Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 29, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6CoP/51/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5613210095
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5613210095.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Urbanovej a
členov senátu JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Miroslava Šeptáka, vo veci starostlivosti súdu o maloleté
dieťa: R. E., nar. XX.X.XXXX, bytom u matky, dieťa rodičov: matky Mgr. Q. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom
S. č. XX, XXX XX R. V., zastúpenej JUDr. Zuzanou Medveckou, advokátkou, so sídlom X.. XXX,XXX XX
R. V., a otca Ing. V. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. č. XXX, XXX XX R. V., zastúpeného JUDr. Miloslavom
Hrickom, advokátom, so sídlom ul. X. V.. XXX, XXX XX R. V., v konaní o zníženie výživného, o odvolaní
otca proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 8P/69/2013-93 zo dňa 10. apríla 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 8P/69/2013-93 zo dňa 10. apríla 2014 potvrdzuje.

Žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd v celom rozsahu zamietol návrh otca na zníženie výživného. O
trovách konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. a) O.s.p. tak, že žiaden z účastníkov nemá právo
na ich náhradu.

V dôvodoch svojho rozhodnutia súd prvého stupňa poukázal na fakt, že maloletá je v porovnaní so
stavom v čase posledného rozhodovania o dva roky staršia, k nárastu výdavkov na jej výživu došlo
už len samotnými fyzickým dospievaním. Ak otec poukazoval na zníženie výdavkov na stomatologickú
starostlivosť o maloletú, v tomto smere argumentáciu účastníka súd neprijal, nakoľko uvedené bolo
vyvrátené potvrdením predloženým matkou. Otec tiež tvrdil, že pri rozhodovaní o výživnom by malo byť
prihliadnuté na to, že náklady na vysokoškolské štúdium syna M. uhrádza výlučne on, čo však v konaní
bolo tiež vyvrátené. Navyše, na uvedené úhrady sa bral zreteľ pri predošlom rozhodovaní o výživnom.
Otec tiež upriamoval pozornosť na zníženie jeho obratu pri podnikateľskej činnosti. K tomu prvostupňový
súd uviedol, že ekonomická situácia otca sa stabilizovala, na súkromné účely používa motorové vozidlo,
hoci do výdavkov podnikateľskej činnosti vykazuje jeho amortizáciu a náklady na nákup pohonných
hmôt, ktoré by platil ako fyzická osoba. Obdobne postupuje otec pri výdavkoch na telefón, dokonca na
podnikateľskom účte čerpá každý mesiac debet vo výške 15.000,00 až 18.000,00 Eur, z ktorého podľa
jeho vlastných tvrdení pokrýva náklady na živobytie a plnenie vyživovacej povinnosti. Aj zostatok na
tomto účte musí byť vykázaný v nákladoch daňového priznania. Pre svoju potrebu si otec poukazuje
mesačne sumu 600,00 až 1000,00 Eur, čo je viac ako príjem matky zo zamestnania. Okresný súd
tiež prihliadal na nižšiu úroveň bývania u maloletej a matky, ktoré bývajú v dvojizbovom byte, zatiaľ čo
otec zostal bývať v rodinnom dome, ktorý je v spoluvlastníctve rodičov maloletej. Uvedený nepomer
musí byť kompenzovaný aj výživným, ktoré platí otec. Na druhej strane súd vytýkal matke ukončenie
podnikateľskej činnosti, a to bez závažného dôvodu, ako aj čerpanie spotrebného úveru, ktorého
splácanie má vo vzťahu k plateniu výživného sekundárny charakter.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie otec, ktorý sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia
veci na ďalšie konanie.

Konštatoval, že ak v čase posledného rozhodovania o výživnom bol rozhodujúci obrat otca pri jeho
podnikateľskej činnosti a pokiaľ došlo k podstatnému zníženiu tohto obratu, mal súd pristúpiť ku korekcii
výšky vyživovacej povinnosti. Výška obratu navyše neodzrkadľuje skutočný príjem otca, ktorý dosahuje
sumu 600,00 až 1000,00 Eur mesačne. Odvolateľ poukazoval na fakt, že jeho výdavky ako podnikateľa
vo výrobnej sfére nie je možné z hľadiska výživného porovnávať s výdavkami podnikateľa vo sfére
služieb. Otec podnikajúci vo výrobnej sfére musí na dosiahnutie príjmu vynaložiť všetky výdavky, pretože
by inak príjem nedosiahol. Nemôže získať príjem z predaja a montáže plastových okien, pokiaľ tieto
okná od výrobcu a ostatný tovar potrebný na ich osadenie nekúpi, ak nezaplatí ich dovoz a tiež pracovnú
silu potrebnú na ich osadenie. Ak okresný súd dospel k záveru, že príjem otca je dostatočný na platenie
výživného v doterajšej výške, teda, že výdavky uvedené v daňovom priznaní nie sú v celom rozsahu
nevyhnutné na dosiahnutie príjmu, mal postupovať podľa § 63 ods. 2 Zákona o rodine a v odôvodnení
rozhodnutia definovať, ktoré výdavky nemožno akceptovať. V porovnaní s posledným rozhodnutím o
výživnom sa zvýšili náklady na výživu syna M., konkrétne na jeho bývanie v mieste štúdia. Suma 400,00
Eur, ktorú otec uviedol, ako jeho vyživovaciu povinnosť, predstavuje priemerné náklady, ktorými sa
podieľa na jeho výžive. Ak matka v minulosti zaplatila synovi 3000,00 Eur, išlo o prostriedky patriace
do bezpodielového spoluvlastníctva, preto mali byť v polovici zohľadnené, ako plnenie otca. Okresný
súd prihliadol pri rozhodovaní na používanie motorového vozidla aj na súkromné účely. Uvedené platilo
aj v čase posledného rozhodovania o výživnom, preto na túto skutočnosť nemal sú brať ohľad pri
posudzovaní návrhu na zníženie výživného. Od posledného rozhodovania sa tiež nezmenili bytové
pomery účastníkov, preto by rovnako tieto nemali byť brané do úvahy pri rozhodovaní. Navyše, samotný
fakt, že odvolateľ býva v rodinnom dome, nemusí znamenať, že býva kvalitnejšie, ako matka s maloletou,
ktoré obývajú dvojizbový byt.

Matka vo vyjadrení k podanému odvolaniu žiadala napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

Uviedla, že tu nedošlo k takej zmene pomerov, ktorá by odôvodňovala zníženie výživného, ktoré je
povinný platiť otec. Zdôraznila, že životný štandard otca sa od posledného rozhodovania o výživnom
nijako nezmenil. Pre účely svojho podnikania otec zriadil vysoko reprezentatívnu kanceláriu, jazdí
na luxusnom motorovom vozidle, čo dáva obraz o jeho majetkovej situácii. Súd pri rozhodovaní o
návrhu na zníženie výživného by mal zohľadniť fakt, či otec zbytočne nevynakladá vysoké prostriedky
a snaží sa o dosahovanie čo najvyššieho príjmu. Matka tiež tvrdila, že je zamestnaná ako učiteľka a
prípadné pokračovanie v podnikateľskej činnosti (poisťovníctvo) nebolo vzhľadom na nedostatok času
aj v spojitosti s množstvom súdnych konaní možné. Tvrdenia otca ohľadom úhrady nákladov synovi
M. nie sú pravdivé. V konaní vedenom na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 6C/3/2014
totiž syn uviedol, že mu otec platí mesačne sumu 50,00 Eur, v čom sú už zahrnuté rodinné prídavky.
Matka tiež uviedla, že z dôvodu odchodu syna M. na vysokú školu sa znížili výdavky otca spojené s
bývaním. Zopakovala, že jej bývanie v žiadnom prípade nedosahuje úroveň bývania otca, ktorý užíva
nehnuteľnosť patriacu do BSM. Potvrdila, že je majiteľkou ďalšieho bytu, na tom však viazne
právo doživotného bývania v prospech V. Q.. Otec je spoluvlastníkom bytu č. 14 zapísanému na LV č.
XXXX, k. ú. R. V., ku ktorému sa však účelovo nepriznáva. Matka zabezpečuje starostlivosť o maloletú,
ktorá skutočnosť musí byť zohľadnená pri rozhodovaní.

Kolízny opatrovník sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie bolo podané včas a smerovalo proti rozhodnutiu,
ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom, podľa § 212 ods. 2 písm. a), b) O.s.p. preskúmal
rozsudok okresného súdu v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní a po preskúmaní ho bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. za použitia ust. § 156 ods. 3 O.s.p.) podľa §
219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Okresný súd v dostatočnom

rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje
rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. Odôvodnenie rozhodnutia okresného
súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov
sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Na doplnenie považoval krajský súd za potrebné zdôrazniť, že zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „Zákon o rodine“) v ust.§ 62 a nasl. upravuje základné pravidlá pre
určenie výšky výživného na dieťa. Konkrétna výška výživného je ovplyvňovaná faktormi jednak na
strane dieťaťa, jednak na strane povinného rodiča. Pri posudzovaní potencionality príjmov povinného
rodiča (v prejednávanej veci otca) musí súd postupovať veľmi prísne a zhodnotiť všetky relevantné
skutočnosti, ktoré sa v konaní preukážu. Snaha povinného znížiť vyživovaciu povinnosť na najmenšiu
možnú mieru je zo zákona eliminovaná tým, že pri určovaní výšky vyživovacej povinnosti (akejkoľvek)
neprihliada len na jeho skutočné príjmy, ktoré v čase vyhlásenia rozhodnutia dosahuje, ale vychádza
sa z jeho potenciálnych príjmov, teda príjmov, ktoré by mal, resp. mohol dosahovať pri existencii
objektívne preukázaných skutočností (vek, stupeň dosiahnutého vzdelania a jeho zameranie, zdravotný
stav, schopnosti, prax, dopyt na trhu práce a podobne). V zmysle § 75 ods. 1 veta druhá Zákona o rodine
na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez
dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj
na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.

Výživné stanovuje súd podľa stavu, ktorý tu bol v čase rozhodovania. Po rozhodnutí môže dôjsť k
zmene odôvodnených potrieb oprávneného (napríklad v súvislosti s pribúdajúcim vekom, začínajúcou
školskou dochádzkou, prípravou na budúce povolanie atď.), môže nastať i zmena v možnostiach a
schopnostiach povinného (napríklad v dôsledku zmeny zárobku, pribudnutia či zániku vyživovacej
povinnosti atď.). Ak sa tak stane, je možné vykonať novú úpravu výšky výživného, a to buď jeho
zvýšením alebo znížením, alebo dokonca zrušením vyživovacej povinnosti. Z ust. § 78 ods. 1 Zákona
o rodine vyplýva, že hmotno-právnou podmienkou toho, aby súd mohol o výške výživného na dieťa
opakovane rozhodnúť (či už schválením novej dohody, alebo autoritatívnym rozhodnutím) je zmena
pomerov. V zmysle judikatúry je potrebné prihliadnuť na všetky okolnosti, ktoré by mohli odôvodniť
zmenu výšky výživného. Avšak len vtedy môžu byť dôvodom na zmenu vyživovacej povinnosti, keď
sa závažnejším spôsobom prejavia v pomeroch účastníkov v porovnaní s pomermi v čase vyhlásenia
predchádzajúceho rozsudku. Pokiaľ by súd nemal preukázanú zmenu pomerov a rozhodol by o zmene
výšky vyživovacej povinnosti, išlo by vlastne o neprípustné preskúmavanie a reparáciu právoplatného
súdneho rozhodnutia. Pri rozhodovaní o zmene výšky výživného treba porovnať okolnosti dôležité pre
určovanie výživného tak v čase skoršieho, ako aj nového rozhodnutia, a to na základe spoľahlivých
a úplných výsledkov dokazovania. Len v prípade, ak má súd preukázané, že sa pomery účastníkov
zmenili, môže rozhodnúť o zmene výšky vyživovacej povinnosti.

Odvolacie námietky otca vyhodnotil krajský súd ako neopodstatnené. Príjmová a majetková situácia
otca mu umožňuje platiť výživné vo výške určenej pôvodným rozhodnutím. Pri rozhodovaní nemohol
krajský súd hodnotiť len tvrdenia otca o nižšom obrate ako v minulosti. Je totiž zrejmé, že účtovné
údaje obsiahnuté v daňovom priznaní spravidla nedávajú reálny obraz o skutočnej majetkovej a
príjmovej situácii podnikateľa. Odvolací súd preto zameral svoju pozornosť na preskúmanie jednotlivých
zistených skutočností v ich komplexnosti. Predovšetkým hodnotil otcom prezentované tvrdenia o
rozšírení podnikateľských aktivít, zobral do úvahy jeho životnú úroveň - jazdí na terénnom motorovom
vozidle, býva v rodinnom dome, venuje sa rozsiahlym voľnočasovým aktivitám (napr. lyžovanie, turistika
a pod.). Ak otec v konaní tvrdil, že jeho mesačný príjem dosahuje sumu 600,00 až 1000,00 Eur mesačne,
uvedené podľa názoru súdu druhého stupňa nereflektuje reálny stav. Pri zohľadnení všetkých tvrdených
výdavkov by totiž neostali otcovi žiadne prostriedky na zabezpečenie základných potrieb. V konaní neboli
produkované hodnoverné dôkazy o takej podstatnej zmene pomerov, ktorá by odôvodňovala zníženie
výživného tak, ako to požadoval otec. Maloleté dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodiča, z
ktorého dôvodu nebolo možné považovať vznesené odvolacie námietky za opodstatnené.

Súčasne odvolací súd konštatuje aj správnosť napadnutého rozhodnutia v jeho výrokovej časti, ktoré
plne zodpovedá ust. § 146 ods. 1 písm. a) O.s.p. aplikovaného súdom prvého stupňa na prejednávanú
vec.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu podľa §
219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny p o t v r d i l .

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd v súlade s ust. § 146 ods. 1 písm. a) v spojení s
§ 224 ods. 1 O.s.p..

Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov

3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.