Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 10, 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/284/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113204559
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2113204559.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Zlatice

Javorovej a JUDr. Jána Mihala v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova
25, zastúpenej splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava, Grösslingova 4, proti žalovanej:
Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné
námestie 13, o 602,60 eur, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 22. októbra
2013 č. k. 8C/89/2013-36 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Nariaďuje súdu prvého stupňa vykonanie opravy úvodnej časti napadnutého rozsudku doplnením
označenia vec prejednávajúcej sudkyne.

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. zamietol žalobu (ktorou sa žalobkyňa domáhala proti
žalovanej zaplatenia 125 eur titulom majetkovej škody a 477,60 eur titulom nemajetkovej ujmy a to z
dôvodu, že žalovaná zodpovedá za škodu, ktorá mala byť žalobkyni spôsobená nesprávnym úradným
postupom Okresného súdu Senica v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 6Er/869/2009) a II.

žalovanej právo na náhradu trov konania nepriznal. Právne svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil
ust. § 3 ods. 1 písm. d/ a ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1., § 9 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17
ods. 1 a 2 a § 19 ods. 1 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení platnom a účinnom ku dňu zamietnutia žiadosti o
udelenie poverenia (ďalej tiež len „zodpovednostný zákon“) a § 41 ods. 2 písm. c/, d/ a i/ a § 44 ods. 2
E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení, čiže Exekučného poriadku). Vecne
dôvodil, že 28. decembra 2009 bola Okresnému súdu Senica doručená žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, ktorú uvedený súd zamietol 21. apríla 2010, teda 115. deň od doručenia mu
žiadosti a nie s omeškaním viac ako 259 dní, ako tvrdila v žalobe žalobkyňa. Ohľadne prípadného
prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, nerozhodoval Ústavný súd Slovenskej republiky, či
Európsky súd pre ľudské práva. V rámci exekučného konania má súd právo preskúmať dôkazy aj bez
návrhu účastníkov, ako aj ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú
povahu rozhodcovskej doložky, či priebeh rozhodcovského konania. Exekučný poriadok určuje lehotu
na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie na vydanie iného rozhodnutia o žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie. V prípade, ak má súd za to, že nie je zákonný dôvod na vydanie
poverenia, žiadosť o udelenie poverenia zamietne, pričom takéto rozhodnutie nemožno považovať za
jednoduché, pre ktoré by bola určená pätnásťdňová lehota. Pre rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zákonná lehota neexistuje a teda nemožno konštatovať, že vprejednávanejvecinebola„nedodržaná“(správne„dodržaná“-poznámkaodvolaciehosúdu).Žalobkyňa
ako oprávnená v exekučnej veci vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nepresadzovala zákonnými
prostriedkami a nijako sa nedomáhala skoršieho rozhodnutia. Žiadnym spôsobom ani nepreukázala,

že by v dobe od doručenia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do rozhodnutia o
jej zamietnutí bola v neistote a hrozila jej akákoľvek škoda a rovnako nepreukázala, že by doba od
podania žiadosti do jej zamietnutia viedla k strate jej legitímnych očakávaní, že nastane zákonom
predpokladaný stav a vyvolala riziko ohrozujúce konečné vymoženie pohľadávky, keďže v mnohých
iných exekučných veciach žalobkyne ako oprávnenej bola spochybnená právomoc rozhodcovského

súdu, resp. materiálna vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. V postupe Okresného súdu Senica
neboli zistené žiadne pochybenia, konal riadne a bez prieťahov a preto možno konštatovať, že sa
nedopustil nesprávneho úradného postupu. Absentuje teda prvotná podmienka pre vznik zodpovednosti
štátu (nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, ktorý v konaní nebol preukázaný).Vo vzťahu k
uplatnenému nároku na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy žalobkyňa žiadnym spôsobom
nepreukázala ich vznik a neuniesla dôkazné bremeno preukázať, že by jej v súvislosti s postupom

Okresného súdu Senica v uvedenej exekučnej veci vznikla akákoľvek škoda, či ujma. Žalobkyňa si
uplatnila nárok na náhradu nákladov spojených so správou a vymáhaním pohľadávky bez toho, aby ich
bližšie špecifikovala. Nutnosť spravovať pohľadávku zapríčinil povinný (žalovaný) už tým, že nesplnil
svoj dlh a oprávnená (žalobkyňa) musela prikročiť k vymáhaniu formou exekúcie. Znamená to, že vznik
nákladov žalobkyne ako oprávnenej v exekučnom konaní na správu a vymáhanie pohľadávky nie je v

príčinnej súvislosti s postupom Okresného súdu Senica v exekučnej veci. Tvrdenia o vzniku majetkovej
škody (v žalobe len všeobecne popísané) nebolo nijako zdokladované a určenie výšky majetkovej
škody v žalobe nie je dôkazom o jej vzniku. V časti náhrady nemajetkovej ujmy dospel súd prvého
stupňa k záveru, že v prejednávanej veci by stačilo iba prípadné konštatovanie porušenia práva a
nie sú dané (s prihliadnutím na dôvody uvedené vyššie) dôvody na priznanie náhrady nemajetkovej

ujmy v peniazoch. Samotné vedenie exekučného konania bez ohľadu na jeho dĺžku nie je objektívnou
prekážkou na udržiavanie kontaktu oprávneného, resp. exekútora s povinným a nie je ani dôvodom
k vzniku insolventnosti povinného, pretože spravidla je dôvodom neplnenia dlhu povinného jeho
insolventnosť už v čase pred rozhodnutím v základnom konaní. Žalobkyni vzhľadom na predmet jej
podnikania (ktorým je poskytovanie úverov z vlastných zdrojov) musela byť nepochybne všeobecne

známa a to ešte pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie rozhodovacia prax všeobecných súdov
v danej oblasti (rozhodcovských rozsudkov). Preto ak by aj žalobkyni vznikla majetková škoda a
nemajetková ujma, nebola preukázaná súvislosť ich vzniku s postupom Okresného súdu Senica v
uvedenej exekučnej veci. V konaní žalovaná vzniesla aj námietku premlčania, ak došlo k uplynutiu 15-
dňovej lehoty od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

pred dňom 23. apríla 2009. O takýto prípad v prejednávanej veci nešlo a preto sa súd prvého stupňa
námietkou premlčania nezaoberal. Uzavrel, že nepreukázanie nesprávneho úradného postupu, reálne
nepreukázanie vzniku škody, ako aj chýbajúca príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
a vznikom škody, boli dôvodom na zamietnutie žaloby pre nedôvodnosť nároku. V časti trov konania
svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963

Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne plným úspechom žalovanej v konaní, ktorá však
náhradu trov konania nepožadovala a ani nepreukázala, že by jej trovy konania vôbec vznikli.

Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podala včas odvolanie iba žalobkyňa s návrhom na jeho zrušenie
a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala, že jej bola postupom súdu prvého

stupňa odňatá možnosť konať pred súdom, ďalej že okresný súd vec nesprávne právne posúdil tým,
že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a tiež, že
neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností. Súd prvého stupňa podľa nej rozhodol v merite veci na základe (a s použitím) „inšpirácie“
novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona, hoci nie

je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávneho
vzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutienatakejtoneprípustnejinterpretácii,dopustilsanesústredeného
postupu, majúceho dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia, ktoré musí byť zrušené. Súd bol pri

svojom rozhodovaní viazaný ustanovením § 9 ods. l zodpovednostného zákona v znení účinnom pred
prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom § 9 ods. 2
zodpovednostného zákona v znení takéhoto zákona. Svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval
princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Vytkla tiež súdu prvého stupňa, že vôbec nevysvetlil,prečo zastáva názor, že účastníkovi nevznikol stav právnej neistoty a len s poukazom na skutočnosť, že
on sám nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške škody, zamietol návrh na znalecké
dokazovanie, čím znemožnil žalobkyni objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a

mechanizmus jej vzniku. Keďže výsledok znaleckého dokazovania mal tvoriť jeden zo základov pre
rozhodnutie všeobecného súdu vo veci samej, založil svoje rozhodnutie na nedostatočne zistenom
skutkovom stave. Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami,
má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom,
na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie, pričom súd prvého stupňa svojimi úvahami úplne

neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu
(ktorá je základom štandardu ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny
proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase). Zodpovednosť štátu podľa uvedenej
judikatúry vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory,
napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, keď je to predovšetkým štát, ktorý musí plniť svoj pozitívny
záväzok vo vzťahu k právu na prerokovanie veci v primeranej lehote.

Žalovaná odvolací návrh nepodala.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania celú vec (od
rozhodnutia vo veci samej bolo závislým i rozhodnutie o trovách konania) a to podľa § 214 ods. 2 O.

s. p. bez pojednávania (pretože tu síce šlo o prejednanie /aj/ veci samej, popri tom však nie o prípad,
v ktorom by bolo nutným prejednávanie veci na pojednávaní odvolacieho súdu, nakoľko tu nevznikla
potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania, súd prvého stupňa prejednal vec na pojednávaní, nešlo
tu o porušenie zásady rovnakého zaobchádzania a potrebu pojednávania si nevynucoval ani žiaden
dôležitý verejný záujem), pričom dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba navzdory námietkam

žalobkyne považovať za vecne správny, keď súd prvého stupňa v miere postačujúcej pre rozhodnutie
zistil skutkový stav a vec aj správne posúdil po právnej stránke.

Predovšetkým totiž odvolací súd nemal dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou súdom prvého
stupňa na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej argumentácia - vyplýva

z odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých okresným súdom dostatočne jasne a
i objektívne presvedčivo (samozrejme bez ambície presvedčiť kohokoľvek, najmä nie niekoho s celkom
jednoznačným záujmom na inom výsledku konania) by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich
správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej
veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vysporiadať sa i s tzv. odvolacími námietkami a preto, ale aj pre

celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvého stupňa dopĺňa (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine)
nasledovné :

Žalobkyňa sa žalobou domáhala z dôvodu údajného nesprávneho úradného postupu exekučného
súdu náhrady škody vo výške 125 eur ako náhrady účelne vynaložených nákladov spojených s jej

činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo
medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej, tvrdiac,
že táto suma by ju nezaťažila, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie by dodržal zákonom stanovenú dobu. Podľa vlastného tvrdenia
vynaložila v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca

pomocou informačného systému 70 eur, na udržiavanie a správu informačného systému 40 eur a na
administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje
spojené s vyhotovovaním urgencií adresovaných exekučnému súdu a na poštové a telekomunikačné
výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde 15 eur. Zároveň si
uplatnila ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie

podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jej práv, stratu legitímnych očakávaní, že
nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie
veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky (spôsobené v priamej príčinnej
súvislosti s tvrdeným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu) sumu 477,60 eur, ktorú
vyčíslila výpočtom (alikvotným pomerom 55 eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného

súdu). Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnila žalobkyňa tým, že nesprávnym úradným
postupom došlo k zmareniu jej legitímneho očakávania, že správnym a zákonným postupom súdu dôjde
k vymoženiu jej pohľadávky. Tvrdila, že by vďaka včasnému rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej
lehote mohla včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zvýšeniu úspechumimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jej pohľadávky s príslušenstvom, pretože by vedela, že
žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Skutočnosť, že exekučný súd nerozhodol o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v lehote 15 dní podľa ustanovenia § 44 ods. 2 E. p., pritom

považovala za nesprávny úradný postup exekučného súdu.

Z obsahu pripojeného exekučného spisu vyplýva, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcieboladoručenáexekučnémusúdu28.decembra2009,exekučnýmtitulombolrozsudokStáleho
rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom v Bratislave,

spisová zn.: SR 03908/09 z 30. septembra 2009 a exekučný súd uznesením č. k. 6Er/869/2009-12 z 21.
apríla 2010 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Súd prvého stupňa vo veci správne aplikoval ustanovenia zodpovednostného zákona.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zodpovednostného zákona, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto

zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri
výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 zodpovednostného zákona, zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ bodu 1 zodpovednostného zákona, vo veci náhrady škody, ktorá bola
spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento
zákon neustanovuje inak.

Podľa § 9 ods. 1 zodpovednostného zákona, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona (v znení účinnom do 31. decembra 2012 vrátane) právo
na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom
spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 zodpovednostného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4

a 11.

Podľa § 16 ods. 1 zodpovednostného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 zodpovednostného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak a podľa odseku 2 tohto ustanovenia v prípade, ak iba samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak

nie je možné uspokojiť ju inak.

V prípade zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sa jedná o objektívnu
zodpovednosť, čo znamená, že zo strany oprávneného subjektu (poškodeného) nie je potrebné
preukazovať zavinenie vo forme úmyslu resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda je výsledkom

činnosti príslušného orgánu štátu.

Ústavným základom uvedenej zodpovednosti je článok 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
(ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), podľa ktorého každýmá právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či
orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1/ nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody a 3/ príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.
Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v prejednávanej veci

teda na žalobkyni.

Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v citovanom ustanovení
§ 9 ods. 1 zodpovednostného zákona výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné
vyvodiť a to aj z ustálenej judikatúry, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade
s príslušnou právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených

právnymi predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy,
funkcie alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný
postup taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu
verejnej moci. Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo
koná (pri rozhodovacej činnosti), ale aj porušenie povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v

zákonom stanovenej lehote, či úplná nečinnosť pri výkone verejnej moci.

Žalobkyňa odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu exekučného súdu,
ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nekonal v
súlade s ustanovením § 44 ods. 2 E. p., keď zamietajúce rozhodnutie vydal až po uplynutí 15 dní.

Podľa § 44 ods. 2 E. p. v znení účinnom do 31. mája 2010 súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistil rozpor žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak

súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Z práve odcitovaného ustanovenia E. p. je zrejmé, že lehota 15 dní je zákonodarcom stanovená pre
exekučný súd len v prípade nezistenia rozporu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,

návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Len v takom prípade je povinnosťou
exekučného súdu do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poveriť exekútora na vykonanie exekúcie.
Pre prípad zistenia rozporu exekučného titulu so zákonom, v ktorom prichádza do úvahy len zamietnutie
žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, zákonodarca lehotu neurčil. Nie je teda
možné konštatovať, že v prejednávanej veci došlo k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu

tým, že tento žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol až po uplynutí
lehoty určenej na kladné vybavenie žiadosti.

Ako odvolací súd vyššie konštatuje, podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody musia byť
splnené súčasne. Podmienka existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej

veci splnená nie je a takto nemôže byť splnená ani podmienka existencie príčinnej súvislosti medzi
nesprávnym úradným postupom a škodou (keďže chýba tvrdená príčina). Vzhľadom k uvedenému nie
je potrebné už skúmať existenciu škody, jej rozsah a ani nemajetkovú ujmu, náhrady ktorej sa žalobkyňa
domáha.

Odvolací súd mal teda za to, že súd prvého stupňa vo veci riadne zistil skutkový stav, výsledky
vykonaného dokazovania vyhodnotil správne a vec posúdil správne aj po právnej stránke. Odvolacie
námietky žalobkyne považoval za nedôvodné a sčasti zmätočné. K námietke interpretácie ustanovenia
§ 9 ods. 1 zodpovednostného zákona, „inšpirovanej“ ustanovením § 9 ods. 2 rovnakého zákona v znení
zákona č. 412/2012 Z. z. odvolací súd uvádza, že namietanú retroaktivitu z odôvodnenia napadnutého

rozsudku nie je možné vyvodiť, keďže súd prvého stupňa v tejto veci správne aplikoval úpravu
účinnú v čase tvrdeného nesprávneho postupu. Pokiaľ sa súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku
zaoberá prípadnými prieťahmi v konaní, reaguje tak len na žalobu, v ktorej žalobkyňa poukazuje aj na
nesústredenosť exekučného súdu v konaní a na zbytočné prieťahy. Správne tam potom (súd prvéhostupňa)uvádza,žeprípadnéprieťahyvkonanímôžekonštatovaťjedineústavnýsúd,prípadneEurópsky
súd pre ľudské práva. Pokiaľ odvolateľka v odvolaní tvrdí, že jej bola odňatá možnosť konať pred
súdom, toto svoje tvrdenie bližšie nekonkretizovala. Zmätočná je aj námietka, že súd prvého stupňa

nevysvetlil, prečo zastáva názor, že žalobkyni nevznikol stav právnej neistoty, nakoľko takýto názor sa
v odôvodnení rozsudku nenachádza a súd prvého stupňa nedôvodil tým, že žalobkyni nevznikol stav
právnej neistoty, ale že takýto stav nepreukázala. Podobne je to aj s poukazom na zamietnutie návrhu na
znalecké dokazovanie súdom prvého stupňa, keďže takýto návrh žalobkyne z obsahu spisu nevyplýva
a z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva ani polemika súdu prvého stupňa na tému limitácie

dĺžky súdnych konaní.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, vrátane
správneho výroku o náhrade trov konania (odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého) podľa § 219
ods. 1 a 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.

Podľa § 222 ods. 3 a § 164 O. s. p. ale súdu prvého stupňa nariadil opravu nesprávnosti v úvodnej časti
jeho rozsudku doplnením chýbajúceho označenia vec prejednávajúcej sudkyne (v tejto súvislosti por.
aj § 157 ods. 1 O. s. p.).

V odvolacom konaní bola v plnom rozsahu úspešná žalovaná, v dôsledku čoho jej podľa ustanovenia

§ 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O. s. p. vzniklo právo na náhradu trov
odvolacieho konania. Žalovaná však nepodala návrh na priznanie jej náhrady trov odvolacieho konania a
preto jej náhrada ani nebola priznaná (keď navyše ani zo spisu žiadne trovy tejto účastníčky v odvolacom
konaní nevyplývajú).

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním