Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, October 22, 2014

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Sžf/100/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012201180
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Hargaš

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2014:7012201180.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Hargaša a členov

senátu JUDr. Ivana Rumanu a JUDr. Zdenky Reisenauerovej, v právnej veci žalobcu: GALAFRUIT &
Co, s.r.o., Malá Tŕňa 202, zastúpený: JUDr. Martinou Gombosovou, advokátka, Moldavská cesta 21/A,
Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná ul. 63, Banská Bystrica, o
preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. 1020503/1/422702-1078158/2012/5309
zo dňa 13. júla 2012, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 7S/185/2012-90
zo dňa 17. apríla 2013, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k 7S/185/2012-90 zo dňa

17. apríla 2013, p o t v r d z u j e .

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 17. apríla 2013, č. k. 7S/185/2012-90 podľa ust. § 250j
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal
preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. 1020503/1/422702-1078158/2012/5309
zodňa13.júla2012.Uvedenýmrozhodnutímžalovanýakoodvolacíorgánnazákladeodvolaniažalobcu
proti dodatočnému platobnému výmeru č. 740/230/35222/11/Maže zo dňa 2. decembra 2011, ktorým
Daňový úrad Trebišov krátil žalobcovi podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zák. č. 511/1992 Zb. (ďalej aj
ZSDP) nadmerný odpočet o sumu 72 086 eur a priznal mu nadmerný odpočet v sume 788,38 eur za

zdaňovacie obdobie júl 2010.

O trovách konania rozhodol súd s poukazom súd na ust. § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi nepriznal
právo na náhradu trov konania, keďže nebol v konaní úspešný.

Krajský súd v odôvodnení uviedol, že žalobca v konaní nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre
odpočítanie dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2010 v sume 72.086 eur na základe
dodávateľských faktúr od dodávateľov Mikuláš Vareha - VENIKOM, s.r.o. a JOMADO, s.r.o.

Uskutočnený nákup tovaru od už uvedených dodávateľov žalobca preukazoval iba dodávateľskými
faktúrami a pokladničnými dokladmi (výdavkové a príjmové pokladničné doklady), pričom všetky faktúry

ako aj pokladničné doklady vystavoval p. L.. Súd sa stotožňuje so závermi správcu dane a žalovaného,
že posudzovanie plnenia transakcií týkajúcich sa komodít uvedených v sporných faktúrach nesledovali
skutočný obchodný účel a boli len nástrojom na získanie daňovej výhody - finančných prostriedkov zo
štátneho rozpočtu.Krajský súd poukázal na to, že tvrdenia žalovaného, že p. L.. ako bývalý konateľ a spoločník žalobcu ako
aj iných obchodných spoločností uzatváral zmluvy sám so sebou, fakturoval sám sebe a platil sám sebe
sú plne odôvodnené za situácie, keď p. L., ako to výslovne sám zdôrazňoval, výlučne sám uzatváral

obchody medzi daňovými subjektmi, ktorých bol konateľom, dodanie tovaru fakturoval, uhrádzal a
prijímal platby za tovary a služby a zabezpečoval všetky organizačné a výrobné činnosti spojené s
podnikaním. Je nesporné, že jednotlivé obchodné spoločnosti sú samostatnými právnymi subjektmi, ale
všetky popísané činnosti realizoval výlučne p. L.

Z uvedených dôvodov Krajský súd v Košiciach dospel k záveru, že námietky uvedené v

žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia. Postup žalovaného ako aj preskúmavané
rozhodnutie boli v súlade so zákonom a preto súd žalobu podľa § 250j ods. 1 OSP zamietol.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc sa, aby Najvyšší súd
SR rozsudok krajského súdu zmenil a rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie prvostupňového
správneho orgánu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Namietal, že krajský súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam

(§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.),ako aj, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.).

Poukázal na to, že platná právna úprava nevyžaduje pre preukázanie reálnosti uskutočnenia obchodov
a pre uplatnenie práva platiteľa na odpočítanie preukazovanie skutočností a predkladanie dôkazov
vyžadovaných správcom dane. Okrem tohto dôkazy predkladané žalobcom sú účelovo neakceptované

a neodôvodnene spochybňované napríklad aj tým, že ide o obchody medzi personálne prepojeným
spoločnosťami. Takýto postup v podstate znemožňuje žalobcovi preukázať reálnosť obchodov a splniť
si dôkaznú povinnosť keď všetky jeho dôkazy sú už vopred spochybnené personálnym prepojením
obchodujúcich subjektov. Žalobca má za to, že i z tohto dôvodu súd dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

Za nesprávne a ničím nepreukázané závery považuje žalobca aj súdom konštatovanú skutočnosť, že
obchody L. (a aj žalobcu) sú po posúdení a zohľadnení celej štruktúry vzťahov iba fiktívnou ekonomickou
činnosťou bez reálneho podkladu. Žalobca ako aj iné spoločnosti spojené s L. v stovkách daňových
kontrol poukazovali, že mali dostatočné personálne kapacity (niekoľko stovák zamestnancov - čo je
preveriteľná skutočnosť cez sociálnu poisťovňu), množstvo motorových vozidiel (čo je preveriteľné

cez príslušný dopravný inšpektorát), množstvo nehnuteľného majetku (čo je preveriteľné z odpisov z
listov majetku vedených príslušnou správou katastra), množstvo zvierat, iného hnuteľného majetku,
ako aj tovarových zásob (k čomu spoločnosti spojené s L. v rámci daňových kontrol predkladali
fotodokumentáciu a kamerové záznamy na DVD nosičoch). Z uvedeného dôvodu, žalobca považuje
konštatovanie súdu, že spoločnosti spojené s L. nemali reálny podklad - možnosti vykonávať skutočnú

podnikateľskú činnosť za účelové, ničím nepodložené a aj žalobcom opakovane vyvrátené.

Žalobca uviedol, že žiadny zákon neukladá povinnosť daňovému subjektu vykazovať vo svojich
daňových priznaniach vlastné daňové povinnosti, ani povinnosť daňového subjektu vykázať vlastnú
daňovú povinnosť za určité obdobie či opakovane a rovnako žiadny zákon nepodmieňuje priznanie
nadmerného dopočtu na dani z pridanej hodnoty správcom dane predchádzajúcou „históriou“ daňového

subjektu a skutočnosťou, či v minulosti vykazoval alebo nevykazoval vo svojich daňových priznaniach
vlastné daňové povinnosti.

Správca dane a ani súd nevzali do úvahy fakt, že žalobca ako daňový subjekt sa mohol dostať do
účtovnej straty napr. odpismi nadobudnutého majetku a takáto účtovná strata neodráža skutočný stav
efektivity podnikania žalobcu.

Žalobca ďalej uviedol, že krajský súd skonštatoval, že realizácia práva na odpočet dane podľa ust. § 51
zákona o DPH nastupuje až v prípade, ak sú splnené zákonné podmienky podľa § 49 zákona o DPH, že
žalobca neuniesol dôkazné bremeno ako daňový subjekt, aby preukázal reálne splnenie deklarovaných
faktúr, deklarované množstvo dodaných výrobkov zo sporných faktúr pre účely odpočtu DPH. Súd však
v súvislosti s touto námietkou neuviedol, na základe akých skutočností dospel k záveru, že žalobcaneuniesol dôkazné bremeno a nesplnil zákonné podmienky uvedené v § 49 zákona o DPH, preto aj na
základe tejto skutočnosti žalobca má za to, že prvostupňový súd svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil.

Žalobca ďalej poukázal na to, že krajský súd sa nevysporiadal s otázkou režijných a iných nákladov, na

ktoré v žalobe poukázal a ani s námietkou, že zo strany žalovaného sa jednalo o neodôvodnené a z
toho dôvodu nepreskúmateľné rozhodnutie.

V tejto súvislosti uviedol, že žalovanému je známa skutočnosť z priebehu výkonu daňovej kontroly u
žalobcu a daňových subjektov personálne prepojených so žalobcom, že žalobca využíval na realizáciu
svojej podnikateľskej činnosti personálne kapacity obchodnej spoločnosti JOMADO, s. r. o. a na

prekládku objemnejšieho tovaru využíval služby obchodnej spoločnosti NAFT - SM Gastro Slovekia,
s. r. o., ktorá vlastnila stroj MANITOU a obdobne to fungovalo aj u ostatných spoločnosti personálne
prepojených so žalobcom, no tento fakt žalovaný úmyselne opomenul a nevysporiadal sa s ním ani súd
v odôvodnení svojho rozhodnutia.

Napokonžalobcanamietal,ževdanomprípadedošlozostranyKrajskéhosúduvKošiciachikporušeniu
princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia a tým k porušeniu zásady právnej istoty.

Žalobca v tejto súvislosti poukázal na rozsudok zo dňa 12. januára 2011, sp. zn. 7S/13934/2010, kde
senát Krajského súdu v Košiciach rozhodol a vyhovel žalobcovi v celom rozsahu a podľa § 250j ods. 2
písm. d/ OSP zrušil rozhodnutie žalovaného a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

Zdôraznil, že sa jednalo o skutkovo totožnú vec, kde si obchodná spoločnosť SHEN TIAN, s. r. o.
ako žalobca uplatňoval odpočítanie dane z dvoch faktúr od dvoch dodávateľov, pričom sa jednalo o

spoločnosti, ktoré boli personálne prepojené s osobou pána L. (vrátane žalobcu).

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení na odvolanie žalobcu sa pridržiaval svojho písomného
vyjadrenia k žalobe, keďže namietané skutočnosti boli aj predmetom žalobných námietok a plne sa
stotožnil s odôvodnením rozhodnutí správneho orgánu, s ktorými sa stotožnil i krajský súd, a skutkový
stav považoval za objektívne a dostatočné zistený. Na základe uvedeného navrhol, aby Najvyšší súd

SR odvolaním napadnuté rozhodnutie krajského súdu ako vecne správne potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1
OSP s použitím § 246c ods. 1 vety prvej OSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250j ods.
2 OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na

internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156
ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 vetou prvou OSP a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že
odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická
osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada

aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).

Podľa ust. § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo
opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre
správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§

2 ods. 1 ZSDP). V zmysle zásady súčinnosti (§ 2 ods. 2 ZSDP) správca dane postupuje v daňovom
konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z
najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 3 ZSDP), podľa ktorej
správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetkom, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Ďalšou dôležitou

zásadou daňového konania je zásada rovnosti (§ 2 ods. 7 ZSDP), podľa ktorej všetky daňové subjektymajú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti a ktorá vo svojej podstate vychádza z ústavnej
zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky).

Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými

hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní sa poplatkov
preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať či daňové subjekty si splnili svoje
povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon
o správe daní a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu alebo iných
skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

Podľa ust. § 2 ods. 1, 3, 6 ZSDP o správe daní a poplatkov účinného v čase vydania rozhodnutia, v

daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy
štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov
a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní.

Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.

Priuplatňovanídaňovýchpredpisovvdaňovomkonanísaberiedoúvahyvždyskutočnýobsahprávneho
úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane.

Podľa ust. § 29 ods. 1, 2 ZSDP, dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie.

Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo
najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa ust. § 29 ods. 4, 8 ZSDP, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť
a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v
rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov
(priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky,
verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné

záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré
je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom
dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií
alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 165 ods. 2 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) daňové konanie začaté a
právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.

Podľa §49 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z. z. právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi
v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky

tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odstavca 2 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň
voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi
dodané (§ 49 ods. 2 písm. a/ zák. č. 222/2004 Z. z.).

V zmysle § 71 ods. 1, 6 zák. č. 222/2001 Z. z. pri každom dodaní tovaru a dodaní služby v tuzemsku pre
zdaniteľnú osobu a pre právnickú osobu, ktorá nie je zdaniteľnou osobou, je platiteľ povinný vyhotoviť

faktúru. Ak platiteľ vo faktúre alebo v inom doklade o predaji uvedie vyššiu sumu dane ako aj povinný
platiť podľa tohto zákona, je povinný platiť túto vyššiu sumu dane.Najvyšší súd SR mal z obsahu pripojeného administratívneho ako aj súdneho spisu zapreukázane, že
kontrola na zistenie oprávnenosti nároku žalobcu na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej
hodnoty bola začatá dňa 26. októbra 2010 a ukončená 30. novembra 2011.

Dodatočný platobný výmer bol vydaný na základe výsledkov kontroly na zistenie oprávnenosti nároku
žalobcu na vrátenie nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty vykonanej Daňovým riaditeľstvom
SR, ktoré boli uvedené v protokole o kontrole č. I/332/16694-113560/2011/Vajd zo dňa 28. októbra 2011.

Správca dane konštatoval, že žalobca si v kontrolovanom zdaňovacom období uplatnil odpočítanie dane
z faktúry č. DF 127 od dodávateľa JOMADO, s. r. o. za jarné strihanie ovocných stromov - daň z pridanej
hodnoty v sume 18.810 eur, z faktúry č. DF 125 od dodávateľa Mikuláša Varehu - VENIKOM, s. r. o.

za dodávku 30.800 kusov drevených kolíkov - daň 23.408 eur a z faktúry č. DF 122 od dodávateľa
JOMADO, s. r. o. za dodávku 1.200 kusov eurobední - daň 29.868 eur. Správca dane uviedol. že žalobca
v súvislosti s uvedenými obchodmi nepreukázal existenciu práva na odpočítanie dane a ani použitie
uvedených tovarov na svoje účely ako platiteľ dane z pridanej hodnoty, čím porušil ustanovenie § 49
ods. 1, 2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z..

Správca dane uviedol. že žalobca ku kontrole oprávnenosti nároku na nadmerný odpočet v zmysle
upovedomenia o začatí daňovej kontroly nepredložil ku kontrole všetky požadované účtovné, daňové
a iné doklady. Preto kontrolná skupina výzvou zo dňa 12. januára 2011 doručenou dňa 20. januára
2011 žalobcovi a opakovanými výzvami zo dňa 4. marca 2011 (doručená 21. marca 2011) a zo dňa 6.
júna 2011 (doručená 29. júna 2011) žiadala od žalobcu predložiť dôkazy a podať vysvetlenia (preukázať

pôvod fakturovaných tovarov, prepravu, skladovanie, manipuláciu, účel nákupu, vlastnícke vzťahy k
pestovateľským plochám, uviesť počet ošetrených stromov, uviesť osoby vykonávajúce fakturované
práve a osoby, ktoré kontrolovali a prevzali vykonané práce, predložiť skladovacie karty a inventarizáciu
majetku). Na tieto výzvy žalobca nereagoval, čím nevyužil právo, ktoré mu priznáva ustanovenie § 2
ods. 8 a § 15 ods. 5 písm. c/ zákona č. 511/1992 Zb. a súčasne porušil povinnosti, ktoré mu ukladá §

2 ods. 8 a § 15 ods. 6 písm. e/ a § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb.. Pretože žalobca požadované
dôkazy nepredložil, kontrolná skupina nahliadla do spisov daňových subjektov JOMADO, s. r. o. a
Mikuláš Vareha - VENIKOM, ktorí boli ako dodávatelia uvedení na preverovaných faktúrach, a ktoré
boli skontrolovaným daňovým subjektom ekonomicky prepojené osobou Mikuláša Varehu. Zo spisu
daňového subjektu JOMADO, s. r. o. správca dane zistil, že v priebehu výkonu daňovej kontroly za

zdaňovacie obdobie júl 2010 bol daňový subjekt vyzývaný na podanie vysvetlenie a predloženie dôkazov
v súvislosti s faktúrou týkajúcou sa strihania stromov pre odberateľa - žalobcu, pričom tento daňový
subjekt na výzvy nereagoval. Zo spisu daňového subjektu Mikuláš Vareha - VENIKOM, s. r. o. kontrolná
skupina okrem iného zistila, že tento daňový subjekt k daňovej kontrole za zdaňovacie obdobie júl
2010 nepredložil skladovú evidenciu napriek výzvam. Z predložených faktúr kontrolná skupina zistila, že

daňový subjekt nakúpil 3.000 m3 smrekovej guľatiny od spoločnosti GOBAL MIX, s. r. o. a predal 4.391
m3 smrekovej guľatiny spoločnostiam, v ktorých bol konateľom Mikuláš Vareha. Podľa týchto údajov
bol stav smrekovej guľatiny k 31. júlu 2010 - 1.141,71 m3. V priebehu júla 2010 tento daňový subjekt
fakturoval stolárske výrobky v množstve 434,64 m3, drevené obliny v množstve 510 m3, drevené kolíky
v množstve 30.800 kusov a drevené ploty v množstve 68 kusov. Vzhľadom k tomu, že stav smrekovej

guľatiny bol mínusový, nebolo možné žiadnu smrekovú guľatinu použiť na výrobu drevených výrobkov.

Kontrolnáskupinadaňovoukontroloupreverovalaajdodanietovaruaslužiebazistila,žežalobcavtomto
zdaňovacom období vystavil faktúry č. 01072010 (DPH 37,38 eura) za elektrickú energiu, pitnú vodu a č.
02072010 (DPH 252,27 eura) za prenájom budovy pre odberateľa CEREA, s. r. o. Košické Olšany č. 299
nepreukázal,žedošloreálnekuskutočneniuzdaniteľnýchobchodovpreuvedenéobchodnéspoločnosti,

je preto povinný daň odviesť (§ 69 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z. z.) z dôvodu, že ju uviedol na faktúre.
Preto kontrolná skupina ponechala daň, ktorú je povinný platiteľ odviesť vo výške uvedenej v podanom
daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie júl 2010.

Správca dane uzavrel, že žalobca nepredložil dôkazy preukazujúce reálnosť zdaniteľných obchodov,
nepreukázal deklarované množstvá tovaru a poskytnuté služby, ktoré mu mali byť dodané, činnosť

prezentovaná konateľom p. L. nie je reálnou ekonomickou činnosťou tak, ako je definovaná v ustanovení
§ 3 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. a ustanovenie § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka, deklarované
zdaniteľné obchody sa mali uskutočňovať medzi spoločnosťami, ktoré boli prepojené osobou konateľap. L., žalobca nedosahoval zisk a v daňovom priznaní k dani z príjmov právnických osôb už niekoľko
rokov vykazoval ako výsledok hospodársku stratu.

Na odvolanie žalobcu žalovaný nepadnutým rozhodnutím potvrdil dodatočný platobný výmer správcu

dane zo dňa 2. decembra 2011.

Poukázal na to, že pre vznik práva na odpočítanie dane z pridanej nepostačuje len existencia konkrétnej
faktúry, ale je nevyhnutné splniť aj hmotnoprávne podmienky. Dôkazná povinnosť pre daňovníka -
platiteľa dane nie je iba povinnosťou, ale aj významným právom, ktoré žalobca nevyužil tým, že
nepredložil také dôkazy, ktorými by preukázal svoje tvrdenia o skutočnostiach uvedených na faktúrach

od daňových subjektov Mikuláš Vareha - VENIKOM, s.r.o. a JOMADO, s.r.o., nepredložil požadované
dôkazy a nepodal vysvetlenia ani vyjadrenia v zmysle zaslaných výziev zo dňa 12. januára 2011, 4.
marca 2011 a 6. júna 2011.

Najvyšší súd SR v prvom rade konštatuje správnosť skutkových zistení krajským súdom a správne a
podrobné vyvodenie dôvodov rozhodnutia krajského súdu, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje (§ 219
ods. 2 O.s.p.) a na doplnenie uvádza nasledovné :

Žalobca namieta, že správca dane požadoval v rámci daňovej kontroly predloženie dokladov
preukazujúcich reálnosť uskutočnenia obchodov a následne právo na odpočítanie dane, ktoré platná
právna úprava nevyžaduje. Okrem toho dôkazy predkladané žalobcom sú účelovo neakceptované
a neodôvodnene spochybňované napr. aj tým, že ide o obchody medzi personálne prepojenými
spoločnosťami. Takýto postup v podstate znemožňuje žalobcovi preukázať reálnosť obchodov a splniť

si dôkaznú povinnosť keď všetky jeho dôkazy sú už vopred spochybnené personálnym prepojením
obchodných subjektov.

Neuznanie uplatneného odpočítania dane na základe sporných faktúr od dodávateľov nebolo
spochybnené len personálnym prepojením spoločností, ale dôvodom bolo nesplnenie dôkaznej
povinnosti zo stany žalobcu. Žalobca si musí byť vedomý toho, že je jeho povinnosťou preukázať

splnenie hmotno-právnych podmienok pre uplatnenia práva na odpočítanie dane upravených v § 49
zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. Táto povinnosť vyplýva z ustanovení § 29 ods.
8 a § 15 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Ak daňový subjekt neunesie v
tomto zmysle dôkazné bremeno, nemôže byť úspešný v uplatnení nároku na odpočítanie dane.

Správca dane nepožadoval od žalobcu predloženie dôkazov nad rámec právnej úpravy a neznemožnil

žalobcovi preukázanie reálnosti obchodov a splnenie si daňovej povinnosti. Obsahom výziev správcu
dane bolo požiadavka o písomné vysvetlenie k uskutočneniu deklarovaných obchodov v zmysle
sporných faktúr, a predloženie dôkazných prostriedkov potvrdzujúce reálnosť týchto obchodov. Pri
tom išlo o konkrétne skutočnosti, ktoré mali preukázať pravdivosť a vierohodnosť údajov uvedených
na sporných faktúrach (pôvod, dodanie, skladovanie, preprava a manipulácia s obchodovanými

komoditami). Správca dane nie je povinný bezvýhradne akceptovať skutočnosti uvádzané v
predložených účtovných a iných dokladoch a v prípade pochybností o ich pravdivosti, či správnosti, je
povinnosťou žalobcu reagovať na výzvy správcu dane a predložiť požadované doklady preukazujúce
splnenie podmienok na uplatnenia nároku na odpočítanie dane. Žalobca v tomto prípade napriek
opakovaným výzvam nepredložil žiadny relevantný dôkaz o tom, že deklarované plnenie bolo aj reálne

uskutočnené.

Správca dane po zhodnotení dôkazných prostriedkov predložených v rámci daňovej kontroly žalobcom,
ako aj zabezpečených v súčinnosti s tretími osobami (§ 32 zákona č. 511/1992 Zb.) dospel k
záveru, že v uvedenom prípade nejde o ekonomickú činnosť reálne vykonávanú podnikateľskými
subjektmi. Zistenia z vykonaných kontrol u spoločností personálne prepojených preukazujú, že reálne

uskutočnenie predaja a nákupu obchodovaných komodít nebolo preukázané žiadnymi dôkazmi, ktoré by
preukazovali existenciu režijných nákladov, prepravných nákladov, nákladov na výkon práce vlastnými
prípadne cudzími zamestnancami, vlastníctvo motorových vozidiel, nehnuteľností, nebol vykázaný
hmotný investičný majetok, ktoré skutočnosti poukazujú na to, že nebol vytvorený ani minimálny
predpoklad ekonomickej činnosti. Tieto skutočnosti potvrdzujú fiktívnosť uskutočňovaných obchodov.Výsledky kontrol vykonaných v personálne ekonomicky prepojených spoločnostiach osobou L.
spochybnili uplatnené právo týchto spoločností na vrátenie nadmerných odpočtov zo štátneho rozpočtu.
Správca dane, ako aj žalovaný poukázali na „históriu“ daňového subjektu v súvislosti s vykazovaním

nadmerných odpočtov a nevykazovania vlastnej daňovej povinnosti na dani z pridanej hodnoty
v daňových priznaniach za dlhšie časové obdobie, z dôvodu posúdenia vykonaných obchodných
transakcií z hľadiska, či išlo v tomto prípade o podnikateľskú činnosť v zmysle § 2 ods. 1 Obchodného
zákonníka, alebo či neboli uskutočnené výlučne pre získanie daňovej výhody. Aktivity žalobcu, ako aj
jeho dodávateľov nesmerovali k dosiahnutiu zisku, ale k umelému vytvoreniu podmienok pre čerpanie

daňovej výhody (nadmerného odpočtu). Počas celej doby obchodovania s jednotlivými komoditami
nebolo preukázané, že tieto boli spotrebované konečným spotrebiteľom, ktorý by odviedol daň na
výstupe aj do štátneho rozpočtu.

Najvyššísúdpopreskúmanívecidospelkzáveru,žesprávcadanevdanomprípadepostupovalvsúlade
so zákonom o správe daní, vo veci si zadovážil dostatok skutkových podkladov relevantných pre vydanie
rozhodnutia, skutkové okolnosti vyhodnotil správne a v súlade so zákonom o DPH, v daňovom konaní

postupoval v súčinnosti s daňovým subjektom - žalobcom, s tvrdeniami žalobcu sa náležite vyporiadal
v dôvodoch svojho rozhodnutia, ako aj náležite odôvodnil. Najvyšší súd taktiež dospel k záveru , že
žalovaný správny orgán v preskúmavanom rozhodnutí (rozhodnutie o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu
správcu dane) preskúmal postup správcu dane ako aj zákonnosť jeho rozhodnutia v súlade so zákonom
o správe daní a v intenciách zákona o DPH a náležite sa vysporiadal s odvolacími dôvodmi žalobcu.

Pre súd je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia, súd
prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 veta prvá, ods. 3 OSP).

Podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku ustanovujúcej správne súdnictvo súd pri
preskúmavaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu preskúmava zákonnosť rozhodnutia a postupu

nielen so zreteľom na hmotné právo, ale posudzuje zákonnosť rozhodnutia a postupu aj vzhľadom
k tomu, či správny orgán postupoval v konaní v súlade s procesnými predpismi a v rámci súdneho
prieskumu prihliada k tým procesným vadám, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia.

Súd prvého stupňa v preskúmavanej veci, postupujúc v intenciách citovanej právnej normy Občianskeho

súdneho poriadku a v súlade s právnou úpravou ustanovenou v § 247 a nasl., preskúmal zákonnosť
rozhodnutia žalovaného správneho orgánu a postup mu predchádzajúci a v rámci toho aj zákonnosť
rozhodnutia a postupu správcu dane v rozsahu žalobných dôvodov a v odôvodnení napadnutého
rozsudku sa náležite vysporiadal s jednotlivými žalobnými námietkami.

Najvyšší súd súčasne dospel k záveru, že súd prvého stupňa žalobnými námietkami, ktoré sú v podstate

rovnaké ako odvolacie, sa náležite zaoberal, ktorá skutočnosť vyplýva z odôvodnenia jeho rozsudku.
Nie je preto opodstatnená námietka žalobcu, že krajský súd sa nevysporiadal s jeho námietkami, že zo
strany žalovaného sa jednalo o neodôvodnené a z toho dôvodu nepreskúmateľné rozhodnutie.

A aj podľa názoru najvyššieho súdu z administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že správne orgány
oboch stupňov sa náležite vecou zaoberali, v preskúmavanej veci si zadovážili dostatok skutkových

podkladov, relevantných pre vydanie rozhodnutia vo veci a skutkové zistenia v rozhodnutí riadnym
spôsobom opísali a na základe ich vyhodnotenia v súlade s príslušnými právnymi normami zákona o
DPH vo veci rozhodli. Najvyšší súd v preskúmavanej veci teda dospel k záveru zhodnému so záverom
súdu prvého stupňa, že žalovaný správny orgán rozhodol vo veci s súlade so zákonom o DPH postupom
súladným so zákonom o správe daní.

Napokon je aj neopodstatnená námietka žalobcu uvedená v odvolaní proti rozsudku krajského súdu,
že v danom prípade došlo zo strany krajského súdu v súvislosti z iným právnym názorom uvedeným v
predchádzajúcom rozsudku Krajského súdu v Košiciach i k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho
rozhodnutia, a tým k porušeniu zásady právnej istoty. Najvyšší súd SR totiž nie je právnym názorom
krajského súdu viazaný. Naviac v danom prípade sa jednalo o iný daňový subjekt (i keď personálneprepojený s osobou p. L.), pričom z námietky žalobcu ani nevyplýva, žeby sa jednalo o právoplatne
skončenú vec.

Vzhľadom na uvedené, najvyšší súd v danej veci dospel k záveru, že správca dane vykonal dokazovanie

v dostatočnom rozsahu, náležite zistil skutkový stav veci a zo skutkových okolností vyvodil správny
právny záver a preto bol správny postup a v súlade so zákonom o správe daní v spojení s ust. zákona
o DPH žalovaného správneho orgánu, keď rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil a
pokiaľ teda súd prvého stupňa podľa § 250j ods. 1 OSP žalobu pre jej nedôvodnosť zamietol, rozhodol
v súlade so zákonom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na vyššie uvedené závery považoval námietky žalobcu

uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie
danej veci, a preto napadnutí rozsudok krajského súdu ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta
druhá OSP a § 219 ods.1 OSP potvrdil, stotožniac sa v zásade aj z dôvodmi rozhodnutia § 219 ods. 2
OSP (spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), nakoľko pri nedostatku žalobných dôvodov pre zrušenie
napadnutého rozhodnutia nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej povinnosti.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 246c ods. 1 veta prvá OSP v spojení
s § 224 ods. 1 a s § 250k ods. 1 OSP. Žalobcovi nepriznal náhradu trov tohto konania, pretože bol v
tomto konaní neúspešný a žalovanému neprináležia zo zákona.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
veta tretia zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom

od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.