Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 12, 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8Co/250/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812219448
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Natália Čekanová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3812219448.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Natálie Čekanovej a členiek

senátu JUDr. Dariny Legerskej a Mgr. Ivany Šlesarovej v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o.
so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO 35807598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o.
so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO 36864421, proti žalovanému Slovenská republika,
za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom Župné námestie 13, 813 11
Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Prievidza č. k. 8C/203/2012-63 zo dňa 19. augusta 2013, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania, zamietol
žalobu, ktorou sa žalobca domáhal náhrady majetkovej škody vo výške 3.290,68 eur a nemajetkovej
ujmy vo výške 658,14 eur a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Žalobca uviedol, že majetková
škoda a nemajetková ujma vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Prievidza v konaní
vedenom pod sp. Zn. 15 Er 1571/2011 spočívajúcom v tom, že o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie rozhodol súd po uplynutí zákonom stanovenej lehoty. Súd prvého stupňa v zmysle
§ 115 ods. 1 O.s.p. nariadil na prejednanie veci samej pojednávanie na deň 19.08.2013, na ktorom vec
prejednal a rozhodol v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu žalobcu. Poukázal na to, že pred

vykonaním prvého pojednávania vo veci samej žalobca doručil súdu návrh na zrušenie pojednávania
spolu s návrhom na prerušenie konania z dôvodu, že podal na Ústavný súd Slovenskej republiky
sťažnosť voči rozhodnutiu Krajského súdu v Trenčíne, ktorým bolo rozhodnuté o tom, že sudcovia
Okresného súdu Prievidza nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci. O tomto návrhu na
prerušenie konania rozhodol súd prvého stupňa na pojednávaní dňa 19.08.2013 tak, že návrh zamietol.
Konštatoval, že povinnosť súdu prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. vzniká len vtedy, ak
rozhodnutie závisí od otázky, ktorú súd nie je oprávnený riešiť. Možnosť súdu prerušiť konanie podľa §

109ods.2písm.c/O.s.p.vznikálenvtedy,akprebiehakonanie,vktoromsariešiotázka,ktorámôžemať
význam pre rozhodnutie súdu. Takouto otázkou môže byť len rozhodnutie o takej skutočnosti, ktorá je
objektívne spôsobilá mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej. O nevylúčení zákonnej sudkyne rozhodol
odvolací súd a zákonná sudkyňa je týmto rozhodnutím viazaná. Z dokazovania vykonaného listinnými
dôkazmi mal súd prvého stupňa preukázané, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
bola súdu doručená dňa 20.5.2011. Súd uznesením č.k 15Er/1571/2011-11 zo dňa 8.6.2011 žiadosť
o udelenie poverenia zamietol z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky, uznesenie nadobudlo

právoplatnosť 18.2.2012, uznesením č.k. 15Er/1571/2011-27 zo dňa 14.6.2012 súd exekučné konanie
zastavil, rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 21.6.2012.Za aplikácie § 3 ods. 1 písm d/, § 4 ods. 1 písm. a/ bod ., § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods.
1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení
účinnom v čase tvrdeného nesprávneho úradného postupu súdu, dospel súd prvého stupňa k záveru,

že žaloba nie je dôvodná, pretože neboli splnené základné predpoklady uvedeného zákona. Právo
na náhradu škody má len ten, komu bola nesprávnym úradným postupom spôsobená škoda. Vo
všeobecnosti v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. musia byť pre naplnenie zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci splnené všeobecné podmienky,
a to nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, vznik škody, príčinná súvislosť medzi

nezákonným rozhodnutím resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Žalobca v
konaní nepreukázal splnenie ani jedného zo zákonných predpokladov zodpovednostného právneho
vzťahu. Žalobca sa domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného
postupu Okresného súdu Prievidza v exekučnom konaní EX 5561/2011, ktoré bolo pred súdom prvého
stupňavedenépodsp.zn.15Er/1571/2011.Svojnárokodvozoval odtoho,ževtejtovecibolorozhodnuté
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až po zákonom stanovenej lehote. Vykonaným

dokazovaním však bolo preukázané, že tvrdenia žalobcu sa nezakladajú na pravde.

Za aplikácie § 3 ods. 1 písm. a/, d/, § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2
zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom
v čase tvrdeného nesprávneho úradného postupu súdu, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení
účinnom do 31.5.2010, od 1.6.2010 do 31.5.2011 a od 1.6.2011, dospel súd prvého stupňa k záveru,

že žaloba nie je dôvodná. Vzhľadom na zákonné znenia ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
v týchto obdobiach poukázal súd prvého stupňa na to, že s účinnosťou od 1.6.2010 bola vypustená
zákonná 15-dňová lehota na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi pokiaľ ide o exekučné tituly podľa
§ 41 ods. 2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku. Podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku v
znení platnom do 31.5.2011 boli exekučným titulom i vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a

zmierov nimi schválených. Podľa dôvodovej správy k novele Exekučného poriadku vykonanej zákonom
č. 144/2010 Z.z. účelom vypustenia zákonnej lehoty bola skutočnosť, že lehota bola výraznou prekážkou
na to, aby súdy mohli objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie pokiaľ išlo o notárske zápisnice a
rozhodcovské rozsudky, zvlášť keď išlo o vymoženie plnenia zo spotrebiteľskej zmluvy. Uvedená novela
neobsahovala žiadne prechodné ustanovenia. Keďže išlo o novelu procesných ustanovení Exekučného

poriadku, táto sa vzťahuje na všetky exekučné konania, v ktorých nebolo rozhodnuté o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonania exekúcie. Následne novelou vykonanou zákonom č. 102/2011 Z.z.
s účinnosťou od 1.6.2011 bol § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku doplnený exekučný titul o
rozhodcovský rozsudok. Opätovne išlo o procesnú novelu, ktorá sa vzťahovala na všetky konania, v
ktorých súd k 1.6.2011 nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa názoru

súdu prvého stupňa po 1.6.2011 neexistovala v exekučnom konaní žiadna zákonná lehota na udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie pokiaľ išlo o rozhodcovské rozsudky. Súd prvého stupňa zastal tiež
názor, že i pred 1.6.2011 sa súdnou praxou považovali rozhodcovské rozsudky za exekučné tituly podľa
§ 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, zodpovedala tomu aj argumentácia odvolacích súdov a
dôvodové správy k uvedeným zákonom. V tomto smere považoval súd prvého stupňa argumentáciu

žalobcu, že rozhodcovské rozsudky do 1.6.2011 nebolo možné považovať za exekučné tituly a teda
sa na ne nevzťahovalo vyňatie lehoty na vydanie poverenia, za účelovú. Podľa názoru súdu prvého
stupňa vychádzajúc zo znenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v ktoromkoľvek znení, prípadná 15-
dňová lehota sa vždy vzťahovala len na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prípade, ak súd
nezistil rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a

exekučného titulu so zákonom. Následne sa osobitne upravuje situácia, keď súd zistí takýto rozpor a
je povinný nie udeliť poverenie, ale rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Súd prvého stupňa zdôraznil, že keby bol zámer zákonodarcu vsunúť pod zákonnú 15-dňovú
lehotu obe procesné situácie, nebola by osobitne upravená situácia pri zistení rozporu so zákonom. Pri
skúmaní exekučného titulu ide o zložitý proces posudzovania zákonnosti priznaného plnenia, a to i v

rozhodcovskom rozsudku. Súd prvého stupňa považoval za nepravdivé tvrdenie žalobcu, že nečinnosť
Okresného súdu Prievidza v exekučnom konaní, v ktorom súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie po zákonnej 15-dňovej lehote predstavuje nesprávny úradný postup.

S poukazom na dátum doručenia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (dňa 20.5.2011) a
rozhodnutia súdu prvého stupňa o zamietnutí tejto žiadosti (dňa 08.06.2011), kedy uplynula doba 19 dní,považoval súd prvého stupňa tvrdenie o omeškaní v dĺžke 85 dní za nepravdivé. Túto dobu považoval za
primeranú s prihliadnutím na to, že v prípade zistenia nesúladu exekučného titulu so zákonom, žiadna
doba na rozhodnutie neplynula. Tiež poukázal na to, že exekučný súd vzhľadom na potrebu posudzovať

povahu prisúdeného plnenia v rozhodcovskom rozsudku, na platnosť rozhodcovskej doložky a túto
vyhodnotiť aj z pohľadu ochrany spotrebiteľa, konal v primeranej dobe, a vyvodil záver, že exekučný
súd aj vzhľadom na veľké množstvo exekučných konaní vyvolaných žalobcom konal s osobitnou
rýchlosťou. Žalobca vôbec nepreukázal existenciu akejkoľvek škody, ktorá by bola v príčinnej súvislosti
s tvrdeným postupom. Exekučné konanie bolo zastavené a k vymoženiu pohľadávky oprávneného

by vôbec nedošlo. Majetková škoda vyčíslená žalobcom nevznikla v dôsledku postupu súdu, keď
exekučný súd skúmal materiálnu vykonateľnosť rozsudku rozhodcovského súdu v súlade s § 45 zákona
o rozhodcovskom konaní. Za nevymožiteľnosť pohľadávky zodpovedá výlučne žalobca, ktorý v dôsledku
zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia zavinil zastavenie exekučného konania. Súd prvého stupňa
s poukazom na § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v spojení s § 44
ods. 2 Exekučného poriadku konštatoval, že bolo povinnosťou exekučného súdu preskúmať exekučný

titul v rozsahu prisúdeného plnenia, čo nemožno považovať za nesprávny úradný postup na účely
zákona č. 514/2003 Z.z. a zodpovednosť štátu za takýto postup je vylúčená. Do úvahy neprichádza
ani zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Súd je povinný zamietnuť žiadosť
exekútora o udelenie poverenia ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde
najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný

(rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL proti
Cristina Rodríguez Nogueira, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo 146/2011
zo dňa 13.10.2011 uverejnené pod Rc 46/2012). I pred vydaním citovaného uznesenia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky bola súdna prax v exekučných konaniach takmer jednotne ustálená v otázke
preskúmania exekučného titulu. Exekučný súd nebol viazaný tým, ako otázku rozhodcovskej zmluvy

posúdil rozhodcovský súd. Súd prvého stupňa považoval za nesprávny názor žalobcu, že vydaný
rozhodcovský rozsudok tvorí prekážku veci rozhodnutej, pretože rozhodcovský rozsudok ako tzv. paakt
nemal nikdy účinky právoplatného a vykonateľného rozsudku (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej
republiky IV. ÚS 78/2011). Súd prvého stupňa konštatoval, že žalobcovi nemohla za žiadnych okolností
vzniknúť tvrdená materiálna škoda, resp. nemajetková ujma. Pokiaľ žalobca predkladal na vykonanie

exekúcie exekučný titul, ktorý jeho pričinením bol vydaný orgánom, ktorý na to nemal oprávnenie
(rozhodcovské doložky si oprávnený vopred pripravil vo všeobecných obchodných podmienkach k
zmluve o úvere), nemôže sa odvolávať na nemožnosť ďalšieho uplatnenia svojho práva zo zmlúv o
úvere pred súdom v dôsledku veci rozsúdenej. Tento stav si zapríčinil jedine žalobca a pokiaľ mu vznikla
škoda alebo nemajetková ujma, zodpovedá sa ňu sám. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil súd

prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal z
dôvodu, že žalovanému žiadne trovy konania nevznikli.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal vo všetkých výrokoch v zákonnej lehote odvolanie žalobca
z dôvodov, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., keď účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s §

221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.), rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s
§ 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/
O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p.), pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým

zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a) a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa § 101 ods.
2 O.s.p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti. Žalobca riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania,
uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi. Ak tak súd prvého

stupňa spravil, odňal tým žalobcovi jeho právo na konanie pred súdom. Sudcu, ktorý vydal napadnutý
rozsudok nepovažoval za nestranného. Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je základným
predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09). Základné právo na
prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, je v občianskom súdnom konaní zabezpečené vylúčením sudcu z jej ďalšieho

prejednávania a rozhodnutia pre jeho zaujatosť (§ 12 - 16 O.s.p., I. ÚS 27/98). Nedostatok nestrannostisudcu je súčasťou pojmu „zákonný sudca“ (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, III. ÚS
16/2000). Neobstojí názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou
iných krajských súdov, Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva.

Žalobca podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude
zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Za týchto okolnosti nie je prípustné, aby konanie pokračovalo
ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. V konaní bolo možné
uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Za danej procesnej situácie ústne pojednávanie
nebolo neodkladným úkonom. Konečné rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo

v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu
žalobcu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému pripustil odvolanie
a toto odvolanie žalobcu podáva. V čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne
rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Správanie súdu prvého stupňa, kedy predbehol
vydaním konečného rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu
rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu, zakladá porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu a marí

jeho možnosť konať pred súdom. Žalobca taktiež poukázal na to, že nemal možnosť vyjadriť sa
k tým tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd vychádzal v rozhodnutí a nemal možnosť vyjadriť ani k
dôkazom, ktoré súd vykonal a na ktorých založil toto rozhodnutie. Tým došlo k degradácii zásady
kontradiktórnosti,kporušeniuprávažalobcunasúdnuochranuakoajkodňatiujehomožnostikonaťpred
súdom. Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v ktorom

musia mať strany možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné pre úspešnosť žaloby, ale aj možnosť
oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami, k týmto sa vyjadriť s cieľom
ovplyvniť súdne rozhodnutie. Poukázal na to, že pre konanie bez zbytočných prieťahov a na konanie
bez neodôvodnenej nečinnosti exekučnéjo súdu je dôležite skúmať nielen moment, kedy exekučný
súd rozhodol o poverení ale aj moment kedy poverenie doručil súdnemu exekútrovi. Žalobca ako

strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a
sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Poukázal na to, že v danej veci
nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, jeho právo na kontradiktórny súdny proces tým
bolo porušené. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie, ktorého rozsah a obsah si určil sám a vykonal
dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či

šlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené
v exekučnom spise, pretože vec sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu. Dôvodil, že
pokiaľ žalovaný nereagoval na výzvu súdu prvého stupňa, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobe v
zmysle § 114 ods. 3 O.s.p., mal rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p.. Žalobca súdu
prvého stupňa vytýkal, že úplne ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá mu vznikla s

tituluudržiavaniaasprávyinformačnéhosystémuatitulomuplatnenýchvýdavkov.Vtejtočastipovažoval
žalobca rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, za prejav svojvôle a arbitrárnosti.
Súd prvého stupňa napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ je v tomto konaní jedinečný, svoje
negatívne rozhodnutie odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi a vetami ako v iných svojich rozhodnutiach,
v ktorých vystupuje žalobca a žalovaný, avšak v ktorých bol rozdielny skutkový dej a základ. Nemožno

ústavnoprávne akceptovať, že súd vytvára odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom. Žalobcovi
nebolo z odôvodnenia napadnutého rozsudku zrejmé akou úvahou súd prvého stupňa dospel k tomu, že
majetková škoda a nemajetková ujma nevznikla. Žalobca hodlal v konaní prostredníctvom vykonaného
pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku,
ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd prvého stupňa však dokazovanie skrátil len na dôkazy vykonávané

ex offo, žalobcu nepoučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie
vo veci samej tak, aby mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Podľa žalobcu súd prvého
stupňa vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ako aj jeho práva na
prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Napadnuté rozhodnutie
považoval žalobca za vnútorne rozporné, nakoľko súd prvého stupňa nekonštatoval zistené porušenie
práva a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. S
poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žalobca navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k doručenému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.V priebehu odvolacieho konania žalobca oznámil, že predložil súdu prvého stupňa do bližšie
nešpecifikovaného súdneho spisu (v písomnom oznámení zo dňa 13.6.2014 uvádza „do oddelenia 5C“)
originál znaleckého posudku č. 1/2014 zo dňa 17.1.2014 vypracovaný Znaleckým ústavom Ekonomickej

univerzity v Bratislave, ktorým preukazuje výšku vzniknutej škody v príčinnej súvislosti s neprávnym
úradným postupom súdu s tým, že z dôvodu hospodárnosti tento znalecký posudok nezakladá do
každého súdneho spisu (finančná náročnosť, technické a personálne zaťaženie) a na tento odkazuje
ako na skutočnosť známu súdu z jeho činnosti.

Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou, včas v zákonnej lehote na podanie odvolania,
že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 42 ods.3 O.s.p. aj náležitosti podľa § 205 ods.1

O.s.p. s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal odvolací súd preskúmanie zákonnosti
napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania. Dôvodmi odvolania vymedzenými
žalobcom a ich rozsahom je odvolací súd viazaný podľa § 212 ods.1 O.s.p.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v rozsahu žalobcom podaného odvolania, bez
nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a vo veci verejne vyhlásil rozsudok podľa

§ 211 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p., keď dospel k záveru, že odvolanie žalobcu
nie je dôvodné a napadnutý rozsudok je potrebné vo všetkých jeho výrokoch podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
ako vecne správny potvrdiť.

Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie dostatočným
spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi účastníkov konania, dôkazy vyhodnotil v súlade

so zásadami uvedenými v § 132 O.s.p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver,
keď s poukazom na ním citované ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, žalobu zamietol a žalovanému ako úspešnému účastníkovi
konania náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie a bránenie práva podľa §
142 ods. 1 O.s.p. nepriznal z dôvodu, že tieto nešpecifikoval a v konaní mu žiadne nevznikli. Svoje

rozhodnutie súd prvého stupňa podrobne a presvedčivo odôvodnil v súlade s požiadavkami § 157 ods. 2
O.s.p. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje
správnosť jeho dôvodov, na ktoré v podrobnostiach odkazuje.

Obligatórne (§ 212 ods. 3 O.s.p.) sa odvolací súd zaoberal, či v konaní pred súdom prvého stupňa
nedošlo postupom súdu k procesným vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. a/ - g/ O.s.p. a tzv. iným

vadám konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolacie dôvody posudzoval
odvolací súd podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Žalobcom namietané vady konania vymedzené
v § 221 ods. 1 písm. f/ a g/ O.s.p. sú vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho
konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej
republiky okrem zákonov aj články 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd. Preto odvolací súd posudzoval či postupom súdu prvého
stupňa nebola účastníkom odňatá možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s
§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) a vo veci rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení
s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.).

V ustanovení § 14 O.s.p. sú upravené podmienky, ktorých splnenie má za následok, že sudca

je vylúčený z prejednania a rozhodovania veci. Predmetný dôvod odvolania sa však výslovne
obmedzuje len na rozhodovanie vylúčeného sudcu, nakoľko rozhodovacia činnosť ostatných sudcov
tohto okresného súdu nie je v tejto veci daná.

Námietka žalobcu, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa vydal vylúčený sudca, predstavuje
odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p. Jej dôvodnosť

posudzuje odvolací súd vždy, bez toho, aby bol pritom viazaný tým, či prípadne otázku zaujatostisudcu posúdil ešte pred vydaním napadnutého rozhodnutia nadriadený súd (§ 16 O.s.p.). Z obsahu
spisu vyplýva, že prejednávaná vec bola pridelená na prejednanie a rozhodnutie sudkyni Okresného
súdu Prievidza JUDr. Klaudii Šiškovej, ktorá nebola uznesením Krajského súdu v Trenčíne č.k.

19NcC/11/2013-22 zo dňa 21.1.2013 vylúčená z prejednávania a rozhodovanej danej veci. Odvolací
súd skúmajúc dôvodnosť uplatneného odvolacieho dôvodu zo strany žalobcu dospel k záveru, že na
strane zákonnej sudkyne nie je existencia žiadnej okolnosti, ktorá by ju v zmysle § 14 a nasl. O.s.p.
vylučovala z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na pomer k veci a na pomer k účastníkom
konania. Z obsahu spisu vyplýva, že v exekučnej veci sp.zn. 15Er/1571/2011 vedenej na Okresnom

súde Prievidza nebola JUDr. Klaudia Šišková zákonnou sudkyňou. Odvolací súd v konaní nezistil z
hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p. žiadne nové skutočnosti predstavujúce dôvod na vylúčenie tejto sudkyne
a takýto vzťah nie je možné odvodiť ani z údajov žalobcu. Dôvodom na pochybnosti o nezaujatosti
namietanej sudkyne nemôžu byť ani úvahy žalobcu založené na skutočnosti, že súd prvého stupňa
svojim nelegálnym konaním (nesprávnym úradným postupom) zapríčinil vznik škody na strane žalobcu,
lebo táto skutočnosť sama o sebe nevypovedá nič o vzťahu namietanej sudkyne k účastníkom a k

prejednávanej veci a nemožno z nej odvodiť, že by bola spôsobilá ovplyvniť jej nestranné rozhodnutie.
Z týchto dôvodov odvolací súd vyhodnotil uplatnenú odvolaciu námietku žalobcu ako nedôvodnú.

Odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorým bola
účastníkovi znemožnená realizácia tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva.
K pojmovým znakom tohto odňatia patrí odňatie možnosti konať pred súdom, k odňatiu možnosti konať

došlo v dôsledku postupu súdu a možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Tieto
pojmové znaky musia byť splnené súčasne. V súvislosti s týmto odvolacím dôvodom odvolací súd
preskúmal splnenie podmienok na postup súdu prvého stupňa v konaní podľa § 114 ods. 1, 2, § 120
ods. 4, § 101 ods. 2 a § 123 O.s.p.

Podľa § 114 ods. 2 O.s.p. v rámci prípravy pojednávania súd doručí návrh na začatie konania (žalobu)

odporcovi (žalovanému) spolu s rovnopisom a prílohami návrhu do vlastných rúk a poučí účastníkov
podľa § 120 ods. 4. Vyjadrenie odporcu súd bezodkladne odošle navrhovateľovi.

Procesnou povinnosť súdu je pripraviť pojednávanie tak, aby ochrana práv účastníka bola rýchla a
účinná a aby sa rozhodlo spravidla na jedinom pojednávaní. Súd musí procesné úkony vykonávať
tak, aby nedochádzalo k porušovaniu práva účastníka na verejné prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov. Prípravou pojednávania podľa § 114 O.s.p. treba rozumieť všetku činnosť sudcu (predsedu
senátu) od začiatku konania na súde až do začatia pojednávania vo veci. K procesným úkonom, ktoré
je súd povinný vykonať podľa § 114 ods. 2 O.s.p. patrí doručenie návrhu na začatie konania (žaloby)
spolu s prílohami odporcovi (žalovanému) do vlastných rúk na vyjadrenie s uvedením rozhodujúcich
skutočností na svoju obranu a označenie dôkazov, ktorých sa dovoláva, prípadne na predloženie

listiny, v súdom určenej lehote. Občiansky súdny poriadok lehotu na vyjadrenie neurčuje, ide o tzv.
sudcovskú lehotu, ktorú možno v odôvodnených prípadoch z vážnych dôvodov predĺžiť. V rámci prípravy
pojednávania vykoná súd poučenie všetkých účastníkov konania podľa § 120 ods. 4 O.s.p., vrátane tých,
ktorí sú zastúpení v konaní právnym zástupcom. Ide prejav koncentračnej zásady a zásady neúplnej
apelácie civilného procesu. Ak žalovaný splní povinnosť a k žalobe a k prílohám sa vyjadrí v lehote

určenej súdom, súd toto vyjadrenie bez zbytočného odkladu odošle žalobcovi.

Odvolací súd po preskúmaní postupu súdu prvého stupňa konštatuje, že postup tohto súdu zodpovedá
všetkým stanoveným procesným podmienkam prípravy pojednávania podľa § 114 ods. 2 O.s.p. Súd
prvého stupňa dňa 22.2.2013 doručil žalobu žalovanému spolu s výzvou, aby sa žalovaný k žalobe
vyjadril v lehote 10 dní. Vyjadrenie žalovaného došlo súdu prvého stupňa dňa 16.5.2013. Na deň

19.08.2013 nariadil súd prvého stupňa v právnej veci pojednávanie. Ako vyplýva z obsahu spisu,
spolu s predvolaním na pojednávanie doručil súd prvého stupňa žalobcovi, právnemu zástupcovi
žalobcu a žalovanému poučenie účastníka konania podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a právnemu zástupcovi
žalobcu odoslal vyjadrenie žalovaného k žalobe. Žalobca, právny zástupca žalobcu a žalovaný prevzali
doručované písomnosti súdu dňa 26.7.2013.Dňa 15.8.2013 doručil právny zástupca žalobcu súdu prvého stupňa e-mailom návrh na
zrušeniepojednávaniazdôvoduobjektívnehoporušeniazásadynestrannostisúduasudcu,keďžalobca
podal podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky proti

Krajskému súdu v Trenčíne ako porušovateľovi základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1, čl. 48
ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým tento v konaní sp.zn. 19NcC/11/2013 (OS PD
konanie sp.zn.8C/203/2012) rozhodol o námietke zaujatosti. Súčasťou návrhu na zrušenie pojednávania
bol aj návrh žalobcu na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej

republiky o ústavnej sťažnosti žalobcu. Návrh na zrušenie pojednávania a návrh na prerušenie konania
mala zákonná sudkyňa k dispozícii pred začiatkom pojednávania.

Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa okrem iného namietal, že nemal možnosť
vyjadriť sa k tým tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd vychádzal v rozhodnutí a nemal možnosť
vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a na ktorých založil toto rozhodnutie, nebol oboznámený
s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť

dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na
kontradiktórne konanie, v ktorom musia mať strany možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné pre
úspešnosť žaloby, ale aj možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami,
k týmto sa vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.

Preskúmaním obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalobca mal objektívnu možnosť vyjadriť

sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom, ktoré uviedol a navrhol žalovaný v písomnom vyjadrení.
Vyjadreniežalovanéhospoluspripojenýmiprílohamikvyjadreniumalprávnyzástupcavosvojejfaktickej
dispozícii od 26.07.2013 pred začiatkom pojednávania vo veci samej. V tomto smere tvrdenie žalobcu
nie je pravdivé.

Na prejednanie veci nariadil súd prvého stupňa pojednávanie podľa § 115 ods. 1 O.s.p. pri zachovaní

lehoty podľa § 115 ods. 2 O.s.p. po splnení procesných povinností podľa § 114 ods. 2 O.s.p. Súd prvého
stupňa vec prejednal a rozhodol bez účasti účastníkov konania a právneho zástupcu žalobcu postupom
podľa§101ods.2O.s.p.vspojenís§119ods.4O.s.p.Nastraneprávnehozástupcužalobcuabsentoval
dôležitý dôvod, pre ktorý by bol súd prvého stupňa povinný pojednávanie dňa 19.08.2013 zrušiť alebo
odročiť. Z doručenky vyplýva, že dňa 22.2.2013 právny zástupca žalobcu prevzal uznesenie Krajského

súdu v Trenčíne zo dňa 2.11.2012 č.k. 19NcC/11/2013-22 . Toto vykonateľné uznesenie je bez zmeny
okolností v ďalších štádiách konania pre súd prvého stupňa záväzné a súd prvého stupňa bol povinný
v prejednávanej veci ďalej konať v súlade so svojou povinnosťou podľa § 1 ods. 1 O.s.p. aj napriek
tomu, že žalobca podal ústavnú sťažnosť. K odkladu vykonateľnosti sťažnosťou napadnutého uznesenia
v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky nedošlo. Odvolací súd z úradnej činnosti zistil,

že Ústavný súd Slovenskej republiky o sťažnosti žalobcu rozhodol uznesením č.k. II. ÚS 559/2013-10
zo dňa 30.10.2013 tak, že sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa čl. 127
Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 25 ods. 1, 2 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov
(zákon o ústavnom súde). Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. umožňuje súdu vec prejednať a rozhodnúť

v neprítomnosti účastníka konania alebo jeho právneho zástupcu v prípade splnenia podmienok, ktoré
spočívajú v tom, že účastník konania alebo jeho právny zástupca bol na pojednávanie riadne predvolaný
so zachovaním 5-dňovej lehoty na prípravu pojednávania (§ 115 ods. 2 O.s.p.) a tento účastník konania
alebo jeho právny zástupca včas nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania. Tento
dôležitý dôvod, pre povahu ktorého sa nemôže pojednávania sa musí týkať predovšetkým jeho osoby

a mal by sa vyznačovať určitou mierou nepredvídateľnosti, mal by byť závažný a svojím rozsahom
alebo z iných dôvodov by mal obsahovať dôvodený znak ospravedlnitosti. Dôležitosť dôvodu treba
hodnotiť ku všetkým okolnostiam konkrétnej veci aj s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti. K návrhu
na zrušenie pojednávania a k návrhu na prerušenie konania pripojil právny zástupca žalobcu ústavnú
sťažnosť, ktorou odôvodňoval navrhovaný procesný postup. Z pripojenej ústavnej sťažnosti nepochybne

vyplýva, že právny zástupca žalobcu túto sťažnosť vyhotovil dňa 4.4.2013 a táto bola ( ako vyplýva
z uvedeného nálezu ) Ústavnému súdu Slovenskej republiky doručená dňa 8.4.2013, teda v čase
pred termínom pojednávania. Dňa 26.7.2013, kedy právny zástupca žalobcu prevzal predvolanie na
pojednávanie, vedel o ním tvrdenom dôvode o zrušenie pojednávania, teda v rozpore s ust. § 119ods. 2 O.s.p. nepožiadal o odročenie ( zrušenie) pojednávania bez zbytočného odkladu po tom,
čo sa o ňom dozvedel. Odvolací súd je toho názoru, že v súlade s § 41 ods. 2 O.s.p. je potrebné
návrh na zrušenie pojednávania posúdiť ako návrh na odročenie pojednávania podľa § 119 ods. 2

O.s.p.. Novela Občianskeho súdneho poriadku vykonaná zákonom č. 388/2011 Z.z. s účinnosťou od
1.1.2012 zaviedla obligatórne náležitosti návrhu na odročenie pojednávania. Návrh právneho zástupcu
žalobcu tieto obligatórne náležitosti neobsahuje. Odvolací súd konštatuje, že z obsahu predmetného
návrhu nevyplýva žiadny dôležitý dôvod neúčasti právneho zástupcu žalobcu na pojednávaní dňa
19.08.2013. Súd prvého stupňa návrh právneho zástupcu žalobcu neakceptoval, nezistil dôležitý dôvod

naodročeniepojednávania,pretomunevzniklapodľa§119ods.4O.s.paniinformačnápovinnosťotom,
že pojednávanie bude odročené. Z dikcie tohto ustanovenia totiž jednoznačne vyplýva, že pokiaľ súd
neiformuje účastníkov o odročení pojednávania, nie je dôvodný predpoklad že súd návrh na odročenie
pojednávania akceptoval a preto je potrebné sa pojednávania zúčastniť. Za daného procesného stavu
súd prvého stupňa nariadením pojednávania na prejednanie veci samej umožnil sporovým stranám
zúčastniť sa prejednania veci vrátane možnosti označiť rozhodné skutočnosti a dôkazy, vyjadriť ku

všetkýmdôkazom,ktorésavykonali(§123O.s.p.),vykonaťzhrnutienávrhovavyjadriťsakdokazovaniu
i k právnej stránke veci (§ 118 ods. 4 O.s.p.). Odvolací súd preskúmaním postupu súdu prvého
stupňa, s prihliadnutím na všetky okolnosti veci, vyhodnotil postup tohto súdu ako správny, keď mal
preukázané, že súd prvého stupňa mal pre prejednanie veci v neprítomnosti právneho zástupcu
žalobcu a žalovaného splnené všetky podmienky podľa § 101 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd považuje za

potrebné v týchto súvislostiach poukázať na to, že právny zástupca žalobcu v čase od podania ústavnej
sťažnosti (8.4.2013) do doručenia predvolania na pojednávanie (26.07.2013) mal dostatočný časový
priestor na realizáciu prejednávacej zásady v sporovom konaní, v zmysle ktorej procesnú zodpovednosť
za vedenie sporu majú účastníci konania. Zo skutočností a postupov súdu prvého stupňa v konaní
vyplýva, že právo žalobcu na kontradiktórnosť súdneho procesu nebolo porušené. Prejednaním veci

v neprítomnosti účastníkov konania súd prvého stupňa neodňal účastníkom konania možnosť konať
pred súdom. Súdne konanie v predmetnej veci prebehlo pred súdom prvého stupňa s pojednávaním.
Právny zástupca žalobcu a žalovaný mali reálnu možnosť predkladať skutočnosti a dôkazy najneskôr
do vyhlásenia uznesenia, ktorým súd prvého stupňa končil dokazovanie. Odvolaciu námietku žalobcu
o odňatí možnosti konať pred súdom postupom súdu prvého stupňa vyhodnotil odvolací súd ako

nedôvodnú.

O návrhu žalobcu na prerušenie konania rozhodol súd prvého stupňa na pojednávaní dňa 19.08.2013
tak, že tento návrh zamietol. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že v
prejednávanej veci neboli dňa 19.08.2013 dané zákonné podmienky na obligatórne prerušenie konania
podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. a ani fakultatívne prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/

O.s.p. Otázka či je konajúca sudkyňa z prejednávania a rozhodovania veci vylúčená, bola v danom
prípadevyriešenápostupompodľa§14anasl.O.s.p.VrámcikonaniapredÚstavnýmsúdomSlovenskej
republiky nedošlo k odkladu vykonateľného uznesenia Krajského súdu v Trenčíne ako nadriadeného
súdu č.k. 19NcC/11/2013-22 zo dňa 21.1.2013, ktorým bolo rozhodnuté, že sudkyňa JUDr. Klaudia
Šišková z prejednávania a rozhodovania veci nie je vylúčená. Za týchto okolností postup súdu prvého

stupňa, ktorým rozhodol o návrhu na prerušenie konania a tiež vo veci samej, je v súlade s postupom
podľa § 6 O.s.p. ako aj so zásadou hospodárnosti a efektívnosti konania. Preto nemôže mať za následok
odňatie možnosti konať pred súdom. Pre úplnosť považuje odvolací súd za potrebné dodať, že iná
procesná situácia by bola v prípade, ak by existovali zákonné dôvody na prerušenie konania a súd
prvého stupňa by na pojednávaní rozhodol o zamietnutí návrhu na prerušenie konania a zároveň aj

vo veci samej. V tom prípade by existoval dôvod na zrušenie, prípadne zmenu rozsudku súdu prvého
stupňa v časti týkajúcej sa návrhu na prerušenie konania a dôvod na zrušenie rozsudku vo veci samej
pre vady konania pred súdom prvého stupňa. Na základe týchto skutočností vyhodnotil odvolací súd
odvolanie žalobcu smerujúce proti napadnutému rozsudku v časti, ktorou súd prvého stupňa zamietol
návrh žalobcu na prerušenie konania ako nedôvodné.

Odvolací súd je toho názoru, že žalobca v konaní nesplnil dôkaznú povinnosť podľa § 120 ods.
1 O.s.p. V sporových konaniach, ako je aj v danej veci, sa nesplnenie dôkaznej povinnosti prejaví v
nepriaznivom meritórnom rozhodnutí pre účastníka, ktorý svoje dôkazné bremeno neuniesol. Dôkazné
bremeno je procesný inštitút, ktorý spočíva v zodpovednosti účastníka konania za to, že v konaní
budú preukázané tie rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Povinnosť tvrdenia

a dôkazná povinnosť závisí od účastníkov konania, ktorí tým vymedzujú predmet dokazovania, teda točo má byť preukázané. Na preukázanie skutočností, ohľadom ktorých má účastník konania dôkazné
bremeno slúži dôkaz, dôkazný prostriedok realizovaný v procese dokazovania. Vymedzenie okruhu
skutočností, ktoré musí účastník uviesť a následne preukázať závisí od hypotézy hmotnoprávnej normy

upravujúcej sporný vzťah medzi účastníkmi. Táto norma zároveň určuje rozsah dôkaznej povinnosti a
dôkazného bremena. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci má charakter
objektívnej zodpovednosti, ktorej podmienkami sú : výkon verejnej moci príslušným orgánom verejnej
moci, vznik škody alebo nemajetkovej ujmy poškodenému a príčinná súvislosť medzi nimi. Tieto
podmienky musí preukázať poškodený, ktorý znáša dôkazné bremeno o skutočnostiach, ktoré zakladajú

objektívnu zodpovednosť štátu.

Právne vzťahy, z ktorých žalobca odvodzoval nároky uplatnené žalobou sú upravené zákonom č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov.

Vychádzajúc z jednotlivých ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. predstavuje existencia nesprávneho
úradného postupu pri výkone verejnej moci orgánom verejnej moci hypotézu právnej normy. Pokiaľ

nesprávny úradný postup existuje nastupuje dispozícia právnej normy predstavujúca zodpovednosť
štátu ako zodpovednostného subjektu za škodu, ktorá predstavuje právny následok nesprávneho
úradného postupu v podobe sankcie. Dôkazná povinnosť žalobcu spočívala v preukázaní nesprávneho
úradnéhopostupuOkresnéhosúduPrievidzavkonanísp.zn.15Er/1571/2011.Nesprávnyúradnýpostup
žalobca charakterizoval ako nevydanie a nedoručenie rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp.

v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných
podmienok. Na preukázanie nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v nevydaní rozhodnutia
exekučným súdom v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov
žalobca navrhoval ako dôkaz súdny spis exekučného súdu vedeného medzi oprávneným - žalobcom
proti povinnému Jánovi Huliaakovi. Súd prvého stupňa po zistení, že ide o exekučného konanie vedené

Okresným súdom Prievidza pod sp.zn. sp.zn. 15Er/1571/2011 si tento spis si pripojil.

V danom prípade bolo povinnosťou žalobcu preukázať, že nevydanie rozhodnutia exekučného súdu
o návrhu súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom v
primeranom čase a bez zbytočných prieťahov, je nesprávnym úradným postupom podľa právoplatného
rozhodnutia vydaného v inom konaní (sťažnosť u predsedu súdu na podklade sťažnosti na prieťahy,

disciplinárne konanie, konanie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, konanie pred Európskym
súdom pre ľudské práva). Žalobca nepreukázal, že prieťahy, o ktorých bolo v inom konaní rozhodnuté,
sú neodôvodnené, boli podstatnou a rozhodujúcou príčinou vzniku škody žalobcu v exekučnom konaní
z dôvodu, že jeho pohľadávka sa stala nevymáhateľnou a nevykonateľnou.

Odvolací súd je toho názoru, že v danej veci možno posudzovať nesprávny úradný postup exekučného

súdu len z hľadiska plynulosti konania v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov, pretože
vyslovenie nesprávneho úradného postupu z dôvodu nevydania rozhodnutia v zákonom stanovenej
lehote neprichádza do úvahy. Podľa § 36 ods. 1 Exekučného zákona sa exekučné konanie začalo
dňa 07.04.2011, kedy súdny exekútor spísal zápisnicu o návrhu oprávneného - žalobcu na vykonanie
exekúcie. Z obsahu pripojeného exekučného spisu vyplýva, že na exekučný súd, teda na Okresný súd

Prievidza podal dňa 20.05.2012 súdny exekútor žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v prospech žalobcu ako oprávneného proti povinnému Jánovi Huliakovi. V čase začatia exekučného
konania exekučný poriadok nestanovoval pre prípad, ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo
exekučného titulu so zákonom, lehotu na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Lehota 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie sa týka prípadu, ak súd nezistí

rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom.

Žalobcom namietaný nesprávny úradný postup súdu ako orgánu verejnej moci, ktorého následkom mu
vznikla majetková škoda a nemajetková ujma, súvisel s rozhodovacou činnosťou súdu. Odvolací súd
vychádzajúc z obsahu tvrdení uvedených žalobcom v žalobe je toho názoru, že žalobcom namietaný
nesprávny úradný postup charakterizovaný ako vykonanie úradného postupu bez splnenia zákonnýchpodmienok, nemožno pod nesprávny úradný postup vôbec podriadiť. Je nepochybné, že žalobca
namietal vady exekučného konania a vady exekučného rozhodnutia. Vady konania a vady rozhodnutia,
ak mali za následok nesprávne rozhodnutie, nezakladajú zodpovednosť štátu za škodu z nesprávneho

úradného postupu. Namietaný nesprávny úradný postup svojím obsahom smeruje k protiprávnosti
rozhodnutia. V prípade protiprávnosti rozhodnutia je zodpovednosť štátu daná iba v prípade, ak
poškodený využil všetky riadne opravné prostriedky na dosiahnutie nápravy, v danom prípade podania
odvolania. V súdenej veci žalobca právo podať opravný prostriedok voči prvostupňovému rozhodnutiu
exekučného súdu nevyužil. Na základe týchto skutočností sa odvolací súd stotožnil s názorom

súdu prvého stupňa, že nebol splnený ani jeden z predpokladov vzniku nároku na náhradu škody a
nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.

Zákon č. 514/2003 Z.z. stanovuje obligatórne mimosúdne prejednanie nároku na náhradu škody v
prípadoch, keď ku škode došlo nezákonným rozhodnutím (§ 7) ako aj nesprávnym úradným postupom
(§ 9). Žalobca aj napriek výzvam súdu prvého stupňa v konaní nepredložil žiadnu listinu o vykonaní
mimosúdneho prejednania nároku na náhradu škody s príslušným orgánom štátu. Podmienkou podania

žaloby na súde je predchádzajúce mimosúdne prejednanie nároku (§ 16). Túto podmienku musí splniť
žalobca a splnenie tejto podmienky nie je možné zamieňať s vykonaním dôkazov v procese dokazovania
tak ako to žalobca označil v žalobe, keď ako dôkaz navrhol vykonať pripojenie spisu žalovaného k
predbežnému prerokovaniu nároku.

Odvolacie dôvody prezentované žalobcom v odvolaní nemajú oporu v zistenom skutkovom stave ani

v právnom posúdení veci súdom prvého stupňa. Predloženie listinného dôkazu v podobe znaleckého
posudku, ktorý mienil žalobca v konaní vykonať, môže byť odvolacím dôvodom iba za splnenia
zákonných podmienok podľa § 205a ods. 1 O.s.p., čo v danom prípade nenastalo. Odvolací súd
poukazuje na to, že v konaní pred súdom prvého stupňa nebol zistený nesprávny úradný postup a
ani existencia nezákonného rozhodnutia exekučného súdu. Vzhľadom k tomuto záveru je potom bez

právneho významu aj znalecký posudok č. 1/2014 zo dňa 17.1.2014, ktorý mal žalobca založiť do
jedného zo spisov súdu prvého stupňa v priebehu odvolacieho konania. Odvolací súd uvádza, že aj v
prípade jeho pripojenia, nevykonanie dokazovania oboznámením obsahu tohto znaleckého posudku by
vzhľadom na záver súdu prvého stupňa nespôsobilo nesprávnosť napadnutého rozsudku.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny

podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods.1 v spojení s § 142 ods.1 O.s.p.
Žalovanému ako úspešnému účastníkovi by patrila náhrada trov odvolacieho konania. Žalovaný trovy
odvolacieho konania v lehote najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozsudku nevyčíslil.
Odvolací súd konštatuje, že žalovanému z obsahu spisu žiadne trovy odvolacieho konania nevyplývajú.

Preto odvolací súd žalovanému náhradu trov odvolacieho konania podľa § 151 ods. 2 O.s.p. nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.