Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 21, 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16Co/58/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812217973
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3812217973.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom Pribinova 25, 811
09 Bratislava, IČO 35807598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom Grösslingova 4,
811 09 Bratislava, IČO 36864421, proti žalovanému Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo

spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza
č. k. 15C/145/2012-155 zo dňa 4. júla 2013, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu žalobcu vo všetkých veciach spojených
do veci pod sp.zn. 15C/145/2012, ktorými sa žalobca domáhal náhrady majetkových škôd a
nemajetkových ujm, ktoré mali vzniknúť nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Prievidza
v exekučných konaniach, pričom nesprávny úradný postup spočíval v tom, že o návrhu oprávneného
na zmenu súdneho exekútora nerozhodol exekučný súd v zákonom stanovenom čase alebo v

tom, že exekučný súd nerozhodol v zákonnej lehote o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo nerozhodol o zamietnutí tejto žiadosti. Uznesením č.k. 15C/145/2012-14 zo dňa
24.10.2012 súd prvého stupňa spojil na spoločné konanie veci vedené na Okresnom súde Prievidza
pod sp.zn. 15C/259/2012, 15C/238/2012, 15C/236/2012, 15C/200/2012, 15C/185/2012, 15C/168/2012,
15C/164/2012, 15C/163/2012, 15C/146/2012, 15C/171/2012, 15C/194/2012, 15C/232/2012,
15C/161/2012, 15C/181/2012, 15C/203/2012, 15C/206/2012, 15C/217/2012, 15C/222/2012,

15C/225/2012, 15C/240/2012, 15C/242/2012, 15C/244/2012, 15C/266/2012, 15C/167/2012,
15C/269/2012, 15C/263/2012, 15C/262/2012, 15C/254/2012, 15C/252/2012, 15C/248/2012,
15C/241/2012, 15C/239/2012, 15C/234/2012, 15C/233/2012, 15C/224/2012, 15C/220/2012,
15C/219/2012, 15C/210/2012, 15C/204/2012, 15C/199/2012, 15C/196/2012, 15C/191/2012,
15C/180/2012, 15C/174/2012, 15C/169/2012, 15C/165/2012, 15C/154/2012, 15C/151/2012,
15C/148/2012, 15C/145/2012 do spoločného konania, ktoré sa bude viesť pod sp.zn. 15C/145/2012.

Súd prvého stupňa v zmysle § 115 ods. 1 O.s.p. nariadil na prejednanie veci pojednávanie na deň
3.6.2013, na ktorom podľa § 101 ods. 2 O.s.p. vec prejednal v neprítomnosti účastníkov a právneho
zástupcu žalobcu. Pojednávanie súd prvého stupňa odročil na deň 4.7.2013 za účelom rozhodnutia
o návrhu žalobcu na prerušenie konania a výzvy žalovanému na doloženie žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku žalobcu spolu s potvrdením o prijatí, prípadnou výzvou žalovaného na doplnenie
žiadosti žalobcu vo veciach spojených na spoločné konanie. Uznesením č.k. 15C/145/2012-101 zo dňa

3.6.2013 súd prvého stupňa návrh žalobcu na prerušenie konania zo dňa 30.5.2013, doručený súdu
dňa 31.5.2013, zamietol. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca prostredníctvom právneho zástupcuodvolanie. Vzhľadom k tomu, že vo veci bol už nariadený termín pojednávania s prihliadnutím na
dôvody prerušenia konania uvádzané žalobcom, keď o nevylúčení zákonnej sudkyne bolo právoplatne
rozhodnuté nadriadeným súdom, súd prvého stupňa postupom podľa § 209 ods. 2 O.s.p. vec

nepredkladal odvolaciemu súdu, vo veci konal a na pojednávaní dňa 4.7.2013 vec prejednal a rozhodol.
Súd prvého stupňa oznamoval právnemu zástupcovi žalobcu, že jeho návrh na zrušenie termínu
pojednávania neakceptuje a pojednávanie nezruší. Žalobca sa na nariadené pojednávania nedostavil,
voju neúčasť náležite postupom podľa § 119 ods. 2 O.s.p. neospravedlnil, preto súd prvého stupňa
rozhodol v jeho neprítomnosti podľa § 101 ods. 2 O.s.p. Svoj postup súd prvého stupňa odôvodnil aj

s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 11.3.2013 v konaní sp.zn.
3Cdo 102/2013, v ktorej súd v obdobnej veci žalobcu proti žalovanému v súvislosti s námietkou žalobcu,
že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, vyslovil názor, že dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá sama
skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej je žalovaným súd, na ktorom vykonáva
tento sudca súdnictvo.

Vo veciach zapísaných pod sp.zn. 15C/145/2012, 15C/151/2012, 15C/154/2012, 15C/167/2012,
15C/169/2012, 15C/171/2012, 15C/196/2012, 15C/203/2012, 15C/204/2012, 15C/210/2012,
15C/222/2012, 15C/262/2012, 15C/269/2012 poukázal žalobca na existenciu exekučného konania,
ktoré začalo na jeho návrh voči konkrétnym povinným. Ako oprávnený podal žalobca exekučnému súdu
v jednotlivých konaniach návrh na zmenu súdneho exekútora a uznesenie exekučnému súdu o zmene

súdneho exekútora bolo žalobcovi doručené po uplynutí zákonnej lehoty na rozhodnutie. Majetková
škoda v týchto veciach predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s činnosťou
uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne plynulo medzi
doručením návrhu na zmenu exekútora a rozhodnutím o ňom.

Vo veciach zapísaných pod sp.zn. 15C/146/2012, 15C/148/2012, 15C/163/2012, 15C/164/2012,
15C/168/2012, 15C/174/2012, 15C/180/2012, 15C/181/2012, 15C/185/2012, 15C/194/2012,
15C/200/2012, 15C/236/2012, 15C/238/2012, 15C/248/2012, 15C/259/2012 poukázal žalobca na
existenciu exekučného konania, ktoré začalo na jeho návrh voči konkrétnym povinným. Exekučný
súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie tak, že žiadosť zamietol, a to

po zákonnej lehote. Žalobca, aby docielil vecný posun v exekučných konaniach, opakovane podával
žiadosti o informáciu o stave konania podaniami zo dňa 2.7.2009, 23.9.2009, 13.11.2009, 25.2.2010 a
sťažnosti na prieťahy v konaní podaniami zo dňa 30.8.2010, 23.11.2010, 25.5.2011. Majetková škoda
predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s činnosťou uskutočňovanou vo veci
správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne plynulo medzi doručením žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o tejto žiadosti.

Vo veciach zapísaných pod sp.zn. 15C/161/2012, 15C/266/2012, 15C/263/2012 poukázal žalobca na
jednotlivé exekučné konania, v ktorých súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie po zákonnej lehote
na vydanie poverenia, pričom bol súd v omeškaní niekoľko mesiacov. Majetková škoda predstavuje

náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a
udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne plynulo medzi doručením žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o tejto žiadosti.

Vo veciach zapísaných pod sp.zn. 15C/165/2012, 15C/191/2012, 15C/199/2012, 15C/206/2012,

15C/217/2012, 15C/219/2012, 15C/220/2012, 15C/224/2012, 15C/225/2012, 15C/232/2012,
15C/233/2012, 15C/234/2012, 15C/239/2012, 15C/240/2012, 15C/241/2012, 15C/242/2012,
15C/244/2012, 15C/252/2012, 15C/254/2012 poukázal žalobca na existenciu exekučného konania,
ktoré začalo na jeho návrh voči povinným, v ktorých exekučný súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie po zákoonej lehote. Exekučnému súdu vytýkal, že postupom podľa § 44 ods.

2 Exekučného poriadku si spôsobom odporujúcim zákonu založil svoju právomoc, dôsledkom ktorej
zrealizoval úplný judiciálny proces, v ktorom zisťoval a posúdil skutkový a právny stav vo veci samej
na základe uzavretej zmluvy o úvere. Exekučný súd svojím nelegálnym postupom vykonal opätovné
posúdenie práva žalobcu na zaplatenie dlhu v časti istiny bez splnenia zákonných podmienok na takýto
postup. Majetková škoda predstavuje výšku istiny s príslušenstvom, ktoré boli uplatňované v exekučnom

konaní a táto nemôže byť viac priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom
súdnom konaní.Okrem majetkovej škody si žalobca vo všetkých konaniach uplatnil nemajetkovú ujmu, ako vyplýva z
tvrdení žalobcu uvedených v jednotlivých žalobách, pretože samotné konštatovanie porušenie práva na
súdnu ochranu je nedostačujúce. Žalobca mohol vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu včas a

efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zabezpečeniu vymožiteľnosti pohľadávky
s príslušenstvom, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá.

Súd prvého stupňa v jednotlivých súdnych konania, ktoré spojil na spoločné konanie, pripojil konkrétny
exekučný spis, z ktorého zistil skutkový a právny stav a skutkový stav pri každej veci podrobne opísal

v odôvodnení rozsudku.

Za aplikácie § 3 ods. 1 písm. a/, d/, § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods.
1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení
účinnom v čase tvrdeného nesprávneho úradného postupu súdu, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
v znení účinnom do 31.5.2010, od 1.6.2010 do 31.5.2011 a od 1.6.2011, § 44 ods. 7, 8 Exekučného

poriadku v znení účinnom od 1.9.2005, dospel súd prvého stupňa k záveru, že žaloba vo všetkých
veciach spojených do tohto konania nie je dôvodná z viacerých dôvodov. Z stavu, keď žalobca tvrdil, že
žiadostiopredbežnéprerokovanienárokupodalžalovanémuažalovanýtvrdil,žežalobcatakétožiadosti
v celkovom množstve 43 000 žalovanému doručil, avšak nevie ich zidentifikovať s predmetnými nárokmi
pre neprehľadnosť s podanými žiadosťami a neposkytnutú primárnu súčinnosť žalobcu žalovanému,

súd prvého stupňa uzavrel, že žalobca podal žiadosti o predbežné prerokovanie nároku dňa 23.4.2012
až 25.9.2012 vo všetkých veciach a s ohľadom na skutočnosť, že nárok nebol uspokojený v lehote do
6 mesiacoch, súd prvého stupňa považoval podmienku predbežného prerokovania nároku za splnenú.
Zákon nespájal s nedostatkami žiadosti o predbežné prerokovanie nároku a s neposkytnutím súčinnosti
dôsledok zániku nároku na náhradu škody. Súd prvého stupňa poukázal na to, že žalobca ani v jednom

uplatňovanom nároku nepreukázal splnenie ani jedného zo zákonných základných predpokladov
zodpovednostného právneho vzťahu. Zdôraznil, že žalobca mal možnosť domáhať sa ochrany svojho
práva na súdnu ochranu, práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov využitím inštitútu ústnej
sťažnostivsúladesčl.127ods.1ÚstavySlovenskejrepubliky,ktorýjejedinýkompetentnýpreskúmať,či
vkonkrétnomprípadeboloaleboneboloporušenéprávonaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahov.

Súd skúmal, či žalobca podal v exekučných konaniach sťažnosť predsedovi súdu a zistil, že ani v jednej
veci žalobca nepodal účinne takúto sťažnosť na prieťahy v konaní tak, aby bolo konštatované, že v
exekučných konaniach došlo k zbytočným prieťahom. Rovnako nemal súd preukázané, že by žalobca
uplatnil svoje právo podaním ústavnej sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, ,
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, práva na prejednanie záležitosti v primeranej

lehote, práva vlastniť majetok a práva na ochranu majetku a podobne. Pokiaľ sa žalobca na Ústavný súd
Slovenskej republiky s takýmito sťažnosťami obrátil, boli tieto sťažnosti odmietnuté z dôvodu nedostatku
zákonom predpísaných náležitostí. Je teda zrejmé, že žalobca v predmetných konaniach neurobil žiadne
kroky, ktoré by viedli k snahe docieliť urýchlené konanie vo veci. Pre všetky prejednávané veci súd
prvého stupňa uviedol, že žalobca uplatňuje svoje nároky s poukazom na exekučné konania, v ktorých

navrhol vykonať exekúciu alebo viedol exekúcie na podklade exekučného titulu, vo väčšine prípadov
rozhodcovskéhorozsudku,ktorýbolvyhodnotenýakonezákonnýexekučnýtitul,tzv.nulitnérozhodnutie,
ktoré nikdy účinky vykonateľného rozhodnutia nemalo a žalobcovi nepriznalo žiadne plnenie z dôvodu
neplatnosti rozhodcovskej doložky. V týchto exekučných konaniach preto nemohol vzniknúť nesprávny
úradný postup, v príčinnej súvislosti s ktorým by žalobcovi mohla vzniknúť škoda alebo nemajetková

ujma. Žalobca ničím nepreukázal, že v období nečinnosti súdu mu vznikli náklady na správu pohľadávky.
Podľa názoru súdu prvého stupňa je zrejmé, že pokiaľ žalobca spravuje vymáhané pohľadávky v
informačnom systéme, náklady na tento systém si musí pokryť sám a tieto náklady nemôžu byť zvýšené
v dôsledku prípadného oneskoreného rozhodnutia súdu. V zmysle prechodných ustanovení k novele
Exekučného poriadku vykonanej zákonom č. 341/2005, podľa § 238 ods. 1, 2, sa konania začaté

pred 1.9.2005 dokončia podľa práva platného do 31.8.2005, ak odsek 2 neustanovuje inak. V odseku 2
sú taxatívne vymedzené ustanovenia, ktoré sa použijú aj na konania začaté do 1.9.2005, medzi ktorými
§ 44 ods. 7 a 8 nie je. Uvedená novela platila aj po novele vykonanej zákonom č. 585/2006 s účinnosťou
od 1.12.2006, ktorým bol do § 44 vsunutý nový odsek 7, pričom v § 44 ods. 7 a 8 došlo iba k prečíslovaniu
na § 44 ods. 8 a 9.

Vzhľadom na zákonné znenia ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v týchto obdobiach
poukázal súd prvého stupňa na to, že s účinnosťou od 1.6.2010 bola vypustená zákonná 15-dňová
lehota na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi pokiaľ ide o exekučné tituly podľa § 41 ods. 2 písm.c/ a d/ Exekučného poriadku. Podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku v znení platnom do
31.5.2011 boli exekučným titulom i vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených. Podľa dôvodovej správy k novele Exekučného poriadku vykonanej zákonom č. 144/2010

Z.z. účelom vypustenia zákonnej lehoty bola skutočnosť, že lehota bola výraznou prekážkou na to, aby
súdy mohli objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie pokiaľ išlo o notárske zápisnice a rozhodcovské
rozsudky, zvlášť keď išlo o vymoženie plnenia zo spotrebiteľskej zmluvy. Uvedená novela neobsahovala
žiadne prechodné ustanovenia. Keďže išlo o novelu procesných ustanovení Exekučného poriadku,
táto sa vzťahuje na všetky exekučné konania, v ktorých nebolo rozhodnuté o žiadosti o udelenie

poverenia na vykonania exekúcie. Následne novelou vykonanou zákonom č. 102/2011 Z.z. s účinnosťou
od 1.6.2011 bol § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku doplnený exekučný titul o rozhodcovský
rozsudok. Opätovne išlo o procesnú novelu, ktorá sa vzťahovala na všetky konania, v ktorých súd k
1.6.2011 nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa názoru súdu prvého
stupňa po 1.6.2011 neexistovala v exekučnom konaní žiadna zákonná lehota na udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie pokiaľ išlo o rozhodcovské rozsudky. Súd prvého stupňa zastal tiež názor, že

i pred 1.6.2011 sa súdnou praxou považovali rozhodcovské rozsudky za exekučné tituly podľa § 41
ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, zodpovedala tomu aj argumentácia odvolacích súdov a dôvodové
správy k uvedeným zákonom. V tomto smere považoval súd prvého stupňa argumentáciu žalobcu,
že rozhodcovské rozsudky do 1.6.2011 nebolo možné považovať za exekučné tituly a teda sa na
ne nevzťahovalo vyňatie lehoty na vydanie poverenia, za účelovú. Podľa názoru súdu prvého stupňa

vychádzajúc zo znenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v ktoromkoľvek znení, prípadná 15-
dňová lehota sa vždy vzťahovala len na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prípade, ak súd
nezistil rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a
exekučného titulu so zákonom. Následne sa osobitne upravuje situácia, keď súd zistí takýto rozpor a
je povinný nie udeliť poverenie, ale rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie. Súd prvého stupňa zdôraznil, že keby bol zámer zákonodarcu vsunúť pod zákonnú 15-dňovú
lehotu obe procesné situácie, nebola by osobitne upravená situácia pri zistení rozporu so zákonom. Pri
skúmaní exekučného titulu ide o zložitý proces posudzovania zákonnosti priznaného plnenia, a to i v
rozhodcovskom rozsudku. Súd prvého stupňa považoval za nepravdivé tvrdenie žalobcu, že nečinnosť
Okresného súdu Prievidza v exekučnom konaní, v ktorom súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie po zákonnej 15-dňovej lehote predstavuje nesprávny úradný postup.

Súd prvého stupňa konštatoval, že žalobca nepreukázal splnenie ani jedného zo základných
predpokladov zodpovednostného právneho vzťahu. Žalobca mal podľa názoru súdu prvého stupňa
možnosť domáhať sa zmeny namietaného postupu súdu, ktorého výsledkom bolo i namietané

rozhodnutie súdu podaním riadneho opravného prostriedku, ktorý síce podal, ale následne odvolanie
zobral späť. Ďalej mal žalobca možnosť domáhať sa ochrany svojho práva na súdnu ochranu, práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov využitím inštitútu ústavnej sťažnosti v súlade s § 127
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Túto otázku je kompetentný preskúmať len ústavný súd, ktorý ju
vždy v súlade s ustálenou judikatúrou preskúma s ohľadom na konkrétne okolnosti jednotlivého prípadu,

najmä z pohľadu troch základných kritérií : zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Súd prvého
stupňa predovšetkým skúmal, či žalobca podal v exekučnom konaní sťažnosť predsedovi súdu v snahe
docieliť urýchlené rozhodnutie vo veci. Takáto sťažnosť bola podaná, táto však bola vyhodnotená ako
neopodstatnená. V exekučnom konaní predložil žalobca ako oprávnený exekučný titul, rozhodcovský
rozsudok, ktorý nemohol byť spôsobilým exekučným titulom, preto nemohol vzniknúť nesprávny úradný

postup, v príčinnej súvislosti s ktorým by žalobcovi mohla vzniknúť majetková škoda a nemajetková
ujma. Žalobcom tvrdené skutočnosti o možnej škode považoval súd prvého stupňa za hypotetické,
účelové a ničím nepodložené (náklady na správu pohľadávky, výkony zamestnancov, udržanie a správu
informačného systému, administráciu listín a komunikáciu so súdnym exekútorom, na publikačné výdaje
spojené s urgenciami, poštovné, telekomunikačné výdaje, kontrola stavu konania). Poukázal na to, že

v exekučnom konaní došlo k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia výlučne z dôvodov na strane
žalobcu. Skutočnosť, že žalobca si dal prisúdiť plnenia zo zmlúv o úvere rozhodcovskému súdu na
základe neplatne uzavretej dohody o vyplnení zmenky, nemôže žalobca využiť vo svoj prospech a
tvrdiť, že keby súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia ihneď v 15-dňovej lehote, mohol uskutočniť
kroky a nahradiť exekučný titul. Právo žalobcu sa preto nestalo nevymožiteľným v príčinnej súvislosti s

neprávnym úradným postupom súdu, ale v príčinnej súvislosti s tým, že žalobca v rozpore s viacerými
zákonnýmiustanoveniaminavrholvykonaťexekúciunapodkladenespôsobilých exekučnýchtitulov,ato
inapriektomu,žebymalpoznaťprávo,keďževovšetkýchkonaniachbolprávnezastúpenýadvokátskou
kanceláriou. Na výzvu súdu žalobca reagoval tak, že nebude predkladať dôkazy na protiprávnu výzvusúdu. Súd prvého stupňa doručoval žalobcovi vyjadrenie žalovaného, v ktorom žalovaný namietal všetky
prvky zodpovednostného vzťahu a zápisnicu o pojednávaní. Žalobca zostal v konaní čo do veci samej
absolútne nečinný.

Súd prvého stupňa uviedol, že o trovách konania rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia
podľa § 151 ods. 3 O.s.p.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov, že v konaní

došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., keď účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.),
rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.),
súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
h/ O.s.p.), pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na

základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav
neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a) a
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že
súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O.s.p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti.
Žalobca riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu

listiny spájané s označenými dôvodmi. Ak tak súd prvého stupňa spravil, odňal tým žalobcovi jeho
právo na konanie pred súdom. Sudcu, ktorý vydal napadnutý rozsudok nepovažoval za nestranného.
Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je základným predpokladom na naplnenie podmienok
spravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09). Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným
súdom podľa čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, je v občianskom

súdnom konaní zabezpečené vylúčením sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre jeho
zaujatosť (§ 12 - 16 O.s.p., I. ÚS 27/98). Nedostatok nestrannosti sudcu je súčasťou pojmu „zákonný
sudca“ (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, III. ÚS 16/2000). Neobstojí názor krajského
súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu
Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva. Žalobca podal ústavnú sťažnosť pre

porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského
súdu. Za týchto okolnosti nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom
vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré
nepripúšťajú odklad. Za danej procesnej situácie ústne pojednávanie nebolo neodkladným úkonom.
Konečné rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy

aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému pripustil odvolanie a toto odvolanie žalobcu podáva.
V čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania. Správanie súdu prvého stupňa, kedy predbehol vydaním konečného rozhodnutia
účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti

sudcu, zakladá porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu a marí jeho možnosť konať pred súdom.
Žalobca taktiež poukázal na to, že nemal možnosť vyjadriť sa k tým tvrdeniam žalovaného, z ktorých
súd vychádzal v rozhodnutí a nemal možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a na ktorých
založil toto rozhodnutie. Tým došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva žalobcu na
súdnu ochranu ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Koncepcia spravodlivého súdneho

konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v ktorom musia mať strany možnosť nielen predložiť
dôkazy nevyhnutné pre úspešnosť žaloby, ale aj možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými
dôkazmi alebo stanoviskami, k týmto sa vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Žalobca ako
strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a
sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Poukázal na to, že v danej veci

nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, jeho právo na kontradiktórny súdny proces tým
bolo porušené. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie, ktorého rozsah a obsah si určil sám a vykonal
dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či
šlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené
v exekučnom spise, pretože vec sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu. Dôvodil, že

pokiaľ žalovaný nereagoval na výzvu súdu prvého stupňa, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobe v
zmysle § 114 ods. 3 O.s.p., mal rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p. Žalobca súdu
prvého stupňa vytýkal, že úplne ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá mu vznikla s
tituluudržiavaniaasprávyinformačnéhosystémuatitulomuplatnenýchvýdavkov.Vtejtočastipovažovalžalobca rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, za prejav svojvôle a arbitrárnosti.
Súd prvého stupňa napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ je v tomto konaní jedinečný, svoje
negatívne rozhodnutie odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi a vetami ako v iných svojich rozhodnutiach,

v ktorých vystupuje žalobca a žalovaný, avšak v ktorých bol rozdielny skutkový dej a základ. Nemožno
ústavnoprávne akceptovať, že súd vytvára odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom. Žalobcovi
nebolo z odôvodnenia napadnutého rozsudku zrejmé akou úvahou súd prvého stupňa dospel k tomu, že
majetková škoda a nemajetková ujma nevznikla. Žalobca hodlal v konaní prostredníctvom vykonaného
pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku,

ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd prvého stupňa však dokazovanie skrátil len na dôkazy vykonávané
ex offo, žalobcu nepoučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie
vo veci samej tak, aby mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Podľa žalobcu súd prvého
stupňa vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ako aj jeho práva na
prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Napadnuté rozhodnutie
považoval žalobca za vnútorne rozporné, nakoľko súd prvého stupňa nekonštatoval zistené porušenie
práva a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. S
poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žalobca navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k doručenému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

V priebehu odvolacieho konania žalobca oznámil, že predložil súdu prvého stupňa do bližšie
nešpecifikovanéhosúdnehospisu(vpísomnomoznámenízodňa13.6.2014uvádza„dooddelenia15C“)

originál znaleckého posudku č. 1/2014 zo dňa 17.1.2014 vypracovaný Znaleckým ústavom Ekonomickej
univerzity v Bratislave, ktorým preukazuje výšku vzniknutej škody v príčinnej súvislosti s neprávnym
úradným postupom súdu s tým, že z dôvodu hospodárnosti tento znalecký posudok nezakladá do
každého súdneho spisu (finančná náročnosť, technické a personálne zaťaženie) a na tento odkazuje
ako na skutočnosť známu súdu z jeho činnosti.

Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou, včas v zákonnej lehote na podanie odvolania,
že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 42 ods.3 O.s.p. aj náležitosti podľa § 205 ods.1
O.s.p. s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal odvolací súd preskúmanie zákonnosti
napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania. Dôvodmi odvolania vymedzenými

žalobcom a ich rozsahom je odvolací súd viazaný podľa § 212 ods.1 O.s.p.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v rozsahu žalobcom podaného odvolania, bez
nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a vo veci verejne vyhlásil rozsudok podľa
§ 211 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p., keď dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je

dôvodné a napadnutý rozsudok je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdiť.

Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie dostatočným
spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi účastníkov konania, dôkazy vyhodnotil v súlade
so zásadami uvedenými v § 132 O.s.p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny

záver, keď s poukazom na ním citované ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku a zákona č.
244/2002Z.z.orozhodcovskomkonanížalobuzamietol.Svojerozhodnutiesúdprvéhostupňapodrobne
a presvedčivo odôvodnil v súlade s požiadavkami § 157 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd sa v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov, na ktoré v

podrobnostiach odkazuje.

Obligatórne (§ 212 ods. 3 O.s.p.) sa odvolací súd zaoberal, či v konaní pred súdom prvého stupňa
nedošlo postupom súdu k procesným vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. a/ - g/ O.s.p. a tzv. iným
vadám konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolacie dôvody posudzoval

odvolací súd podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Žalobcom namietané vady konania vymedzené
v § 221 ods. 1 písm. f/ a g/ O.s.p. sú vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho
konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej
republiky okrem zákonov aj články 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru oochrane ľudských práv a základných slobôd. Preto odvolací súd posudzoval či postupom súdu prvého
stupňa nebola účastníkom odňatá možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s
§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) a vo veci rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení

s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.).

V ustanovení § 14 O.s.p. sú upravené podmienky, ktorých splnenie má za následok, že sudca
je vylúčený z prejednania a rozhodovania veci. Predmetný dôvod odvolania sa však výslovne
obmedzuje len na rozhodovanie vylúčeného sudcu, nakoľko rozhodovacia činnosť ostatných sudcov

tohto okresného súdu nie je v tejto veci daná. Námietka žalobcu, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého
stupňa vydal vylúčený sudca, predstavuje odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221
ods. 1 písm. g/ O.s.p. Jej dôvodnosť posudzuje odvolací súd vždy, bez toho, aby bol pritom viazaný tým,
či prípadne otázku zaujatosti sudcu posúdil ešte pred vydaním napadnutého rozhodnutia nadriadený
súd (§ 16 O.s.p.). Z obsahu spisu vyplýva, že od doby, kedy došli žaloby vo veciach spojených
na spoločné konanie (§ 82 ods. 1 O.s.p.) boli veci pridelená na prejednanie a rozhodnutie sudkyni

Okresného súdu Prievidza JUDr. Eve Kiššovej. Krajský súd v Trenčíne ako nadriadený súd uznesením
č.k. 19NcC/613/2012-23 zo dňa 5.11.2012 rozhodol, že sudkyňa JUDr. Eva Kiššová z prejednávania a
rozhodovania veci nie je vylúčená. Odvolací súd skúmajúc dôvodnosť uplatneného odvolacieho dôvodu
zo strany žalobcu dospel k záveru, že na strane zákonnej sudkyne nie je existencia žiadnej okolnosti,
ktorá by ju v zmysle § 14 a nasl. O.s.p. vylučovala z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na

pomer k veci a na pomer k účastníkom konania. Z obsahu spisu vyplýva, že v exekučných veciach,
v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu a ktoré súd prvého stupňa presne označil v
odôvodnení rozsudku, vedených na Okresnom súde Prievidza nebola JUDr. Eva Kiššová zákonnou
sudkyňou. Odvolací súd v konaní nezistil z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p. žiadne skutočnosti predstavujúce
dôvodnavylúčenietejtosudkyne atakýtovzťahniejemožnéodvodiťanizúdajovžalobcu. Dôvodomna

pochybnosti o nezaujatosti namietanej sudkyne nemôžu byť ani úvahy žalobcu založené na skutočnosti,
že súd prvého stupňa svojim nelegálnym konaním (nesprávnym úradným postupom) zapríčinil vznik
škody na strane žalobcu, lebo táto skutočnosť sama o sebe nevypovedá nič o vzťahu namietanej
sudkyne k účastníkom a k prejednávanej veci a nemožno z nej odvodiť, že by bola spôsobilá ovplyvniť jej
nestranné rozhodnutie. Z týchto dôvodov odvolací súd vyhodnotil uplatnenú odvolaciu námietku žalobcu

ako nedôvodnú.

Odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorým bola
účastníkovi znemožnená realizácia tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva.
K pojmovým znakom tohto odňatia patrí odňatie možnosti konať pred súdom, k odňatiu možnosti konať

došlo v dôsledku postupu súdu a možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Tieto
pojmové znaky musia byť splnené súčasne. V súvislosti s týmto odvolacím dôvodom odvolací súd
preskúmal splnenie podmienok na postup súdu prvého stupňa v konaní podľa § 114 ods. 1, 2, § 120
ods. 4, § 101 ods. 2 a § 123 O.s.p.

Podľa § 114 ods. 2 O.s.p. v rámci prípravy pojednávania súd doručí návrh na začatie konania (žalobu)
odporcovi (žalovanému) spolu s rovnopisom a prílohami návrhu do vlastných rúk a poučí účastníkov
podľa § 120 ods. 4. Vyjadrenie odporcu súd bezodkladne odošle navrhovateľovi.

Procesnou povinnosť súdu je pripraviť pojednávanie tak, aby ochrana práv účastníka bola rýchla a

účinná a aby sa rozhodlo spravidla na jedinom pojednávaní. Súd musí procesné úkony vykonávať
tak, aby nedochádzalo k porušovaniu práva účastníka na verejné prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Prípravou pojednávania podľa § 114 O.s.p. treba rozumieť všetku činnosť sudcu (predsedu
senátu) od začiatku konania na súde až do začatia pojednávania vo veci. K procesným úkonom, ktoré
je súd povinný vykonať podľa § 114 ods. 2 O.s.p. patrí doručenie návrhu na začatie konania (žaloby)

spolu s prílohami odporcovi (žalovanému) do vlastných rúk na vyjadrenie s uvedením rozhodujúcich
skutočností na svoju obranu a označenie dôkazov, ktorých sa dovoláva, prípadne na predloženie
listiny, v súdom určenej lehote. Občiansky súdny poriadok lehotu na vyjadrenie neurčuje, ide o tzv.
sudcovskú lehotu, ktorú možno v odôvodnených prípadoch z vážnych dôvodov predĺžiť. V rámci prípravy
pojednávania vykoná súd poučenie všetkých účastníkov konania podľa § 120 ods. 4 O.s.p., vrátane tých,

ktorí sú zastúpení v konaní právnym zástupcom. Ide prejav koncentračnej zásady a zásady neúplnej
apelácie civilného procesu. Ak žalovaný splní povinnosť a k žalobe a k prílohám sa vyjadrí v lehote
určenej súdom, súd toto vyjadrenie bez zbytočného odkladu odošle žalobcovi.Odvolací súd po preskúmaní postupu súdu prvého stupňa konštatuje, že postup tohto súdu zodpovedá
všetkým stanoveným procesným podmienkam prípravy pojednávania podľa § 114 ods. 2 O.s.p. Súd
prvéhostupňadňa8.2.2013doručilžalobyvoveciachspojenýchnaspoločnékonaniežalovanémuspolu

s výzvou, aby sa žalovaný k žalobe vyjadril v lehote 10 dní. Vyjadrenie žalovaného došlo súdu prvého
stupňa dňa 22.3.2013. Na deň 3.6.2013 nariadil súd prvého stupňa v právnej veci pojednávanie. Spolu
s predvolaním na pojednávanie doručil súd prvého stupňa právnemu zástupcovi žalobcu a žalovanému
poučenieúčastníkakonaniapodľa§120ods.4O.s.p.aprávnemuzástupcovižalobcuodoslalvyjadrenie
žalovaného k žalobe. Právny zástupca žalobcu a žalovaný prevzali doručované písomnosti súdu dňa

2.5.2013.

Dňa 31.5.2013 o 15:17 hod. doručil právny zástupca žalobcu súdu prvého stupňa elektronicky (e-mail)
návrh na zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu,
keď žalobca podal podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej
republiky proti Krajskému súdu v Trenčíne ako porušovateľovi základného práva zaručeného čl. 46 ods.

1, čl. 48 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým tento v konaní sp.zn. 19NcC/613/2012
(OS PD konanie sp.zn.15C/145/2012) rozhodol o námietke zaujatosti. Súčasťou návrhu na zrušenie
pojednávania bol aj návrh žalobcu na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti žalobcu. Návrh na zrušenie pojednávania a návrh na

prerušenie konania mala zákonná sudkyňa k dispozícii pred začiatkom pojednávania dňa 3.6. 2013 o
9:00 hod. Z obsahu zápisnice o pojednávaní dňa 3.6.2013 vyplýva, že zákonná sudkyňa telefonicky
oznámilaprávnemuzástupcovižalobcu,ženávrhnazrušeniepojednávanianeakceptujeapojednávanie
sa bude konať.

Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa okrem iného namietal, že nemal možnosť
vyjadriť sa k tým tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd vychádzal v rozhodnutí a nemal možnosť
vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a na ktorých založil toto rozhodnutie, nebol oboznámený
s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť
dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na

kontradiktórne konanie, v ktorom musia mať strany možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné pre
úspešnosť žaloby, ale aj možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami,
k týmto sa vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.

Preskúmaním obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalobca mal objektívnu možnosť vyjadriť

sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom, ktoré uviedol a navrhol žalovaný v písomnom vyjadrení.
Vyjadreniežalovanéhospoluspripojenýmiprílohamikvyjadreniumalprávnyzástupcavosvojejfaktickej
dispozícii od 2.5.2013 pred začiatkom pojednávania vo veci samej dňa 3.6.2013. V tomto smere
tvrdenie žalobcu nie je pravdivé. Právnemu zástupcovi žalobcu súd prvého stupňa doručil zápisnicu o
pojednávaní dňa 3.6.2013.

Na prejednanie veci nariadil súd prvého stupňa pojednávanie podľa § 115 ods. 1 O.s.p. pri zachovaní
lehoty podľa § 115 ods. 2 O.s.p. po splnení procesných povinností podľa § 114 ods. 2 O.s.p. v dňoch
3.6.2013 a 4.7.2013. Predvolanie na pojednávanie prevzal právny zástupca žalobcu a žalovaný dňa
12.6.2013. právny zástupca žalobcu sa z neúčasti neospravedlnil ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o

odročenie pojednávania. Žalovaný sa z neúčasti ospravedlnil písomne podaním zo dňa 26.6.2013. Súd
prvého stupňa vec prejednal a rozhodol vo veci na pojednávaní dňa 4.7.2013 bez účasti účastníkov
konania a právneho zástupcu žalobcu postupom podľa § 101 ods. 2 O.s.p. Z doručenky vyplýva, že
právny zástupca žalobcu prevzal uznesenie Krajského súdu v Trenčíne o nevylúčení zákonnej sudkyne
z prejednávania a rozhodovania veci dňa 8.2.2013. Toto vykonateľné uznesenie je v ďalších štádiách

konania pre súd prvého stupňa záväzné a súd prvého stupňa bol povinný v prejednávanej veci ďalej
konať v súlade so svojou povinnosťou podľa § 1 ods. 1 O.s.p. aj napriek tomu, že žalobca podal ústavnú
sťažnosť. K odkladu vykonateľnosti sťažnosťou napadnutého uznesenia v konaní pred Ústavným súdom
Slovenskej republiky nedošlo. Odvolací súd z úradnej činnosti zistil, že Ústavný súd Slovenskej republiky
o sťažnosti žalobcu rozhodol uznesením č.k. II. ÚS 559/2013-10 zo dňa 30.10.2013 tak, že sťažnosť

odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky v spojení
s § 25 ods. 1, 2 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred
ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (zákon o ústavnom súde). Ustanovenie §
101 ods. 2 O.s.p. umožňuje súdu vec prejednať a rozhodnúť v neprítomnosti účastníka konania alebojeho právneho zástupcu v prípade splnenia podmienok, ktoré spočívajú v tom, že účastník konania
alebo jeho právny zástupca bol na pojednávanie riadne predvolaný so zachovaním 5-dňovej lehoty na
prípravu pojednávania (§ 115 ods. 2 O.s.p.) a tento účastník konania alebo jeho právny zástupca včas

nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania. Tento dôležitý dôvod, pre povahu ktorého sa
nemôže pojednávania sa musí týkať predovšetkým jeho osoby a mal by sa vyznačovať určitou mierou
nepredvídateľnosti, mal by byť závažný a svojím rozsahom alebo z iných dôvodov by mal obsahovať
dôvodenýznakospravedlnosti.Dôležitosťdôvodutrebahodnotiťkuvšetkýmokolnostiamkonkrétnejveci
ajsprihliadnutímnazásaduhospodárnosti.Knávrhunazrušeniepojednávaniaaknávrhunaprerušenie

konania pripojil právny zástupca žalobcu ústavnú sťažnosť, ktorou odôvodňoval navrhovaný procesný
postup. Z pripojenej ústavnej sťažnosti nepochybne vyplýva, že právny zástupca žalobcu túto sťažnosť
vyhotovil dňa 4.4.2013 a táto bola Ústavnému súdu Slovenskej republiky doručená dňa 8.4.2013, teda
v čase pred termínom pojednávania. Dňa 2.5.2013, kedy právny zástupca žalobcu prevzal predvolanie
na pojednávanie dňa 3.6.2013, vedel o ním tvrdenom dôvode o zrušenie pojednávania. Odvolací súd
je toho názoru, že v súlade s § 41 ods. 2 O.s.p. je potrebné návrh na zrušenie pojednávania posúdiť

ako návrh na odročenie pojednávania podľa § 119 ods. 2 O.s.p. Novela Občianskeho súdneho poriadku
vykonaná zákonom č. 388/2011 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2012 zaviedla obligatórne náležitosti návrhu
na odročenie pojednávania. Návrh právneho zástupcu žalobcu tieto obligatórne náležitosti neobsahuje.
Odvolací súd konštatuje, že z obsahu predmetného návrhu nevyplýva žiadny dôležitý dôvod neúčasti
právneho zástupcu žalobcu na pojednávaní dňa 3.6.2013. Súd prvého stupňa návrh právneho zástupcu

žalobcu síce neakceptoval, ale splnil informačnú povinnosť podľa § 119 ods. 4 O.s.p. Za daného
procesného stavu súd prvého stupňa nariadením pojednávania na prejednanie veci samej v dňoch
3.6.2013 a 4.7.2013 umožnil sporovým stranám zúčastniť sa prejednania veci vrátane možnosti označiť
rozhodné skutočnosti a dôkazy, vyjadriť ku všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali (§ 123 O.s.p.), vykonať
zhrnutie návrhov a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (§ 118 ods. 4 O.s.p.). Odvolací

súd preskúmaním postupu súdu prvého stupňa, s prihliadnutím na všetky okolnosti veci, vyhodnotil
postup tohto súdu ako správny, keď mal preukázané, že súd prvého stupňa mal pre prejednanie veci v
neprítomnosti právneho zástupcu žalobcu a žalovaného splnené všetky podmienky podľa § 101 ods.
2 O.s.p. Odvolací súd považuje za potrebné v týchto súvislostiach poukázať na to, že právny zástupca
žalobcu v čase od podania ústavnej sťažnosti (8.4.2013) do doručenia predvolania na pojednávanie

(2.5.2013, 12.6.2013) mal dostatočný časový priestor na realizáciu prejednávacej zásady v sporovom
konaní,vzmyslektorejprocesnúzodpovednosťzavedeniesporumajúúčastnícikonania.Zoskutočností
apostupovsúduprvéhostupňavkonanívyplýva,žeprávožalobcunakontradiktórnosťsúdnehoprocesu
nebolo porušené. Prejednaním veci v neprítomnosti účastníkov konania súd prvého stupňa neodňal
účastníkom konania možnosť konať pred súdom. Odvolaciu námietku žalobcu o odňatí možnosti konať

pred súdom postupom súdu prvého stupňa vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. Nepravdivé je
aj tvrdenie právneho zástupcu žalobcu, že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p. Z obsahu listín
tvoriacich súdny spis nepochybne vyplýva, že právny zástupca žalobcu a žalovaný boli poučení podľa
§ 120 ods. 4 O.s.p. niekoľkokrát, písomne vrátane predvolania na pojednávania, ktoré obsahovali
predmetné poučenie, a ústne na pojednávaní dňa 4.7.2013.

Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa je toho názoru, že žalobca v konaní nesplnil dôkaznú
povinnosť podľa § 120 ods. 1 O.s.p. V sporových konaniach, ako je aj v danej veci, sa nesplnenie
dôkaznej povinnosti prejaví v nepriaznivom meritórnom rozhodnutí pre účastníka, ktorý svoje dôkazné
bremeno neuniesol. Dôkazné bremeno je procesný inštitút, ktorý spočíva v zodpovednosti účastníka

konania za to, že v konaní budú preukázané tie rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno
viaže. Povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť závisí od účastníkov konania, ktorí tým vymedzujú
predmet dokazovania, teda to čo má byť preukázané. Na preukázanie skutočností, ohľadom ktorých
má účastník konania dôkazné bremeno slúži dôkaz, dôkazný prostriedok realizovaný v procese
dokazovania. Vymedzenie okruhu skutočností, ktoré musí účastník uviesť a následne preukázať závisí

od hypotézy hmotnoprávnej normy upravujúcej sporný vzťah medzi účastníkmi. Táto norma zároveň
určuje rozsah dôkaznej povinnosti a dôkazného bremena. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú
orgánmi verejnej moci má charakter objektívnej zodpovednosti, ktorej podmienkami sú : výkon verejnej
moci príslušným orgánom verejnej moci, vznik škody alebo nemajetkovej ujmy poškodenému a príčinná
súvislosť medzi nimi. Tieto podmienky musí preukázať poškodený, ktorý znáša dôkazné bremeno o

skutočnostiach, ktoré zakladajú objektívnu zodpovednosť štátu.

Právne vzťahy, z ktorých žalobca odvodzoval nároky uplatnené žalobou sú upravené zákonom č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmeneniektorých zákonov (účinnosť 1. júla 2004, zmena vykonaná zákonom č. 215/2007 Z.z. s účinnosťou
od 1. septembrom 2007, zmena vykonaná zákonom č. 477/2008 Z.z. a zákonom č. 517/2008
Z.z. s účinnosťou od 1. januárom 2009, zmena vykonaná zákonom č.508/2010 Z.z. s účinnosťou od 1.

januárom 2011) v znení do 31.12.2012.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone

verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti

poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Vychádzajúc z citovaných ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. predstavuje existencia nesprávneho
úradného postupu pri výkone verejnej moci orgánom verejnej moci hypotézu právnej normy. Pokiaľ

nesprávny úradný postup existuje nastupuje dispozícia právnej normy predstavujúca zodpovednosť
štátu ako zodpovednostného subjektu za škodu, ktorá predstavuje právny následok nesprávneho
úradného postupu v podobe sankcie. Dôkazná povinnosť žalobcu spočívala v preukázaní nesprávneho
úradnéhopostupuOkresnéhosúduPrievidzavexekučnýchkonaniach,odktorýchodvodzovalnárokyna
majetkovú škody a nemajetkovú ujmu. Nesprávny úradný postup žalobca charakterizoval ako nevydanie

rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov
a vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok. Na preukázanie nesprávneho
úradného postupu spočívajúceho v nevydaní rozhodnutia exekučným súdom v zákonom stanovenej
lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov žalobca navrhoval ako dôkaz súdny spis
exekučného súdu vedeného medzi oprávneným - žalobcom a povinnými v jednotlivých exekučných

konaniach. Súd prvého stupňa po zistení, že ide o exekučné konania vedené Okresným súdom
Prievidza, pripojil konkrétne exekučné spisy.

V danom prípade bolo povinnosťou žalobcu preukázať, že nevydanie uznesenia o
zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučným

súdom v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a vydanie uznesenia o zmene súdneho
exekútora,jenesprávnymúradnýmpostupompodľaprávoplatnéhorozhodnutiavydanéhovinomkonaní
(sťažnosť u predsedu súdu na podklade sťažnosti na prieťahy, disciplinárne konanie, konanie pred
Ústavným súdom Slovenskej republiky, konanie pred Európskym súdom pre ľudské práva). Žalobca
nepreukázal, že prieťahy, o ktorých bolo v inom konaní rozhodnuté, sú neodôvodnené, boli podstatnou

a rozhodujúcou príčinou vzniku škody žalobcu v exekučnom konaní z dôvodu, že jeho pohľadávka sa
stala nevymáhateľnou a nevykonateľnou.

Odvolací súd konštatuje, že v danej veci možno posudzovať nesprávny úradný postup exekučného
súdu len z hľadiska plynulosti konania v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov, pretože

vyslovenie nesprávneho úradného postupu z dôvodu nevydania rozhodnutia v zákonom stanovenej
lehote neprichádza do úvahy. V čase začatia jednotlivých exekučných konaní boli tieto konania upravené
Exekučným poriadkom v znení účinnom od do 31.5.2010, od 1.6.2010 do 1.6.2011 a od 1.6.2011.
Odvolací súd konštatuje, že výkladom § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 2 zákonač. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, nestanovoval pre prípad, ak súd zistí rozpor žiadosti alebo
návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, lehotu na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. Lehota 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie sa týka prípadu, ak súd

nezistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom. Súd prvého stupňa takmer vo
všetkých konaniach konštatoval, že tvrdenia žalobcu o počte dní omeškania rozhodnutia exekučného
súdu, ktorým zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, neboli pravdivé a z obsahu
odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa nepochybne vyplýva, kedy exekučný súd rozhodol, pričom
mal súd prvého stupňa preukázané, že v konkrétnych exekučných konania rozhodol exekučný súd o

žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v lehote do 15 dní aj napriek tomu, že touto lehotou
nebol viazaný. Odvolací súd správnosť preukázaných zistení súdu prvého stupňa potvrdzuje.

Žalobcom namietaný nesprávny úradný postup súdu ako orgánu verejnej moci, ktorého následkom mu
vznikla majetková škoda a nemajetková ujma, súvisel s rozhodovacou činnosťou súdu. Odvolací súd
vychádzajúc z obsahu tvrdení uvedených žalobcom v žalobe je toho názoru, že žalobcom namietaný

nesprávny úradný postup charakterizovaný ako vykonanie úradného postupu bez splnenia zákonných
podmienok, nemožno pod nesprávny úradný postup vôbec podriadiť. Je nepochybné, že žalobca
namietal vady exekučného konania a vady exekučného rozhodnutia. Vady konania a vady rozhodnutia,
ak mali za následok nesprávne rozhodnutie, nezakladajú zodpovednosť štátu za škodu z nesprávneho
úradného postupu. Namietaný nesprávny úradný postup svojím obsahom smeruje k protiprávnosti

rozhodnutia. V prípade protiprávnosti rozhodnutia je zodpovednosť štátu daná iba v prípade, ak
poškodený využil všetky riadne opravné prostriedky na dosiahnutie nápravy, v danom prípade podania
odvolania.

Odvolací súd konštatuje správnosť skutkových zistení a právneho záveru súdu prvého stupňa o tom,

že žalobca v konaniach, ktorých sa domáhal majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mala
vzniknúť nesprávnym úradným postupom, keď exekučný súd nerozhodol o návrhu žalobcu ako
oprávneného o zmenu súdneho exekútora v zákonnej lehote, nepreukázal žiaden zákonný predpoklad
zodpovednostného vzťahu.

Zákon č. 514/2003 Z.z. stanovuje obligatórne mimosúdne prejednanie nároku na náhradu škody v
prípadoch, keď ku škode došlo nezákonným rozhodnutím (§ 7) ako aj nesprávnym úradným postupom
(§ 9). Žalobca aj napriek výzvam súdu prvého stupňa v konaní nepredložil žiadnu listinu o vykonaní
mimosúdneho prejednania nároku na náhradu škody s príslušným orgánom štátu. Podmienkou podania
žaloby na súde je predchádzajúce mimosúdne prejednanie nároku (§ 16). Túto podmienku musí splniť

žalobca a splnenie tejto podmienky nie je možné zamieňať s vykonaním dôkazov v procese dokazovania
tak ako to žalobca označil v žalobe, keď ako dôkaz navrhol vykonať pripojenie spisu žalovaného k
predbežnému prerokovaniu nároku.

Odvolacie dôvody prezentované žalobcom v odvolaní nemajú oporu v zistenom skutkovom stave ani

v právnom posúdení veci súdom prvého stupňa. Predloženie listinného dôkazu v podobe znaleckého
posudku, ktorý mienil žalobca v konaní vykonať, môže byť odvolacím dôvodom iba za splnenia
zákonných podmienok podľa § 205a ods. 1 O.s.p., čo v danom prípade nenastalo. Odvolací súd
poukazuje na to, že v konaní pred súdom prvého stupňa nebol zistený nesprávny úradný postup a
ani existencia nezákonného rozhodnutia exekučného súdu. Vzhľadom k tomuto záveru je potom bez

právneho významu aj znalecký posudok č. 1/2014 zo dňa 17.1.2014, ktorý mal žalobca založiť do
jedného zo spisov súdu prvého stupňa v priebehu odvolacieho konania. K odvolaniu proti rozsudku súdu
prvého stupňa žalobca tento znalecký posudok nepripojil. Odvolací súd uvádza, že aj v prípade jeho
pripojenia, nevykonanie dokazovania oboznámením obsahu tohto znaleckého posudku by vzhľadom
na záver súdu prvého stupňa nespôsobilo nesprávnosť napadnutého rozsudku.

Po preskúmaní obsahu žalobcom podaného odvolania proti rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd
konštatuje, že niektoré odvolacieho dôvody sa vôbec netýkajú prejednávanej veci, tvrdenia žalobcu
nezodpovedajú skutočnému stavu veci a vo vzťahu k prejednávanej veci sú nepravdivé. Je zrejmé,
že obsah podaného odvolania vyhotovil právny zástupca žalobcu tak, aby obsiahol odvolacie dôvody

takmer vo všetkých prípadoch, v ktorých žalobca uplatnil proti žalovanému na súdoch Slovenskej
republiky svoje nároky na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003
Z.z. Uvedené sa prejavuje predovšetkým v námietkach proti procesnému postupu súdu prvého stupňa,
keď žalobca napríklad na jednej strane tvrdí, že súd rozhodol bez pojednávania a na druhej stranetvrdí, že pre nariadenie pojednávania vo veci samej nemal súd splnené základné povinnosti a zákonné
podmienky. Z tohto pohľadu sa obsah odvolania javí bez znalosti konkrétnej procesnej situácie v postupe
súdu prvého stupňa v danej veci.

Otrováchodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdpodľa§224ods.1vspojení s§142ods.1O.s.p.
Žalovanému ako úspešnému účastníkovi by patrila náhrada trov odvolacieho konania. Žalovaný trovy
odvolacieho konania v lehote najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozsudku nevyčíslil.
Odvolací súd konštatuje, že žalovanému z obsahu spisu žiadne trovy odvolacieho konania nevyplývajú.

Preto odvolací súd žalovanému náhradu trov odvolacieho konania podľa § 151 ods. 2 O.s.p. nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.