Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, September 11, 2013

Súd: Okresný súd Prievidza
Spisová značka: 8C/174/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812218972
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 09. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beata Gešvantnerová

ECLI: ECLI:SK:OSPD:2013:3812218972.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prievidza sudkyňou JUDr. Beatou Gešvantnerovou v právnej veci navrhovateľa

POHOTOVOSŤ,s.r.ososídlomBratislava,Pribinovaul.č.25,IČO:35807598,zast.FridrichPaľko,s.r.o.,
Bratislava, Gröslingova č. 4 Bratislava, IČO 36 864 421, konajúcim doc. JUDr. Branislavom Fridrichom,
PhD., advokátom a konateľom, proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh navrhovateľa na prerušenie konania z a m i e t a .

Súd návrh z a m i e t a .

Súd navrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa podaným návrhom voči odporcovi domáhal zaplatenia sumy 7270,18,- eur z titulu
majetkovej škody a sumy 1454,04,- eur z titulu nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Prievidza, pretože tento nerozhodol o jeho žiadosti o udelenie
poverenia v exekučnom konaní F - povinný D. Q. v zákonom stanovenej lehote. Uviedol, že napriek
tomu, že prejednávaná vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú
spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas

potrebnýkposúdeniuarozhodnutiu,súdožiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúcierozhodol
až dňa 26.1.2011 rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, pričom konanie začalo dňa
6.8.2010. K rozhodnutiu súdu vo veci teda došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby.

Navrhovateľ považoval za nesprávny postup exekučného súdu aj to, že spôsobom odporujúcim
zákonu, t.j. vykonaním procedúry preskúmania bez splnenia zákonných podmienok vykonal procedúru
preskúmania exekučného titulu - rozsudku rozhodcovského súdu. Podľa jeho názoru všeobecný

súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k
opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná
nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Poukázal na to, že existencia rozsudku rozhodcovského súdu,
ktorý je z pohľadu exekučného súdu materiálne nevykonateľný spôsobuje prekážku veci právoplatne
rozhodnutejazamedzujenavrhovateľoviiniciovaťobčianskesúdnekonanieapožadovaťsúdnuochranu
práva na zaplatenie istiny s príslušenstvom. Takýto postup exekučného súdu navrhovateľ hodnotí
ako nesprávny a v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). V predmetnom prípade

neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými
prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o udelení poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi
dlhej dobe. Nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného
obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorejsa navrhovateľ v predmetnej veci počas súdneho konania nachádza, čo je základným účelom práva
zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy SR. Navrhovateľ sa dozvedel o všetkých okolnostiach priebehu
skutkového deja, ktorý vyústil do spôsobenej škody po doručení upovedomenia o začatí exekúcie.

Majetková škoda teda predstavuje náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná
právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní. Ďalej navrhovateľ v
návrhu uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia
práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup okresného

súdu je takej intenzity, ktorá má za následok zmarenie nútenej vymožiteľnosti majetkového práva
navrhovateľa. Navrhovateľ mohol vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu včas a efektívne
a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zabezpečeniu vymožiteľnosti pohľadávky s
príslušenstvom, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola
zamietnutá a preto bolo potrebné uskutočniť náhradu exekučného titulu. Na podporu nároku na náhradu
nemajetkovejujmyďalejuviedoldôvody:neexistenciaakéhokoľvekúčinnéhovnútroštátnehoprostriedku

nápravy spôsobilého reštituovať vniknutú situáciu, vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných
práv žalobcu vyvolal u členov riadiacich orgánov spoločnosti navrhovateľa a majiteľov pocity frustrácie,
úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, ďalej bol spôsobený
zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít navrhovateľa, strata zisku z realizovaného obchodu
vyvolala hospodársku stratu, nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské

postupy navrhovateľa a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Primeranú
náhradu nemajetkovej ujmy určil vo výške 20% z uplatňovanej istiny s príslušenstvom, t.j. uplatnil si
nárok vo výške 1454,04 eur. Navrhovateľ tiež uviedol, že v zmysle zákonného postupu písomne žiadal
odporcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z.z. , odporca na jeho žiadosť pozitívne nereagoval.

V návrhu navrhovateľ vzniesol námietku zaujatosti, súd preto predložil spis na rozhodnutie o námietke
zaujatosti sudcovOkresnéhosúdu PrievidzaKrajskémusúduvTrenčíne.UznesenímKSTrenčínsp.zn.
4NcC/627/2012-18 zodňa30.10.2012bolorozhodnuté,žesudkyňaJUDr.ValériaPíšovániejevylúčená
z prejednávania a rozhodovania vecí vedenej pod sp. zn. 8C/174/2012. Z dôvodu prerušenia výkonu

funkcie sudcu zákonnej sudkyne bola vec pridelená na rozhodovanie náhodným výberom sudkyni JUDr.
Beate Gešvantnerovej. Krajský súd Trenčín uznesením sp. zn. 4NcC/17/2013-24 zo dňa 24.1.2013
rozhodol, že sudkyňa JUDr. Beata Gešvantnerová nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania vecí
vedenej pod sp. zn. 8C/174/2012.

Odporca písomným vyjadrením zo 14.5.2013 zaujal stanovisko k návrhu navrhovateľa. Poukázal na
zmätočnosť podania - návrhu na začatie konania, pričom navrhovateľ prenáša celú dôkaznú povinnosť
nasúdnapriektomu,žedôkaznébremenoznášasám.Jenepravdivéaklamlivétvrdenie,ženavrhovateľ
nemá vedomosť o spisových značkách uvádzaných exekučných konaní, pretože v týchto konaniach bol
účastníkom konania. Neoznačenie spisových značiek exekučných konaní bolo jedným z dôvodov, pre

ktoré aj Ústavný súd SR odmietol sťažnosti navrhovateľa na porušenie jeho ústavných práv nečinnosťou
exekučného súdu. Nie je zrejmý ďalej ani titul nároku na náhradu škody, pretože namieta nezákonné
konanie v podobe nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora, namieta nesprávny úradný
postup v podobe prieťahov, ďalej uvádza aj rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, čo sa dá vysvetliť ako namietanie nezákonného rozhodnutia. Nie je teda zrejmé, či

uplatňuje nárok z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodov prieťahov, z dôvodu rozhodnutia o
zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia alebo z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote.
Navrhovateľ neuvádza kroky, ktoré podnikol na odstránenie prieťahov v konaní, neuvádza či podal
sťažnosť na zbytočné prieťahy predsedovi okresného súdu, resp. ústavnú sťažnosť. Všeobecný súd
pritom v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, pretože túto

právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR. Ďalej odporca namietal, že dňa 23.4.2012 boli
doručené odporcovi prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, v ktorých bola
obsiahnutá aj žiadosť vo veci, ktorá je predmetom tohto konania. Návrh na súd pritom navrhovateľ podal
už dňa 27.9. 2012, teda pred uplynutím 6-mesačnej lehoty v zmysle § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov /ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“/. Ide preto o predčasne uplatnený
nárok na súde. Navrhovateľ pritom napriek opakovaným výzvam na doplnenie žiadosti tieto nedoplnil,
neuviedol dátumy, kedy sa dozvedel o škode, nepriložil doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú
škodu, neuviedol, či boli podávané sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy, ústavné sťažnosti anedoplnil doklady preukazujúce ohrozenie práv zánikom povinného, jeho insolvenciou, stratou kontaktu
s povinným a podobne. Odporca preto ako orgán príslušný na predbežné prerokovanie podaných
žiadosti nepovažuje nárok navrhovateľa za predbežne prerokovaný.

Odporca ďalej v písomnom vyjadrení uvádza stanovisko k rozhodnutiu o poverení exekútora po 15-
dňovej lehote. Podľa jeho názoru súdna prax už dávnejšie ukázala, že lehota na poverenie exekútora je
výraznou prekážkou, aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je
notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok. S poukazom na príslušné zákonné ustanovenia preto

15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučnom
titule vo veciach, v ktorých bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podaná po
1.6.2011. I prípadné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v
konaní. Zo skutkových okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje
osobitnú právnu úvahu najmä s ohľadom na to, že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich

režimu spotrebiteľských zmlúv. Pokiaľ mal ďalej nesprávny úradný postup spočívať v zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tento postup nemôže byť nesprávnym úradným postupom
na účely zákona č. 514/2003 Z.z. a nemôže ísť

ani o škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím okrem iného je nevyhnutné, aby nezákonnosť rozhodnutia bola
konštatovaná príslušným orgánom, čo v danom prípade nebolo splnené. Z dikcie § 44 ods. 2
Exekučného poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe
zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia a táto sa týka len prípadu, keď súd poverí exekútora
vykonaním exekúcie. Nie je možné logicky predpokladať, že by bol zámer zákonodarcu určiť 15-

dňovú lehotu na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, keďže ide o zložitý
proces posudzovania žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného
titulu. K tvrdenej existencii prieťahov v konaniach poukázal ďalej odporca na znenie § 9 ods. 2
zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.1. 2013. Navrhovateľ v tejto súvislosti nepreukázal
podanie sťažnosti na prieťahy, existenciu právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní,

právoplatného rozhodnutia ESĽP, či právoplatného rozhodnutia ÚS SR, ktorými by bolo konštatované
porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Otázku, či bolo alebo nebolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, je pritom kompetentný preskúmať len Ústavný
súd SR. Odporca ďalej vzniesol námietku premlčania v súvislosti s nesprávnym úradným postupom
keď uviedol, že pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty od

dourčenia žiadosti o udelenie poverenia pred dňom 23.4.2009 /t.j. tri roky pred dňom kedy boli doručené
prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku/, pri každom nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu 30-
dňovej lehoty od doručenia návrhu na zmenu exekútora pred dňom 23.4.2009, pri každom uplatnenom
nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
pred 23.4.2009, pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty od

doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pred 23.4.2009,
vznáša námietku premlčania.

K otázke vyčíslenia škody ďalej odporca poukázal na to, že navrhovateľ nepreukázal existenciu škody
a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické. Poukázal na to, že navrhovateľ

nepreukázal existenciu dlžníka ako základ pre preukázanie toho, čoho sa domáha, rovnako nepreukázal
existenciu právoplatného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia a ani nevymožiteľnosť
pohľadávky. V tejto súvislosti podľa jeho názoru rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie by iba preukázalo nespôsobilosť konkrétneho rozhodcovského rozsudku byť
exekučným titulom a nulitný rozhodcovský rozsudok nepredstavuje prekážku veci rozhodnutej pre

uplatnenie nároku navrhovateľa na súde. Okrem toho navrhovateľ v rámci jeho nároku na majetkovú
škodu by musel preukázať jednak to, že ak by uplatnil nárok novým návrhom na súde, tento by
bez akýchkoľvek pochybností požadovaný nárok voči dlžníkovi navrhovateľovi priznal a jednak to, že
pohľadávkajenevymožiteľnávdôsledkupochybeniaokresnéhosúdu.Tútoskutočnosťvšaknavrhovateľ
nepreukázal a ani nepreukáže vzhľadom k tomu, že niektorí dlžníci by boli insolventní, niektorí po

smrti a pod. K uplatnenej nemajetkovej ujme poukázal odporca na to, že nie je možné prihliadať
na tvrdené „frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery“ členov riadiacich orgánov spoločnosti, pretože
nároky uplatňuje právnická osoba a nie fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým
spôsobom zúčastňujú, pretože im priamo nevzniká žiadna škoda. Okrem toho náhrada nemajetkovejujmy vo výške 20% z istiny a príslušenstva nie je podložená akýmikoľvek reálnymi skutočnosťami, či
rozumnou úvahou. Nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu
úradnému postupu dôjsť, a to i s poukazom na podnikateľskú činnosť navrhovateľa. Navrhovateľ a jeho

praktiky sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európskej komisie /k uvedenému
odporca pripojil k návrhu list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/
A3/RM/kb D /2010/1360/, súdy konštatovali porušenie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve
podnikateľská činnosť navrhovateľa podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých
úrovniach štátnej moci. Navrhovateľ je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky,

zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Odporca preto považuje konanie
navrhovateľa v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže
škoda mala vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej činnosti, pričom aj súdna
moc musí pozornejšie skúmať práve podania navrhovateľa, a to návrhy na vykonanie exekúcie, súdy
musia obzvlášť opatrne zvažovať, či poverenie vydajú alebo nevydajú a podobne, s čím je spojená
vyššia časová náročnosť vykonania procesného úkonu súdom. S poukazom na charakteristiku príčinnej

súvislosti medzi existenciou nesprávneho úradného postupu a vznikom škody alebo nemajetkovej
ujmy, odporca uviedol, že navrhovateľovi žiadna škoda postupom okresného súdu nevznikla. Z dôvodu
nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok pre priznanie náhrady škody v zmysle
zákona č. 514/2003 Z.z., považuje odporca návrhy za neopodstatnené a žiada ich zamietnuť. Zároveň
uplatnil aj nárok na náhradu trov konania.

Navrhovateľ pred vykonaním prvého pojednávania vo veci samej doručil súdu dňa 10.9.2013 návrh
na zrušenie pojednávania spolu s návrhom na prerušenie konania. Návrh zdôvodnil tým, že podal na
Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosť voči rozhodnutiu Krajského súdu v Trenčíne, ktorým bolo
rozhodnuté, že sudcovia Okresného súdu Prievidza nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania

veci a dôsledkom tejto sťažnosti bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia
sudcu povereného prejednávaním veci. O návrhu navrhovateľa na prerušenie konania súd rozhodol na
pojednávaní dňa 11.9.2013 tak, že návrh zamietol. Súd preskúmal návrh navrhovateľa na prerušenie
konania, pričom dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný. Povinnosť súdu prerušiť konanie podľa
§ 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku vzniká len vtedy, ak rozhodnutie závisí od

otázky, ktorú súd nie je oprávnený riešiť. Možnosť súdu prerušiť konanie podľa § 109 ods. 2 písm.
c) Občianskeho súdneho poriadku vzniká len vtedy, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka,
ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. Takouto otázkou môže byť len rozhodnutie o takej
skutočnosti, ktorá je objektívne spôsobilá mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej a nie vo veci týkajúcej
sa ústavnosti rozhodnutia, ktorým bolo rozhodnuté o tom, že sudca nie je vylúčený z prejednávania

a rozhodovania veci. V predmetných veciach bolo pritom rozhodnuté odvolacím súdom o nevylúčení
zákonného sudcu, pričom zákonný sudca je takýmto rozhodnutím viazaný. Preto podanie sťažnosti
navrhovateľa na Ústavný súd Slovenskej republiky proti rozhodnutiu, ktorým sudca nebol vylúčený z
prejednávania a rozhodovania vo veci nemôže byť dôvodom na prerušenie konania, pretože rozhodnutie
vo veci samej nezávisí od tejto skutočnosti, rovnako v uvedenom konaní sa nerieši otázka, ktorá môže

mať význam pre rozhodnutie súdu vo veci samej. Samotné podanie ústavnej sťažnosti a tvrdenie
navrhovateľa o porušení jeho základných práv bez ďalšieho nezakladá žiadny právny následok so
začatými súdnymi konaniami, nespôsobuje automaticky odklad vykonateľnosti uznesenia odvolacieho
súdu, ktorý rozhodoval o nevylúčení zákonného sudcu. Nemožnosť rozhodnúť vo veci samej nastáva
len v prípade podanej námietky zaujatosti, o ktorej nebolo rozhodnuté nadriadeným súdom /§ 16 ods.

3 O.s.p./, pričom o túto situáciu nejde. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na uznesenie NS SR sp. zn.
3Cdo 102/2013 zo dňa 11.3.2013, kde súd v obdobnej veci navrhovateľa proti odporcovi o náhradu
majetkovej a nemajetkovej ujmy /vec vedená na OS Bratislava II/ v súvislosti s námietkou navrhovateľa,
že už pri vyrubovaní súdneho poplatku rozhodoval vylúčený sudca, vyslovil názor, že dôvod na vylúčenie
sudcu nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je

súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo. Dovolací súd preto neuznal námietku navrhovateľa
o existencii procesnej vady v konaní za opodstatnenú. Súdu preto v predmetnej veci len subjektívne
pochybnosti navrhovateľa o zákonnom sudcovi nebránili vo veci ďalej konať a z uvedených dôvodov
súd návrh navrhovateľa na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol.

Navrhovateľ sa na pojednávanie napriek riadne a včas doručenému predvolaniu nedostavil, svoju
neúčasť neospravedlnil. Nedostavil sa ani odporca, ktorý svoju neúčasť písomne ospravedlnil z
dôvodu hospodárnosti konania. Súd preto vo veci konal v neprítomnosti účastníkov konania a vykonal
dokazovanie oboznámením pripojeného spisu tunajšieho súdu sp.zn. 9Er/2817/2010, oboznámenímpísomných vyjadrení účastníkov konania ako aj oboznámením obsahu ostatného spisového materiálu
a zistil nasledovný skutkový a právny stav:

Z pripojeného spisu tunajšieho súdu sp.zn. č. 9Er/2817/2010, povinný D. Q., Ex XXXXX/XX, súd zistil:
Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa 20.10.2010, súd
uznesenímz30.11.2011č.9Er/2817/2010právoplatným12.07.2011vspojenísuznesenímKSTrenčín4
CoE/137/2011 zo dňa 31.05.2011 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celosti zamietol
z dôvodu neplatnosti zmluvného dojednania v spotrebiteľskej zmluve - dohody o vyplnení zmenky. Táto

dohoda ako podklad pre rozhodcovské konanie bola v rozpore s §52 ods. 5 Občianskeho zákonníka.
Spôsob, akým oprávnený vyplnil zmenkovú sumu aj v časti príslušenstva je v rozpore s §4 ods. 6 Zákona
o spotrebiteľských úveroch. Rozhodcovský rozsudok priznal zmenkové úroky vo výške 0,25% denne z
dlžnej sumy. Povaha týchto úrokov má slúžiť ako sankcia za oneskorenie platby. Takéto dojednanie súd
vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle §54 ods. 4 písm. k/ Občianskeho zákonníka.
Pokiaľ teda rozhodcovský rozsudok priznal plnenie na základe zmenky, ktorú vyplnil oprávnený na

základe neplatne uzavretej dohody o vyplnení zmenky, plnenie priznané v rozhodcovskom rozsudku
odporuje §52 ods. 2, §53 ods. 1,2 O.z. a §4 ods. 6 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Keďže teda
rozsudok zaväzoval účastníka na plnenie, ktoré je v rozpore so zákonom, musel súd zamietnuť žiadosť
o udelenie poverenia.
Súd nezistil lustráciou v Spr registri podanú sťažnosť na prieťahy v konaní 9Er/2817/2010.

Oboznámil sa obsah spisu 8C/174/2012. Súd sa oboznámil aj s posudkom doc. JUDr. PhDr. R. T. PhD.
číslo 1/2013. Znalec podľa posudku zisťoval či právo Európskej únie obsahuje zákaz rozhodcovského
konania v spotrebiteľských sporoch. Znalec vychádzal z predpisov Európskej únie, z rozhodnutí
Súdneho dvora Európskej únie a ďalšej literatúry. Primárne právo Európskej únie neobsahuje právomoc
Európskej únie prijímať záväzný prameň práva v oblasti uznávania a výkonu rozhodcovských nálezov.

Newyorsky Dohovor o uznávaní a výkone cudzích rozhodcovských rozhodnutí z roku 1958 má prednosť
pred nariadením Brusel 1. Uviedol ďalej právny rámec uznávania a výkonu rozhodcovského konania.
Rozhodujúci dopad na možnosť rozhodovať spotrebiteľské spory v rámci rozhodcovského konania
majú ustanovenia Smernice č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľský
zmluvách.Základnýmcieľomsmernicejezabezpečiťabysanekalépodmienkyneuplatňovalivzmluvách

uzatváraných so spotrebiteľmi, ak sa uplatnenia nemajú byť záväzné pre spotrebiteľa ale zmluva
má byť ďalej záväzná za tých podmienok že jej plnenie je možné aj bez neprimeraných ustanovení.
Okrem iného citoval že neprijateľná podmienka je taká, ktorá spôsobí značnú nerovnováhu ku škode
spotrebiteľa. Okamžité vylúčenie pôsobnosti smernice je zakotvené v dvoch prípadoch: ak zmluvné
podmienky odrážajú záväzné zákonné a regulačné ustanovenia alebo zásady medzinárodných

dohovorov v ktorých sú členské štáty alebo spoločenstvo zmluvnou stranou. Tiež sa nevzťahuje ani na
definíciu hlavného predmetu zmluvy ani na primeranú cenu a úhradu ako aj tovar a služby dodávané
výmenným spôsobom pokiaľ sú tieto podmienky zrozumiteľné. Medzi výnimku ktorá nespôsobuje
okamžité vylúčenie pôsobnosti smernice možno zaradiť aj podmienku ktorá bola individuálne dohodnutá
ak spotrebiteľ bol schopný ovplyvniť podstatu podmienky. Teda ani skutočnosť že podmienka bola

individuálne dohodnutá nevylučuje uplatnenie článku 3 ods. 2 smernice číslo 93/13 EHS,( ďalej len
smernica ) ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú
štandardnú zmluvu. Podľa znalca príloha obsahuje orientačný a nevyčerpávajúci zoznam podmienok
ktoré možno považovať za nekalé. Tiež podľa jeho záveru nemusí byť zoznam nekalých podmienok
uvedených v prílohe transponovaný do vnútroštátnych právnych predpisov. Podľa tejto prílohy za nekalé

možno považovať aj podmienky ktorých účinkom je to zaviazať spotrebiteľa k podmienkam s, ktorými sa
nemohol oboznámiť ako aj aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou.
Pri porovnaní znenia prekladu v tejto časti prílohy v angličtine francúzštine a nemčine uzavrel že správne
má byť uvedené že za nekalé možno považovať aj podmienky ktoré od spotrebiteľa vyžadujú aby spory
riešil výlučne osobitným typom arbitráže ktorá nie je upravená právnymi predpismi ak kde rozhodcovia

pravdepodobne nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo. Znalcovi nie je známe ustanovenie
akéhokoľvek predpisu ktoré by prikazovalo aplikovať iba slovenské znenie právnych predpisov
Európskej únie. Na podporu tohto výkladu uviedol viacero rozsudkov Súdneho dvora v spotrebiteľských
sporoch. Podľa ich záverov je všeobecný súd povinný pri aplikácii vnútroštátnych ustanovení vykladať
tieto čo najviac vo svetle znenia smernice a jej účelu. Táto požiadavka vyžaduje aby vnútroštátny súd

dal prednosť výkladu ktorý umožní odmietnuť z vlastného podnetu právomoc založenú na základe
nekalej podmienky . Súdny dvor sa nemôže vyjadrovať k všeobecným kritériám na definovanie pojmu
nekalejpodmienky.Každápodmienkamusíbyťskúmanávkonkrétnomprípade.Tiežpoukázalnazávery
Súdneho dvora podľa ktorých sa smernica má vykladať tak, aby vnútroštátny súd na, ktorý je podanážaloba o zrušenie rozhodcovského rozhodnutia, posúdil neplatnosť rozhodcovskej zmluvy pas zrušil toto
rozhodnutie z dôvodu že uvedená zmluva obsahuje nekalú podmienku, hoci spotrebiteľ sa dovolával
tejto neplatnosti nie garancie rozhodcovského konania ale v rámci žaloby o zrušenie rozhodcovského

rozhodnutia. Podľa záveru znalca súdny dvor nekonštatoval, že rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej
zmluve je nekalou podmienkou. Poukázal na rozhodnutie C - 40/08 podľa ktorého sama smernica
vykladať tak že vnútroštátny súd ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského
rozsudku ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa musí hneď potom, ako sa oboznámi s právnymi a
skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej

doložky uvedenej v zmluve v uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v takom podľa
vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných
prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží súdu vyvodiť všetky dôsledky ktoré z toho podľa
vnútroštátneho práva vyplývajú s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.
Podľa znalca z tohto rozhodnutia vyplýva že možnosť preskúmať nekalý charakter zmlúv v konaní o
výkone rozhodcovského rozhodnutia závisí od rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných

pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej
povahy. Tiež poukázal na rozhodnutie C - 76/10 podľa ktorého súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený
výkon právoplatného rozhodcovského rozhodnutia vydaného bez účasti spotrebiteľa, povinnosť aj bez
návrhu posúdiť nekalú podmienku sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere ktorá bola uplatnená v tomto v
rozhodnutí, ak tento súd má na tento účel nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave a podľa

vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať a vyvodiť všetky dôsledky ktoré
z toho vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, že spotrebiteľ nebude viazaný touto podmienkou. Tiež poukázal
na ďalšie predpisy a odporúčania ktoré uprednostňujú riešenie spotrebiteľských sporov mimosúdnym
spôsobom. Záverom znalca bolo to, že rozhodovanie spotrebiteľských sporov v rámci rozhodcovského
konania nie je zakázané. Podľa znalca príkladmo uvedená nekalá podmienka v prílohe smernice písm.

q) ods. 1 sa nemôže aplikovať na rozhodcovské konanie podľa zákona číslo 244/2002 Z.z. z dôvodu
znenia § 31 ods. 3 podľa ktorého „ Rozhodcovský súd použije rovnako ako súd ustanovenia všeobecne
záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa.“ Teda právo Európskej únie všeobecne
bez splnenia osobitných podmienok ochrany spotrebiteľa nezakazuje aby majetkové spory, v ktorých
zmluvnou stranou je spotrebiteľ, mohli byť rozhodované rozhodcom alebo rozhodcovským súdom v

rozhodcovskom konaní.
Navrhovateľ si podaným návrhom uplatnil nárok na zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z
dôvodu nesprávneho úradného postupu tunajšieho súdu, ktorý spočíva v tom, že o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie voči povinnému D. Q. (EX12890/2010) súd rozhodol po uplynutí
zákonom stanovenej doby.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení do 31.12.2012, štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti
tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1. Zákona č. 514/2003 Z.z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon
neustanovuje inak.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení platnom do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote,
nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný

nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení platnom od 31.12.2012 právo na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda.

Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo
jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Po zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je
nedôvodný. Podľa právnej úpravy platnej v čase tvrdeného nesprávneho úradného postupu súdu a
vzniku škody sa za nesprávny úradný postup považuje porušenie povinnosti orgánu verejnej moci
urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci
pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom
chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody pritom má len ten,

komu bola takým postupom spôsobená škoda. Vo všeobecnosti v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.
musia byť pre naplnenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone
verejnej moci splnené všeobecné podmienky, a to nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný
postup, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným
postupom a vzniknutou škodou. Navrhovateľ v konaní nepreukázal splnenie ani jedného zo zákonných

predpokladov zodpovednostného právneho vzťahu.

V prvom rade súd udáva, že navrhovateľ mal možnosť domáhať nápravy postupu exekučného súdu
podaním žiadosti o urýchlené rozhodnutie vo veci priamo v exekučnom konaní, ďalej sa mohol domáhať
svojho práva na súdnu ochranu, práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov využitím

inštitútu ústavnej sťažnosti v súlade s § 127 ods. 1 Ústavy SR. Súd preto skúmal, či navrhovateľ
podal v predmetnom exekučnom konaní sťažnosť predsedovi súdu na prieťahy v konaní v snahe
docieliť urýchlenérozhodnutievoveci. Súdzistil,ževtomtoexekučnomkonaní takátosťažnosťpodaná
nebola. Rovnako nemal súd preukázané, že by navrhovateľ uplatnil svoje právo podaním sťažnosti
Ústavnému súdu SR pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov, práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, práva vlastniť majetok
a práva na ochranu majetku a podobne. Pokiaľ sa navrhovateľ na Ústavný súd s takýmito sťažnosťami
obrátil, boli tieto sťažnosti odmietnuté z dôvodu nedostatku zákonom predpísaných náležitostí podania
sťažovateľa.

Navrhovateľ sa domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu
Okresného súdu Prievidza v exekučnom konaní EX/12890/2010, ktoré je pred tunajším súdom vedené
pod sp.zn. 9Er/2817/2010. Svoj nárok odvodzuje od toho, že v tejto veci bolo rozhodnuté o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až po zákonom stanovenej lehote. Vykonaným dokazovaním
však bolo nepochybne preukázané, že tvrdenia navrhovateľa sa nezakladajú na pravde. V predmetnej

exekučnej veci bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doručená súdu dňa 20.10.2010
a tunajší súd o žiadosti rozhodol dňa 30.11.2010. Exekučným titulom v danej veci bol rozsudok
rozhodcovského súdu.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného do 31.5.2010 súd preskúma žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné

odvolanie.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2010 do 31.5.2011 platila uvedená právna
úprava s tým, že lehota na vydanie poverenia neplatila ak išlo o exekučný titul podľa § 41 ods.
2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku. S účinnosťou od 1.6.2011 do citovaného ustanovenia bola

zavedená len úprava ohľadom exekučných titulov podľa zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v
platnom znení. Novela Exekučného poriadku vykonaná zákonom č. 144/2010 Z.z. teda s účinnosťou
od 1.6.2010 vypustila zákonnú 15-dňovú lehotu na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi pokiaľ
ide o exekučné tituly podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku. V zmysle § 41 ods. 2písm. d/ Exekučného poriadku platného do 31.5.2011 exekučným titulom sú i vykonateľné rozhodnutia
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Podľa dôvodovej správy k tejto novele vyplýva, že
účelom vypustenia zákonnej lehoty bola skutočnosť, že lehota bola výraznou prekážkou na to, aby súdy

mohli objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie pokiaľ išlo o notárske zápisnice a rozhodcovské rozsudky,
zvlášť keď išlo o vymoženie plnenia zo spotrebiteľskej zmluvy. Uvedená novela neobsahovala žiadne
prechodné ustanovenia, preto vzhľadom na to, že išlo o novelu procesných ustanovení Exekučného
poriadku, vzťahuje sa na všetky exekučné konania, v ktorých nebolo rozhodnuté o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie k tomuto dátumu. Následne novelou Exekučného poriadku č.

102/2011 Z.z. s účinnosťou od 1.6.2011 bol §41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku doplnený aj o
exekučný titul - rozhodcovský rozsudok. Uvedená novela procesného charakteru neobsahovala žiadne
prechodné ustanovenia, preto sa vzťahuje na všetky konania, v ktorých súd k 1.6. 2011 nerozhodol
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
V zmysle uvedenej jednoznačnej právnej úpravy po 1.6.2011 neexistovala v exekučnom konaní žiadna
zákonná lehota na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pokiaľ išlo o rozhodcovské rozsudky. Súd

však zastáva názor, že i pred 1.6.2011 sa súdnou praxou rozhodcovské rozsudky považovali za
exekučné tituly podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, zodpovedala tomu aj argumentácia
odvolacíchsúdovanakoniec idôvodovésprávykhoreuvedenýmzákonom,ktorénovelizovali Exekučný
poriadok. Súd prisvedčuje správnosti argumentácie odporcu, že ak sa do zákonnej formulácie
exekučného titulu vložili slová „rozhodnutí rozhodcovských súdov“, išlo len o explicitnejšie ujasnenie

literyzákona,abysapredišlomylnýminterpretáciámtohtoustanovenia. Vtomtosmere je argumentácia
navrhovateľa spočívajúca v tom, že rozhodcovské rozsudky do 1.6.2011 nebolo možné považovať za
exekučné tituly podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadky, a teda sa na ne nevzťahovalo vyňatie
lehoty na vydanie poverenia, účelová. Navrhovateľ ani v exekučných konaniach nikdy nespochybňoval
začlenenie rozhodcovského rozsudku pod citované ustanovenie Exekučného poriadku. Podľa názoru

súdu vychádzajúc z výslovného znenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v ktoromkoľvek znení,
prípadná 15-dňová lehota sa vzťahovala vždy len na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
prípadeaksúdnezistilrozporžiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúcie,návrhunavykonanie
exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Následne sa osobitne upravuje situáciu, keď súd takýto
rozpor zistí a je povinný nie udeliť poverenie ale rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie. Keby bol zámer zákonodarcu pod zákonnú 15-dňovú lehotu vsunúť obe procesné
situácie, nebola by osobitne upravovaná situácia pri zistení rozporu napríklad exekučného titulu so
zákonom. Uvedené má i logické opodstatnenie, pretože pri skúmaní exekučného titulu ide o zložitejší
proces posudzovania zákonnosti priznaného plnenia, a to i v rozhodcovskom rozsudku. Pokiaľ teda
navrhovateľ považuje za nesprávny úradný postup nečinnosť Okresného súdu Prievidza v exekučnom

konaní, v ktorom súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po zákonnej 15-
dňovej lehote, je toto tvrdenie nepravdivé, pretože na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia zákon
lehotu neupravuje.
Vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl.

6 ods. 1 Dohovoru postupom Okresného súdu Zvolen v konaniach vedených pod sp. zn. 27 Er 539/2010
a sp. zn. 22 Er 915/2010 Ústavný súd Slovenskej republiky (Nález Ústavného súdu SR ( Pohotovosť) II.
ÚS 520/2012-39 z 10. júla 2013 o sťažnosti navrhovateľa) rozhodol, že základné práva navrhovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov porušené neboli. Hoci konania na okresnom súde trvali
ku dňu podania sťažnosti 20, resp. 24 mesiacov (súd v oboch prípadoch zamietol žiadosť súdneho

exekútora na vyhovenie exekúcie), ústavný súd v náleze konštatoval, že je významná, priam kľúčová,
skutočnosť, že sťažovateľka pred okresným súdom iniciovala značne vysoký počet exekučných konaní
(ide o stovky až tisíce exekučných konaní - návrhov v typovo obdobných veciach) pričom je nevyhnutné
vziať daný fakt do úvahy, a to smerom ku kritériám posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv
a slobôd iných. K námietke, že okresný súd nerozhodol v zákonom ustanovenej lehote 15 dní, ústavný

súd konštatuje, že z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že zákon upravuje procesnú
lehotu 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor
žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom.
Táto lehota pritom výslovne v zmysle zákona neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) (t.
j. ak je exekučným titulom notárska zápisnica) a d) (t. j. ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok).

Zákon upravuje túto výnimku z dôvodu potreby preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti
exekúcie. Navyše, z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva, že lehota 15 dní by sa
mala vzťahovať na prípad, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so
zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Naopak, zákontakúto lehotu v prípade negatívneho rozhodnutia exekučného súdu neukladá (uvedené platilo aj pred
1. júnom 2010). Navyše, ústavný súd vyslovil právny názor, že pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý
v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem „v primeranej lehote“ obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je

pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty
na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo k porušeniu
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný
súd na takéto lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného
základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Porušenie

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy
nemožno preto bez ďalšieho vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v
zákonom ustanovených lehotách (I. ÚS 86/02, IV. ÚS 440/2012).

K rozhodnutiu súdu došlo po 41 dňoch od doručenia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, pričom súd podrobne a precízne vo svojom sedemstranovom rozhodnutí uviedol v čom

konkrétne vidí nezákonnosť exekučného titulu, poukázal na príslušnú právnu úpravu týkajúcu sa
povahy prisúdeného plnenia, neplatnosti uzavretej dohody o vyplnení zmenky, preto rozhodnutie
vyžadovalo isté prvky zložitosti a náročnosti. Tak ako súd vysvetlil vyššie, doba na rozhodnutie o
zamietnutie žiadosti v prípade, keď zistil nesúlad exekučného titulu so zákonom, neplynula, pričom
vzhľadom na potrebu posudzovať povahu prisúdeného plnenia v rozhodcovskom rozsudku, platnosť

rozhodcovskej doložky, uvedené vyhodnotiť aj z pohľadu ochrany spotrebiteľa, považuje súd
rozhodnutie v uvedenej lehote za rozhodnutie v primeranej lehote so záverom, že súd postupoval aj
vzhľadom na veľké množstvo exekučných konaní vyvolaných navrhovateľom plynule a s osobitnou
rýchlosťou.

Navrhovateľ tiež namietal, že Okresný súd Prievidza nesprávne úradne postupoval, keďže rozhodol o
žiadosti o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie tak, že nevydal poverenie, ale žiadosť o udelenie
poverenia zamietol. Tvrdil, že exekučný súd zasahujúc do skutkových a právnych tvrdení obsiahnutých
v rozhodcovskom rozsudku sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie
exekučného titulu, pričom nebol ani legitímne schopný k vykonávaniu takýchto úkonov. Súd vytvoril stav

reálnej nevymožiteľnosti istiny a príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej. Na jednej strane
existuje relevantný exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý už nie je možné zrušiť a je z
pohľaduexekučnéhosúdumateriálnenevykonateľnýanadruhejstraneniejemožnéiniciovaťobčianske
súdne konanie a požadovať súdnu ochranu na zaplatenie istiny s príslušenstvom, pretože existenciou
rozsudku rozhodcovského súdu je vytvorená prekážka veci rozhodnutej.

Podľa § 45 ods. 1,2 zákona o rozhodcovskom konaní /zákon č. 244/2002 Z.z./ súd príslušný na výkon
rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému
bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie
zastaví okrem iného i z dôvodu ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania

na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo
exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm.
b/ alebo c/.

Vychádzajúc zo skutkových tvrdení navrhovateľa s poukazom na citované ustanovenia zákona č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v spojitosti s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd nepovažoval
návrh navrhovateľa za dôvodný. V tejto súvislosti súd dáva do pozornosti výklad pojmu nesprávneho
úradného postupu, ktorý uviedol NS SR vo svojom rozsudku 4Cdo 24/2004, uverejnený pod

publikačným č. Rc 23/2011, podľa ktorého pojem nesprávny úradný postup nemá legálnu definíciu, v
súlade s rozhodovacou praxou súdov ho možno vymedziť ako porušenie právnou normou ustanoveného
predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý - či už
súvisí s rozhodovacou činnosti štátneho orgánu alebo s ňou nesúvisí, nenašiel svoj bezprostredný výraz
vo vydanom rozhodnutí. Z uvedeného teda vyplýva, že postup súdu zahrňujúci právne posúdenie veci,

skutočnosť, že súd je oprávnený v exekučnom konaní preskúmavať exekučný titul, na tento účel zistiť
skutkový stav, vybrať, aplikovať zvolený právny predpis na skutkový stav, ktorý následne nájde výraz vo
vydanom rozhodnutí, nemožno považovať za nesprávny úradný postup na účely zákona č. 514/2003
Z.z. a zodpovednosť štátu za takýto nesprávny úradný postup je vylúčená. Už vôbec neprichádza doúvahy zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, pretože ani jedno rozhodnutie
z tohto druhu nebolo zrušené pre nezákonnosť. Navrhovateľ sa však svojho práva na náhradu škody
z titulu nezákonného rozhodnutia ani nedovoláva. Oprávnenie a zároveň povinnosť exekučného súdu

skúmať exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu pred udelením poverenia vyplýva nielen z
horecitovaných zákonných ustanovení, ale i z takmer jednotnej a dlhodobej súdnej praxe, podporovanej
i rozsudkami Súdneho dvora Európskej únie, a to najmä vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL
proti Cristina Rodríguez Nogueira /C-40/08/, ktorý rozhodol pri riešení prejudiciálnej otázky v súvislosti
so spotrebiteľskými zmluvami o otázke právomoci vnútroštátneho súdu v tom zmysle, že súd môže

ex offo preskúmať nekalú povahu rozhodcovskej doložky v prípade právoplatného rozhodcovského
rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne
procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade
prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho
práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný. Súd len
príkladmo dáva do pozornosti ďalej i uznesenie NS SR sp.zn. 3Cdo 146/2011 zo dňa 13.10.

2011, uverejnené pod Rc 46/2012, kde právna veta znie: „Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie
exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a
zároveňpovinnýskúmať,čirozhodcovskékonanieprebehlonazákladeuzavretejrozhodcovskejzmluvy.
Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom
prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal

rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku
vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde
najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný“.
V zmysle uvedeného rozhodnutia je správnosť postupu exekučného súdu, ktorý „vstupuje“ do rozsudku

rozhodcovského súdu a posudzuje platné uzavretie rozhodcovskej doložky potvrdená, pričom súd
udáva, že i pred vydaním tohto uznesenia NS SR bola súdna prax v exekučných konaniach v tomto
smere takmer jednotne ustálená. Súd však uvádza, že NS SR v citovanom rozhodnutí uvádza i
záver, že keby súd akceptoval vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc, išlo
by o akceptáciu rozhodnutia nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Preto je podľa názoru súdu

nesprávny názor navrhovateľa, že vydaný rozhodcovský rozsudok tvorí prekážku veci rozhodnutej,
pretože rozhodcovský rozsudok ako tzv. paakt, nikdy nemal účinky právoplatného a vykonateľného
rozsudku /viď i ÚS IV. 78/2011/. Právna teória definuje tzv. ničotný akt /paakt/ i v tých prípadoch, keď
vydal akt niekto, kto k tomu nemal právomoc. Ničotný akt nemá účinky právneho aktu, môže však mať
účinky obdobné ako neplatný právny úkon, t.z. môže zakladať záväzok toho, kto ničotný akt vydal k

náhrade škody voči tomu, kto bol v dobrej viere, že ide o právny akt štátneho orgánu. Na podporu toho
záveru súd poukazuje na § 106 ods. 1 O.s.p., v ktorom je upravený postup súdu na prejednanie veci
aj vtedy, ak sa zistí, že vec nemôže byť podľa práva SR podrobená rozhodcovskej zmluve, alebo že
rozhodcovská zmluva je neplatná. Pokiaľ teda rozhodcovská zmluva alebo doložka je neplatná, nebráni
to veriteľovi uplatňovať svoje právo na súde bez hrozby prekážky veci rozsúdenej v prípade vydania

rozhodcovského rozsudku. NS SR pripustil možnosť exekučného súdu skúmať materiálnu správnosť
rozhodcovskéhorozsudkuzhľadískuvedenýchv§45zákonač. 244/2002Z.z.orozhodcovskomkonaní
a následne exekúciu zastaviť ďalej aj v uznesení sp. zn. 5Cdo 291/2010 z 29.3. 2011. Tento názor
vyplýva i z rozhodovacej činnosti ÚS SR - uznesenie IV.ÚS 60/2011 zo dňa 3.3. 2011, v ktorom Ústavný
súd SR odmietol sťažnosť práve navrhovateľa v súvislosti s postupom Okresného súdu Prievidza vo

veci 16Er/2085/2009, v ktorom bola žiadosť o udelenie poverenia zamietnutá, keď uviedol, že pokiaľ je
podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskum materiálnej
stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkon rozhodcovského rozsudku
splnená /§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní/, potom postup všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí
dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho poriadku, je legitímny.

V zmysle uvedeného sú potom tvrdenia navrhovateľa o nesprávnom úradnom postupe súdu
neopodstatnené. Navrhovateľovi nemohla za žiadnych okolností vzniknúť tvrdená materiálna škoda,
resp. nemateriálna ujma. Pokiaľ exekučný súd dôsledne a precízne posudzoval či rozhodcovský
rozsudok nepriznáva plnenie, ktoré je plnením nemožným, nedovoleným alebo v rozpore s dobrými

mravmi a vyvodil právny záver, že plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je práve takýmto
plnením, bol tento jeho postup legitímny. Okrem toho je potrebné zdôrazniť, že exekučné súdy
oprávnenému/navrhovateľovi/zamietaližiadosťoudeleniepoverenianavykonanieexekúcienazáklade
predkladaných rozhodcovských rozsudkov už od roku 2009, preto nemohol odôvodnene očakávať ajv nasledujúcich rokoch, že súd bude na základe obdobných exekučných titulov exekúciu pripúšťať a
vydávať poverenia na vykonanie exekúcie. Oprávnený pritom neustále predkladal tieto exekučné tituly
na vykonanie exekúcie napriek už dlhšiu dobu ustálenej súdnej praxi. Za takéhoto stavu sa teraz nemôže

odvolávať na nemožnosť ďalšieho uplatnenia svojho práva zo zmlúv o úvere pred súdom v dôsledku
veci rozsúdenej. Tento stav zapríčinil jedine oprávnený a pokiaľ mu vznikla škoda alebo nemajetková
ujma, zodpovedá si za ňu sám.

Na základe uvedených skutočností súd dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nebol podaný dôvodne,

a preto ho v celom rozsahu zamietol.

Onáhradetrovkonaniabolorozhodnutépodľa§ 142ods. 1O.s.p.. Vkonaníbolúspešnýodporca, tento
náhradu trov konania neuplatnil, nešpecifikoval, preto súd o jeho trovách ani nerozhodoval. Náhradu
trov konania uplatnil navrhovateľ, ktorý však v konaní úspešný nebol, jeho návrh súd zamietol, preto
mu náhrada trov konania neprináleží.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd
v Trenčíne prostredníctvom tunajšieho súdu vo dvoch vyhotoveniach. Odvolanie musí obsahovať
označenie účastníkov konania, voči ktorému rozsudku smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie
napáda, v čom odvolateľ vidí nesprávnosť rozhodnutia alebo postupu súdu, čoho sa odvolaním

domáha, musí byť podpísané a datované. Odvolanie možno odôvodniť len z dôvodov podľa § 205
ods.2 O.s.p..