Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 12, 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8Co/126/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812219653
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Natália Čekanová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3812219653.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Natálie Čekanovej a členiek

senátu JUDr. Dariny Legerskej a Mgr. Ivany Šlesarovej v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o.
so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO 35807598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o.
so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO 36864421, proti žalovanému Slovenská republika,
za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom Župné námestie 13, 813 11
Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Prievidza č. k. 8C/217/2012-79 zo dňa 25. júla 2013, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania, zamietol
žalobu, ktorou sa žalobca domáhal náhrady majetkovej škody vo výške 125,- eur a nemajetkovej
ujmy vo výške 357,74 eur a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Žalobca uviedol, že majetková
škoda a nemajetková ujma vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Prievidza v konaní
vedenom pod sp. zn. 9Er/2448/2010 spočívajúcom v tom, že o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie rozhodol súd po uplynutí zákonom stanovenej lehoty. Súd prvého stupňa v zmysle

§ 115 ods. 1 O.s.p. nariadil na prejednanie veci samej pojednávanie na deň 25.7.2013, na ktorom podľa
§ 101 ods. 2 O.s.p. vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu žalobcu.
Poukázal na to, že pred vykonaním prvého pojednávania vo veci samej žalobca doručil súdu návrh
na zrušenie pojednávania spolu s návrhom na prerušenie konania z dôvodu, že podal na Ústavný súd
Slovenskej republiky sťažnosť voči rozhodnutiu Krajského súdu v Trenčíne, ktorým bolo rozhodnuté o
tom, že sudcovia Okresného súdu Prievidza nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci. O
tomto návrhu na prerušenie konania rozhodol súd prvého stupňa na pojednávaní dňa 25.07.2013 tak,

že návrh zamietol. Súd prvého stupňa konštatoval, že povinnosť súdu prerušiť konanie podľa § 109 ods.
1 písm. b/ O.s.p. vzniká len vtedy, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú súd nie je oprávnený riešiť.
Možnosť súdu prerušiť konanie podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. vzniká len vtedy, ak prebieha konanie,
v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. Takouto otázkou môže byť len
rozhodnutie o takej skutočnosti, ktorá je objektívne spôsobilá mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej. O
nevylúčení zákonnej sudkyne rozhodol odvolací súd a zákonná sudkyňa je týmto rozhodnutím viazaná.
Z dokazovania vykonaného listinnými dôkazmi mal súd prvého stupňa preukázané, že dňa 10.09.2010

podal súdny exekútor na Okresný súd Prievidza žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v prospech žalobcu ako oprávneného proti povinnému Martine Lengyelovej. Okresný súd Prievidza
uznesením č.k. 9Er/2448/2010-9 zo dňa 21.10.2010 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietol z dôvodu neplatne uzavretej dohody o vyplnení zmenky, ktorá bola podkladom prepriznanie plnenia v rozhodcovskom rozsudku. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 07.12.2010. Z
úradnej činnosti súdu bolo zistené, že v predmetnom exekučnom konaní oprávnený podal sťažnosť na
zbytočné prieťahy v konaní, ktoré boli spôsobené nevydaním poverenia v zákonnej lehote, a to podaním

z 23.11. 2010. Z vyjadrenia predsedu súdu z 17.12.2010 vyplýva, že táto sťažnosť bola neodôvodnená.
Ďalej z úradnej činnosti bolo zistené, že v navrhovateľom uvádzaných exekučných konaniach Ex
41/2007, Ex 7446/2011 a Ex 11017/2008 nebola predložená príloha - potvrdenie MS SR o prijatí žiadosti
o predbežné prerokovanie nároku.

Za aplikácie § 3 ods. 1 písm. a/, d/, § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17
ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
v znení účinnom v čase tvrdeného nesprávneho úradného postupu súdu, § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku v znení účinnom do 31.5.2010, od 1.6.2010 do 31.5.2011 a od 1.6.2011, dospel súd prvého
stupňa k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Vzhľadom na zákonné znenia ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučnéhoporiadkuvtýchtoobdobiachpoukázalsúdprvéhostupňanato,žesúčinnosťouod1.6.2010

bola vypustená zákonná 15-dňová lehota na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi pokiaľ ide o
exekučné tituly podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku. Podľa § 41 ods. 2 písm. d/
Exekučného poriadku v znení platnom do 31.5.2011 boli exekučným titulom i vykonateľné rozhodnutia
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Podľa dôvodovej správy k novele Exekučného
poriadku vykonanej zákonom č. 144/2010 Z.z. účelom vypustenia zákonnej lehoty bola skutočnosť, že

lehota bola výraznou prekážkou na to, aby súdy mohli objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie pokiaľ išlo
o notárske zápisnice a rozhodcovské rozsudky, zvlášť keď išlo o vymoženie plnenia zo spotrebiteľskej
zmluvy. Uvedená novela neobsahovala žiadne prechodné ustanovenia. Keďže išlo o novelu procesných
ustanovení Exekučného poriadku, táto sa vzťahuje na všetky exekučné konania, v ktorých nebolo
rozhodnuté o žiadosti o udelenie poverenia na vykonania exekúcie. Následne novelou vykonanou

zákonom č. 102/2011 Z.z. s účinnosťou od 1.6.2011 bol § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku
doplnený exekučný titul o rozhodcovský rozsudok. Opätovne išlo o procesnú novelu, ktorá sa vzťahovala
na všetky konania, v ktorých súd k 1.6.2011 nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Podľa názoru súdu prvého stupňa po 1.6.2011 neexistovala v exekučnom konaní žiadna
zákonná lehota na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pokiaľ išlo o rozhodcovské rozsudky.

Súd prvého stupňa zastal tiež názor, že i pred 1.6.2011 sa súdnou praxou považovali rozhodcovské
rozsudky za exekučné tituly podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, zodpovedala tomu aj
argumentáciaodvolacíchsúdovadôvodovésprávykuvedenýmzákonom.Vtomtosmerepovažovalsúd
prvého stupňa argumentáciu žalobcu, že rozhodcovské rozsudky do 1.6.2011 nebolo možné považovať
za exekučné tituly a teda sa na ne nevzťahovalo vyňatie lehoty na vydanie poverenia, za účelovú.

Žalobca v exekučných konaniach nikdy nespochybňoval začlenenie rozhodcovského rozsudku podľa
citovaného ustanovenia. Podľa názoru súdu prvého stupňa vychádzajúc z výslovného znenia §
44 ods. 2 Exekučného poriadku v ktoromkoľvek znení, prípadná 15-dňová lehota sa vždy vzťahovala
len na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prípade, ak súd nezistil rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom.

Následne sa osobitne upravuje situácia, keď súd zistí takýto rozpor a je povinný nie udeliť poverenie,
ale rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súd prvého stupňa
zdôraznil, že keby bol zámer zákonodarcu vsunúť pod zákonnú 15-dňovú lehotu obe procesné situácie,
nebola by osobitne upravená situácia pri zistení rozporu so zákonom. Pri skúmaní exekučného titulu
ide o zložitý proces posudzovania zákonnosti priznaného plnenia, a to i v rozhodcovskom rozsudku.

Súd prvého stupňa považoval za nepravdivé tvrdenie žalobcu, že nečinnosť Okresného súdu Prievidza
v exekučnom konaní, v ktorom súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po
zákonnej 15-dňovej lehote predstavuje nesprávny úradný postup. Súd prvého stupňa konštatoval, že
žalobca nepreukázal splnenie ani jedného zo základných predpokladov zodpovednostného právneho
vzťahu. Žalobca mal podľa názoru súdu prvého stupňa možnosť domáhať sa zmeny namietaného

postupu súdu, ktorého výsledkom bolo i namietané rozhodnutie súdu podaním riadneho opravného
prostriedku. Ďalej mal žalobca možnosť domáhať sa ochrany svojho práva na súdnu ochranu, práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov využitím inštitútu ústavnej sťažnosti v súlade s § 127
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Túto otázku je kompetentný preskúmať len ústavný súd, ktorý ju
vždy v súlade s ustálenou judikatúrou preskúma s ohľadom na konkrétne okolnosti jednotlivého prípadu,

najmä z pohľadu troch základných kritérií : zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Súd prvého
stupňa predovšetkým skúmal, či žalobca podal v exekučnom konaní sťažnosť predsedovi súdu v snahe
docieliť urýchlené rozhodnutie vo veci. Takáto sťažnosť bola podaná, táto však bola vyhodnotená ako
neopodstatnená. V exekučnom konaní predložil žalobca ako oprávnený exekučný titul, rozhodcovskýrozsudok, ktorý nemohol byť spôsobilým exekučným titulom, preto nemohol vzniknúť nesprávny úradný
postup, v príčinnej súvislosti s ktorým by žalobcovi mohla vzniknúť majetková škoda a nemajetková
ujma. Žalobcom tvrdené skutočnosti o možnej škode považoval súd prvého stupňa za hypotetické,

účelové a ničím nepodložené (náklady na správu pohľadávky, výkony zamestnancov, udržanie a správu
informačného systému, administráciu listín a komunikáciu so súdnym exekútorom, na publikačné výdaje
spojené s urgenciami, poštovné, telekomunikačné výdaje, kontrola stavu konania). Poukázal na to, že
v exekučnom konaní došlo k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia výlučne z dôvodov na strane
žalobcu. Skutočnosť, že žalobca si dal prisúdiť plnenia zo zmlúv o úvere rozhodcovskému súdu na

základe neplatne uzavretej dohody o vyplnení zmenky, nemôže žalobca využiť vo svoj prospech a
tvrdiť, že keby súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia ihneď v 15-dňovej lehote, mohol uskutočniť
kroky a nahradiť exekučný titul. Právo žalobcu sa preto nestalo nevymožiteľným v príčinnej súvislosti s
neprávnym úradným postupom súdu, ale v príčinnej súvislosti s tým, že žalobca v rozpore s viacerými
zákonnýmiustanoveniaminavrholvykonaťexekúciunapodkladenespôsobilých exekučnýchtitulov,ato
inapriektomu,žebymalpoznaťprávo,keďževovšetkýchkonaniachbolprávnezastúpenýadvokátskou

kanceláriou.
Súd prvého stupňa s poukazom na § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní
v spojení s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku konštatoval, že bolo povinnosťou exekučného súdu
preskúmať exekučný titul v rozsahu prisúdeného plnenia, čo nemožno považovať za nesprávny úradný
postup na účely zákona č. 514/2003 Z.z. a zodpovednosť štátu za takýto postup je vylúčená. Do

úvahy neprichádza ani zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Súd je povinný
zamietnúť žiadosť exekútora o udelenie poverenia ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia
neprípustný (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-40/08 Asturcom Telecomunicaciones
SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo

146/2011 zo dňa 13.10.2011 uverejnené pod Rc 46/2012). I pred vydaním citovaného uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bola súdna prax v exekučných konaniach takmer jednotne
ustálená v otázke preskúmania exekučného titulu. Exekučný súd nebol viazaný tým, ako otázku
rozhodcovskej zmluvy posúdil rozhodcovský súd. Súd prvého stupňa považoval za nesprávny názor
žalobcu, že vydaný rozhodcovský rozsudok tvorí prekážku veci rozhodnutej, pretože rozhodcovský

rozsudok ako tzv. paakt nemal nikdy účinky právoplatného a vykonateľného rozsudku (rozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 78/2011). Súd prvého stupňa konštatoval, že žalobcovi
nemohla za žiadnych okolností vzniknúť tvrdená materiálna škoda, resp. nemajetková ujma. Poukázal
na to, že exekučné súdy zamietali žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na návrh žalobcu
na základe rozhodcovských rozsudkov už od r. 2009, preto žalobca nemohol odôvodnene očakávať aj

v nasledujúcich rokoch, že súd na základe obdobných exekučných titulov bude exekúciu pripúšťať a
vydávaťpoverenianavykonanieexekúcie.Žalobcaakooprávnenýneustálepredkladaltakéhoexekučné
tituly napriek už dlhšiu dobu ustálenej súdnej praxi. Za takéhoto stavu sa žalobca nemôže odvolávať na
nemožnosť ďalšieho uplatnenia svojho práva zo zmlúv o úvere pred súdom v dôsledku veci rozsúdenej.
Tento stav si zapríčinil jedine žalobca a pokiaľ mu vznikla škoda alebo nemajetková ujma, zodpovedá

sa ňu sám. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že žalovanému žiadne trovy konania
nevznikli.
Protirozsudkusúduprvéhostupňavovšetkýchjehovýrokochpodalvzákonnejlehoteodvolaniežalobca
z dôvodov, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., keď účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods.
1 písm. f/ O.s.p.), rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1
písm. g/ O.s.p.), súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie
právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods.
1 písm. h/ O.s.p.), pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový
stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a)
arozhodnutiesúduprvéhostupňavychádzaznesprávnehoprávnehoposúdeniaveci.Poukázalnato,že
súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O.s.p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti.
Žalobca riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu

listiny spájané s označenými dôvodmi. Ak tak súd prvého stupňa spravil, odňal tým žalobcovi jeho
právo na konanie pred súdom. Sudcu, ktorý vydal napadnutý rozsudok nepovažoval za nestranného.
Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je základným predpokladom na naplnenie podmienok
spravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09). Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestrannýmsúdom podľa čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, je v občianskom súdnom
konaní zabezpečené vylúčením sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre jeho zaujatosť (§
12 - 16 O.s.p., I. ÚS 27/98). Nedostatok nestrannosti sudcu je súčasťou pojmu „zákonný sudca“ (čl. 48

ods.1ÚstavySlovenskejrepubliky,III.ÚS16/2000).Neobstojínázorkrajskéhosúduvovecinestrannosti
pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu Slovenskej republiky a
Európskeho súdu pre ľudské práva. Žalobca podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na
nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Za týchto okolnosti nie
je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval

vylúčený sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Za danej
procesnej situácie ústne pojednávanie nebolo neodkladným úkonom. Konečné rozhodnutie vo veci
súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom
rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/
O.s.p., proti ktorému pripustil odvolanie a toto odvolanie žalobcu podáva. V čase podania odvolania o
zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Správanie

súdu prvého stupňa, kedy predbehol vydaním konečného rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia
o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu, zakladá porušenie práva
žalobcu na súdnu ochranu a marí jeho možnosť konať pred súdom. Žalobca taktiež poukázal na to,
že nemal možnosť vyjadriť sa k tým tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd vychádzal v rozhodnutí a
nemal možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a na ktorých založil toto rozhodnutie. Tým

došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva žalobcu na súdnu ochranu ako aj k
odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo
na kontradiktórne konanie, v ktorom musia mať strany možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné pre
úspešnosť žaloby, ale aj možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami,
ktýmtosavyjadriťscieľomovplyvniťsúdnerozhodnutie. Žalobcaakostranakonanianeboloboznámený

s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť
dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Poukázal na to, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez
nariadenia pojednávania, jeho právo na kontradiktórny súdny proces tým bolo porušené. Súd prvého
stupňa vykonal dokazovanie, ktorého rozsah a obsah si určil sám a vykonal dokazovanie listinami,
ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či šlo o listiny založené

v exekučnom spise. Za dôkaz v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené v exekučnom spise,
pretože vec sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu. Dôvodil, že pokiaľ žalovaný
nereagoval na výzvu súdu prvého stupňa, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobe v zmysle § 114
ods. 3 O.s.p., mal rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p. Žalobca súdu prvého
stupňa vytýkal, že úplne ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá mu vznikla s titulu

udržiavania a správy informačného systému a titulom uplatnených výdavkov. V tejto časti považoval
žalobca rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, za prejav svojvôle a arbitrárnosti.
Súd prvého stupňa napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ je v tomto konaní jedinečný, svoje
negatívne rozhodnutie odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi a vetami ako v iných svojich rozhodnutiach,
v ktorých vystupuje žalobca a žalovaný, avšak v ktorých bol rozdielny skutkový dej a základ. Nemožno

ústavnoprávne akceptovať, že súd vytvára odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom. Žalobcovi
nebolo z odôvodnenia napadnutého rozsudku zrejmé akou úvahou súd prvého stupňa dospel k tomu, že
majetková škoda a nemajetková ujma nevznikla. Žalobca hodlal v konaní prostredníctvom vykonaného
pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku,
ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd prvého stupňa však dokazovanie skrátil len na dôkazy vykonávané

ex offo, žalobcu nepoučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie
vo veci samej tak, aby mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Podľa žalobcu súd prvého
stupňa vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ako aj jeho práva na
prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Napadnuté rozhodnutie
považoval žalobca za vnútorne rozporné, nakoľko súd prvého stupňa nekonštatoval zistené porušenie
práva a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. S
poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žalobca navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k doručenému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.
Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou, včas v zákonnej lehote na podanie odvolania,
že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 42 ods.3 O.s.p. aj náležitosti podľa § 205 ods.1
O.s.p. s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal odvolací súd preskúmanie zákonnostinapadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania. Dôvodmi odvolania vymedzenými
žalobcom a ich rozsahom je odvolací súd viazaný podľa § 212 ods.1 O.s.p.
Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v rozsahu žalobcom podaného odvolania, bez

nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a vo veci verejne vyhlásil rozsudok podľa
§ 211 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p., keď dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je
dôvodné a napadnutý rozsudok je potrebné vo všetkých jeho výrokoch podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako
vecne správne potvrdiť.
Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie dostatočným

spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi účastníkov konania, dôkazy vyhodnotil v súlade
so zásadami uvedenými v § 132 O.s.p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny
záver, keď s poukazom na ním citované ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku a zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní žalobu zamietol a žalovanému ako úspešnému účastníkovi
konania náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie a bránenie práva podľa § 142 ods.

1 O.s.p. nepriznal z dôvodu, že tieto nešpecifikoval a neuplatnil. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa
podrobne a presvedčivo odôvodnil v súlade s požiadavkami § 157 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd sa v celom
rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov, na
ktoré v podrobnostiach odkazuje.
Obligatórne (§ 212 ods. 3 O.s.p.) sa odvolací súd zaoberal, či v konaní pred súdom prvého stupňa

nedošlo postupom súdu k procesným vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. a/ - g/ O.s.p. a tzv. iným
vadám konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolacie dôvody posudzoval
odvolací súd podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Žalobcom namietané vady konania vymedzené
v § 221 ods. 1 písm. f/ a g/ O.s.p. sú vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho
konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej

republiky okrem zákonov aj články 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd. Preto odvolací súd posudzoval či postupom súdu prvého
stupňa nebola účastníkom odňatá možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s
§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) a vo veci rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení
s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.).

V ustanovení § 14 O.s.p. sú upravené podmienky, ktorých splnenie má za následok, že sudca je
vylúčený z prejednania a rozhodovania veci. Predmetný dôvod odvolania sa však výslovne obmedzuje
len na rozhodovanie vylúčeného sudcu. Námietka žalobcu, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého
stupňavydalvylúčenýsudca, predstavujeodvolacídôvodpodľa §205ods.2písm.a/vspojenís§221
ods. 1 písm. g/ O.s.p. Jej dôvodnosť posudzuje odvolací súd vždy, bez toho, aby bol pritom viazaný tým,

čiprípadneotázkuzaujatostisudcuposúdileštepredvydanímnapadnutéhorozhodnutianadriadenýsúd
(§ 16 O.s.p.). Z obsahu spisu vyplýva, že prejednávaná vec bola pôvodne pridelená na prejednanie a
rozhodnutie sudkyni Okresného súdu Prievidza JUDr. Valérii Píšovej, ktorá mala od 1.12.2012 prerušený
výkonfunkcie-odchoddodôchodku.Vsúladesopatrenímpredseduokresnéhosúduzodňa12.11.2012
pod č. Spr 1493/12 bola vec pridelená náhodným výberom sudkyni JUDr. Eve Kiššovej. Krajský súd

v Trenčíne ako nadriadený súd uznesením č.k. 17NcC/11/2013-22 zo dňa 15.01.2013 rozhodol, že
sudkyňaJUDr.EvaKiššovázprejednávaniaarozhodovaniaveciniejevylúčená.Odvolacísúdskúmajúc
dôvodnosť uplatneného odvolacieho dôvodu zo strany žalobcu dospel k záveru, že na strane zákonnej
sudkyne nie je existencia žiadnej okolnosti, ktorá by ju v zmysle § 14 a nasl. O.s.p. vylučovala z
prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na pomer k veci a na pomer k účastníkom konania. Z

obsahu spisu vyplýva, že v exekučnej veci sp.zn. 9Er/2448/2010 vedenej na Okresnom súde Prievidza
nebola JUDr. Eva Kiššová zákonnou sudkyňou. Odvolací súd v konaní nezistil z hľadiska § 14 ods. 1
O.s.p. žiadne skutočnosti predstavujúce dôvod na vylúčenie tejto sudkyne a takýto vzťah nie je možné
odvodiť ani z údajov žalobcu. Dôvodom na pochybnosti o nezaujatosti namietanej sudkyne nemôžu
byť ani úvahy žalobcu založené na skutočnosti, že súd prvého stupňa svojim nelegálnym konaním

(nesprávnym úradným postupom) zapríčinil vznik škody na strane žalobcu, lebo táto skutočnosť sama
o sebe nevypovedá nič o vzťahu namietanej sudkyne k účastníkom a k prejednávanej veci a nemožno
z nej odvodiť, že by bola spôsobilá ovplyvniť jej nestranné rozhodnutie. Z týchto dôvodov odvolací súd
vyhodnotil uplatnenú odvolaciu námietku žalobcu ako nedôvodnú.
Odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorým bola

účastníkovi znemožnená realizácia tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva.
K pojmovým znakom tohto odňatia patrí odňatie možnosti konať pred súdom, k odňatiu možnosti konať
došlo v dôsledku postupu súdu a možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Tieto
pojmové znaky musia byť splnené súčasne. V súvislosti s týmto odvolacím dôvodom odvolací súdpreskúmal splnenie podmienok na postup súdu prvého stupňa v konaní podľa § 114 ods. 1, 2, § 120
ods. 4, § 101 ods. 2 a § 123 O.s.p.
Podľa § 114 ods. 2 O.s.p. v rámci prípravy pojednávania súd doručí návrh na začatie konania (žalobu)

odporcovi (žalovanému) spolu s rovnopisom a prílohami návrhu do vlastných rúk a poučí účastníkov
podľa § 120 ods. 4. Vyjadrenie odporcu súd bezodkladne odošle navrhovateľovi.
Procesnou povinnosťou súdu je pripraviť pojednávanie tak, aby ochrana práv účastníka bola rýchla
a účinná a aby sa rozhodlo spravidla na jedinom pojednávaní. Súd musí procesné úkony vykonávať
tak, aby nedochádzalo k porušovaniu práva účastníka na verejné prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov. Prípravou pojednávania podľa § 114 O.s.p. treba rozumieť všetku činnosť sudcu (predsedu
senátu) od začiatku konania na súde až do začatia pojednávania vo veci. K procesným úkonom, ktoré je
súdpovinnývykonaťpodľa§114ods.2O.s.p.patrídoručenienávrhunazačatiekonania(žaloby)spolus
prílohami odporcovi (žalovanému) do vlastných rúk na vyjadrenie s uvedením rozhodujúcich skutočností
na svoju obranu a označenie dôkazov, ktorých sa dovoláva, prípadne na predloženie listiny, v súdom
určenej lehote. Občiansky súdny poriadok lehotu na vyjadrenie neurčuje, ide o tzv. sudcovskú lehotu,

ktorú možno v odôvodnených prípadoch z vážnych dôvodov predĺžiť. V rámci prípravy pojednávania
vykoná súd poučenie všetkých účastníkov konania podľa § 120 ods. 4 O.s.p., vrátane tých, ktorí sú
zastúpení v konaní právnym zástupcom. Ide prejav koncentračnej zásady a zásady neúplnej apelácie
civilnéhoprocesu.Akžalovanýsplnípovinnosťakžalobeakprílohámsavyjadrívlehoteurčenejsúdom,
súd toto vyjadrenie bez zbytočného odkladu odošle žalobcovi.

Odvolací súd po preskúmaní postupu súdu prvého stupňa konštatuje, že postup tohto súdu zodpovedá
všetkým stanoveným procesným podmienkam prípravy pojednávania podľa § 114 ods. 2 O.s.p.
Súd prvého stupňa dňa 08.02.2013 doručil žalobu žalovanému spolu s výzvou, aby sa žalovaný k
žalobe vyjadril v lehote 10 dní. Vyjadrenie žalovaného došlo súdu prvého stupňa dňa 16.05.2013.
Na deň 25.07.2013 nariadil súd prvého stupňa v právnej veci pojednávanie. Spolu s predvolaním

na pojednávanie doručil súd prvého stupňa žalobcovi, právnemu zástupcovi žalobcu a žalovanému
poučenieúčastníkakonaniapodľa§120ods.4O.s.p.aprávnemuzástupcovižalobcuodoslalvyjadrenie
žalovaného k žalobe. Právny zástupca žalobcu a žalovaný prevzali doručované písomnosti súdu dňa
21.06.2013. K vyjadreniu žalovaného k žalobe zaujal právny zástupca stanovisko písomným podaním,
ktoré došlo súdu prvého stupňa dňa 23.07.2013.

Dňa 24.07.2013 o 17:30 hod. (streda) doručil právny zástupca žalobcu súdu prvého stupňa e-mailom
návrh na zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu,
keď žalobca podal podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej
republiky proti Krajskému súdu v Trenčíne ako porušovateľovi základného práva zaručeného čl. 46 ods.
1, čl. 48 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým tento v konaní sp.zn. 4NcC/26/2013
(OS PD konanie sp.zn.8C/237/2012) rozhodol o námietke zaujatosti. Súčasťou návrhu na zrušenie
pojednávania bol aj návrh žalobcu na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti žalobcu. Návrh na zrušenie pojednávania a návrh na
prerušenie konania mala zákonná sudkyňa k dispozícii pred začiatkom pojednávania dňa 25.7. 2013.

Odvolací súd konštatuje, že žalobcom predložená kópia ústavnej sťažnosti sa netýkala súdenej veci.
Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa okrem iného namietal, že nemal možnosť
vyjadriť sa k tým tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd vychádzal v rozhodnutí a nemal možnosť
vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a na ktorých založil toto rozhodnutie, nebol oboznámený
s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť

dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na
kontradiktórne konanie, v ktorom musia mať strany možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné pre
úspešnosť žaloby, ale aj možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami,
k týmto sa vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.

Preskúmaním obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalobca mal objektívnu možnosť vyjadriť
sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom, ktoré uviedol a navrhol žalovaný v písomnom vyjadrení.
Vyjadreniežalovanéhospoluspripojenýmiprílohamikvyjadreniumalprávnyzástupcavosvojejfaktickej
dispozícii od 21.06.2013 pred začiatkom pojednávania vo veci samej dňa 25.07.2013. V tomto smere
tvrdenie žalobcu nie je pravdivé.

Na prejednanie veci nariadil súd prvého stupňa pojednávanie podľa § 115 ods. 1 O.s.p. pri zachovaní
lehoty podľa § 115 ods. 2 O.s.p. po splnení procesných povinností podľa § 114 ods. 2 O.s.p. Súd
prvého stupňa vec prejednal a rozhodol bez účasti účastníkov konania a právneho zástupcu žalobcu
postupom podľa § 101 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 119 ods. 4 O.s.p. Na strane žalobcu absentovaldôležitý dôvod, pre ktorý by bol súd prvého stupňa povinný pojednávanie dňa 25.07.2013 zrušiť alebo
odročiť. Z doručenky vyplýva, že právny zástupca žalobcu prevzal uznesenie Krajského súdu v Trenčíne
o nevylúčení zákonnej sudkyne z prejednávania a rozhodovania veci dňa 08.02.2013. Toto vykonateľné

uznesenie je bez zmeny okolností v ďalších štádiách konania pre súd prvého stupňa záväzné a súd
prvého stupňa bol povinný v prejednávanej veci ďalej konať v súlade so svojou povinnosťou podľa § 1
ods. 1 O.s.p. aj napriek tomu, že žalobca prípadne podal ústavnú sťažnosť.
O návrhu žalobcu na prerušenie konania rozhodol súd prvého stupňa na pojednávaní dňa 25.7.2013
tak, že tento návrh zamietol. Súd prvého stupňa prejednal a rozhodol vec bez účasti žalobcu, právneho

zástupcu žalobcu a žalovaného. Odvolací súd obligatórne preskúmal, či rozhodnutím o návrhu na
prerušenie konania a prejednaním a rozhodnutím veci samej súdom prvého stupňa bez účasti právneho
zástupcu žalobcu a žalovaného postupom podľa § 101 ods. 2 O.s.p. nebola žalobcovi a žalovanému
odňatá možnosť konať pred súdom. Odvolací súd zhodne s postupom súdu prvého stupňa, je toho
názoru, že na strane žalobcu, jeho právneho zástupcu nebola zákonná prekážka, ktorá by odôvodňovala
ich neúčasť na pojednávaní. Právny zástupca sa nedostavil na pojednávanie, na ktoré bol riadne

predvolaný,aaninepožiadaloodročenienariadenéhopojednávaniazdôležitéhodôvodu.Aksúdprvého
stupňa postupom podľa § 119 ods. 4 O.s.p. neinformoval právneho zástupcu o odročení pojednávania,
prípadne o jeho zrušení na základe návrhu právneho zástupcu žalobcu o zrušení pojednávania, mal
právny zástupca žalobcu vedomosť, že odročenie a zrušenie pojednávania súdom prvého stupňa
nenastane. Je právom, nie povinnosťou, účastníka konania i jeho právneho zástupcu využitie práva

na verejné prejednanie veci na pojednávaní. Súd prvého stupňa splnil voči účastníkom konania všetky
procesné podmienky na prejednanie veci bez účasti účastníkov konania, preto ak sa právny zástupca
žalobcu bez dôležitého dôvodu nariadeného pojednávania nezúčastnil, nedošlo postupom súdu prvého
stupňa k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom. Splnením poučovacej povinnosti podľa § 120
ods. 4 O.s.p. a prejednaním veci na pojednávaní umožnil súd prvého stupňa účastníkom konania

zúčastniť sa vykonania všetkých dôkazov a vyjadriť sa k týmto dôkazom aj v súlade s ich procesným
oprávnením podľa § 123 O.s.p. Zo skutočností a postupov súdu prvého stupňa v konaní vyplýva, že
právo žalobcu na kontradiktórnosť súdneho procesu nebolo porušené. Žalobcovi nebolo postupom
súdu prvého stupňa odňaté právo zúčastniť sa pojednávania, oboznámiť sa s obsahom súdneho spisu,
zúčastniť sa vykonávania dôkazov, vypočuť si jeho prednesy, prípadne návrhy, označenia a predloženia

ďalších dôkazov. Odvolaciu námietku žalobcu o odňatí možnosti konať pred súdom postupom súdu
prvého stupňa vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. Nepravdivé je aj tvrdenie právneho zástupcu
žalobcu, že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p.
Rovnako ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj námietku žalobcu smerujúcu proti napadnutému
rozsudku v časti, ktorou súd prvého stupňa zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania, ktorú

právny zástupca žalobcu napadol samostatným odvolaním. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu
prvého stupňa, že v prejednávanej veci neboli dňa 25.7.2013 dané zákonné podmienky na obligatórne
prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. a ani fakultatívne prerušenie konania podľa § 109
ods. 2 písm. c/ O.s.p. Otázka či je konajúca sudkyňa z prejednávania a rozhodovania veci vylúčená,
bola v danom prípade vyriešená postupom podľa § 14 a nasl. O.s.p. V rámci konania pred Ústavným

súdom Slovenskej republiky nedošlo k odkladu vykonateľného uznesenia Krajského súdu v Trenčíne
ako nadriadeného súdu, ktorým bolo rozhodnuté, že sudkyňa JUDr. Eva Kiššová z prejednávania a
rozhodovania veci nie je vylúčená. Za týchto okolností postup súdu prvého stupňa, ktorým rozhodol o
návrhu na prerušenie konania a tiež vo veci samej, je v súlade so zásadou hospodárnosti konania a
nemôže mať za následok odňatie možnosti konať pred súdom, o to viac, že žalobca podanie ústavnej

sťažnosti nepreukázal Pre úplnosť považuje odvolací súd za potrebné dodať, že iná procesná situácia
by bola v prípade, ak by existovali zákonné dôvody na prerušenie konania a súd prvého stupňa by na
pojednávaní rozhodol o zamietnutí návrhu na prerušenie konania a zároveň aj vo veci samej. V tom
prípade by existoval dôvod na zrušenie, prípadne zmenu rozsudku súdu prvého stupňa v časti týkajúcej
sa návrhu na prerušenie konania a dôvod na zrušenie rozsudku vo veci samej pre vady konania pred

súdom prvého stupňa.
Odvolací súd je toho názoru, že žalobca v konaní nesplnil dôkaznú povinnosť podľa § 120 ods.
1 O.s.p. V sporových konaniach, ako je aj v danej veci, sa nesplnenie dôkaznej povinnosti prejaví v
nepriaznivom meritórnom rozhodnutí pre účastníka, ktorý svoje dôkazné bremeno neuniesol. Dôkazné
bremeno je procesný inštitút, ktorý spočíva v zodpovednosti účastníka konania za to, že v konaní

budú preukázané tie rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Povinnosť tvrdenia
a dôkazná povinnosť závisí od účastníkov konania, ktorí tým vymedzujú predmet dokazovania, teda to
čo má byť preukázané. Na preukázanie skutočností, ohľadom ktorých má účastník konania dôkazné
bremeno slúži dôkaz, dôkazný prostriedok realizovaný v procese dokazovania. Vymedzenie okruhuskutočností, ktoré musí účastník uviesť a následne preukázať závisí od hypotézy hmotnoprávnej normy
upravujúcej sporný vzťah medzi účastníkmi. Táto norma zároveň určuje rozsah dôkaznej povinnosti a
dôkazného bremena. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci má charakter

objektívnej zodpovednosti, ktorej podmienkami sú : výkon verejnej moci príslušným orgánom verejnej
moci, vznik škody alebo nemajetkovej ujmy poškodenému a príčinná súvislosť medzi nimi. Tieto
podmienky musí preukázať poškodený, ktorý znáša dôkazné bremeno o skutočnostiach, ktoré zakladajú
objektívnu zodpovednosť štátu.
Právne vzťahy, z ktorých žalobca odvodzoval nároky uplatnené žalobou sú upravené zákonom č.

514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov (účinnosť 1. júla 2004, zmena vykonaná zákonom č. 215/2007 Z.z. s účinnosťou od 1.
septembrom2007,zmenavykonanázákonomč.477/2008Z.z.azákonomč.517/2008Z.z.súčinnosťou
od 1. januárom 2009, zmena vykonaná zákonom č.508/2010 Z.z. s účinnosťou od
1. januárom 2011) v znení do 31.12.2012.
Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto

zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.
Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť

úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4

a 11.
Vychádzajúc z citovaných ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. predstavuje existencia nesprávneho
úradného postupu pri výkone verejnej moci orgánom verejnej moci hypotézu právnej normy. Pokiaľ
nesprávny úradný postup existuje nastupuje dispozícia právnej normy predstavujúca zodpovednosť
štátu ako zodpovednostného subjektu za škodu, ktorá predstavuje právny následok nesprávneho

úradného postupu v podobe sankcie. Dôkazná povinnosť žalobcu spočívala v preukázaní nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Prievidza v konaní sp.zn. 9Er/2448/2010. Nesprávny úradný postup
žalobca charakterizoval ako nevydanie rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom
čase a bez zbytočných prieťahov a vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok.
Na preukázanie nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v nevydaní rozhodnutia exekučným

súdom v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov žalobca
navrhoval ako dôkaz súdny spis exekučného súdu vedeného medzi oprávneným - žalobcom a povinným
MartinouLengyelovouprevymoženiepeňažnejpohľadávky,ktorávzniklaneplnenímzáväzkupovinného
vyplývajúce zo zmluvy o úvere č. 3870154 (EX 10431/2010). Súd prvého stupňa po zistení,
že ide o exekučného konanie vedené Okresným súdom Prievidza pod sp.zn. 9Er/2448/2010, tento spis

pripojil formou vyhotovenia fotokópií všetkých listín v spise sa nachádzajúcich.
V danom prípade bolo povinnosťou žalobcu preukázať, že nevydanie uznesenia o zamietnutí žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom v primeranom
čase a bez zbytočných prieťahov, je nesprávnym úradným postupom podľa právoplatného rozhodnutia
vydaného v inom konaní (sťažnosť u predsedu súdu na podklade sťažnosti na prieťahy, disciplinárne

konanie, konanie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, konanie pred Európskym súdom pre
ľudské práva). Žalobca nepreukázal, že prieťahy, o ktorých bolo v inom konaní rozhodnuté, sú
neodôvodnené, boli podstatnou a rozhodujúcou príčinou vzniku škody žalobcu v exekučnom konaní z
dôvodu, že jeho pohľadávka sa stala nevymáhateľnou a nevykonateľnou.
Odvolací súd je toho názoru, že v danej veci možno posudzovať nesprávny úradný postup exekučného

súdu len z hľadiska plynulosti konania v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov, pretože
vyslovenie nesprávneho úradného postupu z dôvodu nevydania rozhodnutia v zákonom stanovenej
lehote neprichádza do úvahy. Podľa § 36 ods. 1 Exekučného zákona exekučné konanie začalo dňa
20.7.2010, kedy súdny exekútor spísal zápisnicu o návrhu oprávneného - žalobcu na vykonanieexekúcie. V čase začatia exekučného konania bolo toto konanie upravené Exekučným poriadkom v
znení účinnom od 1.6.2010 do 1.6.2011, ktorý v ustanovení § 44 ods. 2 posledná veta nestanovoval
pre prípad, ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, lehotu na

zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Lehota 15 dní na vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie sa týka prípadu, ak súd nezistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom.
Žalobcom namietaný nesprávny úradný postup súdu ako orgánu verejnej moci, ktorého následkom mu
vznikla majetková škoda a nemajetková ujma, súvisel s rozhodovacou činnosťou súdu. Odvolací súd

vychádzajúc z obsahu tvrdení uvedených žalobcom v žalobe je toho názoru, že žalobcom namietaný
nesprávny úradný postup charakterizovaný ako vykonanie úradného postupu bez splnenia zákonných
podmienok, nemožno pod nesprávny úradný postup vôbec podriadiť. Je nepochybné, že žalobca
namietal vady exekučného konania a vady exekučného rozhodnutia. Vady konania a vady rozhodnutia,
ak mali za následok nesprávne rozhodnutie, nezakladajú zodpovednosť štátu za škodu z nesprávneho
úradného postupu. Namietaný nesprávny úradný postup svojím obsahom smeruje k protiprávnosti

rozhodnutia. V prípade protiprávnosti rozhodnutia je zodpovednosť štátu daná iba v prípade, ak
poškodený využil všetky riadne opravné prostriedky na dosiahnutie nápravy, v danom prípade podania
odvolania. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa správne poukázal na to, že
žalobca ako oprávnený síce podal proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza č.k. 9Er/2448/2010-9 zo
dňa 21.10.2010 o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie odvolanie, ale toto

odvolanie pred rozhodnutím odvolacieho súdu zobral späť. Uznesením zo dňa 13.05.2011 exekučný
súd exekučné konanie zastavil.
Zákon č. 514/2003 Z.z. stanovuje obligatórne mimosúdne prejednanie nároku na náhradu škody v
prípadoch, keď ku škode došlo nezákonným rozhodnutím (§ 7) ako aj nesprávnym úradným postupom
(§ 9). Žalobca aj napriek výzvam súdu prvého stupňa v konaní nepredložil žiadnu listinu o vykonaní

mimosúdneho prejednania nároku na náhradu škody s príslušným orgánom štátu. Podmienkou podania
žaloby na súde je predchádzajúce mimosúdne prejednanie nároku (§ 16). Túto podmienku musí splniť
žalobca a splnenie tejto podmienky nie je možné zamieňať s vykonaním dôkazov v procese dokazovania
tak ako to žalobca označil v žalobe, keď ako dôkaz navrhol vykonať pripojenie spisu žalovaného k
predbežnému prerokovaniu nároku.

Odvolacie dôvody prezentované žalobcom v odvolaní nemajú oporu v zistenom skutkovom stave ani
v právnom posúdení veci súdom prvého stupňa. Predloženie listinného dôkazu v podobe znaleckého
posudku, ktorý mienil žalobca v konaní vykonať, môže byť odvolacím dôvodom iba za splnenia
zákonných podmienok podľa § 205a ods. 1 O.s.p., čo v danom prípade nenastalo. Odvolací súd
poukazuje na to, že v konaní pred súdom prvého stupňa nebol zistený nesprávny úradný postup a

ani existencia nezákonného rozhodnutia exekučného súdu. Vzhľadom k tomuto záveru je potom bez
právneho významu aj znalecký posudok č. 1/2014 zo dňa 17.1.2014, ktorý mal žalobca založiť do
jedného zo spisov súdu prvého stupňa v priebehu odvolacieho konania. K odvolaniu proti rozsudku súdu
prvého stupňa žalobca tento znalecký posudok nepripojil. Odvolací súd uvádza, že aj v prípade jeho
pripojenia, nevykonanie dokazovania oboznámením obsahu tohto znaleckého posudku by vzhľadom

na záver súdu prvého stupňa nespôsobilo nesprávnosť napadnutého rozsudku.
Po preskúmaní obsahu žalobcom podaného odvolania proti rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd
konštatuje, že niektoré odvolacieho dôvody sa vôbec netýkajú prejednávanej veci, tvrdenia žalobcu
nezodpovedajú skutočnému stavu veci a vo vzťahu k prejednávanej veci sú nepravdivé. Je zrejmé,
že obsah podaného odvolania vyhotovil právny zástupca žalobcu tak, aby obsiahol odvolacie dôvody

takmer vo všetkých prípadoch, v ktorých žalobca uplatnil proti žalovanému na súdoch Slovenskej
republiky svoje nároky na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003
Z.z. Uvedené sa prejavuje predovšetkým v námietkach proti procesnému postupu súdu prvého stupňa,
keď žalobca napríklad na jednej strane tvrdí, že súd rozhodol bez pojednávania a na druhej strane
tvrdí, že pre nariadenie pojednávania vo veci samej nemal súd splnené základné povinnosti a zákonné

podmienky. Z tohto pohľadu sa obsah odvolania javí bez znalosti konkrétnej procesnej situácie v postupe
súdu prvého stupňa v danej veci.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods.1 v spojení s § 142 ods.1
O.s.p. Žalovanému ako úspešnému účastníkovi by patrila náhrada trov odvolacieho konania. Odvolací
súd zistil, že z obsahu spisu žalovanému žiadne trovy odvolacieho konania nevyplývajú a žalovaný si

trovy odvolacieho konania neuplatnil. Preto odvolací súd žalovanému náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.