Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, October 14, 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/16/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111224778
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Škrab

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8111224778.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Škraba a členov JUDr. Petra

Šama a JUDr. Romana Tótha, v právnej veci žalobcu: P. L., nar. X.X.XXXX, bytom P., Y. XX, zastúpeného
advokátom JUDr. Michalom Feciľakom, so sídlom Prešov, Jesenná 8, proti žalovaným: 1/ D. R., nar.
X.X.XXXX, bytom P., P. F. X, 2/ W. U., rod. M., nar. XX.X.XXXX, bytom P., P. F. X, 3/ MVDr. Y. F., nar.
X.XX.XXXX, bytom P., P. F. X, 4/ V. G., nar. XX.X.XXXX, bytom P., P. F. X, 5/ Mgr. X. M., nar. X.XX.XXXX,
bytom P., P. F. X, 6/ Mgr. K. M., nar. X.X.XXXX, bytom P., P. F. X, všetci zastúpení PALŠA A PARTNERI
ADVOKÁTSKAKANCELÁRIAspol.sr.o.,sosídlomPrešov,Masarykova13,IČO:36492086,onáhradu
za obmedzovanie vlastníckeho práva, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo

dňa 3.9.2013 pod č. k. 8C/209/2011-261, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j erozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Prešov zamietol žalobu, ktorou žalobca žiadal zaviazať žalovaného v 1. rade zaplatiť mu
sumu vo výške 1.250,35 eur s 9,5 % ročným úrokom z omeškania od 7.9.2011 do zaplatenia, žalovaného
v 2. rade sumu vo výške 1.257,42 eur s 9,5 % ročným úrokom z omeškania od 7.9.2011 do zaplatenia,
žalovaného v 3. rade sumu vo výške 64,58 eur s 9,5 % ročným úrokom z omeškania od 7.9.2011 do
zaplatenia, žalovaného v 4. rade sumu 1.257,49 eur s 9,5 % ročným úrokom z omeškania od 7.9.2011
do zaplatenia, žalovaného v 5. rade spolu so žalovaným v 6. rade spoločne a nerozdielne sumu vo výške

1.192,91 eur s 9,5 % ročným úrokom z omeškania od 7.9.2011 do zaplatenia, všetko do troch dní od
právoplatnosti rozsudku. Ďalším výrokom návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol, s tým, že o
trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Vychádzal z odôvodnenia návrhu, ktorý žalobca zdôvodnil tým, že je vlastníkom nehnuteľností
evidovaných na Katastrálnom úrade Prešov, Správa katastra Prešov, zapísaných na LV č. XXXXX,
okrem iného aj parcely KN C č. 1507 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 215 m2. Na týchto

nehnuteľnostiach sa nachádzajú stavby - bytový dom, súp. č. XXXX, zapísaný na LV č. XXXX, ktorého
spoluvlastníkmi sú žalovaní v 1., 2., 4., 5. a 6. rade. Žalovaný v 3. rade bol spoluvlastníkom len do
15.10.2009. Žalovaní v 1. až 4. rade nadobudli vlastníctvo k bytom a k spoločným častiam a zariadeniam
bytového domu na základe zmluvy o prevode vlastníctva družstevného bytu s Bytovým družstvom
Prešov, pričom Bytové družstvo dňa 26.10.1993 požiadalo o zápis bytových domov s tým, že sa jednalo
o bytové domy dané do užívania v roku 1973. Mestský úrad v Prešove vydal dňa 26.8.1993 potvrdenie
o pridelení súpisných čísel, s tým, že bytové domy postavené na ulici P. F. boli postavené v uvedenom

roku. Žalobca ďalej v návrhu poukázal na to, že sa jedná o neoprávnenú stavbu vzhľadom k tomu, že
stavebník ju postavil na cudzom pozemku, hoci na to nemal právny nárok. Preto si voči žalovaným v 1.
až 6. rade uplatnil podaným návrhom náhradu za trvajúce obmedzovanie vlastníckeho práva k pozemku
vo výške priemerného nájomného za obdobie od 8.9.2009 do 7.9.2011 z dôvodu, že na pozemku parc.č. KN C 1507 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 215 m2, nachádzajúcej sa v k. ú. P. stojí bytový
dom súp. č. XXXX vo vlastníctve žalovaných. V priebehu konania žalobca predložil rozhodnutia súdov
v obdobných veciach, ktoré ustálili, že v prípade, ak zákon nerieši poskytovanie náhrad za zákonné

vecné bremená, poskytnutie týchto náhrad možno odvodiť priamo z článku 20 ods. 5 Ústavy SR. Po
vznesenej námietke premlčania zo strany žalovaných uviedol, že touto námietkou premlčania sledujú
úmysel poškodiť jeho ako vlastníka pozemku, keďže jeho pozemok okupujú stavbou bytového domu,
ktorého sú podielovými spoluvlastníkmi. Vznesená námietka premlčania im má slúžiť v pokračovaní
bezplatného užívania pozemku, ktorý bez akejkoľvek náhrady užívajú minimálne od roku 1993, kedy sa

ako vlastníci jednotlivých bytov stali zároveň podielovými spoluvlastníkmi bytového domu.

Žalovaní cestou svojho právneho zástupcu žiadali žalobu zamietnuť, dôvodiac, že sa necítia byť pasívne
legitimovaní na takýto nárok žalobcu, a žalobca by sa mal obrátiť na ten subjekt, ktorý ho skutočne v jeho
právach, prípadne zákonom obmedzil, teda na štát. Taktiež namietli výšku uplatneného nároku. Žalobca,
resp. jeho právni predchodcovia si mohli v zákonom stanovených lehotách riešiť otázku odplatného

dojednania vecného bremena a keďže tak neurobili, vzniesli námietku premlčania uplatneného nároku.
Uplatnené právo a z toho plynúci nárok bolo možné uplatniť zo strany žalobcu prvý raz ku dňu účinnosti
zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov, ktorým bolo verejnoprávne vecné bremeno zriadené, t. j.
ku dňu 1.9.1993.

S použitím ustanovení zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, § 135c
ods. 3, § 100 ods. 1 Obč. zákonníka a čl. 20 ods. 4 Ústavy SR uzavrel, že nárok žalobcu je
nedôvodný. Vykonaným dokazovaním mal za zistené, že žalobca v roku 2007 nadobudol pozemok aj s
vecnýmbremenom,pričomjehonárok(prípadnejehoprávnychpredchodcov)naprimeranújednorazovú
náhradu za vecne bremeno mohol najneskôr vzniknúť od doby po účinnosti Zákona o vlastníctve bytov

č. 182/1993 Z.z., teda od 1.9.1993. Premlčacia doba v danom prípade uplynula dňa 1.9.1996 (podľa
ustanovení o všeobecnej premlčacej dobe), pričom žaloba bola podaná na súde až dňa 7.10.2011, teda
po jej uplynutí. Z tohto dôvodu súd prihliadol na námietku premlčania vznesenú žalovanými a z tohto
dôvodu nárok žalobcu zamietol. Taktiež ustálil, že nárok žalobcu nie je možné posúdiť podľa ustanovení
o bezdôvodnom obohatení vzhľadom k existencii právneho dôvodu, ktorý založil právo žalovaných na

užívanie pozemku, pričom toto právo im vyplýva priamo zo zákona. Žalovaní majú na užívanie pozemku
žalobcu právny dôvod, ktorým je vznik zákonného vecného bremena, a preto sa nejedná o nárok z
titulu bezdôvodného obohatenia (porov. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/165/2008 zo
dňa 22.4.2009). Taktiež zamietol žalobcom vznesenú námietku rozporu premlčania s dobrými mravmi v
zmysle § 3 Obč. zákonníka, v tomto prípade ako nedôvodnú.

Ďalším výrokom zamietol návrh žalobcu na prerušenie tohto konania až do právoplatného rozhodnutia
o jeho dovolaniach, podaných v obdobných veciach, ktorými sa v súvislosti zaoberá Najvyšší súd SR
ako súd dovolací.

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 151 ods. 3 O.s.p. tak, že o nich rozhodne do 30
dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal žalobca odvolanie, ktorým žiadal zrušiť rozsudok vo veci samej
o zamietnutí jeho žaloby a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V odvolaní v podstate nesúhlasil so závermi

okresného súdu, že jeho nárok (jeho právnych predchodcov) na primeranú jednorázovú náhradu za
vecné bremeno je premlčaný, pričom premlčacia doba v tom prípade uplynula dňa 1.9.1996, a že jeho
nárok nie je možné posúdiť podľa ustanovení o bezdôvodnom obohatení vzhľadom k existencii právneho
dôvodu, ktorým je vznik zákonného vecného bremena, pretože proti žalovaným sa domáha náhrady za
nútené (trvajúce) obmedzenie vlastníckeho práva s odvolaním sa na čl. 20 ods. 4 Ústavy SR, ako aj

na čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd. Z Nálezu Ústavného súdu ČR zo dňa 11.3.1998, sp.
zn. Pl. 41/1997, vo vzťahu k stanoveniu náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva za zriadené vecné
bremeno vyplýva, že dotknutý vlastník sa môže domáhať práva na poskytnutie náhrady za obmedzenie
vlastníckeho práva (nie náhrady za zriadené vecné bremeno) priamo s odvolaním sa na čl. 11 ods. 4
Listiny základných práv a slobôd. Zriadením vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993

Z.z. nedošlo k vyrovnaniu vzťahov medzi vlastníkom neoprávnenej stavby - žalovanými a vlastníkom
pozemku - žalobcom. Špeciálny právny predpis citovaným ustanovením iba zamedzuje vysporiadavať
právny vzťah podľa ustanovenia § 135c ods. 1 Obč. zákonníka, t.j. odstrániť stavbu bytového domu na
náklady vlastníka stavby, pričom neoprávnená stavba stojaca na pozemku žalobcu naďalej zasahujedo práva žalobcu pokojne užívať svoj majetok. Teda žalobca sa v tomto konaní nedomáha finančnej
náhradyzazriadenévecnébremeno,aledomáhasanáhradyzanútenéobmedzenievlastníckehopráva,
a to za vymedzené časové obdobie. Toto pozostáva z primeraného nájomného za obdobie od 8.9.1999

do 7.9.2011 vrátane, pretože na pozemku v jeho vlastníctve - na parc. KN C č. 1507 - zastavaná plocha
a nádvorie o výmere 215 m2, k. ú. P., stojí bytový dom súp. č. XXXX vo vlastníctve žalovaných, ktorou
stavbou bolo zasiahnuté do jeho práv ako vlastníka pozemku, ako aj jeho právneho predchodcu. Keďže
žaloba bola podaná dňa 7.9.2011, je nesporné, že jeho nárok premlčaniu nepodlieha. V tejto súvislosti
poukázal na viaceré rozhodnutia nižších súdov SR, Najvyššieho súdu SR, ako aj na Nález Ústavného

súdu ČR z 11.3.1998, sp. zn. Pl. 41/1997, nevynímajúc čl. 20 ods. 4 Ústavy SR a čl. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd a jeho dodatkový protokol č. 1.

Zároveň v odvolaní uviedol, že nesúhlasí s názorom okresného súdu, že námietka premlčania vznesená
žalovanými nie je v rozpore s dobrými mravmi, ktorý odôvodnil tým, že „tieto tvrdenia žalobcu v konaní
preukázané neboli, ako to vyplynulo z výpovedí žalovaných; títo žalobcovi ani jeho právnej predchodkyni

nebránili v tom, aby si uplatnili svoj nárok včas, základ nároku nespochybňovali, namietali iba jeho
výšku. Preto za žiadnych okolností uplatnenia námietky premlčania žalovanými nie je možné vyvodiť
záver o ich úmysle vznesením takejto námietky premlčania poškodiť žalobcu a nie iba ich úmysel využiť
zákonom danú účinnú ochranu pred tzv. možnosťou uplatňovania subjektívnych práv žalobcu v rozpore
s princípom právnej istoty“. Je pritom nesporné, že žalovaní konajú v rozpore s dobrými mravmi, keďže

užívajú sporný pozemok vo vlastníctve žalobcu ako svoj vlastný minimálne od roku 1992 (viac ako 20
rokov) a za to žalobcovi neplatia žiadnu náhradu, pričom žalobca je obmedzený vo svojom vlastníckom
práve, keďže nemôže predmet svojho vlastníctva pokojne užívať a brať z neho úžitky. Uviedol, že súd
prvého stupňa sa opätovne žiadnym spôsobom nevysporiadal s jeho argumentáciou, že sa domáha
náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva a za presne vymedzené časové obdobie.

Žalovaní v 1. až 6. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu zo dňa 14.1.2014 žiadali potvrdiť rozsudok
súdu prvého stupňa ako vecne správny.

Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2) podľa zásad

uvedených v § 212 ods. 1, 2, 3 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolaniu nie je
možnévyhovieť.Pokiaľsúdjehonárokzamietolzdôvodupremlčanianárokunajednorazovúnáhraduza
vecné bremeno, rozvedeného v odôvodnení rozsudku ohľadom počítania lehôt, v tejto súvislosti správne
zistil skutkový stav a správne ho aj právne posúdil. Preto odvolací súd plne odkazuje na zdôvodnenie
rozsudku okresným súdom vo veci samej.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k dôvodom odvolania žalobcu odvolací súd dopĺňa:

Žalobca počas celého konania tvrdil, že podaným návrhom sa domáha náhrady za nútené (trvajúce)
obmedzovanie vlastníckeho práva k pozemku s odvolaním sa na čl. 20 ods. 4 Ústavy SR, ako

aj čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd, vrátane záverov Nálezu Ústavného súdu ČR
zo dňa 11.1.1998, sp. zn. Pl. 41/1997. Súd prvého stupňa aj ustálil, že vlastníkovi pozemku patrí
náhrada za nútené obmedzenie vlastníckeho práva. Vecné bremeno vzniká in rem a vzťahuje sa na
každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na zmenu vlastníka. Nemožno teda jeho vznik
posudzovať samostatne u každého nového vlastníka zaťaženého pozemku. Z toho vyplýva, že finančná

náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorázová, a teda nemá charakter opakovaného
plnenia (renty). Bolo by totiž nelogické, aby pri každej zmene vlastníctva mal nový majiteľ zaťaženého
pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno. Tento nárok je teda len
jeden (rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 20Co/1/2011). V prípade žalobcu ide o nárok na
primeranú jednorázovú náhradu za vecné bremeno, ktoré podlieha premlčaniu. Žalobca pozemok aj s

vecným bremenom nadobudol v roku 2007. Nárok žalobcu (jeho právnych predchodcov) na primeranú
jednorázovú náhradu za vecné bremeno mohol vzniknúť najneskôr od doby po účinnosti zákona o
vlastníctve bytov č. 182/1993 Z.z., teda od 1.9.1993. To znamená, že túto náhradu si žalobca, resp.
jeho právni predchodcovia mohli uplatniť najneskôr od doby účinnosti zákona č. 182/1993 Z.z., teda od
1.9.1993. Premlčacia doba v danom prípade uplynula dňom 1.9.1996. Ak žaloba bola podaná na súde

7.9.2011, bola uplatnená až po uplynutí 3-ročnej premlčacej doby. Ďalej uzavrel, že žalovaní v 1. až 6.
rade majú na užívanie pozemku žalobcu právny dôvod, ktorým je vznik zákonného vecného bremena,
a preto sa nejedná o nárok žalobcu z titulu bezdôvodného obohatenia, pričom poukázal aj na rozsudokKrajského súdu v Prešove sp. zn. 3C/165/2008 zo dňa 22.4.2009. Týmito závermi okresného súdu sa
odvolací súd plne stotožňuje.

Teda základná právna otázka celého sporu spočíva v tom, či uplatnený nárok žalobcu je potrebné
považovať ako nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva k pozemku za konkrétne
vymedzené obdobie (od 8.9.2009 do 7.9.2011), alebo ako nárok na jednorazovú náhradu za vecné
bremeno, ktorá podlieha premlčaniu tak, ako to uzavrel súd prvého stupňa. V tejto súvislosti žalobca
poukazuje na najnovšie uznesenie Najvyššieho súdu SR v obdobnej veci zo dňa 20.6.2014 pod č. k.

6 Cdo 230/2013 (č. l. 318 spisu). Krajský súd v Prešove ako súd odvolací sa však s názorom žalobcu
nestotožňuje, pretože Najvyšší súd SR zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove iba z dôvodu, že
žalobcovi ako účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať pred súdom.

V konkrétnom prejednávanom prípade, na rozdiel od skutkového stavu zisteného Okresným súdom
Prešov v rozsudku zo dňa 11.10.2011, č. k. 12C/51/2009-215 v spojení s rozsudkom Krajského

súdu v Prešove zo dňa 23.8.2012, sp. zn. 5Co/133/2011 (na ktorý poukazuje Najvyšší súd SR vo
vyššie označenom uznesení), sa súd prvého stupňa vysporiadal náležitým spôsobom s otázkou, prečo
nepovažoval za dôvodný nárok žalobcu z titulu náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva
za presne vymedzené časové obdobie (rentu), ale jeho nárok vyhodnotil ako právo na zaplatenie
primeranej jednorazovej náhrady za vecné bremeno v zmysle § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z., podľa

ktorého, vlastník domu nie je vlastníkom pozemku, vzniká pozemku právo zodpovedajúce vecnému
bremenu, ktoré sa zapíše do katastra nehnuteľností. Toto právo vlastníka pozemku, podľa názoru tak
prvostupňového ako aj odvolacieho súdu, podlieha premlčaniu v zmysle Občianskeho zákonníka, a to
v 3-ročnej premlčacej dobe. Inými slovami, ak jednorazová náhrada za vecné bremeno kompenzuje
obmedzenie vlastníckeho práva žalobcu ako vlastníka pozemku, potom už nie je prípustná ďalšia

kompenzácia z titulu vydania náhrady za trvajúce obmedzovanie vlastníckeho práva k pozemku za
vymedzené časové obdobie. Podľa logiky žalobcu, by mu okrem uplatnenia jednorazovej náhrady, mala
naviac patriť i náhrada za trvajúce obmedzenie vlastníckeho práva k pozemku, čo je, podľa názoru
odvolacieho súdu, nelogické.

Inými slovami vyjadrené, odvolací súd v zhode s názorom žalobcu má za to, že na predmetnej parcele,
na ktorej stojí dom v spoluvlastníctve žalovaných, vzniklo zo zákona vecné bremeno. Taktiež v zhode
so záverom súdu prvého stupňa, že v danom prípade má žalobca nárok na náhradu za obmedzenie
jeho vlastníckeho práva na tejto parcele, avšak ide o jednorázovú náhradu, na ktorú vznikol nárok už
predchádzajúcemu vlastníkovi, a tento nárok prevodom vlastníckeho práva na žalobcu neprešiel. Išlo o

pohľadávku, ktorú mohol žalobca nadobudnúť len jej postúpením na neho. Ak sa tak nestalo, prevodom
vlastníckeho práva nezískal pohľadávku na jednorázovú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva,
ktorú mal predchádzajúci vlastník. Odvolací súd tento záver o jednorazovej náhrade odôvodňuje tým,
že z charakteru vecného bremena v danom prípade vyplýva, že toto má charakter vyvlastnenia, a teda
aj náhrada v takomto prípade má byť jednorázová. Taktiež má za to, že ak ide o časovo neobmedzené

vecné bremeno, má sa poskytnúť jednorázová náhrada, a v prípade, že ide o vecné bremeno časovo
obmedzené (časovo obmedzené sú iba vecné bremená, ktorým zodpovedajú práva viazané na určitú
konkrétnu osobu, ktoré zanikajú najneskoršie smrťou oprávneného), v takomto prípade náhrada za
takéto vecné bremeno má zodpovedať opakujúcemu sa plneniu. V danom prípade však nejde o vecné
bremeno časovo obmedzené, a preto odvolací súd dospel k hore uvedenému záveru.

Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby vo veci
samej ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

Poučenie:

P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.