Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, November 13, 2014

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/797/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6612215536
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6612215536.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Baláža a členov

senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ,
s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Advokátskou kanceláriou
Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi Slovenská
republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom Bratislava, Župné
námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Lučenec č. k. 17C/102/2012 - 117 zo dňa 22. 04. 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol žalobu navrhovateľa, ktorou sa domáhal povinnosti
odporcovi zaplatiť mu z titulu majetkovej škody sumu 175 € a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 663,84
€, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, postupom podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Nakoľko
okresný súd nerozhodol o návrhu oprávneného na zmenu exekútora do 30 dní od doručenia návrhu
oprávneného na zmenu exekútora vo veci evidovanej súdnym exekútorom pod sp. zn. EX 433/2006
vedenej na návrh navrhovateľa ako oprávneného proti povinnej Q. M., nar. XX. XX. XXXX. Vec bola
pôvodne vedená na okresnom súde pod sp. zn. 17C/102/2012, avšak okresný súd konania vedené pod
sp. zn. 17C/102/2012, 17C/103/2012, 17C/105/2012 a 17C/106/2012 uznesením č. k. 17C/102/2012-23

zo dňa 10. 04. 2013 spojil na spoločné konanie, ktoré je vedené pod sp. zn. 17C/102/2012. Uznesenie
nadobudloprávoplatnosť22.04.2013.Vdôvodochrozhodnutiaokresnýsúdpoukázalnato,žeexekúciu
navrhoval navrhovateľ vykonať pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla nesplnením záväzku vyplývajúceho
zo zmluvy o úvere č. 6460371, kde dlžníčkou bola Q. M., nar. XX. XX. XXXX (sp. zn. 17C/102/2012,
9Er/336/2006); zo zmluvy o úvere č. 6191041, kde bol dlžníkom E. J., nar. XX. XX. XXXX (sp. zn.
17C/103/2012, 9Er/286/2006); zo zmluvy o úvere č. 6460650, kde dlžníkom bol B. V., nar. XX. XX. XXXX
(sp. zn. 17C/105/2012, 14Er/13/2007); a zo zmluvy o úvere č. 6460416, kde dlžníčkou bola M. K., nar.

XX. XX. XXXX (sp. zn. 17C/106/2012, 22Er/678/2006). V každej z týchto vecí si navrhovateľ uplatnil
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z dôvodu nevydania rozhodnutia okresného súdu o
zmene súdneho exekútora na návrh oprávneného v zákonnej lehote.

Okresný súd v konaní zistil, že dňa 10. 05. 2006 bola okresnému súdu doručená žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie vo veci 9Er/336/2006-2 a dňa 15. 05. 2006 okresný súd vydal
poverenie pre súdneho exekútora, dňa 02. 09. 2010 bol okresnému súdu doručený návrh na zmenu
súdneho exekútora a okresný súd exekúciu uznesením č. k. 9Er/336/2006-18 zo dňa 23. 09. 2011,

vedenú súdnym exekútorom pod sp. zn. EX 433/2006 vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Návrhoprávneného na zmenu súdneho exekútora okresný súd zamietol. Uznesenie okresného súdu na
základe odvolania oprávneného Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní sp. zn. 16CoE/11/2012
uznesenie okresného súdu potvrdil rozhodnutím zo dňa 19. 01. 2012.

13. 04. 2006 bola okresnému súdu doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie vo veci sp. zn. 9Er/286/2006-2, okresný súd poverenie vydal dňa 18. 04. 2006,
dňa 02. 06. 2008 podal súdny exekútor návrh na zastavenie exekúcie a zároveň doručil súdu vyčíslenie
trov exekúcie. Dňa 30. 08. 2010 bol okresnému súdu doručený návrh oprávneného na zmenu súdneho
exekútora, okresný súd uznesením č. k. 9Er/286/2006-29 zo dňa 22. 09. 2011 exekúciu vykonávanú

pod sp. zn. EX 277/2006 súdnym exekútorom vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Návrh oprávneného
na zmenu súdneho exekútora zamietol. Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní sp. zn. 2Co/63/2012
uznesenieokresnéhosúdupotvrdilvovýrokuovyhlásenísúdnejexekúciezaneprípustnúajejzastavení,
ako aj vo výroku, ktorým okresný súd návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora potvrdil.

10. 01. 2007 bola okresnému súdu doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie vo veci vedenej na okresnom súde č. k. 14Er/13/2007-1, okresný súd vydal

poverenie dňa 15. 01. 2007, dňa 20. 09. 2010 bol okresnému súdu doručený návrh oprávneného na
zmenusúdnehoexekútoraaokresnýsúduznesenímč.k.14Er/13/2007-24zodňa23.12.2010exekúciu
vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju, oprávnenému sa súhlas na zmenu súdneho exekútora neudelil.
Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní sp. zn. 14Co/121/2011 dňa 15. 04. 2011 uznesenie okresného
súdu potvrdil.

10. 10. 2009 bola okresnému súdu doručená žiadosť súdneho exekútora na udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 22Er/678/2006, dňa 02. 11. 2009 bol
okresnému súdu doručený návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora a okresný súd uznesením
zo dňa 07. 07. 2010 č. k. 22Er/678/2006-54 oprávnenému udelil súhlas na zmenu súdneho exekútora
zo súdneho exekútora JUDr. Jozefa Ďuricu na súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, ktorý bol

zároveň poverený vykonaním exekúcie. Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní sp. zn. 41CoE/15/2010
uznesením zo dňa 30. 11. 2010 odvolanie súdneho exekútora JUDr. Jozefa Ďuricu proti výroku, ktorým
okresný súd udelil súhlas na zmenu súdneho exekútora a výroku, ktorým poveril súdneho exekútora
JUDr. Rudolfa Krutého ďalším vykonávaním exekúcie odmietol.

Okresný súd vec právne posúdil podľa § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. a), § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1,

2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, 2, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ako aj podľa § 44 ods. 7, §
44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a
o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) v znení účinnom od 01. 09. 2005,
resp. pokiaľ ide o ust. § 44 ods. 8 v znení účinnom od 01. 12. 2006.

V dôvodoch napadnutého rozsudku okresný súd poukázal na to, že aj v prípade, keď nebolo rozhodnuté
o žiadosti súdneho exekútora v zákonom stanovenej 30 dňovej lehote podľa § 44 ods. 7 a § 44 ods.
8 Exekučného poriadku, samotné nedodržanie lehoty stanovenej v Exekučnom poriadku neznamená
automatické prieťahy v konaní. Exekučným titulom boli rozsudky stáleho rozhodcovského súdu, súd
musel preskúmať rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul. V jednotlivých exekučných konaniach

objektívne posudzoval zákonnosť exekúcie, musel skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými
stranami bola v každom jednotlivom prípade uzavretá platne. Skúmanie rozhodcovských rozsudkov si
vyžadovalo osobitnú právu úvahu, najmä s ohľadom na tú skutočnosť, že sa týkali právnych vzťahov
podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv. Dĺžka exekučných konaní bola primeraná náročnosti veci.
Navyše uviedol, že všeobecný súd v konaní o náhrade škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy

v konaní. Túto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR. Mal za to, že pre vznik
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci musia byť
splnené všetky tri podmienky uvedené v zákone č. 514/2003 Z. z., a to nezákonné rozhodnutie, resp.
nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp.
nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Nezákonnosť rozhodnutia musí byť konštatovaná

príslušným orgánom, ktorý toto neprávoplatné rozhodnutie z dôvodu nezákonnosti zmení alebo zruší v
príslušnom konaní o opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu. Táto podmienka nepochybne
nie je v prípade zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie namietaných
navrhovateľom splnená. Rozhodnutia okresného súdu nie je možné považovať za nezákonné a zároveň
jeho zákonnosť/nezákonnosť nie je možné posudzovať v tomto konaní. Otázku správnosti postupu prirozhodovaní po zamietnutí návrhu na vykonanie poverenia taktiež nie je na mieste posudzovať. Ide o
namietanie samotného rozhodnutia, preto nie je možné hovoriť o nesprávnom úradnom postupe. Podľa
názoruokresnéhosúdunavrhovateľnepreukázalpodmienkyvznikuzodpovednostištátuzaškodu,súlad

postupu navrhovateľa s dobrými mravmi, ako aj nedostatočnosť konštatovania porušenia práva. Pri
aplikácii ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zohľadnení osoby poškodeného (navrhovateľa) a
vnímania jeho doterajšej pôsobnosti ako spoločnosti s negatívnou povesťou, využívajúcu neprijateľné
podmienky, na minimálnu závažnosť prípadnej ujmy a následky, ktoré by navrhovateľovi mohol
namietanýnesprávnyúradnýpostupspôsobiť,nemôžepodľanázoruokresnéhosúdubyťnavrhovateľovi

priznaná žiadna náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Navrhovateľ nepreukázal vznik ani výšku
skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy a tým pádom neexistuje ani príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom súdu a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou.

O náhrade trov konania okresný súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. s tým, že v danom prípade
bol úspešným účastníkom odporca, ktorý si v lehote určenej v § 151 ods. 1 O. s. p. nevyčíslil žiadne
trovy konania a ani zo spisu nevyplýva, že by mu nejaké vznikli, a preto mu súd náhradu trov konania

nepriznal.

Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej 15 dňovej lehote ( ust. § 204 ods. 1, veta prvá,
O. s. p.) odvolanie navrhovateľ. Uviedol, že konaním súdu mu bolo odňaté právo na prejednanie
a rozhodnutie veci nestranným súdom napriek tomu, že rozhodovanie veci zákonným sudcom je
základným predpokladom na splnenie podmienok spravodlivého procesu (rozhodnutie Ústavného

súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 345/09). Navrhovateľ v konaní uskutočnil podanie, ktorým
upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom
súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský
súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, však nič podľa neho nemení
na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať

za nestranného. V konaní bolo preto možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad.
Ústne pojednávanie vo veci odklad pripúšťalo a nebolo neodkladným úkonom za danej procesnej
situácie. Zdôraznil, že konečné meritórne rozhodnutie vo veci súdom vylúčeným sudcom neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu
navrhovateľa na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., proti ktorému legálne pripustil

odvolanie. Meritórne rozhodnutie súdu považoval preto za predčasné. Vytýkal i to, že súd nedostatočne
oboznámil navrhovateľa s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť
o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu, a preto nesprávne aplikoval
§ 101 ods. 2 O. s. p. a viedol pojednávanie, na ktorom za neprítomnosti navrhovateľa meritórne
rozhodol. Z tohto dôvodu sa navrhovateľ nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd

pri svojom rozhodnutí vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť
sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej
situácie preto došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva navrhovateľa na súdnu
ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Následne navrhovateľ namietal, že sa vo
veci neuskutočnilo ústne pojednávanie napriek tomu, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez

nariadenia pojednávania, preto okresný súd porušil právo navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces,
nakoľko vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám.

K majetkovej škode navrhovateľ uviedol, že okresný súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal
len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako
škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Súd úplne ignoroval všetky

tvrdenia navrhovateľa o majetkovej škode, ktorá mu vznikla. V tejto časti je preto rozhodnutie súdu
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, keď z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, akou úvahou
súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. Rovnako
sa týka i chýbajúcich dôvodov vzniku nemajetkovej ujmy. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané.

Krajský súd, ako súd odvolací ( § 10 ods. 1 O. s. p. ), prejednal odvolanie viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania v zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 1, 2 O. s.
p. napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil ako vecne správny.Podľa § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Popreskúmaníveciodvolacísúdkonštatuje,žeokresnýsúdvykonaldokazovanievovecivdostatočnom
rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 132 O. s. p. a svoje rozhodnutie aj náležite

odôvodnil podľa § 157 ods. 2 O. s. p. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane
druhej. Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak, okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil (Nález Ústavného súdu SR sp. zn.

III. ÚS 36/2010).

Odvolací súd poukazuje na zodpovednosť navrhovateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania v
spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 212
ods.1O.s.p.). Vtejtosúvislostijezjavné,žezrejmezdôvodupredkladaniaveľkéhomnožstvatypových
podaní navrhovateľom na súdy hmotnoprávne a ani procesnoprávne odvolacie dôvody nekorešpondujú
s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Odvolací

súd nie je oprávnený preskúmavať prvostupňové rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania
v odvolaní vznesených námietok.

Podstatná časť odvolacích námietok navrhovateľa je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval
nestranný sudca. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením č. k.
43NcC/258/2012-8 zo dňa 10. 10. 2012, okrem iného tak, že z prejednávania a rozhodovania veci

vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 17C/102/2012 vylúčil spomedzi sudcov Okresného súdu
Lučenec len sudkyňu JUDr. Evu Triznovú a ostatných sudcov okresného súdu menovaných v uvedenom
uznesení z prejednávania a rozhodovania tejto veci nevylúčil. Od vydania tohto rozhodnutia, v ktorom
nadriadený súd podrobne uviedol dôvody, pre ktoré zákonného sudcu možno považovať za nestranného
zo subjektívneho aj objektívneho hľadiska, nedošlo ku žiadnym novým skutočnostiam majúcim vplyv

na nestrannosť zákonného sudcu, preto je argumentácia odvolateľa o konaní vylúčeného sudcu
bezpredmetná.

Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd“ a „sudcovia“ a z hľadiska zásad spravodlivého procesu
citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť
názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone

rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha
subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči
súdu. Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len samá táto skutočnosť nemôže
byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak a priori stáli vo svetle
spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom

zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká
osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca
je pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá
podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných
prieťahov, len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000

Z. z.). Skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca
vykonáva svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonnej
sudkyne JUDr. Andrey Gabrielovej z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. Už uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 43NcC/258/2012-8 zo dňa 10. 10. 2012 nebola vylúčená z
prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 17C/102/2012,

pretože nebola zákonným sudcom v exekučnej veci, resp. v konaní exekučného súdu, z ktorého
postupu mala navrhovateľovi vzniknúť škoda. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo 727/2011, v ktorom bol vyslovený názor, že sudcu
vecne a miestne príslušného súdu nevylučuje z prejednávania a rozhodovania veci o náhradu škody
len tá skutočnosť, že postupom sudcu v inej veci mala byť navrhovateľovi spôsobená škoda. Aj

keď navrhovateľ podal sťažnosť (sťažnosti) Ústavnému súdu Slovenskej republiky na porušovanie
základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj základného práva na spravodlivý
súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, otázku, či vo veci rozhodoval vylúčený sudca, môže preskúmať súd vyššieho stupňa v riadnom
inštančnom postupe na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, teda nie ústavný súd

v konaní o sťažnosti (sťažnostiach) navrhovateľa. Uvedené vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu SRv skutkovo a právne totožnej veci, napr. sp. zn. I. ÚS 89/2013 zo dňa 06. 02. 2013, resp. I. ÚS 92/2013
zo dňa 13. 02. 2013, ktorými rozhodoval o sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. proti
uzneseniam Krajského súdu v Banskej Bystrici, a ktorými rozhodol tak, že návrh navrhovateľa odmietol

pre nedostatok právomocí Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie a rozhodnutie.

Odvolací súd ďalej nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka byť
oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu
kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými
zásadami (ustanoveniami) procesného predpisu. Predovšetkým účastník konania realizuje svoje

procesné práva v rámci súdneho pojednávania, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný,
pričom o možnosť ich uplatnenia sa obral sám svojím postupom, a to bezdôvodnou neúčasťou
na súdnom pojednávaní. V prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok
predpokladaných zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva účastníka konať pred súdom (uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 116/93) a zároveň nie je porušená zásada
kontradiktórnosti sporového konania. Ustanovenie § 101 ods. 2 O. s. p. umožňuje súdu konať

v dôvodných prípadoch v neprítomnosti účastníkov konania. Dôvodom žiadosti navrhovateľa o
odročenie pojednávania bola námietka zaujatosti sudcu, ktorý vec prejednáva, z dôvodu absencie jeho
nestrannosti.Aksudcatakémutonávrhunaodročeniepojednávanianevyhovelavecnásledneprejednal
a rozhodol v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu navrhovateľa, postupoval v plnom súlade s
ust. § 101 ods. 2 O. s. p., keďže o jeho vylúčení, resp. nevylúčení z prejednávania a rozhodovania veci z

tých istých dôvodov už bolo právoplatne rozhodnuté nadriadeným súdom. Účasť na pojednávaní súdom
je právo, ktoré v prejednávanej veci navrhovateľom a jeho právnym zástupcom nebolo využité. Súčasne
v tejto veci neexistoval iný dôležitý dôvod na odročenie pojednávania. Iné chápanie predmetného
ustanovenia by viedlo k nežiaducim prieťahom v konaní, ktorých tvrdená existencia je v konečnom
dôsledku základom samotného nároku uplatňovaného navrhovateľom v návrhu.

Navrhovateľ mal možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a
vyjadriťsaknimscieľomovplyvniťsúdnekonanie.Vyjadreniaprávnehozástupcuodporcumuboliriadne
doručené, avšak navrhovateľ zostal ďalej nečinný. Pokiaľ navrhovateľ v dôvodoch svojho odvolania
poukazoval na to, že súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a v neprítomnosti jeho právneho zástupcu,
pretože sa navrhovateľ bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil, zároveň si protirečí, keď tvrdí,

že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, keďže vo veci sa neuskutočnilo
ústne pojednávanie, čím došlo k porušeniu práva navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces.

V žiadnom prípade neobstojí ani ďalšie tvrdenie navrhovateľa, ak uvádza, že v danej veci nebolo
možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Uvedené je v úplnom rozpore s vyššie uvedenými
skutočnosťami, keďže okresný súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas

predvolaný (viď zápisnicu o pojednávaní č. l. 53 spisu).

Hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku navrhovateľa bolo nepreukázanie
nesprávneho úradného postupu ako základného predpokladu pre vznik zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ v danom prípade odôvodňoval nesprávny
úradný postup exekučného súdu nedodržaním zákonom stanovenej 30 dňovej lehoty na rozhodnutie o

zmeneexekútoravexekučnýchkonaniach.Súdvkonanínemalzapreukázanýnesprávnyúradnýpostup
ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom.

Odvolací súd navyše poukazuje na ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, z ktorého vyplýva, že
zákonodarca stanovuje lehotu len na vydanie poverenia exekútora na vykonanie exekúcie a v prípade,

že nie sú splnené podmienky pre takéto poverenie, nestanovuje súdu lehotu, v ktorej rozhodne o
zamietnutí žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Naviac, okresný
súd dôsledne uviedol, že uvedené neznamená, že by súd nemusel vo veci pokračovať plynulo a bez
prieťahov. V prejednávanej veci bolo zistené, že vo veci vedenej okresným súdom č. k. 9Er/336/2006-2
bol 02. 09. 2010 okresnému súdu doručený návrh na zmenu súdneho exekútora a uznesením okresného

súdu zo dňa 23. 09. 2011 bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a zastavená a návrh oprávneného
na zmenu súdneho exekútora bol zamietnutý. Okresný súd tak o návrhu na zmenu súdneho exekútora
rozhodol po necelých 13 mesiacoch od podania žiadosti. Vo veci vedenej okresným súdom č. k.
9Er/286/2006-2 bol okresnému súdu doručený návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora dňa
30. 08. 2010, okresný súd uznesením zo dňa 22. 09. 2011 exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavilju a návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol. Okresný súd teda rozhodol o návrhu
na zmenu súdneho exekútora taktiež po takmer 13 mesiacoch od podania návrhu o zmenu súdneho
exekútora.

Vo veci vedenej na okresnom súde č. k. 14Er/13/2007-1 bol okresnému súdu doručený návrh
oprávneného na zmenu súdneho exekútora dňa 20. 09. 2010, okresný súd exekúciu uznesením z 23.
12. 2010 vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju a súhlas na zmenu súdneho exekútora neudelil. O návrhu
na zmenu súdneho exekútora teda okresný súd rozhodol po cca 3 mesiacoch od podania návrhu.

Vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 22Er/678/2006 bol podaný návrh oprávneného na zmenu

súdneho exekútora na okresnom súde dňa 02. 11. 2009 a okresný súd udelil oprávnenému súhlas na
zmenu súdneho exekútora uznesením zo dňa 07. 07. 2010. O návrhu na zmenu súdneho exekútora
rozhodol tak po vyše 8 mesiacoch.

VtejtosúvislostiodvolacísúdpoukazujenarozhodnutieÚstavnéhosúduSRIV.ÚS606/2012-20zodňa
14. 12. 2012, podľa ktorého v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v relevantnom
čase, lehota 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie neplatí, ak súd zistí rozpor v žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a
musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o vykonanie exekúcie. Aj Ústavný súd SR, teda, konštatoval,
že okresný súd zákonnou 15-dňovou lehotou z tohto dôvodu nebol viazaný. Iné je však posúdenie,
či je možné vyhodnotiť, že ak k vydaniu tohto rozhodnutia došlo po približne 3 až 13 mesiacoch,
či nekonal okresný súd neprimerane dlho a spôsobil tým prieťahy v konaní. Doba rozhodovania o

žiadosti súdneho exekútora v takomto trvaní je sama o sebe neprimeraná, nie však s prihliadnutím na
okolnosti daného prípadu, keď tak okresnému, ako aj odvolaciemu súdu je z jeho rozhodovacej činnosti
známe, že navrhovateľ podával žiadosti o udelenie poverení na vykonanie exekúcií hromadne, teda v
rovnakom čase zaťažil všeobecný súd väčším počtom podaní, vzhľadom načo musel počítať s určitým
technicko-administratívnym zdržaním na strane všeobecného súdu, ktoré spôsobilo, že o jeho žiadosti

bolo rozhodnuté s určitým časovým odstupom. Je preto zrejmé, že vyššie uvedenú lehotu je možné
považovať za akceptovateľnú aj vzhľadom na právne stanovisko Ústavného súdu SR, ktorý vo vyššie
uvedenom rozhodnutí poukazuje na svoju dovtedajšiu judikatúru, podľa ktorej nie každý zistený prieťah
v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, resp. právo na prejednanie záležitosti v

primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ojedinelá
nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov, sama o sebe ešte nemusí zakladať porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (napr.
I. ÚS 42/01), pričom ústavný súd aj v uznesení IV. ÚS 606/2012-20 zo dňa 14. 12. 2012 v obdobnej
veci rozhodol, že doba rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora v trvaní viac ako 13 mesiacov by vo

všeobecnosti nebola ústavne udržateľná, ale v okolnostiach daného prípadu, keď ústavnému súdu je z
jeho rozhodovacej činnosti známe, že sťažovateľka podávala žiadosti o udelenie poverení na vykonanie
exekúcií hromadne, teda v rovnakom čase zaťažila všeobecný súd väčším počtom podaní, vzhľadom
načo musela počítať s určitým technicko-administratívnym zdržaním na strane všeobecného súdu, ktoré
spôsobilo, že o jej žiadosti bolo rozhodnuté s určitým časovým odstupom, ju možno považovať za

ústavne akceptovateľnú.

Všeobecne a v súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny úradný postup vymedziť tak,
že ide o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. o
porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý - či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho
orgánu, alebo s ňou nesúvisí - nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Pod termín

„postup“ možno subsumovať ako (činnosť) štátneho orgánu, tak aj jeho nekonanie (nečinnosť alebo
opomenutie), viď aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 24/2004. Zodpovednosť za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom, je v sústave práva
zaradená do občianskoprávneho zodpovednostného systému; ide o občianskoprávnu zodpovednosť
osobitného druhu upravenú samostatným zákonom. Ide o zodpovednosť objektívnu bez zreteľa na

zavinenie, nemožno sa jej zbaviť. Základnými predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti je jednak (v
danej veci) vytýkaný nesprávny úradný postup okresného súdu, existencia škody a príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Keďže predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za
škoduspôsobenúnesprávnymúradnýmpostupomjesúčasné,tedakumulatívnesplnenievšetkýchtroch
základných predpokladov, je zrejmé, že bez zistenia prvého predpokladu, a to nesprávneho úradnéhopostupu, nie je dôvodné skúmať existenciu vzniku majetkovej škody či nemajetkovej ujmy, resp. príčinnej
súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Ak jeden z predpokladov nevyhnutný
pre vznik zodpovednosti za škodu, a to nesprávny úradný postup nebol v konaní zistený, preukázaný,

nedošlo k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ktorá by prípadne mohla byť spôsobená orgánmi
verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom. Okresný súd preto dôvodne aj
s prioritou na hospodárnosť konania ďalšie predpoklady vzniku zodpovednosti správne neskúmal.

Navrhovateľ však nijako nenapadol uvedené skutkové a právne závery okresného súdu, ktoré boli
hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia návrhu. Napriek tomu odvolací súd konštatuje, že okresný súd

vykonal v prejednávanej veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne
zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných
práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu účastníkov konania, ako aj
meritum veci, vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157
ods. 2 O. s. p. aj správne a presvedčivo odôvodnil.

Ak navrhovateľ v odvolaní na záver namietal, že súd zamietol žalobu v časti náhrady skutočnej

škody z dôvodu jej nedôvodnosti a v odôvodnení rozhodnutia sa nezaoberal škodou, ktorá mala
súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v
príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného), potom je zrejmé, že v tejto časti sa odvolanie
netýka napadnutého rozhodnutia okresného súdu, nakoľko tento v odôvodnení svojho rozhodnutia sa
predpokladom vzniku a existencie škody žiadnym spôsobom nezaoberal. Okresný súd vyhodnotil, že

nedošlo k naplneniu jedného z troch kumulatívnych predpokladov pre vznik zodpovednosti odporkyne
za vzniknutú škodu navrhovateľovi, a to existencia nesprávneho úradného postupu zo strany súdu,
ktorého postupom mu škoda mala vzniknúť. Ak, teda, následne navrhovateľ tvrdil, že odôvodnenie
rozsudku je nepreskúmateľné, nakoľko z neho nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel k presvedčeniu
o tom, že majetková škoda nevznikla, jeho tvrdenie neobstojí, ak sa okresný súd v odôvodnení

rozhodnutia týmto predpokladom vôbec nezaoberal. Vo vzťahu k tejto skutočnosti je preto rozhodnutie
prvostupňového súdu dôsledne odôvodnené a spĺňa podmienky ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p., teda v
žiadnomprípadeniejedôvodnánámietkanavrhovateľatýkajúcasajehonepreskúmateľnosti,čidokonca
arbitrárnosti. V tomto rozsahu zrejme navrhovateľ podal odvolanie vo vzťahu k úplne inému rozhodnutiu
a uvedené sa týka i argumentov ohľadne námietok vo vzťahu k nemajetkovej ujme, ku ktorej malo dôjsť

na strane navrhovateľa. V tomto rozsahu je preto práve odvolanie navrhovateľa nepreskúmateľné a
nezrozumiteľné, ak poukazuje na skutočnosti, ktoré z odôvodnenia rozhodnutia vôbec nevyplývajú. V
takom prípade ani odvolací súd na tieto skutočnosti nemôže reagovať skutkovo a ani právne.

Vzhľadom na tieto dôvody, ako aj dôvody, ktoré vo svojom rozhodnutí uviedol súd prvého stupňa, a ktoré
nebolo potrebné pre svoju presvedčivosť opätovne uvádzať v tomto rozhodnutí, odvolací súd podľa §

219 ods. 1 O. s. p. rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil, a to vrátane súvisiaceho
výroku o náhrade trov prvostupňového konania (§ 206 ods. 2 O. s. p.). Okresný súd pri rozhodovaní
o náhrade trov prvostupňového konania vychádzal správne z ust. § 142 ods. 1 O. s. p., teda rozhodol
podľa úspechu v konaní a súčasne dôvodne aplikoval ust. § 151 O. s. p.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol taktiež podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p., teda

podľa zásady úspechu v konaní, v odvolacom konaní v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. V odvolacom
konaní bol v celom rozsahu úspešný odporca, ktorý si však právo na náhradu trov odvolacieho konania
neuplatnil a zo spisu mu žiadne trovy odvolacieho konania nevyplývajú, preto mu odvolací súd náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.