Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 5, 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/288/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812219926
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 11. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3812219926.4

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov JUDr.
Márie Vrtochovej a Mgr. Zuzany Holúbkovej v právnej veci navrhovateľa: Y., s.r.o., so sídlom P., Y. ul. č.
XX, IČO: 35 807 598, právne zastúpený Z. Y., s.r.o. so sídlom v P., H. 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi:
T. I., zastúpená R. T., O. V. XX, P., o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie
navrhovateľaprotirozsudkuOkresnéhosúduPrievidzazodňa17.decembra2013,č.k.8C/240/2012-80,

jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súdu prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby súd

zaviazal odporkyňu zaplatiť mu sumu 2.663,93 Eur z titulu majetkovej škody a sumu 532,79 Eur z
titulu nemajetkovej ujmy a náhradu trov konania a zároveň zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie
konania.

Súd prvého stupňa mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že žiadosť o vykonanie exekúcie
bola súdu doručená dňa 29.12.2009. Exekútor žiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

na základe exekučného titulu - rozsudok stáleho rozhodcovského súdu č. k. SR15338/09, ktorý
vydal Slovenská rozhodcovská a.s. dňa 15.10.2009, ktorý nadobudol právoplatnosť 09.11.2009 a
vykonateľnosť 12.11.2009. Okresný súd Prievidza uznesením zo dňa 11.05.2010 žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnej veci 16Er 2890/2009, EX
13129/2009 v celosti zamietol. Voči tomuto uzneseniu podala spoločnosť Y. s.r.o. odvolanie a Krajský
súd Trenčín uznesením zo dňa 27.07.2010 č. k. 17CoE 290/2010 uznesenie okresného súdu potvrdil.

Súd prvého stupňa po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, ďalej ust. § 3 ods. 1 písm. d/, § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods.
1, 2 zák.č. 514/2003 Z.z.

Súd po zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania dospel k právnemu záveru, že návrh

navrhovateľa je podaný nedôvodne.

Pri posúdení nároku navrhovateľa a platnej právnej úpravy v čase tvrdeného nesprávneho úradného
postupu súdu a vzniku škody sa za nesprávny úradný postup považuje porušenie povinností orgánu
verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu
verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv,

právomchránenýchzáujmovfyzickýchosôbaprávnickýchosôb.Právo nanáhraduškodypritommá len
ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda. V zmysle vyššie citovaného zákonného ustanoveniamusela byť pre naplnenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone
verejnej moci uvedené všeobecné podmienky, a to nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný
postup, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným

postupom a vzniknutou škodou.

Navrhovateľ v konaní nepreukázal splnenie ani jedného zo zákonných predpokladov
zodpovednostného právneho vzťahu.

Súd ďalej uviedol, že navrhovateľ mal možnosť domáhať sa nápravy postupu exekučného súdu
podaním žiadosti o urýchlené rozhodnutie vo veci priamo v exekučnom konaní, ako ďalší postup
mohol zvoliť a domáhať sa svojho práva na súdnu ochranu, práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov využitím inštitútu ústavnej sťažnosti v súlade s § 127 odst.1 Ústavy Slovenskej republiky.

Súd na základe vyššie uvedeného tiež skúmal, či navrhovateľ podal v označenom exekučnom konaní

sťažnosť predsedovi súdu na prieťahy v konaní v snahe docieliť urýchlené rozhodnutie vo veci, pričom
zistil, že v exekučnom konaní č.k. 16Er 2890/2009 takáto sťažnosť podaná nebola.

Súd nemal preukázané, že by navrhovateľ uplatnil svoje právo podaním sťažností Ústavnému súdu
SR pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov, práva na prejednanie záležitostí v primeranej lehote. Pokiaľ navrhovateľ na Ústavný súd SR
takéto sťažnosti podal, tieto boli odmietnuté z dôvodu nedostatku zákonom predpísaných náležitostí
podania sťažovateľa.

Navrhovateľ sa domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu

Okresného súdu Prievidza v exekučnom konaní č. 16Er 2890/2009, pričom svoj nárok odôvodňuje
tým, že v tejto veci bolo rozhodnuté o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa
16.08.2010. Teda k rozhodnutiu o žiadosti o udelenia poverenia došlo po uplynutí zákonom stanovenej
doby a omeškanie trvalo viac ako 261 dní. Súd v exekučnom spise zistil, že žiadosť súdneho exekútora
bola doručená súdu dňa 29.12.2009 a súd o tejto žiadosti rozhodol uznesením zo dňa 11.05.2010,

teda nie je pravda tvrdenie navrhovateľa, že išlo o omeškanie 261 dní. Súd v tejto veci rozhodol za
štyri mesiace aj dva týždne od doručenia tejto žiadosti na Okresný súd Prievidza.

Mal nepochybne preukázané, že tvrdenie navrhovateľa o dĺžke konania nebolo pravdivé. Exekučným
titulom v danej veci bol rozsudok rozhodcovského súdu zo dňa 15.10.2009, ktorý nadobudol

právoplatnosť dňa 09.11.2009 a vykonateľnosť 12.11.2009.

Podľa § 44 odst. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2010 do 31.05.2011 platila uvedená právna
úprava s tým, že lehota na vydanie poverenia neplatila, ak išlo o exekučný titul podľa § 41 odst. 2
písm. c/ a d/ Exekučného poriadku. S účinnosťou od 01.06.2011 do citovaného ustanovenia bola

zavedená len úprava ohľadom exekučných titulov podľa z. č. 231/1999 Z.z. - o štátnej pomoci v
platnom znení. Novela Exekučného poriadku vykonaná z. č. 144/2010 Z.z., teda s účinnosťou od
01.06.2010 vypustila zákonnú 15-dňovú lehotu na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi, pokiaľ ide
o exekučné tituly podľa § 41 odst.2 písm. c/ a d/ cit. zákona. V zmysle § 41 odst.2 písm. d/ cit. zákona,
platného do 31.05.2011, exekučným titulom sú i vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a

zmierov nimi schválených. Následne Novelou Exekučného poriadku č. 102/2011 Z. z., s účinnosťou od
01.06.2011 bol § 41 odst.2 písm. e/ Exekučného poriadku doplnený aj o exekučný titul - rozhodcovský
rozsudok. Uvedená novela procesného charakteru neobsahovala žiadne prechodné ustanovenia, preto
sa vzťahuje na všetky konania, v ktorých súd k 01.06.2011 nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Súd je toho názoru, že pred 01.06.2011 sa súdnou praxou rozhodcovské

rozsudky považovali za exekučné tituly podľa § 41 odst. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, zodpovedala
tomu aj argumentácia odvolacích súdov a nakoniec i dôvodová správa v tomto zákone.

Vychádzajúc z výslovného znenia § 44 odst.2 Exekučného poriadku, v ktoromkoľvek znení prípadná 15-
dňová lehota sa vzťahovala vždy len na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prípade, ak súd

nezistil rozpor v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie
a exekučného titulu so zákonom.Pokiaľ teda navrhovateľ považuje za nesprávny úradný postup nečinnosť Okresného súdu Prievidza
v exekučnom konaní, v ktorom súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
po zákonnej 15-dňovej lehote, je toto tvrdenie nepravdivé, lebo na zamietnutie žiadosti o udelenie

poverenia zákon lehotu neupravuje. Takýto záver vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu SR II. ÚS
520/2012-39 z 10.07.2013, kde Ústavný súd SR k tejto lehote konštatuje, že z ustanovenia § 44 odst.
2 Exekučného poriadku vyplýva, že zákon upravuje procesnú lehotu 15 dní na vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor v žiadosti o udelenie poverenia alebo
návrhu na vykonanie exekúcie, alebo exekučného titulu so zákonom. Naviac z ustanovenia § 44 odst. 2

Exekučného poriadku nevyplýva, že lehota 15 dní by sa mala vzťahovať na prípad, ak exekučný súd zistí
rozpor v žiadosti alebo v návrhu, alebo exekučného titulu so zákonom a žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Práve naopak, zákon takúto lehotu v prípade negatívneho
rozhodnutia exekučného súdu neukladá. Uvedené platilo aj pred 01.06.2010.

Súd vydal rozhodnutie v exekučnom konaní do štyroch mesiacov a dvoch týždňov od doručenia žiadosti

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pričom súd podrobne vo svojom rozhodnutí opísal
skutočnosti, prečo žiadosť zamietol. Oprávnený zostal v konaní nečinný, nepripojil, resp. odmietol
predložiť zmluvu, na výzvu nereagoval a súdny exekútor nepodal návrh na zastavenie exekúcie. Z
týchto dôvodov súd posúdil žiadosť o udelenie poverenia len podľa pripojených listín. Exekučným
titulom v danom prípade mal byť rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní na plnenie. Z rozsudku

stáleho rozhodcovského súdu vyplýva, že ide o plnenie zo spotrebiteľského úveru. Z odôvodnenia tohto
rozsudku nevyplýva ani taká základná skutočnosť, aká suma úveru bola skutočne poskytnutá na
účet povinného, koľko z priznanej istiny predstavuje poplatok za poskytnutie úveru, či úverová zmluva
obsahuje náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere a podobne. Nie je možné ani oddeliť sumu úveru
od poplatku za poskytnutie a podobne. Preto súd pre nepreskúmateľnosť exekučného titulu, z pohľadu

v akom zväzuje na plnenie odporujúce zákonu alebo dobrým mravom za nečinnosti oprávneného,
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Nárok na náhradu škody si navrhovateľ uplatnil podľa § 9 z. č. 514/2003 Z. z., keď podľa neho príslušný
súd svojím postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v

zákonom ustanovenej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov v konaní. V danej veci sa neviedlo
žiadne disciplinárne konanie, súd neriešil žiadnu sťažnosť na prieťahy predsedu súdu, nerozhodol
Ústavný súd SR, či Európsky súd pre ľudské práva. Súd tak, ako už uviedol vyššie zistil, že poverenie
na vykonanie exekúcie bolo vydané po 15-dňovej lehote, pričom z exekučného spisu je zrejmé, že
exekučný súd konal v predmetnej veci priebežne, bez zbytočných prieťahov, pričom poukazuje na

rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. 1.ÚS 16/2002, samotné nedodržanie zákonom stanovenej
lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. Dĺžka exekučného konania od doručenia žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 29.12.2009 do vydania uznesenia
o žiadosti o poverení vykonania exekúcie dňa 11.05.2010 vzhľadom na vykonané úkony smerujúce k
posúdeniu zákonnosti vedenej exekúcie nie je takej povahy, aby len na jej základe bolo možné v danej

veci vysloviť namietané porušenie práva navrhovateľa na rozhodnutie o žiadosti o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením jeho práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov zaručeného článkom 48 odst. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie veci
v primeranom čase, zaručeného článkom 6 odst.1 Európskeho Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Ak navrhovateľ považuje za nesprávny úradný postup nečinnosť Okresného

súdu Prievidza v exekučnom konaní, v ktorom súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie po zákonnej 15-dňovej lehote, je toto tvrdenie nepravdivé, pretože na zamietnutie žiadosti
na udelenie poverenia zákon lehotu neupravuje.

Súd nemal za preukázaný nesprávny úradný postup (existenciu prieťahov v predmetom exekučnom

konaní), ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom.

Na základe vyššie uvedeného, navrhovateľovi nemohla vzniknúť majetková a ani nemajetková ujma
na základe skutočností a zdôvodnenia tohto rozsudku.

Na základe vyššie uvedených skutočností súd dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nebol podaný
dôvodne, preto ho v celom rozsahu zamietol.O trovách konania rozhodol podľa § 142 odst.1 O.s.p., lebo odporkyňa mala v konaní úspech, preto jej
vznikol nárok na náhradu trov konania, avšak trovy konania jej nevznikli, preto súd o trovách konania
rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. sa mu postupom
súduodňalamožnosťkonaťpredsúdom,vspojenísust.§221ods.1písm.f/O.s.p.,vkonanírozhodoval
vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvého

stupňa nesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
h/ O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd
prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa §

101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ
uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému
bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že
krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení
na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za

nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods.
2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami,
za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného

pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých
súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež
dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia
bolidodržané,avšakvodôvodneníprezentovanéčasovéúsekytomunenasvedčujú.Namietalporušenie
svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený

s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám
nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa
neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké
oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej
veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal

dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež
na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na
rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či
tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami,

ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené
v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktoré
obsah a rozsah si určil sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré
tvoria exekučný spis. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so
správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti

konaním dlžníka povinného. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá
vznikla z titulu na udržiavanie a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne
spracovanie textov, publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku
vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako
sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej

a skutkový základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými
dôvodmi opísanými tými istými vetami, ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že
náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym
titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť
zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania

predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého
vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní návrhu škoda ďalej narastá. Súd
vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté vzákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne
udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že
súd zistil porušenie práva nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní

nemajetkovejujmynavrhovateľovi.Uviedol,žesúirelevantnéúvahysúduotomakéspôsobyjudikovania
pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského
rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním
zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím
finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal preto, aby krajský súd odvolací zrušil napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa je potrebný ako vecne správny potvrdiť podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na
ust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim

odôvodnením súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn.

III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís prvostupňový súd dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj
spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia dňa 16.08.2010, pričom konanie na exekučnom súde začalo
dňa 28.11.2009, t.z. že k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí zákonom
stanovenej lehoty, pričom omeškanie predstavuje viac ako 261 dní.

Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa žiadne z týchto tvrdení sa nezakladá
na pravde.

Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu
stotožňuje, navrhovateľ ako oprávnený podáva prostredníctvom súdneho exekútora žiadosť o udelenie

poverenia dňa 29.12.2009. Exekútor žiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe
exekučného titulu - rozsudok stáleho rozhodcovského súdu č. k. SR15338/09, ktorý vydal Slovenská
rozhodcovská a.s. dňa 15.10.2009, ktorý nadobudol právoplatnosť 09.11.2009 a vykonateľnosť
12.11.2009. Okresný súd Prievidza uznesením zo dňa 11.05.2010 žiadosť súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnej veci 16Er 2890/2009, EX 13129/2009 v celosti

zamietol. Voči tomuto uzneseniu podala spoločnosť Y. s.r.o. odvolanie a Krajský súd Trenčín
uznesením zo dňa 27.07.2010 č. k. 17CoE 290/2010 uznesenie okresného súdu potvrdil.

Odvolací súd v tomto prípade zdôrazňuje, že podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku lehota 15
dní od doručenia žiadosti sa vzťahuje len na situáciu, keď súd exekučný vydá poverenie pre exekúciu,

aby vykonal exekúcie. Z textu ustanovenia nevyplýva, že by procesná lehota 15 dní dopadala aj na
prípady, keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu zo zákonom a žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne, prípadne exekučné konanie z dôvodu
nesplnenia podmienok konania zastaví. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať žiadne porušenie
lehoty na rozhodnutie.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní s poukazom na
ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v náväznosti na ustanovenia Zákona o
ochrane spotrebiteľov v Občianskom zákonníku, Zákone o spotrebiteľských úveroch, je exekučný súd
vždy ex offo povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom

nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi. Spotrebiteľské právo je pritom jedno z najdynamickejšie sa
rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy
na úrovni Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ, preto sa nemožno preto vžiadnom prípade stotožniť s tvrdením navrhovateľa, že v prejednávanej veci sa nejednalo po právnej
stránke o zložitú vec.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov
v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže
určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a
právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02, 1ÚS
197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj

zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za
následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.
48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí
vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V
zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že dobu od podania žiadosti o udelenie

poverenia do rozhodnutia súdu o zamietnutí tejto žiadosti nemožno v žiadnom prípade považovať za
prieťahyvkonaní,anizarozhodnutievlehote,ktorábybolaneprimeranávovzťahukprávunavrhovateľa
na súdnu ochranu - právu, aby jeho vec bola v primeranej lehote prejednaná a rozhodnutá.

Preto odvolací súd zdôrazňuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,

prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému
postupu tak, ako to predpokladá ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z..

V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z.

by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí námietka zo
strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca. Ako vyplýva z
obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti sudcu, ktorému
bola vec pridelená na prejednanie bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského súdu v Trenčíne

zo dňa 02.11.2012 pod sp.zn. 6NcC/427/2012, kedy krajský súd rozhodol, že sudkyňa Okresného
súdu Prievidza JUDr. L. Y. nie je vylúčená z prejednania a rozhodovania veci. Následne z dôvodu
prerušenia výkonu funkcie sudkyne JUDr. Y. bola Opatrením predsedu súdu Spr. 1493/12 predmetná
vec pridelená náhodným výberom JUDr. B. L., pričom o námietke navrhovateľa ohľadom námietky
zaujatosti sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie bolo právoplatne rozhodované uznesením

Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 21.01.2013 pod sp.zn. 6NcC/16/2013, kedy krajský súd rozhodol, že
sudkyňa Okresného súdu Prievidza JUDr. B. L. nie je vylúčená z prejednania a rozhodovania veci. Čo sa
týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako
bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho
ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym

úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu
v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd SR opakovane
odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu
a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresných súdov, pričom svoj
nárok odvodzuje od postupu tohto okresného súdu.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti
navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že súd
prvého stupňa sa riadne vo svojom odôvodnení v rozsudku zaoberal z akého dôvodu pojednával napriektej skutočnosti, že riadne predvolaní účastníci sa na pojednávanie nedostavili. V tomto smere odvolací
súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa
na strane 8 napadnutého rozsudku (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že odporca sa k
podanému návrhu vyjadril písomne s tým, že toto vyjadrenie bolo zároveň doručené pred prvým
nariadením pojednávania navrhovateľovi prostredníctvom právneho zástupcu dňa 17.09.2013, pričom
termín pojednávania bol v prejednávanej veci vytýčený na 31.10.2013, teda navrhovateľovi nebola

súdom odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu v konaní. Túto možnosť nevyužil ani po poučení
podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. o tom, že všetky dôkazy a skutočnosti musí predložiť alebo označiť
najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje
pojednávanie podľa ust. § 115a O.s.p., najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na
dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené
neskôrsúodvolacímdôvodomlenzapodmienokuvedenýchvust.§205a.Poučeniesúduprvéhostupňa

podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 17.09.2013, ako
to vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa.

Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska
skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,

odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a
nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa
spočíva v nacyklostilovaných dôvodov, ktoré sa z 90% nevzťahujú na prejednávaný prípad.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne

predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods.
1 a ust. § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy

odvolacieho konania nevyplývajú.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .