Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, September 17, 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Co/206/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8310208626
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8310208626.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov

JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Daniely Babinovej v právnej veci žalobcov: 1/ U. V., nar. XX.XX.XXXX,
bytom C. XX, zastúpeného JUDr. Jánom Sopiakom, advokátom so sídlom v Humennom, Štefánikova
17, 2/ S. V., bytom T. XXX, 3/ E. U., bytom A. X, A., proti žalovaným: 1/ Ing. E. F., nar. XX.XX.XXXX,
bytom V. F. XXX, 2/ Ing. Y. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom L., X. Y. XXXX, 3/ V. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom
L., F. XXXX, žalovaní v 2. a 3. rade zastúpení žalovaným v 1. rade, o určenie rozsahu dedičstva s prísl.,
o odvolaní žalovaných v 1. až 3. rade proti rozsudku Okresného súdu Humenné zo dňa 25.06.2013 č.k.
10C 104/2010-144 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok okrem výroku o trovách konania vo vzťahu medzi žalobcami v 1., 3.rade
a žalovanými.

M e n í rozsudok vo výroku o trovách konania vo vzťahu medzi žalobcami v 1., 3.rade a žalovanými
tak, že žalobcovi v 1.rade sa priznáva náhrada trov prvostupňového konania vo výške 588,51 Eur a
žalovaní sú povinní spoločne a nerozdielne ju zaplatiť JUDr. Jánovi Sopiakovi, advokátovi, do 3 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalobkyni v 3.rade sa priznáva náhrada trov prvostupňového konania vo výške 70,76 Eur a žalovaní sú
povinní ju zaplatiť spoločne a nerozdielne do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalobcovi v 1.rade sa priznáva náhrada trov odvolacieho konania vo výške 67,88 Eur a žalovaní sú
povinní ju zaplatiť spoločne a nerozdielne JUDr. Jánovi Sopiakovi, advokátovi do 3 dní od právoplatnosti

tohto rozsudku.

Nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu medzi žalovanými a žalobcami v 2.a 3.rade.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že nehnuteľnosti parcela č. 215/2 - zastavané plochy
a nádvoria vo výmere 211 m2 a parcela č. 216/2 - záhrady vo výmere 1639 m2 kat. úz. C., ktoré
boli vytvorené geometrickým plánom vyhotoveným dňa 16.09.2004 č. 253/4, ktorý je súčasťou tohto
rozsudku, patria do dedičstva po nebohom U. V., nar. XX.XX.XXXX, zomrelom dňa XX.XX.XXXX.
Žalovanýmv1.až3.radeuložilpovinnosťzaplatiťžalobcoviv1.radetrovykonania727,59Eur,žalobcovi
v 2. rade vo výške 0 Eur a žalobkyni v 3. rade vo výške 355 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.V dôvodoch rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že pôvodným žalobcom v tomto konaní bol
poručiteľ U. V., ktorý poukazoval na to, že tieto nehnuteľnosti získal darom od svojho otca a od
roku 1957 ich nerušene a nepretržite užíval, obrábal, dokonca v čase výstavby rodinného domu na

tejto nehnuteľnosti vyrábal tehly potrebné na stavbu tohto rodinného domu. Titulom pre nadobudnutie
vlastníckeho práva zo strany poručiteľa je vydržanie týchto nehnuteľností. Súd prvého stupňa zistil,
že parcely č. 215/2 a 216/2 sú súčasťou parcely 216 a 215 kat. úz. C.. Skutočnosť, že tieto parcely
poručiteľ nerušene užíval, potvrdili v konaní viacerí svedkovia, a to E. I., ktorá uviedla, že pozemok
užíval U. V., ktorý si oproti tomuto pozemku postavil rodinný dom. Svedkyňa V. V. potvrdila, že v čase,

keď U. V. staval dom, tak na spornom pozemku sa robili váľky na stavbu rodinného domu a parcelu
užíval ešte aj dedo terajších žalobcov. Svedkovia U. F., Y. Q., E. Q., Juraj M., R. V., E. N. potvrdili,
že sporné nehnuteľnosti užíval poručiteľ, pričom svedkyňa E. N. uviedla, že išlo o nehnuteľnosť, ktorá
sa nachádza za domom I.. Aj svedkovia R. L. a R. U. potvrdili, že nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom
konania, užíval poručiteľ. V súlade s predchádzajúcim názorom odvolacieho súdu mal súd prvého
stupňa za to, že predmetné nehnuteľnosti nadobudol pôvodný žalobca darom od svojho otca, pričom

od roku 1957 tieto nehnuteľnosti nerušene užíval, čo potvrdili vyššie uvádzaní svedkovia a v užívaní
nehnuteľností nebol nikým rušený. V minulosti bola časť spornej parcely ohradená plotom, ktorý v 60-
tych rokoch minulého storočia zrealizoval právny predchodca žalovaných. Právny predchodca žalobcov
U. V., ktorý dňa XX.XX.XXXX zomrel, predmetné nehnuteľnosti nadobudol darom od svojho otca E.
V. , od roku 1957 ich nerušene užíval až do obdobia, kedy si žalovaní nechali vyhotoviť osvedčenie o

nadobudnutí vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam vydržaním a teda do roku 2003, 2004.
Nerušenom užívania týchto nehnuteľností potvrdili všetci vypočutí svedkovia. Preto vyhodnotil žalobu o
určenie rozsahu dedičstva ako opodstatnenú, skonštatoval, že poručiteľ - právny predchodca žalobcov
nadobudol vlastníctvo k týmto nehnuteľnostiam vydržaním v dôsledku nerušenej držby najmenej od roku
1957 do roku 2003.

O trovách konania účastníkov rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Úspešným žalobcom priznal náhradu
trov konania s tým, že trovy konania žalobcu v 1. rade pozostávajú z odmeny právneho zástupcu za
poskytnutú právnu pomoc. Pokiaľ ide o žalobkyňu v 3. rade, táto si uplatnila náhradu trov konania
v súvislosti s účasťou na štyroch pojednávaniach a jednej ohliadke, keď trovy konania na jej strane
pozostávajú z náhrady mzdy v súvislosti s účasťou na pojednávaniach, ako aj z náhrady cestovného.

Žalobca v 2. rade, ktorý si uplatnil trovy konania, tieto v stanovenej lehote nevyčíslil.

Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaní v 1. až 3. rade, ktorí
navrhli rozsudok zmeniť tak, aby žaloba bola zamietnutá, alternatívne navrhli rozsudok zrušiť a vrátiť
vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V dôvodoch odvolania uvádzajú, že súdna prax pripúšťa
žaloby, ktorými sa žalobcovia domáhajú určenia, že porušiteľ bol ku dňu svojej smrti vlastníkom určitej

veci. Rozhodnutie o tom, či určitá vec je predmetom dedičstva po poručiteľovi však prináleží len súdu
v konaní o dedičstve, pričom v konaní podľa § 80 písm. c/ O.s.p. môže súd rozhodnúť len o určení
vlastníckeho práva poručiteľa ku dňu smrti. V zmysle uvedeného zmenou petitu z 02.10.2007 došlo k
prekážke konania a teda konajúci súd mal vec pre nevykonateľný petit zamietnuť. V čase smrti právneho
predchodcu žalobcov už žalovaní boli vlastníci nehnuteľností, ich vlastníctvo bolo zapísané do katastra

nehnuteľností, na základe osvedčenia o vydržaní nebolo nikým spochybnené. To, že došlo k vytvoreniu
dvoch geometrických plánov, na vec nemá žiaden vplyv, keďže záznam v katastri nehnuteľností sa
vykoná až na základe osvedčenia o vydržaní, ktoré predložili len žalovaní a ktorého platnosť nebola
nijako spochybnená. Uvádzajú, že súčasný právny stav parciel 215 a 216 kat. úz. C., ktoré sú zapísané
na LV č. XXX, je daný na základe osvedčenia o vydržaní podľa notárskej zápisnice z 29.12.2004.

Právny predchodca žalobcov sa v pôvodnom podaní domáhal aj určenia neplatnosti tohto osvedčenia,
avšak v tej časti bol jeho návrh zamietnutý. Súd prvého stupňa v prospech žalobcov vyhodnotil výpoveď
starostky Obce C., napriek tomu, že zjavne v rozsahu niekoľkých mesiacov ako štatutárny orgán obce
schválila vydržanie totožných pozemkov rôznym osobám, teda aj žalovaným, čiže jej výpoveď v žiadnom
prípade nemôže slúžiť v prospech len jednej strany. Poukázali na to, že právny predchodca žalobcov

mal v úmysle vyporiadať svoje vlastníctvo vydaním osvedčenia o vydržaní týchto nehnuteľností s tým,
že uvedené parcely boli zamerané a vyčlenené geometrickým plánom zo 16.09.2004, na ktorých sú
aj spoluvlastnícke podiely žalovaných. Napriek tomu, že existovali zámenné zmluvy medzi právnym
predchodcom žalovaných a R. Z. a X. F., právny predchodca žalobcov ich nerešpektoval a hranice
pozemkov si určoval sám. Nakoniec to celé chcel zlegalizovať osvedčením o vydržaní. Po prijatí žiadosti

notárky JUDr. Emílie Čopíkovej, žalovaní nesúhlasili s vypracovaným geometrickým plánom, ani svydržaním vlastníckeho práva právnym predchodcom žalobcov. Žalovaní v konaní predložili písomné
zámenné zmluvy, osvedčenie o dedičstve, platné osvedčenie o vydržaní, taktiež vlastnícke vzťahy
preukázateľné v minulých aj súčasných evidenciách a ukazujú, že sporné miesta sa aj nachádzali

na parcelách, ktoré boli už v minulosti vo vlastníctve žalovaných, resp. ich právnych predchodcov.
ŽalobcoviaodvodzujúsvojtitulodsvojhostaréhootcaE.V.,ktorýmalnehnuteľnostinadobudnúťdaroma
následneichďalejvroku1957darovaťU.V..Anijednaztýchtodomnelýchdarovacíchzmlúvvšaknebola
súdu predložená. Poukazujú v tejto súvislosti na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky
v tom zmysle, že držba nehnuteľnosti opierajúca sa o ústnu zmluvu nemôže viesť k vydržaniu. Ak nie je

dobrá viera držiteľa daná od počiatku, logicky nemôže byť u neho daná ani neskôr. Súd prvého stupňa
sa v rozhodnutí oprel o výpovede svedkov, v zásade ich príbuzných, ktorí však nevedeli jasne vymedziť,
kde by mali byť hranice sporných parciel, ani od ktorého okamihu mali právni predchodcovia žalobcov
držať tieto nehnuteľnosti. Tvrdenia, že parcely sú v prírode oplotené a že je medzi nimi postavený
plot, sú vykonštruované a účelové. Konkrétne tzv. plot má cca 1 - 2 metre a je začiatkom oplotenia
budovaného žalovanými okolo celého pozemku. Jeho smerovanie môže vzbudzovať zdanlivý dojem,

že ide o oddeľovanie pozemku, no vysvetliť a pochopiť sa to dá tým, že na to, aby obecný kanál zostal
mimo oploteného súkromného pozemku, je potrebná viacnásobná zmena smerovania plota. Súd prvého
stupňa pri rozhodovaní o trovách konania tiež neuviedol, z akej sumy bola vypočítaná tarifná odmena.
Nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia rozhodnutia znamená porušenie práva účastníka
na spravodlivé súdne konanie. Pokiaľ ide o trovy konania žalobkyne v 3. rade, táto sa mala zúčastniť 5

pojednávaní, avšak predložila platné cestovné lístky len na dátum 24.02.2009, ako aj hodinový zárobok
na uvedený dátum. Nie je zrejmé, prečo jej bola priznaná náhrada cestovného a náhrada mzdy aj v
súvislosti s účasťou na ďalších pojednávaniach. V zmysle týchto dôvodov navrhli žalovaní podanému
odvolaniu vyhovieť.

Žalobca v 1. rade navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Poukazuje na to, že žaloba, ktorá

bola predmetom tohto konania je bežná a súdy sa ňou bežne zaoberajú a meritórne o takejto žalobe
rozhodujú. Súd prvého stupňa len rešpektoval vykonané dokazovanie, riadil sa názorom odvolacieho
súdu. Za správne považuje aj rozhodnutie o trovách konania účastníkov. Žalobca v 1. rade si uplatnil
náhradu trov odvolacieho konania za vyjadrenie k tomuto odvolaniu.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle zásad vyjadrených v § 212 ods. 1,2 O.s.p. spolu

s konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania
podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných, pokiaľ ide o vec samú,
opodstatnené nie je.

Predmetom tohto konania bola žaloba žalobcov o určenie, že pozemky KN 215/2 a KN 216/2
nachádzajúce sa v kat. úz. C., ktoré boli vytvorené geometrickým plánom č. 9/2004 patria do dedičstva

po ich právnom predchodcovi U. V., ktorý zomrel XX.XX.XXXX.

Základné právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje, že
každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Zmyslom práva na
súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci

konať.

Občianskoprávne vzťahy vznikajú z právnych úkonov alebo iných skutočností, s ktorými zákon vznik
týchto vzťahov spája (§ 2 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

Podľa § 460 Občianskeho zákonníka sa dedičstvo nadobúda smrťou poručiteľa. Predpokladmi dedenia
sú

a/ smrť fyzickej osoby,

b/ existencia dedičstva,c/ spôsobilý dedič.

Odvolací súd poukazuje na to, že určovací návrh spočívajúci v tom, že vec (hnuteľná alebo nehnuteľná)
patrí do dedičstva po poručiteľovi, a teda že ju poručiteľ vlastnil v okamihu svojej smrti, môžu

uplatňovať tí, ktorých práv a povinností sa takéto určenie týka. Takýmito osobami sú poručiteľovi dedičia,
prípadne jeho právni nástupcovia. Žaloba žalobcov - právnych nástupcov U. V., ktorý zomrel v priebehu
tohto konania, o určenie rozsahu dedičstva vo vzťahu k vyššie vymedzeným nehnuteľnostiam preto
zodpovedá kritériám predpokladaným ustanovením § 80 písm. c/ O.s.p.

Žalobcovia ďalej svoj nárok odôvodňovali tým, že ich právny predchodca nadobudol dané nehnuteľnosti
vydržaním, tieto nehnuteľnosti od nepamäti užívala ich rodina, najskôr parcely užíval ich starý otec

E. V., ktorý ich neskôr darovaním prenechal svojmu synovi U. V., ktorý pokračoval v užívaní týchto
nehnuteľností. Nehnuteľnosti, ktoré tvoria predmet sporu, boli vytvorené z častí pôvodných pozemkov
parciel KN 215 a KN 216, nachádzajúcich sa v kat. úz. C..

Geometrický plán č. 9/2004 potvrdzuje, že novovytvorená parcela KN 215/2 vo výmere 211 m2 vznikla
z pôvodnej parcely KN 215 kat. úz. C. a parcela KN 216/2 vo výmere 1639 m2 bola vytvorená z parcely

KN 216 kat. úz. C..

Je zrejmé, že ako spoluvlastníci parciel KN 215 a KN 216 kat. úz. C. sú na LV č. XXX zapísaní žalovaní
v 1. až 3. rade, a to na základe osvedčenia vyhlásenia o vydržaní ich vlastníckeho práva k týmto
nehnuteľnostiam notárskou zápisnicou napísanou 29.12.2004 JUDr. Ivetou Bžanovou, notárkou. Toto
osvedčenie bolo vydané podľa § 63 zákona č. 323/1992 Z.z. v znení neskorších predpisov a podľa

obsahu osvedčenia nehnuteľnosti mali nadobudnúť právni predchodcovia žalovaných dedením v rokoch
1890, 1900 a v 20-tych rokoch minulého storočia a následne v období 70-tych rokoch minulého storočia
ich mali ústne darovať žalovaným. Títo vyhlásili, že od uvedeného obdobia nehnuteľnosti užívajú ako
vlastné, v držbe nie sú rušení a sú považovaní za výlučných vlastníkov týchto nehnuteľností.

Bolo zistené, že parcely KN č. 215 a KN 216 kat. úz. C. boli v minulosti vytvorené geometrickým plánom z

24.11.2004.zobsahuktoréhoplynie,žetietonehnuteľnostivzniklizčastíviacerýchparcielatokonkrétne
z parcely č. 109/1 (LV č. XX), ktorej vlastníkom je Obec C., z parcely č. 454/2 (LV č. XXX), u ktorej je
ako vlastník vedený L. I., z parcely č. 455/2 (LV č. XXX), ktorej spoluvlastníkmi sú viaceré fyzické osoby,
aj žalovaní v 1. až 3. rade, z parcely č. 456/3 (LV č. XX), kde sú ako spoluvlastníci vedené viaceré
fyzické osoby (mimo účastníkov tohto konania) a z parcely č. 53 (LV č. XXX), u ktorej sú vedení viacerí

spoluvlastníci a to aj E. V., právny predchodca žalobcov. Parcely označené pod KN 215 a KN 216 kat.
úz. C. boli v prírode reálne rozdelené a časť týchto parciel, ktoré sú v súčasnosti predmetom konania,
boli nepochybne dlhodobo a nerušene užívané rodinou žalobcov, resp. ich právnych predchodcov, čo v
konaní potvrdili viacerí svedkovia, na výpovede ktorých poukázal aj súd prvého stupňa.

Vydržanie vlastníckeho práva predstavuje nadobudnutie vlastníctva, v danom prípade k nehnuteľnej

veci v dôsledku kvalifikovanej držby veci vykonávanej po zákonom stanovenú dobu. Funkciou vydržania
je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej
vlastníkom, pričom táto dobrá viera (dobromyseľnosť) je podľa platnej právnej úpravy daná „so zreteľom
na všetky okolnosti veci“. Vydržanie tak „hojí“ najmä vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. V
prípade, že zmluva je neplatná pre vadu, o ktorej nemohol nadobúdateľ pri zachovaní obvyklej opatrnosti

vedieť, alebo ak tu výnimočne titul vôbec nie je a nadobúdateľ je so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný, že tu titul je, stane sa nadobúdateľ veci jej oprávneným držiteľom a pri splnení ďalších
podmienok ju vydrží. Účelom vydržania je tak uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom
právnym.

Podľa Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. (účinný od 01.01.1951 do 31.03.1964), vlastnícke právo

k hnuteľnej i nehnuteľnej veci mohol nadobudnúť ten, kto ju držal oprávnene a nepretržite po dobu 3
rokov u hnuteľných vecí a 10 rokov u nehnuteľností. Za oprávneného držiteľa sa považoval ten, kto sozreteľom na všetky okolnosti bol dobromyseľný v tom, že mu vec patrí a to po celú vydržaciu dobu. V
pochybnostiach sa predpokladalo, že držba je oprávnená. Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. účinný
od 01.04.1964 oproti uvádzanému skoršiemu právnemu stavu vydržanie vlastníckeho práva vôbec

neumožňoval, len v podstate rešpektoval vydržaním nadobudnuté vlastníctvo do 31.03.1964. Novelou
tohto právneho predpisu vykonanou zákonom č. 131/1982 Zb. sa opätovne zaviedol inštitút vydržania
(§ 135a) a súčasne sa v ustanovení § 507a ods. 3 - teraz § 865 ods. 3 umožnilo pre vydržanie započítať
aj dobu, po ktorú občan alebo jeho právny predchodca mal vec nepretržite v držbe s tým, že tento čas
neskončí skôr než uplynutím jedného roka od účinnosti tohto právneho predpisu. Pokiaľ ide o dĺžku

vydržacej doby, aj v tomto prípade išlo o tri roky u hnuteľných a 10 rokov u nehnuteľných vecí. Predmety
z majetku v bývalom socialistickom vlastníctve nemohol občan nadobudnúť vydržaním a pokiaľ išlo o
predmet súkromného vlastníctva, výnimku tvorili pozemky, resp. ich časti, ku ktorým sa mohlo zriadiť
právo osobného užívania. Tu však vydržanie nemalo za následok nadobudnutie vlastníctva občanom,
ale iba vznik práva na uzatvorenie dohody o osobnom užívaní pozemku.

Ďalšia novela Občianskeho zákonníka účinná od 01.01.1992 (zákon č. 509/1991 Zb.) podstatne rozšírila

spôsobilosť predmetu vydržania, umožnila vydržať pozemky do vlastníctva držiteľa (nie štátu), umožnila
vydržanie aj voči štátu, ako aj možnosť vydržať vlastnícke právo právnickou osobou.

Žalovaní v konaní spochybňovali titul pre vstup do držby a oprávnenosť držby týchto nehnuteľností
poručiteľom. Už v predchádzajúcom štádiu konania bolo konštatované, že tento záver mohol
byť relevantný vo vzťahu k právnemu predchodcovi žalobcov, ktorým bol E. V.. Menovaný však

preukázateľne predmetné nehnuteľnosti držal a následne ich daroval synovi U. V. (poručiteľovi), ktorý
po dobu svojho života, a to až do času vydania osvedčenia vyhlásenia o vydržaní vlastníckeho
práva v prospech žalovaných v roku 2004, nehnuteľnosti nerušene užíval, čo v konaní potvrdili aj
vypočutí svedkovia. Pokiaľ žalovaní v tejto súvislosti poukazovali na to, že poručiteľ si vynútil užívanie
nehnuteľností, a preto v záujme zamedzenia konfliktov ho ponechávali v nerušenej držbe týchto parciel,

je potrebné uviesť, že tieto ich vyjadrenia v konaní preukázané neboli. So zreteľom na všetky tieto
okolnosti veci tak je správny záver súdu prvého stupňa v tom zmysle, že poručiteľ U. V. začal tieto
nehnuteľnosti užívať zhruba od roku 1957 po ich odovzdaní jeho právnym predchodcom, nehnuteľnosti
dobromyseľne a aktívne užíval a ako už bolo spomínané, v tejto držbe nebol nikým rušený. Išlo pritom o
užívanie nehnuteľností v hraniciach v prírode sčasti ohraničených aj plotom, ktorý v minulosti, v období

60-tych rokov minulého storočia vybudovali právni predchodcovia samotných žalovaných.

Podľa platnej občiansko-právnej úpravy sa oprávnený držiteľ stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite
v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť a po dobu 10 rokov ak ide o nehnuteľnosť (§ 134 ods.
1 Občianskeho zákonníka). Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje len splnenie podmienky oprávnenej
držby. Žiadne ďalšie podmienky pre dôsledok stanovený k dispozícii (nadobudnutie vlastníctva)

neustanovuje. K nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním tak dôjde, ak sú v dobe po nadobudnutí
účinnosti novely Občianskeho zákonníka splnené predpoklady určené v hypotéze citovanej právnej
normy. Do doby, počas ktorej mal oprávnený držiteľ vec v držbe, je potrebné započítať aj držbu
vykonávanú pred 01.01.1992. Účinky súhrnnej právnej skutočnosti vedúcej k vydržaniu tak mohli v
prípade poručiteľa nastať najskôr dňom 01.01.1992.

Poukazujúc na všetky tieto dôvody odvolací súd rozsudok vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené
potvrdil ako vecne správny postupom podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Odvolací súd ďalej konštatuje, že odvolanie žalovaných, pokiaľ ide o rozhodnutie o trovách konania
vo vzťahu medzi účastníkmi, je sčasti dôvodné. Súd prvého stupňa v zásade správne postupoval, keď
v závislosti od výsledku konania o trovách rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a teda podľa zásady

úspechu žalobcov v tomto konaní.

Žalobca v 1. rade bol v tomto konaní zastúpený advokátom, ktorému patrí odmena za vykonané úkony
právnej pomoci a to vo výške 1/13 -tiny výpočtového základu v zmysle § 11 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z.
v znení neskorších predpisov za 1 úkon právnej pomoci. Právnemu zástupcovi žalobcu v 1. rade takpatrí odmena za jednotlivo vykonané úkony právnej pomoci, a to v sume 45,51 Eur za úkon prevzatie
a príprava zastúpenia z 02.05.2007, ako aj za účasť na pojednávaní dňa 02.10.2007. Za účasť na
pojednávaní 30.09.2008 patrí právnemu zástupcovi odmena v rozsahu 1/4-tiny zo sumy 48,63 Eur,

keďže pojednávanie bolo odročené bez prejednania veci, a teda v sume 12,15 Eur (§ 14 ods. 5 písm.
b/ citovanej vyhlášky). Odmena v tejto výške 12,15 Eur patrí právnemu zástupcovi žalobcu v 1. rade aj
za účasť na pojednávaní 03.12.2008 a za účasť na pojednávaní 24.02.2009 mu patrí v tejto súvislosti
odmena vo výške 13,37 Eur (1/4-tina z odmeny 53,49 Eur). Za účasť na pojednávaní 21.10.2009
patrí právnemu zástupcovi odmena vo výške 53,49 Eur, rovnako aj za podanie odvolania 25.11.2009.

Za účasť právneho zástupcu žalobcu v 1. rade na pojednávaniach v dňoch 15.02.2011, 03.05.2011,
28.06.2011 a 05.10.2011 mu patrí odmena po 14,25 Eur, keďže tieto pojednávania boli odročené bez
prejednania veci, za tieto úkony patrí odmena v rozsahu 1/4-tiny z odmeny v sume 57 Eur. Za účasť
na pojednávaní 14.12.2011 patrí právnemu zástupcovi odmena v plnej výške 57 Eur a za účasť na
pojednávaní 04.01.2012, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, mu patrí odmena taktiež v rozsahu 1/4-tiny
v sume 14,67 Eur. Za podanie odvolania 18.01.2012 patrí právnemu zástupcovi odmena v plnej výške

58,69 Eur, ako aj za účasť na pojednávaní 25.06.2013 v sume 60,07 Eur. Za takto poskytnutých 15
úkonovprávnejpomocipatríprávnemuzástupcovižalobcuv1.radeodmenavzmyslevyššieuvedeného
v sume 483,10 Eur. K tejto odmene sa pripočítava aj tzv. režijný paušál (§ 16 ods. 3 citovanej vyhlášky),
a to 5,91 Eur za dva úkony právnej pomoci, spolu 11,82 Eur, 6,31 Eur za dva úkony právnej pomoci,
spolu 12,62 Eur, 6,95 Eur za tri úkony právnej pomoci, spolu 20,85 Eur, 7,41 Eur za 5 úkonov právnej

pomoci, spolu 37,05 Eur, 7,63 Eur za dva úkony právnej pomoci, spolu 15,26 Eur a napokon za jeden
úkon právnej pomoci vo výške 7,81 Eur. Celková výška týchto náhrad predstavuje 105,41 Eur. Odmena
právnemu zástupcovi žalobcu v 1. rade nepatrí za úkony návrh na vydanie predbežného opatrenia
dňa 28.05.2009 a odvolanie proti uzneseniu o tomto predbežnom opatrení (16.06.2009), keďže návrh
žalobcu bol uznesením OS Humenné zo dňa 05.06.2009 č.k. 9C 137/2005-166 v spojení s uznesením

KS Prešov zo dňa 30.06.2009 č.k. 9Co 47/2009-173, zamietnutý.

Spolu tak odmena právneho zástupcu žalobcu v 1. rade za poskytnutú právnu pomoc v štádiu
prvostupňového konania dosahuje sumu 588,51 Eur.

Pokiaľ ide o trovy prvostupňového konania na strane žalobkyne v 3. rade, táto si náhradu trov uplatnila,
a to pokiaľ ide o náhradu mzdy v súvislosti s účasťou na 5 pojednávaniach, ako aj náhradu cestovných

nákladov pri účasti na týchto pojednávaniach. Je však zrejmé, že žalobkyňa v 3. rade preukázala
predložením cestovného lístka a potvrdenia zamestnávateľa o výške svojho hodinového zárobku, takto
vzniknuté trovy len pri účasti na pojednávaní dňa 24.02.2009. Výška cestovných nákladov pri použití
prostriedku železničnej dopravy predstavuje 50,76 Eur a náhrada mzdy pri preukázaní hodinového
zárobku v súvislosti s účasťou žalobkyne v 3. rade na pojednávaní dňa 24.02.2009 predstavuje 20 Eur.

Celková výška trov prvostupňového konania u žalobkyne v 3. rade, tak ako boli preukázané, dosahuje
sumu 70,76 Eur.

Odvolací súd preto postupom podľa § 220 O.s.p. zmenil rozsudok vo výroku o trovách konania vo
vzťahu medzi žalobcami v 1. a 3. rade a žalovanými tak, že žalobcovi v 1. rade sa priznáva náhrada
trov prvostupňového konania vo výške 588,51 Eur a žalobkyni v 3. rade sa táto náhrada priznáva vo

výške 70,76 Eur.

O trovách konania účastníkov v štádiu odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1, 2 O.s.p.
v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. Pokiaľ ide o vec samú, žalobcovia boli v štádiu odvolacieho konania
úspešnými účastníkmi, preto im patrí náhrada vzniknutých trov. Žalobcovia v 2. a 3. rade si túto náhradu
neuplatnili, preto im trovy odvolacieho konania priznané neboli. Pokiaľ ide o žalobcu v 1. rade, tento si

uplatnil náhradu trov odvolacieho konania za vyjadrenie k podanému odvolaniu zo strany žalovaných,
keďtotovyjadreniebolodoručenésúduprvéhostupňadňa03.09.2013.Zataktoposkytnutýúkonprávnej
pomoci patrí právnemu zástupcovi žalobcu v 1. rade odmena vo výške 60,07 Eur (§ 11 ods. 1 vyhl. č.
655/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov). K tejto sume sa pripočítava aj tzv. režijný paušál v sume
7,81 Eur (§ 16 ods. 3 citovanej vyhl.). Celková výška trov odvolacieho konania u žalobcu v 1. rade tak

dosahuje sumu 67,88 Eur.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.