Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, November 20, 2014

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/368/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6713202477
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6713202477.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a

členov senátu Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci navrhovateľa Europa SC ZV
a. s., so sídlom Námestie SNP 63, 960 01 Zvolen, IČO: 36 773 808, právne zastúpeného Aequitas s.
r. o., so sídlom Na Troskách 26, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 628 841, proti odporcovi RPL, spol.
s r. o., so sídlom Za riekou Nitrou 1490, 958 01 Partizánske, IČO: 31 422 284, právne zastúpeného
ATTORNEYS GROUP s. r. o., so sídlom Kláry Jarunkovej 2, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 863 998,
o zaplatenie 11.515,40 € s príslušenstvom, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen
č. k. 9C/11/2013-183 zo dňa 10. 12. 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcaje povinnýnahradiťtrovyodvolaciehokonanianavrhovateľovipozostávajúceztrovprávneho
zastúpenia vo výške 334,30 € na účet jeho právneho zástupcu vedený v Unicredit bank Slovakia, a. s.,
č. účtu 1340777013/1111, VS: 4372012, do troch dní.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 11.515,40
€ spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne z dlžnej čiastky od 09. 10. 2012 až do
zaplatenia, titulom zaplatenia zmluvnej pokuty, na ktoré navrhovateľovi vznikol nárok na základe
porušenia zmluvných povinností vyplývajúcich zo zmluvy o budúcej zmluve o nájme nebytových
priestorov uzavretej medzi účastníkmi konania dňa 15. 02. 2011 (ďalej v texte len „zmluva“).

Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že na základe zisteného skutkového stavu
dospel k záveru, že návrh navrhovateľa na zaplatenie zmluvnej pokuty je dôvodný, keď odporca nesplnil
svoju povinnosť vyplývajúcu zo zmluvy tým, že neuzavrel podľa podmienok dohodnutých v zmluve
riadnu nájomnú zmluvu, pričom obsah riadnej nájomnej zmluvy bol súčasťou znenia zmluvy o budúcej
zmluve a navrhovateľ všetky podmienky uvedené v zmluve pre uzavretie riadnej nájomnej zmluvy
splnil. Pokiaľ odporca tvrdil, že v zmysle § 50a Občianskeho zákonníka došlo v dôsledku značnej zmeny
skutkových okolností k zániku jeho záväzku uzatvoriť túto nájomnú zmluvu, okresný súd poukázal na to,

že odporca vo vzťahu k týmto svojím tvrdeniam neuniesol dôkazné bremeno, keď v konaní nepreukázal,
že by došlo k uvedenej zmene okolností, z ktorých zmluvné strany vychádzali pri uzatváraní zmluvy.
Ani súd vykonaným dokazovaním nezistil, že by došlo k podstatnej zmene skutkových okolností, a to
ani výsluchom svedkov, ktorí boli na základe návrhu odporcu v konaní vypočutí. Okresný súd naviac
zdôraznil, že odporca ani bez zbytočného odkladu v súlade s ust. § 292 ods. 2 Obchodného zákonníka
neoznámil bez zbytočného odkladu ním tvrdené zmenené okolnosti, pričom v zmysle citovaného
ustanovenia k zániku záväzku uzavrieť budúcu zmluvu by došlo len v prípade, keď by odporca tútozmenu okolností oznámil bez zbytočného odkladu navrhovateľovi. Odporcovi teda vznikla povinnosť
uzatvoriť nájomnú zmluvu už dňa 19. 01. 2012, ale odporca až v písomnom vyjadrení zo dňa 24. 04.
2012 argumentoval tým, že došlo k zmene okolností, z ktorých pri uzatváraní zmluvy vychádzal. Okresný

súd teda neustálil, že by došlo k zániku záväzku odporcu uzavrieť zmluvu v zmysle ust. § 292 ods. 5
Obchodnéhozákonníka,pričomnapodporuuviedol,žeodporcanepreukázalanizánikzáväzkuvzmysle
§ 50a ods. 3 Občianskeho zákonníka. K námietke odporcu, týkajúcej sa neprimeranosti výšky zmluvnej
pokuty, okresný súd uviedol, že v danom prípade sa nejedná o neprimerane vysokú zmluvnú pokutu, a to
predovšetkým s prihliadnutím na spôsob stanovenia tejto pokuty, pričom sa jedná o vyváženú zmluvnú

pokutu, keď pre obidve zmluvné strany zmluvy sú v zmluve zakotvené rovnaké sankcie, t. j. rovnaká
výška zmluvnej pokuty v prípade, že takúto zmluvu neuzatvoria, ako aj rovnaká lehota splatnosti pre
oboch účastníkov zmluvy. Obaja účastníci mali aj možnosť od zmluvy odstúpiť pri neuzatvorení nájomnej
zmluvy. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nemohol preto okresný súd v súdenej veci aplikovať
ust. § 301 Obchodného zákonníka a návrhu navrhovateľa v celom rozsahu vyhovel.

Okresný súd vyhovel návrhu navrhovateľa aj v časti nároku, týkajúceho sa príslušenstva pohľadávky v

zmysle ust. § 369 Obchodného zákonníka.

O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p..

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej 15 dňovej lehote (§ 204 ods. 1 veta prvá O. s. p.) odvolanie
odporca. Odporca považuje rozsudok okresného súdu za nezákonný, nakoľko súd prvého stupňa dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nestotožnil sa s jeho právnym záverom, že nedošlo
k zániku jeho záväzku uzavrieť budúcu nájomnú zmluvu. Poukázal na to, že žiadny zo svedkov výslovne
nepoprel, resp. nevylúčil možnosť, že by si odporca vymieňoval alebo snažil sa u navrhovateľa, resp.
oprávneného zástupcu navrhovateľa, vymieniť osobitné podmienky a záruky týkajúce sa prípadného
otvorenia jeho prevádzky v obchodnom centre, a teda aj neskoršieho podpísania budúcej nájomnej

zmluvy na tento obchodný priestor. Konštatoval, že prihliadnutím na čas, ktorý od tej doby ubehol je
možné akceptovať tú skutočnosť, že si presne na obsah jednotlivých rokovaní nepamätajú, avšak ani
jeden z nich tú možnosť výslovne nepoprel. Potvrdil, že sa neviedla žiadna písomná dokumentácia o
presnom obsahu predzmluvných rokovaní, na ktorých mu bola opakovane dávaná záruka, že nebude
v rámci plánovanej výstavby obchodného centra umiestňovaná jeho konkurencia v ním ponúkanom

sortimente značkovej obuvi. Odporca však poukázal na to, že v konaní sa tejto skutočnosti opakovane
dovolával, uvedené zmluvné podmienky mu boli zmluvnými zástupcami navrhovateľa prisľúbené a
práve tieto ovplyvnili jeho pôvodný zámer realizovať umiestnenie svojej prevádzky v obchodnom centre.
Naviac, odporca nemal nijakú možnosť meniť obsah základných podmienok nájmu a ani zasahovať,
resp. meniť text navrhovateľom pripravenej zmluvnej a predzmluvnej dokumentácie. Nestotožnil sa

ani s interpretáciou výsluchov svedkov. Konštatoval, že svoje obchodné aktivity realizoval a realizuje
na území celého Slovenska a práve na základe skúseností z iných obchodných centier vedel o tom,
že pokiaľ bude v jeho blízkosti prevádzka obuvi ponúkajúca rovnaké značky obuvi ako sám odporca,
bude to mať výrazne negatívny dopad na jeho plánované obchodné aktivity, preto jeho správanie
nebolo a nie je žiadnym účelovým krokom alebo náhodným kalkulom, ale ide o čisto pragmatické

obchodnícke zmýšľanie. Pokiaľ by totiž situácia mala byť takou, ako sa napokon aj stala, t. j., že
v obchodnom centre bude umiestnených niekoľko prevádzok obuvi s rovnakým a prekrývajúcim sa
sortimentom topánok, zvažoval by celkovú rentabilitu umiestnenia vlastnej prevádzky a rozhodne v
iných (menších) dispozičných kontúrach. Avšak o oficiálnom rozmiestnení prevádzok obuvi, ktoré ho
samozrejme primárne zaujímali sa dozvedel až začiatkom roku 2012.

Vo vzťahu k zmluvným pokutám odporca uviedol, že okresný súd sa sústredil len na formálne znaky
priznania uvedených nárokov a nevenoval pozornosť jej obsahovým náležitostiam. Opätovne namietal
neprimeranú výšku zmluvných pokút, ako aj ich nevyváženosť, s prihliadnutím na textáciu a povahu celej
zmluvy, ktorá bola vypracovaná a predložená navrhovateľom ako budúcim prenajímateľom. Okresnému
súdu vytýkal, že tento o nároku navrhovateľa rozhodol bez posúdenia významu a povahy zmluvných

pokút.Napriek námietkam odporcu okresný súd nešiel do hlbšieho skúmania vzájomných súvislostí a
podmienenosti predzmluvných rokovaní, zmluvných rokovaní, ich výsledkov a následného správania
navrhovateľa odporcu, napriek tomu, že súdna ochrana prináleží, resp. má prináležať rovnako obom

stranám konania a garanciou spravodlivého usporiadania sporovej veci má byť práve súd, ktorému ak sú
predkladanéhodnovernéargumentyajzjeho strany,tietomusínevyhnutnevziaťnazreteľavysporiadať
sa s nimi presvedčivo a odôvodnene. Na základe vyššie uvedených skutočností navrhol, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že návrh navrhovateľa zamieta.

Navrhovateľ v písomnom vyjadrení k odvolaniu odporcu uviedol, že jeho odvolanie považuje za

nedôvodné, nakoľko prvostupňový súd rozhodol vecne správne a jeho rozhodnutie je v celom rozsahu
zákonné. Naďalej zotrval na tom, že nedošlo k zániku záväzku uzatvoriť zmluvu o prenájme v zmysle ust.
§ 292 ods. 5 Obchodného zákonníka, a to z dôvodu, že jednak nedošlo k zmene okolností, za ktorých
bola zmluva uzatvorená a jednak z toho dôvodu, že odporca tieto okolnosti bez zbytočného odkladu
neoznámil navrhovateľovi. Odporca prvýkrát argumentoval spôsobom, že došlo k zmene okolností až vo
vyjadrení zo dňa 24. 04. 2012, pričom povinnosť uzatvoriť zmluvu o nájme mu vznikla už 19.01. 2012, na

splnenie ktorej ho navrhovateľ vyzval písomnou výzvou v súlade so zmluvou. Sám odporca v odvolaní
uviedol,žesaozmeneokolnostídozvedelvjanuári2012,vdôsledkučohouvedenéskutočnostiozmene
okolností neoznámil navrhovateľovi bez zbytočného odkladu. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obdo 32/2007.

K vykonanému dokazovaniu, najmä výpoveďami svedkov, navrhovateľ uviedol, že v konaní boli vypočutí

svedkovia navrhnutí odporcom, pričom z výpovede svedka K. U.S. jednoznačne vyplynulo, že tento
potvrdil, že odporca nemal akúkoľvek exkluzivitu dohodnutú v základných zmluvných podmienkach,
pretože ten dokument, mysliac tým dohodu o základných zmluvných podmienkach, je veľmi základný
a všeobecný. Zdôraznil, že vykonaným dokazovaním a najmä výsluchmi svedkov nebolo preukázané,
že by mal odporca podmienky, na ktoré sa v tomto konaní odvoláva vymienené v zmluve, ani v

základných zmluvných podmienkach, čo vlastne potvrdili aj svedkovia navrhnutí samotným odporcom.
Svedkovia podľa neho potvrdili, že je nepravdepodobné, aby s odporcom dojednávali exkluzivitu v
objekte, nakoľko ich kompetencie nesiahali k dojednávaniu takýchto podmienok, pretože oni dohadovali
len základné zmluvné podmienky. Napriek dôsledne vykonanému dokazovaniu prvostupňovým súdom,
podmienky, ktoré mali byť podľa tvrdení odporcu vyjadrené pred uzatvorením nájomnej zmluvy ostali

ničím nepodloženými konštatovaniami odporcu, ktoré nijakým spôsobom v konaní nepreukázal, a teda
neuniesol dôkazné bremeno. Ani ďalšie tvrdenia, na ktoré poukazoval odporca v odvolaní nepovažoval
za dôvodné, výšku zmluvných pokút naopak nepovažoval za neprimerane vysokú, či nevyváženú, preto
navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) prejednal odvolanie viazaný rozsahom a dôvodmi

odvolania v zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s.
p. napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým bola odporcovi uložená povinnosť zaplatiť
navrhovateľovi sumu 11.515,40 € s príslušenstvom, ako aj vo výroku o náhrade trov konania (závislý
výrok), podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil ako v celom rozsahu vecne správny.

Podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak

sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Vyššie uvedené citované zákonné ustanovenia § 219 O. s. p. umožňujú odvolaciemu súdu potvrdiť
rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak je vo výroku vecne správne (§ 219 ods. 1), pričom odvolací

súd konštatuje, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je nielen vo výroku, ale aj pokiaľ ide o jeho
odôvodnenie presvedčivé a správne. Súd prvého stupňa sa totiž v odôvodnení svojho rozhodnutia
vysporiadal so všetkými námietkami uplatňovanými odporcom v priebehu prvostupňového konania a
najmä totožnými v odvolacom konaní. Preto by odôvodnenie odvolacieho súdu bolo iba kopírovaním
vecne správnych dôvodov, v dôsledku čoho pristúpil odvolací súd k vypracovaniu tzv. skráteného

odôvodnenia rozhodnutia.Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s vysloveným právnym záverom súdu prvého stupňa
uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré odôvodnenie spĺňajúce všetky požiadavky
ust.§157ods.2O.s.p.odkazuje,tentorozsudokvjehonapadnutejčastiakovecnesprávnypodľa§219

ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dodáva nasledovné :

Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri
hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových
zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak, okresný súd ich náležitým
spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil. Odporca v odvolaní neuvádza žiadne
nové skutočnosti, ktoré by neboli vyhodnotené, resp. posúdené okresným súdom, preto odôvodnenie

rozsudku prvostupňového súdu sa v celom rozsahu vzťahuje i na odvolanie odporcu.

I keď čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej v texte len
„dohovor“) zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť
dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené; tieto záležitosti preto musia byť primárne upravené
vnútroštátnym právom a vnútroštátnymi súdmi. Ústava SR neupravuje prípustnosť dôkazov, ale

ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Takisto význam dôkazov
a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý
rozhoduje o merite návrhu - inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje
právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa
zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03).

Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení. Súd ale nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať
všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a záver o tom, ktoré z dôkazov
budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O. s. p.), a nie účastníkov
konania. Treba dodať, že aj podľa judikatúry ústavného súdu nepatrí do obsahu základného práva podľa

čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru právo účastníka
konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa
riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS
3/97, II. ÚS 251/03).

K najzásadnejším argumentom uvádzaným v odvolaní odporcu, odvolací súd na podporu záverov
uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku uvádza nasledovné:

Odporca sám v odvolaní uznal, že žiadny zo svedkov výslovne „nepoprel, resp. nevylúčil“ možnosť, že
by si odporca vymieňoval alebo snažil sa u navrhovateľa, resp. oprávnených zástupcov navrhovateľa
vymieniť osobitné podmienky a záruky, týkajúce sa prípadného otvorenia jeho prevádzky v obchodnom

centre, a teda aj neskoršieho podpísania budúcej nájomnej zmluvy na tento obchodný priestor. Odporca
teda sám konštatoval, že v konaní neboli tieto skutočnosti z jeho strany preukázané a k takému záveru
dospel aj okresný súd, ktorý vyslovil, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že k
vymieneniu ním tvrdených osobitných podmienok a záruk došlo. V uvedenej veci preto nepostačuje,
že žiadny zo svedkov nepoprel, resp. nevylúčil možnosť vymienenia týchto skutočností, zo strany

odporcu by muselo dôjsť k preukázaniu toho, že k vymieneniu týchto osobitných podmienok a záruk
skutočne došlo, napr. práve uvedenými svedeckými výpoveďami. Naopak, z výsluchu svedkov k takýmto
pozitívnym skutkovým zisteniam okresný súd nedospel, naviac sám odporca v odvolaní uznal, že o
presnom obsahu predzmluvných rokovaní (na ktorých podľa neho bola opakovane odporcovi dávaná
záruka, že nebude v rámci plánovanej výstavby obchodného centra umiestňovaná jeho konkurencia v

ním ponúkanom sortimente značkovej obuvi), sa neviedla žiadna písomná dokumentácia, preto okresný
súd ani na základe listinných dôkazov nemohol pozitívne vyhodnotiť tvrdenia odporcu. Okolnosť, že
odporca nemal nijakú možnosť meniť obsah základných podmienok nájmu a ani zasahovať, resp. meniť
text navrhovateľom pripravenej zmluvnej a predzmluvnej dokumentácie nespôsobuje neplatnosť, resp.
nespochybňuje obsah samotnej zmluvy a nepreukazuje ani tú skutočnosť, že by medzi účastníkmikonania došlo k vymieneniu osobitných podmienok a záruk zo strany odporcu u navrhovateľa tak,
ako na to odporca v odvolaní, resp. počas celého prvostupňového konania poukazoval. Naviac sám
odporcavodvolaníuznal,žeofinálnomrozmiestneníprevádzokobuvisadozvedelzačiatkomroku2012,

na základe čoho možno opätovne len poukázať na odporcom napadnutý rozsudok prvostupňového
súdu, ktorý v odôvodnení konštatoval a s týmto záverom sa stotožňuje i odvolací súd, že i v prípade,
ak by vôbec k akejkoľvek zmene okolností, na ktoré odporca v odvolaní poukazoval došlo, uvedené
skutočnosti neoznámil navrhovateľovi bez zbytočného odkladu. Odporcovi preto aj podľa odvolacieho
súdu vznikla povinnosť uzatvoriť nájomnú zmluvu už dňa 19. 01. 2012, pričom odporca až v písomnom

vyjadrení zo dňa 24. 04. 2012 argumentoval tým, že došlo k zmene okolností, z ktorých pri uzatváraní
zmluvy o budúcej zmluve vychádzal, preto jednoznačne je možné konštatovať, že navrhovateľovi vznikol
nárok na zaplatenie zmluvných pokút na základe porušenia zmluvných dojednaní vyplývajúcich zo
zmluvy uzavretej medzi účastníkmi konania dňa 15. 02. 2011 tak, ako na to podrobne poukázal okresný
súd v odôvodnení svojho rozhodnutia na str. 10.

Pokiaľ ide o výšku zmluvnej pokuty, odvolací súd nepovažoval námietku odporcu týkajúcu sa

nedostatočného odôvodnenia okresným súdom pri posudzovaní výšky zmluvnej pokuty, za dôvodnú,
nakoľko okresný súd v odôvodnení podrobne poukázal na to, na základe akých skutočností a následne
právnych úvah dospel k tomu, že v prípade navrhovateľom požadovanej zmluvnej pokuty nejde o
zmluvnú pokutu neprimeranú či nevyváženú v zmysle ust. § 301 Obchodného zákonníka. Okresný súd
jednoznačne poukázal na tú skutočnosť, že už v zmluve bolo jednoznačne konštatované, že zmluvná

pokuta sa rovná výške súčtu budúceho jednomesačného základného nájomného, jednomesačného
poplatku za prevádzkové náklady a jednomesačného poplatku za marketing + DPH. Okresný súd teda
prihliadal na spôsob stanovenia tejto pokuty a zároveň vyhodnotil, že ide o zmluvnú pokutu vyváženú,
keďže pre obidve zmluvné strany boli v zmluve zakotvené rovnaké sankcie, a to jednak pokiaľ ide o
výšku zmluvnej pokuty, ako aj pokiaľ ide o dôvody pre jej uplatnenie, teda i pre navrhovateľa v prípade,

že by porušil svoju povinnosť uzavrieť nájomnú zmluvu. Aj splatnosť predmetnej zmluvnej pokuty bola
dohodnutá pre oboch účastníkov zmluvy rovnako. Naviac, obaja účastníci mali možnosť odstúpiť od
zmluvy pri neuzatvorení nájomnej zmluvy. Okresný súd teda vyhodnotil nielen tú skutočnosť, že nejde o
neprimerane vysokú zmluvnú pokutu, ale prihliadal aj na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti,
teda predpokladané nájomné, na ktoré by v prípade uzavretia nájomnej zmluvy navrhovateľovi vznikol

nárok.

Na záver preto odvolací súd konštatuje, že okresný súd neporušil právo ani jedného účastníka konania
na spravodlivý súdny proces, vykonal tak navrhovateľom ako aj odporcom navrhnuté dôkazy a súčasne
sa s vykonaným dokazovaním vysporiadal presvedčivo a odôvodnene. Naviac, k uzavretiu zmluvy došlo
medzi podnikateľmi pri aplikácii Obchodného zákonníka, preto akákoľvek ingerencia do zmluvných

vzťahov, ktorá nevyplýva zo zákona (Obchodného zákonníka), by nebola v súlade s ústavným právom
ani jedného z účastníkov konania na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 Ústavy SR, ako aj čl. 6
ods. 1 vyššie spomínaného dohovoru.

Okresný súd sa teda správne v odôvodnení rozhodnutia zameral len na argumenty, ktoré sú z hľadiska
výsledku súdneho rozhodnutia považované za rozhodujúce, pretože všeobecný súd - prvostupňový súd

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, príp. dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Okresný súd
stručne a jasne objasnil skutkový ako i právny základ rozhodnutia, ktorý postačuje pre záver o tom, že
nárok navrhovateľa je v celom rozsahu dôvodný.

Okresný súd správne posúdil i otázku náhrady trov konania v zmysle ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v

spojení s aplikáciou vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej v texte len „vyhláška“), ktorú skutočnosť odvolací súd
konštatuje napriek tomu, že výrok o trovách konania odvolaním napadnutý nebol, avšak ide o súvisiaci
výrok rozhodnutia. Zároveň správne rozhodol i o náhrade trov štátu.

Vzhľadom na tieto dôvody, ako aj dôvody, ktoré vo svojom rozhodnutí uviedol súd prvého stupňa, a ktoré

nebolo potrebné pre svoju presvedčivosť opätovne uvádzať v tomto rozhodnutí, odvolací súd podľa §219 ods. 1, 2 O. s. p. rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku o uložení povinnosti odporcovi
zaplatiť navrhovateľovi sumu 11.515,40 € s príslušenstvom, ako aj v súvisiacom výroku o náhrade trov
konania, ako vecne správny potvrdil, a to v celom rozsahu.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s
ust. § 224 ods. 1 O. s. p., teda podľa úspechu v odvolacom konaní. Navrhovateľ bol v odvolacom konaní
v celom rozsahu úspešný, preto mu súd priznal náhradu trov odvolacieho konania, pozostávajúcu z trov
právneho zastúpenia. Trovy právneho zastúpenia predstavujú odmenu v súlade s § 10 ods. 1 vyhlášky,
a to za jeden úkon právnej služby, a to vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 10. 02. 2014 vo výške 270,54 € +

režijný paušál vo výške 8,04€ (§ 16 ods. 3 vyhlášky) + DPH v zmysle § 18 ods. 2 vyhlášky vo výške 55,72
€. Trovy právneho zastúpenia tak spolu predstavujú sumu 334,30 €, ktoré trovy právneho zastúpenia
je odporca ako neúspešný účastník v odvolacom konaní povinný nahradiť navrhovateľovi tak, že tieto
zaplatí na účet jeho právneho zástupcu - advokáta, v zmysle ust. § 149 ods. 1 O. s. p., a to do troch
dní. Pokiaľ ide o odmenu za úkon právnej služby, a to účasť na verejnom vyhlásení rozhodnutia dňa
20.11.2014, náhradu týchto trov právneho zastúpenia si právny zástupca pred verejným vyhlásením

rozsudku neuplatnil v zmysle § 151 ods. 1 O. s. p., preto mu ich odvolací súd napriek ich dodatočnému
vyčísleniu, nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.