Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 19, 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/674/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225492
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3112225492.3

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov JUDr.
Márie Vrtochovej a JUDr. Denisa Vékonyho v právnej veci navrhovateľa: J., s.r.o., so sídlom J. XX, L.,
IČO:35807598,právnezastúpenýO.J.,s.r.o.,sosídlomD.4,L.,IČO:36864421,protiodporcovi:R.K.,
zastúpená H. R., so sídlom B. X. XX, L., o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 19. júna 2014, č.k. 11C/250/2012-86,

jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

V záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ

domáhal, aby súd zaviazal odporcu zaplatiť mu sumu 1.236,19 Eur z titulu majetkovej škody a sumu
247,24 Eur z titulu nemajetkovej ujmy a náhradu trov konania. Súd prvého stupňa mal z vykonaného
dokazovania za preukázané, že súdny exekútor JUDr. K. F. so sídlom v L. podal dňa 26.11.2009 na
Okresný súd Trenčín žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného J.,
s.r.o. (navrhovateľa) proti povinnej Y. Z. pre vymoženie istiny vo výške 616,62 Eur s príslušenstvom.
Okresný súd Trenčín uznesením č.k. 49Er/2687/2009-9 zo dňa 07.12.2010 žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie zamietol a uznesením pod č. k. 49Er/2687/2009-10 zo dňa 04.02.2011 exekúciu
zastavil. Súd prvého stupňa po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 3 ods. 1 písm. d/, §
6 ods. 1, 2 a 4, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1 a § 17 ods. 1,2,3 zákona č. 514/2003 Z.z., ďalej
ust. § 44 ods. 2, 3, § 41 ods. 2 písm. c), d) Exekučného poriadku, ako aj ust. § 45 ods. 1 písm. c), ods.
2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a ust. § 103, § 104 ods. 2 O.s.p. V danom prípade
skúmal, či boli dané predpoklady vzniku zodpovednosti žalovanej za škodu a to existencia nezákonného

rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným
rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Z ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku účinného od 01.06.2011 a z ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku mu vyplynulo,
že 15-dňová lehota na vydanie poverenia pre exekúciu sa nevzťahuje na rozhodnutie o exekučnom
titule, ktorým je rozhodnutie rozhodcovského súdu. Preto zdôraznil, že povinnosťou orgánu štátu teda
je len v 15-dňovej lehote vydať poverenie na exekúciu, ak exekučný titul spĺňa zákonom stanovené

podmienky a takýto postup vyplýval aj zo znenia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného pred
novelou č. 102/2011 Z.z. Z vykonaného dokazovania bolo zistil, že exekučný súd písomnou výzvou
zo dňa 02.12.2009, t.j. 6. deň po doručení žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
vyzval navrhovateľa (oprávneného) na predloženie úverovej zmluvy č. 3291318 (na základe ktorej bol
následne vydaný exekučný titul - rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu pri spoločnosti Slovenská
rozhodcovská, a.s., Bratislava, sp. zn. SR 14025/09 zo dňa 25.08.2009) v lehote 10 dní. Navrhovateľ

(oprávnený) v stanovenej lehote úverovú zmluvu nedoložil. Na základe uvedeného konštatoval, že
navrhovateľ svojím postupom neumožnil exekučnému súdu preskúmať exekučný titul a rozhodcovskékonanie, čo mu umožňovalo ust. § 45 ods. 2 Zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, z dôvodu
ktorého nedostatku podmienky konania musel exekučný súd exekúciu zastaviť. Preto nepovažoval za
pravdivé to, čo v žalobe uvádzal navrhovateľ, t.j. že došlo k omeškaniu s rozhodnutím exekučného

súdu o poverení v trvaní 449 dní, keď poukázal na to, že navrhovateľ (oprávnený) vlastným pričinením,
keď mal dostatočný časový priestor na doplnenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie o príslušnú úverovú zmluvu, zavinil zastavenie exekúcie. Z týchto dôvodov dospel
k záveru, že nie je možné navrhovateľovi priznať náhradu škody spočívajúcu v nevymoženej istine
s príslušenstvom ani nemajetkovú ujmu z dôvodu nesplnenia preukázania zákonných predpokladov

zodpovednosti odporcu za akúkoľvek škodu, v tejto súvislosti a preto súd žalobu ako nedôvodnú v celom
rozsahuzamietol. Onáhradetrovkonaniasúdrozhodolpodľaust.§142ods.1O.s.p.tak,žeúspešnému
odporcovi náhradu trov konania nepriznal, lebo si ich v lehote stanovenej v § 151 ods. 1 O.s.p. nevyčíslil.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. sa mu

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., v
konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.),
súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust.
§ 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli
uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu
postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie
pojednávania.Navrhovateľuskutočnilpodanie,ktorýmupovedomilsúdoskutočnostiachnasvedčujúcich

k tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania
vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na
vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno
tohto sudcu považovať za nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa
týka konečného rozhodnutia vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do

úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
podľa ust. § 109 ods. 2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil
s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie
nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal navrhovateľ možnosť vyjadriť sa k
tvrdeniamodporcu,zktorýchsúdprisvojomrozhodovanívychádzalazachytilichajvodôvodnenísvojho

rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané
lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu
nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako
strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto
dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.

Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam
protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy.
Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal
na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek
dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho

konania s tým, že kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa
k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy,
pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd
vykonaldokazovanielistinami,ktorýchpôvodniejevodôvodnenírozhodnutiapoznateľnýaniejezrejmé,
či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ

dokazovaním, ktoré obsah a rozsah si určil sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými
listinami, ktoré tvoria exekučný spis. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala
súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej
súvislosti konaním dlžníka povinného. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode,
ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne

spracovanie textov, publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku
vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako
sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej
a skutkový základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakýmidôvodmi opísanými tými istými vetami, ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že
náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym
titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť

zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania
predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého
vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní návrhu škoda ďalej narastá.
Zdôraznil, že predložil ako dôkaz o vzniku škody Znalecký posudok č. 1/2014 vypracovaný Znaleckým
ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave a namietal, že súd prvého stupňa nevykonal dostatočné

dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom, z ktorého jednoznačne vyplýva,
ktoré konkrétne náklady boli navrhovateľom vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky.
Poukázal na to, že znalecký posudok preložil až po roku a pol od podania žaloby z dôvodu zložitosti
jeho vypracovania, čo je zreteľný doklad o tom, že určenie výšky škody a jej jednotlivých zložiek je
zložitou odbornou otázkou, ktorú súd nemôže vyriešiť sám prostredníctvom vykonávaných dôkazov.
Vzhľadom na plynutie premlčacích dôb bol pritom navrhovateľ nútený uplatniť svoje nároky včas, a

to aj v situácii, kedy vedel výšku škody určiť len odhadom a nebol priestor na získanie znaleckého
posudku. Ďalej namietal, že súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo
k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o
návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup
nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne

rozporné a napriek tomu, že súd zistil porušenie práva nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil
svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol, že sú irelevantné úvahy
súdu o tom aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o
podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej
sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu svedčia o potrebe

nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Okrem toho zdôraznil, že
ak bol doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh navrhovateľa
na prerušenie konania z dôvodu prebiehajúceho konania o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie
o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej
sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, bol súd prvého stupňa povinný pred samotným rozhodnutím

vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť, v súvislosti s čím poukázal na rozsudok Krajského
súdu v Žiline sp. zn. 9Co/174/2014. Žiadal preto, aby krajský súd odvolací zrušil napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa je potrebný ako vecne správny potvrdiť podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na
ust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym odôvodnením
súdu prvého stupňa, na ktoré v podrobnostiach poukazuje.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn.
III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe

týchto premís prvostupňový súd dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj
spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia dňa 27.01.2011, pričom konanie na exekučnom súde začalo

dňa 04.11.2009, t.z. že k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí zákonom
stanovenej lehoty, pričom omeškanie predstavuje viac ako 449 dní.

Akovyplývazvykonanéhodokazovaniapredsúdomprvéhostupňa,žiadneztýchtotvrdenísanezakladá
na pravde.

Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu
stotožňuje, navrhovateľ podáva žiadosť o udelenie poverenia prostredníctvom súdneho exekútora naOkresný súd Trenčín dňa 26.11.2009 a k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie dochádza uznesením Okresného súdu Trenčín zo dňa 07.12.2010.

Odvolací súd v tomto prípade zdôrazňuje, že podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku lehota 15 dní
od doručenia žiadosti sa vzťahuje len na situáciu, keď súd exekučný vydá poverenie pre exekútora, aby
vykonal exekúciu. Z textu ustanovenia nevyplýva, že by procesná lehota 15 dní dopadala aj na prípady,
keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu zo zákonom a žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať

žiadne porušenie lehoty na rozhodnutie.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní s poukazom na ust.
§ 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v náväznosti na ustanovenia Zákona o ochrane
spotrebiteľov v Občianskom zákonníku, Zákone o spotrebiteľských úveroch, je exekučný súd vždy ex
offo povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom nedovolené

a v rozpore s dobrými mravmi. Tento prieskum exekučný súd vykonal, zistil, že exekúciu nemožno z
týchto dôvodov vykonať, pričom spotrebiteľské právo jedno z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odvetví
súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy na úrovni Európskeho
spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ. Nemožno sa preto v žiadnom prípade stotožniť s
tvrdením navrhovateľa, že v prejednávanej veci sa nejednalo po právnej stránke o zložitú vec.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov
v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže
určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a
právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02, 1ÚS

197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj
zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za
následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.
48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí

vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V
zmyslezáverovÚstavnéhosúdupotommožnokonštatovať,žezamietnutiežiadostioudeleniepoverenia
na vykonanie exekúcie za stavu, kedy navrhovateľ na výzvu exekučného súdu na doloženie príslušnej
úverovej zmluvy nereagoval a Exekučný poriadok nestanovoval žiadnu lehotu, v ktorej má exekučný
súd zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia (čo nie je možné zamieňať s pojmom vydanie poverenia),

v lehote 376 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na exekučný súd,
nemožno považovať za prieťahy v súdnom konaní.

Preto odvolací súd zdôrazňuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému

postupu tak, ako to predpokladá ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Z dôvodu nesplnenia prvého
zákonného predpokladu zodpovednostného právneho vzťahu pritom odvolací súd rovnako ako súd
prvého stupňa v prejednávanej veci nepovažoval za potrebné zaoberať sa uplatnenou škodou, preto
by vykonanie dokazovania predloženým Znaleckým posudkom č. 1/2014 vypracovaným Znaleckým
ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave bolo nadbytočné.

V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zák.č. 514/2003 Z.z.
by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod

sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by

súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí námietka
zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca. Ako vyplýva
z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti zákonného

sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie, bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 19.10.2012 pod sp. zn. 4NcC/99/2012, kedy krajský súd rozhodol, že sudkyňa
Okresného súdu Trenčín JUDr. Y. F. nie je vylúčená z prejednania a rozhodovania veci. Čo sa týka
samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako bolo
uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani

to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym
úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu
v zmysle zákona 514/2003 Z.z.. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd SR opakovane
odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu
a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresných súdov, pričom svoj
nárok odvodzuje od postupu tohto okresného súdu.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti
navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p., hoci tak nemohol
postupovať. Súd prvého stupňa sa riadne vo svojom odôvodnení v rozsudku vysporiadal s otázkou
splnenia predpokladov pre uskutočnenie pojednávania napriek tej skutočnosti, že riadne predvolaní

účastníci sa na pojednávanie nedostavili. V tomto smere odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na
vecne správne odôvodnenie súdu prvého stupňa, v ktorom poukázal na príslušný nález Ústavného súdu
SR, na strane 7 napadnutého rozsudku (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že odporca sa k

podanému návrhu vyjadril písomne s tým, že toto vyjadrenie síce navrhovateľovi nebolo doručené,
no súd prvého stupňa vytýčil vo veci termín pojednávania, čím bola aj pre navrhovateľa vytvorená
opakovaná možnosť sa s obsahom predmetného vyjadrenia riadne oboznámiť. Odhliadnuc od
uvedeného treba v tejto súvislosti rovnako zdôrazniť, že súd prvého stupňa svoje rozhodnutie vo
veci založil na iných dôvodoch, než ktoré tvoria predmet vyjadrenia odporcu k návrhu. Prvý termín

pojednávania bol v prejednávanej veci vytýčený na 03.09.2013, predvolanie doručené navrhovateľovi
dňa 16.08.2013, k jeho uskutočneniu však nedošlo z dôvodu potreby rozhodnúť o návrhu na prerušenie
konania, ktorý navrhovateľ deň vopred doručil súdu prvého stupňa spolu s návrhom na zrušenie
nariadeného pojednávania. Súd prvého stupňa následne zamietol návrh na prerušenie konania
uznesením č.k. 11C/250/2012-42 zo dňa 03.09.2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 31.01.2014

v spojení s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu v Trenčíne č.k. 4Co/1044/2013-62 zo dňa
18.12.2013. Zohľadniac uvedené nie je zrejmé, na základe čoho navrhovateľ v odvolaní namieta, že súd
prvého stupňa o návrhu na prerušenie konania, ktorý navrhovateľ v priebehu konania podal celkovo dva
krát v totožnom znení, nerozhodol osobitne, keď uznesenie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
bolo navrhovateľovi riadne doručené dňa 30.09.2013 a navrhovateľ proti nemu podal aj odvolanie. V

danejsúvislostitedanedošlokodňatiumožnostinavrhovateľakonaťpredsúdom,keďsúdprvéhostupňa
rozhodol o jeho návrhu na prerušenie konania samostatne a poskytol navrhovateľovi možnosť podať
proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok, pokiaľ sa s postupom súdu prvého stupňa nestotožňoval,
čo navrhovateľ aj urobil. Druhý termín pojednávania súd prvého stupňa vytýčil na 19.06.2014, pričom
predvolanie bolo doručené dňa 19.05.2014, teda navrhovateľovi nebola súdom prvého stupňa odňatá

možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu v konaní. Túto možnosť nevyužil ani po poučení podľa ust.
§ 120 ods. 4 O.s.p., ktoré bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 16.08.2013 spolu s
predvolaním na prvý termín pojednávania, ako to vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa.

Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska

skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,
odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a
nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa
spočíva v nacyklostilovaných dôvodoch, ktoré sa z 90% nevzťahujú na prejednávaný prípad.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods.
1 a ust. § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy

odvolacieho konania nevyplývajú.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .