Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Friday, February 7, 2014

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14C/248/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6112223451
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 02. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Jánošová
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2014:6112223451.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Banská Bystrica sudkyňou JUDr. Jarmilou Jánošovou v právnej veci navrhovateľa
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, v konaní práv. zast. Fridrich
Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4 proti odporcovi Slovenská republika, Ministerstvo
spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh navrhovateľa z a m i e t a .

Súd odporcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa svojím návrhom domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z titulu
nesprávneho úradného postupu v exekučných konaniach Okresného súdu Banská Bystrica.

Súd spojil postupom podľa § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania na spoločné konanie vec
vedenú na tunajšom súde pod sp. zn. 14C/312/2012 s vecou 14C/248/2012.

Odporca žiadal návrh v celom rozsahu zamietnuť.

Súd vykonal dokazovanie písomnými vyjadreniami účastníkov, exekučnými spismi tunajšieho súdu
7Er/245/2009 a 2Er/1656/2011 a zistil tento skutkový stav:

Podľa tvrdenia navrhovateľa tento vykonáva podnikateľskú činnosť v oblasti poskytovania krátkodobých
úverov. V zmysle ustanovenia § 38 a nasledujúcich zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku (ďalej
len „EP“) požiadal súdneho exekútora o vykonanie exekúcie pre svoje pohľadávky vzniknuté neplnením
záväzkov vyplývajúcich zo zmlúv o úvere.

Z dôvodov nesprávneho úradného postupu požadoval od odporcu náhradu majetkovej škody ako aj
nemajetkovej ujmy, ktorý nárok si uplatnil aj písomnou žiadosťou adresovanou žalovanej podľa § 15
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

Navrhovateľ podal súdnemu exekútorovi návrhy na vykonanie exekúcie na základe exekučných titulov
- rozsudkov Stáleho rozhodcovského súdu. Exekútor následne podal žiadosti o udelenie poverení na
vykonanie exekúcií, o ktorých mal exekučný súd rozhodnúť v lehote 15 dní ustanovenej v § 44 ods. 2
EP. Mal za to, že výnimka z 15-dňovej lehoty na udelenie poverenia v citovanom ustanovení platnom od
01. 06. 2010 do 31. 05. 2011 a od 01. 06. 2011 sa v prípade rozhodcovských rozsudkov ako exekučných
titulov nemala uplatňovať (lebo nešlo o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ EP). Zákon č.

244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní neobsahuje slovné spojenie rozhodcovská komisia, ale spojenie
rozhodcovský súd. Podľa odbornej literatúry sa vykonateľným rozhodnutím rozhodcovskej komisie,
resp. zmierom ňou schváleným, rozumelo rozhodnutie v pracovných sporoch vydané rozhodcovskými
komisiami v rozhodcovskom konaní podľa § 207 Zákonníka práce a vyhlášky č. 42/1975 Zb. Exekučným
titulom teda nebolo rozhodnutie rozhodcovskej komisie, preto neprichádzala do úvahy ani výnimka
uvedená v ust. § 44 ods. 2 EP, že 15 dňová lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c/ a d/ EP.
V konaniach v období platnosti ustanovenia § 44 ods. 2 EP od 01. 02. 2002 do 31. 05. 2010 mal súd
zákonnú povinnosť rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelení poverenia na vykonanie exekúcie
v lehote 15 dní od doručenia tejto žiadosti bez ohľadu na to, či exekučným titulom bolo rozhodnutie
všeobecného súdu alebo rozhodcovského súdu alebo napr. notárska zápisnica.

V daných sporoch exekučný súd nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
zákonom stanovenej lehote, ale zamietol žiadosti o udelenie poverenia, prípadne rozhodol o vydaní
poverení po tejto lehote, pričom veci ním prejednávané nevykazovali prvky nadmernej právnej zložitosti,
ani si nevyžadovali spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá mala podstatný vplyv na čas potrebný k
posúdeniu a rozhodnutiu.

Postup exekučného súdu zhodnotil ako nesprávny a v rozpore s ust. § 44 ods. 2 EP. Nečinnosťou súdu,
teda nesprávnym úradným postupom, mu vznikla škoda, ktorú si vyčíslil v každej zo spojených vecí
sumou vo výške 125 Eur. Táto pozostávala z nákladov na:
a/ správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného
systému vo výške 70 Eur
b/ udržiavanie a správu informačného systému vo výške 40 Eur
c/ spracovanie textov urgencií súdu a výdaje spojené s vyhotovením a zaslaním urgencií súdu vo výške
15 Eur.

Ďalej požadoval náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú si v každej veci vypočítal vo výške 55 Eur za
každý mesiac omeškania v činnosti súdu a poukázal na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu v
konaniach napr. III. ÚS 203/2003, III.ÚS 235/2004, III.ÚS 347/2005. Mal za to, že samotné konštatovanie
porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom
stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nie je
dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú takýmto postupom. Márnym uplynutím
času boli reálne ohrozené legitímne očakávania navrhovateľa spočívajúce vo vymožení pohľadávky
a zároveň došlo k vyvolaniu rizika, že neskorým ukončením procedúry exekučným súdom zanikne
povinný, zmarí sa účel konania pre stratu kontaktu s povinným, prípadne sa povinný stane insolventným,
no najmä navrhovateľ mohol vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu uskutočniť rad iných krokov
smerujúcich k zabezpečeniu vymožiteľnosti jeho pohľadávky (uskutočniť náhradu exekučného titulu).
Svoj nárok odôvodňoval aj rozhodnutiami ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 120/2010, III. ÚS
271/05).

Odporca žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedol, že v navrhovateľom podaných žalobách
sa vyskytujú viaceré nedostatky, napr. zmätočne uvedení povinní, neuvedenie spisových značiek
príslušných exekučných konaní, ktoré sú vedené na súde, chýbajúce relevantné údaje, ako dátumy
doručenia podaní na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej veci a dátumy, kedy sa navrhovateľ
dozvedel o vzniku škody v jednotlivých prípadoch. Navrhovateľ nepriložil ani jeden relevantný dôkaz a
v skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd, napriek tomu, že dôkazné bremeno má znášať
navrhovateľ sám.
Žalobám vytýkala, že nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody, keďže v žalobách sa tituly prelínajú.
Navrhovateľ namietal jednak nesprávny úradný postup v podobe prieťahov, ako aj rozhodnutie o
zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo by sa mohlo vysvetliť ako namietanie
nezákonného rozhodnutia. Čo sa týka prieťahov v konaní, poznamenal, že formu „žiadostí o informáciu o
stave konania“ nie je možné považovať za riadny prostriedok, ktorý by smeroval k zabráneniu tvrdených
prieťahov a k ich účinnému odstráneniu. Navrhovateľ neuviedol, ani po vyžiadanej súčinnosti v rámci
predbežného prerokovania zo strany odporcu, či využil možnosť podania sťažnosti na zbytočné prieťahy
v príslušných konaniach predsedovi okresného súdu, resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti. Mal za
to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu,

túto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR. Samotné nedodržanie zákonom stanovenej
lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 16/02).
Odporca ďalej poukázal na skutočnosť, že navrhovateľ podal na súd žaloby o náhradu škody pred
uplynutím 6-mesačnej lehoty ustanovenej v § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. Vyplýva to z toho, že
dňa 23. 04. 2012 mu boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
zo dňa 23. 04. 2012, pričom navrhovateľ doručil žaloby na súd už dňa 27. 09. 2012. Podľa rozhodnutia
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 2Cz 38/76 (uverejnené pod R 28/1978) predbežné prerokovanie nároku
je zákonom ustanovenou podmienkou, aby o tomto nároku mohlo prebehnúť občianske súdne konanie.
Navrhovateľov nárok je tak na súde predčasne uplatnený.
Pokiaľ ide o samotnú lehotu na udelenie poverenia exekútora, prax už dávnejšie ukázala, že lehota je
výraznou prekážkou toho, aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom
je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa §
45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti poukázal na
rozsudok Súdneho dvora EÚ (Asturcom C-40/08), ktorý nevylučuje posúdenie zmluvnej podmienky aj
v exekučnom konaní. Zároveň sám navrhovateľ uvádzal, že podľa § 44 ods. 2 EP účinného od 01.
06. 2011 neplatí lehota 15 dní, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak teda bola
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podaná na súd po 01. 06. 2011, nárok je v tejto
časti neopodstatnený. Pred 01. 06. 2011 znelo ustanovenie § 41 ods. 2 písm. d) EP „vykonateľných
rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených“. V samotnej dôvodovej správe je k
novelizovanému ustanoveniu § 41 ods. 2 písm. d) EP uvedené, že správnosť aplikácie dotknutého
ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila svojim autentickým výkladom aj
Národná rada SR ako zákonodarný zbor SR. Argumentácia navrhovateľa je v interpretácii toho, čo
zamýšľal zákonodarca, nefundovaná a nepravdivá a § 41 ods. 2 písm. d EP sa správne aplikoval na
rozhodcovské rozsudky aj pred dňom 01.06.2011.

Okrem už uvedených skutočností odporca namietal aj tvrdenie navrhovateľa, že súd mal o zamietnutí
návrhu na udelenie poverenia rozhodnúť v 15-dňovej lehote. Zo samotnej dikcie § 44 ods. 2 EP
vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o
udelenie poverenia, ale platí len pre udelenie poverenia súdnemu exekútorovi. Nebolo by to možné ani
logicky predpokladať, keďže ide o zložitý proces posudzovania žiadosti o udelenie poverenia, návrhu
na vykonanie exekúcie a exekučného titulu.

Odporca ďalej uviedol, že navrhovateľ v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom
od 01. 01. 2013 nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy, resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia
sťažnosti, že by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní, právoplatné
rozhodnutie ESĽP, či právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorými by bolo konštatované
porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Otázku, či v konkrétnom prípade
bolo alebo nebolo porušené ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, je pritom
kompetentný preskúmať Ústavný súd, pričom ju preskúmava najmä podľa troch základných kritérií:
zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu.
V konaniach, v ktorých malo podľa navrhovateľa dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu - zamietnutiu
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po 15 dňovej lehote - pred 23. 04. 2009 (teda tri
roky pred dňom kedy boli odporcovi doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku), vzniesol
odporca námietku premlčania.
Pokiaľ ide o materiálnu škodu, odporca uviedol, že navrhovateľ nepreukázal existenciu škody a
nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické. Navrhovateľ v žalobách neuvádza, či
paušalizované vecné náklady predstavujú podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.
Čo sa týka požadovanej nemajetkovej ujmy, kritériá pre jej výšku sú uvedené v ustanovení § 17 ods.
3 zákona č. 514/2003 Z. z. Navrhovateľ bližšie nekonkretizoval, akým spôsobom došlo konaním súdu
ku zániku jeho podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov, ani ako táto situácia ovplyvnila jeho
ďalšie podnikateľské postupy. Pocity frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery možno vzťahovať len
k fyzickým osobám, nie k právnickým osobám (rozhodnutie NS ČR 37Cdo/675/2011). Odporca má
za to, že navrhovateľ nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, ani dôvod, pre ktorý by sa táto mala
poskytnúť v peniazoch. Poukázal na povahu a predmet konaní, u ktorých malo dôjsť k nesprávnemu
úradnému postupu, keď tieto sa týkali výkonu rozhodnutia rozhodcovských rozhodnutí o nárokoch
zo spotrebiteľských úverov. Poukázal na list Európskej únie adresovaný predstaviteľovi Slovenskej
republiky pri Európskej únii, v ktorom Európska komisia poukázala na sťažnosti spotrebiteľov na praktiky
navrhovateľa, v takom prípade aj súdna moc musí pozornejšie skúmať podania navrhovateľa, najmä v

rozpore s dobrými mravmi, keď aj a v prípade porušenia práva navrhovateľa už samotné konštatovanie
práv musí byť považované za dostačujúce.

Súd spojil v zmysle ustanovenia § 112 ods. 1 OSP konania, v ktorých sa navrhovateľa domáhal nárokov
na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. spôsobenú nesprávnym
úradným postupom okresného súdu v exekučnom konaní, pričom v spojených veciach sa domáhal
náhrady škody z dôvodu, že exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie až po uplynutí 15-dňovej lehoty stanovenej v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

Navrhovateľ ani odporca sa pojednávania nezúčastnili. Navrhovateľ svoju neprítomnosť neospravedlnil,
odporca ju ospravedlnil a súhlasil s rozhodnutím v jeho neprítomnosti. Súd preto podľa § 101 ods. 2
OSP vec prejednal v ich neprítomnosti.

Predmetom sporu boli nároky navrhovateľa na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z., zodpovedá štát za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., za nesprávny úradný postup sa považuje, okrem iného,
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej
lehote.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o
predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom.

V danom prípade odporca nenamietal, že takýto návrh na predbežné prerokovanie bol podaný
navrhovateľom, pričom nedošlo k uspokojeniu nároku navrhovateľ v zmysle jeho návrhu. Namietal
predčasnosť podaného návrhu na súd, keď tento návrh bol doručený súdu pred uplynutím 6-mesačnej
lehoty v zmysle § 16 ods. 1 citovaného zákona.
Vzhľadom k tomu, že v čase rozhodovania súdu márne uplynula táto lehota, súd nepovažoval tento
argument za dôvod pre zamietnutie návrhu pre predčasnosť.

Vo veci 14C/248/2012 sa týkala žaloba tvrdeného porušenia povinnosti na strane súdu v exekučnom
konaní 7Er/245/2009. V tomto konaní bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
doručená 14. 12. 2009. Dňa 16. 12. 2009 žiadal súd Stály rozhodcovský súd o zapožičanie kompletného
rozhodcovského spisu, 16. 07. 2010 vyzval oprávneného na predloženie listiny - zmluvy o úvere a
všeobecných podmienok. Tieto boli doručené oprávneným 17. 09. 2010. Dňa 27. 09. 2010 okresný
súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia z dôvodu, že nebola daná právomoc
rozhodcovského súdu na rozhodnutie vo veci z dôvodu neplatnosti dojednania o rozhodcovskej doložke
ako neprijateľnej zmluvnej podmienke. Voči tomuto rozhodnutiu bolo podané odvolanie, ktoré dňa 26. 01.
2011 vzal oprávnený späť a krajský súd konanie zastavil. Následne bolo zastavené exekučné konanie
dňom 31. 03. 2011.

Vo veci 14C/312/2012 sa nesprávny úradný postu mal týkať konania 2Er/1656/2011. V tomto konaní
bol doručený návrh na udelenie poverenia exekútorovi dňa 28. 07. 2011 a poverenie bolo vydané dňa
18. 08. 2011.

Súd sa nezaoberal vznesenou námietkou premlčania zo strany odporcu vo vzťahu k uplatneným
nárokom, keďže sa netýkala predmetných exekučných konaní (nejednalo sa o zamietnutie žiadosti pred
23. 04. 2009).

Pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným
postupom je preukázanie základných predpokladov, ktorými sú:
1. porušenie právnej povinnosti spočívajúcej v nesprávnom úradnom postupe
2. vznik škody
3. príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody.

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je objektívna, preto zavinenie nie je
pre vznik škody nevyhnutným predpokladom.

Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej
moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonných zásad do práv, právom chránených záujmov
fyzických a právnických osôb.

V predmetných spojených veciach navrhovateľ namietal nedodržanie procesnej 15-dňovej lehoty na
rozhodnutie o žiadosti na udelenie poverenia.

V konaní 14C/312/2012, ako aj v spojenom konaní 14C/248/012, z návrhu vyplýva, že k nesprávnemu
postupu súdu v exekučnom konaní malo dôjsť pri vymáhaní pohľadávky, v ktorých exekučnými titulmi boli
rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu v zmysle zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.

Pokiaľ sa svojho nároku domáhal z dôvodu porušenia postupu exekučného súdu vydať v lehote 15 dní
na základe žiadosti o vydanie poverenia poverenie v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku jemu
vybranému exekútorovi a došlo ku zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia a vo veci 14C/312/2012 z
dôvodu, že o žiadosti o udelenie poverenia bolo rozhodnuté až po uplynutí zákonom stanovenej lehoty
v ustanovení § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, k tomuto súd uvádza:

Konanie 7Er/245/2009 bolo začaté za účinnosti § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení do 31. 05.
2010. V ustanovení § 44 ods. 2 Exekučného poriadku bola stanovená 15-dňová lehota iba v prípade
udelenia poverenia na vykonanie exekúcie. Postup súdu v prípadoch, keď dôjde ku záveru, že nie sú
splnené zákonné podmienky pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, sú systematicky upravené
až v nasledujúcej, t. j. tretej vete, kde už zákonodarca žiadnu lehotu na vydanie rozhodnutia súdu
neukladá.

Čo sa týka konania 2Er/1656/2011, v tej dobe znenie ustanovenia § 44 ods. 2 po novele zákonom
144/2010 Z. z. účinným od 01. 06. 2010 v súvislosti s novelizáciou ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d)
zákonom 102/2011 Z. z. výslovne uvádzalo, že 15-dňová lehota pre vydanie poverenia, pokiaľ ide o
exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, neplatí.

Z uvedených dôvodov mal súd za to, že v danom prípade ani u jedného z exekučných konaní nedošlo k
porušeniu právnej povinnosti zo strany exekučného súdu spočívajúcej v tvrdenom nesprávnom úradnom
postupe. Z týchto dôvodov nebola daná zodpovednosť odporcu za vzniknutú škodu, keď navrhovateľ
nepreukázal ani ďalšie predpoklady úspešnosti návrhu, konkrétne vznik škody a príčinnú súvislosť medzi
tvrdeným porušením povinnosti a vznikom škody. V plnom rozsahu v tomto smere súd odkazuje na
argumenty uvádzané odporcom v jeho písomnom vyjadrení.

Súd ešte poznamenáva, že aj keď odporca poukazoval na znenie ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z. z. účinné od 01. 01. 2013, (podľa ktorého navrhovateľ mal preukázať podanie sťažnosti
na prieťahy, resp. prešetrenie vybavenia sťažnosti, právoplatné rozhodnutie ESĽP, či Ústavného súdu
SR), toto ustanovenie má hmotnoprávny charakter. Nemá však retroaktívne účinky, preto nemohlo byť
aplikované na prejednávané prípady. Navrhovateľ podal návrh na predbežné prerokovanie nárokov na
náhradu škody ešte v roku 2012, kedy sa takýto postup nevyžadoval.

O trovách konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 142 ods.1 OSP. Úspešný odporca si uplatnil
náhradu trov konania, ale trovy konania nevyčíslil. Zo spisu jej nevyplývajú žiadne trovy konania. Z týchto
dôvodov súd rozhodol v zmysle § 151 ods. 2 OSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia,
písomne vo vyhotovení dvojmo na tunajší súd.

V odvolaní musí byť uvedené, kto ho robí, ktorému súdu je určené,

proti ktorému rozhodnutiu smeruje, ktorej veci sa týka, v akom
rozsahu ho napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
okresného súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha
(ako má odvolací súd rozhodnúť), uviesť dátum a podpis. Odvolanie
treba predložiť v dvoch rovnopisoch, inak súd zhotoví kópie
na trovy odvolateľa.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
d) súd prvého stupňa dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a - sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia
sudcu, v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,
odvolateľ nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p., odvolateľ bez svojej viny nemohol predložiť alebo
označiť dôkazy do rozhodnutia súdu prvého stupňa),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
môže oprávnený podať návrh na výkon exekúcie podľa zákona 233/1995
Z. z. a noviel - Exekučný poriadok.