Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 12, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/740/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612210470
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Beniačová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5612210470.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd Žilina, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny

Beniačovej a členov senátu Mgr. Márie Kašíkovej a Mgr. Františka Dulačku, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený
advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13,
Bratislava, v konaní o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 8C/179/2012-101 zo dňa 26. júna 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal
uložiť odporcovi povinnosť zaplatiť majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu, ktorá mu bola spôsobená
tvrdeným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu -Okresného súdu Liptovský Mikuláš.
Nesprávnosť postupu mala spočívať v okolnosti, že exekučný súd nerozhodol v zákonnej lehote o
žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia v exekučnej veci navrhovateľa ako oprávneného
vedenej súdnym exekútorom pod sp. zn. EX 3999/2010.

Vychádzajúc z právnej úpravy Zákona č. 514/2003 Z. z. konštatoval, že navrhovateľ neuniesol dôkazné
bremeno a nepreukázal, že podal na Ministerstve spravodlivosti SR žiadosť o predbežné prerokovanie
nároku v zmysle § 15 ods. 1 tohto zákona.

Z pripojeného spisu exekučného súdu sp. zn. 7Er/478/2010 okresný súd zistil, že súdny exekútor
doručil žiadosť o udelenie poverenia dňa 10.05.2010. Ako exekučný titul bol označený rozsudok Stáleho

rozhodcovského súdu. Exekučný súd plniac povinnosť skúmať v každom štádiu konania splnenie
procesnýchpodmienok vyzvalrozhodcovskýsúdnazapožičanierozhodcovskéhospisu,ktorýmubolpo
predĺžení lehoty odoslaný v elektronickej podobe dňa 24.01.2011. Následne, exekučný súd uznesením
z 01.12.2010 exekúciu v časti zastavil pre rozpor so zákonom. Z dôvodu hospodárnosti toto uznesenie
bolo doručované právnemu zástupcovi oprávneného spolu s poverením na čiastočné vykonanie
exekúcie. Okresný súd konštatoval, že exekučný súd pri vydávaní poverenia striktne postupoval nielen
podľa vnútroštátnej právnej úpravy, ale aj podľa noriem komunitárneho práva a skúmal podľa § 44 ods.

2 Exekučného poriadku účinného do 01.06.2011 súlad exekučného titulu so zákonom. Pri vydávaní
rozhodnutia postupoval so všetkou opatrnosťou a po zistení vád exekučného titulu správne exekúciu
zastavil. Týmto poskytol ochranu aj súdnemu exekútorovi a aj oprávnenému a to pred vymáhaním a
prijatím plnenia bez právneho dôvodu, čím bolo predídené ďalšiemu súdnemu sporu.Ďalej uviedol, že navrhovateľ nepreukázal ani výšku majetkovej škody , ktorú si uplatňuje paušálne,
bez akejkoľvek konkretizácie a reálneho vyčíslenia. Rovnako nepreukázal ani dôvody na náhradu
nemajetkovej ujmy.

O trovách konania rozhodol okresný súd v zmysle ust. § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. tak,
že procesne úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko tento si ich neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal

jeho zrušenia a vrátenia veci prvostupňovému súdu na opätovné prejednanie.
Poukázal na koncepciu spravodlivého súdneho konania zahrňujúceho právo na kontradiktórne konanie
a v danej spojitosti prvostupňovému súdu vytýkal, že ako navrhovateľ nebol oboznámený s obsahom
dôkazov a prednesov, nemal možnosť vyjadriť sa k týmto dôkazom a prednesom a navrhnúť dôkaz na
podporu svojich tvrdení. Za takejto situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti konania. Súd
vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám.

Riadneavčaspožiadaloodročeniepojednávania.Súdsavšaknedostatočneoboznámilspodmienkami,
za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval predloženú žiadosť o odročenie pojednávania
z dôležitého dôvodu. Vychádzal z mylného skutkového stavu, bez oboznámenia sa s obsahom
predloženej ústavnej sťažnosti a nesprávne aplikoval § 101 ods. 2 O.s.p., v dôsledku čoho viedol
pojednávanie, na ktorom za jeho neprítomnosti meritórne rozhodol. V žiadosti pritom zdôrazňoval, že

trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní.
Zároveň poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o
skutočnostiachnasvedčujúcichtomu,žesudcuktorémubolavecpridelenánaprejednaniearozhodnutie
je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod
na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno

tohto sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie krajského súdu bolo vydané v rozpore s
ustálenou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je v rozpore
s judikatúrou Ústavného súdu SR, Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na
nestranný súd. Tiež poukázal na ust. § 15 O.s.p..
Okrem toho, súdu prvého stupňa vytýkal viacero omylov, z ktorých „príkladne“ uviedol konštatovanie

súdu, že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, hoci v odôvodnení prezentované
časové úseky tomu nenasvedčujú. Na splnenie zákonnej lehoty, resp. na konanie bez zbytočných
prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu je dôležité skúmať nie len
samotný moment, kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj moment, kedy poverenie doručil
príslušnému súdnemu exekútorovi.

Konečné rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy
aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, proti
ktorému legálne pripustil odvolanie. Proti tomuto rozhodnutiu podáva odvolanie.
Tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Ak odporca nereagoval na
výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k návrhu, mal súd rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie.

Vytýkal, že súd sám zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto
nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody.
Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho
a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi.
V odôvodnení rozhodnutia sa súd zaoberá len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky

počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka
(povinného). Súd však ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na
udržiavanie a správy informačného systému a výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií,
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, poštovné a telekomunikačné výdaje. Nesúhlasí s
tvrdením,ženákladynasprávupohľadávkypočasnečinnostisúduzapríčinildlžník,keďpravýmprávnym

titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu. Hodlal predložiť dôkazy o výške
majetkovej ujme prostredníctvom znaleckého posudku, súd však dokazovanie neprípustne skrátil len
na dôkazy vykonané ex offo. Ignoroval všetky tvrdenia navrhovateľa o majetkovej škode, preto je v
tejto časti rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Z odôvodnenia vôbec nie je
zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková

škoda nevznikla. Rovnako sa to týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Nevysvetlil, prečo
nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Jeho práva boli porušené prekročením zákonom stanovenej lehoty a tento fakt jednoznačne vyplýva z
vykonaného dokazovania. Preto sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávkysi navrhovateľ zvolil, o podstatne a rozsahu podnikateľského rizika a o udržiavaní kontaktu súdneho
exekútora.

Odporca sa k odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.), rozsudok okresného
súdu v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p..

Vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo
byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada
kontradiktórnosti však predovšetkým pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom
realizácie procesných práv účastníkov súdneho konania je pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ
riadne a včas predvolaný a svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom pojednávaní - sa o

ich bezprostredné naplnenie sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa zúčastnil vykonávania
dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, respektíve sa k vykonanému dokazovaniu vyjadriť a
bol by poučený (aj) o predbežnom právnom posúdení (§ 118 ods. 2 O.s.p.). V tejto súvislosti sú potom
ďalšie tvrdenia i námietky navrhovateľa dotýkajúce sa odňatia práva konať pred súdom a porušenia
zásady kontradiktórnosti bezpredmetné.

V preskúmavanej veci sa navrhovateľ ani jeho právny zástupca nezúčastnili stanoveného termínu
pojednávania vo veci určeného na deň 26.06.2014, predvolanie na tento termín bolo právnemu
zástupcovi navrhovateľa doručené už dňa 19.06.2014.

Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. (v spojení s § 119 O.s.p.) umožňuje súdu zvážiť nutnosť odročenia
pojednávania v prípade neprítomnosti účastníkov konania, dáva možnosť súdu vec prejednať a
rozhodnúť aj v ich neprítomnosti. Teda v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok
predpokladanýchzákonomnemôžedôjsťkodňatiuprávakonaťpredsúdom(bližšienapríkladuznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/116/93) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti

sporového konania.
Navrhovateľ svojím postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom pojednávaní sa o bezprostredné
naplnenie svojich procesných práv sám obral. V prípade jeho prítomnosti na pojednávaní by sa zúčastnil
vykonávania dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému dokazovaniu
vyjadriť a bol by poučený aj o predbežnom právnom posúdení veci (§ 118 ods. 2 O.s.p.). V tejto súvislosti

sú potom ďalšie jeho tvrdenia a námietky dotýkajúce sa odňatia práva konať pred súdom a porušenia
zásady kontradiktórnosti bezpredmetné. Najmä pokiaľ ide o jeho tvrdenie, že vo veci bolo rozhodnuté
bez nariadenia pojednávania a že boli splnené podmienky na vydanie rozsudku pre zmeškanie.

Nie je dôvodná námietka odvolateľa, že vo veci rozhodovala zaujatá sudkyňa. Odvolateľ neuviedol

žiadne iné (ďalšie) okolnosti, ktoré uvádzal v návrhu na začatie konania a na výzvu súdu sa jednoznačne
vyjadril, že nepodáva námietku zaujatosti vo veci. Opomenúť nie je možné ani výsledky aktuálnej
rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR (napríklad I. ÚS 88/2013 z 06.02.2013) vo vzťahu k
neúspešným ústavným sťažnostiam navrhovateľa v obdobných prípadoch.

O tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, odvolací súd môže
posúdiť túto otázku samostatne. Krajský súd však v skutočnosti, že škoda mala navrhovateľovi
vzniknúť postupom okresného súdu, na ktorom vykonáva zákonný sudca funkciu sudcu, nevidí dôvod
pre vylúčenie zákonného sudcu z prejednávania aj rozhodovania veci. Je nutné rozlišovať medzi
pojmom súd a sudcovia a z hľadiska zásad spravodlivého procesu citlivo zvažovať ich vzťah v

posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť názoru o mechanickom
vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone rozhodovacej činnosti riadený
princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha subjektívnym pocitom sudcov pri
ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči súdu. Pôsobenie sudcov na určitom
súde je vždy objektívne dané, len sama táto skutočnosť nemôže byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia

ako reprezentanti verejnej moci by tak apriórne stáli vo svetle spochybňujúcom ich profesionálne
schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom zamestnaneckým alebo služobným.
Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého
vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je pri výkone funkcie sudcu nezávislýa zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a
svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov, len na základe skutočností
zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.). Nezávislosť sudcu je nevyhnutné

vidieť aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci, celého súdneho systému aj konkrétneho súdu,
na ktorom sudca pôsobí. Iba takéto chápanie nezávislosti je predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú
nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 1Nc 86/2011 zo dňa 24. novembra 2011).
Sudca je povinný v každej súdenej veci zachovávať vecný a profesionálny prístup, potrebnú dávku
odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup súdu, na

ktorom sudca vykonáva svoju funkciu (keď v prejednávanej veci zákonný sudca nekonal a nerozhodoval
v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu), nezakladá pomer sudcu k
veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonnej sudkyne JUDr. Jany Haluškovej z prejednávania
a rozhodovania predmetnej veci.

Bezpredmetná je odvolacia námietka, že vo veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania,

nakoľko zo spisu vyplýva, že vo veci bolo nariadené pojednávanie, o ktorom bola spísaná aj riadna
zápisnica dňa 26.06.2014.

Nedôvodná je odvolacia námietka navrhovateľa o povinnosti súdu rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre
zmeškanie podľa § 153b O. s. p., keďže odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné

vyjadrenie k žalobnému návrhu. Vydať rozsudok pre zmeškanie v zmysle ust. § 153b O. s. p. je
možnosťou, nie povinnosťou okresného súdu. Takéto riešenie prichádza do úvahy iba v prípade, ak
navrhovateľom tvrdený skutkový stav, ktorý sa stáva skutkovým základom rozsudku, považuje súd za
nesporný. V danej veci to však konštatovať nemožno.

Vo väzbe na samotné meritórne posúdenie daného prípadu odvolací súd poukazuje na zodpovednosť
navrhovateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími
dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). Navrhovateľ v odvolaní rezignoval na akúkoľvek konkrétnu úvahu vo
vzťahu k vecným dôvodom, ktoré okresný súd viedli k zamietnutiu návrhu. Fakticky sa obmedzil len na
všeobecné konštatovanie „pre splnenie zákonnej lehoty, resp. na konanie bez zbytočných prieťahov a na

konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného sudu je dôležité skúmať nie len samotný moment,
kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj moment, kedy poverenie doručil súdnemu exekútorovi“,
a to bez relevantnej reakcie na konkrétne nosné dôvody meritórneho rozhodnutia, ktoré sa s vytýkanými
zložkami nesprávneho úradného postupu vysporiadalo vo vecnej rovine.

Odvolací súd nemôže v sporovom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka a
formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, respektíve preskúmavať rozhodnutie na základe iných než
účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok. Zároveň však platí aj úsudok, že nie je prípustné
konfrontovať prvostupňový súd so závermi, ktoré v konaní nevyslovil. Z tohto pohľadu odvolacia
námietka spočívajúca v tvrdení, že okresný súd pochybil „keď konštatoval, že namietané lehoty na

vydanie rozhodnutia boli dodržané“, nekorešponduje s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami na
ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku
navrhovateľa bolo nepreukázanie nesprávneho úradného postupu ako základného predpokladu pre
vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom a ďalšími podmienkami
vzniku nároku sa okresný súd nezaoberal vzhľadom na nesplnenie prvej podmienky. V odvolacej

námietke však navrhovateľ poukazuje, že škoda mu mala vzniknúť správou pohľadávky a rôznymi
administratívnymi úkonmi. Preto odvolacie námietky navrhovateľa, že „nie je zrejmé, akou úvahou súd
dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla“, „súd opisuje
škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka“, „sú irelevantné úvahy súdu o podstate a
rozsahu podnikateľského rizika“, „sú irelevantné úvahy súdu o udržiavaní kontaktu súdneho exekútora“

a pod. sú bezpredmetné. Odvolací súd preto nemá právny dôvod, respektíve možnosť zaoberať sa touto
námietkou, nakoľko nemá podklad v napadnutom rozhodnutí. Takéto tvrdenie okresný súd neurobil a
ide o zjavné pochybenie odvolateľa pri formulovaní odvolacích dôvodov. Pokiaľ navrhovateľ nadväzne
v odvolaní uvádza, že „konečné rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v
čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu

navrhovateľa na prerušenie konania“ uvedené nemá rovnako podklad v napadnutom rozhodnutí,
nakoľko o tejto otázke okresný súd vôbec nerozhodoval a z obsahu spisu vyplýva, že zo strany
navrhovateľa ani návrh na prerušenie konania nebol podaný.Za nedôvodnú považoval odvolací súd tiež námietku, že rozhodnutie prvostupňového súdu je
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Naopak okresný súd dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový
stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská účastníkov, výsledky vykonaného

dokazovania, riadne citoval právne predpisy, ktoré na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil
svoje právne závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom dostatočne a presvedčivo objasnil z akých úvah
vychádzal. Jeho rozhodnutie tak nemožno považovať za svojvoľné, naopak rozsudok vyčerpávajúcim
spôsobom zodpovedal všetky právne relevantné otázky, ktoré súviseli s uplatneným nárokom. Pri
výklade aplikácie právnych predpisov sa prvostupňový súd neodchýlil od znenia príslušných ustanovení,

nepoprel ich účel a podstatu, a preto rozhodnutie odvolací súd považoval za ústavne konformné. Je
výlučne na ťarchu odvolateľa, že vo vzťahu k žiadnemu z vecných argumentov na ktorých okresný
súd založil svoje meritórne zamietajúce rozhodnutie nepredložil relevantnú, respektíve akúkoľvek
protiargumentáciu. Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené a neboli zistené ani
nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti, tento potvrdil
napadnutý rozsudok ako vecne správny.

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci
samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu
v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.
O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že odporcovi ich náhradu nepriznal.

Navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Naproti tomu odporca si náhradu trov
aktuálneho odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a fakticky mu žiadne trovy v súvislosti
s odvolacím konaním nevznikli.

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.