Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, October 9, 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/92/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112240570
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8112240570.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a

členiek senátu JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Zlaty Simkovej v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35807598, zastúpená Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36864421, proti žalovanému: Slovenská republika -
Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, IČO: 00166073, o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k.
13C/417/2012-58 zo dňa 19.02.2014 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok súdu 1.stupňa .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol. Ďalším výrokom vyslovil, že žalobca nemá

právo na náhradu trov konania. Posledným výrokom vyslovil, že žalovanému náhradu trov konania
nepriznáva.

Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa právne odôvodnil ust.§ 3 ods.1 písm.d/, § 4 ods.1 písm.a/, § 9
ods.1,2, § 15 ods.1, § 16 ods.1, § 17 ods.1,2, 3 § 19 ods.1,3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ust.§ 44 ods.2 zákona č. 233/1995 Z.z. (Exekučný poriadok)
a ust.§ 45 ods.1,2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní.

Predmetom tohto konania sú spojené veci, ktoré pôvodne napadli na Okresný súd Humenné pod sp. zn.
18C/218/2012 až 18C/227/2012. Uvedené veci sa týkali nasledovných exekučných konaní vedených na
Okresnom súde Humenné:

Konanie 15Er/39/11 (značka súdneho exekútora: Ex 18503/2010) proti povinnému: V. M.. Žiadosť o
vydanie poverenia bola doručená súdu dňa 09.01.2011. Uznesením zo dňa 27.06.2011 bol zamietnutý

návrh na vydanie poverenia pre súdneho exekútora.

Konanie 22Er/295/10 (značka súdneho exekútora: Ex 13239/2010) proti povinnému: Š. G.. Žiadosť o
vydanie poverenia bola doručená súdu dňa 20.10.2010. Uznesením zo dňa 08.06.2011 bol zamietnutý
návrh na vydanie poverenia pre súdneho exekútora.

Konanie22Er/76/11(značkasúdnehoexekútora:Ex556/2011)protipovinnému:R.B..Žiadosťovydanie

poverenia bola doručená súdu dňa 03.02.2011. Uznesením zo dňa 08.06.2011 bol zamietnutý návrh na
vydanie poverenia pre súdneho exekútora.Konanie 17Er/353/10 (značka súdneho exekútora: Ex 8560/2010) proti povinnému: S. N.. Žiadosť o
vydanie poverenia bola doručená súdu dňa 19.08.2010. Uznesením zo dňa 19.05.2011 bol zamietnutý
návrh na vydanie poverenia pre súdneho exekútora.

Konanie 21Er/30/11 (značka súdneho exekútora: Ex 17866/2010) proti povinnému: I. G.. Žiadosť o
vydanie poverenia bola doručená súdu dňa 17.01.2011. Uznesením zo dňa 11.07.2011 bol zamietnutý
návrh na vydanie poverenia pre súdneho exekútora.

Konanie 22Er 226/11 (značka súdneho exekútora: Ex 4276/2011) proti povinnému: Ľ. O.. Žiadosť o
vydanie poverenia bola doručená súdu dňa 28.3.2011. Uznesením zo dňa 8.6.2011 bol zamietnutý návrh
na vydanie poverenia pre súdneho exekútora.

Žiada sa poukázať na to, že vo všetkých vyššie citovaných exekučných spisoch bol o niekoľko dní po
podaní žiadosti žiadaný rozhodcovský spis od príslušného rozhodcovského súdu, ktorý exekučnému

súdu spravidla až po niekoľkých mesiacoch zaslal príslušnú úverovú zmluvu.

V konkrétnom prípade žalobca vytýka súdu nesprávny úradný postup spočívajúci v tom, že nerozhodol
v 15 dňovej lehote o žiadosti exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.

Vychádzajúc z gramatického a logického výkladu ust.§ 44 ods.2 Exekučného poriadku je zrejmé, že
zákon ukladá súdu rozhodnúť v 15 dňovej lehote len v prípade vydania poverenia exekútorovi, teda
v prípade, že súd nezistí rozpor so zákonom v exekučnom titule prípadne návrhu na exekúciu alebo
žiadosti o vydanie poverenia a následne len stručne vyplní príslušné tlačivo obsahujúce spomínané
poverenie. Je preto logické, že tá istá lehota nemôže platiť pre zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia,

keď súd musí vypracovať rozsiahle rozhodnutie a v ňom patrične zdôvodniť svoj právny názor a vysvetliť
porušenie zákona. Často krát pred takýmto rozhodnutím si musí zabezpečiť aj ďalšie listiny, najmä ak
exekučný titul je rozhodcovský rozsudok, ako je tomu aj v tomto prípade. Exekučný súd je totiž povinný
dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie v každom
štádiu konania a to aj bez návrhu. Je povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého súdny exekútor

žiada o vydanie poverenia je spôsobilým exekučným titulom v zmysle § 41 Exekučného poriadku. Keďže
exekučným titulom v danej veci je rozhodcovský rozsudok, je potrebné vychádzať aj z ustanovenia
zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní.

Podľa názoru Ústavného súdu SR vyslovenom v uznesení II. US 545/2010-15 zo dňa 9.12.2010

exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už
začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie.

V daných exekučných veciach ak rozhodcovský súd priznal úrok z omeškania vo výške odporujúcej
§ 517 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1195 Z.z. a

zaviazal povinných na zaplatenie týchto úrokov v rozpore s citovanými zákonnými ustanoveniami,
potom rozhodol o plnení právom nedovolenom. Preto bol plne opodstatnený a zákonom podložený
postup exekučného súdu, ktorý po vydaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje povinného na plnenie, ktoré je
právom nedovolené, prípadne objektívne nemožné alebo odporuje dobrým mravom. Keď rozhodcovský

rozsudok odporuje týmto zákonným ustanoveniam, tieto jeho nedostatky predstavujú hmotnoprávnu
prekážku vykonania exekúcie na jeho základe. Skúmanie vykonateľnosti rozsudku rozhodcovského
súdu si vyžaduje osobitnú právnu úvahu najmä s ohľadom na to, že sa týka právnych vzťahov
podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv. Dĺžka exekučného konania od doručenia žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia do vydania rozhodnutia, ktorým čiastočne žiadosť bola

zamietnutá a následne bolo vydané poverenie s krátkym časovým odstupom, vo väčšine prípadov
v lehote 15 dní od právoplatnosti predchádzajúceho uznesenia o čiastočnom zamietnutí žiadosti o
vydanie poverenia rozhodne nie je takej povahy, aby bolo možné vysloviť porušenie práva žalobcu na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Žalobca vytýka exekučnému súdu nesprávny úradný postup predstavujúci zbytočné prieťahy. Súd
prvého stupňa poukázal na to, týmto pojmom sa zaoberal aj Ústavný súd SR a ten vo viacerých svojich
rozhodnutiach dospel k záveru, že je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu a že ajniekoľko mesačná nečinnosť súdu nemusí predstavovať zbytočné prieťahy (I.US 42/01, I.US 63/00, IV.
ÚS 606/12).

Pri posudzovaní toho, či exekučný súd sa dopustil zbytočných prieťahov možno použiť závery
Ústavného súdu SR v už citovanom rozhodnutí IV. US 606/2012, ktoré sa týkalo sťažnosti žalobcu
v obdobnej veci. V nej bola žiadosť o vydanie poverenia podaná 15.8.2011, nasledovala výzva na
predloženie rozhodcovskej zmluvy zo dňa 16.4.2012, tá bola predložená 4.5.2012 a uznesením zo
dňa 5.10.2012 bola žiadosť o udelenie poverenia zamietnutá. Ústavný súd okrem iného zdôraznil,

že aj niekoľkomesačná nečinnosť súdu nemusí zakladať porušenie práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov. Poukázal na to, že sťažovateľ (teda žalobca) podával žiadosti o udelenie
poverenia hromadne, teda zaťažoval súd v rovnakom čase väčším počtom podaní a preto musel počítať
s určitým technicko-administratívnym zdržaním na strane súdu, ktoré spôsobilo, že o jeho žiadosti bolo
rozhodnuté s určitým časovým odstupom, čo je ústavne akceptovateľné.

Súd prvého stupňa teda dospel k záveru, že vo všetkých prípadoch, ktoré sú predmetom tejto žaloby,
dĺžka exekučného konania od doručenia žiadosti o vydanie poverenia do vydania rozhodnutia, ktorým
bola žiadosť zamietnutá, rozhodne nie je takej povahy, že by predstavovala porušenie práva žalobcu
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ako už súd uviedol 15 dňová lehota podľa § 44 ods. 2
Exekučného poriadku neplatí pre prípad zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia. Následne súd musel

počkať za právoplatnosťou príslušného uznesenia a vo väčšine prípadov tohto konania potom vydal
poverenie v 15 dňovej lehote a teda rozhodol v zákonnej lehote.

Podľa názoru súdu prvého stupňa žalobca nepreukázal ani ďalší predpoklad zodpovednosti za škodu
a to existenciu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, pričom súd v tomto smere sa stotožnil s

argumentácioužalovanéhoadospelkzáveru,žežalobcavkonanínepreukázalvynaloženieuplatnených
nákladov na správu a vymáhanie pohľadávky, pretože nepostačuje len jeho tvrdenie o tom, že mu tieto
náklady vznikli.

Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvého stupňa podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., v zmysle

ktorého nárok na náhradu trov konania by prináležal len úspešnému žalovanému, ten však nevyčíslil a
nepreukázal aké trovy mu vznikli (ich výšku).

Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalobca. Namietal, že v konaní došlo k vadám uvedeným
v ust.§ 221 ods.1 písm.h/ a f/ O.s.p. a § 205 ods.2 písm.c/, f/ O.s.p. účastníkovi konania sa postupom

súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že
nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a neúplne zistil
skutkový stav, lebo nevykonal navrhnuté dôkazy, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

Odvolateľ namietal to, že súd prvého stupňa rozhodol v merite veci na základe „inšpirácie“ novou
právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. V právnom štáte a osobitne
v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase
vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva,
ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k

založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej
interpretácii, dopustil sa postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia. Takéto
rozhodnutie musí byť zrušené.

S poukazom na článok 144 ods. 1 Ústavy SR a § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. súd svojim

rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

V ďalšom odvolateľ vytýkal súdu prvého stupňa, že tento nevysvetlil svoj názor, že účastníkom nevznikol
stav právnej neistoty. Zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením
zákonnej lehoty. Exekučný súd však uvedené ignoroval a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý

je neakceptovateľný. Pritom právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie mohla byť odstránená len
rozhodnutím exekučného súdu.K úvahám o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou odvolateľ uviedol, že súdu neprináleží polemizovať o
vhodnosti limitácie dlžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy
delegeferendasúneprípustnýmsúdnymaktivizmom,ktorésvojemeritórnerozhodnutianemôženanich

založiť. Súd tak úplne neguje stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrassburgu.

Odvolateľ ďalej súdu vytýkal jeho nesústredenú činnosť, keď vyjadril svoje presvedčenie o rozpore
exekučného titulu so zákonom, kedy vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania
nesúvisia.

Vzhľadom na uvedenú argumentáciu navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a
vrátil vec na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním,
ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust.§ 212 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ust.§ 214 ods.2 O.s.p. s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na
úradnej tabuli dňa 03.10.2014 a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, správne aplikoval právne predpisy a správne vo
veci aj rozhodol. Ani po podaní odvolania odvolací súd nezistil, aby prvostupňový súd konal a rozhodol
nesprávne. Odvolací súd sa stotožňuje s presvedčivými a správnymi závermi napadnutého rozhodnutia
súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu,
či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom ( článok 46 ods. 3 Ústavy SR ).

Štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona pri výkone verejnej moci

a/ nezákonným rozhodnutím,
b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe alebo
d/ nesprávnym úradným postupom ( § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov ).

Vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1 koná v mene
štátu Ministerstvo spravodlivosti SR ak
1/ škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu,

2/ škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci,
3/ škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu ( § 4 ods. 1 písm. a/ cit. zákona ).

Štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa

považuje aj porušenie povinnosti orgánov verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenejlehote,nečinnosťorgánovverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaní
alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za
nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady SR pri výkone
jej pôsobnosti podľa článku 86 písm. a/ a d/ Ústavy SR a postup alebo výsledok postupu Vlády SR pri

výkone jej pôsobnosti podľa článku 119 písm. b/ Ústavy SR ( § 9 ods. 1 cit. zákona ).

Nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním
alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo
rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom

je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné
prerokovanie nároku ( ďalej „žiadosť“ ) s príslušným orgánom podľa § 4 a § 11 ( § 15 ods. 1 cit. zákona ).Ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do 6 mesiacov odo
dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok
na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nárokov alebo jeho neuspokojenej časti

na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý
bol predbežne prerokovaný a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade
škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť
najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uplynutím 6-mesačnej lehoty
na predbežné prerokovanie nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr ( § 16 ods. 4 cit. zákona ).

Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V prípade, ak
iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na
ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak ( § 17 ods. 1, 2 cit. zákona ).

Právo na náhradu škody sa premlčí za 3 roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode. Ak je
podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenia alebo zmena právoplatného rozhodnutia,
plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia ( oznámenia ) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo
zrušené právoplatné rozhodnutie ( § 19 ods. 1 cit. zákona ).

Odvolací súd jednoznačne konštatuje, že súd prvého stupňa v predmetnej veci sa dôsledne riadil vyššie
uvedeným, preto vo veci aj správne rozhodol. I odvolací súd je toho názoru, že vo všetkých prípadoch,
ktoré sú predmetom tejto žaloby, dĺžka exekučného konania od doručenia žiadosti o vydanie poverenia
do vydania rozhodnutia, ktorým bola žiadosť čiastočne zamietnutá a následne po jeho právoplatnosti vo
zvyšku vydané poverenie, rozhodne nie je takej povahy, že by predstavovala porušenie práva žalobcu

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ako už súd prvého stupňa uviedol 15 dňová lehota
podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku neplatí pre prípad zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia.

Odvolací súd súhlasí s právnym názorom súdu prvého stupňa, že žalobca nepreukázal ani ďalší
predpoklad zodpovednosti za škodu a to existenciu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, pričom

súd v tomto smere sa stotožnil s argumentáciou žalovaného a dospel k záveru, že žalobca v
konaní nepreukázal vynaloženie uplatnených nákladov na správu a vymáhanie pohľadávky, pretože
nepostačuje len jeho tvrdenie o tom, že mu tieto náklady vznikli.

Súd prvého stupňa správne rozhodol i čo do trov konania.

Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa ust.§ 219 ods.1 O.s.p. ako vecne správny
potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval z dôvodov uvedených v ust.§ 224 ods. 1 O.

s. p. za použitia ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a § 151 ods. 1 O. s. p. Aj keď v odvolacom konaní bola úspešná
žalovaná, táto nepodala návrh na náhradu trov odvolacieho konania. Neúspešný žalobca takýto návrh
tiež nepodal, ale ani vzhľadom na výsledok odvolacieho konania by mu nárok na náhradu trov konania
nemohol byť priznaný.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.