Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, September 24, 2014

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Sžo/1/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8011200782
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Závadská

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2014:8011200782.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Závadskej,

členiek senátu JUDr. Márie Usačevovej a JUDr. Júlie Horskej, v právnej veci žalobcu U. R., nar. XX. U.
XXXX, trvale bytom v X., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Ladislav Janči, s.r.o., so sídlom
v Ružomberku, Dončová ul. č. 1451/21, proti žalovanému Pamiatkovému úradu Slovenskej republiky,
so sídlom v Bratislave, Cesta na Červený most č. 6, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
z 1. augusta 2011, číslo PÚ-11/1026-2/5783/55/NEM, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského
súdu v Prešove zo 14. decembra 2012, č.k. 2S/33/2011-51, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove zo 14. decembra 2012, č.k.

2S/33/2011-51, p o t v r d z u j e .

Účastníci nemajú nárok na náhradu trov odvolacieho konania .

o d ô v o d n e n i e :

KrajskýsúdvPrešoverozsudkomzo14.decembra2012,č.k.2S/33/2011-51,zamietolžalobuozrušenie
rozhodnutia žalovaného z 1. augusta 2011, číslo PÚ-11/1026-2/5783/55/NEM, ktorým žalovaný podľa §
58 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov
(ďalej iba „správny poriadok“) a podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku zmenil rozhodnutie Krajského
pamiatkového úradu Prešov z 9. mája 2011, číslo PO-11/866-02/4226/Ha tak, že podľa § 31 ods.
1 zákona č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu v znení neskorších predpisov (ďalej len
„pamiatkový zákon“) nariadil žalobcovi ako vlastníkovi nehnuteľnosti na parcele č. S. v k. ú. X., ktorá sa

nachádza v pamiatkovom území Pamiatkovej rezervácie Bardejov, evidovanej v Ústrednom zozname
pamiatkového fondu v registri pamiatkových rezervácií pod č. 2 a zapísanej v Zozname svetového a
kultúrneho dedičstva UNESCO, vykonanie opatrenia na nápravu a odstrániť nepovolené unimobunky
situovanénaparceleč.S.vk.ú.X..PrevykonanieopatrenínanápravuurčilPamiatkovýúradSlovenskej
republiky lehotu do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

V odôvodnení uviedol, že žalobca nesplnil povinnosť, uloženú mu v Oznámení z 25. februára 2011 a v
lehote do 30. marca 2011 neodstránil unimobunky, ktoré sa nachádzajú na parcele č. S., k.ú. X., ktorá je

súčasťou pamiatkovej rezervácie. V súlade s príslušnými kompetenciami, ktoré Krajský pamiatkový úrad
Prešovpodľapamiatkovéhozákonamá,povykonaníštátnehodohľadurozhodolbeznariadeniaústneho
pojednávania podľa § 31 ods. 1 pamiatkového zákona a uložil žalobcovi ako vlastníkovi nehnuteľnosti
odstrániť unimobunky. O odvolaní žalobcu, v ktorom sú uvedené tie isté dôvody, na ktoré žalobca
poukazujeajvžalobe,rozhodolžalovanýtak,žezmenilakoodvolacíorgánvýrokrozhodnutiasprávneho
orgánu prvého stupňa a určil lehotu 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia, čím procesné
pochybenie prvostupňového správneho orgánu napravil.Podľa názoru krajského súdu správne orgány konali v medziach a v rozsahu kompetencií stanovených
pamiatkovým zákonom a s poukazom na skutočnosť, že ide o nehnuteľnosť patriacu do pamiatkovej
rezervácie, aj s prihliadnutím na opakované porušenie povinností zo strany žalobcu ako vlastníka

nehnuteľností S. k.ú. X., preto rozhodnutie žalovaného považoval za zodpovedajúce zákonu.

Námietku žalobcu, že sa nemal možnosť v správnom konaní vyjadriť a že nebolo vykonané ústne
pojednávanie považoval súd za právne bezvýznamnú, lebo možnosť vyjadriť sa mu správny orgán
poskytol. S poukazom na § 33 ods. 2 správneho poriadku sa žalobca mohol v konaní vyjadriť lehote
do 7 dní od doručenia Oznámenia o začatí konania o opatreniach na nápravu z 25. februára 2011.
Žalobca sa však do 7 dní odo dňa doručenia uvedeného oznámenia nevyjadril, ani správnemu orgánu

nepodal žiadne návrhy na doplnenie dokazovania, resp. na vykonanie nejakých dôkazov. Za nedôvodnú
považoval námietku žalobcu, že nebolo vykonané ústne pojednávanie v zmysle § 74 zákona č. 372/1990
Zb. o priestupkoch lebo správny orgán rozhodol o vydaní opatrenia podľa pamiatkového zákona a
nekonal podľa zákona o priestupkoch, preto nariadenie ústneho pojednávania nebolo potrebné.

Nezohľadnilaninámietkužalobcu,žeunimobunky,ktorésúpredmetomkonaniaavydanéhorozhodnutia

o opatrení podľa § 31 ods. 1 pamiatkového zákona už stoja na mieste tri roky a uviedol, že za účinnosti
predchádzajúcej právnej úpravy nemal pamiatkový úrad oprávnenie vo veci konať, lebo túto námietku
žalobca v správnom konaní neuplatnil. Krajský pamiatkový úrad ako správny orgán až v oznámení z 25.
februára 2011 uviedol, že na základe výkonu štátneho dozoru začal konanie o opatrení podľa § 31 ods.
1 pamiatkového zákona. Správny orgán sa v tejto časti vôbec nezaoberal časovým hľadiskom odkedy

unimobunky na parcele č. XXXX k.ú. X. boli, zaoberal sa predmetom samotného opatrenia s poukazom
na obsah ustanovenia § 31 ods. 1 pamiatkového zákona a v súlade s týmto výkonom štátneho dozoru
ku dňu 25. februára 2011 aj postupoval a následne vydal rozhodnutie z 9. mája 2011, potom ako žalobca
neodstránil sporné unimobunky v termíne do 30. marca 2011. Aj túto námietku žalobcu preto považoval
krajský súd za právne bezvýznamnú.

Za nedôvodnú považoval aj námietku, že správny orgán neskúmal otázku zákonného vyhlásenia
Pamiatkovej rezervácie mesta Bardejov, čo priamo súvisí s otázkou porušenia povinností správneho
orgánu podľa pamiatkového zákona a s výkonom kompetencií správnych orgánov v tomto konaní.
Uviedol, že z predchádzajúcej právnej úpravy aj z platnej právnej úpravy vyplýva, že kultúrne pamiatky
a národné kultúrne pamiatky sú zapísané v Ústrednom zozname kultúrnych pamiatok Slovenskej

republiky. Vedie ho pamiatkový úrad a člení ich na štyri registre, okrem iného aj na register pamiatkových
rezervácií, ktorý je voľne prístupný aj na internete. Pamiatková rezervácia Bardejov je zapísaná v
Ústrednom zozname kultúrnych pamiatok Slovenskej republiky pod poradovým číslom 2 s dátumom
vyhlásenia 11. júna 1950. Pokiaľ žalobca v žalobe namietal, že dňa 11. júna 1950 nemohlo byť mesto
Bardejov vyhlásené za Pamiatkovú rezerváciu Bardejov, krajský súd k tomu uviedol, že pamiatkovou

rezerváciou bolo mesto Bardejov minimálne podľa predchádzajúcich právnych predpisov, t.j. podľa
zákona č. 27/1987 Zb. o štátnej pamiatkovej starostlivosti účinného od 1. januára 1988 do 1. apríla
2002, ktorý bol zrušený pamiatkovým zákonom. Ako vyplýva z nariadenia vlády č. 596/2001 Z. z. o
pamiatkových rezerváciách Bardejov, Bratislava, Kežmarok, Levoča, Prešov, Spišská Kapitula a Spišská
Sobota (vydaného na základe ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 27/1987 Zb. o štátnej pamiatkovej

starostlivosti) nemožno dať za pravdu žalobcovi, keď namieta, že týmto nariadením boli vymedzené
len hranice Pamiatkovej rezervácie Bardejov s poukazom na prílohu č. 1 uvedeného nariadenia. Vláda
Slovenskej republiky podľa § 5 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 27/1987 Zb. o štátnej
pamiatkovej starostlivosti nariadila územie pamiatkovej rezervácie mesta Bardejov v súlade s §
1 ods. 1 nariadenia č. 596/2001 Z. z., t.j. vyhlásila územie za pamiatkovú rezerváciu a súčasne

vymedzila jej hranice v prílohe č. 1 nariadenia. V zmysle § 45 ods. 2 pamiatkového zákona kultúrne
pamiatky a národné kultúrne pamiatky zapísané v Ústrednom zozname kultúrnych pamiatok Slovenskej
republiky podľa predchádzajúcich právnych predpisov sa považujú za národné kultúrne námietky aj
podľa pamiatkového zákona. Krajský súd preto dospel k záveru, že správne orgány neprekročili svoje
kompetencie, ak konali v súlade s ustanoveniami pamiatkového zákona a ak rozhodovali podľa

pamiatkového zákona účinného od 1. júna 2009.Krajský súd tiež nezistil porušenie čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ani čl.
20 Ústavy SR, lebo žalobca mal právo v priebehu konania vyjadrovať sa k všetkým postupom správneho
orgánu a v žiadnom prípade nebolo týmto postupom dotknuté, či obmedzené ani vlastnícke právo

žalobcu.

Vo včas podanom odvolaní žalobca žiadal rozsudok krajského súdu zmeniť, zrušiť rozhodnutie
žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie.
Namietal, že krajský súd sa nevysporiadal s námietkami, ktoré uplatnil proti napadnutému rozhodnutiu
žalovaného a tým bolo porušené jeho právo na spravodlivé konanie. Krajský súd podľa názoru žalobcu

najmä nereagoval a nehodnotil retroaktívne uplatnenie zákona na daný prípad, osobitne nereagoval na
obsah § 29 ods. 1 pamiatkového zákona. Žalobca v odvolaní zotrval na žalobných dôvodoch.

Namietal, že rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa je ako celok nepreskúmateľné, nedostatočne
odôvodnené, vecne nesprávne a zásadným spôsobom zasahujúce do jemu prináležiaceho práva na
spravodlivé konanie pred štátnym orgánom garantovaného čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd ako aj do práva vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Tvrdil, že rozhodnutie je výsledkom nesprávne a neúplne zisteného skutkového stavu veci ako aj
nesprávneho právneho posúdenia veci. Postup žalovaného je charakterizovaný tiež nerešpektovaním
ústavou zaručených práv, Ústavy Slovenskej republiky a zákona, a to nielen pamiatkového.

Tvrdil, že z výroku rozhodnutia nie je zrejmé, podľa ktorých ustanovení platnej právnej úpravy žalovaný
rozhodoval. Proti žalobcovi postupoval spôsobom, ako by bol vlastníkom kultúrnej pamiatky, čo však

nie je pravda. Podľa neodôvodneného tvrdenia konajúceho orgánu žalobca je vlastník pozemku, ktorá
má byť v pamiatkovom území. Rozsah povinností vlastníka takejto nehnuteľnosti je užší, než je to u
vlastníka kultúrnej pamiatky. Základnú ochranu kultúrnej pamiatky je vlastník povinný vykonávať na
svoje náklady podľa § 27 ods. 2 písm. a) pamiatkového zákona. Vlastník nehnuteľnosti v pamiatkovom
území však takúto povinnosť nemá, čo expressis verbis vyplýva z § 29 pamiatkového zákona. V §

29 ods. 1 je dokonca výslovne uvedené, že základnú ochranu nevykonáva vlastník, ale orgán štátnej
správy a územnej samosprávy, pričom tieto sú povinné postupovať v spolupráci s vlastníkom. Vlastník
nehnuteľnosti v pamiatkovom území teda nie je subjektom ex lege povinným zabezpečovať základnú
ochranu pamiatkového územia, a už vôbec nie je povinný takéto činnosti vykonávať na svoje náklady.

Ďalej podľa názoru žalobcu, ak vlastník nehnuteľnosti v pamiatkovom území nemá uvedenú povinnosť

zabezpečovať základnú ochranu, potom žiadny štátny orgán nie je oprávnený ukladať mu svojimi
rozhodnutiami povinnosť takto konať. Pri výklade § 31 pamiatkového zákona žiadal zohľadniť doslovný
a logický výklad § 19, pokiaľ ide o nehnuteľnosti v pamiatkovom území. Podľa názoru žalobcu druhá
časť vety § 31 (nehnuteľnosti v pamiatkovom území podľa § 29) odkazuje na § 29. Ten však neukladá
vlastníkom nehnuteľnosti povinnosť vykonávať základnú ochranu pamiatkového územia na vlastné

náklady. Tvrdil, že takúto povinnosť nie je pamiatkový úrad oprávnený nariaďovať. Aplikácia § 31
predpokladá, že vlastník nezabezpečuje základnú ochranu, čo je podľa žalobcu objektívne vynútiteľné
len pri kultúrnych pamiatkach. V danom prípade sa pamiatkový úrad snažil nesprávne preniesť
povinnosti vlastníka kultúrnej pamiatky na žalobcu, hoci nie je majiteľom kultúrnej pamiatky.

Ďalej žalobca namietal, že unimobunky sú na danom pozemku umiestnené už takmer 3 kalendárne

roky. Tieto unimobunky nie sú žiadnou prístavbou ani nadstavbou a nie sú ani stavbou nakoľko nie sú
spojené so zemou pevným základom, boli na daný pozemok položené pred nadobudnutím účinnosti
zákona č. 208/2009 Z. z. Vtedy platná právna úprava nedovoľovala pamiatkovému úradu v danej veci
konať, a zmena obsahu ustanovenia § 31 na tom nič nezmenila. Dobromyseľne nadobudnuté práva
nemožno postihovať na základe neskoršej právnej normy. V danej veci zjavne bolo konané na základe

právnej normy, ktorá nadobudla účinnosť až po 3l. máji 2009, dávno po odložení unimobuniek na
daný pozemok. Takýto postup podľa názoru žalobcu priamo odporuje § 45a (prechodné ustanovenie
k úpravám účinným od l. júna 2009), podľa ktorého konania začaté pred účinnosťou tohto zákona sa
dokončia podľa doterajších predpisov.Zákon účinný v čase odloženia unimobuniek na daný pozemok nezakazoval takúto činnosť (ani v
prípade, že by išlo o pozemok v pamiatkovom území) a § 31 (účinný do 31. mája 2009) nedovoľoval
pamiatkovému úradu v obdobných prípadoch prijať akékoľvek opatrenia. Neskôr účinný zákon nemohol

do predtým nadobudnutých práv vlastníkov žiadnym spôsobom zmeniť danú situáciu, nakoľko by to bolo
retroaktívne.

Z dôvodu, že uvedené unimobunky nie sú stavbou, nie je možné poukazovať na Zásady, ktoré boli
vydané neskôr a tiež takúto aktivitu nezakazujú (unimobunka nie je stavba, prístavba, nadstavba a ani
nová výstavba).

Ďalej žalobca namietal, že z rozhodnutia nie je zrejmé, ako a čím mala byť dotknutá ochrana

pamiatkového fondu a ani kedy sa tak malo stať a akým konaním. Uvedené rozhodnutie je v tomto smere
bezobsažné a stojí na subjektívnych pocitoch pracovníkov uvedeného orgánu, ktoré nemožno podrobiť
žiadnym objektívnym kritériám. V rozhodnutí sa ukladá povinnosť vykonať opatrenia bez toho, aby bolo
uvedené kto ich realizáciu uhradí a kedy budú náklady na ich realizáciu preplatené. Navyše v rozhodnutí
sa udáva lehota na nápravu takým spôsobom, ktorý odporuje princípu právnej istoty, keď sa požaduje

vykonanie opatrení do 15 od doručenia rozhodnutia, čo je neakceptovateľné.

Vo vzťahu k unimobunkám žalobca namietal, že nebol identifikovaný ich vlastník, preto je uvedený
postup pamiatkového úradu zmätočný. Nezákonný je podľa žalobcu tiež postup, ak do integrity
správneho rozhodnutia prvého stupňa bolo zasiahnuté po podaní odvolania, pričom jeho oprava sa
vykonala len prípisom z 19. mája 2011, čo odporuje princípu dvojinštančnosti správneho konania.

Skutkový stav veci nebol podľa názoru žalobcu správnym orgánom zistený presne a úplne, ako to
predpokladá § 32 správneho poriadku. Potvrdením tohto záveru je aj doplnenie dokazovania odvolacím
orgánom vykonané spôsobom odporujúcim zákonu. Orgán prvého stupňa pred svojím rozhodnutím ani
len nezabezpečil do spisu výpis z listu vlastníctva označeného pozemku, a ani dôkazy o vyhlásení
pamiatkovej rezervácie v meste Bardejov. Konajúci orgán sa otázkou časového momentu umiestnenia

unimobuniek na pozemok vôbec nezaoberal, a teda nezískal podklad na svoje rozhodnutie vo vzťahu
k aplikácii príslušnej právnej normy.

Ďalej žalobcanamietal,ženedošlokvykonaniuústnehopojednávaniavzmysle§74zákonač.372/1990
Zb. o priestupkoch, resp. § 21 správneho poriadku. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2Sž-o-KS 144/2006 (publikovaný v periodiku Zo súdnej praxe č. 2/2007 na strane 70),

však v dôsledku nenariadenia ústneho pojednávania správnym orgánom prvého stupňa dochádza k
porušeniu zásady zákonnosti zakotvenej v ustanovení § 3 ods. 1 správneho poriadku, ako aj k porušeniu
práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Ak žalovaný vo veci rozhodol bez vykonania ústneho pojednávania, postupoval v rozpore s obsahom
§ 21 správneho poriadku.

V danej veci podľa žalobcu nemal a nemá pamiatkový úrad kompetenciu konať. Predpokladom
možnej aplikácie § 27, 29 alebo 31 pamiatkového zákona je preukázanie existencie kultúrnej pamiatky
alebo nehnuteľnosti v pamiatkovom území. Podľa názoru žalobcu, zákonom predpísaným spôsobom
nedošlo k vyhláseniu pamiatkovej rezervácie v meste Bardejov, a preto takáto pamiatková rezervácia
podľa pamiatkového zákona v meste Bardejov neexistuje a nebola zriadená zákonom vymedzeným

spôsobom. Správny orgán sa obmedzil na odkaz na údajné vyhlásenie pamiatkovej rezervácie 11. júna
1950 (strana č. 2 rozhodnutia) bez toho aby špecifikoval, kto a akým spôsobom takéto vyhlásenie učinil.
Žalobca namietal, že 11. júna 1950 nebolo vydané žiadne nariadenie o pamiatkovej rezervácii Bardejov
a k takémuto vyhláseniu 11. júna 1950 nedošlo. Pamiatkové rezervácie mohli byť podľa pamiatkového
zákona, teda zákonným spôsobom vyhlasované až po 1. apríli 2002. Mesto Bardejov teda v zmysle dnes

platného zákona nie je pamiatkovou rezerváciou, čo vylučuje akúkoľvek kompetenciu pamiatkového
úradu vo vzťahu k pozemku č. S., k. ú. X.. Ďalej žalobca uviedol, že pokiaľ konajúci orgán poukazuje
na nariadenie vlády č. 596/200l Z. z. o pamiatkových rezerváciách Bardejov, Bratislava, Kežmarok,
Levoča, Prešov, Spišská Kapitula a Spišská Sobota, tak týmto nariadením nedošlo k vyhláseniu žiadnejpamiatkovej rezervácie, ale len k vymedzeniu územia pamiatkovej rezervácie. Táto podzákonná právna
norma nevyhlásila mesto Bardejov za pamiatkovú rezerváciu. Navyše nejde o nariadenie vlády vydané
podľa pamiatkového zákona. Okrem toho uvedené nariadenie zaniklo súčasne so zrušením zákona, na

základektoréhobolovydané.Vtomtosmerejeprávnebezvýznamnýodkazna§45ods.2pamiatkového
zákona, lebo toto ustanovenie hovorí o riadne vyhlásených pamiatkových rezerváciách. Pamiatková
rezervácia nebola vyhlásená zákonom predpísaným spôsobom nikdy v minulosti.

Žalobca ďalej namietal, že rozhodnutie žalovaného je procesne neudržateľné a odporujúce platnej
právnej úprave. Rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné a nedostatočne odôvodnené, nelogické

už vo výroku rozhodnutia, lebo na strane jednej sa konštatuje porušenie zákona orgánom prvého
stupňa, na strane druhej sa vydáva nové rozhodnutie spôsobom ignorujúcim dvojinštančnosť správneho
konania. Ďalej neboli podľa názoru žalobcu pochybenia orgánu prvého stupňa odstránené v rámci
odvolacieho konania. Žalovaný nesprávne uplatnil ustanovenie § 59 ods. 2 správneho poriadku a na
základe podaného odvolania napadnuté rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa nezrušil hoci
na jeho zrušenie boli v danej veci prítomné všetky dôvody. Ak žalovaný spisový materiál doplnil, bolo

jeho povinnosťou minimálne oboznámiť s týmto postupom žalobcu a umožniť mu následne vyjadriť sa k
veci, čo explicitne vyplýva z § 33 ods. 2 Správneho poriadku. V danej veci sa tak nestalo, hoci odvolací
orgán rozhodoval ako prvostupňový orgán, spôsobom porušujúcim princíp dvojinštančnosti správneho
konania a oberajúcim žalobcu o možnosť napadnúť takéto rozhodnutie odvolaním.

Odvolací orgán sa podľa názoru žalobcu vôbec nezaoberal časťou odvolania, v ktorej namietal

retroaktívne uplatňovanie právneho predpisu a nemožnosť vydať namietané rozhodnutie. Nereagoval
na ustanovenie § 45a pamiatkového zákona, nezisťoval okolnosti časového momentu umiestnenia
unimobuniek na pozemok, nezaoberal sa namietanou otázkou časovej pôsobnosti novely tejto normy.
To, že odvolací orgán odcitoval niektoré ustanovenia zákona nenahrádza jeho povinnosť uviesť právne
úvahy, ktoré by reagovali na tieto časti odvolania. Citácia predpisu bez jeho aplikácie na daný prípad je

nespĺňajúca požiadavku adresnosti správneho rozhodnutia z pohľadu uvedenia dôvodov jeho vydania.

Ak odvolací orgán nesprávne vyhodnotil otázku kompetencie pamiatkového úradu namietanú už v
základnom konaní, pričom tvrdenie obsiahnuté v odvolaní nie sú podporené žiadnym dôkazom a údajná
norma z roku 1950 nie je súčasťou spisu, hoci nikdy nebola vyhlásená v Zbierke zákonov, jej existenciu
bolo potrebné podľa žalobcu dokazovať. Ak teda odvolací orgán rozhodoval na základe uvedeného

predpisu, nemal o ňom v spise žiadny dôkaz a rozhodoval bez opory v dôkaze vykonanom v rámci
daného konania.

Ďalej žalobca namietal, že rozhodnutie odvolacieho orgánu nie je preskúmateľné, lebo nie je riadne
označená vec, ktorá sa má odstrániť, nie je riadne označená a identifikovaná osoba, ktorá má byť
účastníkom konania a ktorej sa majú ukladať povinnosti, (meno a priezvisko bez uvedenia dátumu

narodenia prípadne iných identifikačných údajov nie sú dostatočným označením), nie je označený
pozemok určením zápisu v katastri nehnuteľností a označením listu vlastníctva. Pokiaľ ide o povinnosť
odstránenia unimobuniek, nie je zrejmé, aké unimobunky a hlavne koľko unimobuniek sa má odstrániť.
Z týchto dôvodov je uvedené rozhodnutie nepreskúmateľné, nejasné, nevykonateľné a odporujúce
princípu právnej istoty.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadal napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne
správny potvrdiť. Považoval námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za
nedôvodné. Uviedol, že aj podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. novembra
2012, sp. zn. 4 Sžo/29/2012 je mesto Bardejov pamiatkovou rezerváciou. Vo výroku prvostupňového aj
druhostupňového rozhodnutia je uvedené, že pamiatkový úrad nariadil účastníkovi konania povinnosť

podľa § 31 ods. 1 pamiatkového zákona. Z tohto zákona jednoznačne vyplýva, že krajský pamiatkový
úrad má konať, ak zistí, že vlastník nezabezpečuje základnú ochranu nehnuteľnosti v pamiatkovom
území podľa § 29 pamiatkového zákona. Ďalej žalovaný uviedol, že ustanovenia pamiatkového zákona,
podľa ktorých bolo rozhodnutie žalovaného vydané, neboli zákonom č. 208/2009 Z.z., ktorým sa mení a
dopĺňa pamiatkový zákon, dotknuté. Správne konanie sa začalo podľa predpisov platných v čase začatia

tohto konania. Krajský súd v Prešove v odôvodnení svojho rozhodnutia považoval za jednoznačnepreukázané, že žalobca mal možnosť sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, avšak túto možnosť nevyužil.
V rozhodnutí žalovaného sa ukladá žalobcovi rovnaká povinnosť ako v rozhodnutí prvostupňového
správneho orgánu, iba sa ním odstránila právna vada týkajúca sa začiatku plynutia lehoty na plnenie

povinnosti účastníka konania. Podľa názoru žalovaného je identifikovanie účastníka konania aj predmet,
ktorý má odstrániť a aj parcela dostatočne určité a podľa tohto určenia nezameniteľné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok
a konanie, ktoré mu predchádzalo, odvolanie prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s § 250ja
ods. 2 OSP a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno vyhovieť.

Podľa čl. 20 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu

práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho
práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru
ustanovenú zákonom.

Podľa čl. 44 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky nikto nesmie nad mieru ustanovenú zákonom ohrozovať
ani poškodzovať životné prostredie, prírodné zdroje a kultúrne pamiatky.

Podľa § 31 ods. 1 pamiatkového zákona ak krajský pamiatkový úrad zistí, že vlastník nezabezpečuje
základnú ochranu kultúrnej pamiatky podľa § 27 alebo nehnuteľnosti v pamiatkovom území podľa § 29,
začnekonanieoto,abyvlastníkvurčenejlehoteazaurčenýchpodmienokzabezpečilnavlastnénáklady
nápravu, a to najmä uvedením veci do stavu, ktorý neohrozuje zachovanie jej pamiatkových hodnôt.

Podľa § 29 ods. 1 pamiatkového zákona základná ochrana pamiatkového územia je súhrn činností

a opatrení, ktorými orgány štátnej správy a orgány územnej samosprávy v spolupráci s vlastníkmi
nehnuteľnostízabezpečujúzachovaniepamiatkovýchhodnôt vúzemí,ichdobrýtechnický,prevádzkový
a estetický stav, ako aj vhodný spôsob využitia jednotlivých stavieb, skupín stavieb, areálov alebo
urbanistických súborov a vhodné technické vybavenie pamiatkového územia.

Podľa § 30 ods. 1 pamiatkového zákona každý je povinný správať sa tak, aby svojím konaním neohrozil

základnú ochranu kultúrnych pamiatok podľa § 27 a základnú ochranu pamiatkových území podľa § 29
a nespôsobil nepriaznivé zmeny stavu pamiatkového fondu a stavu archeologických nálezísk.

Podľa § 45 ods. 2 pamiatkového zákona pamiatkové rezervácie, pamiatkové zóny a ochranné
pásma chránené podľa predchádzajúcich právnych predpisov sa považujú za pamiatkové rezervácie,
pamiatkové zóny a ochranné pásma podľa tohto zákona.

Zo spisov vyplýva, že predmetom súdneho preskúmania je rozhodnutie z 1. augusta 2011, číslo
PÚ-11/1026-2/5783/55/NEM, ktorým žalovaný zmenil rozhodnutie Krajského pamiatkového úradu
Prešov z 9. mája 2011, číslo PO-11/866-02/4226/Ha a nariadil podľa § 31 ods. 1 pamiatkového zákona
žalobcovi ako vlastníkovi nehnuteľnosti na parcele č. S. v k.ú. X., ktorá sa nachádza v pamiatkovom
územíPamiatkovejrezervácieBardejov,evidovanejvústrednomzoznamepamiatkovéhofonduvregistri

pamiatkových rezervácií pod č. 2 a zapísanej v Zozname svetového a kultúrneho dedičstva UNESCO,
vykonať opatrenia na nápravu, a to odstrániť nepovolené unimobunky situované na parcele č. S. v
k.ú. X.. Pre vykonanie týchto opatrení určil Pamiatkový úrad Slovenskej republiky lehotu do 15 dní od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Odvolací súd predovšetkým konštatuje, že sa v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami a

právnymi závermi krajského súdu a tieto dôvody si osvojil ako svoje vlastné. Preto podľa § 219 ods. 1,
2 prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdil.Zo spisu krajského súdu, ktorého súčasťou bol aj administratívny spis vyplýva, že pri výkone štátneho
dohľadu nad zabezpečením ochrany pamiatkového fondu v Pamiatkovej rezervácii Bardejov, evidovanej
v Ústrednom zozname pamiatkového fondu v registri pamiatkových rezervácií pod č. 2 a zapísanej

v Zozname svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO bolo zistené, že na parc. č.
XXXX v k. ú. X. boli umiestnené unimobunky bez rozhodnutia Krajského pamiatkového úradu Prešov.
Na základe uvedenej skutočnosti začal Krajský pamiatkový úrad Prešov 25. februára 2011 správne
konanie oznámením o začatí konania o opatreniach na nápravu v súlade s ustanovením § 31 ods. 1
pamiatkového zákona a vyzval žalobcu, aby vykonal opatrenia na nápravu a aby odstránil nepovolené

unimobunky, situované na predmetnej parcele v k. ú. X. v lehote do 30. marca 2011. Zároveň v
uvedenom oznámení Krajský pamiatkový úrad Prešov poučil navrhovateľa o možnosti nahliadnuť do
podkladu na vydanie rozhodnutia na nápravu na parc. č. XXXX k. ú. X., ako aj o možnosti v lehote 7 dní
sa písomne vyjadriť k podkladu rozhodnutia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.

Žalobca nevyužil možnosť písomne sa vyjadriť a ani uvedené unimobunky neodstránil v lehote určenej
prvostupňovým správnym orgánom, a preto Krajský pamiatkový úrad Prešov rozhodnutím z 9. mája

2011, číslo PO-11/866-02/4226/Ha žalobcovi ako vlastníkovi parcely č. S. k.ú. Bardejov nariadil odstrániť
predmetné unimobunky do 15 dní od doručenia rozhodnutia.

Žalovanýnaodvolaniežalobcuvrámciodvolaciehokonaniarozhodnutímodstránilprocesnépochybenie
prvostupňového správneho orgánu spočívajúce v presnom stanovení lehoty na plnenie opatrení na
nápravu a určil lehotu do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Ostatné námietky žalobcu uvedené v

odvolaní vyhodnotil ako neopodstatnené.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného vyplýva, že vlastník nehnuteľnosti v pamiatkovom
území je povinný riadiť sa usmerneniami a rozhodnutiami vecne príslušného krajského pamiatkového
úradu a rešpektovať súvisiace ustanovenia pamiatkového zákona. Pokiaľ vlastník nehnuteľnosti
nezabezpečuje jej základnú ochranu, príslušný krajský pamiatkový úrad začne konanie o náprave

ex offo. Navyše, ak nevykoná v rozhodnutí uloženú nápravu v určenom termíne, príslušný krajský
pamiatkový úrad začne konanie o priestupku. Vzhľadom k požiadavkám ochrany pamiatkového fondu,
stanoveným vo všeobecne záväzných právnych predpisoch, bolo nutné jednoznačne trvať na splnení
opatrení určených v napadnutom rozhodnutí.

K tvrdeniam žalobcu spochybňujúcich vyhlásenie Pamiatkovej rezervácie Bardejov, žalovaný v

napadnutom rozhodnutí uviedol, že vláda Československej republiky nadväzujúc na uznesenie 55.
schôdze konanej dňa 6. septembra 1949 sa na svojej 99. riadnej schôdzi dňa 11. júla 1950 zaoberala
problematikou starostlivosti o kultúrne a historické pamiatky na základe správy predloženej Úradom
predsedníctva vlády ČSR zo 6. júna 1950 č.j. 103.262/50 vo veci starostlivosti o kultúrne a historické
pamiatky. Na základe návrhu Ministerstva školstva, vied a umenia, zo všetkých hodnotných miest v ČSR

bolo vybraných 30 najcennejších historických celkov rezervácií a medzi nimi aj Bardejov. Uvedeným
uznesením bolo uložené príslušným ministrom zabezpečiť výkon pamiatkovej starostlivosti. Do vydania
zákonač.7/1958Zb.okultúrnychpamiatkach(ďalejlen„zákonč.7/1958Zb.“),ktorýnadobudolúčinnosť
dňom svojho vyhlásenia, t.j. dňom 13. septembra 1958, neexistoval všeobecne záväzný právny predpis,
ktorý by upravoval postup, resp. mechanizmus vyhlasovania pamiatkových rezervácii. Zákon č. 7/1958

Zb. však ustanovením § 29 recipoval všetky opatrenia prijaté pred začiatkom jeho účinnosti, pokiaľ
boli vykonané v zhode s ním. Touto zákonnou úpravou sa v prípade miest Prešov, Spišská Sobota,
Spišská Kapitula, Bardejov, Levoča, Kežmarok len potvrdil ich právny status pamiatkových rezervácií.
Následne v súlade s ustanovením § 5 ods. 1 zákona č. 27/1987 Zb. boli nariadením vlády Slovenskej
republiky č. 596/2001 Z. z. z 13. decembra 2001 o pamiatkových rezerváciách Bardejov, Bratislava,

Kežmarok, Levoča, Prešov, Spišská Kapitula a Spišská Sobota (ďalej len „nariadenie vlády č. 596/2001“)
vymedzené presné hranice územia Pamiatkovej rezervácie Bardejov. Uvedené nariadenie vlády je
platné a účinné. Pamiatková rezervácia Bardejov je zapísaná v Ústrednom zozname pamiatkového
fondu pod č. 2. Navyše v súlade s § 45 ods. 2 pamiatkového zákona pamiatkové rezervácie,
pamiatkové zóny a ochrannépásma, chránené podľa predchádzajúcich právnych predpisov sa považujú za pamiatkové rezervácie,
pamiatkové zóny a ochranné pásma podľa pamiatkového zákona.

Z uvedeného vyplýva, že žalovaný sa podrobne vo svojom rozhodnutí vysporiadal s námietkami žalobcu

spochybňujúcimivyhláseniePamiatkovejrezervácieBardejov, arovnakosasnimivysporiadalajkrajský
súd.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na zdôraznenie správnosti považuje za potrebné k námietkam
žalobcu, podľa ktorých nariadenie vlády č. 596/2001 Z. z. zaniklo súčasne so zrušením zákona č.
27/1987 Zb. pamiatkovým zákonom, opakovane uviesť, že pamiatkový zákon vo svojich prechodných
ustanoveniach rieši aj tieto prípady a v § 45 ods. 2 stanovuje, že „pamiatkové rezervácie, pamiatkové

zóny a ochranné pásma chránené podľa predchádzajúcich právnych predpisov sa považujú za
pamiatkové rezervácie, pamiatkové zóny a ochranné pásma podľa tohto zákona.“

Ďalej Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za dôležitú aj skutočnosť, že v zmysle § 34 ods. 6
správneho poriadku skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z úradnej činnosti
netreba dokazovať. Pamiatková rezervácia Bardejov je zapísaná v Ústrednom zozname pamiatkového

fondu, v registri pamiatkových rezervácií pod č. 2. Historické jadro mesta Bardejov a židovské suburbium
je od 30. novembra 2000 zapísané v Zozname svetového a kultúrneho dedičstva UNESCO, a to v
rozsahu územia Pamiatkovej rezervácie Bardejov a jej ochranného pásma. Parcela č. S. k. ú. X. (ktorej
vlastníkom je žalobca), je súčasťou mestského opevnenia - barbakánu. Ide o národnú kultúrnu pamiatku
evidovanú v Ústrednom zozname pamiatkového fondu Slovenskej republiky, v registri nehnuteľných

kultúrnych pamiatok pod číslom 1665/2. Z uvedeného vyplýva, že ide o skutočnosti známe správnemu
orgánu z úradnej činnosti, lebo sú evidované v Ústrednom zozname pamiatkového fondu, verejne
prístupnom aj na internete, tieto skutočnosti sú nepochybné, a preto ani netvoria osobitne predmet
procesného dokazovania. Čo však bolo preukázané a ani žalobca nespochybňoval, je skutočnosť, že
žalobca vlastní nehnuteľnosti na parcele č. CKN XXXX v k.ú. X..

Námietky žalobcu týkajúce sa kompetencie žalovaného a prvostupňového správneho orgánu sú preto
tiež nedôvodné. Podľa pamiatkového zákona mal žalovaný ako aj krajský pamiatkový úrad kompetenciu
v predmetnej veci konať (§ 9 ods. 8, § 31 ods. 1 pamiatkového zákona).

Z § 31 ods. 1 pamiatkového zákona vyplýva, že ak krajský pamiatkový úrad zistí, že vlastník
nezabezpečuje základnú ochranu nehnuteľnosti v pamiatkovom území podľa § 29 (alebo kultúrnej

pamiatky podľa § 27), začne konanie o to, aby vlastník v určenej lehote a za určených podmienok
zabezpečilnavlastnénákladynápravu,atonajmäuvedenímvecidostavu,ktorýneohrozujezachovanie
jej pamiatkových hodnôt. Z uvedeného jednoznačne vyplýva povinnosť vlastníka zabezpečovať
základnú ochranu kultúrnej pamiatky podľa § 27 resp. povinnosť zabezpečovať základnú ochranu
nehnuteľnosti v pamiatkovom území podľa § 29. V opačnom prípade krajský pamiatkový úrad je povinný

ex offo začať konanie o náprave.

Aj z citovaných článkov Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho
zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom.

Vlastník nehnuteľnosti má povinnosť na základnú ochranu pamiatkového územia a zabezpečovať okrem
iného zachovanie pamiatkových hodnôt v území, ich dobrý technický, prevádzkový, a estetický stav,

a to svojou spoluprácou s orgánmi štátnej správy a orgánmi územnej samosprávy. Dokonca v zmysle
§ 30 ods. 1 pamiatkového zákona je každý povinný správať sa tak, aby svojim konaním neohrozil
základnú ochranu kultúrnych pamiatok podľa § 27 a základnú ochranu pamiatkových území podľa §
29 a nespôsobil nepriaznivé zmeny stavu pamiatkového fondu a stavu archeologických nálezísk.

V danom prípade bolo začaté konanie o opatreniach na nápravu oznámením o jeho začatí žalobcovi.

Okamihom doručenia tohto oznámenia t.j. 4. marca 2011 bolo v súlade s § 18 správneho poriadkuzačaté správne konanie. Žalobca namietal, že žalovaný v danej veci konal na základe právnej normy,
ktorá nadobudla účinnosť až po 31. máji 2009, dávno po uložení unimobuniek na daný pozemok, čo
podľa žalobcu priamo odporuje § 45a (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. júna 2009).

Treba však uviesť, že § 45a sa vzťahuje na konania začaté pred účinnosťou zákona č. 208/2009 Z. z.
(teda pred 1. júnom 2009). Konanie v danom prípade bolo začaté 4. marca 2011, a teda žalovaný konal
v súlade so zákonom, keď konal podľa právneho predpisu účinného v čase začatia konania.

Zmena ustanovenia, týkajúceho sa konania o náprave podľa § 31 ods. 1 pamiatkového zákona, nemôže
žalobca vykladať ako jeho dobromyseľne nadobudnuté právo byť nepostihnuteľný voči akýmkoľvek

opatreniam správnych orgánov podľa neskorších právnych predpisov. Aj pred účinnosťou zákona č.
208/2009 Z.z. mal žalobca povinnosti podľa pamiatkového zákona na úseku ochrany pamiatkového
fondu, ktoré sa uvedeným zákonom podstatne nezmenili. Námietka žalobcu, že zákon, účinný v čase
uloženia unimobuniek na daný pozemok nezakazoval takúto činnosť sa nezakladá na pravde. Zákonom
č. 208/2009 Z. z. sa ustanovenie § 29 ods. 1 a 2 pamiatkového zákona nezmenilo. Nezmenilo sa
tiež ustanovenie § 28 ods. 4 písm. b) pamiatkového zákona, podľa ktorého vlastník nehnuteľnosti,

ktorá nie je kultúrnou pamiatkou a ktorá sa nachádza v pamiatkovej rezervácii, v pamiatkovej zóne
alebo v ochrannom pásme, je povinný s nehnuteľnosťou nakladať a užívať ju tak, aby neohrozoval
pamiatkové hodnoty nehnuteľnej kultúrnej pamiatky, pamiatkovej rezervácie alebo pamiatkovej zóny.
Z uvedeného vyplýva, že neskôr účinný zákon nemohol nijakým spôsobom zasiahnuť do predtým
nadobudnutých práv žalobcu, lebo povinnosti žalobcu boli stále rovnaké. Rovnako tiež ustanovenie §

30 ods. 1 pamiatkového zákona o povinnosti každého správať sa tak, aby svojím konaním neohrozil
základnú ochranu pamiatkových území podľa § 29 bolo účinné aj pred nadobudnutím účinnosti zákona
č. 208/2009 Z.z. Konajúci správny orgán nebol preto povinný zaoberať sa otázkou časového momentu
umiestnenia unimobuniek na pozemok, ani otázkou vlastníckeho vzťahu k predmetným unimobunkám,
lebo uvedené skutočnosti neboli pre rozhodnutie vo veci podstatné.

Žalobcatiežnamietal,žezrozhodnutianiejezrejmé,akoačímmalabyťdotknutáochranapamiatkového
fondu a ani kedy sa tak malo stať a akým konaním. Uvedená námietka je tiež nedôvodná, lebo v
rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu (ktoré tvorí s rozhodnutím žalovaného jeden celok)
správny orgán konštatoval, že umiestnením unimobuniek na ploche barbakánu došlo k znehodnoteniu a
ohrozeniu národnej kultúrnej pamiatky - barbakán a k narušeniu hodnôt pamiatkového územia. Žalovaný

v odôvodnení rozhodnutia tiež uviedol, že vlastník nehnuteľnosti v pamiatkovom území je povinný riadiť
sa usmerneniami a rozhodnutiami vecne príslušného krajského pamiatkového úradu a rešpektovať
súvisiace ustanovenia pamiatkového zákona. K tomu treba tiež pripomenúť, že pri rozhodnutí, ktoré
správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava
súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje

účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia (§ 245 ods. 2 OSP). Z pamiatkového zákona vyplýva, že
Krajský pamiatkový úrad má právo vydávať individuálne správne akty, pričom sám posudzuje rozsah
a závažnosť dopadu (aj estetického) na samotnú národnú kultúrnu pamiatku a pamiatkové územie.
Pritom je viazaný obsahom zásad ochrany pamiatkového územia (v danom prípade Zásad ochrany
pamiatkovéhoúzemiaPamiatkovejrezervácieBardejov-aktualizácia2006-2009),ktorýobsahujeokrem

iného aj požiadavky na zachovanie, údržbu a regeneráciu národných kultúrnych pamiatok. Z týchto
Zásad ochrany pamiatkového územia Pamiatkovej rezervácie Bardejov vyplýva požiadavka prezentovať
fortifikačný systém ako celok so všetkými jeho prvkami na základe výsledkov archeologického výskumu
(požiadavky pre územie zahŕňajúce bloky 13 - 18 vymedzené hradobným múrom a hranicou pamiatkovej
rezervácie). V prípade žalobcu teda správny orgán využil zákonom povolenú voľnú úvahu, ktorá

nevybočila z medzí ani hľadísk stanovených zákonom.

K namietanému porušeniu procesných práv žalobcu treba uviesť, že žalobca mal možnosť vyjadriť sa do
7dníoddoručeniaoznámeniaz25.februára2011.Z§21ods.1správnehoporiadkuvyplýva,žesprávny
orgán nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon.
Správny orgán preto nie je povinný nariaďovať ústne pojednávanie, je limitovaný však povinnosťou zistiť

presne a úplne skutočný stav veci. V danom prípade by sa však ústnym pojednávaním neprispelo k
objasneniuveci,lebosprávnyorgándisponovaldostatočnýmipodkladmiprerozhodnutie.Pokiaľžalobca
poukazoval na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. januára 2007, sp. zn. 2 Sž-o-
KS 144/2006, tak pre úplnosť treba uviesť, že uvedený rozsudok sa týka nariadenia resp. nenariadeniaústneho pojednávania v konaní o priestupku, pričom práve zákon o priestupkoch je osobitným zákonom
v zmysle § 21 ods. 1 správneho poriadku, ktorý nariadenie ústneho pojednávania výslovne predpokladá
(§ 74 ods. 1 zákona o priestupkoch). V prípade žalobcu však nešlo o konanie o priestupku podľa

priestupkového zákona, ale o konanie o náprave podľa pamiatkového zákona.

K namietaným nedostatkom prvostupňového rozhodnutia treba uviesť, že všetky boli v priebehu
správneho konania odstránené. Pochybenie spočívajúce v stanovení lehoty 15 dní od doručenia
rozhodnutia na vykonanie opatrení bolo rozhodnutím žalovaného napravené, lebo žalovaný zmenil
rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a určil lehotu 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia,

čo mu zákon umožňuje. Rovnako bola prípisom Krajského pamiatkového úradu Prešov z 19. mája 2011
oznámená žalobcovi oprava chybného uvedenia čísla a dátumu vydania prvostupňového rozhodnutia,
a teda správny orgán postupoval v súlade s § 47 ods. 6 správneho poriadku. Uvedená chyba pri písaní
čísla a dátumu vydania rozhodnutia ani nebola spôsobilá ukrátiť žalobcu na jeho právach.

V rozhodnutí žalovaného sa ukladá žalobcovi rovnaká povinnosť ako v rozhodnutí prvostupňového
správneho orgánu, žalovaný len odstránil nedostatok, spočívajúci v určení začiatku plynutia lehoty na

plnenie povinností žalobcu. Žalovaný teda postupoval v súlade s § 59 ods. 2 správneho poriadku,
lebo ako odvolací orgán mal právomoc zmeniť rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu. Nebol
preto porušený princíp dvojinštančnosti správneho konania a ani ustanovenie § 33 ods. 2 správneho
poriadku. Z rozhodnutia žalovaného nevyplýva, že by rozhodoval na základe iných podkladov ako
rozhodol prvostupňový správny orgán. Z administratívneho spisu vyplýva, že už prvostupňový správny

orgán si zabezpečil výpis z listu vlastníctva predmetného pozemku, a preto námietka žalobcu, že si
tento výpis nezabezpečil, sa nezodpovedá obsahu spisov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky tiež považuje výrok rozhodnutia žalovaného za zrozumiteľný a
dostatočne určitý. Žalobcu nemožno podľa znenia výroku rozhodnutia zameniť s inou osobu, lebo
je identifikovaný nielen menom, priezviskom a bydliskom, ale aj vlastníctvom parcely č. S. k. ú. X..

Dostatočne je identifikované aj nariadené opatrenie na nápravu tak, že je zrejmé, čo sa má odstrániť
(unimobunky situované na parcele č. S. v k. ú. X.) a podľa ktorých ustanovení správny orgán rozhodol
(§ 31 ods. 1 pamiatkového zákona).

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k záveru, že žalovaný a následne v súdnom konaní aj
krajský súd sa vysporiadali so všetkými relevantnými námietkami žalobcu.

Z vyššie uvedených dôvodov mal najvyšší súd za to, že krajský súd nepochybil, ak žalobu v súlade s
ustanovením § 250j ods. 1 OSP zamietol a preto napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove zo 14.
decembra 2012, č. k. 2S/33/2011-51 ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá v spojení s
§ 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 246c ods. 1 prvej

vety OSP, v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 250k ods. 1 OSP tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal,
pretože žalobca v konaní nebol úspešný, a žalovanému žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.