Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 12, 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/144/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812219761
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3812219761.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Emílie Zimovej, sudcu Mgr.

Ivana Kubínyiho a sudkyne JUDr. Gabriely Janákovej v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova ul. č. 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpený Fridrich Paľko,
s.r.o. so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika,
zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 9.
októbra 2013, č.k. 8C/226/2012-52, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa vo veci samej, zamietol
návrh na prerušenie konania a odporcovi náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení rozhodnutia
uviedol, že navrhovateľ sa návrhom domáhal, aby súd zaviazal odporcu zaplatiť mu sumu 125 Eur
z titulu majetkovej škody a sumu 580,86 Eur z titulu nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Prievidza, pretože tento nerozhodol o jeho žiadosti
o udelenie poverenia v exekučnom konaní EX 9959/2009 v zákonom stanovenej lehote, čo malo za

následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv navrhovateľa,
pričom márnym plynutím času nastalo riziko zániku povinného, riziko zmarenia účelu konania pre stratu
kontaktu s povinným a riziko insolvencie povinného. Navrhovateľ pred vykonaním prvého pojednávania
vo veci samej doručil súdu dňa 09.10.2013 návrh na zrušenie pojednávania spolu s návrhom na
prerušenie konania. Návrh zdôvodnil tým, že podal na Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosť
voči rozhodnutiu Krajského súdu v Trenčíne, ktorým bolo rozhodnuté, že sudcovia Okresného súdu
Prievidza nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci a dôsledkom tejto sťažnosti bude

zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednávaním veci. O
návrhu navrhovateľa na prerušenie konania súd rozhodol na pojednávaní dňa 09.10.2013 tak, že
návrh zamietol. Súd preskúmal návrh navrhovateľa na prerušenie konania, pričom dospel k záveru,
že návrh nie je dôvodný. Povinnosť súdu prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho
súdneho poriadku vzniká len vtedy, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú súd nie je oprávnený riešiť.
Možnosť súdu prerušiť konanie podľa § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku vzniká
len vtedy, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie

súdu. Takouto otázkou môže byť len rozhodnutie o takej skutočnosti, ktorá je objektívne spôsobilá
mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej a nie vo veci týkajúcej sa ústavnosti rozhodnutia, ktorým bolo
rozhodnuté o tom, že sudca nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. V predmetných
veciach bolo pritom rozhodnuté odvolacím súdom o nevylúčení zákonného sudcu, pričom zákonnýsudca je takýmto rozhodnutím viazaný. V ďalšom rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil súd prvého
stupňa ustanoveniami § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1,
§ 17 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci (ďalej len zákon č. 514/2003 Z.z.) a ustanoveniami § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Založil
ho najmä na skutkovom základe vyplývajúcom z pripojeného spisu Okresného súdu Prievidza sp. zn.
9Er/2249/2009. Z uvedeného spisu zistil, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola
súdu doručená dňa 28.10.2009. Exekučným titulom na základe ktorého mala byť exekúcia vykonávaná
bol Rozsudok rozhodcovského súdu. Súd prvého stupňa dňa 04.11.2009 vyzval súdneho exekútora na

predloženie úverovej zmluvy uzavretej s povinnou pre posúdenie, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje
na plnenie, ktoré je právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Výzva bola na vedomie
zaslaná aj oprávnenému. Súdny exekútor ani oprávnený na výzvu súdu nereagovali. Okresný súd
uznesením č.k 9Er/2249/2009-11 zo dňa 02.12.2009 žiadosť o udelenie poverenia zamietol z dôvodu
nepreskúmateľnosti exekučného titulu. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 03.03.2010. Ďalším
uznesením č.k. 9Er/2249/2009 zo dňa 07.07.2010 súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil,

rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 28.08.2010. Ďalej konštatoval, že podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku účinného od 1.6.2010 do 31.5.2011 platila uvedená právna úprava s tým, že lehota na
vydanie poverenia neplatila ak išlo o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ Exekučného
poriadku. S účinnosťou od 1.6.2011 do citovaného ustanovenia bola zavedená len úprava ohľadom
exekučných titulov podľa zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v platnom znení. Novela Exekučného

poriadku vykonaná zákonom č. 144/2010 Z.z. teda s účinnosťou od 1.6.2010 vypustila zákonnú
15-dňovú lehotu na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi pokiaľ ide o exekučné tituly podľa §
41 ods. 2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku. V zmysle uvedenej jednoznačnej právnej úpravy po
1.6.2011 neexistovala v exekučnom konaní žiadna zákonná lehota na udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie pokiaľ išlo o rozhodcovské rozsudky. Súd však zastáva názor, že i pred 1.6.2011 sa

súdnou praxou rozhodcovské rozsudky považovali za exekučné tituly podľa § 41 ods. 2 písm. d/
Exekučného poriadku, zodpovedala tomu aj argumentácia odvolacích súdov a nakoniec i dôvodové
správy k horeuvedeným zákonom, ktoré novelizovali Exekučný poriadok. Súd prisvedčuje správnosti
argumentácie odporcu, že ak sa do zákonnej formulácie exekučného titulu vložili slová „rozhodnutí
rozhodcovských súdov“, išlo len o explicitnejšie ujasnenie litery zákona, aby sa predišlo mylným

interpretáciám tohto ustanovenia. V tomto smere je argumentácia navrhovateľa spočívajúca v tom, že
rozhodcovské rozsudky do 1.6.2011 nebolo možné považovať za exekučné tituly podľa § 41 ods. 2 písm.
d/ Exekučného poriadky, a teda sa na ne nevzťahovalo vyňatie lehoty na vydanie poverenia, účelová.
Navrhovateľ ani v exekučných konaniach nikdy nespochybňoval začlenenie rozhodcovského rozsudku
pod citované ustanovenie Exekučného poriadku. Podľa názoru súdu vychádzajúc z výslovného znenia

§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku v ktoromkoľvek znení, prípadná 15-dňová lehota sa vzťahovala vždy
len na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prípade, ak súd nezistil rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom.
Pokiaľ teda navrhovateľ považuje za nesprávny úradný postup nečinnosť Okresného súdu Prievidza
v exekučných konaniach, v ktorých súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

po zákonnej 15 -dňovej lehote, je toto tvrdenie nepravdivé, pretože na zamietnutie žiadosti o udelenie
povereniazákon lehotuneupravuje.Pokiaľideomajetkovúškodu,ktorúnavrhovateľ uplatňujeatátomá
predstavovať účelne vynaložené náklady spojené so správou a vymáhaním pohľadávky v období, ktoré
zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia a rozhodnutia o nej, považuje súd
tento nárok za neopodstatnený. Zároveň uplatňuje nemajetkovú ujmu v peniazoch z rovnakých dôvodov

ako v konaniach, kde namietal oneskorené rozhodnutie súdu o zmene súdneho exekútora, pretože
márnym uplynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania navrhovateľa, že dôjde k vymoženiu
pohľadávky, ďalej k vyvolaniu rizík, že dôjde k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre
stratu kontaktu s povinným, k insolvencii povinného a najmä vďaka skorému rozhodnutiu exekučného
súdu v zákonnej lehote mohol včas a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zabezpečeniu

vymožiteľnosti jeho pohľadávky a príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia
bola zamietnutá a je potrené uskutočniť náhradu exekučného titulu. V tejto súvislosti súd prvého
stupňa uviedol, že navrhovateľ v konaní nepreukázal nesprávny úradný postup súdu pri posudzovaní
a rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, nepreukázal existenciu škody
alebo nemajetkovej ujmy, ktorá by bola v priamej príčinnej súvislosti s tvrdeným nesprávnym úradným

postupom. V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súdu neplynula lehota na rozhodnutie
o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, pretože táto plynie len pri udelení poverenia. Pokiaľ
medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia a zamietnutím žiadosti o udelenie poverenia ubehla
dlhšia doba (necelých 1 1/2 mesiacoch), súd ju hodnotí ako primeranú a zodpovedajúcu zložitostiposúdenia exekučného titulu. V prejednávanej veci navrhovateľ ako oprávnený v exekučnom konaní
navrhol vykonať exekúciu na podklade exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok. Súd
vyzýval súdneho exekútora v lehote 10 dní doručiť súdu zmluvu o úvere, túto výzvu zaslal na

vedomie aj oprávnenému. Dňa 4.11.2009 doručil oprávnený súdu žiadosť o informáciu o stave konania
vzhľadom na nevydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Doloženie úverovej zmluvy podľa výzvy
súdu bolo nevyhnutne potrebné pre posúdenie platnosti rozhodcovskej doložky. Oprávnený úverovú
zmluvu neposkytol. Súd preto uznesením 9Er/2249/2009 - 11 zo dňa 2.12.2009 žiadosť o udelenie
poverenia v celosti zamietol z dôvodu nepreskúmateľnosti rozhodcovského rozsudku a možného

rozporu exekučného titulu s § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní.
Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 3.3.2010. Exekučné konanie je ukončené zastavením, a to
uznesením z 07.07.2010, právoplatné 28.08.2010. Vychádzajúc z týchto skutkových okolností nemožno
v postupe súdu vidieť nesprávny úradný postup. Oprávnený neposkytol súdu základnú súčinnosť,
a keďže súdny exekútor postupom podľa § 40 ods. 2 Exekučného poriadku nenavrhol zastavenie
exekučného konania, súd musel žiadosť o udelenie poverenia zmietnuť, keď vychádzal len z obsahu

rozhodcovského rozsudku a na štyroch stranách svojho rozhodnutia podrobne uviedol v čom vidí vady
exekučného titulu. K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia teda došlo po necelom jedna a pol
mesiaci a po tom, čo oprávnený neposkytol súdu súčinnosť. Na základe uvedených skutočností súd
prvého stupňa dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nebol podaný dôvodne, a preto ho v celom
rozsahu zamietol. O náhrade trov konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods.1 Občianskeho

súdneho poriadku. Odporca mal v konaní plný úspech, preto mu vznikol nárok na náhradu trov konania
a tento nárok si v konaní aj uplatnil. Súd mu však náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že v konaní
mu žiadne trovy nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám

uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. sa mu postupom
súduodňalamožnosťkonaťpredsúdom,vspojenísust.§221ods.1písm.f/O.s.p.,vkonanírozhodoval
vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvého
stupňa nesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
h/ O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,

zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd
prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa §
101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ

uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému
bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že
krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení
na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za
nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia

vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods.
2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Navrhovateľ podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých
je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania

z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri
svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil
viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli
dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie
svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s

obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal
možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo
možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie,
ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru
Ústavnéhosúdu,koncepciuspravodlivéhosúdnehokonaniastým,žekontradiktórnosťsúdnehoprocesu

sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie
voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli
známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie
je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktoré obsah a rozsah si určil
sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný list. Súd
sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas

nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním dlžníka povinného.
Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie
a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov, publikačné
výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou
súddospelkpresvedčeniu,žemajetkováškodanevznikla.Rovnakosatovšaktýkachýbajúcichdôvodov

pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní je
jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,
ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas
nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný
postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred
súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj

prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť,
že aj po podaní návrhu škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo
nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a
nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie

súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a
na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol, že
sú irelevantné úvahy súdu o tom aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú
irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré
boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného

súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva.
Žiadal preto, aby krajský súd odvolací zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil
na opätovné prejednanie.

K odvolaniu navrhovateľa sa odporca písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého
stupňa je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku vecne správne.

Pre rozhodovanie o uplatnenom nároku bolo rozhodujúce jeho vymedzenie v návrhu. Navrhovateľ svoj
nárok odvodzoval z tvrdenia že nesprávny úradný postup spočíval v nedodržaní lehoty 15 dní určenej
ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia. V tomto
smere prijal súd prvého stupňa správny právny záver ohľadom lehoty podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku ako lehoty stanovenej iba pre rozhodnutie o udelení poverenia a nie aj pre rozhodnutie o

zamietnutí žiadosti. Dikcia predmetného ustanovenia je jednoznačná („...do 15 dní poverí...“). Súd
prvého stupňa tiež správne konštatoval, že ani rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia
v lehote necelých 1 1 mesiaca od podania žiadosti (ako správne vyhodnotil vykonané dôkazy)
nepredstavuje prieťahy v konaní. K tomu odvolací súd dopĺňa, že rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o
udelenie poverenia v lehote necelých 1 1 mesiaca bolo vydané v primeranej lehote aj vzhľadom na

potrebu posúdenia plnenia priznaného exekučným titulom z hľadiska kritérií ustanovenia § 45 ods. 1
písm. c) Zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, teda či plnenie nie je objektívne nemožné,
právom nedovolené alebo neodporuje dobrým mravom, ako aj s ohľadom na značný nápad žiadostí o
výkon rozhodcovských rozsudkov v danom období.

Konštatovaniami súdu prvého stupňa o neexistencii nesprávneho úradného postupu a nezákonného
rozhodnutia boli v celom rozsahu posúdené tvrdenia navrhovateľa ohľadom dôvodov vzniku uplatnených
nárokov, tak ako ich navrhovateľ vymedzil v návrhu. Danosťou nesprávneho úradného postupu z
hľadiska nedôvodnej výzvy na predloženie listín, či danosťou nezákonného rozhodnutia z dôvodu jeho
nepreskúmateľnosti nebolo potrebné sa v návrhovom konaní zaoberať, pretože navrhovateľ takéto

skutočnosti netvrdil a uplatnený nárok z nich neodvodzoval. Nad rámec návrhu teda súd prvého stupňa
konštatoval danosť nesprávneho úradného postupu a nezákonného rozhodnutia. Ohľadom danosti
takého nesprávneho úradného postupu a takého nezákonného rozhodnutia, na ktorých bol uplatnený
nárok založený však, súd prvého stupňa správne konštatoval, že dané nie sú. Už na tomto zistení moholsúd prvého stupňa založiť svoje zamietavé rozhodnutie bez toho, aby nad rámec návrhu skúmal iné,
netvrdené predpoklady vzniku škody a následne sa zaoberal otázkou preukázania tvrdenej škody.

Pri posudzovaní predpokladov vzniku škody tvrdených v návrhu a uvedených vyššie (nedodržanie lehoty
podľa § 44 ods. 2 EP a úplný meritórny prieskum exekučného titulu) sa súd prvého stupňa nedopustil
žiadneho pochybenia vytýkaného v odvolaní. K otázke správnosti právneho posúdenia (§ 205 ods.
2 písm. f) O.s.p.) ustanovení § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 6 ods. 1 Zákona č. 514/2003 o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci možno odkázať na odôvodnenie uvedené

vyššie. Rovnako v uvedených otázkach prijal z vykonaných dôkazov správne skutkové zistenia (§205
ods. 2 písm. d) O.s.p.), keď stavu zodpovedajúcemu exekučnému spisu zistil časový sled úkonov
exekučného konania, dôvod zrušenia rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia ako aj
spôsob konečného rozhodnutia o uvedenej žiadosti. Čo sa týka odvolacích dôvodov podľa § 205
ods. 2 písm. c) a f), navrhovateľ v odvolaní neuviedol žiadne konkrétne navrhované dôkazy, ktoré
súd prvého stupňa nemal vykonať v otázke predpokladov vzniku škody a ani žiadne konkrétne ďalšie

skutočnostialebodôkazy,ktorévotázkepredpokladovvznikuškodynebolidoterazuplatnené.Pritomiba
vo vzťahu ku konkrétnym v odvolaní uvedeným skutočnostiam a dôkazom možno posudzovať danosť
uvedených odvolacích dôvodov, a pretože navrhovateľ v otázke predpokladov vzniku škody žiadne
ďalšie skutočnosti a navrhované či ďalšie dôkazy v odvolaní neuviedol, neboli ani odvolacie dôvody
podľa § 205 ods. 2 písm. c) a f) uplatnené dôvodne.

Z dôvodov vyššie uvedených boli vo vzťahu k navrhovateľom tvrdeným predpokladom vzniku
uplatnených nárokov správne skutkové aj právne závery súdu prvého stupňa. Vzhľadom na neexistenciu
navrhovateľom tvrdených predpokladov uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy bolo napadnuté
rozhodnutie vo výroku vecne správne, i keď bolo súdom prvého stupňa založené aj na nepreukázaní

škody, ktorou sa však súd prvého stupňa zaoberal nadbytočne.

Odvolací súd nezistil ani danosť navrhovateľom uplatneného odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2
písm. a), teda vady konania uvedené v § 221 ods. 1 O.s.p.

V konaní pred súdom prvého stupňa nebola navrhovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom (§ 221
ods. 1 písm. f) O.s.p.) tým, že by súd prvého stupňa prejednal vec na pojednávaní v neprítomnosti
navrhovateľa a jeho právneho zástupcu. Tento postup súdu prvého stupňa bol dôvodný na základe § 101
ods. 2 O.s.p., pretože dôvody, pre ktoré žiadal navrhovateľ odročenie pojednávania nemožno považovať
za dôležité. To, že navrhovateľ aj po rozhodnutí nadriadeného súdu o nezaujatosti vec prejednávajúceho

sudcu považoval tohto za zaujatého a odmietal sa zúčastniť na pojednávaní ním vedenom, nemožno
akceptovať ako dôvod pre odročenie pojednávania, pretože otázka zaujatosti sudcu bola vyriešená
postupom stanoveným O.s.p. a nepredstavovala preto pre súd prvého stupňa prekážku pojednávania
vo veci.

K odňatiu možnosti konať pred súdom nedošlo ani v odvolaní namietaným neumožnením reagovať na
vyjadrenie protistrany, oboznámiť sa s vykonanými dôkazmi, vyjadriť sa k dôkazom, navrhovať ďalšie
dôkazy a všeobecne porušením práva na kontradiktórny proces. Nariadením pojednávania umožnil
súd prvého stupňa navrhovateľovi realizáciu viacerých práv, ktorých porušenie navrhovateľ namieta.
Pokiaľ sa navrhovateľ pojednávania nezúčastnil bez toho, aby na jeho strane bol pre neúčasť daný

dôležitý dôvod (viď vyššie), nie je nerealizácia procesných práv navrhovateľa, ktorú umožňuje práve
pojednávanie pochybením súdu prvého stupňa, ale iba dôsledkom konania navrhovateľa. Nemôže byť
preto na ťarchu napadnutého rozhodnutia.

Nariadením pojednávania súd prvého stupňa vytvoril navrhovateľovi možnosť uplatniť právo na

kontradiktórny proces v plnom rozsahu, preto neobstoja odvolacie námietky navrhovateľa, že nemal
možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam protistrany, dôkazom a sám navrhovať dôkazy. Ako bolo uvedené,
navrhovateľ bez ospravedlniteľného dôvodu túto možnosť nevyužil, keď sa pojednávania nezúčastnil
bez toho, aby mal na to dôležité dôvody. Pokiaľ za tejto situácie nenavrhol pred vyhlásením uznesenia o
skončenídokazovaniaďalšiedôkazy,ostalineskoršiedôkaznénávrhyvodvolacomkonaní prípustnéiba

za podmienok podľa § 205a ods. 1 O.s.p., ktoré však naplnené neboli. Pre vykonanie dôkazu znaleckým
posudkom v odvolacom konaní, tak ako ho navrhoval navrhovateľ preto neboli splnené procesné
podmienky a pokiaľ sa jedná o znalecký posudok o výške škody, bol by takýto dôkaz nadbytočný ajpokiaľ by bol procesne prípustný, pretože v prípade nepreukázania nesprávneho úradného postupu, ako
jednej zo základných podmienok vzniku škody je otázka samotnej výšky škody bezpredmetná.

Opodstatnený nie je ani odvolací dôvod spočívajúci v rozhodovaní vylúčeného sudcu. Ako vyplýva
z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti sudcu,
ktorému bola vec pridelená na prejednanie, bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského súdu
v Trenčíne zo dňa 11.01.2013 pod sp.zn. 19NcC/5/2013-21, kedy krajský súd rozhodol, že sudkyňa
Okresného súdu Prievidza N. nie je vylúčená z prejednania a rozhodovania veci. Čo sa týka samotnej

námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako bolo uvedené
už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že
vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym úradným
postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu v
zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd SR opakovane
odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu

a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresných súdov, pričom svoj
nárok odvodzuje od postupu tohto okresného súdu.

Navrhovateľ nedôvodne namieta dôsledky okolností ako neuskutočnenie pojednávania, nevyjadrenie sa
odporcu k návrhu, nevyčkanie právoplatnosti rozhodnutia o prerušení konania, pretože k týmto situáciám

v danom konaní nedošlo.

Rovnako odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nemá navrhovateľom vytýkané vady, keďže súd
prvého stupňa riadne zdôvodnil, prečo rozhodnutie vydané so zisteným časovým odstupom od podania
žiadosti o udelenie poverenia nepredstavuje nesprávny úradný postup spočívajúci v zbytočných

prieťahoch v konaní a prečo exekučný titul nezakladá nezákonnosť rozhodnutia.

Vzhľadom na vyššie uvedené nebola zistená danosť uplatnených odvolacích dôvodov a napadnuté
rozhodnutie bolo preto krajským súdom potvrdené.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
a úspešnému odporcovi náhrada trov odvolacieho konania priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne
trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu ani trovy odvolacieho konania nevyplývajú.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .