Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, October 13, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/284/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612210971
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5612210971.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana
a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorú
koná Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Liptovský
Mikuláš č. k. 8C/283/2012-45 zo dňa 12. novembra 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal
uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť mu škodu a nemajetkovú ujmu spôsobenú tvrdeným nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Liptovský Mikuláš. Nesprávnosť postupu mala
spočívať v okolnosti, že exekučný súd nerozhodol v zákonnej lehote o návrhu navrhovateľa (v pozícii
oprávneného) na zmenu súdneho exekútora. Okresný súd vymedzil viacero (samostatných) dôvodov
vedúcich k zamietnutiu uplatneného nároku; predovšetkým zdôraznil neunesenie dôkazného bremena
navrhovateľom, a to tak celkovo, ako aj vo vzťahu k jednotlivým súčastiam uplatňovaného nároku.
Primárne sa venoval podmienke predbežného prerokovania nároku podľa zákona č. 514/2003 Z.z. a
konštatoval, že táto nebola splnená, lebo navrhovateľ nepreukázal podanie dotknutej žiadosti orgánu
určenému označeným právnym predpisom.
Následne okresný súd posudzoval jednotlivé atribúty predmetného zodpovednostného vzťahu a dospel
k záveru o nepreukázaní žiadnej zo zákonných (kumulatívnych) podmienok. V otázke tvrdeného
nesprávneho úradného postupu v podobe prieťahov v konaní podrobne popísal nevyhnutný (procesný)
postup exekučného súdu v konkrétnej exekučnej veci (sp. zn. Okresného súdu Liptovský Mikuláš
7Er/277/2007) a konštatoval, že v danej spojitosti nedošlo k bezdôvodnej nečinnosti (exekučného)
súdu. Postup exekučného súdu pri rozhodovaní o návrhu na zmenu súdneho exekútora je pritom
nutné posudzovať nielen podľa § 44 ods. 7 Exekučného poriadku, ale i podľa § 44 ods. 8 tohto
právneho predpisu. Predmetom posúdenia exekučného súdu v dotknutom období bol zároveň tiež návrh
(pôvodného) súdneho exekútora na zastavenie exekúcie, ktorého posúdenie (logicky) musí predchádzať
rozhodovanie o návrhu na zmenu súdneho exekútora.
Nad (nevyhnutný) rámec prvostupňový súd vyslovil, že navrhovateľ nepreukázal ani ďalšie zákonné
podmienky zodpovednosti štátu; jeho tvrdenia o výške škody a nemajetkovej ujmy sú/boli len v
rovine všeobecnej, bez preukázania jediným dôkazom. Tento záver podporil konkrétnym zadefinovaním
čiastkových otázok, vo vzťahu ku ktorým navrhovateľ neuniesol (ani len) bremeno tvrdenia.

O trovách konania okresný súd rozhodol s poukazom na § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.
tak, že odporcovi právo na ich náhradu nepriznal s poukazom na to, že síce podal návrh na prisúdenie
náhrady trov, v zákonnej lehote si ich však nevyčíslil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal jeho
zrušenia a vrátenia veci na nové prejednanie. Namietal, že nebol oboznámený s obsahom dôkazov a
prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Za takejto
situácie došlo, podľa odvolateľa, k degradácii zásady kontradiktórnosti konania. Uviedol, že elektronicky
podal návrh na zrušenie pojednávania odôvodnený skutočnosťou, že všetci sudcovia daného okresného
súdu sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania vo veci, ktorú žiadosť (o odročenie pojednávania
z dôležitého dôvodu) však okresný súd ignoroval. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že navrhovateľ
trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní. Správne mal okresný súd vec predložiť na
rozhodnutie o pridelení inému súdu; bez vydania akéhokoľvek rozhodnutia v otázke zaujatosti sudcov
však bola možnosť obrany navrhovateľa pred zákonným sudcom celkom zmarená.
Odvolateľ poukázal na svoje vyjadrenie (obsiahnuté v návrhu), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach
nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z
konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie
sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto
sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané
v rozpore s ustálenou praxou iných krajských súdov a tiež s judikatúrou Ústavného súdu SR, či
Európskeho súdu pre ľudské práva.
Súdu prvého stupňa navrhovateľ vytýkal (i) viacero omylov, z ktorých napríklad uviedol konštatovanie
súdu, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, hoci v odôvodnení
prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Nesprávny úradný postup exekučného súdu podľa
odvolateľa spočíva hneď v niekoľkých skutočnostiach, nielen v jednej z nich. Konajúci súd sa musí
preto vysporiadať so všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu; v napadnutom
rozhodnutí tomu tak nie je, čo robí rozhodnutie nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov.

Odporca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom v ustanovení § 212 ods. 1, 2
písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.)
napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Len vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je
právo byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada
kontradiktórnosti totiž predovšetkým pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom
realizácie procesných práv účastníkov je práve pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas
predvolaný. Svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou- sa však o ich bezprostredné naplnenie sám
obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil vykonávania dokazovania, mohol by
navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému dokazovaniu sa vyjadriť. V tejto súvislosti sú potom
ďalšie námietky navrhovateľa o odňatí práva konať pred súdom a porušení zásady kontradiktórnosti
bezpredmetné.

Predvolanie na termín pojednávania (dňa 12.11.2013) bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa doručené
22.10.2013. Elektronickým podaním (bez zaručeného elektronického podpisu) datovaným dňom
11.11.2013 navrhovateľ požiadal o zrušenie pojednávania z dôvodu „objektívneho porušenia zásady
nestrannosti súdu a sudcu“. Okresný súd správne vyhodnotil uplatnený dôvod odročenia ako nie
dôležitý, čo zodpovedá nižšie rozoberaným záverom o neopodstatnenosti tvrdení navrhovateľa o konaní
vylúčeného sudcu. Ustanovenie § 101 ods. 2 v spojení s § 119 O.s.p. umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť
návrhu na odročenie pojednávania a konať i v neprítomnosti účastníkov. Odlišné chápanie predmetného
ustanovenia by viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní. Inými slovami,
v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom nemôže
dôjsť k odňatiu práva konať pred súdom (bližšie napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo
116/93) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania.
Novelizované ustanovenie § 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p. predvída riešenie opísanej procesnej situácie
(nesúhlas súdu s uplatneným dôvodom požadovaného odročenia) oznámením účastníkovi (na jeho
elektronickú adresu), ako súd posúdil návrh na odročenie pojednávania. Navrhovateľ svojim vlastným

postupom, ktorý (minimálne) vykazuje znaky účelovosti - žiadosť o odročenie pojednávania podal
doslova pár hodín pred nariadeným termínom pojednávania, hoci tvrdený dôvod mu bol známy
bezprostredne po doručení predvolania - však sám zmaril efektívne využitie označeného zákonného
ustanovenia.

Písomné vyjadrenie odporcu vo veci samej bolo okresnému súdu doručené 4.11.2013. Nemožno preto
za porušenie požiadavky bezodkladnosti doručenia vyjadrenia (§ 114 ods. 2 veta posledná O.s.p.)
považovať taký postup súdu, ktorý vzhľadom na pomerne krátky časový interval a otáznosť faktického
doručenia dotknutého vyjadrenia navrhovateľovi, ponechal oboznámenie navrhovateľa s vyjadrením
odporcu na samotné súdne pojednávanie. Navyše, ide o vyjadrenie, ktoré je totožné v stovkách
obdobných vecí/konaní vedených medzi navrhovateľom a odporcom; a teda navrhovateľovi „chronicky
známe“.

Zodpovedá doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonná sudkyňa (správne) postupovala v
intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jej nevylúčení. Odvolateľ v návrhu na odročenie
pojednávania ani v posudzovanom odvolaní neuviedol žiadne iné/ďalšie okolnosti, ktoré by mali zakladať
jej vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeného súdu. Zároveň dotknutý záver
o nevylúčení rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenia sp. zn.
3 Nc14/2010 z 31.5.2010; 6 Cdo 201/2013 z 19.6.2013, či 4 Cdo 228/2013 z 28.4.2014) v otázkach
posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti.
Neopodstatneným je tvrdenie odvolateľa, že mu nebolo doručené (resp. vôbec vydané) rozhodnutie
o vylúčení, resp. nevylúčení sudcov. Z obsahu spisu nesporne vyplýva, že dňa 22.10.2013 (spoločne
s nariadením termínu pojednávania) bolo navrhovateľovi doručené uznesenie Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 6NcC/47/2013 z 31.1.2013 o nevylúčení zákonnej sudkyne JUDr. Haluškovej z prejednávania
a rozhodnutia súdenej veci.

V rámci meritórneho posúdenia veci odvolací súd poukazuje na zodpovednosť navrhovateľa za
obsahové vymedzenie odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi (§ 212 ods.
1 O.s.p.). Z tohto aspektu je zjavné, že navrhovateľ (nepochybne z dôvodu predkladania enormného
množstva typových podaní) v odvolaní rezignoval na akúkoľvek konkrétnu úvahu vo vzťahu k
vecným dôvodom, ktoré okresný súd viedli k zamietnutiu návrhu. Nadväzne je úplne nenáležitým
tvrdenie o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov. Naopak, odôvodnenie
rozhodnutia prvostupňového súdu ako celok spĺňa všetky parametre zákonného odôvodnenia.
K žiadnemu zo zásadných záverov okresného súdu (t.j. konkretizácia neunesenia bremena tvrdenia
a dôkazného bremena, chronológia a zmysel úkonov v danej exekučnej veci atď.), na ktorých
založil svoje meritórne zamietajúce rozhodnutie, odvolateľ nepredložil relevantnú, resp. vôbec žiadnu
protiargumentáciu. Fakticky sa obmedzil na všeobecné konštatovania („nesprávny postup spočíva
v niekoľkých skutočnostiach“, “konajúci súd sa musí vysporiadať s všetkými vytýkanými zložkami
nesprávneho úradného postupu“), ktoré sú len opakovaním návrhu bez relevantnej reakcie na konkrétne
nosné dôvody napadnutého rozhodnutia.

V danej spojitosti platí, že odvolací súd nemôže v sporovom/kontradiktórnom konaní nahrádzať
nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, resp.
preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok.
Zároveň však platí, že nie je prípustné konfrontovať prvostupňový súd so závermi, ktoré v konaní
nevyslovil (napr. že „namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“).

Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené (v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. je krajský
súd viazaný konkrétnymi dôvodmi odvolania) a neboli zistené ani nedostatky v postupe okresného súdu,
na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), potvrdil v meritórnej časti
napadnutý rozsudok ako vecne správny.
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci
samej závislý, výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu
v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal.
Odvolateľ - navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s

§ 224 ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Naproti tomu odporca si náhradu
trov aktuálneho odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods.1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.