Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 27, 2014

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Sža/44/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7014201203
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Igor Belko

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2014:7014201203.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a z členov

JUDr. Ing. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Petra Paludu, v právnej veci navrhovateľa: X. F., nar.
XX.XX.XXXX, trvalé bytom U. Z. XX/X, L., P., C., t.č. Útvar policajného zaistenia pre cudzincov,
Bitúnková 14, Sečovce, zastúpený: Advokátska kancelária Škamla, s.r.o., Makovického 15, 010 01
Žilina, proti odporcovi: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo
hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Oddelenie cudzineckej polície PZ Michalovce, ul. Ľ. Štúra
1, 071 01 Michalovce, o preskúmanie rozhodnutia odporcu č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-60-010/2014 zo
dňa 22. septembra 2014, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k.

3Sp/50/2014-24 zo dňa 15. októbra 2014, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 3Sp/50/2014-24 zo dňa
15. októbra 2014, p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Predmet konania

Krajský súd v Košiciach rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia potvrdil rozhodnutie č. PPZ-
HCP-PO7-ZVC-60-010/2014 zo dňa 22.09.2014, ktorým odporca podľa § 88a ods. 1 písm. a/ bod 1
zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
ZoPC) zaistil navrhovateľa dňom 22.09.2014 o 13:00 hod. v konaní o administratívnom vyhostení s

cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1 ZoPC a zároveň podľa § 88 ods. 5 cit.
zákona ho umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej len „UPZC") na čas
nevyhnutne potrebný, teda na čas pre zabezpečenie jeho vycestovania na 180 dní - do 20.03.2015.

Z jeho rozhodnutia vyplýva, že po preskúmaní napadnutého rozhodnutia v intenciách odvolacích
námietok zástupcu navrhovateľa dospel k záveru, že odporca v prejednávanej veci v správnom konaní
dostatočne zistil skutkový stav v súlade s § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní a
opravný prostriedok navrhovateľa preto nie je dôvodný.

Krajský súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle § 2501 OSP, sa zaoberal

odvolacími námietkami splnomocneného zástupcu navrhovateľa, t.j. otázkami oprávnenosti zdržiavania
sa navrhovateľa na území SR ako žiadateľ o udelenie azylu a z toho vyplývajúce nezákonnosťou
začatie konania o administratívnom vyhostení, zaistení navrhovateľa podľa nesprávneho zákonného
ustanovenia a doby zaistenia, ktorá má byť v rozpore so zákonom o pobyte cudzincov.Podľa názoru krajského súdu sa odporca vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal skutkovými
okolnosťami, z ktorých vyvodil záver, že zaistenie žiadateľa o udelenie azylu je potrebné z dôvodu § 88
ods. 1 písm. a/ bod 1 ZoPC. Navrhovateľovi v krajine pôvodu - India, nehrozí žiadne nebezpečenstvo.

V zmysle § 88 ods. 1 písm. a/ bod 1 ZoPC je policajt oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny
v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods.
1, ak existuje riziko jeho úteku.

Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo
priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä

ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí
uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky (§ 88 ods. 2).

V danej veci sa konanie o azyl začalo vstupom navrhovateľa na územie Slovenskej republiky dňa
03.07.2014 (podľa § 4 ods. 6 zákona o azyle).

Podľa § 4 ods. 6 zákona o azyle cudzinec, ktorý nie je žiadateľom, ale je vrátený na územie SR z dôvodu,
že na konanie o udelenie azylu je príslušná SR, považuje sa za žiadateľa okrem cudzinca, ktorého

žiadosť o udelenie azylu na území SR bola už v minulosti zamietnutá ako neprípustná alebo ako zjavne
neopodstatnená alebo ktorému sa neudelil azyl, konanie o udelenie azylu sa začína vstupom cudzinca
na územie SR.

Z obsahu administratívneho spisu (č.l. 32-35) vyplýva, že Ministerstvo vnútra SR -migračný úrad
rozhodnutím ČAS: MU-215-15/PO-Ž-2014 zo dňa 27.08.2014 zamietol žiadosť o udelenie azylu

navrhovateľa ako zjavne neopodstatnenú. Súčasťou administratívneho spisu bolo aj rozhodnutie
o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-60-007/2014 zo dňa
22.09.2014.

V zmysle ustanovenia § 22 ods. 1 zákona o azyle je žiadateľ do rozhodnutia o žiadosti o udelenie azylu
oprávnený zdržiavať sa na území SR, ak tento alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Citované

ustanovenie upravuje nevyhnutné právo žiadateľov zostať na území SR dovtedy, kým rozhodujúci
orgán neprijme rozhodnutie v súlade s konaním na prvom stupni. Takto vymedzený rozsah tohto
práva žiadateľov o udelenie azylu vychádza z čl. 7 ods. 1 Smernice Rady 2005/85/ES o minimálnych
štandardoch pre konanie v členských štátoch o priznávaní a odnímaní postavenia utečenca. Vyšší
štandard oprávnenia žiadateľa o udelenie azylu, t.j. právo zostať na území SR až do momentu

právoplatného ukončenia konania o udelenie azylu platil až do 01.01.2014 - nadobudnutia platnosti
a účinnosti novely zákona o azyle, zavedenej zákonom č. 495/2013 Z. z. Z uvedeného vyplýva, že
navrhovateľ sa na území SR po doručení vyššie citovaného rozhodnutia Ministerstva vnútra SR -
migračného úradu zdržiaval neoprávnene. Z toho dôvodu odporca aplikoval na danú vec správne
ustanovenie zákona o pobyte cudzincov pre zaistenie navrhovateľa.

Z uvedených dôvodov nepovažoval krajský súd námietky navrhovateľa pod č. 1/ a 2/ za opodstatnené.

Súd okrem toho poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie č. C- 534/11 zo dňa
30.05.2013, z ktorého záverov vyplýva, že obmedzenie osobnej slobody žiadateľov o azyl nevylučuje
ani medzinárodné azylové právo, hoci všeobecne stanovuje zásadu, podľa ktorej nie je možné na
utečencov /žiadateľov o azyl/ nahliadať ako na neoprávnene pobývajúce osoby a je treba im priznať /

okrem iného/ právo na slobodu pohybu na území krajiny, v ktorej sa nachádzajú /čl. 26, 31 a 32
Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951, „Ženevská konvencia"/. Zároveň však súdny
dvor v predmetnej veci zdôraznil, že členské štáty musia mať možnosť zabrániť tomu, aby zaistený
cudzinec podaním žiadosti o azyl automaticky dosiahol prepustenie zo zaistenia, inak by bol narušený
zmysel návratovej smernice, ktorým je účinné navrátenie štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa

neoprávnene zdržiavajú na území /bod 60 rozsudku v citovanej veci/.

V danom prípade však, navrhovateľ nemá preukázaný skutočný titul na udelenie azylu, migruje po
štátoch Európskej únie, teda riziko jeho úteku bolo v administratívnom spise preukázané.

Okrem toho súd pripomenul aj ustanovenie § 79 ods. 3 ZoPC, z obsahu ktorého vyvodil, že nakoľko
je navrhovateľ vyhostený z územia SR na dobu 5 rokov, ani z týchto právnych dôvodov nie je možnénavrhovateľa zo zaistenia prepustiť a policajný útvar mohol postupovať iba podľa ustanovenia § 88 ods.
1 písm. a/, bod 1. ZoPC.

K námietke právneho zástupcu navrhovateľa týkajúcej sa čl. 5 bod 1. písm. f/ Európskeho dohovoru o

ľudských právach súd konštatoval, že podľa ustanovenia § 88 ods. 3 ZoPC podanie žiadosti o udelenie
azylu alebo požiadania štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom
na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu nie je
zaistenímštátnehopríslušníkatretejkrajinydotknuté.VtomtosmereajESĽPvosvojejjudikatúreuznáva
za prípustné zaistenie za situácie, že cudzinec požiadal v príslušnom štáte o azyl, na čas vybavenia

jeho azylovej žiadosti za obdobie konania o tejto žiadosti, preto ho považuje za obdobie, kedy prebieha
konanie o vyhostení.

K námietke týkajúcej sa doby zaistenia krajský súd uviedol, že táto dĺžka bola riadne odôvodnená v
súlade s platnou právnou úpravou, pričom táto sa počas celého zaistenia monitoruje, či je opodstatnená
alebo nie, s poukazom na ust. § 90 ods. 1 písm. d/ ZoPC. Odporca stanovil čas, dokedy sa nevyhnutne
musia vykonať všetky opatrenia na reálne vykonanie administratívneho vyhostenia, t.j. potvrdením

jeho totožnosti, komunikáciou so zastupiteľským úradom štátu, ktorého je štátnym príslušníkom,
zabezpečením náhradného cestovného dokladu a samotnou realizáciou administratívneho vyhostenia.
Vychádzal pritom z celkového správania navrhovateľa, ktorý nespolupracoval počas správneho konania,
odmietol podpísať zápisnicu o podaní vyjadrenia a aj z doby vystavenia cestovného dokladu a vybaveniu
všetkých potrebných náležitostí nevyhnutných k reálnemu fyzickému vyhosteniu navrhovateľa do

domovskej krajiny.

Zákonná dikcia tretej vety ustanovenia § 88 ods. 4 ZoPC upravuje oprávnenosť na zaistenie žiadateľa ak
možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia
alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny
príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal

náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane,
o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12
mesiacov. Podľa jeho názoru dĺžka zaistenia, ako aj samotné skutkové okolnosti, ktoré viedli k tomuto
zaisteniu, boli v súlade s platnou právnou úpravou, citovanou v napadnutom rozhodnutí.

Krajský súd preto odvolacie námietky splnomocneného zástupcu nezohľadnil, opravnému prostriedku

nevyhovel a napadnuté rozhodnutie odporcu č. PPZ-HCP-P07-ZVC-60-010/2014 zo dňa 22.09.2014 v
zmysle § 250q ods. 2 OSP ako zákonné potvrdil.

Odvolacie dôvody navrhovateľa

Proti uvedenému rozsudku podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm.
d/ a f/ zákona č. 99/1963 Zb. OSP namietajúc, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných

dôkazovknesprávnymskutkovýmzisteniamajehorozhodnutiesúduvychádzaznesprávnehoprávneho
posúdenia veci.

Poukázal na to, že už v podanom opravnom prostriedku navrhovateľ namietal skutočnosť, že
rozhodnutie o jeho žiadosti o azyl bolo ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia vykonateľné, avšak
nebolo právoplatné, a preto bol naďalej účastníkom konania o azyl. Z tohto dôvodu sa ako účastník

konania o udelenie azylu nachádzal na území Slovenskej republiky oprávnene, a preto neexistoval
dôvod na jeho administratívne vyhostenie.

Pripomenul, že krajský súd poukázal na § 22 ods. 1 zákona o azyle, z ktorého vyplýva, že žiadateľ
je do rozhodnutia o žiadosti o udelenie azylu oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky,
ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Prvostupňový súd teda dospel k záveru, že

vzhľadom na to, že navrhovateľovi bolo vydané rozhodnutie o jeho žiadosti o azyl dňa 27.08.2014, dňom
doručenia rozhodnutia o žiadosti sa stalo toto rozhodnutie vykonateľným a od momentu vykonateľnosti
sa navrhovateľ zdržiaval na území Slovenskej republiky neoprávnene. Z tohto dôvodu bolo začaté
konanie o jeho administratívnom vyhostení.Vyššie uvedený záver súdu prvého stupňa je taktiež v rozpore so zásadou „in dubio mitius", ktorej zmysel
spočíva v tom, že pokiaľ existujú dva prípustné výklady verejnoprávnej normy, vždy je potrebné vykladať
túto normu v prospech jej adresáta. Podľa jeho názoru pokiaľ sa v § 22 ods. 1 zákona o azyle uvádza,

že žiadateľ je do rozhodnutia o žiadosti o udelenie azylu oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej
republiky, nie je možné jednoznačne dospieť k záveru, že za rozhodnutie o jeho žiadosti sa považuje
neprávoplatné rozhodnutie Migračného úradu. Za rozhodnutie o jeho žiadosti je potrebné považovať
až právoplatné rozhodnutie o jeho žiadosti, nakoľko až okamihom, keď toto rozhodnutie nadobudne
právoplatnosť, je konečné a až v tomto okamihu je rozhodnuté o jeho žiadosti v materiálnom zmysle.

Za moment rozhodnutia nie je možné považovať moment, v ktorom existuje rozhodnutie, avšak toto
môže byť zmenené, a teda jeho existencia až do okamihu nadobudnutia právoplatnosti nie je právne
významná. Nie je zrejmé, ako mohol súd prvého stupňa považovať za rozhodnutie v zmysle § 22 ods.
1 rozhodnutie, ktoré nie je právoplatné, a teda môže byť zmenené.

Namietal, že súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, ak dospel k záveru, že navrhovateľ mal
byť zaistený podľa § 88 zákona o pobyte cudzincov a nie podľa špeciálneho ustanovenia, a to § 88a

zákona o pobyte cudzincov.

Súdprvéhostupňatiežpodľajehonázorunesprávneprávneposúdilvecvotázkeurčeniadobyzaistenia,
nakoľko opomenul skutočnosť, že správny orgán nikdy nevydal rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia
navrhovateľa.

Rozhodnutiesúduprvéhostupňaoznačilzanezrozumiteľnévčasti,kdepoukazujena§79ods.3zákona

o pobyte ako na jediné ustanovenie, na základe ktorého je možné cudzinca prepustiť.

Z uvedených dôvodov navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok súdu prvého stupňa
zmenil tak, že napadnuté rozhodnutie odporcu zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie, zaviaže odporcu
k náhrade trov konania a nariadi bezodkladné prepustenie navrhovateľa zo zaistenia.

Vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa

Odporca sa s námietkami znesenými navrhovateľom nestotožnil. Poukázal na to, že navrhovateľ
sa na území Slovenskej republiky zdržiaval pri vydávaní napadnutého rozhodnutia neoprávnene,
pretože v zmysle § 22 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle (ďalej len ,,zákon o azyle") pre
neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky postačuje neprávoplatné rozhodnutie o žiadosti
o udelenie azylu. Rozhodnutie Migračného úradu pod číslom CAS: MU-215-15/PO-Ž-2014, ktorým

Migračný úrad navrhovateľovi zamietol žiadosť o udelenie azylu na území Slovenskej republiky ako
zjavne neopodstatnenú, nemá v zmysle § 21 ods. 2 zákona o azyle odkladný účinok. Tento účinok v
zmysle § 52 ods. 2 správneho poriadku vyjadruje skutočnosť, že rozhodnutie je vykonateľné. V zmysle
§ 22 ods. 1 zákona o azyle žiadateľ je do rozhodnutia o žiadosti o udelenie azylu oprávnený zdržiavať
sa na území Slovenskej republiky.

Pripomenul, že v zmysle čl. 7 ods. 1 Smernice Rady 2005/85/ES z 01.12.2005 o minimálnych
štandardoch pre konanie v členských štátoch o priznávaní a odnímaní postavenia utečenca (ďalej
len ,,Smernica 2005/85/ES") žiadateľom musí byť umožnené zostať v členskom štáte, výlučne na účely
tohto konania dovtedy, kým rozhodujúci orgán neprijme rozhodnutie v súlade s konaním na prvom stupni
ustanoveným v kapitole III uvedenej smernice. Toto právo zostať nezakladá nárok na povolenie na pobyt.

V zmysle čl. 39 ods. 3 písm. a/ Smernice 2005/85/ES tam, kde je to vhodné, členské štáty zavedú
pravidlá v súlade s ich medzinárodnými záväzkami, týkajúce sa otázky, či opravný prostriedok podľa
odseku 1 bude mať ten účinok, že sa žiadateľovi do jeho výsledku povolí zostať v príslušnom členskom
štáte. A ako to z vyššie uvedeného vyplýva o navrhovateľovej žiadosti o udelenie azylu bolo rozhodnuté
na prvom stupni. Zároveň zdôraznil, že Slovenská republika ako jeden z členských štátov ustanovením

§ 22 ods. 1 zákona o azyle si stanovila, že opravný prostriedok proti neudelení azylu nebude mať za
následok to, že sa žiadateľovi o azyl povolí zostať na území SR. Z platnej a účinnej legislatívy v čase
vydania napadnutého rozhodnutia teda vyplýva, že vydaním rozhodnutia Migračného úradu o neudelení
azylu navrhovateľovi a nadobudnutím jeho vykonateľnosti navrhovateľ stratil oprávnenie zdržiavať sa na
území SR na základe zákona o azyle a tým sa dostal do postavenia osoby s neoprávneným pobytom,

pretože navrhovateľ nebol oprávnený zdržiavať sa na území SR v zmysle zákona o pobyte cudzincov.K námietke vytýkajúcej súdu nejasné stanovisko v otázke konkrétneho zákonného ustanovenia, podľa
ktorého bol navrhovateľ zaistený odporca uviedol, že oprávnenie uvedené v ustanovení § 88a zákona
č. 495/2013 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov bolo využité

oddelením hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - letisko (ďalej len ,,OHK PZ KE letisko") z
dôvodu, že navrhovateľ bol dňa 03.07.2014 vrátený na územie SR z územia Veľkej Británie podľa
Nariadenia Európskeho parlamentu a rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013 ustanovujúceho kritéria a
mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej štátnym
príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom

z členských štátov. Následne dňa 03.07.2014 OHK PZ KE letisko vydalo navrhovateľovi rozhodnutie o
zaistení pod číslom PPZ-HCP-PO9-287-013/2014 a navrhovateľ bol umiestnený v Útvare policajného
zaistenia pre cudzincov v Sečovciach. Toho istého dňa bolo s ním opakovane začaté konanie o udelení
azylu na území SR. Správny orgán tu musí poukázať na tú skutočnosť, že účastník konania požiadal o
udelenie azylu tretí krát a druhý krát bol vrátený z územia Veľkej Británie a Severného írska. Z konania
účastníka konania je jednoznačne preukázané, že účastník konania účelovo žiada o udelenie azylu,

aby z územia Slovenskej republiky mohol ujsť. Je preukázané aj to, že účastník konania nedodržiava
zákony Slovenskej republiky. Na základe uvedených skutočností bol účastník konania zaistený OHK
PZ KE letisko. Ak by účastník konania dodržiaval zákony Slovenskej republiky a reálne by mu išlo o
udelenie azylu na území Slovenskej republiky nebol by zaistený.

Dňa 27.08.2014 Migračný úrad Ministerstva vnútra vydal rozhodnutie, v ktorom navrhovateľovi zamietol

jeho žiadosť o udelenie azylu na území SR ako zjavne neopodstatnenú. Dňa 17.09.2014 bolo
navrhovateľovi rozhodnutie o neudelení azylu na území SR vyhlásené a zároveň doručené, pričom
okamih vyhlásenia a doručenia tohto rozhodnutia sa považuje ďalší pobyt navrhovateľa za neoprávnený.
Z daného dôvodu bol správny orgán povinný v zmysle § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov
začať voči navrhovateľovi konanie o administratívnom vyhostení z územia SR. Následne bol navrhovateľ

v zmysle § 88 ods. 1 písm. a/ bod 1 zákona o pobyte cudzincov zaistený. Z vyššie uvedeného teda
vyplýva, že navrhovateľ bol správnym orgánom zaistený ako štátny príslušník tretej krajiny, pretože
nemal, resp. stratil právo zdržiavať sa na území SR. Teda správny orgán tu aplikoval zásadu „Lex
specialis derogat legi generáli", pretože ustanovenie § 88 ods. 1 písm. a/ bod 1 zákona o pobyte
cudzincov nie je možné aplikovať na žiadateľa o azyl, ktorý nestratil oprávnenie zdržiavať sa na území

SR, ale to nie je prípad navrhovateľa. Čo znamená, že ustanovenie § 88 ods. 1 písm. a/ bod 1 zákona
o pobyte cudzincov je voči navrhovateľovi konkrétnejšie.

K námietke týkajúcej sa času zaistenia odporca uviedol, že ako je to z vyššie uvedeného zrejmé
navrhovateľ bol najskôr zaistený OHK KE letisko, ktoré využilo oprávnenie v zmysle ustanovenia § 88a
zákonaopobytecudzincov.Poprepusteníbolnavrhovateľzaistenýsprávnymorgán,pričombolovyužité

oprávnenie v zmysle § 88 ods. 1 písm. a/ bod 1. zákona o pobyte cudzincov. V zmysle § 88a ods. 2 druhej
a tretej vete zákona o pobyte cudzincov je uvedené, že celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu
podľa odseku 1 písm. a/, b/, c/ alebo písm. e/ nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Celkový čas zaistenia
žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. d/ nesmie presiahnuť čas zaistenia podľa § 88 ods.
4. V zmysle § 88 ods. 4 prvá veta zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť

zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Zákon o pobyte cudzincov rozoznáva
dve situácie. Prvá je, že za akých okolnosti a na aký čas môže byť zaistený štátny príslušník tretej krajiny
adruhásituáciaje,žezaakýchokolnostianaakýčasmôžebyťzaistenýžiadateľoudelenieazylu.Zákon
o pobyte cudzincov nepripúšťa aby dochádzalo k zrátavaniu času zaistenia u štátneho príslušníka tretej
krajiny a u žiadateľa o udelenie azylu. Navrhovateľ bol najskôr zaistený ako žiadateľ o udelenie azylu,

pričom v danom prípade sa uplatňuje ustanovenia § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov a následne
bol navrhovateľ zaistený ako štátny príslušník tretej krajiny s neoprávneným pobytom, pričom v tomto
prípade sa uplatňuje ustanovenie § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov a v zmysle tohto ustanovenia
navrhovateľovi plynie nová doba zaistenia. Na základe uvedeného teda vyplýva, že v danom prípade čas
zaistenia (nepresiahol dobu 6 mesiacov) ako aj uplatnené ustanovenie zo zákona o pobyte cudzincov

nie je v rozpore splatnou legislatívou SR. Z vyššie uvedených súvislosti správny orgán vyjadruje, že
sa stotožňuje s názorom KS KE, že dĺžka zaistenia, ako aj samotné skutkové okolnosti, ktoré viedli k
zaisteniu navrhovateľa boli v súlade s právnou úpravou, ktorá bola platná v čase vydania napadnutého
rozhodnutia.

V reakcii na námietku vytýkajúcu nepreskúmateľnosť rozhodnutia odporca uviedol, že v súvislosti s

vyššie uvedenými skutočnosťami je zrejmé, že navrhovateľ sa na území SR zdržiaval neoprávnene. Zdaného dôvodu bol správny orgán povinný v zmysle § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov
začať voči navrhovateľovi konanie o administratívnom vyhostení z územia SR. Ustanovenie § 77 ods.
1 zákona o pobyte cudzincov hovorí, že administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o

tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a je povinný
opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do krajiny
pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne
rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na
pobyt. A ako to už z uvedeného vyplýva navrhovateľ stratil oprávnenie zdržiavať sa na území SR.

Na základe vyššie uvedených súvislosti sa správny orgán nestotožňuje s názorom právneho zástupcu
navrhovateľa, že konanie o administratívnom vyhostení navrhovateľa z územia SR nemalo byť vôbec
začaté. Práve naopak, správny orgán v zmysle zákona o pobyte cudzincov bol voči navrhovateľovi
povinný začať konanie o jeho administratívnom vyhostení z územia SR. V konaní o administratívnom
konaní bol účastník konania poučený aj o možnosti požiadať o asistovaný dobrovoľný návrat a o
možnosti kontaktovať mimovládne organizácie. Účastník konania bol na správny orgán predvedený v

zmysle § 79 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého je policajt oprávnený predviesť cudzinca
na policajný útvar v súvislosti s konaním o administratívnom vyhostení, s konaním o zákaze vstupu, s
konaním o zamietnutí vstupu, s výkonom rozhodnutia o administratívnom vyhostení alebo s výkonom
trestu vyhostenia. V zmysle § 79 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov je uvedené, že ak po spísaní
zápisnice policajný útvar nebude ďalej konať vo veci administratívneho vyhostenia, zamietnutia vstupu,

zákazu vstupu alebo ak zistí, že nie sú dôvody na odovzdanie cudzinca orgánom činným v trestnom
konaní, inému príslušnému orgánu alebo príslušnému zariadeniu, cudzinca ihneď prepustí. Správny
orgán tu uvádza, že po vykonaní patričných úkonov ako aj po spísaní zápisnice správny orgán už mal
vedomosť o tom, že bude ďalej voči navrhovateľovi konať vo veci jeho administratívneho vyhostenia z
územia SR, čo v praxi znamená, že správny orgán v zmysle daného ustanovenia nemohol navrhovateľa

prepustiť. Následne správny orgán v zmysle § 88 ods. 1 písm. a/ bod 1 zákona o pobyte cudzincov
využil svoje oprávnenie a navrhovateľa zaistil. Na základe vyššie uvedených súvislosti sa správny
orgán nestotožňuje s názor právneho zástupcu navrhovateľa, že v tejto časti je rozhodnutie KS KE
nezrozumiteľné a nepreskúmateľné.

Argumentácia rozhodnutia odporcu

Z dôvodov rozhodnutia odporcu vyplýva, že navrhovateľ bol vrátený z územia Veľkej Británie podľa
Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady /EÚ/ č. 604/2013 Z. z. zo dňa 26.06.2013, ktorým sa
stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu, zodpovedného za posúdenie žiadosti
o medzinárodnú ochranu, podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej
príslušnosti v jednom z členských štátov.

Dňa 03.07.2014 bolo navrhovateľovi Oddelením hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - letisko
vydané rozhodnutie o zaistení pod č. PPZ-HCP-PO9-287-013/2014 a navrhovateľ bol umiestnený v
UPZC v Sečovciach. Dňa 27.08.2014 bolo vydané rozhodnutie Migračného úradu MV SR v konaní
žiadostioudelenieazylunavrhovateľapodčíslomČAS:MU-215-15/PO-Ž-2014,ktorýmzamietolžiadosť
navrhovateľa o udelenie azylu ako zjavne neopodstatnenú. Uvedené rozhodnutie bolo navrhovateľovi

vyhlásené a doručené dňa 17.09.2014, pričom podanie opravného prostriedku nemá odkladný účinok,
a preto sa považoval ďalší pobyt navrhovateľa za neoprávnený. Dňa 22.09.2014 bol účastník konania
kontrolovaný hliadkou odporcu a následne predvedený. Vo veci bolo začaté konanie o administratívnom
vyhostení navrhovateľa z územia SR.

Z výpovede navrhovateľa v zápisnici o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 Správneho

poriadku zo dňa 22.09.2014 vyplynulo, že v roku 2006 neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu
členských štátov mimo hraničný priechod, bez cestovného dokladu a jeho snahou bolo dostať sa do
Európy. Navrhovateľ teda neoprávnene prekročil vonkajšie hranice SR bez cestovného dokladu a ako
vízový cudzinec sa zdržiaval na území SR bez platného víza alebo platného povolenia na pobyt alebo
dočasného povolenia k pobytu, vydaného jednou zo zmluvných strán, čím porušil ustanovenie čl. 19

ods. 1 a čl. 21 ods. 1, 2 Schengenského dohovoru.Správny orgán poukázal na povinnosť každého štátneho príslušníka tretej krajiny zdržiavať sa na území
SR s platným cestovným dokladom alebo dokladom oprávňujúcim zdržiavať sa na území SR, mať platné
vízum a dostatočné prostriedky na živobytie v zmysle Kódexu schengenských hraníc.

Na základe žiadosti o azyl navrhovateľa Migračný úrad MV SR viedol konanie o udelenie azylu MU-986/
PO-Ž/2006, ktoré bolo v zmysle § 19 ods. 1 písm. f/ zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle") zastavené
dňa 15.08.2006 potom, čo svojvoľne opustil Pobytový tábor Gabčíkovo. Navrhovateľ vycestoval do
Talianska, následne do Belgicka a Veľkej Británie, odkiaľ letecky pricestoval do Košíc. Dňa 20.09.2010

sa dostavil do Záchytného tábora v Humennom. Dňa 20.10.2010 opakovane svojvoľne opustil záchytný
tábor. Konanie o udelenie azylu ČAS: MU-518/PO-Ž-2010 bolo právoplatne ukončené dňa 10.11.2010.
V zmysle Dublinského dohovoru bol navrhovateľ transferovaný späť na územie Slovenskej republiky z
územia Veľkej Británie dňa 03.07.2014, kedy bolo začaté konanie o jeho zaistení podľa § 88a ods. 1
písm. b/ ZoPC.

Vstupom navrhovateľa na územie SR sa začalo konanie o udelenie azylu. Z dôvodu existencie

rizika opätovného úteku, bol navrhovateľ zaistený podľa § 88a ods. 1 písm. b/ ZoPC. Rozhodnutím
ČAS: MU-215-15/PO-Ž-2014 zo dňa 27.08.2014 bola Migračným úradom MÚ SR zamietnutá žiadosť
o udelenie azylu, ktoré bolo dňa 17.09.2014 vyhlásené navrhovateľovi. Odporca skonštatoval, že
uvedenérozhodnutienenadobudloprávoplatnosťvyhlásením,alerozhodnutiejevykonateľnésamotným
doručením. Z toho dôvodu sa navrhovateľ zdržiaval na území SR neoprávnene, čím sa dopustil

priestupku podľa § 118 ods. 1 písm. a/ ZoPC.

Odporca ďalej uviedol, že navrhovateľ svojim neoprávneným zdržiavaním sa na území SR porušil
ustanovenie čl. 5 ods. 1 písm. b/ nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 562/2006 z
15.03.2006, ktorým sa ustanovuje kódex Spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez
hranice, čím sa dopustil priestupku podľa § 118 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov a zároveň

týmto svojím konaním naplnil dôvody administratívneho vyhostenia v zmysle § 82 ods. 1 písm. b/ ZoPC,
policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na
území SR.

Odporca dospel k záveru, že vzhľadom na navrhovateľovu predchádzajúcu minulosť na území SR, kedy
už bol opakovane žiadateľom o azyl a z azylového zariadenia opakovane svojvoľne ušiel, existuje jeho

riziko úteku a z toho dôvodu bol odporca oprávnený zaistiť navrhovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. a/ bod
1 ZoPC. Totožnosť navrhovateľa nie je dôveryhodne preukázaná, nakoľko nemá cestovný doklad a nie
je možné, aby sám legálnym spôsobom vycestoval z územia SR do krajiny pôvodu.

Dĺžku doby zaistenia odporca odôvodnil v napadnutom rozhodnutí predpokladanými úkonmi nutnými
na reálne vykonanie administratívneho vyhostenia, t.j. potvrdením jeho totožnosti, komunikáciou so

zastupiteľským úradom štátu, ktorého je štátnym príslušníkom, zabezpečením náhradného cestovného
dokladu a samotnou realizáciou administratívneho vyhostenia. Odporca dodal, že doba zaistenia sa
môžeskrátiť,pričompresnádobasanedákonkrétneurčiťnakoľkozávisíodviacerýchneovplyvniteľných
faktorov. Vzhľadom na absenciu spolupráce navrhovateľa, odmietnutie podpisu zápisnice o podaní
vyjadrenia, dobu vystavenia cestovného dokladu a vybaveniu všetkých potrebných náležitostí k

reálnemu fyzickému vyhosteniu navrhovateľa do domovskej krajiny považoval odporca dobu zaistenia
za priamo úmernú s uvedenými skutočnosťami.

Vo svojom rozhodnutí odporca skúmal možnosť uloženia povinnosti v zmysle § 89 ZoPC a dospel k
záveru, že navrhovateľovi nemohol uložiť povinnosť v zmysle uvedeného ustanovenia, nakoľko tento by
svoju povinnosť uloženú správnym orgánom nevedel reálne splniť, resp. vykonať a osobu navrhovateľa

považoval za nedôveryhodnú.

Odporca na záver uviedol aj vykonateľné rozhodnutie o administratívnom vyhostení navrhovateľa č.
PPZ-HCP-PO7-ZVC-60-007/2014 zo dňa 22.09.2014, vydaného Oddelením cudzineckej polície PZ
Michalovce, ktorým bol navrhovateľovi určený zákaz vstupu na územie SR na dobu piatich rokov.

Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republikyPodľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa § 250l ods. 1 OSP sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných

prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych orgánov, postupuje podľa tretej hlavy piatej
časti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam
správnych orgánov". Pokiaľ v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je ustanovené
inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku s
výnimkou § 250a (§ 250l ods. 2 OSP).

NajvyššísúdSlovenskejrepublikyakosúdodvolací(§10ods.2OSP)preskúmalnapadnutérozhodnutie

krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona
č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu je potrebné potvrdiť. Rozhodol bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia
rozhodnutiabolzverejnenýnaúradnejtabulisúduanainternetovejstránkeNajvyššiehosúduSlovenskej
republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 27. novembra 2014 (§ 156 ods. 1 a ods.

3 OSP).

V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok
krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa podľa § 88 ods. 1
písm.a/bod1zákonaopobytecudzincov,pretoprimárnevmedziachodvolaniaNajvyššísúdSlovenskej
republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,

pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu,
či sa krajský súd vysporiadal s námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného
rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.

Podľa § 88 ods. 1 písm. a/ bod 1 zákona o pobyte cudzincov je policajt oprávnený zaistiť štátneho
príslušníka tretej krajiny v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie

do krajiny podľa § 77 ods. 1, ak existuje riziko jeho úteku.

Z obsahu napadnutého rozhodnutia vyplýva, že odporca svoj záver o dôvodnosti zaistenia navrhovateľa
podľa § 88 ods. 1 písm. a/ bod 1 zákona o pobyte cudzincov (ZoPC) oprel o zistenie, že navrhovateľ
sa v čase vydávania rozhodnutia o zaistení zdržiaval na území slovenskej republiky neoprávnene,
nakoľko už v tom čase bolo vydané rozhodnutie Migračného úradu pod číslom ČAS: MU-215-15/

PO-Ž2014 z 27.08.2014, ktorým Migračný úrad navrhovateľovi zamietol žiadosť o udelenie azylu na
území Slovenskej republiky ako zjavne neopodstatnenú, a vzhľadom na to, že takéto rozhodnutie
nemá v zmysle § 21 ods. 2 zákona o azyle odkladný účinok ustálil, že v súlade s ustanovením §
52 ods. 2 správneho poriadku je takéto rozhodnutie vykonateľné, a teda účinky výroku o tom, že
žiadosť navrhovateľa sa zamieta pre jej zjavnú neopodstatnenosť (t.j. azyl sa mu nepriznáva) nastali

bezprostredne po jeho vyhlásení a doručení navrhovateľovi dňa 17.09.2014.

Podľa § 21 ods. 2 zákona o azyle proti rozhodnutiu, ktorým bola žiadosť o udelenie azylu zamietnutá
ako neprípustná alebo ako zjavne neopodstatnená, možno podať opravný prostriedok na súd do 20 dní
od jeho doručenia; podanie opravného prostriedku nemá odkladný účinok, ak súd nerozhodne inak.

Nie je sporné, že právna teória aj prax priznáva aj rozhodnutiu, ktoré ešte formálne nenadobudlo

právoplatnosť spôsobilosť vyvolať ním predvídané právne účinky a v prípade, že zákon, resp. na základe
zákonasprávnyorgánvysloví,žeopravnýprostriedokprotitakémutorozhodnutiunemáodkladnýúčinok,
rozhodnutie sa môže stať vykonateľným okamihom oznámenia rozhodnutia.

Pokiaľ teda odporca vychádzal z uvedeného záveru a v nadväznosti na neho zisťoval oprávnenosť
navrhovateľa zdržiavania sa na území Slovenskej republiky v zmysle § 22 ods. 1 zákona o azyle, v rámci

ktorého mal za preukázané, že navrhovateľ sa považuje za žiadateľa o azyl len formálne pričom o jehožiadosti o azyl bolo už rozhodnuté (v danom prípade negatívne), nebolo možné jeho záver (§ 22 ods. 1
vice versa) o tom, že navrhovateľ stratil oprávnenie držiavať sa na území Slovenskej republiky a dostal
sa tak do postavenia osoby s neoprávneným pobytom, bez ďalšieho odmietnuť.

Podľa § 22 ods. 1 žiadateľ je do rozhodnutia o žiadosti o udelenie azylu oprávnený zdržiavať sa na
území Slovenskej republiky, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.

Citovanéustanoveniejekonformnésčl.7ods.1SmerniceRady2005/85/ESominimálnychštandardoch
prekonanievčlenskýchštátochopriznávaníaodnímanípostaveniautečenca,podľaktoréhožiadateľom
musí byť umožnené zostať v členskom štáte, výlučne na účely tohto konania dovtedy, kým rozhodujúci
orgán neprijme rozhodnutie v súlade s konaním na prvom stupni ustanoveným v kap. III. Toto právo

nezakladá nárok na povolenie na pobyt.

Pokiaľ zástupca navrhovateľa v odvolaní namietal, že podaním žiadosti o udelenie azylu sa konanie o
administratívnom vyhostení malo v zmysle na ust. § 77 ods. 4 ZoPC a prerušiť, resp. toto nemalo ani
začať,jepotrebnépripomenúť,žepodľa§88ods.3uvedenéhozákonapodaniežiadostioudelenieazylu
(alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat) nie je dôvodom na

prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny (čo je zrejme zámerom vznesenej námietky),
pričom konanie podľa osobitného predpisu (zákon č. 480/2002 Z. z. OSP potvrdil ako
vecne správny.

Pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 250k ods. 1 OSP

v spojení s ustanovením § 2501 ods. 2 OSP. Navrhovateľovi, ktorý nemal v konaní úspech odvolací
súd náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.