Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, September 26, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/201/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112233512
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112233512.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana

a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi Slovenská republika, za ktorú
koná Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k.
17C/247/2012-82 zo dňa 16. decembra 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal
uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť mu škodu a nemajetkovú ujmu spôsobenú tvrdeným nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Žilina. Nesprávnosť postupu mala spočívať v
okolnosti, že v exekučnej veci (navrhovateľa ako oprávneného) exekučný súd nerozhodol v zákonnej 30-
dňovej lehote o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora. Za preukázanú považoval okolnosť
podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.

Prvostupňový súd vychádzal zo zistenia, že navrhovateľ v období mesiacov september a november
2010 (do čoho spadá aj návrh v dotknutej exekúcii - 16.9.2010) inicioval enormne vysoký počet návrhov
na zmenu súdneho exekútora. Z povahy § 44 ods. 8 Exekučného poriadku pritom vyplýva, že dovtedy,
kým nie je o takejto žiadosti rozhodnuté, vykonáva exekúciu pôvodne poverený súdny exekútor. Z toho
titulu nemohla navrhovateľovi vzniknúť škoda nedodržaním lehoty na rozhodnutie o zmene súdneho
exekútora. V danej spojitosti okresný súd zdôraznil závery rozhodovacej praxe ústavného súdu (napr. I.
ÚS 86/2002, či IV. ÚS 440/2012), v zmysle ktorých nie každé nedodržanie zákonnej lehoty automaticky

znamená prieťahy v konaní.
Bez ohľadu na nenaplnenie podmienky nesprávneho úradného postupu a kumulatívny charakter
predpokladov predmetného zodpovednostného vzťahu prvostupňový súd (tiež) vyslovil, že navrhovateľ
nepreukázal ani vznik škody; tou nemôžu byť paušálne režijné náklady. Obdobne nepreukázal vznik
podmienok na náhradu nemajetkovej ujmy, ale vychádzal len zo (všeobecných) predpokladov takéhoto
nároku.Okresnýsúdneakceptovalnávrhnavrhovateľanadoplneniedokazovania,pretožezvykonaných
dôkazov mal dostatočne ustálený skutkový stav. Navyše, znaleckým posudkom nie je prípustné

nahrádzať skutkové tvrdenia, ktoré navrhovateľ poskytol len vo všeobecnej rovine.
O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. tak, že v
spore úspešnému odporcovi právo na ich náhradu nepriznal s poukazom na to, že si tento procesný
nárok neuplatnil.Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal
jeho zrušenia a vrátenia veci na nové prejednanie. Namietal, že za situácie, kedy sa odporca k návrhu

nevyjadril a zároveň bolo potrebné vykonať dokazovanie listinami založenými v exekučnom spise,
nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Taktiež však (súčasne) namietal, že okresný
súd nesprávne prejednal vec v jeho neprítomnosti, lebo (on) predložil riadne zdôvodnenú žiadosť o
zrušenie pojednávania. V tejto spojitosti tvrdil, že nemal možnosť vyjadriť sa k prednesom odporcu,
k vykonaným dôkazom a ani sám nemohol navrhnúť dôkazy na podporu jeho tvrdení. Zdôrazňoval,

že nebol oboznámený s vyjadrením protistrany (hoci v inej časti odvolania tvrdil, že odporca sa k
veci nevyjadril). Upozornil tiež na to, že pôvod listinných dôkazov nie je z odôvodnenia rozhodnutia
poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Zároveň si okresný súd obsah
a rozsah dokazovania určil (bez akéhokoľvek zdôvodnenia) sám.
Navrhovateľ (opakovane) poukázal na svoje tvrdenia o tom, že konajúceho sudcu bolo potrebné z
rozhodovania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na

vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto
sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané
v rozpore s ustálenou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach a je tiež v
rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR, či Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania
práva na nestranný súd.

Súdu prvého stupňa navrhovateľ vytýkal (i) „viacero omylov“; napr. mal konštatovať, že navrhovateľom
namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, hoci v odôvodnení prezentované časové úseky
tomu nenasvedčujú. Dodal, že bolo potrebné sa zaoberať všetkými zložkami nesprávneho úradného
postupu. Keďže okresný súd tak neučinil, jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

Odporca ostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom v ustanovení § 212 ods. 1, 2
písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.)
napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Len vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je
právo byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada
kontradiktórnosti totiž predovšetkým pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom
realizácie procesných práv účastníkov súdneho konania je práve pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ

riadne a včas predvolaný. Svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou - sa o ich bezprostredné
naplnenie sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil vykonávania
dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému dokazovaniu vyjadriť. V tejto
súvislosti sú potom ďalšie jeho námietky dotýkajúce sa odňatia práva konať pred súdom a porušenia
zásady kontradiktórnosti bezvýznamné.

Prvostupňový súd právnemu zástupcovi navrhovateľa spolu s predvolaním na pojednávanie dňa
23.10.2013 doručil vyjadrenie odporcu k veci samej. Tým je vyvrátená zásadná odvolacia námietka
navrhovateľa, že sa nemal možnosť oboznámiť a vyjadriť k tvrdeniam protistrany. Žiadna iná
argumentácia (než vyplývajúca z uvedeného písomného vyjadrenia) totiž zo strany odporcu v konaní
predložená nebola.

Termín pojednávania v súdenej veci (na deň 16.12.2013 - pondelok) prvostupňový súd určil
16.10.2013 a právnemu zástupcovi navrhovateľa bolo predvolanie doručené dňa 23.10.2013. Až dňa
12.12.2013 v popoludňajších hodinách bol konajúcemu súdu doručený elektronickým podaním (bez
zaručeného elektronického podpisu) návrh navrhovateľa „na zrušenie nariadeného pojednávania z

dôvodu objektívneho posúdenia porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu“.
Okresný súd správne vyhodnotil uplatnený dôvod odročenia ako nie dôležitý, čo zodpovedá nižšie
rozoberaným záverom o neopodstatnenosti tvrdení navrhovateľa o konaní „vylúčeného“ sudcu.
Ustanovenie § 101 ods. 2 v spojení s § 119 O.s.p. umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie
pojednávania a konať i v neprítomnosti účastníkov. Odlišné chápanie predmetného ustanovenia by

viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní. Inými slovami, v prípade
pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom nemôže dôjsť k
odňatiu práva konať pred súdom (bližšie napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 116/1993)
a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania.Novelizované ustanovenie § 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p. predvída riešenie opísanej procesnej situácie
(nesúhlas súdu s uplatneným dôvodom požadovaného odročenia) oznámením účastníkovi (na jeho
elektronickú adresu), ako súd posúdil návrh na odročenie pojednávania. Okresný súd síce uvedený

postup dôsledne nevyužil, čo však nepredstavuje vadu (§ 212 ods. 3 O.s.p.), ktorá by mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci samej. Navrhovateľ žiadosť o odročenie pojednávania podal (z hľadiska
pracovných dní) v krátkom časovom predstihu - doslova niekoľko hodín - pred jeho termínom, čím s
poukazom (aj) na vzdialenosť jeho sídla, resp. sídla jeho právneho zástupcu od sídla konajúceho súdu
(cca 200km) sám zmaril efektívne využitie označeného zákonného ustanovenia.

Bezpredmetnou je námietka odvolateľa o neprípustnom konaní vylúčeného sudcu. Zodpovedá totiž
doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonná sudkyňa (správne) postupovala v intenciách
záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jej nevylúčení. Odvolateľ ani v žiadosti o odročenie
pojednávania a ani v posudzovanom odvolaní neuviedol žiadne iné/ďalšie okolnosti, ktoré by mali
zakladať jej vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeného súdu. Zároveň dotknutý

záver o nevylúčení rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenia sp.
zn. 3 Nc 14/2010 z 31.5.2010; 6 Cdo 201/2013 z 19.6.2013 či 4 Cdo 317/2013 z 25.6.2014) v otázkach
posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti.

Vnútorne protirečivým je odvolanie v časti, v ktorej navrhovateľ na jednej strane vytýka okresnému súdu

vykonanie pojednávania, zároveň však zdôrazňuje, že bolo neprípustné rozhodnúť bez jeho nariadenia.
Neopodstatnenými sú tiež tvrdenia odvolateľa, že okresný súd si určil sám okruh a rozsah dokazovania,
resp. že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané dokazovanie) založené
v exekučnom spise. Zo zápisnice o súdnom pojednávaní je nepochybné, že dokazovanie bolo vykonané
(aj) oboznámením obsahu (fotokópie) exekučného spisu sp. zn. Okresného súdu Žilina 18Er/365/2006

- ktorý dôkaz výslovne (č.l. 2 spisu - označením povinného a spisovej značky exekútora) požadoval
navrhovateľ. Inú skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (jeho str.
3, 4; č.l. 84, 85 spisu). Z uvedeného vyplýva, že zásadný dôkaz, na základe ktorého súd dospel k svojmu
záveru, je exekučný spis, ktorého pripojenie a oboznámenie žiadal samotný navrhovateľ. Okresný súd
teda rozhodol na základe skutkového stavu zisteného vykonaním dokazovania, iniciovaného práve

navrhovateľom.

V rámci meritórneho posúdenia veci odvolací súd poukazuje na zodpovednosť navrhovateľa za
obsahové vymedzenie odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi (§ 212 ods.
1 O.s.p.). Z tohto aspektu je zjavné, že navrhovateľ (nepochybne z dôvodu predkladania enormného

množstva typových podaní) v odvolaní rezignoval na akúkoľvek konkrétnu úvahu vo vzťahu k vecným
dôvodom, ktoré okresný súd viedli k zamietnutiu návrhu. K žiadnemu zo zásadných záverov okresného
súdu (t.j. o vykonávaní exekúcie pôvodným súdnym exekútorom počas rozhodovania o návrhu na jeho
zmenu, o dôsledkoch rozhodovacej činnosti ústavného súdu, o nedostatočnom skutkovom vymedzení
dielčich nárokov navrhovateľa), na ktorých založil svoje meritórne zamietajúce rozhodnutie, odvolateľ

nepredložil relevantnú, resp. vôbec žiadnu protiargumentáciu. Fakticky sa obmedzil na všeobecné
konštatovania („nesprávny postup spočíva v niekoľkých skutočnostiach“, “konajúci súd sa musí
vysporiadať s všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu“), ktoré sú len opakovaním
návrhu bez relevantnej reakcie na konkrétne nosné dôvody napadnutého rozhodnutia. Krajský súd
zdôrazňuje, že odôvodnenie napadnutého rozsudku spĺňa všetky zákonné požiadavky.

Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní uvádza, že „v odôvodnení prezentované časové úseky (bez bližšej
konkretizácie o ktoré časové úseky sa má jednať) nenasvedčujú“ konštatovaniu okresného súdu
o dodržaní namietaných lehôt (okrem skutočnosti, že napadnuté rozhodnutie takéto konštatovanie
neobsahuje), platí, že relevantné časové údaje tak, ako ich uvádza prvostupňový súd, vyplývajú z
exekučného spisu.

Odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe
okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Napadnutý
rozsudok preto vo veci samej potvrdil.
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci

samej závislý, výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu
v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal.
Odvolateľ - navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s
§ 224 ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Naproti tomu odporca si náhradu

trov aktuálneho odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods.1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.