Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, December 2, 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25CoP/70/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2112211573
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 12. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2112211573.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľa: O. N., nar. XX.X.XXXX, bytom X. XX, t.č. F. B., n.o.,
B., L. X, v konaní zastúpeného súdom ustanovenou opatrovníčkou: F. W., nar. XX.X.XXXX, bytom X. X.
XX, zastúpenou advokátkou: JUDr. Lucia Sukopová, so sídlom Trnava, Františkánska 5, proti odporcom:
1. Ing. O. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XXX, 2. V. N., nar. XX.X.XXXX, bytom R. B. X., E. XX,
obaja v konaní zastúpení advokátom: JUDr. Tibor Sanák, so sídlom Trnava, Nám. SNP 2, 3. G. N., nar.

XX.XX.XXXX, bytom X. XX, zastúpená advokátom: Mgr. Peter Odehnal, so sídlom Trnava, Hlavná 42,
o vyživovaciu povinnosť detí k rodičovi - navrhovateľovi, na odvolanie navrhovateľa i odporcov 1, 2 a 3
proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 13P/40/2012-390 zo dňa 8.4.2014 a na odvolanie odporcov
1, 2 a 3 proti dopĺňaciemu rozsudku č.k. 13P/40/2012-467 zo dňa11.9.2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s dopĺňacím rozsudkom r u š í a
vec mu v r a c i ana ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd návrh voči odporcom 1 a 2 zamietol a odporkyni 3 uložil
povinnosť zaplatiť na účet súdu trovy štátu 19,92 Eur do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Tiež
rozhodol, že účastníci nemajú právo na náhradu trov konania. Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil
právne aplikáciou ust. § 66, § 67 ods. 1 Zákona o rodine a § 3 ods. 1, § 151n Občianskeho zákonníka,
pričom o náhrade trov konania rozhodol s použitím § 148 ods. 1 a § 150 ods. 1 O.s.p.

Súd uzavrel, že odporkyňa 3 s návrhom súhlasila a voči nej už bolo právoplatne rozhodnuté rozsudkom
Okresného súdu Trnava zo dňa 22.4.2013 č.k. 13P/40/2012-265, preto následne rozhodoval už len o
povinnosti odporcov 1 a 2. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že
návrh nie je dôvodný. Z predložených dokladov vyplýva, že odporkyňa 3 sa stala v roku 1989 podielovou
spoluvlastníčkou nehnuteľností, v ktorej navrhovateľ s manželkou bývali na základe darovacej zmluvy,

keď hodnota daru predstavovala 117.571,- Sk. Odporkyňa 3 teda na rozdiel od odporcov 1 a 2 obdržala
dar nie malej hodnoty, naviac mala vyriešenú i otázku bývania. Odporkyňa 3 sa spolu s manželom
stali výlučnými spoluvlastníkmi danej nehnuteľnosti na základe neskoršej kúpnej zmluvy za 259.470,-
Sk. Odporcom 1 a 2 bola rodičmi vyplatená každému čiastka 86.000,- Sk. Následne súd vyrátal, že
v neprospech odporcov 1 a 2 je čiastka 39.680,- Sk a tento rozdiel je potrebné zohľadniť v prospech
odporkyne 2 (zrejme 3).

Súd pri rozhodnutí tiež zohľadnil, že odporkyňa 3 sa naviac v predmetnej kúpnej zmluve zaviazala
zriadením vecného bremena umožniť navrhovateľovi s manželkou bezplatne bývať v prevádzanom
rodinnom dome až do ich smrti a zároveň sa zaviazala toto ich právo rešpektovať a umožniť jeho plnenie.
Toto vecné bremeno sa viaže na nehnuteľnosť. Kúpnou zmluvou bol ale dohodnutý aj občianskoprávny
záväzok spočívajúci v povinnosti odporkyne 3, v prípade, že si to vyžiada zdravotný stav alebo vek

predávajúcich, poskytnúť im stravovanie, pranie, žehlenie, upratovanie a akúkoľvek inú potrebnú pomoc
a starostlivosť vrátane zabezpečenia lekárskej starostlivosti a liekov a po ich smrti im vystrojiť dôstojnýpohreb. Nie je pritom rozhodné, či tento záväzok ne/bolo možné zapísať do katastra nehnuteľností. Na
strane odporcov 1 a 2 nebolo zo strany súdu zistené také správanie, ktoré by vo vzťahu k rodičom
bolo v rozpore s dobrými mravmi, otca navštevovali a navštevujú primerane ich možnostiam. Podľa

súdu nebolo preukázané, že by navrhovateľ s manželkou očakávali potrebnú starostlivosť v akomkoľvek
zariadení mimo domova. Súd mal preto za to, že v danom prípade vyživovaciu povinnosť má odporkyňa
3, voči ktorej už bolo právoplatne rozhodnuté, nie však odporcovia 1 a 2. Tvrdenie navrhovateľa v tom
smere, že plnenie, na ktoré sa odporkyňa 3 zaviazala sa stalo nemožným, neobstojí. Odporkyňa 3 sa
osobne zaviazala práve pre prípad choroby a veku starostlivosť vykonávať. Nie je pritom rozhodujúce, že

tento osobný záväzok nie je vecným bremenom. Nebolo by za daných okolností spravodlivé požadovať
od odporcov, aby sa na nákladoch spojených s umiestnením navrhovateľa v špecializovanom zariadení
podieľali dokonca vyššou mierou ako odporkyňa 3, ktorá bola rodičmi zvýhodnená a zaviazala sa
na starostlivosť o rodičov. Odporkyňa 3 umiestnením navrhovateľa v zariadení porušila svoj osobný
záväzok, na ktorý sa v zmluve zaviazala, rovnako práva a povinnosti vyplývajúce z vecného bremena.
V konaní naviac nebola preukázaná ani samotná odkázanosť navrhovateľa, keď nebolo preukázané, že

dôchodokjejedinýmzdrojomjehofinančnýchprostriedkov,nepochybnemalajúspory,akotovyplynuloz
dokazovania a nebolo preukázané, že by boli použité výlučne na náklady terajšej starostlivosti. V konaní
nebolo preukázané, že výlučne v špecializovanom zariadení v akom sa nachádza navrhovateľ je možná
starostlivosť o neho a túto nie je možné zabezpečiť aj v inom menej nákladom zariadení. Vzhľadom na
to súd uzavrel, že nebolo preukázané, že navrhovateľ je v požadovanom rozsahu odkázaný na výživu

odporcov a nemožno potom ani konštatovať primeranosť výživy, ktorej sa domáha. Navrhovateľ v tomto
smere neuniesol dôkazné bremeno. Z cit. ust. § 66 Zákona o rodine nevyplýva právo rodiča podieľať
sa na životnej úrovni svojho dieťaťa a preto nemôže ani vyžadovať pokrytie nadštandardných potrieb.
Deti majú povinnosť prispievať iba na primeranú výživu svojich rodičov, ak to potrebujú. O umiestnení
navrhovateľa v špecializovanom zariadení rozhodla výlučne odporkyňa 3, čím vylúčila odporcov 1 a 2 z

rozhodovania a to bez toho, aby zvažovala vopred prípadné dôsledky a nákladnosť tejto starostlivosti.

Za vyššie popísaných okolností bol prvostupňový súd toho názoru, že by bolo v rozpore s dobrými
mravmi, aby boli zaviazaní na platenie výživného odporcovia 1 a 2, nebola preukázaná odkázanosť
navrhovateľanaprimeranúvýživuododporcovapretobolopotrebnénávrhzamietnuť.Spoukazomnato

potom už súd nemal dôvod zaoberať sa majetkovými pomermi odporcov, ktoré ale nie sú nadštandardné
tak, aby z nich mohli byť pokrývané nadštandardné náklady navrhovateľa.

Hoci bol navrhovateľ v konaní neúspešný, resp. len čiastočne úspešný voči odporkyni 3, súd mal za to,
že na rozhodnutie o náhrade trov konania nie je možné aplikovať § 142 ods. 1 a 3 O.s.p., ale naopak §

150 O.s.p., v súlade s ktorým rozhodol. Mal za to, že vo veci sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa,
predovšetkým s prihliadnutím na majetkové, sociálne a osobné pomery neúspešného navrhovateľa.
Podľa § 148 ods. 1 O.s.p. súd neúspešnú odporkyňu zaviazal na náhradu trov konania štátu titulom
svedočného s tým, že nebolo možné zaviazať na platenie týchto trov v prevažnej miere neúspešného
navrhovateľaapretonaichnáhraduzaviazalodporkyňu3zdôvodu,ževočinejbolnavrhovateľúspešný.

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie tak navrhovateľ, ako i odporcovia 1, 2 a 3.

Navrhovateľ vo svojom odvolaní navrhol, aby krajský súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa tak,
že jeho návrhu v celom rozsahu vyhovie a odporcov 1 a 2 zaviaže spoločne a nerozdielne náhradou

trov konania vzniknutých navrhovateľovi vo výške 6.664,03 Eur plus za spísanie odvolania 436,50 Eur
plus režijný paušál 8,04 Eur, alternatívne žiadal, aby rozhodnutie prvostupňového súdu zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. Ako odvolacie dôvody uviedol dôvody obsiahnuté v § 205 ods. 2 písm. a) v
spojení s § 221 ods. 1 písm. e), v § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p. V prvom rade poukázal na to, že v
rozsudku prvostupňového súdu absentuje výrok o tom, akou povinnosťou je zaviazaná odporkyňa 3 voči

navrhovateľovi. Zároveň súd po zrušení rozsudku a vrátení veci z odvolacieho súdu nepostupoval voči
odporkyni 3 ako voči riadnej účastníčke konania, nepriznal jej právo predniesť záverečnú reč, navrhnúť
ďalšie dôkazy, nezohľadnil jej vyjadrenia podané v konaní a podobne, keďže bol toho názoru, že nové
rozhodnutie sa jej týkať nebude, napriek tomu, že Krajský súd Trnava pôvodný rozsudok preskúmal a
zrušil v celom rozsahu. Tým súd odňal odporkyni 3 možnosť konať pred súdom. Vo vzťahu k odporcom

1 a 2 navrhovateľ namietal, že pri výpočte súdu je nesprávne uvedená suma 86.000,- Sk ako 1/3 z
polovice hodnoty predanej nehnuteľnosti, pričom správna hodnota je 86.490,- Sk. Naviac výpočet súdu
nebral do úvahy viaceré faktory:1. len polovica nehnuteľnosti bola odporkyni 3 a jej manželovi darovaná, druhú polovicu odkúpila za
riadnu kúpnu cenu určenú znaleckým posudkom,
2. práve z obdržanej kúpnej ceny mohli rodičia darovať odporcom 1 a 2 financie vo výške 86.000,-

Sk. Zvýhodnenie odporkyne 3 tak možno chápať len v tom, že jej v roku 1989 bola darovaná polovica
nehnuteľnosti v hodnote 117.571,- Sk, ktorá ak by nebola darovaná, stala by sa predmetom dedičstva a
každému z odporcov by pripadol zákonný dedičský podiel 39.190,30 Sk. Len vďaka tomu, že odporkyňa
3 odkúpila druhú polovicu nehnuteľnosti, odporcom 1 a 2 mohla byť zo strany rodičov darovaná
podstatne vyššia suma približne o 120% než by im náležala v dedičskom konaní,

3. súd opomenul vo výpočte zohľadniť finančné dary vo výške 60.000,- Sk pre každého z odporcov
1 a 2. Po započítaní darov pre odporcov 1 a 2 sa podstatne zmení porovnanie podielov odporcov.
Odporcovia 1 a 2 sú zvýhodnení oproti odporkyni 3 o čiastku 28.429,- Sk (86.000,- Sk plus 60.000,- Sk
rovná sa 146.000,- Sk), pričom odporkyňa 3 od rodičov dostala dar v hodnote 117.571,- Sk. Ak by sa
napriek tomu zobral do úvahy predmetný výpočet súdu o prepočte danej sumy na eurá a na časť daru
pripadajúcu na navrhovateľa (keďže spolu s ním darovala aj jeho manželka), teda polovicu z 39.680,-

Sk, t.j. 19.840,- Sk, ide o sumu 658,57 Eur pre každého z odporcov 1 a 2, čo je menej ako mesačný
príspevok navrhovateľa v predmetnom zariadení. Súd tiež nesprávne ustálil, že týmto zvýhodnením si
odporkyňa 3 vyriešila bytovú otázku, keďže už v roku 1993 ju mala vyriešenú., nebola teda odkázaná
na dom rodičov. S navrhovateľom bývala pred jeho odchodom do zariadenia v jednom dome len za
účelom zabezpečenia jeho starostlivosti, po jeho odchode je predmetný dom neobývaný. Opatrovníčka

navrhovateľa poukázala tiež na skutočné dôvody odplatného prevodu polovice nehnuteľnosti na
odporkyňu 3 s manželom. Stalo sa tak pod tlakom odporcov 1 a 2, že podľahli ich žiadosti na vyplatenie
ich dedičských podielov ešte za života rodičov, keďže odporca 2 kupoval pozemok a taktiež mali snahu
vyriešiť rozdelenie majetku ešte za ich života. Opatrovníčka navrhovateľa poukázala tiež na to, že
má vedomosť, že najviac uprednostňovaný zo všetkých detí bol práve odporca 1. Darovanie formou

finančných a nefinančných darov bolo výhradnou vecou rodičov odporcov. Pokiaľ má niektoré dieťa pocit
ukrátenia, môže svoje nároky uplatniť v prípadnom dedičskom konaní.

Pokiaľ súd v rozsudku konštatuje, že odporkyňa 3 porušila svoj osobný záväzok, s týmto navrhovateľ
nemôže absolútne súhlasiť s poukazom na jeho veľmi zlý zdravotný stav s tým, že v roku 2011 skutočne

neexistovalo iné riešenie. Odporkyňa 3 sa tým iba snažila o zabezpečenie primeranej kvality jeho života.
Tento názor zastávala aj opatrovníčka navrhovateľa, ktorá vie, že v domácich podmienkach nebolo už
možné a únosné poskytovať mu potrebnú starostlivosť ani externým spôsobom. Naviac externý spôsob
starostlivosti by bol oveľa nákladnejší, keď celkové minimálne náklady zabezpečenia starostlivosti v
domácom prostredí podľa výpočtov odvolateľa predstavujú 1.847,- Eur mesačne, teda by boli oveľa

vyššie, než priemerné mesačné náklady v špecializovanom zariadení. Súd podľa navrhovateľa vytvára
falošný dojem, že navrhovateľ žije v neprimeranom luxuse a jeho potreby by bolo možné zabezpečiť
možno aj v nešpecializovanom a lacnejšom zariadení. V tejto súvislosti poukázal na správu Obecného
úradu Dechtice z 25.6.2011 s tým, že je nemožné poskytovať sociálnu službu pre alzheimerikov, s
odporučením umiestnenia v F. B., n.o. Vyplýva to tiež zo správy ošetrujúcej lekárky MUDr. J., ktorá

taktiež podporila umiestnenie v špecializovanom zariadení ako i z rozhodnutia TSK Trnava o tom,
že navrhovateľ je odkázaný na sociálnu službu v špecializovanom zariadení s najvyšším stupňom
odkázanosti. Naviac problém umiestnenia navrhovateľa v zariadení bol konzultovaný s jeho manželkou.
Je teda zrejmé, že odporkyňa 3 vykonala pre navrhovateľa maximum a všetko v súlade s dobrými
mravmi, pričom odporcovia 1 a 2 sa zachovali k zdravotnému stavu navrhovateľa úplne ľahostajne a to

napriek prajnosti navrhovateľa voči nim počas jeho aktívneho života. Naviac umiestnenie navrhovateľa
ako alzheimerika vo všeobecnom zariadení je nemožné. Odporkyňa 3 sa o to už pokúšala, ale bez
úspechu, keďže klienta s diagnózou alzheimerova choroba do klasického domova sociálnych služieb
nevezmú.Celkovácenaslužbyvrátanevšetkýchpoplatkovnaubytovaniealzheimerikavtomtozariadení
sa pohybuje od 1.100,- Eur do 1.150,- Eur mesačne. Len vďaka iniciatíve odporkyne 3 sú tieto

náklady o 310,- Eur mesačne nižšie, nakoľko sa jej podarilo vybaviť dotáciu z VÚC Trnava. Ak by bol
navrhovateľ premiestnený do klasického zariadenia, prišiel by o túto dotáciu. Časom pribudli aj ďalšie
alzheimercentrá, ale ceny sú čoraz vyššie. Sú však umiestnené mimo pôsobnosti VÚC Trnava, kde by
navrhovateľ nemohol získať predmetnú dotáciu.

Podľa navrhovateľa súd tiež nesprávne posúdil problematiku vecného bremena a osobného záväzku
odporkyne 3. Záväzok starostlivosti odporkyne 3 a jej manžela o navrhovateľa a jeho manželku boli pri
podpise predmetnej kúpnej zmluvy chápané ako súčasť vecného bremena. Zmluvné strany teda dohodli
predmetný záväzok starostlivosti len v rámci vecného bremena týkajúceho sa predmetnej nehnuteľnosti.Vzhľadom na to ide potom o neplatné dojednanie, keďže prípadná osobná starostlivosť už bola mimo
rozsahu vecného bremena a nad jeho rámec. Pokiaľ sa strany zmluvy chceli dohodnúť na záväzku
osobnej starostlivosti zo strany odporkyne 3 a jej manžela, mali uzatvoriť riadnu zaopatrovaciu, prípadne

inú zmluvu, ktorá by tento osobný záväzok riadne upravovala vrátane jeho konkrétneho obsahu a
nebola by viazaná na nehnuteľnosť. Až v takom prípade by išlo o štandardný osobný záväzok. Žiadna
taká zmluva ale medzi zmluvnými stranami uzavretá nebola, t.j. nebola preukázaná žiadna vôľa strán
dohodnúť si niečo naviac ako bolo zapísané vo vecnom bremene.

Na základe uvedeného potom nie je vôbec zrejmé ako súd dospel k názoru, že priznanie výživného
navrhovateľovi zo strany odporcov 1 a 2 by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Navrhovateľ sa počas
celého života voči všetkým svojim deťom správal príkladne, obdaroval všetky deti. S poukazom na § 67
ods. 1 Zákona o rodine, ktoré je kogentným ustanovením, vyslovil názor, že rodič nemá možnosť sám si
zvoliť ktoré dieťa mu bude prispievať na výživu a ktoré nebude. Odporkyňa 3 sa prakticky ako jediná z
detí o navrhovateľa starala v minulosti aj v súčasnosti, stále rieši všetky jeho problémy. Je toho názoru,

že z jej strany neprišlo k porušeniu dobrých mravov ani voči navrhovateľovi, ani voči odporcom 1 a 2.

Pokiaľ ide o použitie financií navrhovateľa k jeho starostlivosti, starobný dôchodok je jeho jediným
príjmom, pričom rozdiel medzi jeho mesačným príjmom a základnými životnými potrebami je cca 450,-
Eur, čo predstavuje požadované výživné. Navrhovateľ je už dlhšiu dobu v ťažkej finančnej situácii, jeho

prežitie je závislé iba na príspevkoch odporkyne 3 a na pôžičkách z cudzích zdrojov, ktoré zabezpečuje
odporkyňa 3.

Odporcovia 1 a 2 v podanom odvolaní napadli rozsudok súdu prvého stupňa iba vo výroku o náhrade
trov konania účastníkov a navrhli, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zmenil tak, že zaviaže

odporkyňu 3 k úhrade trov odporcov 1 a 2, odporcovi 1 vo výške 2.417,75 Eur a odporcovi 2 vo
výške 1.820,29 Eur k rukám advokáta s tým, že rozhodnutie súdu o trovách vychádza z čiastočného
nepochopenia celého konania. Hlavným iniciátorom konania je odporkyňa 3, ktorá by mala z neho
prospech a ktorá by preto mala niesť zodpovednosť za trovy, ktoré vznikli navrhovateľovi aj odporcom 1
a 2. Je bezpečne preukázané, že vzhľadom na ochorenie navrhovateľ už nie je schopný vnímať zmysel

konaniaatakvjehomenekonajúiní,t.j.odporkyňa3prostredníctvomopatrovníčkynavrhovateľa,pričom
si chce takto riešiť svoje finančné povinnosti vo vzťahu k otcovi. Odporkyňa 3 bola hybnou silou, ktorá
zabezpečovala vypracovanie návrhu v danej veci, pričom odporkyňa 3 zrejme aj financuje poskytovanie
právnej pomoci opatrovníčke navrhovateľa, keďže táto si takýto náročný proces nemôže dovoliť
financovať z jej príjmu. Rozdelenie finančného prispievania do zariadenia, v ktorom je navrhovateľ, je v

prospechodporkyne3,ktorásitaktošikovneznižujesvojenákladyohľadnestarostlivostionavrhovateľa,
ktoré pre ňu vyplývajú z predmetnej darovacej a kúpnej zmluvy. Odporcovia 1 a 2 vyslovili presvedčenie,
že keby navrhovateľ bol schopný vnímať realitu, tak vzhľadom na správanie odporkyne 3 na spôsob
akým sa chcela zbaviť svojej povinnosti a preniesť ju na odporcov 1 a 2, by sa určite domáhal voči
odporkyni 3 vrátenia daru. Odvolatelia považujú za správne a spravodlivé, aby odporkyňa 3 bola

zaviazaná k úhrade ich trov konania v zmysle § 147 ods. 1 O.s.p. a nie navrhovateľ, ktorý za predmetné
konanie vôbec nemôže, ani o ňom nevie, resp. si ho neuvedomuje. V konaní pritom bolo preukázané,
že odporkyňa 3 je dostatočne solventná na to, aby mohla platiť trovy a neprichádza do úvahy aplikácia
§ 150 ods. 1 O.s.p.

Odporkyňa 3 podala odvolanie voči všetkým výrokom napadnutého rozsudku s tým, že ho považuje
za nesprávny, pričom poukázala na odvolacie dôvody podľa § 221 ods. 1 písm. f), § 205 ods. 2 písm.
b), d) a f) O.s.p. Žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že
odporcom uloží povinnosť prispievať na výživu navrhovateľa s účinnosťou od 5.6.2012 odporcovi 1 v
sume 270,- Eur mesačne, odporcovi 2 v sume 112,50 Eur mesačne a odporkyni 3 v sume 67,50 Eur

mesačne, vždy do 5. dňa v mesiaci vopred bezhotovostne na označený účet navrhovateľa s tým, že
odporcovia 1 a 2 budú zaviazaní tiež na úhradu nedoplatku za obdobie od 5.6.2012 do 5.5.2014 do 30
dní od právoplatnosti rozsudku, odporca 1 vo výške 6.480,- Eur a odporca 2 vo výške 2.700,- Eur. V
prvom rade poukázala na to, že predmetný rozsudok vo výroku nerozhodol o návrhu voči jej osobe a v
odôvodnení sa nesprávne uvádza, že predtým vydaný rozsudok voči nej nadobudol právoplatnosť. Je

preto toho názoru, že napadnutý rozsudok trpí vadou a týmto postupom jej bola odňatá možnosť konať
pred súdom, pričom ide o vadu, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, keďže súd s ňou
nekoná ako s účastníčkou konania.Podľa odporkyne 3 súd vykonané dokazovanie nevyhodnotil jednotlivo, ani vo vzájomných súvislostiach
a dospel tak k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci samej.
Záver súdu o jej údajnom majetkovom zvýhodnení voči odporcom 1 a 2 označila za nesprávny s tým, že

súd sa dopustil matematických chýb. Podľa nej odporca 1 a 2 dostali od rodičov spolu sumu 146.490,-
Sk (60.000,- Sk plus 86.490,- Sk) a odporkyňa 3 polovicu nehnuteľností v hodnote 117.571,- Sk plus
sumu 86.490,- Sk, spolu 204.061,- Sk. V neprospech každého z odporcov 1 a 2 je tak suma 19.190,-
Sk, t.j. 637,- Eur. Ak by zobrala do úvahy v kúpnej zmluve stanovenú hodnotu vecného bremena 500,-
Sk mesačne za obdobie 9 rokov, počas ktorých navrhovateľ býval v nehnuteľnosti, hodnota vecného

bremena predstavuje cca 54.000,- Sk, t.j. 1.792,50 Eur. Po vydelení medzi troch odporcov 597,50 Eur,
čo je potrebné považovať za jej neprospech proti odporcom 1 a 2. Celkový výsledok je 318,50 Eur mínus
597,50 Eur rovná sa 279,- Eur v prospech každého odporcu 1 a 2, v neprospech odporkyne 3.

Podľa odporkyne 3 súd nesprávne uvádza, že zo strany odporcov 1 a 2 nezistil také správanie, ktoré
by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Odporkyňa 3 poukázala na to, že odporcovia 1 a 2 sa nestarali o

navrhovateľa počas jeho pobytu doma. Odporca 1 navrhovateľa nenavštevoval, odporca 2 občas cca
trikrát do roka. Bolo preukázané, že odporcovia 1 a 2 odmietajú poskytnutie potrebnej pomoci otcovi, čo
z ich strany považuje za konanie v rozpore s dobrými mravmi. V konaní bolo jednoznačne preukázané,
že zdravotný stav navrhovateľa si vyžaduje umiestnenie v špecializovanom zariadení s 24-hodinovou
starostlivosťou. Pri umiestnení navrhovateľa v nešpecializovanom zariadení nie je možné zabezpečiť

ani jeho základné potreby a smerovalo by to k ohrozeniu jeho života.

Odvolateľka poukázala tiež na to, že súd na vec nesprávne aplikoval § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
keď správne mal použiť § 75 ods. 2 Zákona o rodine. Na predmetnú vec nie je možné aplikovať § 67 ods.
2 Zákona o rodine vo vzťahu k vyživovacej povinnosti manželky voči navrhovateľovi, keďže ona je tiež

umiestnená v DSS K. K., kde mesačné náklady sú vo výške 450,- Eur a jej jediným príjmom je dôchodok
vo výške 390,- Eur, teda sama je v mínuse. Z vykonaného dokazovania pritom nevyplýva žiadne konanie
navrhovateľa, ktoré by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Dispozície navrhovateľa s vlastným majetkom
predstavujú výkon vlastníckeho práva navrhovateľa a ako také nemôžu byť považované za konanie v
rozpore s dobrými mravmi.

Pokiaľ odporkyňu 3 súd zaviazal uhradiť na účet štátu trovy štátu 19,92 Eur, jedná sa podľa nej o
nesprávnu aplikáciu § 148 ods. 1 O.s.p. V súčasnosti nie je súdom uložená žiadna povinnosť a preto
nie je možné ani len uvažovať o tom, či je alebo nie je v konaní ne/úspešná. Ona si pritom vyživovaciu
povinnosť voči navrhovateľovi riadne plní.

Navrhovateľ vo svojom písomnom vyjadrení k doručenému odvolaniu odporcov 1 a 2 uviedol, že s
ich odvolaním proti výroku o náhrade trov konania nesúhlasí, pričom navrhuje, aby mu súd nevyhovel
a naopak, aby vyhovel odvolaniu navrhovateľa v celom rozsahu. Poukázal na to, že jeho súdom
ustanovená opatrovníčka je dobre znalá pomerov v rodine navrhovateľa a pred podaním návrhu

konzultovala tento postup s manželkou navrhovateľa. Opatrovníčka je pritom spôsobilá na právne
úkony a k svojmu konaniu nepotrebuje žiadne riadenie inej osoby. To, že odporkyňa 3 prejavila ochotu
prispievať navrhovateľovi nedokazuje, že je opatrovníčka ňou riadená, resp. že návrh bol podaný z jej
iniciatívy. Odporkyňa 3 pritom nemá žiadne finančné povinnosti ako to tvrdia odporcovia 1 a 2, o ktorých
zatiaľ nerozhodol žiadny súd. Finančné povinnosti všetkých odporcov sú dané Zákonom o rodine.

Nakoľko odporcovia 1 a 2 nemali nikde zadefinované konkrétne finančné povinnosti voči navrhovateľovi,
bola opatrovníčka nútená v záujme vyriešenia situácie podať návrh na určenie výživného pre rodiča. K
podaniu návrhu ju presvedčil absolútny nezáujem odporcov 1 a 2 poskytnúť pomoc vlastnému otcovi a to
napriek osobnej výzve odporcov na mimosúdnu dohodu o dobrovoľnom prispievaní na jeho nevyhnutné
životné potreby. Zdôraznila, že podľa napadnutého rozsudku nebolo výživné určené ani jednému z

odporcov, teda na každého z nich možno hľadieť ako na úspešného a je teda absurdné požadovať
náhradu trov konania od odporkyne 3 - nie je na to žiaden dôvod. Poukaz na ust. § 147 ods. 1 O.s.p.
neobstojíajenesprávny,keďžetotoustanovenieriešiinésituácie.Naviacpredzačatímsúdnehokonania
sa opatrovníčka snažila všetky deti navrhovateľa presvedčiť o tom, aby sa dohodli mimosúdne, bola
však úspešná len u odporkyne 3, ktorá plnila dobrovoľne. K podozreniu odporcov 1 a 2, že odporkyňa

3 financuje poskytovanie právnej pomoci za opatrovníčku navrhovateľa uviedol, že skutočne nevidí
dôvod, prečo sa odporcovia 1 a 2 znižujú k urážaniu opatrovníčky, čo sa týka jej majetkových pomerov
a považuje to minimálne za neslušné. I keď je zrejmé, že súdne konanie nie je lacnou záležitosťou,
opatrovníčka si je vedomá toho, že len touto formou môže navrhovateľovi účinne pomôcť. Náklady nastarostlivosť o navrhovateľa nie sú vecou len odporkyne 3, keďže v zmysle ustanovení Zákona o rodine
sú všetky deti povinné prispievať na navrhovateľa za splnenia zákonných podmienok. Pokiaľ odporcovia
1a2tvrdia,ženavrhovateľbysadomáhalvočiodporkyni3vráteniadaru,ideočistohypotetickétvrdenie.

Naopak opatrovníčka navrhovateľa je presvedčená, že navrhovateľ určite by požadoval vrátiť dary od
odporcov 1 a 2, keďže by bol z ich správania sklamaný, po všetkom, čo pre nich v živote aj spolu s
manželkou urobili. Je preto toho názoru, že odporcovia 1 a 2 momentálne voči navrhovateľovi porušujú
dobré mravy obzvlášť hrubým spôsobom.

K doručenému odvolaniu odporkyne 3 navrhovateľ nemal výhrady. Je tiež toho názoru, že súd mal
konať s odporkyňou 3 ako s účastníčkou konania a nekonal tak. Súhlasí s názorom odporkyne 3,
že na základe vykonaného dokazovania nie je možné dospieť k názoru, že by zo strany odporkyne
3 a už vôbec nie navrhovateľa išlo o konanie v rozpore s dobrými mravmi s následkom zamietnutia
návrhu vo vzťahu k odporcom 1 a 2. Vyjadril tiež súhlas s nesprávnym posúdením primeranej výšky zo
strany prvostupňového súdu, nakoľko navrhovateľ skutočne nikdy nežiadal nadštandard, ale len úhradu

základných životných potrieb.

Odporcovia 1 a 2 vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu odporkyne 3 uviedli, že podľa ich
názoru odporkyňa bola vlastne v konaní zvýhodnená, keďže súd neurčil jej vyživovaciu povinnosť voči
navrhovateľovi, pričom tento nedostatok sa dá odstrániť v rámci odvolacieho konania a doplniť tak, že

bude zaviazaná prispievať na výživu navrhovateľa sumou 450,- Eur. Aj v ďalších častiach odvolania
odporkyňa 3 argumentuje ako opatrovníčka navrhovateľa. K otázke ne/zvýhodnenia jednotlivých
odporcov zabúda na to, že cena za polovicu nehnuteľnosti bola stanovená ako administratívna cena
pre účely poplatkové, pričom trhová hodnota daru bola niekoľkokrát vyššia. Rovnakej chyby sa dopúšťa
odporkyňa 3 aj pri hodnotení kúpnej zmluvy, kedy cena ustálená znalcom rovnako neodráža trhovú

hodnotu podielu polovice predávanej nehnuteľnosti. Korektné je, že odporkyňa 3 priznala, že rodičia
jej dali aj peňažný dar vo výške 86.490,- Sk, avšak neuviedla, že dostala ďalší peňažný dar vo výške
50.000,- Sk dňa 29.9.2002, o čom je listinný dôkaz založený v spise. Ďalší problém odporkyne 3
spočíva v tom, že nezdokumentovala akým spôsobom disponovala s peňažnými prostriedkami na
účtoch a vkladných knižkách rodičov. Ak by bol otec zdravý a dokázal by racionálne uvažovať, určite

by zažaloval odporkyňu 3 o príslušné sumy z dôvodu neplnenia jej vecného bremena, resp. pre jej
neochotu platiť pobyt navrhovateľa v akomkoľvek zariadení. Odporcovia 1 a 2 pokiaľ mohli, tak boli
v kontakte s rodičmi, t.j. aj s navrhovateľom, pričom rešpektovali, že bol pozbavený spôsobilosti na
právne úkony a za opatrovníčku mu bola ustanovená odporkyňa 3. Rešpektovali tiež dôsledky vecného
bremena a osobného záväzku v kúpnej zmluve. Odporkyňa 3 konala bez konzultácie s odporcami

1 a 2, sama rozhodla o umiestnení navrhovateľa v zariadení F. Piešťany, n.o., pričom bola výlučne
sama uzrozumená s výškou doplatku, čo s odporcami 1 a 2 vôbec nekonzultovala a o jej rozhodnutí
vôbec nevedeli. Odporcovia 1 a 2 tiež uviedli, že pravidelne otca navštevovali a aj navštevujú. Podľa
nich odporkyňa 3 sa nemôže zbaviť záväzku všestranne sa starať o navrhovateľa, ani ho preniesť na
odporcov 1 a 2, či už celkom alebo sčasti. Vyslovili vieru, že aj odvolací súd si uvedomí o čo vlastne

odporkyni 3 ide a presun starostlivosti a zodpovednosti odporkyne 3 voči navrhovateľovi na odporcov 1
a 2 nedovolí. Navrhli preto, aby odvolací súd vo vzťahu k odporcom 1 a 2 rozsudok súdu prvého stupňa
ako vecne správny potvrdil a zaviazal odporkyňu 3 k úhrade všetkých trov odvolacieho konania, keďže
je plne zodpovedná za predmetné konanie, ktorým sa chce čiastočne zbaviť finančných nákladov pri
starostlivosti o navrhovateľa a tieto náklady preniesť na odporcov 1 a 2.

Odporkyňa 3 vo svojom písomnom vyjadrení k doručenému odvolaniu odporcov 1 a 2 uviedla,
že sa v plnej miere pridržiava svojho odvolania, ktorým napadla rozsudok v celom rozsahu s
tým, že výrok o náhrade trov konania nadväzuje na rozhodnutie vo veci samej. Podľa nej u
neúspešného navrhovateľa sú jednoznačne dané dôvody hodné osobitného zreteľa (nedostatok

finančných prostriedkov, nemajetnosť a nepriaznivý zdravotný stav), pre ktoré súd odporcom 1 a 2
nepriznal náhradu trov konania. Prvostupňový súd teda rozhodol správne, keď podľa § 150 ods. 1 O.s.p.
odporcom 1 a 2 náhradu trov konania nepriznal. Pokiaľ ide o tvrdenie, že súd mal zaviazať odporkyňu
3 na náhradu trov konania odporcom 1 a 2 v zmysle § 147 ods. 1 O.s.p., toto tvrdenie nemá oporu v
zákone, jedná sa len o špekuláciu, ktorej cieľom je dostať odporkyňu 3 do finančných ťažkostí. Citované

ustanovenie nerieši celkovú náhradu trov konania a neexistuje žiadny skutkový dôvod pre jeho aplikáciu
v danom prípade. Odvolanie odporcov 1 a 2 preto považuje za nedôvodné.K doručenému odvolaniu navrhovateľa odporkyňa 3 zaujala stanovisko, že sa stotožňuje s tým, že
napadnutý rozsudok je nesprávny vo všetkých jeho výrokoch, v ktorom zmysle podala i ona svoje
odvolanie, ktorého rozsahu aj obsahu sa pridržiava.

Dopĺňacím rozsudkom prvostupňový súd na pokyn odvolacieho rozhodol, že odporkyňa 3 je povinná
prispievať na výživu navrhovateľa sumou 67,50 Eur mesačne, vždy do 5. dňa v mesiaci vopred k rukám
navrhovateľa s účinnosťou od 5.6.2012. Nedoplatok na zročnom výživnom za obdobie od 5.6.2012
do 30.9.2014 v sume 1.881,- Eur uložil odporkyni 3 povinnosť zaplatiť navrhovateľovi do 30 dní od

právoplatnosti rozsudku.

Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil aplikáciou ust. § 166 ods. 1, 2, 3 O.s.p., ako i ust. § 66,
§ 67 ods. 1 a 2, § 77 ods. 1 veta prvá a druhá Zákona o rodine. Z vykonaného dokazovania mal
súd za preukázané, že zvýšené náklady na starostlivosť o navrhovateľa v sume 800,- Eur mesačne a
zároveň jeho príjem vo výške 349,10 Eur mesačne preukazujú potrebu navrhovateľa byť vyživovaný zo

strany odporkyne 3. Bolo pritom preukázané, že manželka navrhovateľa nemôže z finančných dôvodov
plniť svoju prednostnú vyživovaciu povinnosť voči nemu a preto nastúpila vyživovacia povinnosť
navrhovateľovho dieťaťa. Výšku výživného súd stanovil na sumu 67,50 Eur mesačne, keď mal za to,
že v možnostiach a schopnostiach odporkyne 3 takúto sumu mesačne platiť, pričom vychádzal z toho,
že odporkyňa 3 nenamietala voči podstatne vyššiemu výživnému 150,30 Eur mesačne, ktorým bola

zaviazaná rozsudkom zo dňa 22.4.2013 tým, že voči nemu nepodala odvolanie. Súd ale odporkyňu 3
vyšším výživným ako 67,50 Eur mesačne zaviazať nemohol, nakoľko túto sumu výživného od odporkyne
3 požadoval v návrhu navrhovateľ, pričom ide o plnoletú osobu a súd je petitom viazaný. V dôsledku
určenia výživného od podania návrhu súd vyčíslil nedoplatok na výživnom za obdobie od 5.6.2012,
30.9.2014 v sume 1.881,- Eur mesačne s tým, že nedoplatok je odporkyňa 3 povinná zaplatiť do 30 dní

od právoplatnosti rozsudku, pričom z dôvodu výšky nedoplatku súd lehotu predĺžil na 30 dní.

Proti tomuto dopĺňaciemu rozsudku podali odvolanie všetci odporcovia 1, 2 a 3.

Odporcovia 1 a 2 sa podaným odvolaním domáhali, aby odvolací súd podľa § 220 O.s.p. dopĺňací

rozsudok zmenil tak, že odporkyňu 3 zaviaže prispievať na navrhovateľa sumou 450,- Eur mesačne
od 5.6.2012 a zároveň rozhodne o výške nedoplatku na zročnom výživnom a spôsobe jeho platenia,
tiež žiadali, aby odvolací súd zaviazal odporkyňu 3 k náhrade trov právneho zastúpenia za predmetné
konanie. S poukazom na § 153 ods. 2 O.s.p. považujú rozhodnutie súdu za nesprávne, keďže súd v
danom prípade mohol prekročiť návrh a prisúdiť navrhovateľovi od odporkyne 3 viac, keďže z právneho

predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi, na čo poukázal aj krajský súd vo
svojom predchádzajúcom uznesení. Vzhľadom na to je nesprávny názor prvostupňového súdu, že súd
nemohol odporkyňu 3 zaviazať vyšším výživným ako 67,50 Eur z dôvodu, že ide o plnoletú osobu a súd
je petitom viazaný. Naopak prvostupňový súd bol nielen oprávnený, ale aj povinný zaviazať odporkyňu
3 na platenie výživného v prospech navrhovateľa minimálne vo výške 450,- Eur, pretože táto výška plne

zodpovedá jeho potrebám a rovnako aj možnostiam a schopnostiam odporkyne 3, ale aj jej manžela,
na ktorého sa taktiež vzťahuje osobný záväzok starostlivosti o ich rodičov.

Dňa 8.7.2014 teda po uplynutí im odvolacích lehôt odporcovia 1 a 2 prostredníctvom svojho advokáta
doručili do spisu doplnenie odvolania, v ktorom požiadali, aby Krajský súd v Trnave overil situáciu a

doplnil dokazovanie dopytom na Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Trnava, či odporkyňa 3 poberala
príspevok za opatrovanie navrhovateľa, v akej výške a odkedy, či poberala príspevok za opatrovanie v
čase, keď bol navrhovateľ umiestnený v zariadení F. B., n.o., a či príspevok poberala oprávnene a kto a
kedy žiadal o poskytnutie príspevku za opatrovanie navrhovateľa, kto a kedy žiadal o zvýšenie príspevku
na opatrovanie navrhovateľa od 1.7.2014 a aké nedostatky predmetná žiadosť o zvýšenie príspevku

obsahovala. Overenie vyššie uvedených skutočností podľa odporcov 1 a 2 bude mať významný dosah
na právne posúdenie konania odporkyne 3. Odporcovia 1 a 2 týmto doplnením odvolania reagovali na
telefonát pracovníčky Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Trnava zo dňa 23.6.2014, ktorá sa chcela
kontaktovať s navrhovateľom za účelom doplnenia žiadosti o zvýšenie príspevku na opatrovanie od
1.7.2014.

Odporkyňa 3 sa odvolaním podaným proti dopĺňaciemu rozsudku domáhala, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom zmenil tak, že odporcom 1, 2 a 3 uloží povinnosť
prispievať na výživu navrhovateľa s účinnosťou od 5.6.2012 na označený účet navrhovateľa odporcu1 v sume 270,- Eur, odporcu 2 v sume 112,50 Eur a odporkyňu 3 v sume 67,50 Eur, vždy do 5. dňa
v mesiaci vopred s tým, že odporcom 1 a 2 zároveň uloží uhradiť nedoplatok na zročnom výživnom
na označený účet do 30 dní od právoplatnosti rozsudku, konkrétne odporcu 1 vo výške 6.480,- Eur a

odporcu 2 v sume 2.700,- Eur. Ako odvolací dôvod uviedla dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.,
že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Za
nesprávny označila záver súdu, že jej nedoplatok na výživnom je 1.181,- Eur, keďže to nezodpovedá
skutočnosti a je to v rozpore s vykonaným dokazovaním. Odporkyňa 3 si totiž voči navrhovateľovi riadne
avčasdobrovoľneplnívyživovaciupovinnosťapretojejnevznikolžiadnynedoplatokapretopovažujeza

nedôvodný návrh aj v časti určenia povinnosti prispievať na výživu navrhovateľa od 5.6.2012. Napadnutý
výrok dopĺňacieho rozsudku teda nezodpovedá vykonanému dokazovaniu a zaväzuje odporkyňu 3 na
povinnosť, ktorá je z jej strany splnená.

Pokiaľ odporcovia 1 a 2 vo svojom doplnení odvolania tvrdia, že ona odporkyňa 3 mala neoprávnene
poberať príspevok za opatrovanie navrhovateľa, túto okolnosť jednoznačne popiera, príspevok za

opatrovanie navrhovateľa nepoberala a nepoberá. Predložila o tom potvrdenie Úradu práce, sociálnych
vecíarodinyvTrnavezodňa10.9.2014,ktoré potvrdzuje,ženepoberalaanepoberápeňažnýpríspevok
za opatrovanie navrhovateľa.

Navrhovateľ vo svojom písomnom vyjadrení k doručenému odvolaniu odporcov 1 a 2 podanom

prostredníctvom advokátky opatrovníčky uviedol, že s ich odvolaním nesúhlasí, keďže vychádza
z mylného názoru odporcov 1 a 2, že nie sú povinní plniť si svoju vyživovaciu povinnosť voči
navrhovateľovi, hoci táto vyplýva priamo z nimi citovaných kogentných ust. § 66 a § 67 Zákona o rodine.
Ak by súd mal akceptovať názor odporcov 1 a 2, že celé výživné by malo ísť na ťarchu len odporkyne
3 znamenalo by to, že odporcovia 1 a 2 buď nie sú schopní samostatne sa živiť alebo ich majetkové

a príjmové pomery sú veľmi nepriaznivé, pričom ale opak týchto skutočností bol v konaní preukázaný.
Jedinou možnosťou ako by sa odporcovia 1 a 2 mohli zbaviť svojej zákonnej vyživovacej povinnosti je
účinná aplikácia § 75 ods. 2 Zákon o rodine, čo ale v danom prípade neprichádza do úvahy, nakoľko k
porušeniu dobrých mravov zo strany navrhovateľa preukázateľne nikdy nedošlo, ani to odporcovia 1 a
2 netvrdili. Je toho názoru, že ak v danom prípade prichádza k porušovaniu dobrých mravov, tak je to

práve zo strany odporcov 1 a 2, ktorí odmietajú prispievať na výživu navrhovateľa, ktorá by zabezpečila
len jeho základné potreby. Je toho názoru, že odvolací súd by mal vyživovacou povinnosťou zaviazať
všetky deti a preto odvolanie odporcov 1 a 2 považuje za nedôvodné.

K doručenému odvolaniu odporkyne 3 proti dopĺňaciemu rozsudku navrhovateľ uviedol, že k nemu nemá

žiadne námietky a potvrdzuje skutočnosti uvedené v jej odvolaní. Je pravdou, že odporkyňa 3 ako jediné
z detí navrhovateľa si plnila a plní svoju vyživovaciu povinnosť a voči navrhovateľovi preto jej nevznikol
žiaden nedoplatok. Návrh voči nej smeroval len z dôvodu, aby bola vymedzená a určená jej vyživovacia
povinnosť pomerne k vyživovacej povinnosti ostatných detí navrhovateľa. V petite návrhu sa nežiada od
odporkyne uhradiť nedoplatok na výživnom. Odvolaniu odporkyne 3 teda navrhuje vyhovieť.

Odporkyňa 3 vo svojom písomnom vyjadrení k doručenému odvolaniu odporcov 1 a 2 proti dopĺňaciemu
rozsudku uviedla, že s ním nesúhlasí s tým, že ich právna argumentácia je v rozpore s § 67 ods. 1 a §
75 ods. 1 Zákona o rodine, dopĺňací rozsudok považuje za správny a preto ho odvolaním nenapadla.
Tvrdenie odporcov, že odporkyňa 3 mala byť zaviazaná na plnenie výživného v prospech navrhovateľa

minimálnevovýške450,-EurmesačnenemáoporuvžiadnomustanoveníZákonaorodine.Zožiadneho
ustanovenia nevyplýva, že v prípade zamietnutia návrhu vo vzťahu k niektorému dieťaťu jeho eventuálny
podiel sa má pripočítať k podielu odporcu, ktorý bol na plnenie vyživovacej povinnosti zaviazaný.
Argumentácia odporcov 1 a 2 je tiež v priamom rozpore s § 75 ods. 1 Zákona o rodine. Z vykonaného
dokazovania vyplýva, že suma 67,50 Eur, ktorou bola zaviazaná zodpovedá odôvodneným potrebám

oprávneného, ako i jej schopnostiam, možnostiam a majetkovým pomerom, ako i pomeru v akom majú
ostatné deti plniť.

Taktiež odporcovia 1 a 2 predložili písomné vyjadrenie k doručenému odvolaniu odporkyne 3 proti
dopĺňaciemu rozsudku. Vyslovili názor, že odporkyňa 3 zrejme nechtiac poukázala na základný problém

konania spočívajúci v odpovedi na otázku „koho záujmy vlastne chráni opatrovníčka zastúpená
advokátkou?..“. Zdôraznili, že predmetné konanie nevzniklo z potrieb navrhovateľa, ale z iniciatívy a v
záujme odporkyne 3. Opätovne poukázali na podľa nich logické a cieľavedomé kroky, ktoré odporkyňa
3 vykonala v záujme dosiahnutia cieľa a to pozbavenie spôsobilosti na právne úkony navrhovateľa ,ustanovenie mu opatrovníčky, následne odporkyňa 3 bola hybnou silou, ktorá zabezpečila vypracovanie
návrhu a majú podozrenie, že odporkyňa 3 aj finančne pokrýva právnu pomoc za opatrovníčku
navrhovateľa,keďžeonabysitonemohladovoliť.Opatrovníčkanepodanímodvolaniaprotidopĺňaciemu

rozsudku potvrdila ich podozrenie, že háji výlučne záujem odporkyne 3 a nie záujem navrhovateľa, čím
u opatrovníčky dochádza zjavne ku kolízii záujmov. S poukazom na § 67 ods. 1 Zákona o rodine ako na
to odkázal odvolací súd opatrovníčka pri dôslednom hájení záujmov navrhovateľa sa mala domáhať voči
odporkyni 3 zvýšenia výživného na celkovú sumu 450,- Eur. Vzhľadom na to je zrejmé, že odporkyňa
3 je zodpovedná za trovy predmetného konania podľa § 147 ods. 1 O.s.p., pretože svojím postupom

ich zavinila. Žiadajú preto, aby odporkyňa 3 bola zaviazaná k úhrade všetkých trov konania a právneho
zastúpenia, ktoré vyčíslili u odporcu 1 vo výške 4.032,47 Eur a u odporcu 2 vo výške 3.036,71 Eur.

V priebehu odvolacieho konania právna zástupkyňa opatrovníčky navrhovateľa predložila do spisu
podanie označené zmena návrhu na začatie konania (č.l. 488 spisu). Poukázala na to, že v priebehu
konania došlo k novej skutočnosti - právnej udalosti - úmrtiu manželky navrhovateľa pani S. N., dňa

XX.X.XXXX, v dôsledku čoho navrhovateľ prostredníctvom opatrovníčky požiadal o vdovecký dôchodok
a tento mu bol priznaný vo výške 117,50 Eur, čím došlo k zvýšeniu jeho príjmu na sumu 486,60 Eur. Na
základe toho navrhovateľ nepotrebuje od 15.8.2014 na svoju výživu doplatiť zo strany detí sumu 450,-
Eur mesačne ako pôvodne žiadal v návrhu na začatie konania, ale len 332,50 Eur. Vzhľadom na to sa
navrhovala, aby súd v zmysle § 95 ods. 1 O.s.p. rozhodol o zmene podaného návrhu na začatie konania

s tým, že odporcovia 1, 2 a 3 sú povinní prispievať na výživu navrhovateľa s účinnosťou od 15.8.2014
zmenenou sumou, odporca 1 vo výške 199,50 Eur, odporca 2 vo výške 83,13 Eur a odporkyňa 3 vo
výške 49,87 Eur (podľa obsahu ide o čiastočné späťvzatie návrhu od uvedeného dátumu).

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že všetky odvolania boli

podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenými osobami - účastníkmi konania (§ 201 O.s.p.), proti
rozhodnutiam, proti ktorým je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že všetky
odvolania majú zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolatelia použili zákonom
prípustné odvolacie dôvody v zmysle § 205 ods. 2 O.s.p., preskúmal obe napadnuté rozhodnutia v
medziach daných dôvodmi odvolaní bez ohľadu na ich rozsah, keďže v danom prípade z právneho

predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi (§ 212 ods. 1 a ods. 2 písm. d) v
spojení s § 67 ods. 1 Zákona o rodine), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods.
2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolania účastníkov sú sčasti dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa i v spojení s dopĺňacím rozsudkom s použitím ust. § 221 ods.
1 písm. f) i h) O.s.p. zrušiť a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Z podaného návrhu je zrejmé, že predmetom daného konania je určenie vyživovacej povinnosti detí
(odporcov 1, 2 a 3) voči rodičovi (navrhovateľovi) v zmysle § 66 a nasl. Zákona o rodine. Predmetom
odvolacieho konania, s poukazom na spôsob rozhodnutia vo veci výrokmi napadnutých rozsudkov, s
ohľadom na dôvody odvolania uplatnené odvolateľmi je posúdenie, či prvostupňový súd rozhodol vo

veci správne, ak návrh voči odporcom 1 a 2 zamietol a k náhrade výživného na navrhovateľa zaviazal
len odporkyňu 3 v sume 67,50 Eur, pričom jej zároveň uložil uhradiť i určený nedoplatok, k náhrade
trov konania štátu zaviazal odporkyňu 3 a vyslovil, že účastníci (navzájom) nemajú právo na náhradu
trov konania.

Vyživovacia povinnosť detí k rodičom je upravená v § 66 a § 67 Zákona o rodine.

V zmysle § 66 Zákona o rodine deti, ktoré sú schopné samy sa živiť, sú povinné zabezpečiť svojim
rodičom primeranú výživu, ak to potrebujú.

Podľa § 67 ods. 1 Zákona o rodine každé dieťa plní vyživovaciu povinnosť voči rodičom v takom rozsahu
aký zodpovedá pomeru jeho schopností, možností a majetkových pomerov schopnostiam, možnostiam
a majetkovým pomerom ostatných detí. Podľa ods. 2 vyživovacia povinnosť medzi manželmi a
poskytovanie príspevku na výživu rozvedenému manželovi predchádza vyživovacia povinnosť detí voči
rodičom.

Základné pravidlá pre určenie výšky výživného sú obsiahnuté v § 75 Zákona o rodine podľa ods. 1
ktorého pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti,
možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinnéhoprihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku,
majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba
berie. Podľa ods. 2 výživné nemožno priznať, ak by bolo v rozpore s dobrými mravmi; to neplatí, ak ide

o výživné pre maloleté dieťa.

Z toho, čo dosiať vyšlo v konaní najavo vyplýva, že skôr ako súd vo veci samej bude môcť spravodlivo
rozhodnúť rozsudkom, musí vyriešiť a zodpovedať niekoľko predbežných parciálnych otázok.

Predovšetkým odporcovia 1 a 2 v priebehu celého konania argumentujú tým, že vyživovaciu povinnosť k
navrhovateľovi má iba odporkyňa 3 a táto jej vyplýva z osobného záväzku, ktorý prijala v kúpnej zmluve
zo dňa 24.9.2002 spísanej vo forme notárskej zápisnice, ktorou rodičia odporcov (navrhovateľ a jeho
manželka) predali odporkyni 3 a jej manželovi polovicu nehnuteľností - rodinného domu a priľahlých
pozemkov. Súčasťou tejto zmluvy v bode IV. je dojednanie vecného bremena: „Účastníci zmluvy sa
ďalej dohodli na zriadení vecného bremena v prospech O. N. a jeho manželky S. N., rod. W., ktoré

bude spočívať v ich práve bezplatne bývať v prevádzanom rodinnom dome až do ich smrti a celé tieto
prevádzané nehnuteľnosti užívať v doterajšom rozsahu a povinnosťou kupujúcich bude toto ich právo
rešpektovať a umožniť jeho plnenie. V prípade, že si to vyžiada zdravotný stav, alebo vek O. N. a jeho
manželky S. N., rod. W., zaväzujú sa kupujúci v rámci vecného bremena poskytnúť im stravovanie,
pranie, žehlenie, upratovanie a akúkoľvek inú potrebnú pomoc a starostlivosť vrátane zabezpečenia

lekárskej starostlivosti a liekov a po ich smrti im vystrojiť dôstojný pohreb.“

V zmysle § 151n Občianskeho zákonníka vecné bremená obmedzujú vlastníka nehnuteľnej veci v
prospech niekoho iného tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Práva
zodpovedajúce vecným bremenám sú spojené buď s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti alebo patria

určitej osobe. Podľa ods. 2 vecné bremená spojené s vlastníctvom nehnuteľnosti prechádzajú s
vlastníctvom veci na nadobúdateľa. Podľa § 151o ods. 1 posledná veta Občianskeho zákonníka na
nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecným bremenám je potrebný vklad do katastra nehnuteľností.

Z vyššie citovaného vyplýva, že vecným bremenom v danom prípade bolo iba obmedzenie odporkyne 3

a jej manžela ako vlastníkov nehnuteľnosti v prospech navrhovateľa a jeho manželky tak, že boli povinní
trpieť bezplatné bývanie a užívanie danej nehnuteľnosti rodičmi odporkyne 3. K tomu bol v predmetnej
zmluve pripojený osobný záväzok kupujúcich, ktorý už nie je vecným bremenom a to poskytnúť rodičom
- predávajúcim za podmienky, že si to vyžiada ich zdravotný stav alebo vek pomoc a starostlivosť
(výslovne: stravovanie, pranie, žehlenie, upratovanie, zabezpečenie lekárskej starostlivosti a liekov)

a po smrti im vystrojiť dôstojný pohreb. Jedná sa o tzv. zaopatrovaciu zmluvu, ktorá nie je zákonom
osobitne upravená a je teda inominátnou zmluvou v zmysle § 51 Občianskeho zákonníka - zmluvou
nepomenovanou.

Z textu vyššie uvedeného dojednania ale vyplýva, že účastníci sa dohodli iba na bezplatnom bývaní a

užívaní navrhovateľa a jeho manželky na daných nehnuteľnostiach, pričom poskytovanie vymenovanej
pomociastarostlivostiužniejedohodnutéakobezplatnéalebobezodplatné,anizdojednanianevyplýva,
že toto má byť predávajúcim zo strany kupujúcich poskytované na náklady kupujúcich. Text dojednania
je potrebné vyložiť v súlade s jeho jazykovým vyjadrením a takto prejavenou vôľou strán (§ 35 ods. 2
O.s.p.) tak, že ak by zmluvné strany hodlali dojednať i poskytovanie vymenovanej pomoci a starostlivosti

bezodplatne alebo na náklady kupujúcich, bolo by to v texte výslovne dojednané, ako sa tomu stalo
v prípade vecného bremena bývania a užívania nehnuteľností. Z toho potom vyplýva, že na základe
predmetnej zaopatrovacej zmluvy odporkyni 3 (a jej manželovi) vznikol osobný záväzok poskytovať
rodičom pomoc a zabezpečovať starostlivosť, avšak nie zároveň hradiť jej náklady.

Odhliadnuc od vyššie uvedeného, vyživovacia povinnosť detí voči rodičom v zmysle citovaných
ustanovení Zákona o rodine vyplýva priamo zo zákona a žiadne zákonné ustanovenie neumožňuje zánik
vyživovacejpovinnostiniektoréhozdetíprevzatímvyživovacejpovinnostinasebazostranyinéhoz detí.
Vzhľadom na to je potom nutné uzavrieť, že vyživovacia povinnosť odporcov 2 a 3 voči navrhovateľovi
nezanikla a trvá.

Pri absencii osobitného dojednania uvedenú starostlivosť pritom mohla odporkyňa 3 (a jej manžel)
poskytovať rodičom buď priamo ona osobne, čo podľa výsledkov dokazovania i nejaký čas vykonávala,
alebo ju zabezpečiť prostredníctvom tretích osôb. To v akej podobe si odporkyňa 3 a jej manžel malipovinnosti vyplývajúce z ich osobného záväzku plniť bolo ovplyvňované meniacimi sa okolnosťami.
Vykonaným dokazovaním bolo pritom podľa názoru odvolacieho súdu dostatočným spôsobom
preukázané, že zabezpečenie starostlivosti o navrhovateľa vzhľadom na jeho diagnózu a zhoršujúci

sa zdravotný stav v poslednom období už nebolo možné zabezpečiť v domácom prostredí, keďže
podľa preukázaného vyžadoval 24-hodinovú a odbornú starostlivosť, čo odporkyňa 3 a jej manžel
i vzhľadom na to, že sú ešte v aktívnom veku, objektívne neboli schopní zabezpečiť a obec to
už odmietla. Jediným východiskom z danej situácie potom bolo zabezpečiť odbornú starostlivosť o
navrhovateľa v špecializovanom zariadení, do ktorého bol premiestnený. V tejto súvislosti je potrebné

poukázať na to, že prvostupňový súd svoje závery, na ktorých založil preskúmavané rozhodnutie, že
starostlivosť o navrhovateľa by bolo možné zabezpečiť aj v inom menej nákladom zariadení a preto
nebolo preukázané, že navrhovateľ je v požadovanom rozsahu odkázaný na výživu odporcov, bližšie
výsledkami vykonaného dokazovania nepodložil. Avšak z predložených dôkazov sa naznačuje opak,
že navrhovateľ je skutočne odkázaný na starostlivosť v tomto špecializovanom zariadení pre ľudí
trpiacich ochorením alzheimera, pričom v iných bežných zariadeniach odmietajú ľudí s týmto ochorením

prevziať. Pokiaľ sa ale odporcovia 1 a 2 domnievajú, že náklady na navrhovateľa sú zbytočne vysoké
a nadštandardné, nič im nebráni, aby sami vyhľadali iné zariadenie, kde budú ochotní navrhovateľa s
jeho diagnózou prijať a zároveň schopní zabezpečiť mu adekvátnu starostlivosť, a v ktorom budú úhrady
nižšie, pričom netreba opomenúť možnosť straty nároku na príspevok v sume 310,- Eur na navrhovateľa
z Trnavského samosprávneho kraja. Odporcovia 1 a 2 ale v tomto smere podľa obsahu spisu žiadnu

iniciatívu nevyvinuli.

Prvostupňový súd pri posudzovaní otázky, či požiadavka navrhovateľa na výživné voči odporcom nie/
je v rozpore s dobrými mravmi nesprávne na vec aplikoval § 3 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka,
keďže v danom prípade je potrebné aplikovať ako lex specialis ustanovenie § 75 ods. 2 Zákona o

rodine. Z citovaného ustanovenia pritom vyplýva, že právo oprávneného na výživné od povinného musí
byť v súlade s dobrými mravmi. Súd pritom skúma oprávnenie a nie povinnosť, tzn. že podľa tohto
ustanovenia nemožno priznať výživné pre rozpor s dobrými mravmi len v prípade ak preto existujú
dôvody na strane oprávneného. Ako dôvody pre nepriznanie výživného pre rozpor s dobrými mravmi
preto nemožno zohľadňovať dôvody na strane povinných. Odvolací súd je pritom toho názoru, že

nakladanie s predmetom svojho vlastníctva je základným oprávnením vlastníka (§ 123 OZ) a preto bez
ďalšieho nemôže byť výkon tohto práva považovaný za konanie v rozpore s dobrými mravmi.

Z dosiaľ vykonaného dokazovania vyplýva, že navrhovateľ a jeho manželka opakovane všetky svoje
tri deti - odporcov v priebehu svojho života obdarovávali, pričom z dosiaľ vykonaného dokazovania

nevyplýva, že súhrnná výška týchto darov by bola medzi deťmi diametrálne odlišná. Odvolatelia ale
namietali chyby a nedostatky vo výpočtoch prvostupňového súdu (ktorý v preskúmavanom rozsudku
dospel k záveru, že v neprospech odporcov 1 a 2 je čiastka 39.680,- Sk), s čím sa bude musieť
prvostupňový súd, ak to bude považovať naďalej za relevantné, s prihliadnutím na všetky námietky
účastníkov vysporiadať v ďalšom konaní.

Odhliadnuc od toho, nie obvyklé obdarovanie budúceho dediča za života poručiteľa zákon rieši v § 484
Občianskeho zákonníka tak, že pri dedení zo zákona sa dedičovi do jeho podielu započíta to, čo za
životaporučiteľaodnehobezplatnedostal,pokiaľnejdeobvyklédarovania. Zvyššiecitovanéhovyplýva,
že pokiaľ odporkyňa 3 podľa tvrdení odporcov 1 a 2 bola za života rodičov nedôvodne zvýhodnená

tým, že jej poskytli nie obvyklé dary v porovnaní s tým ako boli obdarovaní jej súrodenci, bude táto
skutočnosť zo zákona zohľadnená pri dedení. Je preto otázne, či je dôvod, aby táto skutočnosť bola
duplicitne zohľadňovaná i pri vyživovacej povinnosti detí voči rodičovi, či by bol takýto postup dôvodný
a spravodlivý.

S poukazom na vyššie uvedené bude potom nevyhnutné, aby prvostupňový súd otázku osobného
záväzku odporkyne 3 i otázku, či je požiadavka navrhovateľa na výživné od odporcov 1 a 2 v rozpore
s dobrými mravmi, opätovne v zmysle vyššie uvedeného vyhodnotil. Až následne je potom možné
riešiť ďalšie parciálne otázky, predovšetkým bude treba zodpovedať, či za života manželky navrhovateľa
bola daná jej prednostná vyživovacia povinnosť voči navrhovateľovi, ak áno i v akom rozsahu (§ 67

ods. 2 Zákona o rodine). Za tým účelom bude musieť súd vykonať a vyhodnotiť dokazovanie ohľadne
jej príjmov, možností, schopností a majetkových pomerov, s prihliadnutím na jej odôvodnené výdavky
a až keď uzavrie, že manželka navrhovateľka nebola schopná zabezpečiť výživu na manžela, bude
dôvodným pristúpiť k posúdeniu vyživovacej povinnosti odporcov k navrhovateľovi. Tu bude potrebnévzhľadom na hypotézu cit. § 66 Zákona o rodine vyriešiť predovšetkým otázku, či navrhovateľ ako
rodič v celom rozhodnom období dosiaľ potreboval príspevok na primeranú výživu od svojich detí. Za
týmto účelom bude potrebné vykonať dokazovanie preukazujúce komplexne jeho majetkové pomery

od obdobia ako bol umiestnený do zariadenia až dosiaľ, najmä zistiť či a aké úspory mal navrhovateľ
(a jeho manželka) v peňažných ústavoch, prípadne v hotovosti, včítane dôchodku, prípadne či vlastnil
iný majetok a aké boli jeho potreby. Tiež bude potrebné zistiť akým spôsobom a v akom rozsahu boli
tieto finančné prostriedky použité na uspokojenie potrieb navrhovateľa. Následne súd uzavrie či, odkedy
a v akom rozsahu navrhovateľ potreboval príspevok na svoju primeranú výživu zo strany detí za celé

rozhodné obdobie.

Ak prvostupňový súd i túto parciálnu otázku zodpovie kladne, potom bude potrebné sa zaoberať tým, či
odporcovia ako deti navrhovateľa sú schopné samy sa živiť, čo v priebehu konania nebolo sporné, avšak
v priebehu odvolacieho konania odporkyňa 3 poukázala na to, že bola nútená ukončiť podnikateľskú
činnosť, jej manžel je nezamestnaný vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie bez nároku na

podporu, nepoberá dávky v hmotnej núdzi, rovnako ako ona, pričom dcére - študentke bolo priznané
sociálne štipendium (č.l. 452 spisu). I tieto skutočnosti bude musieť prvostupňový súd vyhodnotiť.

Následne bude musieť súd s poukazom na ust. § 67 ods. 1 Zákona o rodine vykonať dokazovanie
a ustáliť aké boli a sú možnosti, schopnosti a majetkové pomery každého z odporcov v celom

posudzovanom období i s prihliadnutím na ich prípadné zmeny, zistiť ich vzájomný pomer a určiť výšku
mesačnéhovýživnéhokaždémuznich.Popreukázanídoterajšíchplatiebzostranyodporcovtiežvyčísliť
výšku nedoplatku každého z nich.

Prvostupňový súd tiež rozhodne o čiastočnom späťvzatí návrhu navrhovateľom za obdobie od

15.8.2014, ktoré bolo predložené v priebehu odvolacieho konania (č.l. 488-489 spisu).

Žiada sa tiež dodať, že súd svojim postupom odňal odporkyni 3 právo konať pred súdom, ak
napriek výroku i výslovnému vyjadreniu odvolacieho súdu v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení, že
dochádza k zrušeniu celého rozsudku vo vzťahu ku všetkým odporcom (§ 212 ods. 2 písm. d) O.s.p. v

spojení s § 67 ods. 1 ZoR), nesprávne mal za to, že vec bola voči odporkyni 3 už právoplatne skončená,
ďalej konal len voči odporcom 1 a 2 a o povinnosti odporkyne 3 v novom rozsudku ani nerozhodol.

Už iba na okraj odvolací súd poznamenáva, že ak sa súd rozhodne na náhradu trov konania aplikovať
§ 150 ods. 1 O.s.p., výrok musí (vzhľadom na formuláciu tohto ustanovenia) znieť tak, že účastníkovi,

ktorému by inak nárok na náhradu trov konania vznikol, ich súd nepriznáva. Nesprávny je preto výrok
že účastníci nemajú právo na náhradu trov konania. Inak odvolacou argumentáciou k rozhodnutiu o
náhrade trov konania sa odvolací súd s poukazom na zásadu hospodárnosti konania nepovažoval za
potrebné zaoberať, bolo by to predčasné, keďže je viazaná na spôsob rozhodnutia vo veci samej, ktoré
bolo zrušené.

S poukazom na vyššie uvedené je zrejmé, že pred konečným rozhodnutím vo veci bude musieť byť
vykonané nielen rozsiahle dokazovanie, ale i široké právne vyhodnotenie na zodpovedanie vyššie
uvedených parciálnych otázok, z čoho vyplýva, že súdne konanie si vyžiada nemálo času ako i úkonov
zo strany súdu i účastníkov, ktorí všetci sú zastúpení advokátmi a ktorých trovy právneho zastúpenia

iba dosiaľ sa pohybujú u každého v tisíckach eur (až do 7.000,- Eur). Zo strany účastníkov je preto
rozumné zvážiť, či skutočne, ani za pomoci svojich advokátov, nedokážu dospieť k vzájomnej dohode a k
ukončeniupredmetnéhosporumimosúdneatakto„usporené“finančnéprostriedkyinvestovaťúčelnejšie
do zabezpečenia starostlivosti o chorého otca.

Keďže s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu prvostupňový súd neodôvodnením
preskúmavaného rozsudku zo všetkých vyššie uvedených hľadísk v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p.,
i nekonaním s odporkyňou 3, porušil právo účastníkov na spravodlivý proces a tým im odňal možnosť
konaťpredsúdomapretožezároveňnavecneaplikovalvšetkypríslušnévyššiecit.zákonnéustanovenia
a nadväzne v zmysle ich hypotéz i nedostatočne zistil skutkový stav, boli splnené podmienky, aby

odvolací súd, po vysporiadaní sa s relevantnými odvolacími dôvodmi odvolateľov vyššie, napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s dopĺňacím rozsudkom s použitím ust. § 221 ods. 1 písm. f) i
h) O.s.p. zrušil a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.Povinnosťou prvostupňového súdu bude opätovne vo veci vyživovacej povinnosti odporcov voči
navrhovateľovi konať, postupne zodpovedať vyššie vymenované parciálne otázky, v prípade potreby
doplniť dokazovanie, ktoré je potrebné vyhodnotiť jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach a na základe

jeho výsledkov opätovne vo veci rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ust. §
157 ods. 2 O.s.p. odôvodniť, pričom sa súd musí vysporiadať so všetkou relevantnou argumentáciou
účastníkov predostretou v priebehu konania.

V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 224 ods.

3 O.s.p.).

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.