Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, November 13, 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Cob/21/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8712209233
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8712209233.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a sudcov JUDr.
Milana Šebeňa a JUDr. Petra Šama v právnej veci žalobkyne: Mgr. U. R., s miestom podnikania B.
XXXX/XX, O., IČO: 43 163 459, právne zastúpenej JUDr. Mariánom Kollárom, advokátom, so sídlom
Mnoheľova 22, Poprad, proti žalovanému: Spoločenstvo vlastníkov bytov Q., so sídlom O. XXXX/
X,X,X,X,X,X O., IČO: 42 073 642, právne zastúpenému JUDr. Miroslavom Verebom, advokátom, so
sídlom Šoltésovej 5, Košice, o zaplatenie 647,27 eur s prísl., o odvolaní žalobkyne proti rozsudku
Okresného súdu Poprad č.k. 9Cb/164/2012 - 398 zo dňa 16. decembra 2013 zhodou hlasov členov
senátu takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa.

Žalobkyňa je povinná nahradiť žalovanému na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Miroslava Verebu
trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške 69,40 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom zamietol v celom rozsahu žalobu, ktorou sa žalobkyňa
domáhala, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 647,27 eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 9 % ročne zo sumy 647,27 eur od 27.6.2012 do zaplatenia ako aj na náhradu trov konania.

V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa uplatňovaný nárok odvádzala od toho, že dňa
20.11.2008 uzavrela so žalovaným mandátnu zmluvu za účelom vykonávania a zabezpečovania činností
súvisiacich so správou bytov, spoločných častí, spoločných zariadení a príslušenstva bytového domu
žalovaného a služieb spojených s užívaním bytov, nebytových priestorov a ďalších dojednaných činností.
Počas uzavretého zmluvného vzťahu žalovaný žalobkyni stále riadne a načas mesačne uhrádzal
žalobkyňou predložené faktúry. Žalobkyňa dňa 11.6.2012 vyhotovila ďalšiu faktúru č. 20120306 s
následným dátumom splatnosti k 26.6.2012 na sumu 647,27 eur s DPH. Žalovaný listom zo dňa
23.6.2012 vrátil žalobkyni predmetnú faktúru, ktorú obdŕžal dňa 22.6.2012 s odôvodnením, že ju
považuje za neopodstatnenú, neoprávnenú a bezpredmetnú, nakoľko žalovaný ukončil k 31.5.2012
so žalobkyňou ako s mandatárom uzavretú mandátnu zmluvu. Uzavretá mandátna zmluva medzi
žalobkyňou ako mandatárom a žalovaným ako mandantom je podľa tvrdenia žalobkyne stále platná
a účinná. Okolnosti o ukončení zmluvného vzťahu sú podľa žalobkyne nepravdivé a zavádzajúce.
Žalobkyňa ako mandatár vzhľadom na nezákonné kroky žalovaného ako mandanta dňa 10.5.2012
vypovedala uvedenú mandátnu zmluvu v zmysle článku VII. bod 2 tejto zmluvy. Dohodnutá výpovedná
doba začala plynúť 1.6.2012 a uplynula najneskôr dňom 30.11.2012. Žalobkyňa ďalej v návrhu uviedla,
že aj počas plynutia výpovednej doby uvedený mandátny vzťah naďalej trval, preto si ako mandatár

plnila svoje povinnosti a vykonávala činnosť vyplývajúcu z článku II. uzavretej mandátnej zmluvy.
Nárok žalobkyne na odmenu, ktorá bola určená zmluvne, nezanikol, preto je mandant povinný zaplatiť
odplatu vyplývajúcu zo zmluvy. Z uvedených dôvodov považovala žalobkyňa svoj nárok vymedzený v
predmetnej faktúre za zákonný a v súlade s dohodnutou zmluvou.

Súd vo veci rozhodol najskôr v skrátenom konaní platobným rozkazom č. k. 18Rob/166/2012-15 zo
dňa 10.8.2012, voči ktorému podal žalovaný v zákonnej lehote odpor, v ktorom namietal, že mandátna
zmluva zo dňa 20.11.2008 podliehala súhlasu všetkých členov spoločenstva, čo sa nestalo a preto je
táto mandátna zmluva neplatná. Pre absenciu súhlasu zo strany zhromaždenia ide o absolútne neplatný
právny úkon, preto žalobkyňa nemá nárok na plnenie z takejto neplatnej zmluvy. Samotná žalobkyňa
mandátnu zmluvu vypovedala s účinnosťou od 1.6.2012, preto za tohto stavu v zmysle § 575 ods. 4
Obch. zák. má žalobkyňa podľa žalovaného nárok iba na úhradu nákladov v časti odplaty aj to iba odo
dňa výpovede do jej účinnosti. V danom spore však žalobkyňa požaduje odplatu za mesiac jún 2012,
čo podľa žalovaného vylučuje aj nárok na požadované plnenie. V ďalšom žalovaný poukázal na to,
že od 1.6.2012 žalobkyňa pre žalovaného nevykonávala žiadnu činnosť v zmysle mandátnej zmluvy,
takže jej nárok sa musí vyhodnotiť ako rozporný so zásadami poctivého obchodného styku. Na základe
uvedeného preto žalovaný žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť.

Z vykonaného dokazovania prvostupňový súd mal za nesporné, že medzi účastníkmi bola dňa
20.11.2008 uzavretá mandátna zmluva, kde výpovedná doba bola v zmysle článku VII. bod 2 šesť
mesiacov. Rovnako bolo medzi účastníkmi nesporné, že žalobkyňa dňa 10.5.2012 jednostranne
vypovedala predmetnú mandátnu zmluvu, pričom výpovedná doba začala plynúť dňa 1.6.2012.
Žalobkyňa v konaní uplatňuje nárok na odmenu mandatára podľa mandátnej zmluvy za mesiac
jún 2012, ktorý spadá do výpovednej doby vyššie uvedeného zmluvného vzťahu účastníkov. Úprava
mandátnej zmluvy v Obchodnom zákonníka má dispozitívnu povahu; iba tam, kde zmluva v danej veci
mandátna zmluva, neobsahuje vlastnú úpravu, v tom prípade sa uplatní dispozitívna úprava uvedená
v zákone. V predmetnej mandátnej zmluve si jej účastníci nedohodli nič o nároku žalobkyne ako
mandatára na paušálnu odmenu v nezmenenej výške v dobe plynutia výpovednej doby, hoci tak učiniť
mohli, preto sa nárok na odmenu žalobkyne v dobe od doručenia výpovede do jej účinnosti, teda aj
uplatnený nárok žalobkyne na zaplatenie odmeny za mesiac jún 2012 riadi úpravou uvedenou v zákone.
Pre takéto prípady ustanovenie § 574 ods. 4 Obch. zák. upravuje nárok na primeranú časť odplaty a
predpokladá, že ide o činnosť riadne uskutočnenú. Pokiaľ si i zmluvné strany nedohodli niečo iné, patrí
v takomto prípade žalobkyni ako mandatárovi odmena iba za služby alebo činnosť skutočne a riadne
vykonanú za mesiac jún 2012. Z dokazovania vyplynulo, že žalobkyňa za mesiac jún 2012 ( za ktorý
si uplatnila paušálnu odmenu), vybavila iba reklamácie týkajúce sa vyúčtovania za rok 2011, kde však
takéto vybavovanie nemôže spadať do výkonu činnosti v zmysle mandátnej zmluvy resp. nemôže ísť o
činnosť naviac, pretože jednak za toto vyúčtovanie dostala žalobkyňa osobitnú odmenu a jednak oprava
vyúčtovania je riadne reklamačné konanie, na ktorú v žiadnom prípade nemôže mať žalobkyňa osobitný
nárok, nakoľko týmto odstránila vady už zaplateného plnenia. Žalobkyňa pre žalovaného ako klienta
nevykonala za žalovaný mesiac riadne žiadnu činnosť a pretože mandátna zmluva nárok na poskytnutie
paušálnej odmeny za obdobie plynutia výpovednej lehoty (do ktorého spadá i žalovaný mesiac jún 2012)
neupravovala, nemá žalobkyňa ako mandatár na jej zaplatenie nárok. Dôkazné bremeno preukázať,
že žalobkyňa vykonala počas plynutia výpovednej doby nejakú činnosť pre žalovaného jednoznačne
zaťažuje samotnú žalobkyňu, ktorá je povinná preukázať nielen rozsah tejto činnosti, ale aj to, že
túto činnosť vykonala riadne. Až po preukázaní náležitého rozsahu a bezchybnosti prác, ktoré počas
behu výpovednej doby vykonala žalobkyňa jej vznikne nárok na úhradu nákladov a na primeranú časť
odplaty, treba dodržať zásadu podľa ust. § 575 ods. 4 Obchodného zákonníka. Uvedené skutočnosti
žalobkyňa súdu nijako nepreukázala, naopak bolo nesporné, že jej žalovaný zrušil už začiatkom mája
2012 aktívny prístup na svoj účet a zároveň v rovnakom mesiaci oznámil bankám ako aj všetkým
zmluvným dodávateľom, daňovému úradu ako aj sociálnej poisťovni zmenu korešpondenčnej adresy
zo žalobkyne na žalovaného. Žalobkyňa si bola vedomá faktu, že žalovaný od nej za žalovaný mesiac
jún 2012 nepožaduje akúkoľvek službu, aj napriek tomu vystavila jedinú faktúru, a to Mestu Poprad.
Rovnako nemožno považovať zasielanie výkazov pre sociálnu resp. zdravotnú poisťovňu za riadne
vybavenie náležitostí žalobkyňou, nakoľko v týchto boli uvedení a týkali sa ešte starých členov rady
resp. bývalého predsedu žalovaného, kde však už na zhromaždení vlastníkov bytov žalovaného dňa
26.5.2012 došlo k zvoleniu nových členov rady žalovaného, pričom žalobkyňa sa tohto zhromaždenia,
aj napriek tomu, že naň bola riadne a včas predvolaná, nezúčastnila, a preto takéto chybné hlásenia

nemožno považovať za riadne obstaranie náležitostí žalobkyňou. Práce uvádzané žalobkyňou sa museli
týkať len mesiaca jún 2012, nakoľko za tieto si uplatnila nárok na ich úhradu, a preto bola žalobkyňa
rovnako povinná preukázať, že tieto práce nespadali za iné obdobie, kde však rovnako túto skutočnosť
žalobkyňa nijako súdu nepreukázala a zároveň bola žalobkyňa povinná preukázať, že tieto práce
nespadali medzi povinnosti Ing. O. V., ktorá bola za tieto práce osobitne honorovaná. Zo zmluvy o
vedení účtovníctva s Ing. V. mal súd za preukázanú duplicitu činnosti s činnosťou, ktorú bola povinná
vykonávať žalobkyňa podľa mandátnej zmluvy, podľa ktorej sa žalobkyňa okrem iného zaviazala na
vedenie účtovníctva, teda na rovnakú činnosť, akú mala vykonávať zo zmluvy o vedení účtovníctva Ing.
O. V.. Žalobkyňa bez akéhokoľvek relevantného dôvodu v rozpore s mandátnou zmluvou, kde podľa
bodu 11 článku III. mandátnej zmluvy mohla zabezpečiť takúto službu len po predchádzajúcej písomnej
dohode so žalovaným, uzavrela bez tejto písomnej dohody zmluvu o vedení účtovníctva s Ing. V., na
ktorú takto preniesla značnú časť svojich povinností podľa mandátnej zmluvy, pričom ako žalobkyňa,
tak aj Ing. V. boli osobitne honorované de facto za tú istú činnosť. Takéto konanie žalobkyne nielenže
nezakladá nárok na akúkoľvek odmenu, ale naopak ho možno kvalifikovať ako rozporné so zásadami
poctivého obchodného styku. Podľa súdu preto žalobkyni nemožno priznať ochranu ani podľa ust. § 265
Obchodného zákonníka, nakoľko takýto výkon práva je v rozpore so zásadami poctivého obchodného
styku a nemôže preto požívať právnu ochranu. Za takéto konanie možno považovať aj žalobkyňou
uvádzané vybavovanie žiadostí na výmenu radiátorov v byte Ing. M. J., ktoré žalobkyňa jednak nijako
súdu nešpecifikovala a nijako nepreukázala, pričom zároveň tohto vlastníka bytu aj napriek tomu, že už
v čase údajného vybavovania jeho žiadosti bežala výpovedná lehota mandátnej zmluvy, nijako o tejto
skutočnosti neinformovala a rovnako neinformovala ani štatutárov žalovaného, a to najmä s ohľadom
na tú skutočnosť, že z nej vyplynuli pre žalovaného výdavky z jeho fondu opráv. Rovnako aj v prípade,
ak vydala mesačný zálohový predpis platieb B. M., tento vystavila len v súvislosti s vrátením preplatku z
vyúčtovania za rok 2011, za ktoré však bola žalobkyňa jednak osobitne honorovaná a v žiadnom prípade
sa netýkalo mesiaca jún 2012. Rovnako bola žalobkyňa osobitne honorovaná aj za vyššie uvedené
všetky vyúčtovania, a to na základe osobitnej zmluvy o dielo v ročnej výške 650,- eur mimo odmeny
podľa mandátnej zmluvy. Zároveň v rozpore s poctivým obchodným stykom možno považovať aj konanie
žalobkyne, ktorá sa obracala na jednotlivých zmluvných partnerov s požiadavkou, aby nerešpektovali
štatutárne orgány žalovaného, ale naďalej akceptovali a jednali so žalobkyňou a rovnako odmietanie
žalobkyne vydať štatutárom žalovaného obchodné, účtovné alebo iné písomnosti žalovaného, čím hrubo
porušila svoje povinnosti mandatára, jednak podľa mandátnej zmluvy a jednak v zmysle kogentných
ustanovení Obchodného zákonníka. Preto žalobu v celosti zamietol.

Ďalším výrokom žalobkyňa uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v celkovej výške
1.309,01 eur pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 38,50 eur a trov právneho
zastúpenia vo výške 1.270,51 eur, ktoré je povinná zaplatiť na účet právneho zástupcu žalovaného JUDr.
Miroslava Vereba, advokáta, AK so sídlom Šoltésovej 5, Košice v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti
tohto rozsudku.

Tento výrok odôvodnil ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a žalovanému, ktorý bol v konaní plne úspešný priznal
plnú náhradu trov konania, ktoré pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku za odpor vo výške
38,50 eur a trov právneho zastúpenia vo výške 1.347,97 eur vrátane DPH, špecifikované v dôvodoch
rozhodnutia. Uviedol, že nepriznal úspešnému žalovanému nárok na uplatnené cestovné predsedu
žalovaného, nakoľko tieto neboli účelne vynaložené, keď žalovaný bol v konaní zastúpený advokátom,
ktorému boli priznané trovy právneho zastúpenia vrátane nároku na náhradu za stratu času a cestovného
v súvislosti s jeho účasťou na pojednávaniach. Trovy vynaložené účastníkom konania v spore musia byť
v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania. Ich vynaložením sa musí sledovať
procesné presadzovanie uplatneného nároku alebo procesná ochrana proti takému tvrdenému nároku.
Preto nemohol hotové výdavky predsedu žalovaného tak, ako ich právny zástupca žalovaného uplatnil,
považovať za účelne vynaložené a z tohto dôvodu tieto ani nemohol žalovanému priznať. Povinnosť
žalobcu nahradiť žalovanému trovy konania v celkovej výške 1.309,01 eur pozostávajúce to zaplateného
súdneho poplatku za odpor vo výške 38,50 eur a z trov právneho zastúpenia vo výške 1.270,51 eur jeho
právnemu zástupcovi vyplýva z ustanovenia § 149 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého, ak advokát zastupoval
účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto
trov, povinný zaplatiť ju advokátovi.

Proti tomuto rozsudku včas podala odvolanie žalobkyňa. Podľa jej názoru je rozsudok súdu prvého
stupňa nezákonný a nesprávne odôvodnený. Vytýka súdu prvého stupňa, že na základe vykonaných
dôkazov dospel nesprávnym skutkovým zisteniam, a že jeho rozhodnutie vychádza aj z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Podľa jej názoru predmet konania bol vymedzený podanou žalobou. Súd
prvého stupňa bol tým viazaný, napriek tomu umožnil žalovanému, aby sa v konaní zisťovali skutkové
okolnosti jej činnosti u žalovaného za celé obdobie trvania mandátneho vzťahu. Ak by sa prvostupňový
súd venoval len uplatnenému nároku na zaplatenie odplaty mandatára za mesiac jún 2012 mohol
meritórne vec rozhodnúť maximálne na dvoch pojednávaniach. Z iniciatívy žalovaného sa však v
konaní zisťovali skutkové okolnosti, ktorými sa žalovaný snažil dokázať neplnenie si povinností ňou
ako mandatárom za obdobie piatich rokov. Popis takýchto skutočností tvorí aj podstatnú časť dôvodov
napadnutého rozsudku. Podanej žalobe sa súd v podstate venuje len na stranách 10 - 11 dôvodov
svojho rozhodnutia. Skutkové zistenia od strany 4 po stranu 9 sa zaoberajú vymedzením sústavných
porušení povinností jej osoby ako mandatára podľa tvrdení žalovaného, či vypočutých svedkov, alebo
štatutárnych zástupcov žalovaného. Tieto tvrdenia žalovaného sú však nepravdivé. Z predložených
zápisníc zo zhromaždení vlastníkov bytových i nebytových priestorov bytového domu Q. vyplýva,
že neboli jej zo strany vlastníkov bytov a nebytových priestorov vytknuté žiadne nedostatky, alebo
pochybenia jej činnosti ako mandatára. Vypočutí svedkovia Z. V., Mgr. M. C., Ing. B. M., či štatutárna
zástupkyňa žalovaného neuvádzali pravdivé skutočnosti o výkone jej činnosti. Odkazuje na protokoly
o kontrole účtovníctva zo dňa 18.6.2007, 31.10.2007, 8.11.2007, 18.6.2008, 28.11.2011 či 2.5.2012 a
aj na obsah zápisnice zo zasadnutia Rady spoločenstva vlastníkov bytov a nebytových priestorov zo
6.12.2011. Poukazuje na to, že každý predseda žalovaného bol z jej strany oboznámený a informovaný
o obsahu zmlúv, ktoré ona uzatvárala ako mandatár v mene žalovaného. Obsah zmlúv bol z ich
strany odsúhlasený pred ich podpisom. Za paradoxné označuje výtky žalovaného, že sa nezúčastnila
zhromaždenia vlastníkov bytov a nebytových priestorov dňa 21.5.2012 hoci na toto zhromaždenie
nebola nikým pozvaná. Nesúhlasí ani so záverom súdu prvého stupňa o okolnostiach súvisiacich s
vedením účtovníctva. Počas trvania mandátneho vzťahu nikdy neviedla účtovníctvo, a stále účtovníctvo
zabezpečovala prostredníctvom tretej osoby. Takéto zabezpečenie účtovníctva prostredníctvom tretej
osoby bolo odsúhlasené žalovaným, čo sa prejavovalo v mesačných úhradách faktúr až do februára
2012, kedy si práve žalovaný vymienil zmenu tohto systému poskytovania služby vedenia účtovníctva.
Preto s Ing. O. V. bola zmluva o vedení účtovníctva ukončená ku dňu 29.2.2012. Žalobkyňa označuje za
nepravdivé a zavádzajúce aj závery súdu prvého stupňa, konštatujúce povinnosť žalobkyne preukázať
rozsah vykonanej činnosti. Súdu predložila dostatok dôkazov o tom, že si svoje povinnosti plnila riadne
a načas, tak vo vzťahu k žalovanému ako aj k jednotlivým vlastníkom bytov a nebytových priestorov.
Hodnotenie súdu vo vzťahu k uzavretiu zmluvného vzťahu s Ing. O. V. podľa jej názoru neprináleží
vyhodnocovať súdom, lebo toto nie je predmetom konania. Vytýka súdu aj to, že absolútne nebral
do úvahy to, že žalovaný porušil ustanovenie čl. V Mandátnej zmluvy, ktorou sa zaviazal poskytnúť
mandatárovi všetky podklady nevyhnuté k účelu obstaraniu predmetnej zmluvy. Závery súdu prvého
stupňa, že v žalovanom mesiaci nevykonala žiadnu riadnu činnosť v zmysle mandátnej zmluvy je
nepravdivé. Nesúhlasí ani s tým záverom, keď sa konštatuje, že zaslala chybné hlásenie za žalovaného,
z dôvodu, že sa nezúčastnila zhromaždenia vlastníkov 26.5.2012. Neexistuje ani jeden dôkazný
prostriedok, že také chybné hlásenia existujú. Navrhuje preto rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a
vrátiť mu vec na ďalšie konanie.

Žalovaný vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že rozsah dokazovania ako vo veci zvolil
prvostupňový súd mal význam tak vo vzťahu ku kvantite úkonov realizovaných žalobkyňou, ako aj vo
vzťahu ku ich kvalite, na ktorú konajúci súd musí prihliadať, ak má za nejaký úkon byť poskytnutá odplata,
či náhrada nákladov. Námietku rozsahu dokazovania na súde prvého stupňa nemožno vyhodnotiť
odvolacím súdom ako opodstatnenú. Za rozhodujúce pre predmetnú vec považuje aplikáciu ust. §
575 ods. 4 Obch.zák., pretože mandátna zmluva neriešila situáciu po doručení výpovede zo strany
žalobkyne. Je nesporné, že žalobkyňa výpoveď mandátnej zmluvy žalovanému doručila. V konaní pred
súdom prvého stupňa mala žalobkyňa dostatok možností i dostatok času uviesť všetky úkony, ktoré
v mesiaci jún 2012 za žalovaného ako mandatárka realizovala. Aj z výpovede svedkyne Ing. V. však
len vyplynulo to, že išlo o minimálne množstvo jednoduchých úkonov. Označená svedkyňa uviedla aj
to, že vyúčtovanie, do ktorého spadá aj vybavovanie reklamácií bolo ošetrené samostatnou zmluvou a
mzdy za 6 osôb boli spracované v júli 2012, nie v júni 2012, ako to tvrdila žalobkyňa. Za úkony, ktoré
samotná žalobkyňa označila, a ktoré mali byť realizované v mesiaci jún 2012, podľa názoru žalovaného
neprináleží žalobkyni žiadna odmena. Dôvody napadnutého rozhodnutia podľa názoru žalovaného

zodpovedajú aplikácii ust. § 157 ods. 2 O.s.p., pričom žalovaný odkazuje aj na závery vyplývajúce z
rozhodnutí Ústavného súdu SR IVÚS115/13, IIÚS44/13, IIIÚS209/04, IÚS117/2005. Žalovaný považuje
rozsudok súdu prvého stupňa za súladný s hmotným právom, a pretože ani nedošlo k procesným
pochybeniam konajúceho súdu, navrhuje rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť a
zaviazať žalobkyňu k náhrade trov odvolacieho konania vo výške 69,40 eur.

Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), prejednal odvolanie viazaný rozsahom
a dôvodmi odvolania v zmysle ust. § 212 ods. 1,3 O. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania
podľa § 214 ods. 2 O. s. p. napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods.1, 2 O. s. p. potvrdil
ako vecne správny. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia bolo zverejnené zodpovedajúco ust.
§ 211 ods.2, § 156 ods.3 O.s.p. na úradnej tabuli súdu od 31.10.2014 do 14.11.2014.

Podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia okresného súdu a na tieto v podrobnostiach odkazuje.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia k najzásadnejším argumentom uvádzaným
žalobkyňou v odvolaní odvolací súd dodáva nasledovné:

Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že okresný súd vykonal dokazovanie vo veci v dostatočnom
rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 132 O.s.p. a svoje rozhodnutie náležite a
podrobne odôvodnil podľa § 157 ods. 2 O.s.p..

Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri
hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových
zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Je síce pravdou, že dokazovanie
bolo realizované rozsiahle, ale nebolo to na ujmu zistenia rozhodujúcich skutočností potrebných pre
rozhodnutie o podanej žalobe (§ 153 ods.1 O.s.p.). Rozhodnutie prvostupňového súdu je presvedčivé,
aj závery, ku ktorým prvostupňový súd dospel sú racionálne a aj spravodlivé. Obsah predmetného
odvolania je v podstate totožný s reakciami žalobkyne na obranu žalovaného už pred súdom 1.stupňa.

Pre rozhodnutie o podanej žalobe domáhajúcej sa zaplatenia odplaty mandatára podľa mandátnej
zmluvy za časť výpovednej doby, za mesiac jún 2012, bolo určujúcim to, že samotná mandátna zmluva
tento nárok výslovne neupravovala. Úkon smerujúci k zániku záväzkov z mandátnej zmluvy (výpoveď)
realizovala žalobkyňa. Pri absencii úpravy nárokov z mandátnej zmluvy počas výpovednej doby je
potrebné aplikovať ust. § 575 ods. 4 Obch.zák., podľa ktorého ohľadne činnosti uskutočnenej odo dňa
výpovede do jej účinnosti a uskutočnenej podľa ods. 2 má mandatár nárok na úhradu nákladov podľa §
572 a na časť odplaty primeranej výsledku dosiahnutému pri zariaďovaní záležitostí. Za takéhoto stavu
pre čo i len čiastočný úspech žalobkyne bolo potrebným, či nevyhnutným, aby žalobkyňa preukázala
výsledok dosiahnutý pri zariaďovaní záležitostí mandanta, od ktorého by sa potom odvádzal nárok na
odplatu. Pri vyššie konštatovanom závere o tom, že súd prvého stupňa realizované dôkazy správne
vyhodnotil podľa § 132 O.s.p. a jeho skutkový záver zodpovedá aplikácii ust. § 153 ods. 1 O.s.p. odvolací
súd nemá dôvod na pochybnosti v tom, že žalobkyni pri absencii takýchto činností, za ktoré by jej
prislúchala odplata (čo i len čiastočná) nemohol vyhodnotiť odvolacie námietky domáhajúce sa zrušenia,
či zmeny rozhodnutia ako opodstatnené.

Preto rozhodnutie súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby je vecne správnym.

Uplatnené odvolacie dôvody sa v ničom nedotýkajú vyčíslenia trov konania úspešnému žalovanému
v konaní. Každopádne pri aplikácii ust. § 142 ods. 1 O.s.p. žalovaný ako úspešný v konaní má
nárok na náhradu trov konania pozostávajúcich z hotových výdavkov i z trov právneho zastúpenia.

Pri viazanosti dôvodmi podaného odvolania nebolo oprávnením ani povinnosťou odvolacieho súdu
správnosť vyčíslenia týchto trov preskúmavať.

Preto aj v tomto súvisiacom výroku (§ 206 ods. 2 O.s.p.) odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa
potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

Aj pri rozhodnutí o náhrade trov odvolacieho konania je rozhodujúci procesný výsledok. Žalovaný bol
v odvolacom konaní úspešný, preto pri aplikácii ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p.
mu patrí nárok na náhradu trov konania. Zodpovedajúco § 151 ods. 1 O.s.p. bol tento nárok na náhrade
trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní vyčíslený. Za vyjadrenie k podanému odvolaniu patrí
zástupcovi žalovaného tarifná odmena vo výške 49,80 eur (§ 10 ods. 1, § 14 Vyhl. MS SR 655/2004 Z.z.
v znení neskorších predpisov), i náhrada hotových výdavkov, tzv. režijného paušálu podľa § 16 ods. 3 cit.
vyhl. vo výške 8,04 eur a po pripočítaní DPH podľa § 18 ods. 3 cit. vyhl. vo výške 20% je potom celková
náhrada trov odvolacieho konania vo výške 69,40 eur. K náhrade týchto trov bola zaviazaná žalobkyňa,
s tým, že tieto zaplatí zodpovedajúco ust. § 149 ods. 1 O.s.p. na účet právneho zástupcu žalovaného.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.