Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, July 30, 2014

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Sžf/104/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1011200278
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenka Reisenauerová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2014:1011200278.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky
Reisenauerovej a členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Aleny Adamcovej, v právnej veci
žalobcu: DANICON HOLDING, a.s., so sídlom Miletičová, 17/B, Bratislava, zastúpený advokátom JUDr.
Stanislavom Jakubčíkom, Advokátska kancelária, so sídlom Kutlíkova 7, Bratislava, proti žalovanému:
Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná ul. 63, Banská Bystrica, v konaní
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. I/222/19997-124513/2010/992692-r zo dňa 10.
decembra 2010, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 3S/34/2011-122
zo dňa 7. mája 2013, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 3S/34/2011-122 zo dňa
7. mája 2013 p o t v r d z u j e.

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd Bratislave rozsudkom č. k. 3S/34/2011-122 zo dňa 7. mája 2013 podľa ust. § 250j ods. 1
Občianskeho právneho poriadku (ďalej len O.s.p.), žalobu zamietol a žalobcovi náhradu trov konania
nepriznal.

Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, že krajský súd po preskúmaní spisového materiálu
a administratívneho spisu žalovaného dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj
správneho orgánu prvého stupňa boli vydané v súlade so zákonom.

Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu postupom podľa
§§ 244 a nasl. O.s.p. preskúmaval v intenciách právnej úpravy ustanovenej v § 2 ods.1 až 3, ods.6
zákona o správe daní v spojení s § 63a ods.1,2,3,6 uvedeného zákona.

Krajský súd z predloženého administratívneho spisu žalovaného správneho orgánu mal preukázané,
že prvostupňový správny orgán začal daňové exekučné konanie v súlade so zákonom na podklade
exekučného titulu vydaním rozhodnutia o začatí daňového exekučného konania č. 601/340 /91584/10/
Stra zo dňa 9. júla 2010 na vymoženie aktuálneho daňového nedoplatku v celkovej výške 127.828,15
eur postupom podľa § 83a zákona; prvostupňový správny orgán na základe oznámenia príslušného
útvaru správcu dane po podaní žiadosti odvolávajúceho sa o započítaní pohľadávok podľa § 63a
zákona vydal dňa 29. júla 2010 rozhodnutie č. 601/340/98744/10/Stra, ktorým podľa § 79 ods. 2 zákona
odložil daňovú exekúciu do rozhodnutia daňového riaditeľstva po preskúmaní postúpených žiadostí o
započítaní pohľadávok podľa § 63a ods. 6 zákona; Daňové riaditeľstvo SR vydalo dňa 10. augusta 2010

oznámenie č. II/230/4842/2010 o nezapočítaní pohľadávok, a preto prvostupňový orgán pokračoval v
daňovom exekučnom konaní vydaním daňovej exekučnej výzvy č. 601/340/107471/10/Stra zo dňa 23.
augusta 2010; žalobca podal proti daňovej exekučnej výzve odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný dňa
10. decembra 2010 rozhodnutím č. I/222/19997 - 124513/2010/992692 - r, ktorým potvrdil rozhodnutie
správneho orgánu prvého stupňa a skonštatoval, že prvostupňový orgán pri vydaní daňovej exekučnej
výzvy neporušil § 73 ods. 10 zákona.

Krajský súd z administratívneho spisu ďalej zistil, že žalobca požiadal Daňový úrad Bratislava II o
započítaní pohľadávok voči Krajskému školskému úradu v Prešove; Daňové riaditeľstvo SR požiadalo
Krajský školský úrad v Prešove o vydanie potvrdenia o tom, že záväzok zodpovedajúci pohľadávke
daňového dlžníka - žalobcu, vo výške 96 932, 32 eur nadobudnutej na základe zmluvy o postúpení
pohľadávok zo dňa 12. marca 2010 od spoločnosti Step By Step, s.r.o. vo výške 180 000 eur uznáva;
Krajský školský úrad v Prešove v potvrdení zo dňa 29. júla 2010 uviedol, že dňa 11. novembra 2005
došlo k uzavretiu zmluvy o postúpení pohľadávok, na základe ktorej previedla spoločnosť Vladyka k.
s. Bratislava pohľadávku na spoločnosť Domino Press, s.r.o., Bratislava, ktorá tieto následne zmluvou
previedla na spoločnosť Step By Step Bratislava a tá následne na žalobcu; z dohody zo dňa 17. októbra
2011 uzatvorenej medzi spoločnosťou Vladyka k.s. Bardejov a dlžníkom Okresným úradom v Bardejove
vyplýva okrem iného záväzok žalobcu Vladyka k.s. Bardejov pohľadávku, ktorá bola predmetom
exekučného konania previesť na tretieho len s písomným súhlasom žalovaného t. j. Okresného úradu v
Bardejove; na takýto prevod pohľadávky však dlžník ani jeho právny zástupca nikdy nedal svoj písomný
súhlas, z čoho vyplýva, že prevodom vlastníctva žalovaných pohľadávok na spoločnosť Domino Press
Bratislava došlo protiprávne v rozpore s uzavretou dohodou, a je preto neplatné, a teda sú neplatné aj
právne úkony spoločnosti Domino Press Bratislava, týkajúce sa dispozície s uvedenými pohľadávkami;
vlastníkom uvedených pohľadávok je stále spoločnosť Vladyka s.r.o., Šulekova 2, Bratislava; vzhľadom
na uvedené Krajský školský úrad v Prešove mal pochybnosti o vlastníkovi uvedených pohľadávok, a
teda aj pohľadávky a započítaní, ktorej požiadalo daňové riaditeľstvo, a preto nevydalo požadované
potvrdenie o uznaní dlhu.

Krajský súd na základe skutkových zistení konštatoval, že Daňový úrad Bratislava II. nemohol predmetnú
pohľadávku započítať, nakoľko správca pohľadávky Krajský školský úrad v Prešove nepotvrdil, že
záväzok zodpovedajúci pohľadávke daňového dlžníka uznáva (§ 63a ods. 6 daňového zákona), majúc
za to, že Daňový úrad Bratislava II. si splnil svoju povinnosť a vyžiadal si od rozpočtovej organizácie
potvrdenie o uznaní záväzku, a keďže Krajský školský úrad v Prešove nevydal požadované potvrdenie
o uznaní dlhu, nemohol správca dane pohľadávku započítať.

Krajský súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že správny orgán dostatočne zistil skutkový stav veci a
tento aj po právnej stránke riadne odôvodnil, majúc za to, že napadnuté rozhodnutie i postup žalovaného
bol z pohľadu žalobných dôvodov v súlade so zákonom a nakoľko námietky žalobcu neodôvodňovali
zrušenie napadnutého rozhodnutia, žalobu v celom rozsahu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol.

Rozhodnutie o náhrade trov konania krajský súd odôvodnil podľa § 250k ods. 1 O.s.p.. Neúspešnému
žalobcovi nepriznal právo na ich náhradu.

Proti uvedenému rozhodnutiu krajského súdu podal odvolanie žalobca. Navrhoval, aby odvolací súd
zmenil uznesenie (zrejme rozsudok) Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3S 34/2011 - 122 zo dňa 7.
mája 2013 tak, že rozhodnutie žalovaného č. I/222/19997 - 124513/2010/992692 - r zo dňa 10. decembra
2010 sa zrušuje podľa § 250j ods. 2 písm. a/, c/, d/ O.s.p. a vec sa vracia žalovanému na ďalšie konanie.
Alternatívne navrhoval, aby súd uvedené rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec vrátil prvostupňovému
súdu na ďalšie konanie.

V dôvodoch odvolania žalobca uviedol, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci a teda je naplnený odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p., že súd
prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a teda je
naplnený odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p., a že rozhodnutie prvostupňového súdu
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a teda je naplnený odvolací dôvod v zmysle § 205
ods. 2 písm. f/ O.s.p..

Žalobca nesúhlasiac s argumentáciou súdu prvého stupňa, namietal, že záver krajského súdu je
nesprávny, pretože žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal so všetkými námietkami
žalobcu. Tvrdil, že nezákonnosť postupu žalovaného spočíva najmä v tom, že žalovaný neskúmal
oprávnenosť vzniku pohľadávky a postupoval iba na základe vyhlásenia dlžníka, ktorý postup žalobca
považoval v rozpore so zásadami daňového konania uvedenými v § 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.. Mal
za to, že úlohou žalovaného nebolo iba vyžiadať si potvrdenie od správcu pohľadávky, ale jeho úlohou
bolo najmä overenie správnosti údajov uvedených v žiadosti, pričom je zrejmé, že zákonodarca týmto
znením chcel zamedziť svojvôle dlžníka, ktorý by sám mohol rozhodovať o existencii alebo neexistencii
pohľadávky svojho veriteľa.

Zdôraznil, že predmetné stanovisko správcu pohľadávky - Krajského školského úradu v Prešove je
povinným, avšak nie právne záväzným podkladom pre rozhodnutie žalovaného, pričom tento podklad
nemôže byť rozhodujúcim podkladom, nakoľko je neprípustné z dôvodu ochrany práv žalobcu, aby sám
dlžník rozhodoval o tom, či pohľadávka voči nemu je spôsobila na započítanie alebo nie.

Súčasne žalobca opätovne zdôraznil, že oznámenie o nezapočítaní nie je rozhodnutím, ktoré by bolo
možné preskúmať na základe opravného prostriedku v riadne inštančnom postupe v rámci daňového
konania s následnou možnosťou súdneho prieskumu rozhodnutia podľa piatej časti O.s.p. a žalobca
nemá ani právne prostriedky na vynútenie vydania potvrdenia žalovaného o započítaní pohľadávok,
majúc za to, že predmetné preskúmavacie konanie je jediným prostriedkom ochrany práv žalobcu a
zabráneniu svojvôle krajského školského úradu ako aj žalovaného. Vytýkal žalovanému, že riadne
nezistil skutkový stav a nepreveril dôvody neuznania pohľadávky priznanej právoplatným súdnym
rozhodnutím právnemu predchodcovi žalobcu, pričom žalobca vlastníctvo pohľadávky ako aj jej právny
dôvod riadne žalovanému preukázal.

Ďalej nesúhlasil s konštatáciou súdu prvého stupňa týkajúcou sa dohody uzatvorenej medzi
spoločnosťou Vladyka k.s., Bardejov a dlžníkom Okresným úradom v Bardejove dňa 17. októbra 2011,
ktorý záver súdu považoval za nesprávny a nepravdivý, pretože žalobca nemá žiadnu vedomosť o
existencii takejto dohody, poukazom na to, že uvedená dohoda nie je súčasťou spisu žalovaného.
Súčasne poukázal na to, že na Okresnom súde Bratislava I. sp. zn. 14C 212/2010 sa vedie spor o
určenie neplatnosti prevodu pohľadávok na základe zmluvy o postúpení pohľadávok, ako aj na to, že
pohľadávku, ktorej zápočet si uplatnil, nadobudol od spoločnosti Step By Step, s.r.o., ktorá predtým danú
pohľadávku nadobudla od spoločnosti Domino Press s.r.o. a tá od spoločnosti Vladyka k.s. v dobrej viere,
pričom o postúpení pohľadávky informoval Krajský školský úrad Prešov listom zo dňa 15. marca 2010,
a KŠÚ PO mu žiadnym spôsobom neoznámil svoje námietky, pričom o ich existencii sa dozvedel až
oznámeniami o nezapočítaní pohľadávok žalobcu. Uviedol, že podal návrh na určenie platnosti zmluvy o
postúpení pohľadávok zo dňa 12. marca 2010 voči spoločnosti Step By Step, s.r.o., od ktorej nadobudol
uvedenú pohľadávku voči Krajskému školskému úradu Prešov, ktoré konanie je vedené na Okresnom
súde Bratislava IV. sp. zn. 12Cb 74/2011.

Vyslovil názor, že Krajský súd v Bratislave bez posúdenia všetkých relevantných argumentov a námietok
žalobcu ako aj KŠÚ PO a bez skončenia konaní, v ktorých sa rozhoduje o otázke platnosti zmlúv
o postúpení pohľadávok, dospel k názoru, ktorým prejudikoval výsledok týchto sporov, považujúc
takýto postup súdu za nezákonný a nesprávny a neprispievajúci k právnej istote žalobcu. Vytýkal
krajskému súdu, že svojim postupom žalobcovi upiera právo na súdnu ochranu v zmysle § 46 ods.
1 Ústavy SR. Žalobca v závere zopakoval, že žalovaný dostatočne nezistil skutkový stav ohľadne
možnosti riadneho započítania vzájomných pohľadávok, keď v podstate len odkázal na oznámenie o
nezapočítaní vzájomných pohľadávok a vyhlásenie Krajského školského úradu v Prešove, ktorý záväzok
zodpovedajúci pohľadávke žalobcu uplatnenej na započítanie nepotvrdil napriek tomu, že bola riadne
priznaná právoplatným a vykonateľným rozsudkom Okresného súdu v Bardejove zo dňa 10. novembra
1997 sp. zn. Cb 55/95.

K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný tak, že navrhoval, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
rozsudok Krajského súdu Bratislave č. 3S 34/2011/122 zo dňa 7. mája 2013 potvrdil.

V dôvodoch vyjadrenia žalovaný nesúhlasil s dôvodmi žalobcu a uviedol, že sa pridržiava dôvodov
uvedených v rozhodnutí, v ktorom je popísaný právny stav a vyvodené závery, s poukazom na to, že
na str. 5 preskúmavaného rozhodnutia sa vysporiadal s dôvodmi odvolania týkajúcimi sa započítania

pohľadávok v súlade s právnou úpravou ustanovenou v § 63a zákona. Konštatoval, že povinnosťou
daňového riaditeľstva bolo overiť údaje, ktoré musí žiadosť o započítanie podľa § 63a ods. 3 písm. a/
až e/ obsahovať, čo žalovaný aj vykonal a tiež požiadal správcu pohľadávky o potvrdenie záväzku. Mal
za to, že z ustanovenia § 63a ods. 6 zákona vyplýva, že žalovaný bol povinný započítať pohľadávku
len v prípade, ak dlžník pohľadávku voči svojmu veriteľovi uzná a nerieši prípad neuznania pohľadávky
dlžníkom voči svojmu veriteľovi, ako aj že daňovému riaditeľstvu zákon o správe daní a poplatkov
nedáva právnu možnosť posudzovať oprávnenosť pohľadávky medzi dlžníkom a veriteľom a jeho
povinnosť overiť správnosť údajov uvedených v žiadosti o započítaní neznamená posúdiť a rozhodnúť
o oprávnenosti pohľadávky.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1)
preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní žalobcu
(§ 246c ods. 1 veta prvá v spojení s ust. § 212 ods. 1 O.s.p.) postupom podľa ust. § 250ja ods. 2 veta
prvá O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli
a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§
156 ods. 1 a 3 O.s.p v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2), a dospel k záveru, že odvolanie
nie je dôvodné.

Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd prvého
stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného správneho
orgánu, žiadajúc jeho zrušenie a vrátenie veci žalovanému na ďalšie konanie.

Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný nevyhovel odvolaniu žalobcu a potvrdil rozhodnutie Daňového
úradu Bratislava II. č. 601/340/107471/10/Stra zo dňa 23. augusta 2010, ktorým správa dane vydal
daňovú exekučnú výzvu v zmysle § 76 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. na vymoženie daňového
nedoplatku žalobcu vo výške 127 828,15 eur.

Odvolací súd v rozsahu odvolacích dôvodov preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie
žalovaného správneho orgánu v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa a konania
im prechádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými zásadnými
námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a
správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.

Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup žalovaného správneho
orgánu, ktorým rozhodnutím žalovaný rozhodol s konečnou platnosťou vo veci daňovej exekučnej výzvy
na vymoženie daňového nedoplatku žalobcu vo výške 127 828,15 eur v zmysle ustanovení zákona č.
511/1992 Zb..

Podľa § 246c ods. 1, veta prvá O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa
použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.

Podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu
a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysle ustanovenia § 219
ods. 2 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa v zásade odchýlil od logických argumentov
a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu so správnym poukazom na právnu úpravu
vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu,
ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Senát

odvolacieho súdu považuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a
súladné so zákonom.

Najvyšší súd v procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa vychádzal
zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu, obsiahnutých v odôvodnení napadnutého
prvostupňového rozsudku, ktoré z tohto dôvodu neopakuje a súčasne na ne poukazuje. Medzi
účastníkmi konania ostala sporná najmä otázka týkajúca sa oprávnenia žalobcu ako daňového dlžníka
na započítanie pohľadávok voči štátnej rozpočtovej organizácii- Krajskej školskej správe v Prešove, a
preto odvolací súd zameral svoju pozornosť, či žalovaný v danej veci správne aplikoval právnu úpravu
zákona týkajúcu sa započítania pohľadávky v daňovom exekučnom konaní a za tým účelom, či si
zadovážil dostatok relevantných skutkových zistení.

Podľa § 75 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. daňové exekučné konanie začína správca dane na podklade
exekučného titulu vydaním rozhodnutia o začatí daňového exekučného konania. Dňom vydania
rozhodnutia o začatí daňového exekučného konania správcom dane je toto rozhodnutie právoplatné a
nemožno proti nemu podať opravné prostriedky.

Podľa § 76 ods.1, 2, písm. d/ až j/, ods. 5 zák. č. 511/1992 Zb. správca dane doručí daňovú exekučnú
výzvu bezodkladne po doručení rozhodnutia o začatí daňového exekučného konania osobe podľa § 75
ods. 2 písm. f).

Daňová výzva obsahuje: d) oznámenie o začatí daňového exekučného konania, e) výšku daňových
nedoplatkov podľa výkazu daňových nedoplatkov alebo právoplatných a vykonateľných rozhodnutí,
ktorými bolo uložené peňažné plnenie, f) výzvu na zaplatenie daňového nedoplatku v lehote určenej
správcom dane, pričom táto lehota nesmie byť kratšia ako osem dní odo dňa doručenia exekučnej
výzvy, g) upozornenie, že ak daňový nedoplatok nebude zaplatený v lehote určenej správcom dane,
správca dane vykoná daňovú exekúciu vydaním daňového exekučného príkazu na majetok daňového
dlžníka vrátane majetku, na ktorý sa zriadilo zákonné záložné právo správcu dane (§ 71), na mzdu alebo
plat, alebo niektorý z príjmov uvedených v § 82h ods. 1, h) označenie majetku, na ktorý chce správca
dane uplatniť výkon daňovej exekúcie, i) zákaz nakladania s majetkom, na ktorý chce správca dane
uplatniť výkon daňovej exekúcie, ak sa zákaz nakladať s jeho majetkom neuložil už podľa § 71 ods. 2, a
upozornenie, že daňový dlžník je povinný umožniť správcovi dane vykonať súpis hnuteľného majetku,
j) poučenie o možnosti podať opravný prostriedok [§ 30 ods. 2 písm. e)].

Do 15 dní odo dňa doručenia daňovej exekučnej výzvy môže daňový dlžník podať u správcu dane
odvolanie, ak a) nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného daňového nedoplatku alebo bránia
jeho vymáhateľnosti, b) sú iné dôvody, pre ktoré je daňová exekúcia neprípustná. Odvolanie musí byť
odôvodnené, pričom na neskôr uplatnené dôvody sa neprihliada. Odvolanie má odkladný účinok. Na
rozhodovanie o odvolaní sa vzťahujú ustanovenia § 46 až 48.

Podľa § 77 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. daňový exekučný príkaz vydá správca dane až po márnom
uplynutí lehoty na podanie odvolania voči daňovej exekučnej výzve alebo keď správca dane vyhovie
odvolaniu čiastočne, alebo keď sa správcovi dane doručí rozhodnutie odvolacieho orgánu, ktorým sa
odvolanie zamietlo.

Podľa § 78 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. daňová exekúcia je nútený výkon, ktorým sa vymáha zaplatenie
daňového nedoplatku alebo zníženie daňového nedoplatku, zaplatenie peňažných plnení uložených
rozhodnutím a úhrada exekučných nákladov a hotových výdavkov spôsobmi podľa § 82.

Podľa § 63a ods. 1,2,3,4,6,9 zákona č. 511/1992 Zb. na účely započítania daňových pohľadávok sa
za daňovú pohľadávku považuje daňový nedoplatok. Ak má daňový úrad alebo colný úrad daňovú
pohľadávku voči daňovému dlžníkovi a daňový dlžník má zároveň pohľadávku voči štátnej rozpočtovej
organizácii, možno tieto pohľadávky navzájom započítať. Započítaním takéto pohľadávky zaniknú vo
výške, v ktorej sa kryjú, a to dňom doručenia potvrdenia daňového riaditeľstva alebo colného riaditeľstva
o započítaní pohľadávky daňovému dlžníkovi.

Započítať možno len nepremlčané pohľadávky, ak výška pohľadávky v jednotlivom prípade presiahne
331,94 eura.

Úkonom daňového dlžníka smerujúcim k započítaniu daňových pohľadávok je žiadosť o započítanie.
Takúto žiadosť podáva daňový dlžník na príslušnom daňovom úrade alebo colnom úrade a musí
obsahovať a) obchodné meno alebo názov, sídlo, daňové identifikačné číslo daňového dlžníka, ak ide o
právnickú osobu, alebo meno, priezvisko, adresu trvalého pobytu alebo miesto podnikania, ak je odlišné
od trvalého pobytu, a daňové identifikačné číslo, ak ide o fyzickú osobu, b) identifikáciu pohľadávky
daňového dlžníka voči štátnej rozpočtovej organizácii, ktorú možno započítať, s uvedením jej výšky
a právneho dôvodu vzniku a s uvedením príslušného správcu tohto záväzku, c) identifikáciu daňovej
pohľadávky s uvedením daňového úradu alebo colného úradu príslušného na správu tejto pohľadávky a
prípadne číslo rozhodnutia, ktorým bola daňová pohľadávka vyrubená, d) vyhlásenie daňového dlžníka,
že žiada o započítanie pohľadávok podľa písmen b) a c), e) dátum a podpis daňového dlžníka.

Daňový úrad alebo colný úrad úplnú žiadosť podľa odseku 3 postúpi spolu s potvrdením výšky
a identifikácie daňovej pohľadávky podľa odseku 3 písm. c) daňovému riaditeľstvu alebo colnému
riaditeľstvu. Ak daňový dlžník nepredloží daňovému úradu alebo colnému úradu úplnú žiadosť, daňový
úrad alebo colný úrad vyzve daňového dlžníka na doplnenie žiadosti v lehote najmenej ôsmich dní a
poučí ho o následkoch nevyhovenia výzve. Do predloženia úplnej žiadosti daňovým dlžníkom sa postup
podľa odseku 8 prvej vety neuplatní.

Daňové riaditeľstvo alebo colné riaditeľstvo overí správnosť údajov uvedených v žiadosti a požiada
príslušného správcu pohľadávky o potvrdenie, že záväzok zodpovedajúci pohľadávke daňového dlžníka
uznáva. Po potvrdení pohľadávky podľa prvej vety je správca pohľadávky povinný zdržať sa úkonov
smerujúcich k zmene potvrdených údajov. Daňové riaditeľstvo alebo colné riaditeľstvo po overení
a potvrdení údajov príslušným správcom pohľadávky vydá potvrdenie o započítaní, ktoré doručí
daňovému dlžníkovi, štátnej rozpočtovej organizácii a príslušnému daňovému úradu alebo colnému
úradu; daňovému dlžníkovi a štátnej rozpočtovej organizácii sa toto potvrdenie doručuje do vlastných rúk.
Ak daňové riaditeľstvo alebo colné riaditeľstvo vzájomné pohľadávky nezapočíta, oznámi túto skutočnosť
daňovému dlžníkovi, štátnej rozpočtovej organizácii a daňovému úradu alebo colnému úradu; daňovému
dlžníkovi a štátnej rozpočtovej organizácii sa toto oznámenie doručuje do vlastných rúk.

Na započítanie podľa tohto zákona sa nevzťahujú ustanovenia všeobecných predpisov. (§ 358 až 364
Obchodného zákonníka, § 580 a 581 Občianskeho zákonníka).

Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu odvolacích a žalobných dôvodov dospel k záveru, že
správca dane ako aj žalovaný v danom prípade postupovali v intenciách citovaných právnych noriem,
keď v danom prípade správne aplikovali právnu úpravu vzťahujúcu sa k započítaniu pohľadávok, pričom
žalovaný v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia sa vyporiadal s odvolacími námietkami daňového
subjektu, z ktorých dôvodov pokiaľ žalovaný správny orgán rozhodnutie správcu dane potvrdil, rozhodol
v súlade so zákonom, a preto boli splnené zákonné podmienky pre zamietnutie žaloby súdom prvého
stupňa.

Účelom daňového exekučného konania je nútený výkon, ktorým sa vymáha zaplatenie daňového
nedoplatku alebo zníženie daňového nedoplatku, zaplatenie peňažných plnení uložených rozhodnutím
a úhrada exekučných nákladov a hotových výdavkov spôsobmi podľa § 82. Samotné vydanie daňovej
exekučnej výzvy ešte nie je núteným výkonom spôsobmi podľa § 82 a až na základe právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým bola vydaná exekučná výzva, správca dane vydá daňový exekučný príkaz. Aj pre
daňové exekučné konanie platia primerane zásady ustanovené v § 2 zákona č. 511/1992 Zb..

Zákonodarca v právnej norme § 2 zákona o správe daní ustanovuje základné zásady daňového konania
tak, že v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia
sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových
subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní (ods. 1). Správca dane postupuje v
daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto
konaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a
vybrať daň (ods. 2). Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a

všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo
(ods. 3). Daňové konanie je neverejné okrem úkonov, ktorých povaha to neumožňuje(ods. 4).Správca
dane je povinný začať daňové konanie aj na vlastný podnet vždy, ak sú splnené zákonné podmienky pre
vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj v prípade, že daňový subjekt v tomto smere nesplnil
riadne alebo vôbec svoje povinnosti (ods. 5). Pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa
berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie
alebo vybratie dane (ods. 6). Všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti
(ods. 7). Právom i povinnosťou všetkých daňových subjektov je úzko spolupracovať so správcom dane
v daňovom konaní (ods. 8).

Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu žalovaného správneho
orgánu odvolací súd mal preukázané, že správca dane ako aj žalovaný postupovali v danej veci v súlade
so všeobecne záväznými právnymi predpismi a v súčinnosti so žalobcom, keď správca dane vydal
rozhodnutie o začatí daňového exekučného konania na vymoženie aktuálneho daňového nedoplatku
v celkovej výške 127 828,15 eur, po podaní žiadosti žalobcu o započítanie pohľadávok správca dane
rozhodnutím zo dňa 29. júla 2010 odložil daňovú exekúciu do rozhodnutia daňového riaditeľstva o
preskúmaní žiadosti o započítanie pohľadávok podľa § 63a ods. 6 zákona a žiadosť postúpil daňovému
riaditeľstvu. Daňové riaditeľstvo postupujúc v zmysle § 63a ods.6 si vyžiadalo stanovisko od Krajského
školského úradu v Prešove a po preverení možnosti vykonania započítania pohľadávok v zmysle žiadosti
daňového dlžníka vydal oznámenie zo dňa 10. augusta 2010 o nezapočítaní pohľadávok, ktoré doručil
daňovému dlžníkovi - žalobcovi, ako aj správcovi dane, ktorý až na základe tohto oznámenia pokračoval
v daňovom exekučným konaním vydaním daňovej exekučnej výzvy (ktorá je predmetom súdneho
prieskumu).

Z uvedených dôvodov nie je možné súhlasiť s námietkou žalobcu, že správca dane ako aj žalovaný
postupovali v rozpore so zásadami daňového konania ustanovenými v § 2 zákona č. 511/1992 Zb..

Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobcu, že žalovaný sa v odôvodnení
preskúmavaného rozhodnutia riadne nevyporiadal s jeho odvolacími námietkami vo vzťahu k
nezapočítaniu pohľadávok, pretože z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia žalovaného (str. 5)
vyplýva, že žalovaný odvolacou námietkou žalobcu, týkajúcou sa nezapočítania pohľadávok v zmysle
§ 63a zákona č. 511/1992 Zb., sa zaoberal a svoje závery v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol.
Dôvody, z ktorých žalovaný nezapočítal podľa § 63a uvedeného zákona daňové pohľadávky žalobcu v
zmysle jeho žiadosti o započítanie pohľadávok žalovaný napokon žalobcovi oznámil aj v oznámení o
nezapočítaní pohľadávok zo dňa 10. augusta 2010.

Odvolací súd sa nemohol stotožniť ani s tvrdením žalobcu, že nezákonnosť postupu žalovaného
spočíva najmä v tom, že žalovaný neskúmal oprávnenosť vzniku pohľadávky a postupoval iba na
základe vyhlásenia dlžníka, ako aj, že úlohou žalovaného nebolo iba vyžiadať si potvrdenie od správcu
pohľadávky, ale jeho úlohou bolo najmä overenie správnosti údajov uvedených v žiadosti, vytýkajúc
žalovanému, že riadne nezistil skutkový stav a nepreveril dôvody neuznania pohľadávky priznanej
právoplatným súdnym rozhodnutím právnemu predchodcovi žalobcu, pričom žalobca vlastníctvo
pohľadávky ako aj jej právny dôvod riadne žalovanému preukázal.

Vychádzajúc z právnej úpravy ustanovenej v § 63a ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. zákonodarca
ukladá daňovému riaditeľstvu (alebo colnému riaditeľstvu) povinnosť overiť správnosť údajov uvedených
v žiadosti a požiadať príslušného správcu pohľadávky o potvrdenie, že záväzok zodpovedajúci
pohľadávke daňového dlžníka uznáva, teda daňové riaditeľstvo je povinné skúmať, či žiadosť o
započítanie pohľadávky spĺňa zákonom predpokladané náležitosti podľa § 63a ods.3. a vyžiadať si
od správcu pohľadávky potvrdenie o jej uznaní alebo neuznaní a až následne daňové riaditeľstvo po
overení údajov uvedených v žiadosti o započítanie pohľadávok a zadovážení si potvrdenia príslušným
správcom pohľadávky vydá potvrdenie o započítaní, a ak vzájomné pohľadávky nezapočíta, vydá o tejto
skutočnosti oznámenie a túto skutočnosť oznámi subjektom uvedených v § 63a ods.6 zákona o správe
daní a poplatkov.

Zo zákonnej úpravy nevyplýva povinnosť daňového riaditeľstva (alebo colného riaditeľstva) preverovať
pravdivosť údajov uvedených v žiadosti o započítanie pohľadávok a teda za tým účelom vykonať
dokazovanie.

Zo znenia právnej úpravy ustanovenej v § 63a ods.1 veta druhá vyplýva, že možno navzájom započítať
pohľadávky, ak má daňový úrad alebo colný úrad daňovú pohľadávku voči daňovému dlžníkovi a daňový
dlžník má zároveň pohľadávku voči štátnej rozpočtovej organizácii.

Z uvedeného plynie záver, že zákonodarca zveruje do pôsobnosti daňového riaditeľstva (alebo
colného riaditeľstva) právne posúdenie vzájomného započítania pohľadávok v prípade zákonom
predpokladaného na základe overenia údajov uvedených v žiadosti o započítanie pohľadávky a
potvrdenia od príslušného správcu pohľadávky, či záväzok zodpovedajúci pohľadávke daňového dlžníka
uznáva, alebo nie, a na základe svojej (správnej) úvahy rozhodnúť o započítaní resp. nezapočítaní
pohľadávky.

Súd v rámci súdneho prieskumu rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej
voľnej úvahy (správne uváženie) preskúmava iba to, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk
ustanovených zákonom, pričom účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia neposudzuje (§ 245 ods.
2 O.s.p.).

Pokiaľ teda žalovaný v zmysle § 63a zákona č. 511/1992 Zb. rozhodoval o žiadosti žalobcu o započítaní
pohľadávky, ktorú má voči štátnej rozpočtovej organizácii - Krajskému školskému úradu v Prešove, bol
súd oprávnený preskúmať iba to, či žalovaný správny orgán nevybočil z medzí a hľadísk stanovených
zákonom o správe daní.

Odvolací súd vychádzajúc z relevantnej právnej úpravy a skutkových zistení v danej veci dospel
k zhodnému záveru, ako súd prvého stupňa, že žalovaný postupoval v súlade so zákonom, keď
overoval správnosť údajov uvedených v žiadosti žalobcu o vzájomné započítanie pohľadávok a vyžiadal
si potvrdenie od príslušného správcu pohľadávky, či záväzok zodpovedajúci pohľadávke daňového
dlžníka - žalobcu, uznáva, skutkové zistenia na základe správnej úvahy posúdil, vyhodnotiac ich
tak, že pohľadávky nemožno vzájomne započítať, o čom vydal oznámenie, ktoré doručil žalobcovi -
daňovému dlžníkovi, štátnej rozpočtovej organizácii a daňovému úradu, ktorý následne vydal predmetnú
exekučnú výzvu. Odvolací súd dospel k záveru, že daňové riaditeľstvo pri posudzovaní vzájomného
započítania pohľadávok nevybočilo z medzí a hľadísk zákonom povolenej správnej úvahy, keďže priamo
zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu, ako aj zo samotného tvrdenia žalobcu
je zrejmé, že zmluvné postúpenie pohľadávok je sporné, keďže je predmetom súdnych sporov v
občianskoprávnych konaniach.

Vychádzajúc zo skutkových zistení danej veci je zrejmé, že žalobca v žiadosti o započítaní pohľadávok
zo dňa 28. jún 2010 (doručenej Daňovému úradu Bratislava II. dňa 6. júla 2010) uviedol, že pohľadávku,
ktorú má voči štátnej rozpočtovej organizácii - Krajský školský úrad v Prešove, nadobudol na základe
zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 12. marca 2010 od spoločnosti Step By Step, s.r.o., ktorá ju
nadobudla na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 6. decembra 2005 od spoločnosti Domino
Press, s.r.o., ktorá ju nadobudla od spoločnosti Vladyka, k.s. na základe zmluvy o postúpení pohľadávok
zo dňa 11. novembra 2005, pričom predmetná pohľadávka bola priznaná spoločnosti Vladyka k.s. v
občianskom súdnom č. k. Cb 55/95 a to rozsudkom Okresného súdu Bardejov zo dňa 10. novembra
1997, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 16. januára 2002.

Podľa § 524 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka (OZ) veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka
postúpiť písomnou zmluvou inému.

S postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené.

V zmysle citovanej právnej úpravy postupník sa na základe postúpenia stane veriteľom namiesto
postupcu a pohľadávku nadobúda s príslušenstvom a všetkými právami, ktoré sú s ňou spojené, pričom
pohľadávku nadobúda aj s námietkami, ktoré možno proti nej uplatniť.

Vychádzajúc z uvedeného zo skutkových zistení je zrejmé, že žalovaný v postupe a rozhodovaní o
nezapočítaní pohľadávok v danom prípade nevybočil z medzí a hľadísk stanovených zákonom z dôvodu,
že zo skutkových okolností vyplýva, že predmetná pohľadávka bola priznaná spoločnosti Vladyka
k.s. v občianskom súdnom č. k. Cb 55/95 a to rozsudkom Okresného súdu Bardejov zo dňa 10.
novembra 1997, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 16. januára 2002 , a následne na
základe zmluvy o postúpení pohľadávky bola prevádzaná na vyššie označené obchodné spoločnosti,
ktorých platnosť je predmetom súdnych sporov vedených v občianskoprávnych konaniach, teda v čase
rozhodovania o započítaní pohľadávok žalovaným prevod pohľadávky, započítanie ktorej sa žalobca
žiadosťou domáhal v exekučnom daňovom konaní, bol sporný.

Vzhľadom k uvedenému odvolací súd dospel k zhodnému záveru ako súd prvého stupňa, že napadnuté
rozhodnutie i postup žalovaného bol z pohľadu žalobných dôvodov v súlade so zákonom.

Odvolací súd z uvedených dôvodov dospel k záveru, že súd prvého stupňa v preskúmavanej veci
postupom v súlade s právnou úpravou ustanovenou v druhej hlave piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku (§§ 247 a nasl.), náležite preskúmal zákonnosť rozhodnutia žalovaného správneho orgánu a
postup mu predchádzajúci a v rámci toho aj zákonnosť rozhodnutia a postupu správcu dane v rozsahu
žalobných dôvodov a v odôvodnení napadnutého rozsudku sa vysporiadal so zásadnými žalobnými
námietkami. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd sa nestotožnil s námietkami žalobcu, že súd prvého
stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. (§ 205 ods. 2,
pism. d/ O.s.p.) a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(§ 205 ods.2, písm. f/O.s.p.). Odvolací súd nemohol prihliadnuť ani na odvolaciu námietku žalobcu,
že prvostupňové súdne rozhodnutie je nesprávne pre inú vadu (§ 205 ods. 2, písm. b/ O.s.p.), keďže
žalobca v námietke takúto vadu bližšie nešpecifikoval.

Odvolací súd vychádzajúc zo skutkových okolností v danej veci vyplývajúcich z administratívneho spisu
poukazom na závery uvedené vyššie považoval námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku
krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli mať za následok úspešnosť odvolacieho návrhu žalobcu.

Odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne a právne správny podľa § 250ja ods. 3
veta druhá O.s.p. v spojení s § 246c ods.1 veta prvá O.s.p. a s § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil, stotožniac
sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá
O.s.p.), keď pri nedostatku relevantných žalobných a odvolacích dôvodov pre zrušenie napadnutého
rozhodnutia žalovaného nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej povinnosti.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa ust. § 250k ods. 1 veta prvá O.s.p. v
spojení s ust. § 246c veta prvá O.s.p. a s ust. § 224 ods. 1 O.s.p.. Žalobcovi, ktorý v odvolacom konaní
nemal úspech, náhradu trov tohto konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
veta tretia zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.