Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, November 20, 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10Co/57/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112241463
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8112241463.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a sudcov JUDr.

Milana Šebeňa a JUDr. Mareka Kohúta v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO:
36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie 13,
Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Prešov č.k. 16C/425/2012-45 z 11.3.2014, zhodou hlasov členov senátu takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok súdu prvého stupňa.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobné návrhy vo veciach, ktoré boli pôvodne
vedené Okresným súdom Vranov nad Topľou pod sp.zn. 5C/679/2012, 5C/693/2012, 5C/696/2012,
5C/697/2012, 5C/698/2012, 5C/699/2012, 5C/700/2012, 5C/703/2012, 5C/705/2012, 5C/706/2012,
5C/707/2012, 5C/708/2012 a 5C/709/2012 zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

Vychádzal zo zistenia, že žalobca si uplatnil nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v
súvislosti s nesprávnym úradným postupom v uvedených veciach. Podané žaloby boli odôvodnené tým,

že Okresný súd Vranov nad Topľou rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
oneskorene po uplynutí zákonom stanovenej lehote v zmysle § 44 ods.2 zákona č. 233/1995 Z.z. o
súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov
(ďalej len Exekučný poriadok). Uznesením č.k. 5C/679/2012-7 z 9.10.2012 Okresný súd Vranov nad
Topľou predmetné veci spojil na spoločné konanie s tým, že sa budú ďalej viesť pod sp.zn. 5C/679/2012.
Uznesením č.k. 12NcC/30/2012-11 z 18.10.2012 Krajský súd v Prešove rozhodol o vylúčení všetkých
sudcov Okresného súdu Vranov nad Topľou z prejednávania a rozhodovania tejto veci a vec prikázal

Okresnému súdu Prešov.

V predmetnom konaní súd prvého stupňa nemal za preukázaný nesprávny úradný postup - existenciu
prieťahov v konaniach ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Uviedol, že predpokladom toho, aby bolo možné v konaní pred
súdom rozhodovať o náhrade škody a nemajetkovej ujmy ako dôsledku nesprávneho úradného
postupu, pre nedodržanie zákonnej lehoty alebo prieťahy v konaní je podanie sťažnosti na prieťahy v

exekučnom konaní, resp. podanie žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, rozhodnutie o
disciplinárnom previnení sudcu, následkom ktorého sú prieťahy v konaní, rozhodnutie Európskeho súdu
pre ľudské práva o porušení práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo rozhodnutie
Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti konštatujúcej porušenie práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov. Vzhľadom na absenciu záväzného stanoviska alebo rozhodnutia kompetentného
orgánu o tom, že exekučný súd spôsobil zbytočné prieťahy v konaní, súd prvého stupňa konštatoval
absenciu podstatného podkladu pre posúdenie relevantnosti žalobami uplatnených nárokov. Súd prvého

stupňa mal za to, že exekučný súd v konaniach, z ktorých žalobca vyvodzuje nároky, postupoval v
súlade s ust. § 45 ods.1,2,3 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, preto po doručení
žiadosti exekútora o vydanie poverenia súd skúmal exekučný titul a listiny, na základe ktorých bol
exekučný titul vydaný s cieľom zistenia či boli splnené formálne a materiálne predpoklady pre vedenie
exekúcie. Táto povinnosť exekučného súdu bola akcentovaná aj v uznesení Ústavného súdu SR sp.zn.

II ÚS 545/2010-15 z 9.12.2010. Súd prvého stupňa považoval tiež za potrebné poukázať na uznesenie
Ústavného súdu SR IV. ÚS 606/2012-20 z 14.12.2012, kde Ústavný súd konštatoval, že nie každý
zistený prieťah v konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov. Pojem ,,zbytočné prieťahy“ je pojmom autonómnym, ktorý možno vykladať
a aplikovať predovšetkým materiálne. Podľa ústavného súdu doba rozhodovania exekučného súdu
o žiadosti exekútora o udelenie poverenia v trvaní viac ako 13 mesiacov by vo všeobecnosti nebola

ústavne udržateľnou, ale pokiaľ žalobca podával žiadosti o udelenie poverení hromadne v rovnakom
čase, zaťažil tým všeobecný súd väčším počtom podaní, vzhľadom na čo musel počítať s určitým
technicko-administratívnym zdržaním na strane všeobecného súdu, ktoré spôsobilo, že o žiadostiach
exekútora bolo rozhodnuté s určitým časovým odstupom, čo je ústavne akceptovateľné. Ani v jednom z
exekučných konaní, ktoré súd posudzoval, k meškaniu v takomto rozsahu nedošlo. Žalovaný vzniesol

námietku premlčania, ktorá sa mala týkať nárokov, pri ktorých malo dôjsť k vydaniu poverenia pred dňom
23.4.2009. Súd prvého stupňa sa vznesenou námietkou premlčania nezaoberal, nakoľko v žiadnej z
vecí, ktoré posudzoval, k vydaniu poverenia pred dňom 23.4.2009 nedošlo. Čo sa týka kvantifikácie
majetkovej škody, žalobca mal za to, že je potrebné, aby súd žalovanému uložil uhradiť mu skutočnú
škodu, ku ktorej došlo v dôsledku zmenšenia jeho majetku. Súd prvého stupňa nepovažoval tvrdenia

žalobcu za relevantné, keďže mal za to, že informačné systémy, na ktoré žalobca poukazoval vzhľadom
na svoj predmet činnosti musí udržiavať tak či tak a náklady ktoré vyčíslil nemohli byť priamo spôsobené
tvrdeným oneskoreným konaním exekučného súdu a ani žiadna priama príčinná súvislosť z tvrdení
žalobcunevyplynula.Nazákladeuvedenéhopretosúdžalobnénávrhyžalobcuakonedôvodnézamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. Žalobca bol v konaniach neúspešný, preto
nemá právo na náhradu trov konania a úspešný žalovaný si náhradu trov konania neuplatnil, preto mu
ju súd nepriznal.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca. V odvolaní uviedol, že

mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil a
neúplne zistil skutkový stav. Poukázal na to, že súd rozhodol v merite veci na základe a s použitím
„inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.. V právnom
štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo
platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou

hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po
tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na
takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia. Súd bol pri svojom rozhodovaní jednoznačne viazaný ustanovením § 9 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z.z. a nemohol interpretovať

toto ustanovenie prostredníctvom § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z.,
pretože svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd nevysvetlil
názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na

čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Súdu neprislúcha polemizovať o
vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a akékoľvek
úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne
rozhodnutie. Navyše, súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu ochrany základných práv
a teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase.
Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy vzniká aj vtedy, ak súdy konajú
náležite,aledĺžkukonaniaovplyvňujúmimosúdnefaktory,akonárastekonomickejtrestnejčinnostialeborozsah nevybavenej súdnej agendy. Nemožno pochopiť, ako môže mať na výsledok konania dopad
skutočnosť,žesúdvyjadrilsvojepresvedčenieorozporeexekučnéhotitulusozákonom.Poznamenal,že
ide o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom

konania nesúviseli. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p., a to bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.
2 O.s.p.) a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia
uverejnil na úradnej tabuli súdu i na internetovej stránke súdov SR (§ 156 ods. 3, § 211 ods. 2 O.s.p.).

Krajský súd prejednal vec v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáhal preskúmania napadnutého
rozhodnutia, a zistil, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je potrebné potvrdiť ako vecne správne.

Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.) a k tomu
dodáva:
Vo všetkých preskúmavaných exekučných veciach sp.zn. 10Er/506/2010, sp.zn. 7Er/717/2010,
sp.zn. 10Er/995/2010, sp.zn. 11Er/858/2010, sp.zn. 11Er/857/2010, sp.zn. 3Er/352/2010, sp.zn.
3Er/367/2010, sp.zn. 3Er/353/2010, sp.zn. 9Er/55/2009, sp.zn. 3Er/713/2010, sp.zn. 9Er/369/2010,

sp.zn. 3Er/154/2011 a sp.zn. 11Er/624/2010 exekučný súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd skúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na

vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Exekučný
súd z úradnej moci podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku má skúmať žiadosť o udelenie poverenia, čo
sa limituje 15 - dňovou lehotou na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pri bezchybnom návrhu. Ak

exekučné súdy sú z úradnej moci oprávnené preskúmavať žiadosť o udelenie poverenia, lehota 15 dní
platí len pre prípady vyhovenia návrhu a poverenia súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Exekučný
poriadok neuvádza žiadnu lehotu na vydanie rozhodnutia o zamietnutí žiadosti na udelenie poverenia.
15 - dňová lehota nie je stanovená pre prípad, ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu na vykonanie
exekúcie. Potom nedodržanie 15 - dňovej lehoty na vydanie rozhodnutia o nevyhovení návrhu súdneho

exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nebolo porušením práva oprávneného, ak pre
prípadyneudeleniapoverenianavykonanieexekúcieniejezákonom-Exekučnýmporiadkomstanovená
lehota, aj keď sa žalobca domnieva, že v takomto prípade by mala platiť 15 - dňová lehota na vydanie
rozhodnutia o zamietnutí návrhu na udelenie poverenia. Ak takáto lehota na zamietnutie žiadosti na
udelenie poverenia z Exekučného poriadku nevyplýva, nemohlo dôjsť ani k porušeniu práva žalobcu na

vydanie rozhodnutia - urobenie úkonu v zákonom stanovenej lehote. Žiadny z kompetentných orgánov
nerozhodol o tom, že v označených veciach došlo k nedôvodným prieťahom v konaní.

Nesúlad exekučného titulu so zákonom je tiež dôvodom na zastavenie exekúcie podľa ustanovenia
§ 57 Exekučného poriadku. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví

exekúciu ( § 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto
rozhodnutiu ( § 57 ods. 2 Exekučného poriadku) upravuje Exekučný poriadok podrobne, okamih, kedy
takmáalebomôžeurobiťniejevňomustanovenýexplicitne.Zuvedenéhomožnovyvodiť,ževšeobecný
súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na
ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu

celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto
konania.

Materiálny prieskum súladu exekučného titulu so zákonom umožňuje i ustanovenie § 45 ods. 1, ods.
2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov. Vychádzajúc z

tohto ustanovenia súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov
na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku konanie
o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,
ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/, b/, alebo ak rozhodcovskýrozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné,
právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na
exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v

rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b/ alebo c/.

Z týchto dôvodov nie je možné konštatovať taký nesprávny úradný postup aký by zakladal nárok na
náhradu škody podľa § 9 ods. 1,4 zákona č. 514/2003 Z.z..

Zákonnými predpokladmi vzniku nároku na náhradu škody podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z.
sú existencia nesprávneho úradného postupu, škoda a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupomavzniknutouškodou.Akchýbačoilenjedenztýchtopredpokladovzodpovednosťžalovaného
vyplývajúca zo zákona č. 514/2003 Z. z. daná nie je.

Z tohto dôvodu je rozhodnutie okresného súdu správne, pokiaľ návrhy žalobcu na náhradu škody a

náhradu nemajetkovej ujmy zamietol.

Okresný súd rozhodol správne aj o náhrade trov konania, keď s poukazom na § 142 ods. 1 v spojení s
§ 151 ods.1 O.s.p. žalovanému náhradu trov prvostupňového konania nepriznal.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa postupom podľa § 219 ods.
1 a 2 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.. Žalobca
v odvolacom konaní nebol úspešný a žalovanému žiadne trovy nevznikli, preto odvolací súd účastníkom

náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004
Z.z. o súdoch).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.