Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Friday, May 30, 2014

Súd: Okresný súd Dolný Kubín
Spisová značka: 4C/111/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5412204316
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Veselá

ECLI: ECLI:SK:OSDK:2014:5412204316.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Dolný Kubín samosudkyňou JUDr. Janou Veselou v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,

s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35807598, zastúpená Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom
v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36864421, proti žalovanej: Slovenská republika, konajúci orgán:
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné nám. 13, IČO: 00166073,
v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Súd návrhy vo veci samej zamieta.

II. Súd návrh na prerušenie konania zamieta.

III. Odporcovi sa náhrada trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Uznesením tunajšieho súdu č.k. 4C/111/2012-41, 4C/112/2012-28, 4C/113/2012-40,
4C/114/2012-39,5C/87/2012-32 zo dňa 13.06.2013, právoplatným dňa 18.06.2013 súd spojil veci
vedené na tunajšom súde pod č.k. 4C/111/2012, 4C/112/2012, 4C/113/2012, 4C/114/2012 a 5C/87/2012
na spoločné konanie s tým, že spoločné konanie sa bude viesť pod sp. zn. 4C/111/2012.

Uznesením tunajšieho súdu č.k. 4C/111/2012-128 zo dňa 30.05.2014 súd vec tunajšieho súdu č.k.

4C/114/2012, ktorá bola spojená s vecou tunajšieho súdu č.k. 4C/111/2012 na základe uznesenia
uvedeného v predchádzajúcom odseku, vylúčil na samostatné konanie s tým, že táto vec sa bude viesť
pod pôvodnou spisovou značkou 4C/114/2014.

V spoločnom konaní tak súd konal o spojených veciach č.k. 4C/111/2012, 4C/112/2012, 4C/113/2012
a 5C/87/2012.

Vo veci č.k. 4C/111/2012 sa žalobca návrhom, doručeným tunajšiemu súdu dňa 27.09.2012, voči
žalovanému domáha náhrady majetkovej škody 125,- eur a nemajetkovej ujmy 275,- eur, ktorá mala
žalobcovi vzniknúť nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Dolný Kubín v exekučnom konaní
vedenom voči povinnému K. D. pod sp. zn. EX 856/2011 na vymoženie pohľadávky žalobcu voči
povinnému vzniknutej neplnením jeho záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX.
Žalobca v žalobe uvádza, že o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bolo rozhodnuté
dňa 03.06.2011, a to rozhodnutím o poverení. K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia tak došlo

po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 5 mesiacov).

Vo veci, pôvodne č.k. 4C/112/2012, sa žalobca návrhom, doručeným tunajšiemu súdu dňa 27.09.2012,
voči žalovanému domáha náhrady majetkovej škody 125,- eur a nemajetkovej ujmy 550,- eur, ktorá malažalobcovi vzniknúť nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Dolný Kubín v exekučnom konaní
vedenom voči povinnej Z. A. pod sp. zn. EX 7541/2010 na vymoženie pohľadávky žalobcu voči povinnej
vzniknutej neplnením jej záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX. Žalobca v žalobe

uvádza, že o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bolo rozhodnuté dňa 14.04.2011, a to
rozhodnutím o poverení. K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia tak došlo po uplynutí zákonom
stanovenej doby (omeškanie viac ako 10 mesiacov).

Vo veci č.k. 4C/113/2012 sa žalobca návrhom, doručeným tunajšiemu súdu dňa 27.09.2012, voči

žalovanému domáha náhrady majetkovej škody 125,- eur a nemajetkovej ujmy 275,- eur, ktorá mala
žalobcovi vzniknúť nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Dolný Kubín v exekučnom konaní
vedenom voči povinnému Q. H. pod sp. zn. EX 8415/2009 na vymoženie pohľadávky žalobcu voči
povinnému vzniknutej neplnením jeho záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX. Žalobca
v žalobe uvádza, že o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bolo rozhodnuté dňa
28.09.2009, a to rozhodnutím o poverení. K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia tak došlo po

uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 5 mesiacov).

Vo veci, pôvodne č.k. 5C/87/2012, sa žalobca návrhom, doručeným tunajšiemu súdu dňa 27.09.2012,
voči žalovanému domáha náhrady majetkovej škody 125,- eur a nemajetkovej ujmy 385,- eur, ktorá mala
žalobcovi vzniknúť nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Dolný Kubín v exekučnom konaní

vedenom voči povinnej R. Š. pod sp. zn. EX 5931/2011 na vymoženie pohľadávky žalobcu voči povinnej
vzniknutej neplnením jej záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX. Žalobca v žalobe
uvádza, že o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bolo rozhodnuté dňa 26.08.2011, a to
rozhodnutím o poverení. K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia tak došlo po uplynutí zákonom
stanovenej doby (omeškanie viac ako 7 mesiacov).

Žalobné návrhy navrhovateľ zhodne odôvodnil tým, že považuje za potrebné úvodom upozorniť na
fundamentálnu skutočnosť spojenú s argumentom o predpojatosti okresného súdu, ktorý má vec
prejednať ako vecne a miestne príslušný súd podľa ust. §85 ods. 3 zákona č.99/1963 Zb. (Občiansky
súdny poriadok, ďalej len „OSP“). Vecne a miestne príslušný súd, ktorý by bol inak oprávnený vec

prejednať, je štátnym orgánom, ktorý svojím konaním vyvolal skutočnosť zakladajúcu práva uplatňované
touto žalobou. Okresný súd Dolný Kubín zapríčinil svojim nelegálnym konaním (nesprávnym úradným
postupom) vznik škody na strane navrhovateľa a preto nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci,
ktorý bude o tejto škode rozhodovať. Ak bol sám okresný súd ako štátny orgán škodcom v spore medzi
navrhovateľom a štátom, tak je vylúčené, aby prostredníctvom sudcov rozhodoval predmetný spor.

Nerešpektovaním tejto premisy by došlo k negácii zásady nemo debet esse iudex in propria causa.
Ústavný súd k potrebe uplatňovania objektívneho hľadiska pri posudzovaní skutočností významných pre
rozhodovanie o nezaujatosti sudcov v uznesení sp. zn. I. ÚS 65/05 z 20. apríla 2005 uviedol cit.: „Pri
skúmam podstatných náležitostí pojmu "zákonný sudca" treba brať do úvahy nielen príslušnú zákonnú
úpravu, ale predovšetkým ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky a Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd o nezávislom a nestrannom výkone súdnictva. Existencia nestrannosti musí
byť určená jednak podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia a
správania konkrétneho sudcu v danej veci, a jednak podľa objektívneho hľadiska, teda zisťovaním,
či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek oprávnená
pochybnosť. V tomto smere ide o zvažovanie zistiteľných skutočností, ktoré môžu nestrannosť sudcu

spochybniť. Z tohto pohľadu môže mať dokonca určitý význam aj zjav - zdanie (appearances). Je to
inými slovami vyjadrený výstižný výrok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Delcourt v. Belgicko,
1970, séria A, č. 11, podľa ktorého "spravodlivosť má byť nielenže vykonávaná, ale sa aj musí javiť,
že je vykonávaná". Podstatnou je dôvera, ktorú musia súdy v demokratickej spoločnosti u verejnosti
vzbudzovať.“ Pridelenie veci niektorému zo sudcov Okresného súdu Dolný Kubín by porušilo právo

navrhovateľa na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom, pretože podľa rozvrhu práce na
súde neexistuje sudca, ktorý by nebol vo veci zaujatý. Žalobca preto v zmysle ust. §12 OSP žiada, aby
nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu,
pretožesudcoviamiestneavecnepríslušnéhoOkresnéhosúduDolnýKubínsúvylúčenízprejednávania
a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkom konania. Žalobca - POHOTOVOSŤ,

s.r.o. je slovenskou právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe registrácie podnikateľskú činnosť v
prevažujúcej miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov. Je registrovaná Obchodným registrom
Okresného súdu Bratislava I v oddiele: Sro, Vložka číslo: 23636/B. Žalobca v súlade s pravidlami
riadneho hospodárenia ako oprávnený subjekt (veriteľ zo zmlúv o úvere č.: XXXXXXXXX, XXXXXXX,XXXXXXX a XXXXXXXXX) navrhol písomným podaním spísaným procedurálnym postupom podľa ust.
§38 a nasl. zákona č.233/1995 Z.z. (ďalej len „Exekučný poriadok“), zvolenému súdnemu exekútorovi
vykonať exekúciu. Exekúciu oprávnený navrhol vykonať pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením

záväzku vyplývajúceho z uvedených Zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkom K.Š. D. (EX856/2011), Z.
A. (EX7541/2010), Q. H. (EX8415/2009) a R. Š. (EX5931/2011). Súdny exekútor v snahe postupovať
pri nútenom vymáhaní pohľadávky žalobcu efektívne a účinne predložil návrh žalobcu na vykonanie
exekúcie spolu s exekučným titulom miestne a vecne príslušnému Okresnému súdu Dolný Kubín
(ďalej len „Exekučný súd“) a požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný

súd, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spísanú súdny exekútorom, prijal na ďalšie
konanie, čím došlo k zákonnému založeniu jeho povinnosť zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť
o nej v rámci priznanej právomoci a to v zákonom ustanovenej dobe. Vzhľadom k zmenám právnej
úpravy procesného postupu exekučného súdu vo veci rozhodovania o udelení poverenia na vykonanie
exekúcie a vplyvu tejto úpravy na práva a právom chránené záujmy žalobcu, považujeme za nutné
uviesť, že: Podľa ust. §44 ods.2 Exekučného poriadku platného od 01.06.2011: Súd preskúma žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o
exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa §26 zákona č. 231/1999
Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby

vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa §41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. Podľa
ust. §44 ods.2 Exekučného poriadku platného od 01.06.2010 do 31.05.2011: Súd preskúma žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd

nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby
vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. - V

exekučnomkonanívedenompodľatýchtoprocesnýchpravidielsarobilrozdielmedziexekučnýmititulmi.
Povinnosťexekučnéhosúdurozhodnúťožiadostisúdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanie
exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti nebola založená vo vzťahu k notárskym zápisniciam
a vykonateľným rozhodnutiam rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Na tomto mieste je
potrebnéupozorniťnaskutočnosť,žežalobcadisponujeexekučnýmititulmi,ktorýmisúrozsudkyStáleho

rozhodcovského súdu v zmysle zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších
predpisov (Zákon o rozhodcovskom konaní). Nejde tu teda o rozhodnutie rozhodcovskej komisie,
ale o rozsudok rozhodcovského súdu. Zákon o rozhodcovskom konaní neobsahuje slovné spojenie
rozhodcovská komisia, a naopak používa slovné spojenie rozhodcovský súd. Platí interpretačné pravidlo
- predpoklad racionálneho zákonodarcu, ktorý ak použil dva odlišné pojmy, myslel tým aj dve odlišné

veci. Podľa odbornej literatúry vykonateľným rozhodnutím rozhodcovskej komisie resp. zmierom ňou
schváleným (uvedený inštitút bol pôvodne exekučným titulom podľa Občianskeho súdneho poriadku a
neskôr bol prenesený do Exekučného poriadku) sa rozumeli rozhodnutia v pracovných sporoch vydané
rozhodcovskýmikomisiamivrozhodcovskomkonanípodľa§207Zákonníkapráceavyhláškyč.42/1975
Zb. o prejednávaní a rozhodovaní pracovných sporov rozhodcovskými komisiami (Handl, J. - Rúbeš,

V. akol.: Občanský soudní rád. Komentár. II. díl. Praha, Panorama 1985, s. 298). Prejednávame a
rozhodovanie pracovných sporov bolo ku dňu 01.02.1991 zrušené; rozhodnutia rozhodcovských komisií
a nimi schválené zmiery ostali však i naďalej vykonateľné (Bureš, J. - Drápal, L. - Mazanec, M.:
Občanský soudní rád. Komentár. 4. vydání. Praha, C. H. Beck 2000, s. 1010; Tripes, A.: Exekuce
v soudní praxi. 1. vydání. Praha, C. H. Beck 1997, s. 16). Rozhodnutie rozhodcovskej komisie je

teda úplne iný právny inštitút ako rozsudok rozhodcovského súdu. Rozsudok rozhodcovského súdu
je exekučným titulom podľa iného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a neskôr Exekučného
poriadku - § 274 písm. h) Občianskeho súdneho poriadku a § 41 ods. 2 písm. i) Exekučného poriadku
ako iné (ako v zákone výslovne uvedené) vykonateľné rozhodnutia a schválené zmiery, ktorých súdny
výkon pripúšťa zákon. Tento záver je v odbornej literatúre prezentovaný absolútne jednotne (Handl, J.

- Rúbeš, V. akol.: Občanský soudní rád. Komentár. II. díl. Praha, Panorama 1985, s. 298; Bajcura, A.
akol.: Občianske procesné právo. Bratislava, VO PF UK 1995, s. 216; Krajčo, J.: Exekučný poriadok.
Komentár. Bratislava, Eurounion 2009, s. 150). V exekučnom konaní vedenom podľa týchto procesných
pravidiel je založená povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udeleniepoverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti ak je exekučným titulom
vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu! Podľa ust. § 44 ods.2 Exekučného poriadku platného
od 01.02.2002 do 31.05.2010: Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,

návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15
dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti
alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. - exekučnom konaní vedenom

podľa týchto procesných pravidiel sa nerobil rozdiel medzi exekučnými titulmi a preto exekučný súd
mal zákonnú povinnosť rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti a to bez ohľadu na to, či exekučným titulom pre ktorý
sa exekúcia navrhovala vykonať bolo rozhodnutie všeobecného súdu (štátneho orgánu),rozhodnutie
rozhodcovského súdu, alebo exekučným titulom bola napr. notárska zápisnica. Exekučný súd napriek
tomu, že vec ním prejednávaná: nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti; si nevyžadovala takú

spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas
potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu (poznamenávame, že tak návrh na vykonanie exekúcie, ako aj
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, spĺňali všetky materiálne a formálne náležitosti
predpokladané zákonom); rozhodol o žiadostiach o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po
uplynutí zákonom stanovenej doby s omeškaním viac ako 5 mesiacov!. Žalobca tvrdí, že v predmetnom

prípade neexistovala a neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať
nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia pristúpil až po veľmi dlhej dobe.
Žalobca nedisponuje rovnopisom príslušného exekučného titulu. Žalobca nedisponuje ani rovnopisom
príslušného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorý by obsahoval vyznačený dátum doručenia súdu.
Žalobca použil rovnopis exekučného titulu ako nutnú prílohu k návrhu na vykonanie exekúcie a zveril ho

zvolenému súdnemu exekútorovi. Podľa ust. §39 ods.2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný
poriadok“) k návrhu na vykonanie exekúcie oprávnený pripojí rovnopis rozhodnutia opatrený potvrdením
o jeho vykonateľnosti (exekučný titul). Generálne žalobca inicioval exekučné konanie formou zápisnice
spísanej u zvoleného súdneho exekútora. Návrh na vykonanie exekúcie zachytený v obsahu zápisnice

sa nenachádza v dispozícii žalobcu, ale bol postupom podľa ust. §44 ods. 1 Exekučného poriadku
predložený súdnym exekútorom exekučnému súdu a to so žiadosťou o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Žalobca objektívne nemôže predložiť rovnopis príslušného návrhu na vykonanie exekúcie,
ktorý by obsahoval vyznačený dátum doručenia súdu aj preto, že návrh na vykonanie exekúcie (tam
kde nedošlo k spísaniu notárskej zápisnice), doručoval zvolenému súdnemu exekútorovi a nie súdu.

Podľa ust. § 36 ods.2 veta prvá Exekučného poriadku exekučné konanie sa začína dňom, v ktorom
bol exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie. Žalobca sa snaží vyriešiť prekážky vyplývajúce
z vyššie uvedených skutočností práve tým, že ako dôkaz označuje príslušný spis exekučného súdu,
ktorý obsahuje všetky podstatné listiny vysvetľujúce právne významné skutočnosti. Dodávame, že
žalobca používa na označenie exekučnej veci všetky informácie, ktoré má k dispozícii a ktoré pozná.

Exekučný súd neoznámil žalobcovi spisovú značku, pod ktorou došlo k registrácii exekučného konania
na všeobecnom súde. Opísaný postup exekučného súdu hodnotíme ako nesprávny a v rozpore so
zákonom, konkrétne ust. §44 ods.2 Exekučného poriadku. V predmetnom prípade neexistuje okolnosť,
ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že
k vydaniu rozhodnutia o udelení poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe.

Nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia
nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa
poškodený v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzala, čo je základným účelom práva
zaručeného v článku 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky (napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR,
sp.zn.: I. ÚS 41/02, III. ÚS 117/02,1. ÚS 13/05). Poukazujeme na skutočnosť, že poškodený sa dozvedel

o všetkých okolnostiach priebehu skutkového deja, ktorý vyústil do spôsobenej škody, po doručení
upovedomenia o začatí exekúcie. Žalobca si z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného
súdu uplatňuje náhradu majetkovej škody ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú vyčísľuje
nasledovne. A. Poškodenému vznikla majetková škoda predstavujúca náhradu účelne vynaložených
nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v

období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
a rozhodnutím o nej. Poškodený vynaložil v tomto období: na správu pohľadávky prostredníctvom
pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70,- EUR ; na udržiavanie
a správu informačného systému sumu 40,- EUR; na administratívne spracovanie textov urgenciíadresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných
exekučnému súdu sumu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu
konania na exekučnom súde sumu 15,- EUR. Celkovo vynaložil poškodený vo veci správy a vymáhania

svojej pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej a to výlučne vplyvom nesústredenej činnosti exekučného
súdu márne sumu 125,- EUR. Táto suma by nezaťažila poškodeného, ak by exekučný súd postupoval
správne a pri rozhodovaní o udelení poverenia na vykonanie exekúcie by dodržal zákonom stanovenú
dobu.Poznamenáva, že výška hmotnej škody je stanovená na základe paušalizácie reálnych vecných

nákladov a to z dôvodu, že presnú škodu by bolo možné vyčísliť len s nepomemými ťažkosťami. Hmotná
škoda pozostáva zo škody spočívajúcej v administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových
výdajoch a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca. Vyčíslenie vychádza z účtovnej agendy,
pričom z dôvodu ochrany osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií nie je možné
korešpondenčne predložiť účtovné doklady, resp. pracovné a obchodné zmluvy. Zároveň si poškodený
uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia práva

na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe
v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl.48 ods.2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného čl.6 ods.l
Európskehodohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôdniejedostatočnýmzadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup okresného

súdu je podľa nášho názoru dôsledkom jeho nesústrednej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok
zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv poškodeného. Márnym
plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania poškodeného, že správnym postupom súdu
dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a taktiež došlo k vyvolaniu nasledovných rizík: neskorým ukončením
procedúry exekučným súdom k zániku povinného; neskorým ukončením procedúry exekučným súdom

k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným; neskorým ukončením procedúry exekučným
súdom k insolvencii povinného. Akokoľvek, náhradu nemajetkovej ujmy žalobca vníma ako spravodlivú
satisfakciuzakonkrétneporušeniejehozákonnýchnárokov(definovanýchzákonomstanovenoulehotou
danou k rozhodnutiu) a základných práv. Žalobca uvádza aj ďalšie dôvody na podporu svojej žiadosti
o náhradu nemajetkovej ujmy: Neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy

spôsobilého reštituovať vniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných
práv žalobcu v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času, vyvolala u žalobcu, resp. u
členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti,
neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti; Úplne zbytočné a právne nezdôvodniteľné časové
omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej

príslušenstvom zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených
podnikateľský plánov. Vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na
strane žalobcu, ale aj na strane jeho majiteľov; Nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila
ďalšie podnikateľské postupy žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol
prijať. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho

veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku
Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala
a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci
vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu
súdnejochranydôjdelenvtedy,aksanazistenýstavvecipoužijeústavnesúladneinterpretovaná,platná

a účinná právna úprava (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. ÚS 77/02). Všeobecný súd
pri realizácii základného práva na súdnu ochranu podľa Ústavy Slovenskej republiky a podľa Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd je povinný aplikovať ústavnú požiadavku jednoduchého
práva, že každý má právo na rozhodnutie podľa relevantnej právnej normy (Nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 120/2010 z 12. mája 2010). Reálne uplatnenie základného práva na

súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom
predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom
rozsahu rešpektovať uvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy. Výklad
a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť preto v súlade s účelom
základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby

bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou
a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a
zmyslom (napr. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 271/05). Potreba náhrady
nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutieadekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu.
Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzame pre možnú analógiu z doktríny prijatej
ústavným súdom, podľa ktorej, pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní je spravodlivé, ak sa na

každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 20.000,-Sk, t.j. cca 660,00 EUR. Ohľadom
primeranosti požadovanej výšky finančného zadosťučinenia poukazujeme na doterajšie rozhodnutia
ústavného súdu vo veci porušovania práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdmi v
civilnom konaní, konkrétne:
¦ Nález ústavného súdu sp.zn.: III. ÚS 203/06-25, kde bolo sťažovateľovi priznané finančné

zadosťučinenie 20.000,-Sk za zbytočné prieťahy v trvaní jedného roka a dvoch mesiacov;
¦ Nález ústavného súdu sp.zn.: III. ÚS 235/04-3, kde bolo sťažovateľovi priznané finančné
zadosťučinenie 30.000,-Sk za zbytočné prieťahy v trvaní jedného roka;
¦ Nález ústavného súdu sp.zn.: III. ÚS 347/05, kde bolo sťažovateľovi priznané finančné zadosťučinenie
20.000,-Sk za zbytočné prieťahy v trvaní jedného roka a dvoch mesiacov;
¦ Nález ústavného súdu sp.zn.: III. ÚS 142/06-28, kde bolo sťažovateľovi priznané finančné

zadosťučinenie 10.000,-Sk za zbytočné prieťahy v trvaní jedného roka a ôsmich mesiacov;
¦ Nález ústavného súdu sp.zn.: III. ÚS 118/06-40, kde bolo sťažovateľovi priznané finančné
zadosťučinenie 20.000,-Sk za zbytočné prieťahy v trvaní jedného roka a jedného mesiaca;
¦ Nález ústavného súdu sp.zn.: III. ÚS 110/04-55, kde bolo sťažovateľovi priznané finančné
zadosťučinenie 20.000,-Sk za zbytočné prieťahy v trvaní jedného roka a deviatich mesiacov;

¦ Nález ústavného súdu sp.zn.: III. ÚS 125/04-44, kde bolo sťažovateľovi priznané finančné
zadosťučinenie 20.000,-Sk za zbytočné prieťahy v trvaní jedného roka a piatich mesiacov;
¦ Nález ústavného súdu sp.zn.: III. ÚS 229/04-52, kde bolo sťažovateľovi priznané finančné
zadosťučinenie 20.000,-Sk za zbytočné prieťahy v trvaní jedného roka a troch mesiacov;
¦ Nález ústavného súdu sp.zn.: III. ÚS 21/05-30, kde bolo sťažovateľovi priznané finančné

zadosťučinenie 15.000,-Sk za zbytočné prieťahy v trvaní jedného roka a troch mesiacov;
¦ Nález ústavného súdu sp.zn.: III. ÚS 190/05-36, kde bolo sťažovateľovi priznané finančné
zadosťučinenie 20.000,-Sk za zbytočné prieťahy v trvaní jedného roka a štyroch mesiacov;
¦ Nález ústavného súdu sp.zn.: III. ÚS 301/05-38, kde bolo sťažovateľovi priznané finančné
zadosťučinenie 15.000,-Sk za zbytočné prieťahy v trvaní jedného roka a jedného mesiaca;

¦ Nález ústavného súdu sp.zn.: III. ÚS 82/03-25, kde bolo sťažovateľovi priznané finančné
zadosťučinenie 15.000,-Sk za zbytočné prieťahy v trvaní jedného roka a ôsmich mesiacov.
Navrhovateľ si uplatňuje ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti,
ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, za porušenie jeho práv, stratu legitímnych
očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v

spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky (spôsobené
v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu) sumu 275,- EUR,
za 5 celých mesiacov. Poškodený uskutočnil výpočet nároku alikvotným pomerom 55 EUR za každý
mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu a to práve na základe aplikácie vyššie uvedenej doktríny
ústavného súdu teda 660,- EUR za rok : 12 mesiacov v roku = 55 EUR za mesiac . V danom prípade

sa žalobca domáha podanou žalobu náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Dolný Kubín. Žalobca postupoval podľa ust. §15 ods.l
zákona č.514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie jeho
nároku na náhradu škody. Žalovaný však do podania tejto žaloby na žiadosť pozitívne nereagoval.S
poukazom na vyššie uvedenú skutkovú a právnu argumentáciu žalobca tvrdí, že je nutné:

a) deklarovať porušenie práva žalobcu na rozhodnutie o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením jeho práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného čl.48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci
v primeranom čase zaručeného čl.6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd;

b) deklarovať porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu zaručeného čl.46 ods.l Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl.6 ods.l Európskeho dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd, pretože súdna ochrana nebola poskytnutá v zákonom
predpokladanej kvalite;
c) deklarovať porušenie princípov právneho štátu nesprávnym úradným postupom exekučného súdu

(OkresnýsúdDolnýKubín),konkrétneprincípulegality,princípuochranylegitímnychočakávaní,princípu
ochrany dôvery v právo, princípu právnej istoty;
d) nahradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu a majetkovú škodu, ktorá mu bola spôsobená v priamej
príčinnejsúvislostisporušenímprávoznačenýchpodpísm.aab)aprincípovprávnehoštátuoznačenýchpod písm. b).a preto žiada, aby súd:medzitýmnym rozsudkom v zmysle ust. §152 ods.2 veta druhá
in fine OSP rozhodol o základe veci tak, že: žalovaná: Slovenská republika, jej menom: Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla spoločnosti POHOTOVOSŤ,

s.r.o., IČO: 35 807 598 so sídlom: Pribinova ul. č.25, Bratislava 811 09 nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Dolný Kubín, pretože tento nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie pre pohľadávku žalobcu, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere
č.: XXXXXXXXX dlžníkom (povinným):
• meno a priezvisko dlžníka (povinného): K. D.

• dátum narodenia dlžníka (povinného): X.X.XXXX
(kde po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo
EX856/2011) v zákonom stanovenej lehote.

Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomným podaním, doručeným tunajšiemu súdu dňa 28.06.2013 (č.l.

43 spisu), teda po spojení vecí do spoločného konania. Vo vyjadrení uviedol, v žalobách spojených do
jedného konania a v súčasnosti vedených na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. 4C/111/2012 sa
žalobca domáha náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) spočívajúcim v tom, že
okresnýsúdrozhodoložiadostioudeleniepovereniaexekútorovipo15-dňovejlehote,pričompoverenie

vydal (žalobcom identifikované značkou NP). Podľa žalobcu, napriek tomu, že vec nevykazovala prvky
nadmernej právnej zložitosti a ani si nevyžadovala takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by
mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu vo veci,
došlo v namietaných exekučných konaniach k uvedeným skutočnostiam. Týmito postupmi malo byť
žalobcovi zabránené, aby boli jeho pohľadávky voči dlžníkom uspokojené, a tým došlo k oslabeniu ich

vymožiteľnosti, ak nie k ich zániku. Žalobca sa konkrétne domáha náhrady škody pozostávajúcej z
nasledovných čiastkových nárokov: materiálna škoda v paušálnej výške 125,-€ spôsobená nákladmi
spojenými s činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky, na správu pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, na udržiavanie a
správu informačného systému, administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému

súdu, nemajetková ujma vo výške pomernej k času tvrdeného omeškania súdu pri svojom rozhodovaní,
vypočítaná zo základu 660,-€ na rok, ako spravodlivá satisfakcia za vnútorné zásahy do spoločnosti,
ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, za porušenie jeho práv, stratu legitímnych
očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v
spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky. Na základe

skutočností uvádzaných žalobcom tento žiada, aby súd medzitýmnym rozsudkom rozhodol tak, že
žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom okresného súdu,
pretože tento v jednotlivých namietaných exekučných konaniach rozhodol o vydaní poverenia na
vykonanie exekúcie po 15-dňovej lehote. Ďalej má súd zaviazať žalovanú zaplatiť žalobcovi príslušnú
majetkovú škodu a náhradu nemajetkovej ujmy do troch dní od právoplatnosti rozsudku, ako aj trovy

súdneho konania. K predmetnej veci, a to aj vo vzťahu k žalobám rovnakého druhu, ktoré prípadne
v dôsledku ďalšieho spojenia konaní budú predmetom tohto konania uvádza žalovaná nasledovné:
Procesné námietky: Zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „OSP“) dbá o to, aby súdne konanie prebiehalo podľa presne ustanovených pravidiel, ktorých
dodržiavanie je predpokladom, aby súd mohol konať a vydať rozhodnutie. Tieto predpoklady sa nazývajú

procesné podmienky konania. Ak v konkrétnej veci nie sú splnené procesné podmienky, takéto konanie
vykazuje nedostatky, pričom za nedostatok sa považuje aj zmätočnosť podania. V jednotlivých žalobách
sa vyskytujú viaceré nedostatky, napr. že sú zmätočne označení povinní, najmä sú odlišne uvedené
dátumy narodenia. Taktiež nie sú uvedené spisové značky príslušných exekučných konaní, ktoré sú
vedené na súde, chýbajú relevantné údaje ako dátumy doručenia podaní na súd, ktoré majú význam

pre posúdenie celej veci a dátumy, kedy sa žalobca dozvedel o vzniku škody v jednotlivých prípadoch.
Vo všeobecnosti žalovaná musí namietať, že žalobca nepriložil ani jeden relevantný dôkaz, ktorý by
preukazoval vôbec existenciu predmetného exekučného konania, vznik skutočnej škody, nemajetkovej
ujmy, atď... Žalobca síce uviedol časť dôkazov, najmä odkazuje na exekučný spis, ale v skutočnosti
prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša žalobca sám.

Žalovaná zdôrazňuje, že tvrdenie žalobcu, že nemá vedomosť o spisovej značke ním namietaného
exekučného konania, sa nezakladá na pravde, má charakter zavádzajúceho tvrdenia minimálne pre to,
že kto iný ako oprávnený v exekučnom konaní, ktorý si v súvislosti s ním uplatňuje právo na náhradu
škody, má mať možnosť a záujem relevantným a jednoznačným spôsobom identifikovať konanie, vktorom mu mala byť spôsobená škoda. Neoznačenie spisových značiek exekučných konaní, v ktorých
malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu (teda nesplnenie zákonom
predpísaných náležitostí), bolo jedným z dôvodov, pre ktoré Ústavný súd SR odmietol sťažnosti žalobcu

na porušenie jeho ústavných práv nečinnosťou exekučného súdu (príkladmo rozhodnutia Ústavného
súdu SR sp. zn. II. ÚS 211/2012, sp. zn. IV. ÚS 366/2012, sp. zn. IV. ÚS 374/2012). V tejto súvislosti
si žalovaná dovoľuje konajúcemu súdu navrhnúť aplikáciu ustanovenia § 43 ods. 1 OSP. Žalovaná na
vyššie uvedené ustanovenie OSP poukazuje aj z dôvodu, že v tomto momente nie je jasný ani titul
nároku na náhradu škody. Jednak si žalobca uplatňuje nárok z titulu nesprávneho úradného postupu z

dôvodu prieťahov, na druhej strane i z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote. Čo sa týka
uvádzaných prieťahov v konaní, v prvom rade je potrebné poznamenať, že žalobca neuvádza kroky,
ktoré podnikol na odstránenie neželaného stavu. Žalobca neuviedol, ani po vyžiadanej súčinnosti v
rámci predbežného prerokovania zo strany žalovanej, či využil možnosť podania sťažnosti na zbytočné
prieťahyvpríslušnýchkonaniachpredsedoviokresnéhosúdu,resp.možnosťpodaniaústavnejsťažnosti
(t. z. či využil účinné právne prostriedky nápravy na urýchlenie konania). Judikatúra Ústavného súdu

SR, konkrétne v náleze z 03.05. 2011, č.k. III. ÚS 69/2011-25, taktiež poukazuje na skutočnosť, že
sťažovateľ má predovšetkým postupovať v zmysle zásady vigilantibus iura (každý nech si stráži svoje
právo). To, že tak žalobca nekonal, je možné pripísať iba jemu. V druhom rade, žalovaná má za to,
že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu,
túto právomoc má napr. predseda súdu alebo Ústavný súd SR (bližšie v časti o Existencii prieťahov

v konaní). Podmienka uplatnenia nároku na súde: Žalovaná poukazuje na to, že dňa 23.04.2012 jej
boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 23.04.2012.
Vzhľadom na skutočnosť, že už dňa 27.09.2012 boli okresnému súdu doručené žaloby vo veci, ktoré
boli spojené do tohto konania, je zrejmé, že žalobca ich nepodal po uplynutí 6-mesačnej lehoty,
ale skôr. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri

výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 514/2003 Z. z.“), nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným
zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom
opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o

predbežné 'prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4a 11. Podľa §
16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo
uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne
oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať
uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Z citovaných ustanovení zákona č.

514/2003 Z. z. vyplýva, že poškodený sa práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci
môže domáhať na súde až po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadosti (doručenia
na príslušný orgán) o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Predbežné prerokovanie
nároku je zákonom (§ 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.) ustanovenou podmienkou, aby o tomto
nároku mohlo prebehnúť občianske súdne konanie (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn.

2 Cz 38/76, uverejnené pod publikačným číslom R 28/1978). Preto má žalovaná za to, že ide o
predčasne uplatnený nárok na súde. Zároveň žalovaná informuje súd, že napriek opakovaným výzvam
na doplnenie žiadostí, ktoré Ministerstvo spravodlivosti SR adresovalo žalobcovi po doručení prvotných
žiadostí o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, Ministerstvu spravodlivosti SR bola
doručená všeobecná odpoveď, kde žalobca nepreukázal požadované skutočnosti, nedoplnil žiadané

informácie, nebol ochotný uviesť dátumy, kedy sa dozvedel o škode, nepriložil doklady preukazujúce
vyčíslenú majetkovú škodu, neuviedol, či boli podávané sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy/ústavné
sťažnosti, ani nedoplnil doklady preukazujúce „ohrozenie“ práv zánikom povinného, jeho insolvenciou,
stratou kontaktu s povinným, ktorými odôvodňuje vznik nemajetkovej ujmy. Vcelku žalobca neposkytol
žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadosti, a tým zmaril akúkoľvek možnosť

predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovanie sám požiadal. Ministerstvo
spravodlivosti SR ako orgán príslušný podľa § ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. preto nárok
žalobcu nepovažuje za predbežne prerokovaný. Podmienky úspešného uplatnenia nároku na náhradu
škody: Zákon č. 514/2003 Z. z. ustanovuje nasledujúce všeobecné podmienky, pri splnení ktorých
štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci: 1/nezákonné

rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, 2/vznik škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným
rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Pre vznik zodpovednosti
štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne. K nesprávnemu úradnému postupu : 1.
rozhodnutím o poverení exekútora po 15-dňovej lehote. V prvom rade je potrebné uviesť, že praxukázala už dávnejšie, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho, aby mohli súdy
objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský
rozsudok, najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002

Z. z. o rozhodcovskom konaní. Prejavilo sa to vo veľkom počte nezákonných exekúcií a zbytočnom
vzniku trov exekučného konania. V tomto smere je dôležitý rozsudok Súdneho dvora EÚ (Asturcom
C-40/08), ktorý nevylučuje posúdenie zmluvnej podmienky aj v exekučnom konaní. Unáhlené konanie
zo strany súdov, by mohlo viesť k nedostatočnému a nekvalitnému posúdeniu prípadu, a tým aj otázky,
či rozhodcovský rozsudok spĺňa všetky kritéria zákonnosti. V zmysle uznesenia Ústavného súdu SR z 3.

marca 2011, č. k. IV. ÚS 60/2011-13, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 13. októbra 2011 sp. zn. 3 Cdo
146/2011, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 26. septembra 2011 sp. zn. 3 MCdo 11/2010 a uznesenia
Najvyššieho súdu SR z 29. marca 2011 sp. zn. 5Cdo 291/2010, vnútroštátny súd má povinnosť ex
offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky
rozhodcovského súdu vydaného bez účasti spotrebiteľa, preskúmať či rozhodcovské konanie prebehlo
na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, a to v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne

procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade
prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho
práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol prípadne nekalou doložkou viazaný. Podľa
názoru ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu (právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu v
právnej veci spotrebiteľa) z uvedeného vyplýva, že pokiaľ je podmienka existencie vnútroštátneho práva

prikazujúceho za určitých okolností prieskum materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci
rozhodovania o návrhu na výkon rozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 zákona o rozhodcovskom
konaní), potom postup všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského
právneho poriadku, je legitímny. V tomto kontexte je však potrebné poukázať aj na ustanovenia
Exekučného poriadku. Samotný žalobca uvádza znenie ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

účinného od 01.06.2011: „Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na
vykonanie exekúcie a exekučný titul ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia
vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov,
exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od

doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o
exekučnútitulpodľa§41ods.2písm.c)ad}.Aksúdzistírozporžiadostialebonávrhualeboexekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie “ Ustanovenie § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku
znie: ..vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi

schválených“. Z týchto ustanovení jednoznačne vyplýva skutočnosť, že 15-dňová lehota na vydanie
poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučnom titule. Toto znenie je účinné od
01.06.2011, kedy bol Exekučný poriadok novelizovaný zákonom č. 102/2011 Z. z., čo znamená, že
akýkoľvek nárok žalobcu vychádzajúci z nesprávneho úradného postupu v podobe nerozhodnutia v
15-dňovej lehote v namietaných exekučných konaniach začatých po 01.06.2011 nemá žiadnu oporu v

zákone. Ak bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podaná na súd po 01.06.2011,
nárok je v tejto časti neopodstatnený. Pred dňom 01.06.2011 § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného
poriadku znel „vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených“. V
samotnejdôvodovejspráve,jeknovelizovanémuustanoveniu§41ods.2písm.d)Exekučnéhoporiadku
uvedené, že správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul

osvedčila svojim autentickým výkladom aj Národná rada Slovenskej republiky ako zákonodarný zbor
SR. Skutočnosť, že sa do formulácie vložili slová „rozhodnutí rozhodcovských súdov“, predstavovala
len explicitnejšie ujasnenie litery zákona, aby sa predišlo mylným interpretáciám tohto ustanovenia.
Argumentácia žalobcu je v interpretácii toho, čo zamýšľal zákonodarca, nefundovaná a nepravdivá a §
41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku sa správne aplikoval na rozhodcovské rozsudky aj pred dňom

01.06.2011. Vo všeobecnosti je taktiež potrebné i na tomto mieste poukázať na judikatúru Ústavného
súdu sp. zn. I. ÚS 16/02, ktorá konštatuje, že „Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd prihliada
síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone (porovnaj napr. rozhodnutie ústavného
súdu sp. zn. II. ÚS 64/97, na ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje), ale ich nedodržanie

nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch
súrozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy
je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S
ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánunemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné
prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 63/00).“.Z uvedeného vyplýva, že samotné nedodržanie
zákonom stanovenej lehoty, neznamená automaticky prieťahy v konaní. Zo skutkových okolností, ktoré

sa týkajú rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, je zrejmé, že skúmanie
vykonateľnostirozhodcovskýchrozsudkovsivyžadujeosobitnúprávnuúvahunajmäsohľadomnato,že
tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv. 2/existenciou prieťahov
v konaní. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. (v znení účinnom od 01.01.2013) pri posudzovaní
nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať

rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných
prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o
prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom
konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok
prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa
rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného

rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej
republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalobca
nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy, resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti, že
by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní, právoplatné rozhodnutie ESĽP
či právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorými by bolo konštatované porušenie práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Z uvedených dôvodov žalovaná má za to, že nie je
preukázaný nesprávny úradný postup spočívajúcu v existencii prieťahov. Otázku, či v konkrétnom
prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované
v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je pritom kompetentný preskúmať ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou
ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu

najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr.
I. ÚS 41/02). Žalovaná považuje za potrebné podotknúť, že podľa jej názoru efektívnosť a rýchlosť
súdneho konania nie je oprávnený preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č.
514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda príslušného
súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov,

ktoré by boli oprávnené vtom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku
zbytočných prieťahov. K záveru o tom, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní môže
len Ústavný súd SR (t.j. nie civilný súd v konaní o náhrade škody), dospel napr. Krajský súd v Nitre
(sp. zn. 9C0 285/2011). Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu
z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy

by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu
inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v
prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo fyzických a právnických
osôb na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské
súdy, Najvyšší súd SR). Teda v prípade, ak by sa zbytočných prieťahov dopoustil napr. Najvyšší súd

SR, poškodený subjekt by sa mal v obrátiť v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. na okresný súd, aby
konštatoval, že jeho nadriadený orgán sa dopustil zbytočných prieťahov. Postup súdu vyššieho stupňa
by bol v takomto prípade preskúmavaný súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a uvedené
len potvrdzuje, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní môže len Ústavný súd SR. Pre
podporu vyššie uvedenej argumentácie žalovaná poukazuje aj na rozhodovaciu činnosť Ústavného

súdu SR. Z ustanovenia § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Zb. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov vyplýva, že ústavnú
sťažnosť môže podať fyzická alebo právnická osoba iba v prípade, ak využije všetky opravné a iné
účinné právne prostriedky pre ochranu svojich základných práv a slobôd. V zmysle uvedeného, pokiaľ
by bolo možné konštatovať existenciu prieťahov a nahradiť nemajetkovú ujmu na základe rozhodnutia

všeobecného súdu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., Ústavný súd SR by o takomto nároku nemohol
konať, pokiaľ by sa fyzická alebo právnická osoba ešte predtým neúspešne nedomáhala tohto nároku
podľa zákona č. 514/2003 Z. z. (teda prostredníctvom účinného prostriedku nápravy). Avšak vzhľadom
na to, že Ústavný súd SR skúma porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
a finančné zadosťučinenie priznáva (bez skúmania, či bol nárok predtým uplatnený podľa zákona č.

514/2003 Z. z.), je zrejmé, že všeobecný súd nemôže konštatovať prieťahy v konaní a priznať za
ne náhradu nemajetkovej ujmy. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaná nepovažuje za preukázanú
ani existenciu prieťahov v konaní. Hmotnoprávna námietka premlčania v súvislosti s „nesprávnym
úradným postupom“ :Ako vyplýva zo skutkových okolností uvádzaných žalobcom v niektorých žalobách,k nesprávnemu úradnému postupu okresného súdu malo dôjsť v období pred marcom 2009. Podľa
ustanovenia § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky
odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu

škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia
(oznámenia) rozhodnutia. V prípade, ak mala žalobcovi vzniknúť škoda práve nesprávnym úradným
postupom spočívajúcim vo vydaní poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí 15-dňovej lehoty, lehota
na uplatnenie tohto nároku (premlčacia lehota) uplynula po troch rokoch od momentu uplynutia 15-
dňovej lehoty na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Vzhľadom na uvedené žalovaná vznáša

námietku premlčania pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty
na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pred dňom 23.04.2009 (t. j. tri roky pred dňom, kedy
boli žalovanej doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku). K materiálnej škode: Žalobca
sa domáha náhrady škody v paušálnej sume 125,- €. Podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z. z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Pre
úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je o. i. nevyhnutné

preukázať existenciu škody a jej výšku. Podľa názoru žalovanej žalobca nepreukázal existenciu škody a
nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické. Vyčíslenie škody: Podľa tvrdení žalobcu,
tento vyčíslil uplatnenú škodu na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov, ktoré spočívajú v
administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou
časuzamestnanca,atobezohľadunadĺžkutrvaniaprieťahov.Taktiežuvádza,žeškodazaťažilažalobcu

výlučne v období medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím
o nej. Ako podstatné zložky vyčíslenej sumy uvádza správu pohľadávky prostredníctvom pracovných
výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, udržiavanie a správu informačného systému a
administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné výdaje, poštovné. Na tomto mieste je potrebné
poukázať na tú skutočnosť, že žalobca neuvádza, či predmetné vecné náklady predstavujú podľa § 17

ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. skutočnú škodu alebo ušlý zisk. V tomto smere žalovaná poukazuje na
definície týchto kľúčových pojmov: skutočná škoda je trvalé zmenšenie majetku poškodeného a ušlý zisk
predstavuje ušlý majetkový prospech, resp. nerozmnoženie majetku poškodeného, ktoré by bolo možné
dôvodne očakávať, nebyť škodnej udalosti, s ohľadom na pravidelný beh vecí. Na základe ustálených
definícií skutočnej škody a ušlého zisku, žalovaná má za to, že žalobca doposiaľ neuniesol bremeno

tvrdenia tým, že nekonkretizoval, či si uplatňuje skutočnú škodu alebo ušlý zisk a zároveň žalovaná
zastáva názor, že žalobcom uvedenú paušalizáciu vecných nákladov nemožno považovať ani za
zmenšenie majetku poškodeného, ani za ušlý majetkový prospech, a teda logicky nie je možné domáhať
sa ich náhrady podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Ďalej žalovaná upriamuje pozornosť na skutočnosť,
že žalobca by v tomto konaní na preukázanie vzniku škody musel produkovať dôkazy preukazujúce

škodu pri každej individuálnej pohľadávke. V prvom rade žalovaná má za to, že žalobca ako spoločnosť,
ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný
systém, ktorý poskytuje prehľad poskytnutých úverov. Takýto systém musel využívať nielen počas
domnelých prieťahov, ale aj pred týmto období, ako aj po ňom, nielen na správu pohľadávok, ktoré
boli predmetom exekúcií, ale aj takých, pri ktorých žiadne exekúcie neprebiehali, resp. prebiehali bez

namietaných nedostatkov. Akákoľvek výška nákladov prevádzkovania na správu informačného systému
vznikala/vzniklažalobcovibezohľadunatvrdenéprieťahyajejuplatneniepovažuježalovanázaúčelové.
Žalobca uvádza ako ďalšiu položku majetkovej škody „udržiavanie“ systému. Tu ide taktiež o činnosť,
ktorú musí žalobca vykonávať na každodennej báze, najmä pri poskytovaní úverov v takom rozsahu,
ako ich poskytuje žalobca, aby sa naplnil účel fungovania spoločnosti daného druhu. Spoločnosť, ktorá

sa špecializuje na poskytnutie úverov musí mať informačný systém. Požadovať paušálne sumy za
spomínané veľmi všeobecne uvedené činnosti, je nesprávne a znovu účelové. súvislosti s uvedeným,
ako aj s paušálnou sumou na administratívne spracovanie urgencií exekučnému súdu a publikačné
výdaje,jeviacakozrejmé,žesižalobcauplatňujeneprimeranéčiastky(najmäsohľadom,naskutočnosť,
že väčšina uvádzaných zaslaných žiadostí o poskytnutie informácii sa mohla hospodárnejšie vykonať aj

elektronicky). Na druhej strane, samotný zástupca žalobcu uvádza vo svojom stanovisku k žiadostiam o
doplneniežiadostiopredbežnéprerokovanienárokunanáhraduškodyzodňa02.07.2012,že„disponuje
jednotnou a nedeliteľnou databázou návrhov v elektronickej forme (návrhy podával elektronicky v
automatizovanom procese)“ a že, „návrhy boli spracované v elektronickej forme a súdom boli odoslané
v tejto forme rovnako tak elektronicky“. Z tohto dôvodu žalovaná má znovu za to, že uplatňovanie nároku

na majetkovú škodu je nepodložené a uplatňovať si 125,- € paušálne za každého dlžníka je nielenže
nadhodnotené,aleajnepreukázané.Skutočnúškodujepotrebnédokázaťlistinami/skutočnosťami,ktoré
preukážu požadovaný nárok, v opačnom prípade by mohlo dochádzať k ľubovoľnému a subjektívnemu
vyčíslovaniu škody zo strany žalobcu (ako tomu je podľa názoru žalovanej aj v tomto prípade) apreskúmanie predmetného nárokuje znemožnené. Od povinnosti riadne preukázať vznik a výšku škody
žalobcu neodbremeňuje množstvo podaných žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukázaní, ani ochrana
osobných údajov, obchodného tajomstva či dôverných informácií, teda skutočnosti, ktorými žalobca

exemplárne nesplnenie dôkaznej povinnosti odôvodňuje. Na základe všetkých uvedených skutočností
je žalovaná toho názoru, že nemôže niesť zodpovednosť a nahrádzať žalobcovi materiálnu škodu
tak, ako si ju uplatnil v tomto konaní, pretože žalobca nepreukázal jednak vznik a ani výšku škody. K
nemajetkovej ujme: Žalobca sa domáha aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v pomernej výške
k čiastke 660,-€ (čiastka, ktorú v niektorých nálezoch Ústavný súd SR priznal za prieťahy na rok) podľa

toho, ako dlho trvalo domnelé omeškanie, pričom táto má byť spravodlivou satisfakciou za utrpený zásah
do základných práv a bude kompenzovať každé porušenie práva na súdnu ochranu, ktoré žalobca
uplatňoval jednotlivo podaním všetkých návrhov na začatie občianskeho súdneho konania. Podľa
ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné

uspokojiť ju inak. Podľa ustanovenia § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., výška nemajetkovej ujmy v
peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život
a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré
vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. časti žalobcovho nároku na náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch poukazuje žalovaná na dve skutočnosti. V prvom rade, žalobca poukazuje na viacero
nálezov Ústavného súdu SR, kde rozhodoval o poskytnutí finančného zadosťučinenia za zbytočné
prieťahy. Je potrebné povedať, že poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické a
podlieha podrobnému skúmaniu prípadu zo strany súdu. Každé prípadové okolnosti sú osobitné a
vychádzaťzpaušálnejsumy660,-€,ktorámusíbyťpriznanázakaždýrokprieťahov,jenesprávnaúvaha.

Navyše, pri rozhodovaní Ústavný súd SR vychádzal aj z významu sporu pre žalobcu, pričom v tomto
prípade ide o veľkú spoločnosť poskytujúcu úvery fyzickým osobám. Ústavný súd SR prihliada aj na to,
či sťažnosť predsedovi súdu viedla k náprave. Pokiaľ žalobca tento prostriedok nevyužil, je neprijateľné,
aby sa priznávala náhrada nemajetkovej ujmy podľa vybratých nálezov Ústavného súdu SR, keď
predseda súdu nemal možnosť prípadnú nápravu zjednať. V druhom rade, je potrebné poznamenať, že

vzniknemajetkovejujmyuprávnickýchosôbafyzickýchosôbjeodlišný.Pocityčlenovriadiacichorgánov
spoločnosti v podobe ,frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery “ sú irelevantné v predmetnom konaní,
keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. Samotná
judikatúra poukazuje na tento aspekt v rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 3oCdo 675/2011, kde
je uvedené, že odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi

v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým
spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma priamo. Žalobca uvádza aj „zánik podnikateľských aktivít
a podnikateľských plánovale tieto nie sú bližšie konkretizované. Taktiež žalobca neupresnil, v čom a
ako situácia „ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu“. Žalobca zároveň zjavne opomína, že pri
uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia

práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené zo žalobných návrhov nevyplýva a z toho dôvodu
žalovaná nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytovať jej
náhrada v peniazoch. Aspekt prihliadnutia na dobré mravy a nemajetková ujma s prihliadnutím na
poškodenú osobu. Podľa § 3 ods.1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov

iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaná akcentuje na potrebu zohľadnenia vyššie
citovaného ustanovenia, ako aj ustanovenia § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. pri formovaní
záveru o potrebe priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, resp. o výške takejto náhrady.
Po aplikácii uvedených ustanovení a percepcii skutkových okolností, na ktoré žalovaná v ďalšom texte
poukáže, podľa žalovanej nemožno dospieť k záveru o potrebe priznať žalobcovi náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch ani v prípade, ak by inak boli splnené predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu.
V= tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu
úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti žalobcu a povedomí,
ktoré je okolo žalobcu v spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. V posledných rokoch
všetky zložky štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom je

všeobecne známe, že potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť žalobcu na trhu
spotrebiteľských úverov. Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov je
predmetom exekučných konaní, ktoré žalobca inicioval a v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému
postupu. Žalovaná v tejto súvislosti upozorňuje a ako prílohu vyjadrenia k žalobe dokladá list Európskejkomisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D(2010) ] 1360 adresovaný
stálemupredstaviteľoviSlovenskejrepublikypriEurópskejúnii,vktoromEurópskakomisiapoukázalana
to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov,

ako aj sťažnosť od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary Komisie sa o týchto
praktikách dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podľa článku
267ZFEUpodalKrajskýsúdvPrešove(VecC-76/10).Žalovanádávadopozornosticelýtextpriloženého
listu, pričom poukazuje príkladmo na niektoré výňatky: „Problémy v spojitosti s týmito praktikami
sa týkajú predovšetkým skutočnosti, že zmluvné podmienky sú stanovené prostredníctvom vopred

formulovaných podmienok, ktoré jednostranne určili veritelia. Tieto podmienky sú pre spotrebiteľov veľmi
tvrdé a ich zjavným cieľom je zbaviť spotrebiteľov práv, ktoré im vyplývajú z právnych predpisov na
ochranu spotrebiteľa. Jedným z osobitných aspektov je uplatňovanie nárokov zo strany nebankových
inštitúcií, okrem iného prostredníctvom systematického využívania rozhodcovských orgánov, ktoré sa
javia ako predpojaté, a v prípade ktorých sa zdá, že vôbec neuplatňujú právne predpisy na ochranu
spotrebiteľa.“ „Formulár zmluvy spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. navyše obsahuje časť s názvom

Všeobecné podmienky poskytovania úveru (VP), ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení na
ochranu spotrebiteľa, a/alebo pomerne Jlagrantne znevýhodňujú spotrebiteľov vo viacerých dôležitých
aspektoch, z ktorých niektoré uvádzame ďalej.“ „Celkové náklady úverov poskytovaných spoločnosťou
POHOTOVOSŤ s.r.o., ktoré pozostávajú z úrokov a iných poplatkov, sa javia byť veľmi vysoké. Zdá sa,
že prinajmenšom v niektorých pňpadoch predstavujú náklady takmer 100 % ročne zo sumy získanej od

spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. Najväčšiu časť poplatkov tvoria náklady na vypracovanie a uzavretie
zmluvy o úvere, ktoré sa javia mnohonásobne vyššie ako poplatky, ktoré si účtujú banky“ „Podľa
bodu 6 VP je dlžník povinný zaplatiť v prípade nesplnenia zmluvných záväzkov sankciu vo výške
0,25% denne, čiže 91,25% ročne. ,JPodľa bodu 8 VP dlžník môže splatiť veriteľovi dlžnú sumu
pred termínom splatnosti, to ho však nezbavuje povinnosti zaplatiťpoplatok (95,6 % z úveru) v plnej

výške“„Zásadným problémom je skutočnosť, že predmetné podmienky vylučujú uplatňovanie pravidiel
na ochranu spotrebiteľa...“Okrem vyššie uvedeného o negatívnej percepcii žalobcu verejnosťou, resp.
aj špecializovanými organizáciami na ochranu spotrebiteľov (napr. Spotrebiteľské centrum) svedčí napr.
článok v denníku SME zo dňa 16.07.2012, ktorý prikladá žalovaná v prílohe svojho vyjadrenia. Z
uvedeného článku napr. vyplýva, že žalobca obišiel zákaz vymáhať pohľadávku exekúciou. Podľa

uvedeného článku Okresný súd Prešov označil konanie v prejednávanej veci za mimoriadne závažnú
nečestnú Činnosť, pričom článok popisuje aj niektoré prípady, keď sa jednotliví spotrebitelia napokon
domohli svojich práv (s odkazom na rozhodnutie Súdneho dvora v Luxemburgu, ktorý poukázal na
nezrovnalosti v zmluve, chýbajúcu RPMN a neprimerané sankcie a úroky). Z článku vyplýva aj nemenej
významná skutočnosť, že Asociácia organizácií splátkového predaja, ktorá sa nestotožňuje s konaním

žalobcu,vylúčilažalobcuzosvojichradov.Zpopísanéhojezrejmé,žežalobcaajehopraktikysúvnímané
verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európskej komisie, súdy konštatovali porušovanie práv
spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve podnikateľská činnosť žalobcu podnietila zvýšenú potrebu
ochrany práv spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej moci. Žalobca je vnímaný ako spoločnosť
využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových

osôb.Nie je možné opomenúť, že v takomto prípade aj súdna moc musí pozornejšie skúmať akékoľvek
podaniežalobcu,atonajmävprípadenávrhunavykonanieexekúcie,kdevprípadežalobcuautomaticky
nastáva zvýšené riziko ohrozenia alebo porušenia práva spotrebiteľa (povinného v exekučnom konaní).
Uvedené má vplyv aj na otázku samotného posúdenia nesprávneho úradného postupu, keďže súdy
v prípade posudzovania návrhu žalobcu na vykonanie exekúcie musia obzvlášť opatrne zvažovať,

či poverenie vydajú alebo nevydajú a pod., s čím je spojená vyššia časová náročnosť vykonania
procesného úkonu súdom.S prihliadnutím na popísanú charakteristiku podnikateľskej činnosti žalobcu
považuje žalovaná za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na náhradu
škodyvočištátu,keďžeuplatnenáškodamalažalobcovivzniknúťpráveprispornejanegatívnevnímanej
podnikateľskej aktivite žalobcu. Súčasne v takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia práva žalobcu

už samotné konštatovanie porušenia práv musí byť považované za dostačujúce. Uvedené vylučuje
možnosť priznania prípadného nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu.Vzhľadom na
vyššie uvedené žalovaná zastáva názor, že žalobca nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu
za škodu, súlad postupu žalobcu s dobrými mravmi, ako aj nedostatočnosť konštatovania porušenia
práva. Zároveň aplikujúc ustanovenie § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. po zohľadnení osoby

poškodeného a vnímania doterajšieho pôsobenia žalobcu (ako spoločnosti s negatívnou povesťou
využívajúcu neprijateľné podmienky), minimálnej závažnosti prípadnej ujmy a následky, ktoré žalobcovi
mohol namietaný nesprávny úradný postup spôsobiť, nemôže byť podľa žalovanej žalobcovi priznaná
žiadna náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.Podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003Z. z., právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému
vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.Podľa ustanovenia § 9 ods. 4 zákona
č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten,

komu bola takýmto postupom spôsobená škoda. Z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že pre
úspešné uplatnenie práva na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je nevyhnutné okrem
existencie nesprávneho úradného postupu/nezákonného rozhodnutia, vzniku škody či nemajetkovej
ujmy, preukázať aj príčinnú súvislosť medzi týmito zložkami. Podľa ustálenej súdnej praxe príčinná
súvislosť, ako ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu, je priama väzba javov (objektívnych

súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). V postupnom slede javov
je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa
stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite.
Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina
priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto
priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Vychádzajúc zo základnej

charakteristikypríčinnejsúvislosti,akopriamehoabezprostrednéhovzťahupríčinyanásledku,nemožno
tvrdiť, že žalobcovi vznikla škoda postupom okresného súdu. Na základe všetkých vyššie uvedených
skutočností je žalovaná toho názoru, že žalobca nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietaných
konaniach došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody,
ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym

úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že rozhodol o poverení exekútora po uplynutí 15-dňovej
lehoty, a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Žalovaná má skôr za to, že stav, v
ktorom sa žalobca ocitol, si zavinil sám, a to spôsobom vykonávania podnikateľskej činnosti, pasivitou pri
obhajovaní svojich práv, a najmä je už v súčasnosti zrejmé, že žalobca si uplatňuje ničím neodôvodnené
a ničím nepreukázané čiastky, či už v podobe majetkovej škody alebo nemajetkovej ujmy. Z dôvodu

nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady
škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., považuje žalovaná žaloby za právne neopodstatnené a žiada,
aby Okresný súd Dolný Kubín žaloby proti žalovanej v celom rozsahu zamietol a žalobcovi nepriznal
náhradu trov konania. Žalovaná si uplatňuje právo na náhradu trov konania.

Dňa30.07.2013žalobca,prostredníctvomsvojhozástupcu,tunajšiemusúdudoručilnávrhnaprerušenie
konania, ktorý odôvodnil tým, že na Ústavný súd SR podal sťažnosť proti porušovaniu základných práv
a slobôd podľa čl. 127 Ústavy SR, ktorého sa mal dopustiť Krajský súd v Žiline č.k. 9NcC/56/2012 (OS
DK 4C/111/2012).

Uznesením č.k. 4C/111/2012-79 (5C/87/2012, 4C/112/2012, 4C/113/2012, 4C/114/2012) zo dňa
16.09.2013 tunajší súd návrh na prerušenie konania zamietol, pričom uvedené uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňa 14.11.2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline č.k. 5Co/509/2013-97 zo
dňa 06.11.2013.

Súd na prejednanie veci nariadil pojednávanie na deň 30.05.2014., ktoré vykonal a vo veci rozhodol
v neprítomnosti účastníkov konania a zástupcu žalobcu. Žalovaný, ktorý svoju neúčasť ospravedlnil,
nežiadal o odročenie pojednávania. Zástupca žalobcu dňa 23.05.2014 súdu doručil emailom návrh
zrušenie pojednávania, ktorý odôvodnil tým, že je potrebné, aby bolo ústavne konformne rozhodnuté o
otázke nestrannosti súdu a sudcu v tomto konaní s tým, že súčasne navrhol prerušenie tohto konania

až do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti navrhovateľa, predmetom
ktorej je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd
a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného
prejednávaním veci. K návrhu pripojil sťažnosť na porušovanie základného práva zaručeného čl. 46 ods.
1 Ústavy SR, ako aj základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd spojený s návrhom na doklad vykonateľnosti
podľa ust. § 52 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z.z..

Súd konštatuje, že uvedená sťažnosť je obsahovo zhodná so sťažnosťou, ktorú žalobca pripojil k
návrhu na prerušenie konania, ktorý bol súdu doručený ešte dňa 29.07.2013 (č.l. 59 spisu). Obe

sťažnosti sa líšia tým, že v sťažnosti pripojenej k návrhu na prerušenie konania je uvedený dátum jej
vyhotovenia 07.03.2013 a v sťažnosti pripojenej k návrhu na zrušenie pojednávania dňa 30.05.2014
dátum vyhotovenia uvedený nie je.Z uvedeného je zrejmé, že žalobca žiadal zrušiť pojednávanie a prerušiť konanie z rovnakého dôvodu,
aký uvádzal v návrhu na zrušenie pojednávania a prerušenie konania, ktoré bolo súdu doručené dňa
29.07.2013. Uvedený návrh na zrušenie pojednávanie sa týkal pojednávania, ktoré bolo určené na

deň 30.07.2013. Ako už bolo uvedené, o návrhu na prerušenie konania z uvedeného dôvodu už bolo
právoplatne rozhodnuté. Ide teda o opakovaný návrh na prerušenie konania, ktorý súd považuje za
nedôvodnýodvolávajúcsanaobsahuznesenízč.l.79a97spisu.Keďženešloanionávrhnaprerušenie
konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. a/ až c/OSP, kedy súd musí konanie prerušiť obligatórne,
súd žiadosti o odročenie pojednávanie nevyhovel pre neexistenciu dôležitého dôvodu pre odročenie

pojednávania a túto skutočnosť oznámil zástupcovi žalobcu emailom dňa 27.05.2014 (č.l. 123,124
spisu).

Vo vzťahu k návrhu na prerušenie konania súd na záver uvádza podstatnú okolnosť, že žalobcom
tvrdený (a nepreukázaný) dôvod na prerušenie konania (podanie ústavnej sťažnosti na Ústavnom súde
SR) sa vzťahuje len k pôvodnej veci č.k. 4C/111/2012, keďže žalobca súdu doručil ústavnú sťažnosť,

ktorou napáda iba uznesenie Krajského súdu v Žiline vydaného vo veci č.k. 4C/111/2012, a to uznesenie
č.k. 9NcC/56/2012 zo dňa 15.12.2012. Predmetom konania č.k. 4C/111/2012 sú však, po rozhodnutí
o spojení (a po rozhodnutí o vylúčení jednej veci), aj veci pôvodne vedené pod č.k. 4C/112/2012,
4C/113/2012 a 5C/87/2012. Ohľadne uznesení o vylúčení, resp. nevylúčení sudcov tunajšieho súdu v
tomto konaní žalobca ani len netvrdil, že by ich napadol ústavnou sťažnosťou.

Dospejúc k záveru, že je na mieste návrh na prerušenie konania zamietnuť, súd súčasne s rozhodnutím
o návrhu na prerušenie konania, rozhodol aj vo veci samej.

Rozhodnutiu predchádzalo dokazovanie, ktoré spočívalo výlučne v dokazovaní listinami, ktoré do spisu

predložili účastníci konania, ako aj listinami založenými v kópii spisu tunajšieho súdu č.k. 7Er/36/2011,
a to žiadosťou o udelenie poverenia z čl. 1, návrhom na vykonanie exekúcie z čl. 2, zmluvou o úvere
z čl. 4-5, rozsudkom Stále rozhodcovského súdu z čl. 6 až 8, výzvou na zaslanie spisu z čl. 10,
odpoveďou na žiadosť okresného súdu z čl. 11, listinou z čl. 15 až 18, pokynom z čl. 19, poverením
na vykonanie exekúcie, vyjadrením súdneho exekútora, námietkou zaujatosti, návrhom na odklad a

zastavenie exekúcie. Ďalej išlo listiny z pripojeného spisu tunajšieho súdu 10Er/219/2010, a to žiadosť
o udelenie poverenia z čl. 1, návrh na vykonanie exekúcie z čl. 2, zmluva o úvere z čl. 4, rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu z čl. 5-6, výzva na zaslanie spisu z čl. 9, uznesenie o uložení poriadkovej
pokuty z čl. 10, odpoveď na žiadosť z čl. 12, odvolanie o uložení poriadkovej pokuty z čl. 28, uznesenie
o čiastočnom zamietnutí poverenia z čl. 47 spisu, poverenie z čl. 51b spisu, uznesenie o vyhlásení

exekúcie za neprípustnú a o zastavení exekúcie z čl. 59 spisu. Taktiež o listiny z pripojeného spisu
tunajšieho súdu č.k. 7Er/263/2009, a to žiadosť o udelenie poverenia z čl. 1, návrh na vykonanie
exekúcie z čl. 2, rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu z čl. 4 - 5 a poverenie z čl. 8. Napokon išlo o
listiny z pripojeného spisu tunajšieho súdu č.k. 5Er/164/2011, a to žiadosť o udelenie poverenia z čl. 1,
návrh na vykonanie exekúcie z čl. 2, zmluva o úvere z čl. 6, rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu z

čl. 7-8, výzva na zaslanie spisu z čl. 11, odpoveď na žiadosť z čl. 12, uznesenie o čiastočnom zamietnutí
poverenia z čl. 13, poverenie z čl. 22. V rámci dokazovania súd oboznámil aj písomnosti založené v
spisoch č.k. 4C/111/2012, 4C/112/2012, 4C/113/2012 a 5C/89/2012 tak, ako sú tieto špecifikované v
zápisnici z pojednávania.

Na základe vykonaného dokazovania sa súd, na prvom mieste, zaoberal námietkou žalovaného o
predčasnom podaní žaloby.

Podľa § 16 ods. 1 ZoZŠ ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do
šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho

neuspokojenej časti na súde.

V Správnom denníku tunajšieho súdu pod č. 467/12 je založený zoznam žiadostí žalobcu o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody, ktoré boli súdu doručené dňa 23.04.2012, 25.05.2012,
25.09.2012. Z prijímacej poštovej pečiatky žalovaného na tomto zozname mal súd preukázané, že

tieto boli žalovanému doručené dňa 23.04.2012, 25.05.2012 a 25.09.2012, takže v čase rozhodovania
súdu nepochybne uplynula 6 mesačná lehota na uspokojenie nároku v zmysle ust. § 16 ods. 1 ZoZŠ.
Táto lehota pritom uplynula márne, pretože ani žalovaný nepopieral fakt, že by medzičasom došlo k
uspokojeniu nárokov navrhovateľa. O predčasnosti podania žaloby bolo možné hovoriť len v určitomštádiu súdneho konania, avšak v čase rozhodovania súdu (ktorý je relevantný, keďže táto skutočnosť
by sama o sebe mohla byť dôvodom na zamietnutie návrhu vo veci samej) už záver o predčasnosti nie
je možný.

Na základe uvedeného potom súd ďalej skúmal, či je daná zodpovednosť odporcu za škodu spôsobenú
nesprávnymúradnýmpostupomtak,akotovosvojomžalobnomnávrhutvrdilnavrhovateľ,podľaktorého
nesprávny úradný postup mal spočívať v tom, že tunajší súd v exekučných konaniach č.k. 7Er/36/2011,
10Er/219/2010, 7Er/263/2009 a 5Er/164/2011 nedodržal 15-dňovú lehotu uvedenú v ust. § 44 ods. 2

EP, teda neurobil úkon v zákonom ustanovenej lehote a dopustil sa zbytočných prieťahov v konaní, keď
vydal poverenie s omeškaním niekoľkých mesiacov.

Podľa ust. § 9 ods. 1 ZoZŠ v znení účinnom do 31.12.2012 štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť

orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je
kumulatívne splnenie troch základných predpokladov: 1. nesprávny úradný postup, 2. vznik škody ako

majetkovej či nemajetkovej ujmy, 3. príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom
škody. Keďže pre vznik zodpovednosti musia byť naplnené všetky tri predpoklady kumulatívne, o vzniku
zodpovednosti nemožno hovoriť ak chýba ktorýkoľvek z týchto predpokladov. Súd sa preto zaoberal
najskôr tým, či sa tunajší súd dopustil vo vyššie uvedených exekučných konaniach nesprávneho
úradného postupu alebo nie.

Zo spisu č.k. 7Er/36/2011 (pripojeného k veci sp. zn. 4C/111/2012) vyplýva, že dňa 17.01.2011
bol u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého spísaný vo forme zápisnice návrh na vykonanie
exekúcie, ktorý bol tunajšiemu súdu doručený dňa 09.02.2011 spolu so žiadosťou o udelenie poverenia
a exekučným titulom, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu. Z uvedeného vyplýva, že od

spísania návrhu na vykonanie exekúcie do doručenia žiadosti o udelenie poverenia uplynulo 23 dní.
Listom zo dňa 18.02.2011 tunajší súd vyzval Stály rozhodcovský súd, ktorý vydal daný exekučný titul
na zapožičanie jeho spisu v predmetnej veci. Stálemu rozhodcovskému súdu bola výzva doručená dňa
21.02.2011 a dňa 03.03.2011 boli žiadané písomnosti doručené tunajšiemu súdu na CD nosiči. Súd
vydal poverenie 03.06.2011, tak ako uviedol navrhovateľ v žalobe.

Zo spisu č.k. 10Er/219/2010 (pripojeného k veci s pôvodnou sp. zn. 4C/112/2012) vyplýva, že dňa
09.06.2010 bol u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého spísaný vo forme zápisnice návrh na
vykonanie exekúcie, ktorý bol tunajšiemu súdu doručený dňa 05.08.2010 spolu so žiadosťou o udelenie
poverenia a exekučným titulom, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu. Z uvedeného

vyplýva, že od spísania návrhu na vykonanie exekúcie do doručenia žiadosti o udelenie poverenia
uplynuli takmer dva mesiace. Listom zo dňa 23.08.2010 tunajší súd vyzval Stály rozhodcovský súd,
ktorý vydal daný exekučný titul na zapožičanie jeho spisu v predmetnej veci. Stálemu rozhodcovskému
súdu bola výzva doručená dňa 27.08.2010. Keďže požadovaný spis nebol súdu zaslaný ani do
jedného mesiaca od doručenia výzvy, súd uznesením zo dňa 29.09.2010 uvedenému súdu uložil

poriadkovú pokutu 300,- eur. Stály rozhodcovský súd požadované písomnosti doručil až 14.10.2010.
Dňa 18.10.2010 bolo súdu doručené odvolanie Stáleho rozhodcovského súdu voči poriadkovej pokute.
Súd o žiadosti o udelenie poverenia rozhodol uznesením č.k. 10Er/219/2010-47 zo dňa 25.01.2011 tak,
že v časti pre vymoženie sumy presahujúcej 89,63 eur, zmenkového úroku vo výške 0,25% denne z
dlžnej sumy 452,08 eur od 01.09.2009 do zaplatenia, zákonného úroku vo výške 6% ročne z dlžnej

sumy 452,08 eur od 05.01.2010 do zaplatenia, trov rozhodcovského konania v sume 147,86 eur a trov
exekúcie oprávneného v časti presahujúcich 16,50 eur, zamietol. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť
dňa 30.03.2011. Následne bolo dňa 14.04.2011 vydané poverenie na vymoženie sumy 89,63 eur a trov
exekúcie a dňa 18.04.2011 uznesenie o zastavení konania v časti, ohľadne ktorej bol žiadosť o udelenie
poverenie zamietnutá.

Zo spisu č.k. 7Er/263/2009 (pripojeného k veci s pôvodnou sp. zn. 4C/113/2012) vyplýva, že dňa
14.08.2009 bol u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého spísaný vo forme zápisnice návrh na
vykonanie exekúcie, ktorý bol tunajšiemu súdu doručený dňa 25.09.2011 spolu so žiadosťou o udeleniepoverenia a exekučným titulom, ktorý je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu. Z uvedeného vyplýva,
že od spísania návrhu na vykonanie exekúcie do doručenia žiadosti o udelenie poverenia uplynul viac
ako mesiac. Tunajší súd o tejto žiadosti rozhodol tak, že dňa 28.09.2009 vydal poverenie na vykonanie

exekúcie.

Zo spisu č.k. 5Er/164/2011 (pripojeného k veci s pôvodnou sp. zn. 5C/87/2012) vyplýva, že dňa
08.04.2011 bol u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého spísaný vo forme zápisnice návrh na
vykonanie exekúcie, ktorý bol tunajšiemu súdu doručený dňa 16.05.2011 spolu so žiadosťou o udelenie

poverenia a exekučným titulom, ktorý je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu. Z uvedeného vyplýva,
že od spísania návrhu na vykonanie exekúcie do doručenia žiadosti o udelenie poverenia uplynul viac
ako mesiac. Listom zo dňa 31.05.2011 tunajší súd vyzval Stály rozhodcovský súd, ktorý vydal daný
exekučný titul na zapožičanie jeho spisu v predmetnej veci. Stálemu rozhodcovskému súdu bola výzva
doručená dňa 02.06.2011 a dňa 07.06.2011 boli žiadané písomnosti doručené tunajšiemu súdu na CD
nosiči. Súd vydal poverenie 03.06.2011 tak ako uviedol navrhovateľ v žalobe. Súd o žiadosti o udelenie

poverenia rozhodol uznesením č.k. 5Er/164/2011-13 zo dňa 23.06.2011 tak, že v časti pre vymoženie
sumy presahujúcej 200,- eur, zmenkového úroku vo výške 0,25% denne z dlžnej sumy 384,- eur od
21.09.2010 do zaplatenia, zákonného úroku vo výške 6% ročne z dlžnej sumy 384,- eur od 06.12.2010
do zaplatenia, trov rozhodcovského konania v sume 158,09 eur a trov exekúcie oprávneného v časti
presahujúcich 16,50 eur, zamietol. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 29.07.2011. Následne bolo

dňa 26.08.2011 vydané poverenie na vymoženie sumy 200,- eur a trov exekúcie a dňa 31.08.2011
uznesenie o zastavení konania v časti, ohľadne ktorej bol žiadosť o udelenie poverenie zamietnutá.

Na exekučné konanie č.k. 7Er/263/2009 sa vzťahuje právna úprava v § 44 ods. 2 EP účinná od
01.11.2006 do 31.05.2010, keď ide o exekučné konanie začaté do 31.05.2010.

Podľa § 44 ods. 2 EP v znení účinnom do 31.05.2010 súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu
so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd

zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Vychádzajúc z uvedeného možno konštatovať, že tvrdenie žalobcu, že tunajší súd nedodržal v
exekučnom konaní č.k. 7Er/263/2009 zákonom ustanovenú lehotu na pozitívne rozhodnutie o žiadosti

na udelenie poverenia, vykonaným dokazovaním preukázané nebolo. Z dokazovania naopak vyplýva,
že tunajší súd v tomto konaní rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia v zákonom stanovenej 15
dňovej lehote. Treba doplniť, že súd o žiadosti o udelenie poverenia rozhodol v septembri 2009.

Túto skutočnosť súd zdôrazňuje preto, že dňa 06.10.2009 bol vydaný rozsudok Súdneho dvora EÚ

(prvej komory) vo veci Asturcom C-40/08, pričom záver v ňom vyslovený, a to že smernica 93/13
sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného
rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď po tom, ako sa oboznámi
s právnymi a so skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu
zmluvnej podmienky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v

akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných
opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť
všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť,
aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný, priniesol zmenu do dovtedajšej rozhodovacej
činnosti súdov v exekučných konaniach, kde bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok vydaný

voči spotrebiteľovi. Súdy ex offo pri rozhodovaní už od začatia exekučného konania mali povinnosť
preskúmať zmluvné podmienky uvedené v úverových zmluvách, z ktorých pohľadávky boli predmetom
exekučných konaní. Preskúmať tieto zmluvné podmienky nebolo možné len na základe návrhu
na vykonanie exekúcie, žiadosti o udelenie poverenie a rozhodcovského rozsudku, pretože tieto
neobsahovali celé znenie úverových zmlúv a všeobecných obchodných podmienok. Taktiež ako

prvoradú otázku si súd musel vyriešiť otázku, či povinný bol pri uzavieraní a plnení zmluvy v pozícii
spotrebiteľaalebonie(vyriešenietejtootázkybolorozhodujúceprepoužitieexoffoprieskumuzmluvných
podmienok). Na podklade listín doručených od súdneho exekútora so žiadosťou o udelenie poverenia
(návrh na vykonanie exekúcie, rozhodcovský rozsudok) záver, či povinný bol v pozícii spotrebiteľa alebonie, možné urobiť nebolo. Z tohto dôvodu tunajší súd pred rozhodnutím o žiadosti na udelenie poverenia
zabezpečoval podklady potrebné na toto rozhodnutie, a to tak že sa obracal na Stály rozhodcovský súd
sožiadosťouozaslaniespisuzaúčelomzistenia,čipovinnývystupovalakospotrebiteľ.Aktomutakbolo,

súd pristúpil k prieskumu zmluvných podmienok. Podľa výsledku zistení a prieskumu súd buď následne
vydal poverenie (v predmetných exekučných konaniach sa tak stalo len v konaní č.k. 7Er/36/2011 ),
alebo čiastočne zamietol žiadosť o udelenie poverenia (v predmetných exekučných konaniach sa tak
stalo v konaní č.k. 5Er/164/2011 a 10Er/219/2010).

Na exekučné konania č.k. 7Er/36/2011, 10Er/219/2010 a 5Er/164/2011 sa vzťahuje právna úprava v §
44 ods. 2 EP účinná od 01.06.2010 do 31.05.2011, keď ide o exekučné konania začaté po 01.06.2010
a do 31.05.2011.

Podľa § 44 ods. 2 EP v znení účinnom od 01.06.2010 do 31.05.2011 súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí

rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Pokiaľ ide o konania 10Er/219/2010 a 5Er/164/2011 možno zhrnúť, že tvrdenie žalobcu o tom, že
v nich tunajší súd o žiadostiach o udelenie poverenia rozhodol tak, že súdneho exekútora poveril
vykonaním exekúcie po uplynutí zákonom stanovenej 15 dňovej lehoty nie je pravdivé, pretože tunajší
v nich rozhodol o čiastočnom zamietnutí žiadosti o udelenie poverenie a až po právoplatnosti týchto

rozhodnutí rozhodol o vydaní poverenia vo zvyšnej (nezamietnutej) časti. Nejde teda o prípad uvedený
v druhej vete ust. § 44 ods. 2 EP, keďže táto veta sa vzťahuje len na situáciu, kedy súd poverí súdneho
exekútora v rozsahu uvedenom v žiadosti o udelenie poverenia, teda kedy tejto žiadosti v celom rozsahu
vyhovie.Akvuvedenýchkonaniachtunajšísúdtejtožiadostivcelomrozsahunevyhovela otejtožiadosti
rozhodoval aj inak ako poverením, je zrejmé, že 15 dňová lehota sa na tieto prípady nevzťahuje.

Na základe vyššie vyslovených právnych názorov možno uzavrieť, že nemožno prijať záver o tom,
že tunajší súd porušil svoju povinnosť uvedenú v ust. § 44 ods. 2 EP a dopustil sa tým nesprávneho
úradného postupu v zmysle ust. § 9 ods. 1 ZoZŠ.

Pokiaľ ide o exekučné konanie č.k. 7Er/36/2011, v tomto súd vydal poverenie bez toho, aby predtým
čiastočne zamietal žiadosť o udelenie poverenia, pričom toto poverenie vydal po uplynutí 15 dňovej
lehoty uvedenej v ust. § 44 ods. 2 EP (15 dňová lehota uplynula dňa 25.02.2011 a poverenie bolo
vydané dňa 03.06.2011) Ako však už bolo uvedené, v období medzi doručením žiadosti o udelenie
poverenia a vydaním poverenia súd nebol nečinný, ale vykonával úkony potrebné pre rozhodnutie o

žiadostioudeleniepoverenia,konkrétneišlovyžiadaniespisuStálehorozhodcovskéhosúdu,pretoželen
na základe týchto podkladov bolo možné zistiť, či rozhodcovský rozsudok bol vydaný voči spotrebiteľovi
alebo nie. Nie je teda pravdivé tvrdenie žalobcu, že uvedená vec nevykazovala prvky nadmernej právnej
zložitosti a nevyžadovala si spoluprácu s účastníkmi konania (v tomto prípade išlo o tretí subjekt), ktorá
by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu.

Nevydanie rozhodnutia v zákonom ustanovenej dobe by bolo možné automaticky považovať za
nesprávny úradný postup, ak by tunajší súd bol nečinný. Pokiaľ však súd zabezpečoval podklady
potrebné pre rozhodnutie o veci, ktorá povinnosť mu vznikla z ex offo povinnosti preskúmavať zmluvné
podmienky v exekučnom konaní, ide o také rozhodujúce okolnosti danej veci, ktoré vylučujú, aby

nedodržanie lehoty na vydanie rozhodnutia bolo možné kvalifikovať ako nesprávny úradný postup.

Pokiaľ ide o žalobcom tvrdené zbytočné prieťahy v konaní, súd sa v tomto smere zhoduje s
právnou argumentáciou odporcu, podľa ktorej konštatovanie prieťahov v konaní nespadá do právomoci
všeobecných súdov, ale len Ústavného súdu SR a predsedu všeobecného súdu v konaní o sťažnostiach

podľa ust. § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Navrhovateľ pritom nepreukázal, že by v predmetných exekučných konaniach predseda tunajšieho súdu
alebo Ústavný súd SR konštatoval existenciu prieťahov, keď nepreukázal ani samotnú existenciu ním
podaných sťažností na prieťahy v konaní.Odhliadnuc od uvedeného, teda odhliadnuc od toho, či v dotknutých exekučných konaniach došlo
k nesprávnemu úradnému postupu, je pre vznik zodpovednosti za škodu potrebné splnenie ešte

ďalších dvoch nevyhnutných predpokladov - vznik škody v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným
postupom. Súd konštatuje, že žalobca vznik škody nijako nepreukázal, jeho vyjadrenie o vzniku
majetkovej škody ostali len v rovine ničím nepreukázaných tvrdení. Nehovoriac o tom, že ide o tvrdenia
príliš všeobecné. Ako škodu žalobca vyčísľuje účelne vynaložené náklady na správu pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, na udržiavanie a

správu informačného systému, na administratívne spracovanie urgencií, na publikačné výdaje spojené
s vyhotovením urgencií, na poštovné a telekomunikačné výdaje. Súdu pritom nie je z jeho rozhodovacej
činnosti známe aký celkový počet pohľadávok, resp. klientov žalobca spravuje, ani aké s tým má
celkové náklady a teda v tomto smere, bez predloženia akýchkoľvek dôkazov, nemožno dospieť k
záveru o vzniku majetkovej škody a v akej konkrétnej výške. Argumentácia žalobcu, že nemôže predložiť
účtovné, resp. pracovné alebo obchodné zmluvy z dôvodu ochrany osobných údajov, obchodného

tajomstva a dôverných informácií neobstojí, keďže tieto doklady možno predložiť v takej podobe, aby
sa požadovaná ochrana zachovala (napr. formou „vybielenia“ „chránenej“ časti textu). Podľa § 17
ods. 1 ZoZŠ uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. Ide o obsahovo totožné pojmy ako sú uvedené
v ust. § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa škodou chápe ujma, ktorá nastala v
majetkovej sfére poškodeného, je vyjadriteľná v peniazoch a napraviteľná poskytnutím majetkového

plnenia, predovšetkým peňažného. Vznik takejto ujmy a práve v žiadanej výške preukázaný nebol.

Vexekučnomkonaní 10Er/219/2010súdnyexekútordňa21.12.2012vrátilsúdupoverenienavykonanie
exekúcie z dôvodu, že exekučné konanie sa skončilo vymožením pohľadávky, príslušenstva a trov
exekúcie (č.l. 158 spisu). Súdu potom nie je zrejmé aká škoda vôbec mohla žalobcovi vzniknúť.

V exekučnom konaní 5Er/164/2011 súdu síce doposiaľ nebolo vrátené poverenie na vykonanie exekúcie
(vydané dňa 26.08.2011), takže je zrejmé, že pohľadávka, alebo jej časť alebo trovy exekúcie, neboli
vymožené v celom rozsahu. To však neznamená, že súdny exekútor nevymohol nič. Z vykonaného
dokazovania pritom nemožno ustáliť akú sumu doposiaľ súdny exekútor v tomto exekučnom konaní už

vymohol, resp. nevymohol. Rovnaký záver platí aj pre exekučné konanie 7Er/36/2011.

Žalobca napokon nepreukázal ani existenciu príčinnej súvislosti, ktorá by mala byť medzi prípadnou
škodou a nesprávnym úradným postupom v konaní. Teda nepreukázal, že ak mu nejaká škoda vznikla,
že sa tak stalo práve v dôsledku nesprávneho úradného postupu tunajšieho súdu. Teda, že nebyť tohto

postupu, tak by vymáhané pohľadávky vymohol. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že žalobca do doby
omeškania sa s vydaním poverenia započítal aj obdobie, odkedy bol návrh na vykonanie exekúcie
podaný u súdneho exekútora. Pritom z vykonaného dokazovania vyplýva, že súdny exekútor tunajšiemu
súdu doručil žiadosti o udelenie poverenia po niekoľkých týždňoch, resp. viac ako mesiaci.

Pre nesplnenie predpokladov zodpovednosti za nesprávny úradný postup súd návrhy žalobcu ako
nedôvodné zamietol.

Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, v tejto časti súd návrhy žalobcu zamietol z dôvodu, že priznanie
nemajetkovej ujmy prichádza do úvahy len popri konštatovaní porušenia práva, v tomto prípade

nesprávneho úradného postupu (§ 17 ods. 2 ZoZŠ), ktorý záver však z vykonaného dokazovania
nevzišiel.

O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 OSP tak, že v spore úspešnému odporcovi,
ktorému by náležala náhrada účelne vynaložených trov, právo na ich náhradu nepriznal, pretože

žalovaný, hoci si právo na náhradu trov konania uplatnil, tieto nevyčíslil a z obsahu spisu mu vznik trov
nevyplýva.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd
Dolný Kubín (§ 204 ods. 1 O. s. p.), v dvoch vyhotoveniach.V odvolaní sa musí okrem všeobecných náležitostí podania stanovených v § 42 ods. 3 O. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, jeho datovania a podpísania) uviesť, proti

ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu
považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O. s. p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť

len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2
O. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie (§ 205 ods. 3 O. s. p.).