Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 20, 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/359/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3111209523
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 11. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3111209523.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr. Alice
Beňovej a JUDr. Ivety Martinákovej v právnej veci navrhovateľa F. X., bytom v Z. F. nad V., Dr. I. F.
XXXX/X, zastúpeného T. kanceláriou F. s.r.o., so sídlom v F., B. XXXX/X proti odporcovi Q. republika -
zastúpená F. Q. Q. republiky, I. námestie XX, B., o náhradu škody, o odvolaní odporcu proti rozsudku
Okresného súdu Trenčín zo dňa 15. apríla 2013, č.k. 22C/96/2011-119, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej výrokovej vyhovujúcej časti a vo výroku o
náhrade trov konania p o t v r d z u j e.

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 5.827,38
Eur, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Vo zvyšnej časti

návrh navrhovateľa zamietol. Navrhovateľovi uložil povinnosť nahradiť odporcovi trovy konania vo výške
39,57 eur, a to na účet odporcu, vedený v Štátnej pokladnici č.ú. 7000144516/8180, a to do troch
dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vychádzal zo zistenia, že navrhovateľ sa podaným návrhom
domáhal proti odporcovi náhrady škody vo výške 24.776,18 eur z dôvodu nezákonného rozhodnutia o
vznesení obvinenia a z dôvodu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe. Z vykonaného dokazovania mal
súd prvého stupňa za preukázané, že dňa 20.02.2004 bolo voči navrhovateľovi na základe uznesenia

Prezídia PZ, Úradu proti korupcii, odbor boja proti korupcii, Stred Banská Bystrica č. SJP-30/OVOZTČ-
BB-2003 vznesené obvinenie pre pokračovací trestný čin nedovoleného prekročenia štátnej hranice
podľa § 171a ods. 1, ods. 4 písm. b) Trestného zákona a pre trestný čin založenia, zosnovania a
podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185 ods. 1 Trestného zákona. Proti
predmetnému uzneseniu navrhovateľ sťažnosť nepodal. Následne dňa 21.02.2004 Okresný súd Trenčín
uznesením, č.k. 3Tp 20/2004 rozhodol o jeho vzatí do väzby z dôvodov podľa § 67 ods. 1 písm. a), b)

a c) Trestného poriadku. Proti predmetnému uzneseniu navrhovateľ podal sťažnosť, o ktorej rozhodol
Krajský súd v Trenčíne na neverejnom zasadnutí dňa 25.03.2004 v konaní, sp. zn. 1Tpo 8/2004, a
to tak, že sťažnosť zamietol. Dňa 09.07.2004 si podal navrhovateľ žiadosť o prepustenie z väzby; o
tejto žiadosti rozhodol Okresný súd Trenčín dňa 03.08.2004 v konaní, sp. zn. 3Tp 94/2004, a to tak, že
žiadosť zamietol. Proti predmetnému uzneseniu navrhovateľ podal sťažnosť, o ktorej rozhodol Krajský
súd v Trenčíne na neverejnom zasadnutí dňa 02.09.2004 v konaní, sp. zn. 3Tpo 85/2004, a to tak,

že sťažnosť zamietol. Dňa 06.08.2004 podal okresný prokurátor žiadosť o predĺženie lehoty väzby;
o tejto žiadosti rozhodol Okresný súd Trenčín dňa 09.08.2004 v konaní, sp. zn. 3Tp 112/2004, a to
tak, že predĺžil lehotu väzby u navrhovateľa do 20.02.2005. Proti predmetnému uzneseniu navrhovateľ
podal sťažnosť, o ktorej rozhodol Krajský súd v Trenčíne na neverejnom zasadnutí dňa 14.09.2004 v
konaní, sp. zn. 2Tpo 61/2004, a to tak, že sťažnosť zamietol. Navrhovateľ bol z väzby prepustený až dňa
07.01.2005. Dňa 04.11.2008 na základe uznesenia Úradu špeciálnej prokuratúry č. VII/1 Gv 108/07-26

bolo trestné stíhanie voči jeho osobe podľa § 215 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku zastavené,pretože bolo nepochybné, že sa nestali skutky, pre ktoré sa viedlo trestné stíhanie. Navrhovateľ podal na
Ministerstvo spravodlivosti žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody dňa 28.09.2010.
Dňa 24.03.2011 ministerstvo navrhovateľovi oznámilo, že jeho žiadosti nebolo vyhovené. Nárok na

náhradu škody z dôvodu nezákonného rozhodnutia, ktorým má byť rozhodnutie o vznesení obvinenia
zo dňa 20.2.2004 súd prvého stupňa posúdil v zmysle zákona č. 58/1969 Zb., nakoľko bolo vydané
ešte pred účinnosťou zákona č. 514/2003 Z. z., t. j. pred dňom 01.07.2004. V zmysle ustanovenia §
3 je podmienkou na priznanie nároku na náhradu škody voči štátu skutočnosť, že voči nezákonnému
rozhodnutiu účastník využil možnosť podať odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť. Z

pripojeného trestného spisu však vyplýva, že navrhovateľ proti predmetnému rozhodnutiu (uzneseniu
o vznesení obvinenia) nepodal žiadny opravný prostriedok, a preto jeho nárok z titulu nezákonného
trestného stíhania resp. nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia mu nemôže byť priznaný. Súd
preto návrh navrhovateľa na náhradu škody z tohto titulu zamietol ako nedôvodný. Pokiaľ ide o nárok
navrhovateľananáhraduškodyspôsobenúrozhodnutímoväzbe,vtomtoprípadebolomedziúčastníkmi
sporné, aký právny predpis sa vzťahuje na nárok navrhovateľa na náhradu škody, či ide o zákon

č. 58/1969 Zb. alebo zákon č. 514/2003 Z. z. Spomínaný spor medzi účastníkmi vyvoláva otázka,
či rozhodnutím o väzbe sa myslí iba uznesenie o vzatí do väzby zo dňa 21.2.2004, kedy by sa na
nárok navrhovateľa vzťahoval zákon č. 58/1969 Zb., alebo rozhodnutím o väzbe je aj rozhodnutie o
zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby zo dňa 3.8.2004 a následné rozhodnutie o predĺžení väzby
zo dňa 9.8.2004, na ktoré by sa už vzťahoval zákon č. 514/2003 Z. z. Pre výklad pojmu rozhodnutie

o väzbe súd poukázal na ustanovenie § 72 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku,
podľa ktorého rozhodnutím o väzbe sa rozumie aj rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o prepustenie z
väzby a aj rozhodnutie o predĺžení väzby. Aj napriek tomu, že uvedený zákon v čase rozhodovania o
väzbe navrhovateľa nebol ešte účinný, avšak nakoľko Trestný poriadok, účinný do 01.01.2006 legálnu
definíciu pojmu rozhodnutie o väzbe neobsahoval, súd pri svojom výklade o obsahu pojmu rozhodnutie

o väzbe vychádzal práve z citovaného ustanovenia. Preto súd prisvedčil tvrdeniu navrhovateľa o tom,
že rozhodnutie o väzbe nie je iba jeho rozhodnutím o vzatí do väzby, ale aj následné rozhodnutia,
ktorýmisaväzbapredlžovalaaleboktorýmisamenildôvodväzbyapodobne.Pokiaľideonáhraduškody
spôsobenej rozhodnutím o vzatí obvineného do väzby zo dňa 21.02.2004 súd aplikoval zákon č. 58/1969
Zb., nakoľko toto rozhodnutie bolo vydané ešte pred účinnosťou zákona č. 514/2003 Z. z., t. j. pred dňom

01.07.2004. Odporca v rámci konania vzniesol námietku premlčania na nároky navrhovateľa uplatnené
z dôvodu rozhodnutia o väzbe, preto sa súd najprv zaoberal skutočnosťou, či nárok navrhovateľa
je premlčaný alebo nie. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že na základe uznesenia
Úradu špeciálnej prokuratúry zo dňa 04.11.2008, č. VII/1 Gv 108/07-26, bolo trestné stíhanie voči
navrhovateľovi ako obvinenému podľa § 215 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku zastavené. Predmetné

rozhodnutie bolo navrhovateľovi doručené dňa 11.11.2008, avšak právoplatnosť nadobudlo až dňa
8.12.2008. Práve od tohto dátumu plynula navrhovateľovi premlčacia lehota v dĺžke 1 roka, v rámci ktorej
si mal uplatniť svoj nárok na náhradu škody. Navrhovateľ však podal na Ministerstvo spravodlivosti SR
žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody až dňa 28.09.2010, t. j. po jej uplynutí, a
preto súd v tejto časti vyhodnotil námietku premlčania, vznesenú zo strany odporcu, vo vzťahu k väzbe

trvajúcej od 21.02.2004 do 02.08.2004 za dôvodnú a z tohto dôvodu návrh navrhovateľa v tejto časti
zamietol. Na škodu spôsobenú rozhodnutím o zamietnutí žiadosti obvineného o prepustenie z väzby
zo dňa 03.08.2004 a rozhodnutím o predĺžení lehoty väzby zo dňa 09.08.2004 súd prvého stupňa
aplikoval zákon č. 514/2003 Z. z., nakoľko tieto rozhodnutia boli vydané po 01.07.2004. Súd podľa tohto
zákona posudzoval nárok na náhradu škody za väzbu trvajúcu od 03.08.2004 do 07.01.2005. Odporca

v rámci konania vzniesol námietku premlčania na nároky navrhovateľa uplatnené z dôvodu rozhodnutia
o väzbe, preto sa súd najprv zaoberal skutočnosťou, či nárok navrhovateľa je premlčaný alebo nie. V
zmysle § 19 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. premlčacia doba v prípade zodpovednosti štátu na
náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe je 3-ročná a plynie odo dňa, kedy sa poškodený o
škode dozvedel, pričom neplynie odo dňa podania žiadosti o predbežné prerokovanie až do skončenia

tohtoprerokovania(vprejednávanomprípadeod 28.09.2010do24.03.2011).Dňom,kedysapoškodený
o škode dozvedel, je podľa názoru súdu deň doručenia uznesenia o zastavení trestného stíhania, t.
j. deň 11.11.2008. Súd je preto toho názoru, že 3-ročná premlčacia doba pre uplatnenie nároku na
náhradu škody za väzbu trvajúcu od 03.08.2004 do 07.01.2005 do dňa podania žaloby (28.04.2011)
neuplynula, preto námietku premlčania zo strany odporcu považoval za nedôvodnú. Navrhovateľ si

z dôvodu väzby v trestnom konaní uplatnil tieto nároky: a) nárok na náhradu trov nutnej obhajoby,
b) nárok na náhradu straty na zárobku, c) nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. V prejednávanom
prípade bola preukázaná skutočnosť podľa § 8 ods. 5 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z., že trestné
stíhanie voči navrhovateľovi bolo zastavené z dôvodu, že bolo nepochybné, že sa nestali skutky, prektoré sa viedlo trestné stíhanie. Súd v zmysle ods. 6 § 8 citovaného zákona skúmal, či neexistuje
skutočnosť, pre ktorú by navrhovateľovi právo na náhradu škody nevzniklo, avšak takúto skutočnosť
nezistil. Ďalším predpokladom pre zodpovednosť štátu je existencia škody a príčinnej súvislosti. Súd

prvého stupňa konštatoval, že navrhovateľ v postavení obvineného má právo zvoliť si obhajcu, pričom
využitím tohto práva došlo k zmenšeniu jeho majetkového stavu t.j. ku škode, pričom v prejednávanom
prípade išlo o nutnú obhajobu, čiže prípad, keď štát považuje zastúpenie obvineného kvalifikovaným
obhajcom za nutné vzhľadom na zložitosť alebo závažnosť situácie alebo trestnej činnosti. Preto súd
úkony obhajcu, ktoré boli vykonané za účelom zrušenia väzby ako prostriedku na obmedzenie slobody

obvineného, považoval za také, ktoré sú v príčinnej súvislosti s rozhodnutím o väzbe. Z pripojených
spisov mal preukázané vykonanie 2 úkonov právnej služby v období od 03.08.2004 do 07.01.2005 (iba
vykonanie úkonov právnej služby v tomto období považoval súd za také, ktoré sú v príčinnej súvislosti
s nezákonnými rozhodnutiami o väzbe), za čo advokátovi patrila odmena vo výške 2 x 150,50 eur +
paušálna náhrada režijných výdavkov vo výške 2 x 4,51 eur (136,- Sk), t. j. súhrnne vo výške 310,02
eur. Vzhľadom na uvedené, súd z titulu zaplatených trov obhajoby navrhovateľovi priznal sumu vo

výške 310,02 eur a vo zvyšnej časti návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol. Čo sa týka nároku na
náhradu straty na zárobku z tohto titulu si navrhovateľ uplatnil náhradu škody za obdobie od 20.04.2004
do 07.01.2005 vo výške 40.000,- Sk, t. j. 1.382 eur. Pri uplatnení tohto nároku navrhovateľ vychádzal
z toho, že pred vznesením obvinenia pracoval ako živnostník, pričom podľa predloženého potvrdenia
Daňového úradu v Novom Meste nad Váhom zo dňa 03.02.2009 mal čistý príjem za rok 2003 43.128,-

Sk, t. j. 1.431,58 eur. Vzhľadom na ustanovenia § 447 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 89 ods. 1,
§ 138 ods. 1, 8 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení súd postupoval primerane a za denný
vymeriavací základ pre určenie výšky úrazovej renty u navrhovateľa použil 1/365-inu sumy 43.128,-
Sk, t. j. 1.431,59 eur/365 = 3,92 eur, a preto sumu úrazovej renty za 1 deň určil 80 % z 3,92 eur =
3,14 eur. Nakoľko väzba trvala od 03.08.2004 do 07.01.2005, t. j. 158 dní, výšku straty na zárobku

určil sumou 496,12 eur. Vo zvyšnej časti návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol. Čo sa týka
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy z tohto titulu si navrhovateľ uplatnil náhradu za každý deň
nezákonnej väzby vo výške 1.800,- Sk, t. j. za každý deň väzby sumu 59,75 eur, čo za 158 dní väzby
činí 9.440,50 eur. Nakoľko zákon upravuje, že výška nemajetkovej ujmy, spôsobenej rozhodnutím o
väzbe, je najmenej jedna tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve

Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý, aj začatý deň pozbavenia
osobnej slobody, pričom súd zistil, že výška priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v
hospodárstve Slovenskej republiky za rok 2003 je 14.365,- Sk, t. j. 476,83 eur, výška minimálnej
nemajetkovej ujmy za 1 deň väzby u navrhovateľa je 478,80 Sk, t.j. 15,89 eur. Z vyjadrenia navrhovateľa
a jeho právneho zástupcu mal súd preukázané, že navrhovateľ pracoval ako živnostník. Z výpisu zo

živnostenského registra súd zistil, že podnikateľskú činnosť ako živnostník navrhovateľ ukončil dňa
10.2.2005. Podľa výpisu zo Sociálnej poisťovne neskôr už podnikateľskú činnosť nevykonával, pracoval
v rámci pracovného pomeru u viacerých zamestnávateľov, naposledy od 1.2.2012 pre spoločnosť K.&K.
s.r.o.. Z pripojeného spisu Okresného súdu Trenčín sp.zn. 17C 186/2005 súd zistil, že manželstvo
navrhovateľa s manželkou D. bolo právoplatne rozvedené dňa 8.3.2006, pričom dôvodom jeho rozvratu

bolo spolužitie navrhovateľa s inou ženou a jeho opustenie spoločnej domácnosti. Preto súd prijal záver,
že z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že tvrdenie navrhovateľa o tom, ako mu väzba
spôsobila neuveriteľnú ujmu v rodine, nie je pravdivé. Súd mal však preukázané, že po ukončení väzby
navrhovateľ skončil s podnikateľskou činnosťou a svoj príjem sa snažil zabezpečiť si prostredníctvom
závislej práce ako zamestnanec. Jedinou skutočnosťou, relevantnou pre zvýšenie minimálnej výšky

nemajetkovej ujmy v prejednávanom prípade, je ukončenie podnikateľskej činnosti navrhovateľa, a preto
súd priznal navrhovateľovi nemajetkovú ujmu v rozsahu 2-násobku jeho minimálneho základu, t. j. v
rozsahu 2 x (158 x 15,89 eur) = 5.021,24 eur. Zvýšenie nad tento rozsah v prejednávanom prípade
nepovažoval za dôvodné, a preto v prevyšujúcej časti návrh navrhovateľa zamietol. O náhrade trov
konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p., nakoľko v konaní úspešnejším účastníkom bol odporca

(žaloba sa zamietla v časti 19.002,80 eur), súd priznal odporcovi náhradu trov konania vo výške 52,96
%, nakoľko navrhovateľ bol úspešný v časti 23,52 % a odporca v časti 76,48 %. Čistý úspech odporcu
tak predstavuje časť vo výške 52,96 %. Odporca si trovy konania uplatnil podaním zo dňa 17.04.2013.
V rámci uplatnených trov si vyčíslil hotové výdavky, súvisiace s cestovaním odporcu na pojednávania
dňa 17.02.2012, 18.04.2012, 08.06.2012 a 15.04.2013. Odporca si uplatnil cestovné na pojednávania

17.02.2012, 18.04.2012 a 08.06.2012 služobným motorovým vozidlom (39,42 eur, 53,48 eur a 56,31
eur) a na pojednávanie dňa 15.04.2013 verejnou hromadnou dopravou vo výške 18,68 eur. Súd prvého
stupňa priznal odporcovi cestovné ako pri ceste hromadným dopravným prostriedkom, ktorého výšku
ustálil na 9,34 eur za 1 cestu na základe predložených cestovných dokladov. Odporca sa zúčastnilnasledujúcichpojednávaní:17.02.2012,18.04.2012,08.06.2012a15.04.2013,apretoodporcovivznikol
nárok na cestovné vo výške 8 x 9,34 eur, t. j. vo výške 74,72 eur. Nakoľko odporca má nárok na náhradu
trov konania vo výške 52,96 %, súd zaviazal navrhovateľa na zaplatenie sumy vo výške 39,57 eur na

účet odporcu.

Proti tomuto rozsudku, a to jeho výrokovej vyhovujúcej časti a vo výroku o náhrade trov konania, podal v
zákonnej lehote odvolanie odporca. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej
časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Namietal, že súd prvého stupňa na základe vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne právne posúdil vec. Zároveň namietal

nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, čím je daný odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a) v
spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. Dôvodil, že súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, keď
konštatoval, že rozhodnutiami o väzbe sú (okrem uznesenia o vzatí obvineného do väzby) aj rozhodnutie
o zamietnutí žiadosti obvineného z väzby a rozhodnutie o predĺžení väzby. Mal za to, že na účely zákona
č.58/1969Zb.(resp.zákonač.514/2003Z.z.)možnoza „rozhodnutieoväzbe“považovaťibauznesenie
ovzatíobvinenéhodoväzby,nakoľkopráve totojeprvotnýmrozhodnutím,nazákladektoréhodochádza

k obmedzeniu osobnej slobody a bez ktorého by vydávanie ďalších rozhodnutí súvisiacich s väzbou
nebolo možné, pričom ostatné rozhodnutia ( či už o predĺžení väzby, alebo o zamietnutí žiadosti o
prepustenie z väzby) môžu mať relevanciu iba pri určovaní rozsahu prípadnej škody (resp. ujmy),
ktorá mala byť väzbou spôsobená. Súd sa však s touto argumentáciou nestotožnil, pričom odkázal
na ust. § 72 ods. 1 Trestného poriadku. V tejto súvislosti namietal nesprávne právne posúdenie veci

spočívajúce v aplikácii Trestného poriadku účinného od 01.01.2006 na prípad navrhovateľa, nakoľko
väzba navrhovateľa bola vykonávaná ešte za účinnosti zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní
súdnom, ktoré však podobné definovanie „rozhodnutia o väzbe“ neobsahoval. Bez ohľadu na uvedené
však mal za to, že na účely konania o náhradu škody ( a to tak podľa zákona č. 58/1969 Zb., ako aj podľa
zák. č. 514/2003 Z.z.) možno za „rozhodnutie o väzbe“ považovať iba uznesenie o vzatí obvineného

do väzby. Väzbu je potrebné chápať ako celok, kde k obmedzeniu osobnej slobody môže dôjsť iba na
základe uznesenia o vznesení obvinenia, pričom ďalšie rozhodnutia (o predĺžení väzby, či zamietnutí
žiadosti o prepustenie z väzby), môžu mať význam iba pri posudzovaní rozsahu škody, ktorá bola
väzbou spôsobená. Nakoľko v predmetnej veci nemožno za „rozhodnutie o väzbe“ považovať iné
rozhodnutie ako uznesenie o vzatí obvineného do väzby, je podľa jeho názoru v tejto časti vylúčená

aplikácia dvoch právnych predpisov, konkrétne zákona č. 58/1969 Zb. a zák. č. 514/2003 Z.z. Týmto
aplikačným postupom došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci spočívajúcemu v rozčlenení
nároku na náhradu škody titulom rozhodnutia o väzbe na premlčaný nárok v časti uznesenia o vzatí
obvineného do väzby a včas uplatnený nárok v časti rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o prepustenie z
väzby a rozhodnutia o predlžení väzby. Mal za to, že pokiaľ je premlčaný nárok v súvislosti s uznesením

o vzatí obvineného do väzby, je potrebné považovať za premlčaný každý nárok súvisiaci s väzbou,
nakoľko bez prvotného rozhodnutia o väzbe by bezpochyby nemohlo dôjsť k vydaniu akýchkoľvek
ďalších rozhodnutí o trvaní väzby. Odporca ďalej namietal priznanie akéhokoľvek nároku na náhradu
škody, ako aj nemajetkovej ujmy. Ak by aj nároky súvisiace s väzbou neboli v časti premlčané, nebolo
by možné konštatovať dôvodnosť nároku na náhradu trov obhajoby tak, ako boli priznané. Podľa

názoru odporcu súd priznal odporcovi náhradu za jeden úkon právnej služby vo vyššom rozsahu,
ako by mu prináležala podľa dohodnutej paušálnej odmeny. Ak by odporca uhradil za obhajobu v
trestnom konaní paušálnu sumu 4149,24 eur, pričom v konaní malo byť vykonaných 32 úkonov, bolo
by možné za jeden úkon právnej služby priznať sumu vo výške 129,66 eur. Podľa jeho názoru tak súd
priznaním sumy 150,50 eur za jeden úkon právnej služby nesprávne právne posúdil vec a na základe

vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Rovnako namietal nesprávne právne
posúdenie veci spočívajúce v priznaní nároku na náhradu ušlej mzdy vo výške 496,12 eur. Opätovne
zdôraznil, že návrh navrhovateľa na náhradu škody je potrebné považovať za premlčaný a teda aj nárok
na náhradu ušlej mzdy súvisiaci s väzbou bol premlčaný. V časti nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy nesprávne právne posúdenie veci spočíva aj v aplikácii ust. § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z.

účinného do 31.12.2012 na prípad navrhovateľa. Predmetné ustanovenie, ktoré určuje minimálnu
výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, nadobudlo účinnosť až dňa 01.01.2009, a teda jeho
aplikácia na vec navrhovateľa je s ohľadom na trvanie väzby (rok 2004-2005) vylúčená. Zároveň
predmetné ustanovenie, na základe ktorého súd rozhodoval nebolo účinné ani v čase vyhlásenia
napadnutého rozsudku. Okrem nesprávneho právneho posúdenia veci namietal aj samotnú výšku

priznanej náhrady nemajetkovej ujmy a s tým súvisiacu nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Rozhodnutie
súdu prvého stupňa je nepreskúmateľné predovšetkým pre nedostatok dôvodov vedúcich k záveru, ženie je postačujúce priznať inú formu zadosťučinenia ako peňažnú náhradu. V konaní podľa jeho názoru
nebol preukázaný taký zásah do práv navrhovateľa, ktorý by priznanie nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch odôvodňoval. Poukázal na to, že v zmysle ust. § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. sa

nemajetková ujma v peniazoch uhrádza iba v prípade, ak samotné konštatovanie porušenia práva nie
je dostatočným zadosťučinením a vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím túto nie je
možné uspokojiť inak. V konaní nebolo spoľahlivo preukázané, že by navrhovateľ utrpel taký zásah do
práv, ktorý by odôvodňoval priznanie finančného zadosťučinenia vo forme náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Nebol preukázaný rozvrat manželstva a rodiny v dôsledku väzby a podľa jeho názoru nebola

preukázaná ani existencia príčinnej súvislosti medzi ukončením podnikateľskej činnosti navrhovateľa a
jeho väzobným trestným stíhaním. Mal za to, že samotné obmedzenie osobnej slobody nie je spôsobilé
prepriznanienáhradynemajetkovejujmyvpeniazochaodôvodneniepriznaniatakéhotonárokunemôže
v žiadnom prípade vychádzať iba zo subjektívnych a ničím nepodložených tvrdení navrhovateľa.
Ďalej nesúhlasil s rozhodnutím súdu prvého stupňa o náhrade trov konania, ktoré mu súd priznal
vychádzajúc z výšky cestovného hromadnou prepravou. Poukázal na to, že na pojednávania v dňoch

17.02.2012, 18.04.2012 a 08.06.2012 sa prepravil služobným motorovým vozidlom, o čom predložil
listinné dôkazy. Potrebu použitia motorového vozidla odôvodnil pred súdom prvého stupňa účelným
využívaním pracovného času, nakoľko preprava zo sídla odporcu na pojednávania vyžaduje v prípade
použitiahromadnejdopravynepomernevyššiečasovénárokyakovprípadevyužitiaslužobnéhovozidla.
Prepravahromadnoudopravounapojednávaniedňa17.04.2013bolazapríčinenánemožnosťouvyužitia

služobného vozidla z technických a organizačných dôvodov. Vzhľadom na uvedené namietal nesprávne
právne posúdenie veci spočívajúce v aplikácii ust. § 73 ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z.z. pri určovaní výšky
náhrady trov konania.

Navrhovateľ v písomnom vyjadrení k odvolaniu odporcu navrhol rozsudok súdu prvého stupňa v
napadnutej časti potvrdiť. Mal za to, že súd prvého stupňa správne vec posúdil, keď s poukazom na

ust. § 72 ods. 1 zák. č. 301/2005 Z.z. dospel k záveru, že rozhodnutiami o väzbe sú aj rozhodnutia o
zamietnutí žiadosti o prepustenie obvineného z väzby, ako i rozhodnutie o predĺžení väzby. Uvedený
záver je tiež jednoznačne logicky správny, nakoľko pokiaľ by súdy vyhoveli žiadosti navrhovateľa o
prepustenie z väzby, alebo ak by súd nerozhodol o predĺžení väzby, bol by navrhovateľ z väzby
prepustený na slobodu. Na základe súdom prvého stupňa vykonaného dokazovania bolo preukázané,

že minimálne v období od 03.08.2004 do 07.01.2005 bol vo väzbe na základe nezákonných rozhodnutí.
Pokiaľ odporca namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa v časti výšky priznanej
náhradynemajetkovejujmy,suvedenýmitvrdeniamiodporcunesúhlasil.Malzato,žesúdprvéhostupňa
v odôvodnení jasne a podrobne formuloval dôvody vedúce k uvedenému záveru, a to nielen vo vzťahu
nároku na priznanie nemajetkovej ujmy, ale i vo vzťahu k výške priznaného nároku. Aj preto považoval

napadnuté rozhodnutie za preskúmateľné v plnej miere.

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec v napadnutej výrokovej vyhovujúcej časti a vo
výroku o náhrade trov konania bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 212 ods. 1, § 214 ods. 2 v
spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné.

Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 20.02.2004 bolo voči navrhovateľovi na základe uznesenia Prezídia

PZ Úradu proti korupcii, odbor boja proti korupcii, Stred, Považská Bystrica vznesené obvinenie
pre pokračovací trestný čin nedovoleného prekročenia štátnej hranice a pre trestný čin založenia,
zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185 ods. 1 Trestného
zákona. Navrhovateľ v rámci vyššie spomenutého trestného konania bol vzatý do väzby, a to na základe
uznesenia Okresného súdu Trenčín zo dňa 21.02.2004, č.k. 3Tp/20/2004, a to z dôvodov podľa § 67

ods. 1 písm. a/, b/, c/ Trestného poriadku. Proti predmetnému uzneseniu navrhovateľ podal sťažnosť,
o ktorej rozhodol Krajský súd v Trenčíne uznesením zo dňa 25.03.2004 sp. zn. 1Tpo 8/2004 tak,
že sťažnosť zamietol. Dňa 09.07.2004 si podal navrhovateľ žiadosť o prepustenie z väzby; o tejto
žiadosti rozhodol Okresný súd Trenčín dňa 03.08.2004 v konaní, sp. zn. 3Tp/94/2004, a to tak, že
žiadosť zamietol. Proti predmetnému uzneseniu navrhovateľ podal sťažnosť, o ktorej rozhodol Krajský

súd v Trenčíne uznesením zo dňa 02.09.2004, sp. zn. 3 Tpo 85/2004 tak, že sťažnosť zamietol.
Dňa 06.08.2004 podal okresný prokurátor žiadosť o predĺženie lehoty väzby; o tejto žiadosti rozhodol
Okresný súd Trenčín dňa 09.08.2004 v konaní, sp. zn. 3Tp/112/2004, a to tak, že predĺžil lehotu väzby u
navrhovateľa do 20.02.2005. Proti predmetnému uzneseniu navrhovateľ podal sťažnosť, ktorú Krajskýsúd v Trenčíne uznesením zo dňa 14.09.2004 sp. zn. 2Tpo 61/2004 zamietol. Navrhovateľ bol z väzby
prepustený dňa 07.01.2005. Dňa 04.11.2008 na základe uznesenia Úradu špeciálnej prokuratúry č.
VII/1GV 108/07-26 bolo trestné stíhanie voči navrhovateľovi podľa § 215 ods. 1 písm. a/ Trestného

poriadku zastavené, pretože bolo nepochybné, že sa nestali skutky, pre ktoré sa viedlo trestné stíhanie.
Medzi účastníkmi konania bolo sporné, aký právny predpis sa vzťahuje na nárok navrhovateľa na
náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe, či ide o zákon č. 58/1969 Zb. alebo zákon č. 514/2003
Z. z., pretože podľa ust. § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. zodpovednosť za škodu spôsobenú
rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona (01.07.2004), sa spravuje

doterajšími predpismi, t.j. zákonom č. 58/1960 Zb. v znení neskorších predpisov. Súd prvého stupňa
na škodu spôsobenú rozhodnutím o vzatí obvineného do väzby zo dňa 21.02.2004 aplikoval zákon
č. 58/1969 Zb., nakoľko toto rozhodnutie bolo vydané ešte pred účinnosťou zákona č. 514/2003 Z.
z. Nakoľko odporca v priebehu konania vzniesol námietku premlčania, súd prvého stupňa skúmal, či
návrh navrhovateľa vo vzťahu k väzbe trvajúcej od 21.02.2004 do 02.08.2004 nie je premlčaný. Mal
za to, že v zmysle § 23 zákona č. 58/1969 začala navrhovateľovi 1-ročná premlčacia lehota plynúť od

08.12.2008, kedy nadobudlo právoplatnosť uznesenie o zastavení trestného konania. Navrhovateľ si
podal na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na
náhraduškodyaždňa28.09.2010,t.j.pouplynutí1-ročnejpremlčacejlehoty,apretovznesenúnámietku
premlčania zo strany odporcu vo vzťahu k väzbe, trvajúcej od 21.02.2004 do 02.08.2004, považoval
za dôvodnú a v tejto časti návrh zamietol. Pokiaľ ide o škodu spôsobenú rozhodnutím o zamietnutí

žiadosti obvineného o prepustenie z väzby zo dňa 03.08.2004 a rozhodnutím o predĺžení lehoty väzby
zo dňa 09.08.2004, nakoľko tieto rozhodnutia boli vydané v čase účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z., súd
prvého stupňa v tejto časti uplatneného nároku na náhradu škody za väzbu trvajúcu od 03.08.2004 do
07.01.2005 posúdil nárok navrhovateľa podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., v zmysle ktorého
právo na náhradu škody sa premlčí za 3 roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Súd prvého

stupňa mal za to, že rozhodnutím o väzbe je nielen uznesenie o vzatí do väzby zo dňa 21.02.2004, ale
rozhodnutím o väzbe je aj rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby zo dňa 03.08.2004 a
následné rozhodnutie o predĺžení väzby zo dňa 09.08.2004, na ktoré rozhodnutia sa vzťahuje zákon č.
514/2003Z.z..Vtejtosúvislostipoukázalnaust.§72ods.1zákonač.301/2005Z.z.Trestnéhoporiadku,
z ktorého pri výklade o obsahu pojmu rozhodnutie o väzbe vychádzal. Na základe takéhoto právneho

posúdenia veci svoje rozhodnutie vo vyhovujúcej časti založil na tom právnom závere, že uplatnený
nárok navrhovateľa na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o zamietnutí žiadosti obvineného o
prepustenie z väzby zo dňa 03.08.2004 a rozhodnutím o predĺžení lehoty väzby zo dňa 09.08.2004
(väzba trvajúca od 03.08.2004 do 07.01.2005) nie je premlčaný, nakoľko na tento nárok je potrebné
aplikovať ust. § 19 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. Konštatoval, že 3-ročná premlčacia lehota

začala navrhovateľovi plynúť dňom, kedy sa o škode dozvedel, t.j. doručením uznesenia o zastavení
trestného stíhania - 11.11.2008, navrhovateľ podal žalobu na súd 28.04.2011, preto vznesenú námietku
premlčaniazostranyodporcupovažovalzanedôvodnú.Navrhovateľovipriznalzdôvoduväzby,trvajúcej
od 03.08.2004 do 07.01.2005, náhradu škody spočívajúcu z náhrady trov obhajoby vo výške 310,02 eur,
náhradu straty na zárobku vo výške 496,12 eur a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.021,24 eur v

zmysle § 8 ods. 5, § 17 ods. 1, 2, 3, 4 zákona č. 514/2003 Z. z. účinnom do 31.12.2012.

Odvolací súd tento právny názor súdu prvého stupňa považuje za správny. V celom rozsahu sa preto
stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa a osvojuje si dôvody rozsudku súdu
prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti, na ktoré poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. Na
zdôraznenie správnosti a k odvolacím námietkam odporcu dodáva nasledovné:

Je nesporné, že navrhovateľ bol v rámci trestného konania vzatý do väzby, a to na základe uznesenia
Okresného súdu Trenčín, č.k. 3Tp/20/2004 zo dňa 21.02.2004. Následne si podal navrhovateľ žiadosť o
prepustenie z väzby, o ktorej rozhodol Okresný súd Trenčín dňa 03.08.2004, č.k. 3Tp/94/2004, a to tak,
že žiadosť zamietol. Dňa 06.08.2004 podal prokurátor žiadosť o predĺženie lehoty väzby; o tejto žiadosti
rozhodol Okresný súd Trenčín dňa 09.08.2004, č.k. 3Tp/112/2004, a to tak, že predĺžil lehotu väzby u

navrhovateľa do 20.02.2005. Navrhovateľ bol z väzby prepustený až dňa 07.01.2005. Aj podľa názoru
odvolacieho súdu za rozhodnutie o väzbe pre účely zákona č. 58/69 Zb., resp. zákona č. 514/2003
Z.z. je potrebné považovať nielen uznesenie o vzatí do väzby zo dňa 21.02.2004, ale aj rozhodnutie
o zamietnutí žiadosti obvineného o prepustenie z väzby zo dňa 03.08.2004 a následné rozhodnutie
o predĺžení väzby zo dňa 09.08.2004. Navrhovateľ bol pozbavený osobnej slobody nielen na základe

uznesenia o vzatí do väzby, ale aj následnými rozhodnutiami o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzbya rozhodnutím o predĺžení väzby. Pokiaľ by totiž súdy vyhoveli žiadosti navrhovateľa o prepustenie
z väzby, alebo ak by súd nerozhodol o predĺžení lehoty väzby u navrhovateľa, bol by navrhovateľ z
väzby prepustený na slobodu. Z týchto dôvodov aj podľa názoru odvolacieho súdu na účely konania o

náhradu škody podľa zákona č. 58/69 Zb., ako aj podľa zákona č. 514/2003 Z. z. možno za „rozhodnutie
o väzbe“ považovať nielen uznesenie o vzatí obvineného do väzby, ale aj následné rozhodnutie o
zamietnutížiadostiobvinenéhooprepusteniezväzbyanáslednérozhodnutieopredĺženíväzby.Ztýchto
dôvodov sa na uplatnený nárok navrhovateľa na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o zamietnutí
žiadosti o prepustenie z väzby zo dňa 03.08.2004 a rozhodnutím o predĺžení lehoty väzby zo dňa

09.08.2004 vzťahuje zákon č. 514/2003 Z. z., ktorý v § 19 ods. 1 stanovuje 3-ročnú premlčaciu lehotu
na uplatnenie nároku na náhradu škody, ktorá plynie odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode.
V danom prípade sa navrhovateľ dozvedel o škode dňom doručenia uznesenia o zastavení trestného
stíhania, t.j. 11.11.2008, pričom návrh na súd podal dňa 28.04.2011, preto 3-ročná premlčacia lehota
pre uplatnenie nároku na náhradu škody za väzbu trvajúcu od 03.08.2004 do 07.01.2005 neuplynula.
Preto uplatnená námietka premlčania zo strany odporcu bola nedôvodná. Pokiaľ ide o výšku náhrady

škody, priznanej navrhovateľovi rozhodnutím súdu prvého stupňa v sume 5.827,38 eur, aj v tejto časti
bolo jeho rozhodnutie vecne správne. Pokiaľ ide o priznanú náhradu škody spočívajúcu v náhrade
trov nutnej obhajoby, súd prvého stupňa mal z pripojených spisov za preukázané vykonanie dvoch
úkonov právnej služby advokátom navrhovateľa v období od 03.08.2004 do 07.01.2005 (t.j. vykonanie
úkonov právnej služby v období, ktoré sú v príčinnej súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami o väzbe),

za čo advokátovi patrila odmena vo výške 2 x 150,50 eur + paušálna náhrada režijných výdavkov 2
x 4,51 eur, t.j. 310,02 eur. Z týchto dôvodov súd prvého stupňa správne priznal navrhovateľovi z titulu
zaplatených trov obhajoby sumu vo výške 310,02 eur. Rovnako správne bolo rozhodnutie súdu prvého
stupňaajvčastipriznanianáhradyušlejmzdynavrhovateľovivovýške496,12eur.Súdprvéhostupňapri
rozhodovaníotomtonárokunavrhovateľasprávnevychádzalzust.§447ods.2Občianskehozákonníka

v spojení s § 89 ods. 1, § 138 ods. 1, 8, zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. Súd prvého stupňa
podrobne v odôvodnení svojho rozhodnutia špecifikoval výšku straty na zárobku navrhovateľa, pričom
odvolací súd v tomto smere poukazuje na náležité odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa. Pokiaľ
ide o priznanú náhradu nemajetkovej ujmy navrhovateľovi vo výške 5.021,24 eur, aj v tejto časti bolo jeho
rozhodnutie vecne správne. Je pravdou, že ust. § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. účinného do 31.12.2008,

neupravovalo žiadne kritériá pre určenie náhrady nemajetkovej ujmy, ani žiadnu metodiku výpočtu,
ani žiadne bodové ohodnotenie, na základe ktorých by sa výška priznávanej náhrady súdom určila. Za
tohto stavu je potrebné určiť túto výšku na základe zákona podľa voľnej úvahy súdu (§ 136 O.s.p.),
ktorá však musí byť odôvodnená a musí mať základ v zistenom skutkovom stave. Náhrada by mala
byť taká vysoká, aby mohla splniť úlohu odškodňovaciu, nielen symbolickú. Určité hranice, v ktorých je

možné sa pohybovať pri úvahe súdu o výške náhrady škody, je podľa názoru odvolacieho súdu možné
vyvodiť z teraz platnej právnej úpravy - zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci, ktorý bol s účinnosťou od 01.1.2009 novelizovaný zákonom č. 517/2008 Z.z..
Uvedenou novelou bola doplnená právna úprava posudzovania nároku na úhradu nemajetkovej ujmy,
vyjadrenej v peniazoch (§ 17), a to jednak určením kritérií, ktoré súd v rámci rozhodovacej činnosti

zohľadňuje, ako aj zavedením mechanizmu určovania minimálnej výšky nemajetkovej ujmy, vyjadrenej
v peniazoch, ktorá sa odvíja od priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve
SR. Súd prvého stupňa preto postupoval správne, keď pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej
ujmy vychádzal z kritérií zavedených novelou zák. č. 517/2008 Z.z., ktorá zaviedla mechanizmus
určovania minimálnej výšky nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Je nepochybné, že výkon väzby

navrhovateľa v trvaní od 03.08.2004 do 07.01.2005 predstavoval vážny zásah do jeho osobnej slobody
a vyvolal i ďalšie negatívne dopady na jeho osobný život. Je teda nepochybné, že výkon väzby je
spôsobilý vyvolať vedľa vzniku materiálnej škody aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných
práv. Z dokazovania, vykonaného súdom prvého stupňa, bolo preukázané, že navrhovateľ v dôsledku
väzobného stíhania skončil s podnikateľskou činnosťou a svoj príjem po ukončení väzby sa snažil

zabezpečiť prostredníctvom závislej práce ako zamestnanec. Navrhovateľovi preto súd prvého stupňa
správne priznal náhradu nemajetkovej ujmy v rozsahu 2-násobku jeho minimálneho základu (za 1 deň
väzby 15,89 eur s poukazom na § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v platnom znení) v rozsahu 2
násobku (158 dní väzby x 15,89 eur) = 5.021,24 eur. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie o výške
náhrady nemajetkovej ujmy náležite odôvodnil, odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa obsahuje

riadne objasnenie skutkového a právneho základu rozhodnutia, je riadne odôvodnené v súlade s § 157
ods. 2 O.s.p. a preto odvolacie námietky odporcu o nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa
boli nedôvodné. Rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo správne aj vo výroku o náhrade trov konania, o
ktorých rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 2 O.s.p. tak, že odporcovi priznal pomernú náhradutrov konania v rozsahu 52,96 %, a to v sume 39,57 eur. Súd prvého stupňa správne postupoval, keď
odporcovi priznal náhradu trov konania spočívajúcu v cestovnom na pojednávania v dňoch 17.02.2012,
18.04.2012, 08.06.2012, 15.04.2013 vo výške verejného hromadného dopravného poriadku v súlade s

ust. § 73 ods. 2 vyhlášky č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku.

Odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej výrokovej vyhovujúcej časti a vo výroku
o náhrade trov konania podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1
O.s.p. tak, že úspešnému navrhovateľovi nebola náhrada trov odvolacieho konania priznaná, nakoľko
nepodal návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .