Decision was made at the court Krajský súd Trenčín
Judgement was issued by JUDr. Erika Zajacová
Judgement form – Rozsudok
Judgement nature – Potvrdzujúce
Source – original document (the link may not work anymore)
Referenced legislation in the judgement
Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17CoPr/5/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3113217754
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3113217754.1
ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a členov JUDr.
Gabriely Janákovej a Mgr. Zuzany Holúbkovej v právnej veci navrhovateľky W.. G. Q., nar. XX.XX.XXXX,
bytom v M. D., X. ul. č. XX, zastúpenej JUDr. Jozefom Bičanom, advokátom so sídlom v Trenčíne, Ul.
Gen. M. R. Štefánika č. 120 proti odporcovi ALICIA, s.r.o., IČO: 45 647 607, so sídlom v Trenčíne,
Ul. Duklianskych hrdinov č. 873/12, zastúpeného JUDr. Annou Žedényiovou, advokátkou so sídlom v
Trenčíne, Palackého ul. č. 85/5, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a
náhradu mzdy, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 5. mája 2014, č.k.
13Cpr/4/2013-119, takto
r o z h o d o l :
Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
Odporca j e p o v i n n ýzaplatiť navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania v sume 139,17
Eur, k rukám právneho zástupcu navrhovateľky JUDr. Jozefa Bičana, advokáta, do troch dní.
o d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom okresný súd určil, že okamžité zrušenie pracovného pomeru navrhovateľky
listom zo dňa 19.05.2013 z dôvodu podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce zo strany
odporcu je neplatné. Odporcu zaviazal zaplatiť navrhovateľke sumu vo výške 3.338,71 Eur, do 3
dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti návrh navrhovateľky zamietol. Odporcu zaviazal
nahradiť navrhovateľke trovy právneho zastúpenia vo výške 1.112,21 Eur, na účet právneho zástupcu
navrhovateľky, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V rozhodnutí konštatoval, že navrhovateľka sa
domáhala určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktorý jej dal odporca listom
zo dňa 19.05.2013 podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, v ktorom odporca okamžite skončil
pracovný pomer s navrhovateľkou z dôvodu, že mala vynášať interné informácie tretej osobe a závažne
porušiť pracovnú disciplínu tým, že neustále hanila meno zástupcu konateľa spoločnosti. Z dôvodu
neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru sa domáhala aj náhrady mzdy. Po vykonanom
dokazovaní súd prvého stupňa dospel k záveru, že návrh navrhovateľky bol dôvodný. Citoval ust.
§ 59 ods. 1, § 68 ods. 1, 2, § 77 Zákonníka práce, v súvislosti s čím poukázal na skutočnosť, že
okamžité skončenie pracovného pomeru je výnimočným spôsobom skončenia pracovného pomeru,
ktorý zamestnávateľ môže použiť len výnimočne, a to z dvoch dôvodov taxatívne uvedených v zákone.
Jedným z nich je porušenie pracovnej disciplíny zamestnancom závažným spôsobom, druhým je
skutočnosť, že zamestnanec bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin. Pokiaľ ide o skončenie
pracovného pomeru okamžitým zrušením z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny uviedol,
že na takéto okamžité zrušenie pracovného pomeru sa vyžaduje, aby išlo o zavinené konanie zo
strany zamestnanca, a to aj z nedbanlivosti, ktoré musí dosahovať intenzitu porušenia pracovných
povinností závažným spôsobom. V danej veci dôvodom pre okamžité zrušenie pracovného pomeru
malo byť závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktorého sa mala navrhovateľka dopustiť dvojakýmkonaním - jednak mala vynášať interné informácie tretej osobe a mala tiež haniť meno zástupcu
konateľa spoločnosti. Vykonaným dokazovaním súd zistil, že touto treťou osobou bola pani P.J., ktorú
však zástupkyňa konateľa odporcu medzi zamestnancami predstavovala ako svoju pravú ruku, teda
akéhosi zástupcu, čo bolo preukázané aj svedeckými výpoveďami. Súd preto nemal za preukázané,
že by k informáciám ohľadom fungovania odporcu a jeho prevádzky, sa dostala nepovolaná osoba,
čo by mohlo byť chápané ako závažné porušenie pracovnej disciplíny. Pokiaľ ide o druhé konanie,
ktorým mala navrhovateľka naplniť podstatu hrubého porušenia pracovnej disciplíny bolo konanie, ktoré
malo spočívať v tom, že navrhovateľka mala haniť meno zástupkyne konateľa, aké konkrétne konanie
malo naplniť tento dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru sa však súdu z vykonaného
dokazovania (a to ani z výpovede konateľa odporcu - Y. W.) nepodarilo zistiť. Podotkol, že všeobecne
možno uviesť, že hanobenie mena zástupcu konateľa by mohlo byť dôvodom dokonca aj pre okamžité
skončenie pracovného pomeru v prípade, že by došlo k uverejneniu nepravdivých informácií voči tretím
osobám a následkom takéhoto konania by bol vznik škody pre zamestnávateľa, v inom prípade takéto
správanie môže naplniť skutkovú podstatu porušenia pracovnej disciplíny, pre ktoré však po splnení
ďalších zákonných podmienok môže zamestnávateľ ukončiť so zamestnancom pracovný pomer len
výpoveďou. Keďže dôvody pre okamžité zrušenie pracovného pomeru zistené neboli, určil, že okamžité
skončenie pracovného pomeru navrhovateľky je neplatné. K obrane odporcu, založenej na tom, že
pracovný pomer medzi ním a navrhovateľkou je od počiatku absolútne neplatným právnym úkonom,
pretože zmluva bola za zamestnávateľa podpísaná Y. W., ktorá v čase podpisu pracovnej zmluvy
nebola konateľom obchodnej spoločnosti ALICIA, s.r.o., a teda nebola oprávnená konať a podpisovať
v mene tejto obchodnej spoločnosti uviedol, že táto námietka odporcu nie je dôvodná. Z vykonaného
dokazovania síce vyplynulo, že konateľom odporcu v čase podpisu pracovnej zmluvy bola U. F. (sestra Y.
W.), z vykonaného dokazovania však zároveň vyplynulo, že Y. W. vystupovala pri uzatváraní pracovného
pomeru v mene odporcu, k uzavretiu pracovnej zmluvy došlo na prevádzke, kde na dverách bol uvedený
názov odporcu a táto osoba vystupovala voči zamestnancom ako osoba oprávnená konať za odporcu.
Citoval ust. § 16 Obchodného zákonníka, podľa ktorého podnikateľa zaväzuje aj konanie inej osoby
v jeho prevádzkarni, ak nemohla tretia osoba vedieť, že konajúca osoba na to nie je oprávnená, a
poukázal aj na ust. § 17 ods. 3 Zákonníka práce, podľa ktorého neplatnosť právneho úkonu nemôže
byť zamestnancovi na ujmu, ak neplatnosť nespôsobil sám. Uviedol, že nakoľko v praxi môžu vzniknúť
pochybnosti o tom, či tretia osoba mohla alebo nemohla vedieť, či konajúci v prevádzkarni podnikateľa
je na konanie oprávnený alebo nie, dôkazné bremeno v takomto prípade je na strane podnikateľa, t.j. v
prejednávanom prípade odporcu, ktorý nepreukázal, že by navrhovateľka mohla mať vedomosť o tom,
že Y. W. nie je oprávnená na takéto konanie. Skutočnosť, že navrhovateľka túto vedomosť nemohla
mať, vyplynulo z vykonaného dokazovania, pričom tomuto nasvedčuje aj skutočnosť, že Y. W. mala
oprávnenie na zastupovanie uvedenej spoločnosti voči štátnym orgánom napr. Sociálnej poisťovni, kde
práve ona nahlásila navrhovateľku ako zamestnanca odporcu. Vzhľadom na skutočnosť, že vyhovel
návrhu navrhovateľky a vyhlásil okamžité skončenie pracovného pomeru navrhovateľky za neplatné a
nakoľko navrhovateľka oznámila odporcovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, rozhodol aj o náhrade
mzdy, a to za obdobie od 25.06.2013, t.j. odo dňa kedy navrhovateľka oznámila odporcovi, že trvá
na ďalšom zamestnávaní do 30.11.2013, v zmysle návrhu navrhovateľky a priznal jej náhradu mzdy v
sume 3.338,71 Eur. Keďže navrhovateľka súhrnne požadovala náhradu mzdy vo výške 3.370,08 Eur,
vo zvyšku jej návrh ako nedôvodný zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. tak,
že navrhovateľke, ktorá mala neúspech v pomerne nepatrnej časti priznal plnú náhradu trov konania v
sume 1.112,21 Eur.
Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie odporca prostredníctvom právnej zástupkyne, ktorý
žiadal, aby odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu zmenil tak, že návrh navrhovateľa v celom
rozsahu zamietne. V odvolaní namietal, že pracovnú zmluvu za zamestnávateľa podpísala Y. W., z ktorej
obsahu nie je zrejmé, že Y. W. koná na základe plnej moci jej udelenej konateľom spoločnosti. Y. W.
v čase podpisu pracovnej zmluvy nebola konateľom obchodnej spoločnosti ALICIA, s.r.o., a nebola v
žiadnom pracovnoprávnom resp. inom obdobnom právnom vzťahu s touto spoločnosťou. Samotný fakt,
že pracovná zmluva bola uzavretá v priestoroch, kde na dverách bolo uvedené obchodné meno tejto
spoločnosti nestačí na to, resp. nezakladá samo o sebe dobromyseľnosť navrhovateľky, že Y. W. bola
oprávnená konať a vystupovať v mene tejto obchodnej spoločnosti, resp. že bola jej zamestnancom.
Poukázal na to, že výpis z obchodného registra je verejne prístupný a navrhovateľka mala možnosť sa
informovať, resp. si preveriť, kto je oprávnený konať a vystupovať v mene obchodnej spoločnosti ALICIA,
s.r.o.akoštatutárnyorgánatedanavrhovateľkanemohlabyťdobromyseľnávtom,žesimyslela,žeY.W.bola konateľkou tejto spoločnosti, ako to nesprávne uzavrel súd prvého stupňa, pričom táto skutočnosť
nevyplýva ani zo samotnej pracovnej zmluvy. Poukázal na ust. § 415 Občianskeho zákonníka, z ktorého
vyplýva, že každý si musí počínať tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode
a životnom prostredí, ktoré ustanovenie sa vzťahuje na všetkých účastníkov občianskoprávnych, ale aj
pracovnoprávnych vzťahov, na ust. § 420 ods. 1 a § 441 Občianskeho zákonníka, ktoré ustanovenia
označil za dôležité z hľadiska pracovného práva a v súvislosti s čím poukázal na skutočnosť, že ak škoda
bola spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne a ak škoda bola spôsobená výlučne
jeho zavinením, znáša ju sám. Keďže z obsahu právneho úkonu (pracovnej zmluvy) nie je zrejmé, že Y.
W. konala v mene obchodnej spoločnosti ALICIA, s.r.o. na základe plnej moci jej udelenej od konateľa
obchodnej spoločnosti, mal za to, že na daný prípad je potrebné aplikovať ust. § 32 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého, ak z právneho úkonu nevyplýva, že niekto koná za iného, platí nevyvrátiteľná
právna domnienka, že koná vo vlastnom mene.
Navrhovateľka prostredníctvom právneho zástupcu v písomnom vyjadrení k odvolaniu žiadala rozsudok
prvostupňového súdu ako vecne správny potvrdiť. Uviedla, že argumentácia odporcu je len účelová a
v konečnom dôsledku len predlžuje samotný spor, keď z vykonaného dokazovania pred súdom prvého
stupňa jednoznačne vyplynulo, že navrhovateľka mala jednoznačne preukázanú skutočnosť, že osoba,
s ktorou podpisovala pracovnú zmluvu je oprávnená konať za žalovaného a v žiadnom prípade nemohla
pochybovať o oprávnenosti na predmetný právny úkon.
Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a zistil, že rozsudok okresného súdu
je potrebné v tejto časti podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdiť. Vo veci rozhodol
bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého nie je potrebné nariaďovať
pojednávanie odvolacieho súdu.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len
skutočnosťami uvedenými v ust. § 205 ods. 2 písm. a/ až f/ O.s.p.
V preskúmavanej veci odporca v konaní neuvádza žiaden odvolací dôvod. Len z obsahu jeho odvolania
možnovyvodiť,žeuplatňujeodvolacídôvodpodľa§205ods.2písm.d/O.s.p.(súdprvéhostupňadospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) a odvolací dôvod podľa § 205 ods.
2 písm. f/ O.s.p. (rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci).
Pokiaľ ide o odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p., jeho nedostatok spočíva predovšetkým
v nesprávnom postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania.
Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. je daný v prípade mylnej aplikácie právnej normy
na zistený skutkový stav alebo použitie právnej normy, ktorú na skutkový stav vôbec nemožno použiť.
Odvolací súd po preskúmaní zistil, že prvostupňový súd vykonané dokazovanie vyhodnotil v zmysle
zásad upravených v ust. § 132 O.s.p., pri ktorom nezistil odvolací súd logické ani faktické rozpory
a vec aj správne právne posúdil. V prejednávanej veci je nepochybné, že dôvody na okamžité
skončenie pracovného pomeru v zmysle ust. § 68 ods. 1 Zákonníka práce neboli dané, čo odporca
vo svojom odvolaní vôbec nerozporuje, keď jeho odvolanie čo do dôvodov okamžitého skončenia
pracovného pomeru nesmeruje. Jeho obrana je založená iba na tvrdení, že k vzniku pracovného
pomeru vôbec nedošlo, keď odporca je toho názoru, že pracovný pomer vzniknutý dňa 01.03.2013
medzi firmou ALICIA, s.r.o. a navrhovateľkou je od počiatku absolútne neplatným právnym úkonom.
Odvolací súd sa preto v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. zaoberal odvolaním odporcu len v rozsahu
ním uvádzaných dôvodov odvolania, t.j. námietok, týkajúcich sa neplatnosti pracovného pomeru
a zistil, že súd prvého stupňa správne posúdil, že tento právny úkon je platný, pričom správne
vychádzal z ust. § 16 Obchodného zákonníka, ktorý chráni dobromyseľnosť tretích osôb v prípade,
ak iná osoba koná v prevádzkarni podnikateľa a správne aplikoval aj ust. § 17 ods. 3 Zákonníka
práce, podľa ktorého neplatnosť právneho úkonu nemôže byť zamestnancovi na ujmu, ak neplatnosťnespôsobil sám. Citované zákonné ustanovenie totiž slúži práve na ochranu tzv. „slabšej strany“,
ktorou je v pracovnoprávnych vzťahoch zamestnanec, keď citované zákonné ustanovenie v odseku
3 vychádza z predpokladu dobrej vôle na strane zamestnanca. Toto ustanovenie sa týka aj prípadov
tzv. faktického pracovného pomeru, t.j. pracovného pomeru, ktorý by bol založený aj na základe
prípadnej neplatnej pracovnej zmluvy, ak túto neplatnosť nespôsobil samotný zamestnanec. Keďže z
vykonaného dokazovania v danej veci vyplynulo, že navrhovateľka bola dobromyseľná v tom, že osoba,
ktorá s ňou podpisuje pracovnú zmluvu, t.j. Y. W., je osobou oprávnenou konať za zamestnávateľa,
záver prvostupňového súdu, že v zmysle citovaných zákonných ustanovení treba považovať uzavretý
pracovný pomer za platný, považoval odvolací súd za správny.
Keďže odvolanie odporcu iné námietky neobsahovalo, odvolací súd, viazaný dôvodmi odvolania,
rozsudok prvostupňového súdu potvrdil, pričom v zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd v
podrobnostiach na rozsudok prvostupňového súdu poukazuje.
O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 tak, že navrhovateľke, ktorá
bola v odvolacom konaní úspešná, priznal náhradu trov odvolacieho konania, spočívajúcich v trovách
právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby á 131,13 Eur: vyjadrenie k odvolaniu + režijný paušál
8,040 Eur, spolu 139,17 Eur.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on . Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.