splnenie záväzku zo zmluvy bolo zabezpečené neúplnou zmenkou
(blankozmenkou) vystavenou dňa XX.XX.XXXX, kde žalovaný (povinný) vystupuje ako vystaviteľ
zmenky a žalobca (oprávnený) ako remitent tejto zmenky. Zmenkový vzťah je akcesorický právny vzťah,
ktorý iba zabezpečuje základný úverový právny vzťah založený medzi účastníkmi. Akcesorický záväzok

nemôže vzniknúť bez hlavného záväzku, ku ktorému sa viaže, ktorý má zabezpečovať.

V slovenskom právnom poriadku vyplýva slovenským súdom povinnosť dodržiavať komunitárne právo z
článku 144 ods. 1 Ústavy SR, na základe ktorého sú sudcovia pri rozhodovaní viazaní aj medzinárodnou
zmluvou podľa čl. 7 ods. 2, t. j. Zmluvou o Európskej únii, Zmluvou o založení Európskeho spoločenstva,
ale aj ostatnými prameňmi primárneho práva Európskej únie.

Význam ochrany spotrebiteľov viedol zákonodarcu Spoločenstva okrem iného k tomu, že v článku 6
ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
(Ú. v. ES L 95, s. 29; Mim. vyd. 15/002, s. 288, ďalej len „smernica“) stanovil, aby nekalé podmienky
uvedené v zmluve uzavretej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom „neboli záväzné pre
spotrebiteľa“. Ide o kogentné ustanovenie, ktoré s ohľadom na nerovné postavenie jednej zo zmluvných

strán smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú (spotrebiteľská) zmluva nastoľuje medzi právami
a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť.
Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
bola implementovaná do slovenského právneho poriadku dňom 01.04.2004 zákonom č. 150/2004 Z.z.,
ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1960 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov.Podľa článku 3 ods. 1 smernice zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje
za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán
vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

Príloha smernice obsahuje indikatívny zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Medzi
nimi sa bod 1 písm. q) tejto prílohy týka podmienok, ktorých cieľom alebo účinkom je „neposkytnúť
spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek
iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi
ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu

povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na
inej zmluvnej strane“.

V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora (ďalej ESD) „povaha a význam verejného
záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú smernica zaisťuje spotrebiteľom, teda odôvodňujú to,
že vnútroštátny súd je povinný posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým
vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Systém

ochrany zavedený smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo
dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň
informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom
alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Océano
Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s. I-4941). Ochrana, ktorú smernica

priznáva spotrebiteľom, sa tak vzťahuje aj na prípady, v ktorých sa spotrebiteľ, ktorý s predajcom alebo
dodávateľom uzavrel zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, zdrží namietania nekalej povahy tejto
podmienky z dôvodu, že buď o svojich právach nevie, alebo preto, že je odradený od ich uplatňovania
z dôvodov nákladov, ktoré by malo za následok súdne konanie (rozsudok Cofidis, C-473/00, Zb. s.
I-10875)“.

Vychádzajúc z vyššie uvedených ustanovení smernica je priamo vykonateľným prameňom úniového
práva. Exekučný súd je preto povinný aplikovať jej ustanovenia na prebiehajúce exekučné konanie
ex offo zohľadňujúc ich prioritu pred vnútroštátnou úpravou spotrebiteľských vzťahov v Občianskom
zákonníku, resp. zákone o spotrebiteľských úveroch.

Európsky súdny dvor v rozsudku Océano Grupo Editorial (citovaný už vyššie) judikoval, že „podmienka,

ktorá deleguje právomoci vzhľadom na všetky vyvstávajúce spory na súd v územnej jurisdikcii, kde
má predajca alebo dodávateľ svoje hlavné obchodné sídlo, zaväzuje spotrebiteľa podrobiť sa výhradne
jurisdikcii súdu, ktorý môže byť ďaleko od miesta jeho trvalého bydliska. To mu sťažuje predložiť
obhajovací spis súdu. V prípade sporov s obmedzenými finančnými čiastkami by náklady spojené s
obhajovacím spisom spotrebiteľa mohli byť prekážkou a spôsobiť mu právnu nápravu alebo ochranu.

Takáto podmienka preto spadá do kategórie podmienok, ktoré majú cieľ alebo účinok vylúčiť alebo
zabrániť právu spotrebiteľa začať právne konanie - kategória z písmena q) bodu 1 Prílohy ku Smernici.
Na druhej strane táto podmienka uľahčuje predajcovi alebo dodávateľovi pripraviť sa na proces a robí
mu to menej obtiažnym.

Z odôvodnenia Rozhodcovského rozsudku sp.zn. SR 06129/10 zo dňa 21.07.2010 vyplýva, že Stály

rozhodcovský súd zriadený zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. odvodil svoju právomoc od
rozhodcovskej doložky, v zmysle ktorej sa účastníci konania dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z
tejto zmluvy o úvere, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj spory, ktoré vzniknú
z dohody o vyplnení zmenky zabezpečujúcej túto úverovú zmluvu a uplatnenie práv z takto vyplnenej
zmenky, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené pred Stálym rozhodcovským

súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu
na rozhodcovskom súde.

Rozhodcovská doložka v zmluve o úver nie je dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia
do Všeobecných podmienok poskytnutia úveru ako súčasti formulárovej (typovej, adhéznej) zmluvy oúvere. Spôsob akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná formálne napĺňa podmienku uvedenú
v citovanom písm. q) bodu 1 Prílohy ku smernici v tom význame, že rozhodcovské konanie nebolo
dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy. Vychádzajúc však z povahy samotnej

zmluvy o úvere (viď aj ustanovenie § 53 ods. 9 OZ v súčasnom znení) je však zrejmé, že subjektom,
ktorý bude mať v konečnom dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským alebo civilným súdom bude
takmer vždy veriteľ, nakoľko miera jeho práv voči druhej zmluvnej strane v súvislosti s mierou povinností
dlžníka, zabezpečuje takmer úplnú dominanciu v tomto zmluvnom vzťahu a minimalizuje dôvody na
podanie žaloby zo strany dlžníka.

Podľa §-u 57 ods.1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) v platnom znení (ďalej len „EP“), exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za
neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Podľa § 58 ods. 1 EP exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.

Na základe vyššie uvedených skutočností mal súd v zmysle výkladu smernice v rozsudku Océano
Grupo Editorial za to, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere bola v čase jej uzatvárania

neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatnou v zmysle § 53 ods. 4 OZ účinného
v čase uzatvárania zmluvy. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul, sa teda
uskutočnilo bez riadneho zmocnenie zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný v
takomto konaní nemôže byť riadny exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Podľa judikatúry ESD je
povinnosťoučlenskýchštátovaichorgánovzabezpečiť,abynekalépodmienkyvzmluváchnezaväzovali

spotrebiteľov a prihliadajúc ex offo k ich neplatnosti dosiahnuť odradzujúci účinok prispievajúci k
ukončeniu ich používania zo strany predajcov alebo dodávateľov. V dôsledku toho súd považoval
exekučný titul za materiálne nevykonateľný a absenciu tejto jeho vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku
brániacu vo vykonaní exekúcie. Na základe toho súd v zmysle § 57 ods. 1 písm. g) exekúciu vyhlásil
za neprípustnú a zároveň zastavil.

Dňa 26.09.2011 bolo tunajšiemu súdu doručené podanie súdneho exekútora pomenované ako
„ Stanovisko splnenia povinnosti podľa § 30 ods. 3 Exekučného poriadku“, ktorým podaním si súdny
exekútor splnil povinnosť uloženú mu v § 30 ods. 3 EP. Nakoľko však súd predmetnú exekúciu zastavil
a následne vyhlásil za neprípustnú, o tom, či sú v danom prípade splnené podmienky pre vylúčenie
súdneho exekútora z vykonávania exekúcie v zmysle § 30 EP nebude rozhodovať.

O trovách konania súd rozhodne osobitným uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd
Lučenec, Dr. Herza 14, 984 37 Lučenec.

Podľa § 205 ods. l O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,

proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáhať.

Odvolanie je potrebné predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis
zostal na súde, a aby každý účastník dostal jeden rovnopis odvolania. Ak účastník nepredloží potrebný
počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.

Podľa § 205 ods.2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že:a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci.

Podľa § 205 ods. 3 O.s.p., rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Podľa § 221 ods. l O.s.p., súd rozhodnutie zruší, len ak:

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania,

c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu
rozhodoval senát,

h) súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav,

i)sa rozhodlo bez návrhu, nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli

alebo ak také dôvody neexistovali,

j) bol odvolacím súdom schválený zmier.

Podľa § 205a ods. 1 O.s.p., skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa,
sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak:

a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo

obsadenia súdu,

b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej,

c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,

d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého

stupňa.Podľa § 205a ods. 2 O.s.p., ustanovenie odseku 1 sa nepoužije v konaniach podľa § 120 ods. 2.