Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, October 15, 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/241/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2606207542
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2606207542.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Zlatice Javorovej

a JUDr. Jána Mihala v právnych veciach žalobkyne: Q. M., nar. X. P. XXXX, bytom F., E. F. X. XX,
proti žalovanej: JUDr. W. H., nar. XX. P. XXXX, bytom X., C. XXXX/XX, zast. advokátkou: JUDr. Alena
Bábiková,Bratislava,Michalská2,o1/2.046,74eurspríslušenstvoma2/3.684,86eurspríslušenstvom,
o odvolaniach právnej predchodkyne žalobkyne proti rozsudkom Okresného súdu Senica z 10. októbra
2007 č. k. 11C/156/2006 - 59 a zo 17. októbra 2007 č. k. 5C/122/2006 - 60 takto

r o z h o d o l :

Odvolacísúdnapadnutérozsudkysúduprvéhostupňavovecisamej mení tak,žežalovanájepovinná
zaplatiť žalobkyni 5.731,60 eur s úrokom z omeškania 7% ročne od 26. apríla 2006 do zaplatenia, všetko

do 3 dní.

Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni náhradu trov tohto konania v sume 1.933,68 eur do 3 dní.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom z 10. októbra 2007 č. k. 11C/156/2006 - 59 (ďalej tiež len „prvý rozsudok“) súd
prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa ešte pôvodná žalobkyňa, teda obchodná spoločnosť DOVO
- AGRO, s.r.o., Drahovce, Dolné Voderady 26 (ako povinná z exekučného konania, v ktorom žalovaná
bola činnou ako súdna exekútorka, ďalej tiež „povinná“) na žalovanej domáhala zaplatenia 61.660 Sk
(dnes 2.046,74 eur) s príslušenstvom uvedeným už vyššie (ako polovice z odmeny exekútorky vyčíslenej

sumou 123.320 Sk, čiže dnešných 4.093,47 eur a povinnou aj uhradenej, avšak spochybňovanej a
predstavujúcej tak podľa nej bezdôvodné obohatenie). Povinnej uložil i povinnosť zaplatiť žalovanej
náhradu trov konania v sume 27.682,30 Sk (dnes 918,88 eur) k rukám advokátky do 3 dní. Rozhodnutie
vo veci samej odôvodnil právne ust. § 451 a § 517 ods. 2 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb.
v znení neskorších zmien a doplnení), § 46 ods. 1 a 3, § 56 ods. 5 a § 60 písm. b/ a e/ E. p. (zákona
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších zmien a doplnení -
ďalej tiež „exekučný poriadok“) a § 5 ods. 1 a 2 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách

súdnych exekútorov (ďalej tiež len „exekútorská tarifa“), vecne potom názorom, podľa ktorého nebolo
preukázaným získanie majetkového prospechu žalovanej (na úkor povinnej). V skôr prebiehajúcom
exekučnom konaní síce povinná zaplatila vymáhanú pohľadávku i trovy exekúcie, stalo sa tak ale až po
vydaní upovedomenia o začatí exekúcie, po uplynutí splatnosti splátok navrhnutých samou povinnou v
tzv. splátkovom kalendári a navyše po viacerých nepopieraných urgenciách žalovanej (majúcich základ
v ústnej dohode účastníčok), takže tu nebol priestor pre posudzovanie počínania povinnej za dobrovoľné
splnenie vymáhaného nároku a žaloba tak nebola dôvodnou. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil

právne ust. § 142 ods. 1 a § 149 ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v
znení neskorších zmien a doplnení) a paušálnym odkazom na vyhlášku č. 655/2004 Z. z. (ďalej tiež len
„advokátska tarifa“), vecne potom trovami žalovanej na právnej službe advokátky, paušálnych a ďalších
súvisiacich náhradách a na súdnom poplatku za odpor (?) v sumách uvedených v odôvodnení.Napadnutým rozsudkom zo 17. októbra 2007 č. k. 5C/122/2006 - 60 (ďalej tiež len „druhý rozsudok“)
potom (súd prvého stupňa) rovnako naložil s ďalšou žalobou, ktorou tá istá žalobkyňa od žalovanej

požadovala zaplatenie 111.010 Sk (dnes 3.684,86 eur), i tu s úrokom z omeškania 7% ročne od
26. apríla 2006 do zaplatenia (keď v tomto prípade šlo o polovicu z odmeny exekútorky vyčíslenej
sumou 222.020 Sk, čiže dnešných 7.369,71 eur). Žalobkyni (povinnej) uložil povinnosť zaplatiť žalovanej
náhradu trov konania v sume 45.679,50 Sk (dnes 1.516,28 eur) k rukám advokátky do 3 dní. Toto
rozhodnutie odôvodnil, pokiaľ šlo o vec samu, právne ust. § 100 ods. 1, § 107 ods. 1, § 451 a §

458 ods. 1 O. z., § 46 ods. 3, § 47 ods. 1 a 3, § 52 ods. 1, § 56 ods. 6, § 196, § 200 ods. 1 a
§ 201 ods. 1 E. p. (tu inak, pokiaľ šlo o časť jeho ustanovení, v znení platnom a účinnom do 31.
augusta 2005 vrátane) a § 4 ods. 1 a § 5 exekútorskej tarify; vecne potom i tu názorom o nedôvodnosti
žaloby, keď v skôr prebiehajúcom exekučnom konaní povinná zaplatila vymáhanú pohľadávku i trovy
exekúcie, ale až po vydaní upovedomenia o začatí exekúcie, uplynutí lehoty na podanie námietok proti
exekúcii, ďalšej lehoty určenej žalovanou (súdnou exekútorkou) na dobrovoľné uspokojenie pohľadávky

(ktorá lehota 14 dní mala síce charakter len procesnej a teda predĺžiteľnej lehoty, avšak povinná o
jej predĺženie nepožiadala) a napokon i po uplynutí splatnosti splátok navrhnutých v tzv. splátkovom
kalendári, pričom žalovaná síce vyčkala na takéto plnenie a nevydala exekučný príkaz, nedošlo však k
upusteniu od exekúcie a exekučné konanie skončilo vymožením pohľadávky a trov exekúcie osobitným
spôsobom (?), pri ktorom žalovaná v súlade s právnymi predpismi (?) na dobrovoľné úhrady povinnej

reagovala nepokračovaním v exekúcii (takže tu nebol priestor pre posudzovanie počínania povinnej
za dobrovoľné plnenie či vytvorenie dôvodov pre upustenie od exekúcie a žalovanej tak patrila tzv.
plná odmena - v rozsahu 20% z vymáhanej pohľadávky). Nepovažoval pritom (súd prvého stupňa) za
dôvodnú námietku premlčania vznesenú žalovanou, pretože žalobkyňa vedomosť o konečnej sume trov
exekúcie (a teda i výške bezdôvodného obohatenia majúceho podľa nej žalobkyni vzniknúť) získala

až doručením faktúry žalovanej z 31. decembra 2004 a k podaniu žaloby došlo ešte 22. júna 2006. I
rozhodnutie o trovách konania v druhom rozsudku bolo odôvodnené právne ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a
príslušnými ustanoveniami advokátskej tarify a vecne i tu trovami žalovanej na právnej službe advokátky,
jej paušálnych a ďalších náhradách a na súdnom poplatku za odpor.

Proti obom takýmto rozsudkom podala včas odvolania len žalobkyňa (tá pôvodná) a navrhla ich zmeniť
a v oboch prípadoch žalobám vyhovieť (okrem požiadavky na priznanie jej i náhrady trov konania)
s námietkou nesprávneho posúdenia veci súdom prvého stupňa po právnej stránke (§ 205 ods. 2
písm. f/ O. s. p.). Nedodržanie lehoty na plnenie určenej žalovanou nemalo podľa nej totiž žiadne
právne následky, nesprávnym bolo aj rozlišovanie okresným súdom medzi „dobrovoľným“ a iným

plnením (ktoré rozlišovanie exekučný poriadok nepozná a upustenie od exekúcie viaže len na splnenie
dlhu, ku ktorému tu nepochybne došlo) a napokon nesprávnym bol tiež názor o nedostatku reálnej
možnosti žalovanej urobiť vo všetkých exekučných konaniach vedených proti žalobkyni konkrétne kroky
smerujúce k vymoženiu pohľadávok a účelovými tvrdenia žalovanej o prerušení vo výkone exekúcie
(s ktorým ani nezačala). Zotrvala tiež na tom, že o konkrétnej výške odmeny sa dozvedela až z

faktúry žalovanej, ktorá jej bola doručená 8. marca 2006. V prípade odvolania proti druhému rozsudku
navyše argumentovala tým, že možnosť aplikácie ust. § 47 ods. 3 E. p. (v znení platnom a účinnom
od 1. septembra 2005) vylučovala potreba použitia ust. § 46 ods. 3 rovnakého zákona, pričom nárok
exekútorky na tzv. plnú odmenu by podľa nej (odvolateľky) založilo len vykonanie exekúcie niektorým
zo spôsobov predpokladaných zákonom (o aký prípad tu však nešlo, nakoľko všetku činnosť žalovanej

v exekúcii vedenej proti žalobkyni predstavovalo vydanie upovedomenia o začatí exekúcie).

Žalovaná navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť predovšetkým pre stotožnenie sa s jeho dôvodmi. K
argumentácii žalobkyne (z jej odvolaní) potom namietala použitím pojmu dobrovoľné plnenie samotnou
žalobkyňou a tiež neudržateľnosťou výkladu ust. § 46 ods. 3 a § 47 ods. 3 E. p. podávaného žalobkyňou

(ak by nárok exekútora na polovičnú odmenu zakladalo nielen plnenie povinného v tzv. námietkovej
lehote, ale i po jej uplynutí, bolo by ustanovenie § 47 ods. 3 E. p. zbytočným a opakom tak treba
vyvodiť nárok na plnú odmenu i v prípade plnenia po uplynutí lehoty na podanie námietok proti exekúcii).
Zotrvala i na svojich skorších prednesoch (podľa ktorých najmä existencia jediného majetku žalobkyne
pri viacerých exekučných konaniach vedených proti jej osobe vylučovala možnosť urobenia konkrétnych

krokovsmerujúcichkvymoženiupohľadávokvovšetkýchparalelnevedenýchkonaniach,ona(žalovaná)
až po urobení príslušných krokov pristúpila na dohodu so žalobkyňou o tzv. splátkovom kalendári,
zaplatenie až po zásahoch exekútorky nemožno považovať za dobrovoľné splnenie a žalobkyňa sa
napokon už zaplatením trov exekučného konania (teda nie až doručením faktúry) dozvedela o tvrdenombezdôvodnom obohatení i osobe takto sa majúcej na úkor žalobkyne obohatiť, hoci v tomto prípade pre
osobitné postavenie exekútora pri výkone verejnej moci ani o nárokoch žalobkyne podľa O. z. hovoriť
nemožno.

Krajský súd v Trnave (ako súd odvolací) nato v čase vedenia ním vecí vyššie priblížených odvolaní proti
obom rozsudkom súdu prvého stupňa pod sp. zn. 10Co/44/2008 (vec týkajúca sa prvého rozsudku) a
10Co/38/2008 (vec týkajúca sa rozsudku druhého) rozsudkami z 3. júna 2008 č. k. 10Co/44/2008-97
a 10Co/38/2008-101 po doplnení dokazovania výsluchom žalovanej (vo veci sp. zn. 10Co/38/2008

s použitím výsledku takéhoto dokazovania podľa § 121 O. s. p. i v súvisiacej veci) oba napadnuté
rozsudky zmenil a žalobám vyhovel. Žalovanej tiež uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov
oboch takýchto konaní (v tom čase sumami 20.102 Sk a 38.152 Sk). Rozhodol tak najmä preto, že
vyhodnotil postup žalovanej spočívajúci v jej faktickej nečinnosti pri exekúcii vedenej proti žalobkyni
za upustenie od vykonania exekúcie. Povinnosťou žalovanej totiž bolo buď zabezpečiť podklady pre
uspokojenie vymáhaných pohľadávok v splátkach (formou tzv. splátkového kalendára) alebo mala v

exekúcii pokračovať, pokiaľ tak však neurobila, k vymoženiu pohľadávok nedošlo žiadnym v zákone
predpokladaným spôsobom (postupom exekútora) a takto žalovanej vzniklo právo na odmenu len ako
pri upustení od vykonania exekúcie (ktoré zákon ani presne nedefinuje). Podľa názoru odvolacieho
súdu sa preto žalovaná na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatila (v rozsahu časti obdržanej, avšak
jej nepatriacej odmeny) a bola povinná takéto bezdôvodné obohatenie vrátiť. Akceptovať nešlo pritom

ako námietku premlčania pohľadávky, tak ani obranu nemožnosťou posudzovania vzťahu účastníčok
podľa O. z. V prvom prípade žalobkyňa nezískala vedomosť o bezdôvodnom obohatení a osobe takto sa
obohacujúcej už vyčíslením trov exekúcie v upovedomení o jej začatí, ale až zaplatením trov exekúcie
(ktoré musela zaplatiť, ak chcela odvrátiť nútené vymoženie) a už len suma poslednej platby (od ktorej
zaplatenia do podania žaloby neuplynuli dva roky) bola vyššou než sumy požadované žalobami v

oboch tu zmieňovaných konaniach. U možnosti považovania vzťahu účastníčok i za súkromnoprávny
vzťah potom síce nepochybne exekútorovi (ako štátom poverenej osobe na nútené vymáhanie splnenia
uložených povinností) prislúcha osobitné postavenie vyznačujúce sa atribútmi orgánu verejnej moci,
na druhej strane sú tu však určité rozdiely, pre ktoré mu nemožno uprieť ani status podnikateľa a tiež
účastníka exekučného konania a práve z tohto dôvodu nemožno vylúčiť ani oprávnenosť požiadavky na

vydanie bezdôvodného obohatenia (uplatnenej aj žalobami žalobkyne).

Oba takéto rozsudky odvolacieho súdu následne na dovolanie žalovanej Najvyšší súd Slovenskej
republiky (ďalej tiež len „NS“) svojimi uzneseniami zo 14. januára 2010 sp. zn. 3 Cdo 58/2009 a z
18. januára 2010 sp. zn. 3 Cdo 199/2009 zrušil a vec vrátil tunajšiemu odvolaciemu súdu na ďalšie

konanie. Za nesprávne považoval právne posúdenie veci odvolacím súdom (v oboch druhovo totožných
prípadoch), pokiaľ šlo o možnosť charakterizovania vzťahu účastníčok (i) ako súkromnoprávneho. Podľa
názoru NS rozhodujúcou v tomto smere bola naopak taká konštrukcia postavenia exekútorky, ktorá
ju oprávňovala jednostranne zakladať žalobkyni určité povinnosti, takto pre istú nerovnoprávnosť (aj
s prihliadnutím na vymedzenie žalobami uplatňovaných nárokov) šlo o vzťah verejnoprávny a ani

uplatnenie úpravy o bezdôvodnom obohatení preto neprichádzalo do úvahy. To síce neznamenalo,
žeby tu nemohlo ísť o prípad podraditeľnosti situácie podávajúcej sa z výsledkov konania pod
úpravu zodpovednosti exekútora za škodu spôsobenú pri výkone exekučnej činnosti (nakoľko je tu
povinnosť žalobcu nárok v žalobe vymedziť len skutkovo a nie i právne - zásada „iura novit curia“ /súd
pozná právo/), pre neposudzovanie veci odvolacím súdom aj z tohto aspektu ale jeho rozsudky boli

predčasnými, uzavrel napokon dovolací súd.

V konaní nasledujúcom po takýchto rozhodnutiach NS žalobkyňa už nový odvolací návrh nepodala a
žalovaná opäť navrhla oba napadnuté rozsudky potvrdiť ako pre podržanie si skoršej argumentácie,
tak i pre názor, podľa ktorého tu nebola daná ani jej zodpovednosť za škodu, naznačovaná NS. Okrem

potreby preukázania atribútov zodpovednosti za škodu, teda protiprávnosti konania, škody aj príčinnej
súvislosti medzi nimi (k čomu podľa nej nedošlo) mala za to, že exekútorovi právo na plnú náhradu
trov exekúcie vzniká už márnym uplynutím povinnému tzv. námietkovej lehoty, prakticky polemizovala
s názorom odvolacieho súdu z jeho prvých rozhodnutí v týchto veciach zotrvaním na vlastnom názore,
podľa ktorého vyššie uvedenú plnú náhradu už neskôr nemožno krátiť (bez ohľadu na ďalší postup

exekútora)apreskončenieexekučnéhokonaniavedenéhoprotižalobkyniažvdecembri2004bynebola
daná ani jej primárna zodpovednosť (nakoľko v takom čase už bol účinným zákon č. 514/2003 Z. z.,
ktorý aj u škôd spôsobených exekútormi pri výkone ich činnosti ustanovil zodpovednosť štátu).Odvolací súd po vytvorení mu (vyššie opísaným spôsobom) priestoru na opätovné prejednanie oboch
vecí skôr na prvostupňovom, odvolacom, dovolacom a následne opäť na odvolacom súde vedených
samostatne tieto (veci Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10Co/101/2010 a 10 Co/142/2010) najskôr podľa

§ 211 ods. 2 a § 112 ods. 1 O. s. p. spojil (uznesením z 26. októbra 2010) na spoločné odvolacie konanie
(keďže tu obe veci začali nielen u neho, ale i z pohľadu začatia konania ako celku už predtým u toho
istého súdu prvého stupňa, obe sa týkali tých istých účastníčok a bol tu tiež nepochybný skutkový súvis
oboch vecí, ktorých prejednanie v jednom odvolacom konaní bolo treba považovať i za hospodárne)
a rozsudkom z 26. októbra 2010 č. k. 10Co/101/2010-160 opätovne zmenil oba rozsudky súdu prvého

stupňa uložením žalovanej povinnosti zaplatiť žalobkyni (ktorou ešte aj v tomto prípade bola tá pôvodná)
sumu 5.731,60 eur so 7% úrokom z omeškania od 26. apríla 2006 do zaplatenia (súčet požiadaviek
z oboch pôvodne samostatne vedených konaní) a tiež náhradu trov konania v sume 1.933,60 eur
(v tomto prípade súčet čiastkových požiadaviek na trovách konania), všetko do 3 dní. Rozhodol tak
prakticky preto, že konštatoval existenciu i preukázanie všetkých atribútov zodpovednosti za škodu
(s výnimkou zavinenia, ktoré ale preukazovať treba nebolo, lebo tu šlo o objektívnu zodpovednosť),

faktickú nečinnosť exekútorky nešlo považovať za vykonávanie exekúcie (ale naopak za upustenie
od nej) a nedostatok priamej zodpovednosti exekútorky nemohlo privodiť ani zaštítenie sa novelou E.
p., vykonanou zákonom č. 514/2003 Z. z., keď pri možnosti videnia nesprávneho úradného postupu
v postupoch spred účinnosti takéhoto zákona i po nadobudnutí ním účinnosti (o aký prípad šlo aj v
tejto veci) nemožno vylúčiť priamu zodpovednosť exekútora za celú škodu (nakoľko opačný výklad by

odporoval aj princípom právnej istoty).

Aj takýto rozsudok odvolacieho súdu napadla žalovaná dovolaním a NS aj tento rozsudok zrušil a vec
vrátil tunajšiemu súdu na ďalšie konanie (stalo sa tak uznesením z 12. septembra 2013
sp. zn. 3 Cdo 65/2012). Tentoraz dovolací súd k právnemu posúdeniu veci odvolacím súdom nemal

žiadne výhrady, poukázal však na to, že podľa obsahu spisu žalobkyňa ešte zmluvou z 12. augusta
2008 postúpila obe pohľadávky (tvoriace predmet sporu) JUDr. U. M. a v rovnaký deň takúto skutočnosť
oznámila žalovanej. Takáto zmena viedla k strate vecnej (tzv. aktívnej) legitimácie žalobkyne a
rozhodnutie odvolacieho súdu toto nezohľadňujúce tak bolo bez ohľadu na nezískanie ním (odvolacím
súdom) príslušnej vedomosti predčasným a založeným na nesprávnom právnom závere; konštatoval

záverom NS.

V ďalšom konaní (teda pri už treťom zaoberaní sa odvolacieho súdu vecou) nový odvolací návrh
nepodala žiadna z účastníčok.

Odvolacísúdnatoprisnaheoboznámiťsdôvodmizrušeniarozsudkuz26.októbra2010ajnadobúdateľa
sporných pohľadávok zistil, že tento už tiež nežije (po úmrtí konateľa žalobkyne Ing. P. M. XX. U. XXXX
zomrel XX. A. XXXX už i JUDr. U. M.). Na vykonanie ďalšieho pokusu o zistenie dedičov po takejto osobe
a o oboznámenie ich so závermi dovolacieho súdu jedna z dedičiek JUDr. U. M. Q. M. odvolaciemu súdu
oznámila (podaním z 13. októbra 2014, podaným na Krajskom súde v Trnave osobne ten istý deň), že

jej t. č. už nebohý otec ešte za svojho života pohľadávky mu postúpené žalobkyňou ďalej postúpil jej
(zmluvou zo 7. októbra 2008) s oznámením aktu postúpenia žalovanej postupcom deň nato a pripojila
tiež obe listiny preukazujúce takéto jej tvrdenia. Preto navrhla tiež, aby postupom podľa § 92 ods. 2 a 3
O. s. p. došlo k takej zmene v osobe žalobkyne, pri ktorej ona (druhá postupníčka pohľadávok) nahradí
pôvodnú žalobkyňu, pridržiavajúc sa pritom argumentácie tejto svojej právnej predchodkyne.

Odvolací súd nato po vyhovení návrhu na zmenu v osobe žalobkyne (uznesením Krajského súdu
v Trnave zo 14. októbra 2014 č. k. 10Co/241/2013-252) opätovne prejednal podľa § 212 ods. 2
písm. b/ O. s. p. celú vec (pretože od oboch rozhodnutí vo veci samej napadnutých pôvodnou
žalobkyňou v celom rozsahu boli závislými aj obe rozhodnutia o trovách konania, tvoriace taktiež

súčasť napadnutých rozsudkov súdu prvého stupňa) a to podľa § 214 ods. 1, § 211 ods. 2 a §
101 ods. 2 O. s. p. na pojednávaní v neprítomnosti oboch účastníčok konania (keď obe napriek
riadnemu predvolaniu ospravedlnili svoju neprítomnosť a to obe bez žiadosti o odročenie pojednávania),
nad rámec dokazovania vykonaného už pri skoršom prejednávaní ním veci doplnil ešte dokazovanie
oboznámením obsahu oboch zmlúv o postúpení pohľadávok (zmluvy medzi pôvodnou žalobkyňou

a JUDr. U. M. z 12. augusta 2008 a zmluvy druhej z takýchto osôb a Q. M. zo 7. októbra 2008),
sprevádzaných oznámeniami pôvodnej žalobkyne z 12. augusta a JUDr. U. M. z 8. októbra 2008
(oznámeniami žalovanej o postúpení) a i tentoraz dospel k záveru, že napadnuté rozsudky nemožnopovažovať za vecne správne pre nie celkom úplné právne posúdenie veci súdom prvého stupňa po
právnej stránke.

Hneď úvodom pritom treba uviesť, že vyššie označenými listinami, ktorými bolo doplnené dokazovanie
na odvolacom súde, bolo treba považovať za preukázané nadobudnutie oboch pohľadávok (tvoriacich
predmet sporu) najskôr JUDr. U. M. a následne dnešnou žalobkyňou. Obe zmluvy o postúpení
pohľadávok boli totiž uzavreté písomne a súhlas žalovanej ako dlžníčky sa tu nevyžadoval (§ 524
ods. 1 O. z.), oba písomné právne úkony boli dostatočne určitými predovšetkým čo do určenia osoby

postupníka, postupcu aj označenia pohľadávky tvoriacej predmet postúpenia a nebol tu ani žiaden
zrejmý dôvod rozporu ktoréhokoľvek z týchto úkonov so zákonom (§ 37 ods. 1 a § 39 O. z.), postúpenie
pohľadávky malo za následok aj prechod príslušenstva k nej i všetkých práv s ňou spojených (§ 524
ods. 2 O. z.) a nešlo tu o prípad žiadnej zo zákonom ustanovených prekážok postúpenia (§ 525 O.
z. a contrario). I keď žalobkyňa rovnako bezpečne nepreukázala i doručenie (žalovanej) žiadneho
z oznámení o postúpení, toto by mohlo viesť nanajvýš k zbaveniu sa záväzku žalovanou plnením

pôvodnej žalobkyni alebo JUDr. U. M. (podľa toho, či by sa prípadná neschopnosť preukázať oznámenie
postúpenia týkala len druhého postupníka alebo oboch osôb v takomto postavení, tu por. i § 526 ods. 1
O. z.) s povinnosťou preukazovania takejto skutočnosti žalovanou, tá ale v tomto smere ostala dôkazne
nečinnou.

Pokiaľ šlo o otázku možnosti vyhodnotenia vzťahu pôvodných účastníčok konania z prejednávanej veci
(čoilensčasti)zatzv.súkromnoprávnyvzťah,tútootázkuvyriešilNSspôsobomodchylnýmodprvotného
názoru tunajšieho súdu (ustálením absolútnej priority verejnoprávneho charakteru vzťahu exekútora a
povinného - oproti názoru odvolacieho súdu o možnosti zohľadniť i súkromnoprávne aspekty postavenia
exekútora) a v dôsledku viazanosti odvolacieho súdu takýmto názorom súdu dovolacieho sa takouto

dimenziou problému tunajší súd už (obdobne ako pri druhom prejednávaní ním veci) nezaoberal. Pred
posudzovaním dôvodnosti oboch žalôb po vecnej stránke však bolo potrebné naopak opäť sa vyporiadať
s námietkou premlčania uplatneného práva a to s prihliadnutím na usmernenie najvyššieho súdu
týkajúce sa možnosti kvalifikácie nároku ako nároku zo zodpovednosti za škodu pri výkone exekučnej
činnosti aj z pohľadu takéhoto právneho posúdenia veci.

Ani pri takomto nazeraní na vec ale podľa názoru tunajšieho súdu námietku premlčania nebolo možno
akceptovať. Odhliadnuc od toho, že v tomto smere rozhodná právna úprava ustanovuje pre bezdôvodné
obohatenie i náhradu škody zásadne rovnaké premlčacie doby (subjektívnu dvojročnú a objektívnu
trojročnú, pokiaľ pravda nejde o úmyselné bezdôvodné obohatenie či úmyselne spôsobenú škodu, na

ktorý prípad však v prejednávanej veci bezpečne usudzovať nešlo a takéto úvahy neboli ani potrebnými,
lebo údajné premlčanie malo byť založené výlučne na márnom uplynutí kratšej subjektívnej lehoty - v
tejto súv. por. ust. § 106 ods. 1 a 2 a § 107 ods. 1 a 2 O. z.) a len začiatok plynutia tej objektívnej
odvodzuje od inej právnej skutočnosti (pri bezdôvodnom obohatení od času jeho vzniku a pri náhrade
škodyodnástuputzv.škodnejudalosti),totižajvprípadeposudzovaniažalobamiuplatňovanýchnárokov

ako nárokov na náhradu škody platilo (nech aj s určitými korekciami) to, čo tunajší súd uzavrel už
vo svojich skorších (dovolacím súdom ale zrušených) rozsudkoch. Ani vo vzťahu k takémuto novému
právnemu posudzovaniu tak nebolo možné prijať názor prezentovaný žalovanou (tu por. napr. obsah
jej vyjadrenia k odvolaniu pôvodnej žalobkyne), podľa ktorého k získaniu vedomosti o spôsobenej ujme
(skôr považovanej za bezdôvodné obohatenie a dnes za škodu) a o osobe za to zodpovednej malo

dôjsť už v čase obdržania upovedomenia o začatí exekúcie (obsahujúceho aj vyčíslenie predbežných
trov exekúcie), resp. už v čase urobenia návrhu na tzv. splátkový kalendár či najneskôr zaplatením trov
exekučnéhokonania(čobypodľažalovanejmaloznamenať,žepríchodobochžalôbsúduprvéhostupňa
22. júna 2006 pri zaplatení pôvodnou žalobkyňou podstatnej časti vymáhanej sumy pred 22. júnom 2004
by mal byť uplatnením práva až potom, čo došlo k jeho premlčaniu a takéto právo by tak po príslušnej

námietke nemalo byť priznané). Tu totiž žalobkyňa (aj tu rozumej pôvodná) jednak znášala riziko, že
prípadné spochybňovanie výšky trov exekúcie z jej strany pred zaplatením i trov exekúcie by mohlo viesť
k pokračovaniu v exekúcii (teda k následku z jej pohľadu neželateľnému), okrem toho však podmienkou
prípadného upustenia od exekúcie podľa ust. § 46 ods. 3 E. p. citovaného už súdom prvého stupňa
je aj úhrada preukázaných trov exekučného konania. Žiadnou z metód výkladu takéhoto ustanovenia

prichádzajúcich do úvahy by pritom nebolo možno dospieť k záveru podsúvanému žalovanou - teda
k tomu, že preukazom trov či aspoň dostatočnou oporou pre vedomosť o ich výške je už samotné
znenie exekútorskej tarify. Naopak v prejednávanej veci záver o nedostatku premlčania pohľadávky
uplatňovanej žalobou musel byť prijatý i preto, že ani z obsahu oboch faktúr žalovanej dopadajúcichna prejednávanú vec (faktúry č. EX 6/03 a 7/03 vyhotovené - datované 31. decembra 2004 a teda i
žalobkyni doručené najskôr takýto deň) by nebolo možno vyvodiť záver o preukázaní trov exekúcie (v
časti žiadnej z tam uvedených položiek, ani jednej však bližšie neozrejmenej). Práve tieto faktúry ale boli

zároveň tým, čo žalobkyňu malo utvrdiť v tom, že sumy nimi vyčíslených odmien a súvisiacich náhrad
exekútorky má považovať za definitívne a preto najskôr od tohto času by mohla začať plynúť subjektívna
premlčacia doba na uplatnenie práva. To ale pri podaní oboch žalôb už 22. júna 2006 činilo obe časti
dnes už spolu posudzovanej pohľadávky nepremlčanými (teda uplatnenými včas).

Za tejto situácie bolo preto namieste zaoberanie sa samotným predmetom sporu, teda primárne otázkou
postupu žalovanej (ako súdnej exekútorky) pri exekučnom vymáhaní pohľadávok od povinnej a v
nadväznosti na tom otázkou jej práva na tzv. plnú alebo len polovičnú odmenu. Od zodpovedania
týchto otázok záviselo, či postup žalovanej zodpovedal právu a či aj plnenia žalobkyne poskytnuté v
súvislosti s ním boli takými, ktoré predstavovali výlučne sankciu za skoršie nesplnenie dlhu priznaného
vykonateľným rozhodnutím (exekučný titul) alebo celkom či aspoň čiastočne i plneniami, na ktoré

žalobkyňa za daného stavu vecí nebola povinná. V prípade zápornej odpovede na otázku súladnosti
postupu žalovanej s právom by bolo dané i protiprávne konanie či opomenutie, kým pri nemožnosti
žalovanej v tomto smere nič vytýkať by naopak tento atribút zodpovednosti za škodu chýbal. Pri
nedostatku povinnosti pôvodnej žalobkyne na všetky ňou poskytnuté plnenia by plnenie bez opory v
práve v rozsahu nedostatku takejto opory zakladalo majetkovú ujmu (škodu) žalobkyne (druhý atribút

zodpovednosti), pričom opäť o opak takejto situácie (teda o nedostatok vzniku škody) by šlo, ak by
žalobkyňa na všetky plnenia bola povinná bez ohľadu na prípadný vadný postup exekútorky. Ak by
tu existovali oba vyššie uvedené atribúty, ostávalo ešte vyhodnotiť existenciu vzťahu medzi nimi, čiže
ustáliť, či medzi prípadným protiprávnym konaním alebo opomenutím exekútorky a škodou existuje
príčinná súvislosť (tretí a zároveň posledný atribút zodpovednosti exekútora za škodu, keďže v tomto

prípade niet sporu o objektívnej povahe zodpovednosti - bez zreteľa na zavinenie).

Právny základ takéhoto posúdenia požiadaviek žalobkyne pritom predstavovalo ustanovenie § 33 ods. 1
vetyprvejE.p.(vzneníplatnomaúčinnomdo30.júna2004vrátane),podľaktoréhoexekútorzodpovedá
za škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanci v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona.

Obdobneakovprípadeskoršiehoposudzovanianárokov(podľaustanoveníobezdôvodnomobohatení),
tak aj s prihliadnutím na potrebu nazerania na problém z tohto uhla pohľadu potom odvolací súd
nepovažuje výklad ďalších (rozhodných) ustanovení právnej úpravy podaný súdom prvého stupňa za
správny, pričom práve táto nesprávnosť mala za následok i nesprávny záver o vecnej neopodstatnenosti
žalôb.

Tu totiž odvolací súd nevidel žiaden dôvod čokoľvek meniť na názore vyslovenom v jeho skorších
rozhodnutiach v tejto veci, podľa ktorého výskyt rôznych terminologických a legislatívnych nepresností v
textezákona(E.p.),čičiastočneajrozpornosťtakejtoúpravysamejosebeatiežspodzákonnouúpravou
v predpise vydanom na základe splnomocňovacieho ustanovenia § 199 E. p., teda v exekútorskej tarife

(tu por. najmä použitie pojmu upustenie od „vykonania“ exekúcie v § 46 ods. 3 vete prvej zákona, použitie
iného pojmu upustenie od „vykonávania“ exekúcie v druhej vete rovnakého ustanovenia a tiež v § 5
ods. 2 vyhlášky a napokon zmiešanie oboch takýchto pojmov v § 46 ods. 3 vete poslednej zákona,
vyvolávajúce pochybnosti o tom, či úmyslom zákonodarcu bolo ustanoviť možnosť upustenia len pre
štádium exekučného konania pred započatím vykonávania exekúcie povereným súdnym exekútorom,

alebo naopak aj pre neskoršie štádiá exekučného konania a čo by sa takým započatím malo rozumieť
- už vydanie upovedomenia o začatí exekúcie alebo až vydanie exekučného príkazu ?) prakticky
znemožňoval dopracovanie sa ku korektnému riešeniu problému len z doslovného znenia príslušných
ustanovení (E. p. i vo väzbe na súvisiace ustanovenia exekútorskej tarify). Nedostatočnosť púheho
jazykového výkladu tak musela viesť k potrebe použitia i ďalších (pokročilejších) metód výkladu, ktorými

bol ako systematický, tak najmä logický výklad rozhodnej úpravy (so zameraním sa na jej účel a aj jeho
naplnenie v konkrétnej súdmi prejednávanej veci).

Takto bez ohľadu na stále existujúcu možnosť diskusie o časovom hľadisku možnosti (resp. i povinnosti)
súdneho exekútora upustiť od vykonania (vykonávania) exekúcie nebol podľa odvolacieho súdu priestor

anipreustupovanieodtohonázoru,žemožnosťupusteniaodvykonávaniaexekúciejetuvktoromkoľvek
štádiu exekučného konania až do jeho prípadného skončenia (vymožením pohľadávky), avšak s tým,
že obmedzenie práva exekútora na odmenu len vo výške 50% zo základnej sadzby odmeny by takto
malo výslovne dopadať len na prípady úhrady vymáhanej pohľadávky povinným pred uplynutím tzv.námietkovej lehoty (podľa § 47 ods. 3 aj dnes platného znenia E. p.) a na prípady upustenia od
vykonávania exekúcie (podľa § 46 ods. 3 E. p.). Tým musí byť ale dané aj to, že obmedzenie zhora
naopak nemôže dopadať na tie prípady, v ktorých súdny exekútor postupom zodpovedajúcim zákonu

bol nútený exekúciu vykonať (čiže v začatej exekúcii pokračovať až do vymoženia práva).

V prejednávanej veci však nešlo o žiaden z takto pomerne jasne zadefinovateľných prípadov, keď
k úhrade oboch exekučne vymáhaných pohľadávok (zahŕňajúcich aj sumy požadované žalobami v
prejednávanej veci) povinnou došlo až po uplynutí tzv. námietkovej lehoty, na druhej strane však tiež

bez nutnosti prikročenia žalovanej k vymáhaniu niektorým zo spôsobov exekúcie na peňažné plnenie
predpokladaných exekučným poriadkom (tu por. najmä § 63 ods. 1 E. p.) a to za stavu formálneho
neupustenia od vykonania exekúcie. Žalovaná pritom existenciu dôvodov pre upustenie popierala a i
poverenie na vykonanie exekúcie vrátila exekučnému súdu s poukazom na ust. § 60 písm. e/ E. p. (pre
vymoženie pohľadávky s príslušenstvom) a nie podľa písmena b/ rovnakého ustanovenia (prikazujúceho
tak urobiť po upustení od vykonania exekúcie). Ťažisko problému sa tak presunulo do poskytnutia

odpovede na otázku, čo všetko ešte možno považovať za vykonávanie exekúcie (rozumej tým možné
postupy exekútora zodpovedajúce zákonu a smerujúce k vymoženiu pohľadávky - pozn. odvolacieho
súdu) a čo naopak už treba považovať za upustenie od vykonania (vykonávania) exekúcie.

Odvolací súd síce ani tentoraz nevidí dôvod nesúhlasiť s názorom súdu prvého stupňa (čo aj výslovne

takto nesformulovaným), podľa ktorého by súdnemu exekútorovi nemalo byť na ujmu (najmä z pohľadu
jeho práva len na nižšiu než tzv. plnú odmenu) také počínanie povinného, pri ktorom sa pre splnenie
vymáhanej povinnosti pred jej núteným vymožením zo strany exekútora exekútor k možnosti fakticky
vymôcť splnenie povinnosti nedostane (hoci postupu exekútora neriadenie sa ním právom nemožno
vytknúť), v prejednávanej veci však o taký prípad zjavne nešlo.

Činnosť (resp. nečinnosť) žalovanej v čase po uplynutí (pôvodnej žalobkyni) lehoty na námietky
proti exekúcii totiž jednak nemala charakter vykonávania exekúcie ktorýmkoľvek zo spôsobov
predpokladaných zákonom (z ktorého dôvodu bola správnou argumentácia pôvodnej žalobkyne
namietajúcej nepoužitie žalovanou žiadneho z takých spôsobov a naopak pomýlenou opačná

argumentácia žalovanej), popri tom však postup žalovanej predchádzajúci podaniu žalôb bol tiež
vzdialený súladu s právnymi predpismi.

Tu najmä nemohla obstáť snaha žalovanej ubrániť jej nepokračovanie v exekúcii (vo vymáhaní
pohľadávky) po uplynutí tzv. námietkovej lehoty postupom podľa žalovanou zmieneného a i súdom

prvého stupňa citovaného ustanovenia § 56 ods. 5 E. p. (v znení platnom a účinnom v rozhodnom čase,
teda najmä v čase urobenia návrhu pôvodnej žalobkyne na tzv. splátkový kalendár, keď inak neskôr šlo
o odsek 6 a dnes dokonca odsek 9 príslušného ustanovenia - pozn. odvolacieho súdu, tu por. i čl. IV
bod 4 zákona č. 589/2003 Z. z. a opäť čl. II, tentoraz však bod 57 zákona č. 341/2005 Z. z.). Podľa tohto
ustanovenia exekútor môže s písomným súhlasom oprávneného uzavrieť písomnú dohodu s povinným

o postupnom splatení vymáhanej pohľadávky a počas plnenia písomnej dohody o postupnom splácaní
vymáhanej pohľadávky exekútor v exekúcii iným spôsobom nepokračuje; postup žalovanej ale takejto
právnej úprave nezodpovedal.

Z práve odcitovaného ustanovenia totiž mimo akúkoľvek pochybnosť vyplýva, že možnosť súdneho

exekútora nepostupovať striktne podľa iných ustanovení E. p. (ukladajúcich mu povinnosti po vydaní
poverenia sa postarať o vykonanie exekúcie, teda nútene vymôcť vymáhanú pohľadávku - § 46 ods.
1 E. p.) vrátane povinnosti bez zbytočného meškania po márnom uplynutí tzv. námietkovej lehoty
alebo doručení povinnému právoplatného uznesenia súdu o zamietnutí námietok proti exekúcii vydať
aj exekučný príkaz (§ 52 ods. 1 E. p.) je viazaná na splnenie dvoch podmienok a síce 1/ existenciu

písomného súhlasu oprávneného s takýmto postupom (teda s plnením už splatného dlhu v splátkach)
a 2/ uzavretie písomnej dohody s povinným.

Žiadna z týchto podmienok však v prejednávanej veci splnená nebola, keď sama žalovaná v rámci
svojho výsluchu pri prvom prejednávaní veci tunajším súdom potvrdila, že neexistovala písomná dohoda

s pôvodnou žalobkyňou (povinnou) ani písomný súhlas oprávnenej na vyčkávanie s pokračovaním v
exekúcii (ktorou osobou - oprávnenou bola vo viacerých takto žalovanou vedených exekúciách proti
pôvodnej žalobkyni Sociálna poisťovňa Bratislava), ale všetky dohody vedúce k splácaniu pohľadávky
povinnou sa mali udiať len na báze ústnych či telefonických rozhovorov (ako to napokon vyplýva i zodôvodnenia jedného z napadnutých rozsudkov v prejednávanej veci). Za tejto situácie však žalovaná
nemala žiaden zákonný dôvod pre nepokračovanie v exekúcii (a to tým skôr, ak povinná nesporne
neplnila ani ňou navrhnutý splátkový kalendár) a v opaku (v nečinnosti poverenej súdnej exekútorky bez

zákonnejoporypretakýpostupaždosplneniavymáhanejpovinnosti)bolotrebavidieťfaktickéupustenie
od vykonania exekúcie (keď upustenie od vykonania exekúcie je špecifickým postupom exekútora,
o ktorom tento nevydáva ani žiadne rozhodnutie - navzdory pripisovaniu exekútorom časťou právnej
teórie presne opačnej povinnosti, čiže rozhodnúť - a otázkou správnosti upustenia či naopak formálneho
neupustenia sa tak má zaoberať exekučný súd po vrátení poverenia). Z toho musela ale následne

celkom logicky vyplynúť aj odpoveď na ďalšiu vyššie tunajším súdom položenú otázku (čo všetko možno
považovať za vykonávanie exekúcie), u ktorej má tunajší (odvolací) súd za to, že vykonávaním exekúcie
(zasluhujúcim si aj odmenu podľa § 5 ods. 1 exekútorskej tarify) nie je postup exekútora obmedzujúci
sa na vydanie upovedomenia o začatí exekúcie (bez toho, aby došlo aj k vydaniu exekučného príkazu,
hoci pre to sú splnené zákonom ustanovené podmienky).

Za opísaného stavu vecí však nebolo možno považovať za správny ani postup žalovanej spočívajúci vo
vrátení udeleného poverenia na vykonanie exekúcie s poukazom na ust. § 60 písm. e/ E. p., pretože
sa tak malo skutočne aj v prejednávanej veci stať s poukazom na ust. § 60 písm. b/ rovnakého zákona
a opačný postup bol zjavne zvolený len z ekonomických dôvodov (záujem žalovanej na odmene v
plnej výške podľa § 5 ods. 1 exekútorskej tarify a nielen v polovičnej výške podľa odseku 2 rovnakého

ustanovenia, hoci pre to - pre postup podľa odseku 1 neboli splnené podmienky).

Spočinutie napadnutých rozsudkov súdu prvého stupňa na nesprávnom právnom posúdení veci tak
predstavovalo práve nesprávne vyriešenie si otázky súladnosti postupu žalovanej so zákonom vedúce
aj k nesprávnemu názoru o nároku poverenej súdnej exekútorky na plnú (a nielen polovičnú odmenu).

Takto ale aj názor už pôvodnej žalobkyne (osvojený si tiež tou dnešnou) o tom, že v rámci exekučných
konaní od nej (povinnej) žalovaná prijala viac, než jej patrilo a že jej tak vznikla škoda (znížením jej
majetku o to, čo podľa práva plniť nemala), bol správny. Rovnako tu bol aj vzťah príčiny a následku medzi
protiprávnymi opomenutiami žalovanej (na jednej strane opomenutie nechať si podložiť nepokračovanie
vexekúciipísomnýmsúhlasomoprávnenejatiežpísomnoudohodouspovinnou,nastranedruhejpotom

opomenutie riadne pokračovať v exekúcii pri neexistencii písomných podkladov zhora) a škodou na
ujmu žalobkyne (spočívajúcou v ponechaní si žalovanou plnení žalobkyne vo väčšom než prináležiacom
rozsahu), potvrdený i tým, že žalovaná na definitívnosť takéhoto stavu poukázala ako obsahom faktúr
adresovaných pôvodnej žalobkyni, tak i vrátením poverenia spôsobom „zaručujúcim“ jej právo na plnú
odmenu. To však samozrejme vylučovalo aj možnosť zbavenia sa žalovanej zodpovednosti s preukazom

nemožnosti zabránenia škode ani pri vynaložení všetkého od nej požadovateľného úsilia (podľa § 33
ods. 1 vety druhej E. p.).

Pretože výška pohľadávky nebola spornou, rovnako ako nástup omeškania žalovanej so splnením
žalobou vyžadovanej povinnosti najneskôr 26. apríla 2006 (kedy diskontná sadzba určená NBS a

tvoriaca základ pre výšku úrokov z omeškania podľa § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. činila 3,5%),
obom žalobám bolo treba vyhovieť.

Pokiaľ tak súd prvého stupňa žiadnym z napadnutých rozsudkov preskúmavaných v tejto veci pre
riadenie sa odchylnými úvahami neurobil, odvolací súd oba jeho rozsudky vo veci samej i tentoraz podľa

§ 220 O. s. p. zmenil spôsobom uvedeným v prvej vete výroku tohto svojho rozsudku (čiže uložením
žalovanej povinnosti zaplatiť už novej žalobkyni sumu rovnajúcu sa súčtu oboch pôvodne zažalovaných
tzv. istín po ich prevode konverzným kurzom na novú menu a to spolu s dôvodne požadovaným
príslušenstvom takýchto pohľadávok v zákonnej lehote 3 dní - tu podľa § 160 ods. 1 O. s. p. pri nezistení
dôvodu pre výnimku z pravidla).

Pre úplnosť sa v tejto časti žiada zopakovať, že takéto rozhodnutie bolo treba podľa názoru odvolacieho
súdu prijať navzdory námietke nedostatku vecnej (tzv. pasívnej) legitimácie žalovanej, vyvodzovanej
z aktuálnej právnej úpravy zodpovednosti exekútora za škodu. Tu konkrétne šlo o potrebu vyriešenia
otázky, akým právnym režimom by sa mala spravovať zodpovednosť vtedy, ak k postupu exekútorky

neskôr vyhodnotenému za vadný a zároveň i k úhrade prinajmenšom časti žalobou požadovaných
súm došlo ešte v čase účinnosti pôvodného znenia § 33 ods. 1 E. p. (citovaného už vyššie), následne
však k úhrade ďalšej sumy zahŕňajúcej i tú majúcu sa podľa jednej zo žalôb v tejto veci vrátiť a
aj k vystaveniu faktúr (taktiež spomenutých už vyššie) až v čase nástupu relatívne zásadnej zmenyúpravy zodpovednosti (ktorou pôvodná priama zodpovednosť exekútora bola nahradená primárnou
zodpovednosťou štátu).

Dňom 1. júla 2004 totiž nadobudol účinnosť zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej tiež aj len „zákon o
zodpovednostištátu“),ktorýnanovo(vsúvislostisozrušenímjemupredchádzajúcehozákonač.58/1969
Zb. - pozn. odvolacieho súdu) upravil zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci
pri výkone verejnej moci (čl. I § 1 písm. a/), zadefinoval za výkon verejnej moci rozhodovanie a úradný

postup orgánov verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb (čl. I § 2 písm. a/) a za orgán verejnej moci (okrem iných tam uvedených osôb)
aj fyzickú osobu alebo právnickú osobu, ktorým zákon zveril výkon verejnej moci (čl. I § 2 písm. b/
bod 2 zákona). V súvislosti s takouto úpravou došlo aj k takej zmene ustanovenia § 33 ods. 1 E. p.,
podľa ktorej od 1. júla 2004 ak osobitný zákon (ktorým je podľa poznámky č. 3a v E. p. práve zákon o
zodpovednosti štátu) neustanovuje inak, exekútor zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo

jeho zamestnanec v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona (tu por. i čl. III zákona o zodpovednosti
štátu).

Okrem týchto ustanovení je tu však i prechodné ustanovenie § 27 ods. 1 zákona o zodpovednosti
štátu, podľa ktorého zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu spôsobenú

rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona; kým podľa odseku
2 rovnakého ustanovenia zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred
nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred
nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.

Pri takomto nazeraní na problém bolo treba vyriešiť si otázku, kto by mal zodpovedať za škodu
spôsobenú tzv. pokračujúcim dejom, v rámci ktorého len k nástupu časti majetkovej ujmy a dovŕšeniu
nesprávneho postupu exekútora došlo za účinnosti novej právnej úpravy, avšak k prvotnému porušeniu
povinností exekútora a takto aj k založeniu príčiny pre vznik škody ešte za účinnosti úpravy pôvodnej.

Vedený záujmom o korektné zodpovedanie tejto otázky pritom odvolací súd považuje za nutné prikloniť
sa k takému riešeniu, ktoré čo najväčšmi ochráni poškodeného (ako v tomto smere slabšiu stranu
vzťahu) a to aj pred následkom tej zmeny právnej úpravy, ktorá by ho donucovala do sporu zapájať
väčší okruh účastníkov či dokonca zvažovať všetky do úvahy prichádzajúce možnosti (či už v snahe
predísť procesnému neúspechu v spore pre nenasmerovanie požiadavky voči správnej osobe alebo

v dôsledku uvažovanej diverzifikácie nároku medzi viac zodpovedných osôb). Ak tu potom musí platiť
zákaz retroaktivity (spätnej účinnosti právnych predpisov) vyjadrený aj vyššie a zakazujúci použitie
novšej právnej úpravy aj na vzťahy vzniknuté pred nadobudnutím jej účinnosti, rozhodujúcim z hľadiska
zodpovedania časovej pôsobnosti zákona č. 514/2003 Z. z. je hľadisko, kedy došlo k nesprávnemu
úradnému postupu a naopak je podružným, kedy došlo k vzniku škody. V prípade možnosti videnia

nesprávneho úradného postupu ako v činnostiach (resp. opomenutiach) spred účinnosti zákona č.
514/2003 Z. z., tak aj po nadobudnutí jeho účinnosti treba potom napokon uzavrieť, že priamu
zodpovednosť exekútora za celú škodu spôsobenú takýmto postupom nemožno vylúčiť.

Pre zmenu rozsudkov súdu prvého stupňa vo veci samej plným vyhovením žalobám potom právo

na náhradu trov oboch konaní pôvodne vedených samostatne a spojených na spoločné konanie až
odvolacím súdom pri tomto ich (v poradí druhom) prejednávaní vzniklo žalobkyni (podľa § 142 ods. 1 O.
s. p., resp. i § 224 ods. 1 rovnakého zákona). Odvolaciemu súdu potom vznikla (podľa § 224 ods. 2 O.
s. p.) povinnosť rozhodnutia nielen o trovách konania prvostupňového, ale i oboch konaní dovolacích a
celkom u troch konaní odvolacích; tu však odvolací súd mal za to, že okolnostiam prípadu zodpovedalo

nepriznanie časti náhrady predstavovanej trovami dovolacieho konania žalobkyne (§ 150 ods. 1 O. s.
p.), pretože v takomto štádiu konania žalobkyňa úspech nezaznamenala (skoršie rozsudky tunajšieho
súdu totiž Najvyšší súd SR na dovolanie žalovanej a to proti dovolaciemu návrhu žalobkyne v prvom
prípade a pri neexistencii takéhoto návrhu v tom druhom zrušil) a v štádiu konania po urobení oboch
vecí po oba razy predmetom nových odvolacích konaní žalobkyni (pôvodnej ani novej) už žiadne ďalšie

trovy nevznikli.

Žalobkyni v konaní súdu prvého stupňa sp. zn. 11C/156/2006 (vec tunajšieho súdu pôvodnej sp.
zn. 10Co/44/2008 a neskôr 10Co/101/2010) vznikli nárokovateľné trovy prvostupňového konania nasúdnom poplatku 3.696 Sk (6% zo 61.600 Sk podľa § 7 ods. 1, 2 a 10 a položky 1 písm. a/ sadzobníka
zákona SNR č. 71/1992 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a na právnej službe advokáta za 3
úkony (podľa § 14 ods. 1 písm. a/, c/ a d/ advokátskej tarify prevzatie a príprava zastúpenia, písomná

žaloba a účasť na pojednávaní 10. októbra 2007, nie teda i za spísanie tzv. predžalobnej výzvy - kde
odmena nepredstavovala súčasť trov konania), každý po 2.750 Sk (§ 10 ods. 1 advokátskej tarify), na 3
paušálnych náhradách (2x 164 + 1x 178 Sk, § 16 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 advokátskej tarify) a na
náhrade za stratu času za 6 začatých polhodín na ceste Piešťany - Senica a späť (6x 297 Sk, § 17 ods.
1 v spojení s § 1 ods. 3 advokátskej tarify), spolu teda 14.234 Sk (3.696 + 3x 2.750 + 2x 164 + 1x 178

+ 6x 297). V odvolacom konaní žalobkyni patrila opäť náhrada na právnej službe advokáta za 2 úkony
(písomnéodvolanieaúčasťnapojednávaníodvolaciehosúdupodľa§14ods.1písm.c/ad/advokátskej
tarify), teda v sume 5.500 Sk (2x 2.750) a na dvoch paušálnych náhradách (jednej sumou 178 Sk za
úkon urobený v roku 2007 a druhej 190 Sk za úkon z roku 2008), keď práva na náhradu za stratu času a
na cestovnom sa advokát žalobkyne pre uplatnenie náhrad vo veci sp. zn. 10Co/38/2008 prejednávanej
rovnaký deň vzdal, takže náhrada trov tu patrila spolu v sume 5.868 Sk (2x 2.750 + 178 + 190).

V konaní súdu prvého stupňa jeho sp. zn. 5C/122/2006 (vec Krajského súdu v Trnave niekdajšej sp.
zn. 10Co/38/2008 a neskôr až do spojenia vecí odvolacím súdom sp. zn. 10Co/142/2010) žalobkyni
vznikli trovy prvostupňového konania na súdnom poplatku 6.660 Sk (6% zo 111.000 Sk podľa § 7 ods.
1, 2 a 10 a položky 1 písm. a/ sadzobníka zákona SNR č. 71/1992 Zb. v znení neskorších zmien a

doplnení) a na právnej službe advokáta za 4 úkony (podľa § 14 ods. 1 písm. a/, c/ a d/ advokátskej tarify
prevzatie a príprava zastúpenia, písomná žaloba a účasť na dvoch pojednávaniach 12. februára 2007
a 17. októbra 2007, tu opäť nie aj za spísanie tzv. predžalobnej výzvy), každý po 4.250 Sk (§ 10 ods. 1
advokátskej tarify), na 4 paušálnych náhradách (2x 164 + 2x 178 Sk, § 16 ods. 3 v spojení s § 1 ods.
3 advokátskej tarify) a na náhrade za stratu času za 6 začatých polhodín na ceste Piešťany - Senica

a späť a dvoch cestách (12x 297 Sk, § 17 ods. 1 v spojení s § 1 ods. 3 advokátskej tarify), spolu teda
27.908 Sk (6.660 + 4x 4.250 + 2x 164 + 2x 178 + 12x 297). V takomto odvolacom konaní (pri prvom
prejednávaní veci odvolacím súdom) žalobkyni patrila opäť náhrada na právnej službe advokáta za 2
úkony (písomné odvolanie a účasť na pojednávaní odvolacieho súdu podľa § 14 ods. 1 písm. c/ a d/
advokátskej tarify), teda v sume 8.500 Sk (2x 4.250), na dvoch paušálnych náhradách (jednej sumou

178 Sk za úkon urobený v roku 2007 a druhej 190 Sk za úkon z roku 2008), na náhrade za stratu času
advokáta na trase Piešťany - Trnava a späť za 4 začaté polhodiny (4x 317 Sk) a tu tiež na obojsmernom
cestovnom diaľkovým autobusom v súvislosti s dostavením sa na pojednávania odvolacieho súdu v
oboch skôr samostatne prejednaných veciach, prejednaných však v jeden a ten istý deň (2x 54 Sk, keď
inak práva na náhradu na cestovnom v prvostupňovom konaní sa advokát žalobkyne vzdal), spolu teda

v sume 10.244 Sk (2x 4.250 + 178 + 190 + 2x 54 + 4x 317).

Pretože na vzdanie sa práva na náhradu bolo treba usudzovať v prípade trov odvolacieho konania
žalobkyne na oboch súdnych poplatkoch za odvolanie (dosiaľ preukázateľne nesplnená povinnosť
uložená však právoplatnými uzneseniami súdu prvého stupňa z 28. novembra 2007 a zo 7. januára

2008, ktorým zodpovedajúce sumy niekdajší advokát žalobkyne - na rozdiel od súdnych poplatkov za
žaloby do žiadneho z vyčíslení nezahrnul), odvolací súd procesne neúspešnej žalovanej uložil povinnosť
na náhradu trov konania len v sume súčtu súm zhora (14.234 + 5.868 + 27.908 + 10.244 = 58.254),
čo po konverzii na novú menu predstavovalo 1.933,68 eur. Takúto sumu je potom žalovaná povinná
zaplatiť žalobkyni priamo (advokátom bola zastupovaná len pôvodná žalobkyňa a aj to len po istý čas

pred konečným rozhodnutím) a to rovnako ako tzv. istinu s príslušenstvom v zákonnej lehote 3 dní.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z.).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.

Ak povinnosti ním uložené nebudú splnené dobrovoľne v určenej lehote, možno sa ich splnenia domáhať
návrhom na vykonanie exekúcie.