Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 27, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 3CoE/174/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612200317
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Juraj Krupa
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5612200317.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS s. r. o., so
sídlom Astrová 2/A, 821 01 Bratislava, IČO: 45 869 464, právne zastúpeného spoločnosťou Lexpert
s.r.o., so sídlom Robotnícka 6, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 45 976 856, proti povinnému: F. O., nar.
XX.XX.XXXX, bytom Q. A. XXX, XXX XX Q. A., štátna občianka Slovenskej republiky, pre vymoženie
pohľadávky 2.466,33 Eur s príslušenstvom, trov predchádzajúceho konania a trov exekúcie, ktoré

exekučné konanie je vedené súdnym exekútorom JUDr. Eleonórou Noskovou, so sídlom Exekútorského
úradu J. č. X, XXX XX B. Bystrica, pod sp.zn. Ex 96/12, na základe odvolania oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 10Er/70/2012-17 zo dňa 29.02.2012, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 10Er/70/2012-17 zo dňa 29.02.2012 p
o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietol.

V odôvodnení okresný súd uviedol, že exekučným titulom, na základe ktorého oprávnený požiadal o
vykonanie exekúcie je rozhodcovský rozsudok STÁLEHO ROZHODCOVSKÉHO SÚDU zriadeného pri
ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., so sídlom Trnavská cesta 7, Bratislava. Okresný
súd v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku preskúmal žiadosť o udelenie poverenia, návrh

na vykonanie exekúcie a exekučný titul, pričom zistil taký rozpor so zákonom, pre ktorý nie je možné
žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia vyhovieť. Z pripojených listín, najmä rozhodcovského
rozsudku, Zmluvy o úvere, Obchodných podmienok pre úver a Všeobecných obchodných podmienok,
okresný súd zistil, že dňa 28.09.2007 bola medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným
uzatvorená Zmluva o úvere, na základe ktorej právny predchodca oprávneného poskytol povinnému
úver vo výške 2.655,51 Eur a povinný sa zaviazal poskytnuté finančné prostriedky splácať v pravidelných

mesačnýchsplátkach.Okresnýsúdprávnyvzťah,ktorývznikolnazákladepredmetnejzmluvyvyhodnotil
vzmysleust.§52anasl.Občianskehozákonníkaazákonač.634/1992Z.z.akospotrebiteľský,vktorom
mal postavenie spotrebiteľa povinný. Okresný súd ďalej preskúmal povahu rozhodcovskej doložky ako
zmluvnej podmienky zmluvy a zistil, že táto bola obsiahnutá v bode 3.6 zmluvy o úvere (a duplicitne
v bode 11.2 Všeobecných obchodných podmienok). Predmetná rozhodcovská doložka znemožňuje
spotrebiteľovi obrátiť sa s akýmkoľvek sporom na vecne a miestne príslušný všeobecný súd, keď všetky

spory v súvislosti s uzatvorenou spotrebiteľskou zmluvou bude podľa vopred pripravenej predtlače
dodávateľa prejednávať a rozhodovať rozhodcovský súd. Túto skutočnosť je potrebné považovať za
neprijateľnú podmienku, a to v neprospech spotrebiteľa. Nakoľko právnym predchodcom oprávneného
bola Poštová banka a.s., súd prihliadol aj na ustanovenia zákona vzťahujúce sa na vykonávanie
činnosti dodávateľa, a to predovšetkým § 93b zákona č. 483/2001 Z.z., z ktorého vyplýva bankám
povinnosť ponúknuť svojim klientom - spotrebiteľom návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. V

zmysle § 43a Občianskeho zákonníka má z návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy vyplývaťvôľa navrhovateľa - banky, aby bol v prípade prijatia návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy
spotrebiteľom takýmto návrhom viazaný a podrobil sa rozhodcovskému konaniu. Podľa § 44 ods.
1 Občianskeho zákonníka mlčanie alebo nečinnosť spotrebiteľa samy o sebe neznamenajú prijatie

návrhu banky na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva v bode 3.6 zmluvy o úvere
(a taktiež v bode 11.2 Všeobecných obchodných podmienok) však núti spotrebiteľa neodvolateľne sa
podrobiť predloženej rozhodcovskej doložke. Uvedená rozhodcovská doložka teda nie je ani návrhom
na uzavretie rozhodcovskej zmluvy tak, ako to vyplýva zo zákona o bankách v spojení s Občianskym
zákonníkom. Vzhľadom na uvedené vyhodnotil okresný súd predmetnú rozhodcovskú doložku ako

neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je neplatná. Na záver okresný súd uviedol, že
predpokladom na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie je existencia vykonateľného rozhodnutia
po materiálnej aj formálnej stránke. Súčasťou predpokladov na vykonateľnosť exekučného titulu je, že
exekučný titul bol vydaný orgánom na vydanie takéhoto rozhodnutia príslušným. Ak rozhodnutie vydal
nepríslušný orgán, ide o akt nulitný. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa naň akoby neexistoval,
preto okresný súd v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadosť o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie zamietol.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonom
stanovenej lehote odvolanie. Namietal, že okresný súd nebol oprávnený pri rozhodovaní o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie posudzovať platnosť rozhodcovskej zmluvy ako časti úverovej
zmluvy - právneho titulu nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom. Ide o hmotnoprávne posúdenie

právneho titulu (zmluvy o úvere) vo veci samej, na ktoré exekučný súd nemá zákonné oprávnenie.
Okresný súd nekonal ako exekučný súd, ale ako súd vyššej inštancie rozhodujúci o opravnom
prostriedku voči rozhodcovskému rozsudku. Hmotnoprávne meritórne preskúmal platnosť právneho
titulu nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom, ktorého súčasťou bola rozhodcovská doložka.
Takýto výklad § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku je nezákonný a protiústavný. Nesprávnym výkladom ustanovení Exekučného poriadku okresný
súd porušil právo oprávneného na súdnu ochranu, ktorého integrálnou súčasťou je v zmysle konštantnej
judikatúry ÚS SR aj právo na nútený výkon súdnych rozhodnutí a ostatných zákonom uznaných
exekučných titulov. Oprávnený ďalej uviedol, že zmluva o úvere bola uzatvorená dňa 07.12.2007,
ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 01.01.2008 nie

je možné aplikovať na vzťahy z predmetnej úverovej zmluvy. Toto tvrdenie podľa názoru oprávneného
nemôže spochybniť ani snaha o retroaktívne pôsobenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka,
či exemplifikatívne poňatie § 53 ods. 3 účinného v čase uzavretia zmluvy. Ak v práve existujú dve
základné modality - zákonom dovolené a zákonom zakázané, musíme pripustiť skutočnosť, že zákaz
musí byť jasný a účinný k presne určenému dňu, teda musí existovať časová hranica, kedy konanie

prechádza od dovoleného k zakázanému. Ak by tomu tak nebolo a pripustili by sme bezhraničný
výklad § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ktorý by sa vďaka slovu „najmä“ mohol aj v ďalekej
budúcnosti rozširovať o ďalšie neprijateľné podmienky, dosiahli by sme tak stav právnej neistoty.
S poukazom na znenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka oprávnený uviedol, že aj
keby bolo toto ustanovenie účinné už v čase uzavretia zmluvy o úvere, nezakladalo by neplatnosť

rozhodcovskej doložky ako takej a oprávnený by mal možnosť uplatniť svoje právo voči spotrebiteľovi na
rozhodcovskom súde. Prvostupňový súd nezohľadňuje procesnú pasivitu povinného v rozhodcovskom
konaní a starostlivosť s akou rozhodcovský súd napriek pasivite povinného v rozhodcovskom konaní
posúdil nárok oprávneného. Napriek pasivite povinného rozhodcovský súd v rámci rozhodovania o
žalobnom nároku prihliadal na ustanovenia príslušných právnych predpisov o ochrane spotrebiteľa. S

poukazom na skutočnosť, že v čase podania žaloby na rozhodcovskom súde bolo možné, vzhľadom
na pasivitu povinného, vydať v predmetnej veci platobný rozkaz, je možné za nerelevantný považovať
názor súdu prvého stupňa o neprimeranej vzdialenosti rozhodcovského súdu voči bydlisku povinného.
V tejto súvislosti oprávnený poukázal aj na písomnosť rozhodcovského konania a prípadnú možnosť
písomne podať návrh, aby sa určilo iné vhodné miesto konania na území Slovenskej republiky. V

prípade, ak by zmluva neobsahovala rozhodcovskú doložku a konanie by prebiehalo na všeobecnom
súde, okresný súd sa nevyjadril akú inú kvalitu či kvantitu by mali procesné práva povinného, v čom
rozhodcovský súd pochybil, v čom zasiahol do práv povinného, a v čom zasiahol do účinnej procesnej
obrany spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka, ktorá zakladá riešenie sporov pred rozhodcovským súdom
zabezpečuje rovnakú úroveň ochrany práv sporových strán, tak veriteľa ako aj spotrebiteľa, a táto

bola v predmetnom rozhodcovskom konaní aj riadne poskytnutá. Skutočnosť, že je vopred známykonkrétny rozhodcovský súd, ktorému sa majú spory predkladať, nepôsobí v neprospech spotrebiteľa,
ale naopak v jeho prospech, nakoľko už v čase podpisu rozhodcovskej doložky sa môže oboznámiť so
štatútom a rokovacím poriadkom rozhodcovského súdu a ďalšími pravidlami jeho fungovania. Vopred

známy rozhodcovský súd poskytuje spotrebiteľovi právnu istotu, že nebude účelovo menený. Oprávnený
poukázal na § 93b ods. 1 zákona o bankách, ktorý zakotvoval povinnosť bánk ponúknuť svojim klientom
neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z
obchodov budú rozhodované stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa zákona o rozhodcovskom
konaní. Oprávnený ďalej uviedol, že zmluva o úvere bola uzatvorená medzi povinným a oprávneným

- Poštovou bankou, a.s., teda podnikateľským subjektom, ktorý svoju činnosť vykonáva na základe
bankového povolenia Národnej banky Slovenska. Národná banka

Slovenska zároveň vykonáva dohľad nad činnosťou ostatných bánk. Z uvedeného je podľa názoru
oprávneného zrejmé, že Poštová banka, a.s. pri výkone svojej činnosti a pri poskytovaní svojich
produktov dodržiavala a dodržiava právne predpisy, ktorými je viazaná. Okresný súd svojím rozhodnutím
vytvoril právny stav, v zmysle ktorého oprávnenému odníma možnosť konať pred súdom a porušuje

jeho ústavné právo na súdnu ochranu, t.j. domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
zákonom ustanoveným postupom. Ak by si oprávnený uplatnil namiesto rozhodcovského súdu svoj
nárok na všeobecnom súde, pričom banka bola povinná podľa § 93b zákona o bankách ponúknuť
klientovi (spotrebiteľovi) neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy a rozhodcovskú
zmluvu s ním aj uzavrela, na všeobecnom súde povinného by mohlo dôjsť k situácii, že všeobecný

súd by na základe námietky žalovaného s poukazom na ustanovenie § 104 ods. 1 O.s.p. v spojení
s § 106 ods. 1 O.s.p. konanie zastavil a vec postúpil príslušnému rozhodcovskému súdu. V prípade
ak by následne v predmetnej veci rozhodol rozhodcovský súd a dlžník by aj napriek tomu pohľadávku
dobrovoľne neuhradil, veriteľ by bol nútený podať návrh na vykonanie exekúcie. Ak však exekučný súd
takto dojednanú rozhodcovskú doložku, v zmysle ktorej bola založená právomoc rozhodcovského súdu

a v zmysle ktorej rozhodcovský súd rozhodol, posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku a exekúciu
nepripustí, dôjde reálne k odňatiu práva veriteľa na súdnu ochranu. Exekučný súd svojím postupom
neopodstatnene nahrádza aktivitu, ktorá mala vychádzať zo strany povinného. Ten nevyužil procesné
práva, ktoré mu zákon v nachádzacom konaní priznával - nepodal žalobnú odpoveď ani žalobu proti
rozhodcovskému rozsudku; žiadnym spôsobom neprejavil vôľu napadnúť ani spochybniť rozhodcovský

rozsudok, a preto je nesprávne, aby takúto vôľu nahrádzal súd. Ani pozícia spotrebiteľa ako „slabšej“
strany nemôže v právnom štáte odôvodňovať popretie práva veriteľa na uspokojenie svojej pohľadávky
vyplývajúcej zo záväzku, ktorý na seba spotrebiteľ dobrovoľne prevzal. V tejto súvislosti oprávnený
poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 23 Cdo 4895/2009 zo dňa 28.04.2010. Na základe
vyššie uvedených skutočností oprávnený navrhol, aby sudca prvostupňového súdu v zmysle § 374

ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku odvolaniu oprávneného voči napadnutému rozhodnutiu v celom
rozsahu vyhovel, a aby poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie č. EX 96/12. V prípade, ak sudca
prvostupňového súdu odvolaniu oprávneného nevyhovie v celom rozsahu, oprávnený navrhuje, aby
odvolací súd v zmysle § 220 O.s.p. zmenil napadnuté rozhodnutie tak, že žiadosti súdneho exekútora
JUDr. Eleonóry Noskovej o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovie a súdneho exekútora

poverí vykonaním exekúcie alebo aby v zmysle § 221 ods. 1 O.s.p. napadnuté rozhodnutie v celom
rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Povinný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec v medziach podľa ust. § 212 ods.
1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p a uznesenie okresného súdu potvrdil

podľa § 219 O.s.p. ako vo výroku vecne správne rozhodnutie.

Je potrebné uviesť, že v predmetnej veci napadnuté rozhodnutie okresného súdu vydal vyšší súdny
úradník. V súvislosti s predložením veci Krajskému súdu v Žiline samosudkyňa okresného súdu uviedla,
že odvolaniu nemieni vyhovieť podľa § 374 ods. 4 O.s.p.Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené, a v plnom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu, pričom v podrobnostiach
naň odkazuje.

Na doplnenie považoval krajský súd za potrebné vysporiadať sa s námietkami oprávneného vyjadrenými
v podanom odvolaní, pričom vychádzal z princípu neúplnej apelácie - viazanosti odvolacieho súdu
rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.).

Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku ukladá exekučným súdom pri rozhodovaní o udelení
poverenia preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Súladom exekučného titulu so zákonom
pritom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu, ale aj to, či je na jeho základe možné

exekúciu vykonať, teda či tu nie sú také zákonné ustanovenia, ktoré by bránili vykonaniu exekúcie na
základe tohto exekučného titulu.

Takýmto ustanovením je aj ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré exekučnému
súdu oprávnenie preskúmať rozhodcovský rozsudok tak, ako by materiálne právoplatný nebol a z
hľadiska ustanovenia § 159 O.s.p. nie je ním viazaný. Exekučný súd teda môže skúmať (podľa §

45 ods. 2 aj bez návrhu), či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania
na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo ak odporuje dobrým mravom.
Nedovolenosť priznaného plnenia v žiadnom prípade nemožno odvodzovať len zo samotného výroku
rozhodnutia. Priznané plnenie totiž navonok vôbec nemusí vykazovať znaky protizákonnosti; spravidla
až z odôvodnenia rozhodnutia možno zistiť pochybenia v aplikácii hmotného, či dokonca aj procesného

práva. Nedovolenosť, nemožnosť a rozpor s dobrými mravmi sú pojmami hmotného práva a pri zisťovaní
takýchto nedostatkov exekučného titulu má exekučný súd plné oprávnenie „vstúpiť“ do rozhodnutia a
vyvodiť tomu zodpovedajúce závery.

Odvolací súd uvádza, že v danom prípade prvostupňový súd nevykonal prieskum právoplatného
rozhodcovského súdu v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní, t.j. neučinil

právny záver, že právoplatný rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania
plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom (hoci by
tak mohol učiniť za predpokladu, že rozhodcovská doložka je platná). K zamietnutiu žiadosti na
vydanie poverenia došlo z procesného dôvodu, a to že rozhodcovská doložka v úverovej zmluve ako
neprijateľná podmienka v spotrebiteľskej zmluve je absolútne neplatná, a teda pre nedostatok právomoci

rozhodcovského súdu vôbec rozhodcovský rozsudok vydať.

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom,
ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky), na
ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne.
Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej

zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku
v zmysle jeho nezáväznosti. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
vyžaduje účel právnej úpravy

premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie
práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a

povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.

Treba zdôrazniť, že právny vzťah založený medzi právnym predchodcom oprávneného - bankou
a povinným Zmluvou o úvere zo dňa 28.09.2007 bolo nutné posúdiť podľa ustanovení zákona
o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom do 31.12.2007. Uvedená právna úprava definuje
spotrebiteľský úver ako dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o

spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme /§ 2 písm. a)
zákona spotrebiteľských úveroch/ a zmluvu o spotrebiteľskom úvere ako zmluvu, ktorou sa veriteľ
zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom /§ 2 písm. b) zákonao spotrebiteľských úveroch/. Podľa § 3 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľom je fyzická
osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti
od formy poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. Podľa § 3 ods. 2

zákona o spotrebiteľských úveroch spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský
úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Právna regulácia zákona o
spotrebiteľských úveroch je špeciálnou úpravou zmluvy o úvere definovanej v Obchodnom zákonníka
vytvorená predovšetkým s ohľadom na špecifiká týkajúce sa ochrany spotrebiteľa.

Zmluva o úvere bola uzavretá medzi osobou, ktorá v rámci svojej podnikateľskej činnosti v čase

uzavretia zmluvy poskytovala úvery, a fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý úver (pôžička) na iný účel
ako je výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Povinný mal v zmysle ustanovení zákona o
spotrebiteľských úveroch v danom právnom vzťahu postavenie spotrebiteľa a z titulu tohto postavenia
požíval zákonom poskytnutú všeobecnú ochranu.

Z uvedeného vyplýva priama aplikovateľnosť ustanovení Občianskeho zákonníka v znení účinnom do
31.12.2007 (ďalej len „Občiansky zákonník“) týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa, a teda aj § 53 ods.

3, ktoré demonštratívnym výpočtom definuje jednotlivé druhy neprijateľných podmienok. Neprijateľnou
podmienkou nemusia byť výlučne ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy výslovne vymedzené v § 53 ods.
3 písm. a) až j) Občianskeho zákonníka. Práve naopak, neprijateľnou podmienkou môže byť akékoľvek
ustanovenie spotrebiteľskej zmluvy, pokiaľ spĺňa všeobecnú charakteristiku zadefinovanú v § 53 ods.
1 Občianskeho zákonníka. Odsek 4 uvedeného ustanovenia sankcionuje neprijateľnú podmienku jej

neplatnosťou.

Z uvedených skutočností vyplynulo právo súdu preskúmať dojednanú rozhodcovskú doložku z hľadiska
spotrebiteľsko-právnej ochrany.

Oprávnenie exekučného súdu skúmať rozhodcovskú doložku v tom smere, či nenapĺňa charakteristiku
neprimeranej podmienky spotrebiteľskej zmluvy, vyplýva aj z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej

únie vo veci C-40/08, podľa ktorého vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon
právoplatného rozhodcovského nálezu, vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí aj bez návrhu
posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim alebo
poskytovateľom so spotrebiteľom, ak je podľa vnútroštátnych pravidiel možné vykonať také posúdenie v
rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. Pokiaľ ide o neprimeranú doložku, prislúcha

tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že
tento spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný. V bode 34 označeného rozhodnutia sa stanovuje
súdu poverenému vykonaním právoplatného rozhodnutia povinnosť zabezpečiť absolútnu ochranu
spotrebiteľa, a to aj v prípade, že uvedený spotrebiteľ nepodal nijaký opravný prostriedok na účely
uplatnenia svojich práv a bez ohľadu na vnútroštátne procesné predpisy, v ktorých sa upravuje právna

sila rozhodnutej veci.

Rozhodcovská doložka v posudzovanej veci je zaradená v bode 3.6 Zmluvy o úvere zo dňa 28.09.2007,
ktorá predstavuje štandardnú formulárovú zmluvu. Rozhodcovská doložka bola dojednaná na vopred
vytlačenom tlačive pre neobmedzený počet klientov, a teda nie individuálne s povinným spolu s riadnym
poučením o následkoch uzavretia rozhodcovskej doložky. Absentuje poučenie spotrebiteľa o rozdieloch

medzi rozhodcovským a súdnym konaním. Rozhodcovská doložka splýva s ostatnými podmienkami v
štandardnej zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je však význam rozhodcovskej
doložky osobitný, pretože v prípade vzniku sporu rozhodne súkromná osoba o právach a právom
chránených záujmoch. Súd zastáva názor, že ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom
vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy, a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, je oprávnená

obava, že slabšia strana si svoj osud v závažnej veci, akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces,
nedokáže náležite naplánovať. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na
výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo
sa podrobiť všetkým podmienkam uzatvorenia zmluvy. Možnosť zmeny štandardných podmienok zo
strany spotrebiteľa je len iluzórna a je zrejmé, že ide o rovnosť len formálnu. Priemerný spotrebiteľ

má problém porozumieť a v krátkom čase sa zorientovať a zvážiť dôsledky vyplývajúce z rokovaciehoporiadku rozhodcovského súdu. Odvolací súd má vážne obavy, že priemerný spotrebiteľ rozsiahle
zmluvnépodmienkyvrátanerokovaciehoporiadkurozhodcovskéhosúduanilenneprečíta,aksaknemu
vôbec pri uzatváraní zmluvy dopracuje. Ten je pritom dôležitý na zváženie dôsledkov rozhodcovskej

doložky. Odvolací súd je presvedčený, že tak banky, ako aj nebankové inštitúcie majú prostriedky na to,
aby vysvetlili spotrebiteľovi vážne dôsledky rozhodcovského konania, poukázali na rozdiely s konaním
na všeobecnom súde a ponechali mu možnosť sa za primeraných okolností rozhodnúť (porov. § 90 ods.
3 zákona č. 492/2009 Z. z. o platobných službách).

Záver o neprimeranej a nekalej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky možno vyvodiť tiež zo

stanoviska Súdneho dvora vo veci C-243/08 zo dňa 04.07.2009 bod 40, v ktorom konštatuje, že vopred
stanovenápodmienka,ktoránebolaindividuálnedohodnutá,aktorápriznávaprávomocprevšetkyspory
vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa
všetky podmienky, aby mohla byť kvalifikovaná ako nekalá. Ak pôžička bola poskytnutá na základe
štandardnej formulárovej zmluvy, povinný ju mohol prijať ako celok vrátane všeobecných obchodných
podmienok a v nich obsiahnutej rozhodcovskej doložky alebo ju odmietnuť ako celok.

Primárnym základom záveru okresného súdu je neplatnosť samotnej rozhodcovskej doložky, s ktorým
konštatovaním sa na základe vyššie uvedeného stotožnil i odvolací súd. Neplatnosť rozhodcovskej
doložky následne spôsobila, že rozhodcovský rozsudok vydaný na jej základe nie je formálne a
materiálne vykonateľným exekučným titulom.

K námietke odvolateľa, že jeho právny predchodca si predložením rozhodcovskej zmluvy plnil len svoju

povinnosť,vyplývajúcumuzustanovenia§93bzákonač.483/2001Z.z. obankáchaozmeneadoplnení
niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy (ďalej len „zákon č. 483/2001 Z.z.“),
odvolací súd uvádza:

Hoci odvolateľom spomínaný zákon č. 483/2001 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy
ukladal bankám - teda aj právnemu predchodcovi oprávneného povinnosť ponúknuť svojim klientom

neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, v zmysle tejto právnej úpravy klient nebol
povinný tento návrh rozhodcovskej zmluvy predložený bankou prijať.

Z uvedeného je zrejmé, že aj vtedajšia označená právna úprava mala dať klientovi priestor na to,
aby sa sám rozhodol, či uvedený návrh rozhodcovskej zmluvy akceptuje alebo nie. Táto možnosť
slobodnej voľby pri rozhodovaní sa o (ne)akceptácii predmetného návrhu rozhodcovskej zmluvy nie je

zachovaná, ak je rozhodcovská doložka predtlačená vo formulárovej zmluve, prípadne zakomponovaná
v obchodných podmienkach pre úver.

Skutočnosť, že klientovi banky je banka povinná poskytnúť aj možnosť slobodne sa rozhodnúť, či návrh
rozhodcovskej zmluvy akceptuje alebo nie, je zvýraznená a precizovaná aj právnou úpravou účinnou
od 01.12.2009. Podľa ustanovenia § 93b zákona č. 483/2001 Z.z. v znení účinnom od 01.12.2009

totiž banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh
na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov (§ 5 písm. i)
budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného
zákona, a to tak, aby klient mal možnosť voľby, či prijme alebo neprijme predložený návrh na uzavretie
rozhodcovskej zmluvy. Banka a pobočka zahraničnej banky sú pri predložení návrhu na uzavretie

rozhodcovskej zmluvy tiež povinné preukázateľne poučiť klienta o dôsledkoch uzavretia navrhovanej
rozhodcovskej zmluvy na riešenie ich vzájomných sporov z obchodov.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd nepovažoval odvolanie oprávneného za dôvodné, a preto
rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Onáhradetrovodvolaciehokonaniakrajskýsúdnerozhodoval,pretožepredmetomodvolaciehokonania

je len podklad pre následné zastavenie exekúcie s povinnosťou vyporiadania sa s otázkou trov až vtakomto rozhodnutí (§ 57 ods. 2 a § 58 ods. 5 Exekučného poriadku). Práve absencia rozhodnutia o
trovách konania v rozhodnutí súdu prvého stupňa je potom dôvodom, pre ktorý je súd prvého stupňa
povolaný rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania skončeného týmto uznesením (§ 224 ods. 4 O.s.p.

per analogiam).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.