Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, October 31, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/686/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112234235
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112234235.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne

Rapčanovej a sudcov JUDr. Františka Potockého a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného
splnomocneným zástupcom Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Grösslingova č. 4, IČO:
36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so
sídlom Bratislava, Župné námestie č. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 17C/290/2012-143 zo dňa 09. júla 2014, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 17C/290/2012-143 zo dňa 09. 07. 2014 návrh navrhovateľa v celom
rozsahu zamietol (výrok I.). Odporcovi náhradu trov konania nepriznal (výrok II.).

V odôvodnení konštatoval, že navrhovateľ sa voči odporcovi domáhal náhrady majetkovej škody vo
výške 916,20 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 183,24 eur, ktoré vznikli ako následok nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu, Okresného súdu Žilina, nevydaním rozhodnutia v zákonom
stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a vykonaním úradného postupu
bez splnenia zákonných podmienok.

Uviedol, že rozsudkom č. k. 17C/290/2012-73 zo dňa 13. 11. 2013 súd návrh navrhovateľa zamietol

a odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Rovnako zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie
konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva
navrhovateľa na zákonného sudcu a na nestranný súd. Uznesením č. k. 8Co/80/2014-281 zo dňa 28. 02.
2014 Krajský súd v Žiline ako súd odvolací zrušil uvedený rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým
návrhnavrhovateľazamietolaotrováchkonaniaavecmuvrátilnaďalšiekonaniezaúčelomopätovného
vykonania dokazovania v súlade so zákonom. Výroku rozsudku okresného súdu, ktorým zamietol
návrh navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej

republiky o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na
zákonného sudcu a práva na nestranný súd, sa odvolací súd nedotkol, nakoľko z textu odvolania
nevyplývalo osobitné odvolanie aj v tejto časti rozsudku. Rozhodnutie v tejto časti výroku nadobudlo
právoplatnosť dňa 18. 01. 2014.

Súd vo veci opätovne vykonal dokazovanie, na základe ktorého zistil, že navrhovateľ ako oprávnený
v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 24Er/2700/2008 doručilprostredníctvom exekútora dňa 17. 10. 2008 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným
zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s. so sídlom v Bratislave sp. zn. SR 04074/8 zo dňa 05. 05.

2008. Exekučný súd vo veci vykonával procesné úkony (výzva zo dňa 28. 01. 2009 a 13. 03. 2009
na predloženie spisu rozhodcovského súdu, zmluvy o úvere s rozhodcovskou doložkou, doručeniek
potvrdzujúcich doručenie rozhodnutia povinnému), keďže v exekučnom konaní je exekučný súd zo
zákona oprávnený a povinný preskúmavať exekučný titul z hľadísk, ktoré sú vymedzené v ustanovení §
44 ods. 2 Exekučného poriadku. Požadované doklady boli súdu doručené dňa 27. 03. 2009. Uznesením

sp. zn. 24Er/2700/2008 zo dňa 27. 07. 2009, v spojení s opravným uznesením zo dňa 07. 05. 2010,
súd uznesením žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 22. 12. 2010, v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v
Žiline sp. zn. 6CoE/92/2010 zo dňa 28. 10. 2010.

Okresný súd základ nároku navrhovateľa na náhradu škody posudzoval podľa § 1 písm. a/ a § 3 ods. 1
písm. a/, d/ zákona č. 514/2003 Z. z. s účinnosťou do 31. 12. 2012. Zodpovednosť za škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je
osobitnou objektívnou zodpovednosťou.

Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je existencia
nezákonného rozhodnutia, ktoré je v rozpore s objektívnym právom a zrušenie alebo zmena takéhoto
právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda príslušným orgánom, a to pre jeho

nezákonnosť. Ďalej sú to existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a príčinná
súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím.

Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je
súčasné splnenie troch základných predpokladov: 1/ nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody ako
majetkovej či nemajetkovej ujmy, 3/ príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom

škody. Všeobecne a v súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny úradný postup vymedziť
tak, že ide o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp.
o porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom
rozhodnutí. Nesprávny úradný postup je vymedzený v ustanovení § 9 ods. 1 veta druhá, pričom
podľa konkrétnych okolností je potrebné správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu, k

dosiahnutiu ktorého postup smeruje.

V danom prípade exekučný súd postupoval po doručení žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie v súlade so svojou povinnosťou preskúmať rozhodcovský rozsudok.
Za účelom prieskumu žiadal rozhodcovský súd o predloženie dotknutého rozhodcovského spisu, resp.
listín, ktoré nevyhnutne potreboval na svoj prieskum. Po predložení týchto listín dňa 27. 03. 2009,

exekučný súd prieskum vykonal a rozhodol o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Postup súdu sa prejavil v samotnom rozhodnutí súdu - zamietnutí žiadosti. Vzhľadom na
to, že v čase doručenia žiadosti o udelenie poverenia pre takéto rozhodnutie súd nemal k dispozícii
všetky potrebné podklady a vzhľadom aj na závažnosť a obtiažnosť veci (spotrebiteľskej) pri dodržiavaní
zvýšenej ochrany spotrebiteľov, nie je možné dodržanie zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty pre

udelenie poverenia. Hoci je táto lehota daná zákonom, vzhľadom na všetky skutočnosti, s poukazom
na zvýšenú ochranu spotrebiteľa, prípadné jej nedodržanie nie je tak závažné, ako by bolo závažné
porušenie ochrany spotrebiteľa.

Pokiaľ teda exekučný súd zhromažďoval dôkazy pre rozhodnutie, tieto hodnotil, právne ich posudzoval,
išlo o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia, preto takúto činnosť nie je možné považovať

za úradný postup, ktorý by bolo možné vyhodnotiť ako nesprávny a nemožno ho hodnotiť ani ako
nesústredený a bez splnenia zákonných podmienok.

Pokiaľ ide o v zákone stanovenú lehotu 15 dní, z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva,
že zákon upravuje procesnú lehotu 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre prípad,
že exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie

alebo exekučného titulu so zákonom. V predmetnej exekučnej veci bol exekučným titulom rozsudok
rozhodcovského súdu, ktorý nenadobudol právoplatnosť, keďže nedošlo k účinnému doručeniu
rozsudku. Lehota 15 dní sa teda na vydanie poverenia v danom prípade nevzťahovala. Z ustanovenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva, že lehota 15 dní by sa mala vzťahovať aj na prípad,ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Naopak, zákon takúto lehotu v prípade
negatívneho rozhodnutia exekučného súdu neukladá (uvedené platilo aj pred 1. júnom 2010).

Ak teda súd rozhodol podľa právnej úpravy platnej v čase podania dotknutej žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na exekučnom súde dňa 27. 07. 2009 o tejto žiadosti tak,
že túto uznesením zamietol, lehota 15 dní podľa citovaného ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku sa
na takéto rozhodnutie exekučného súdu nevzťahovala.

Vzhľadom na uvedené, prihliadajúc na všetky okolnosti posudzovaného prípadu súd dospel k záveru,

že dĺžka konania od podania žiadosti na vydanie poverenia do vydania rozhodnutia o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia, v trvaní cca 11 mesiacov (navrhovateľ nesprávne uvádzal viac ako 20
mesiacov) nemôže byť považovaná za neprimeranú, ktorú by vyhodnotil ako zbytočné prieťahy v konaní.
Navrhovateľovi preto nevzniklo právo na náhradu škody z takto uplatňovaného dôvodu.

Súd nemal preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Keďže všetky podmienky vzniku

zodpovednosti štátu musia byť splnené kumulatívne, vzhľadom na nesplnenie prvej základnej
podmienky súd považoval za nadbytočné a nehospodárne vyjadrovať sa k splneniu ďalších podmienok.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s.
p.“). Odporcovi, ktorý mal vo veci plný úspech právo na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si trovy
konania nevyčíslil a tieto mu nevyplývali ani zo spisu.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ, prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu.

V odvolaní vytýkal súdu, že v konaní došlo k viacerým vadám - účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom; rozhodoval vylúčený sudca; súd prvého stupňa nesprávne vec
právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový
stav; súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam; doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo
iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prejednal vec v neprítomnosti odporcu

(správne malo byť uvedené navrhovateľa) a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ust. § 101 ods.
2 O. s. p. preto, že sa navrhovateľ bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil. Navrhovateľ však
riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané
s označenými dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v
neprítomnosti navrhovateľa. Ak tak spravil, odňal mu tým právo na konanie pred súdom.

Ďalej navrhovateľ uviedol, že uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte návrhu), ktorým upovedomil súd
o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd
nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach
navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je

tomu tak aj preto (okrem dôvodov označených v návrhu), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore
s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne
totožných veciach, tiež s judikatúrou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti
zachovávania práva na nestranný súd. Za takýchto okolností a s vedomím, že názor krajského súdu
vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a

Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu neobstojí, a že navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť
pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského
súdu, nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával
úkony a rozhodoval vylúčený sudca.

Podľa navrhovateľa konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo

v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhunavrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému legálne
pripustil odvolanie. Navrhovateľ podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté o

zamietnutí návrhu na prerušenie konania.

Ďalej navrhovateľ vytýkal súdu, že sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné
viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého
dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu, bez oboznámenia sa s obsahom predloženej
ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a viedol pojednávanie, na ktorom

za neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že navrhovateľ
trvá na osobnej účasti splnomocneného zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené
nestranným sudcom na nestrannom súde.

Tiež namietal, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri rozhodovaní
vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom,
ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo k degradácii

zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu možnosti konať
pred súdom.

V konkrétnostiach napr. navrhovateľ uviedol, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že
ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové
úseky tomu nenasvedčujú. Zároveň považoval za potrebné uviesť, že na splnenie zákonnej lehoty,

resp. na konanie bez zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného
súdu je dôležité skúmať nielen samotný moment kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj
moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi (pri rešpektovaní primeranej lehoty
na doručovanie).

Navrhovateľ v odvolaní tiež tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.

Dodal,žesúdvykonaldokazovanielistinami,ktorýchpôvodniejezodôvodneniarozhodnutiapoznateľný
a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť
len listiny založené v exekučnom spise, a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného
postupu štátneho orgánu.

Podľa navrhovateľa, ak odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k

žalobnému návrhu v zmysle ust. § 114 ods. 3 O. s. p. mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre
zmeškanie podľa § 153b O. s. p. Skutkovým základom sa mal stať navrhovateľom tvrdený skutkový
stav. Namiesto toho súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého
obsah a rozsah si určil sám (navrhovateľ navrhoval vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria
exekučný spis) a následne vo veci meritórne rozhodol ignorujúc ust. § 153b O. s. p.

Pokiaľ súd zamietol návrh v časti náhrady skutočnej škody z dôvodu jeho nedôvodnosti, v odôvodnení
rozhodnutia sa zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti
súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného).
Úplne však ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie
a správu informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na

publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií a na poštovné a telekomunikačné výdaje (urgovanie
a kontrola stavu konania na exekučnom súde). V tejto časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov, je prejavom svojvôle súdu a je potrebné ho ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia
rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o
tom, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej

ujme. Navrhovateľ uviedol, že hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania
predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého
vyhotovenie zabezpečil. Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo,
navrhovateľa nepoučil podľa § 120 ods. 4 O. s. p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie
vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Ako dôkaz o vzniku

škody predložil Znalecký posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v
Bratislave. Uvedeným znaleckým posudkom je jednoznačne preukázané, že nesprávny úradný postup
mal na neho negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku v posudku určenej výške.
Ak okresný súd v odôvodnení rozsudku konštatuje, že nepreukázal, že by mu postupom exekučnéhosúdu vznikla akákoľvek škoda, nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým
znaleckým posudkom.

K nemajetkovej ujme uviedol, že súd vo svojom rozhodnutí nevysvetlil prečo nekonštatoval, že došlo k

porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2
ÚstavySlovenskejrepubliky,akoajprávanaprejednanievecivprimeranejlehotezaručenéhočl.6ods.1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom
stanovenom čase. Sám súd predsa zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase
a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce

dôvody. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje
rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy.

K návrhu na prerušenie konania v závere odvolania uviedol, že ak bol súdu doručený v čase
predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh žalobcu na prerušenie konania z dôvodu,
žeprebiehakonanieoprejudiciálnejotázke,ktoroujerozhodnutieoporušeníprávžalobcunazákonného
sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, bol súd

povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ žiadal, aby
odvolací súd zrušil rozsudok okresného súdu a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania

(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§
201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené ust. § 202 O. s. p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom
rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.).

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo dospel k
záveru, že okresný súd v prejednávanej veci zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie
rozhodujúcich skutočností, na podklade vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým
zisteniam a prejednávanú vec aj správne právne posúdil. Nakoľko i odôvodnenie písomného
vyhotovenia napadnutého rozsudku je v podstatných bodoch vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám

uvedeným v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., odvolací súd podľa § 219 ods. 2 O. s. p. konštatuje správnosť
týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne odkazuje.

Vzhľadomktomu,žeodvolacísúdjerozsahomadôvodmiodvolaniaviazaný,priposudzovanídanejveci
sazaoberallennámietkaminavrhovateľauvedenýmivodvolaníaprocesnýmpostupomprvostupňového
súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k chybám, ktoré mohli

mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Pokiaľ ide o odvolacie námietky navrhovateľa, tieto
odvolací súd nepovažoval za dôvodné.

V súvislosti s navrhovateľom namietanou otázkou nestrannosti a zákonnosti sudcu odvolací súd
poukazuje na to, že otázkou nestrannosti sudcu sa súd v danej veci, vzhľadom na opakované námietky
navrhovateľa, zaoberal už viackrát, a to i napriek tomu, že navrhovateľ, kvalifikovane zastúpený

advokátom, na výzvu súdu oznámil, že námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 1 O. s. p. nepodal (č.
l. 12 spisu). Napriek tomu okresný súd predložil vec na rozhodnutie nadriadenému súdu podľa §
16 O. s. p. s vyjadrením sudcov Okresného súdu Žilina práve s poukazom na skutočnosti uvedené
navrhovateľom v predmetnom návrhu. Krajský súd v Žiline uznesením č. k. 5NcC/347/2013-30 zo
dňa 03. 04. 2013 vylúčil z prejednávania a rozhodovania danej veci JUDr. Petra Hrnčiara, ostatných

sudcov Okresného súdu Žilina z prejednávania a rozhodovania veci nevylúčil. Uznesenie krajského
súdu bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa doručené dňa 25. 09. 2013 (č. l. 56 p. v. spisu). Napriek
tomu navrhovateľ v návrhu na zrušenie pojednávania nariadeného na 13. 11. 2013 (č. l. 61) opätovnepoukázal na absenciu nestranného a nezaujatého sudcu na Okresnom súde Žilina, s ktorou námietkou
sa okresný súd vysporiadal v prvom rozhodnutí v danej veci č. k. 17C/290/2012-73 zo dňa 13. 11. 2013,
ktorým mimo iného zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia

Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu a na
nestranný súd. Na potrebu vylúčenia sudcov Okresného súdu Žilina a rozhodnutie zaujatým sudcom
navrhovateľ opätovne poukázal i v odvolaní proti predmetnému rozsudku okresného súdu. S uvedenou
námietkou ako odvolacím dôvodom sa teda v minulosti odvolací súd už zaoberal, pričom v uznesení
č. k. 8Co/80/2014-108 zo dňa 28. 02. 2014, ktorým rozsudok okresného vo výroku, ktorým okresný

súd návrh navrhovateľa zamietol a vo výroku o trovách konania zrušil a vec vrátil okresnému súdu
na ďalšie konanie, vo vzťahu k uvedenej odvolacej námietke navrhovateľa dospel k záveru, že táto
nie je dôvodná. Odvolací súd poukázal na to, že o (ne)vylúčení sudcov v tejto konkrétnej veci už bolo
rozhodnuté vyššie uvedeným rozhodnutím Krajského súdu v Žiline č. k. 5NcC/347/2013-30 zo dňa 03.
04. 2014, na dôvody v ňom uvedené v celom rozsahu poukázal a nakoľko nové skutočnosti, pre ktoré by
zákonný sudca mal byť z prejednávania veci vylúčený, navrhovateľ neuvádzal, o jeho vylúčení nebolo

potrebné rozhodovať. V tejto súvislosti odvolací súd dal do pozornosti aj uznesenia Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 3Cdo/225/2013 zo dňa 05. 12. 2013 a sp. zn. 3Nc/14/2010 zo dňa 31. 05. 2010.

Nakoľko navrhovateľ v aktuálnom odvolaní opätovne poukazuje len na skutočnosti, s ktorými sa
už príslušné súdy vysporiadali a žiadne nové skutočnosti, pre ktoré by zákonná sudkyňa mala byť
z prejednávania veci vylúčená navrhovateľ neuviedol, nepovažoval odvolací súd za potrebné sa

s uvedenou námietkou navrhovateľa opätovne zaoberať a vo vzťahu k namietanej nestrannosti a
nezaujatosti zákonnej sudkyne poukazuje na doterajšie rozhodnutia súdov v danej veci.

K odvolacím dôvodom, že vo veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, a že neboli
splnené podmienky pre konanie podľa § 101 ods. 2 O. s. p. je potrebné uviesť, že po vrátení
veci odvolacím súdom prvostupňový súd nariadil pojednávanie na deň 09. 07. 2014, kedy bolo

pojednávanie i uskutočnené (ako to vyplýva zo zápisnice o pojednávaní z č. l. 139 spisu). Splnomocnený
zástupca navrhovateľa prevzal predvolanie na pojednávanie dňa 16. 06. 2014 (č. l. 122 p. v. spisu),
na pojednávanie sa však nedostavil, rovnako ani navrhovateľ. Navrhovateľ síce dňa 04. 07. 2014
prostredníctvom právneho zástupcu požiadal o zrušenie pojednávania, dôvody uvádzané v žiadosti
však nebolo možné považovať za dôležité dôvody pre odročenie v zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p..

Navrhovateľ nepožiadal o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu tvoriaceho prekážku na jeho
strane brániacej mu v účasti na pojednávaní (§ 119 ods. 1 až 3 O. s. p.), ale, rovnako ako v minulosti, z
dôvodu, že vo veci koná vylúčený sudca, o ktorej otázke však už nadriadený súd právoplatne rozhodol.
Boli teda splnené všetky predpoklady na prejednanie veci bez prítomnosti navrhovateľa a jeho právneho
zástupcu v zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a pokiaľ okresný súd vec na pojednávaní dňa 09. 07. 2014

prejednal a o nej rozhodol, neodňal tým navrhovateľovi možnosť konať pred súdom. Navrhovateľ sa tejto
možnosti zbavil sám tým, že sa na pojednávanie nedostavil. Neúčasťou na pojednávaní si navrhovateľ a
jeho splnomocnený zástupca zároveň zmarili aj možnosť realizovať svoje procesné oprávnenia, najmä
možnosť navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a tvrdeniam protistrany, právo na
poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s. p., ako aj ust. § 120 ods. 4 O. s. p., ktoré sa spravidla realizujú

práve na pojednávaní (vo vzťahu k prítomným účastníkom).

Z rovnakého dôvodu ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd i námietku navrhovateľa, že nebol
oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení, a že nemal možnosť sa k nim vyjadriť. Za situácie,
keď boli v zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p. splnené všetky predpoklady na prejednanie veci bez
prítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu, pokiaľ okresný súd na nariadenom pojednávaní

dôkazy vykonal, neodňal tým navrhovateľovi možnosť konať pred súdom. Pokiaľ ide o dokazovanie,
okresný súd vykonal dokazovanie navrhnuté samotným navrhovateľom, mimo iného prečítaním listín z
príslušného exekučného spisu Okresného súdu Žilina sp. zn. 24Er/2700/2008 v súlade s § 129 O. s. p.,
ktoré preto slúžili ako dôkaz v konaní.

K tvrdeniu navrhovateľa, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu odvolací súd uvádza, že z

obsahu spisu vyplýva, že vyjadrenie odporcu bolo splnomocnenému zástupcovi navrhovateľa doručené
dňa 25. 09. 2013 (č. l. 56 p. v. spisu).Podľa navrhovateľa konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu
navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému legálne

pripustil odvolanie. Táto námietka navrhovateľa nie je pravdivá, nakoľko ani z napadnutého rozsudku
ani z obsahu zápisnice o pojednávaní zo dňa 09. 07. 2014, na ktorom bol vyhlásený rozsudok vo veci
samej, nevyplýva navrhovateľom tvrdená skutočnosť. Okresný súd na návrh navrhovateľa na prerušenie
konania neprihliadal, nakoľko o totožnom návrhu (len s iným dátumom) už bolo okresným súdom
právoplatne rozhodnuté predchádzajúcim rozsudkom okresného súdu zo dňa 13. 11. 2013, ktorým

návrh navrhovateľa na prerušenie konania zamietol. Rozsudok okresného súdu v tejto časti nadobudol
právoplatnosť dňa 18. 01. 2014. V danom prípade je návrh navrhovateľa na prerušenie konania zo dňa
03. 07. 2014 (doručený súdu elektronicky dňa 04. 07. 2014) opakovaným návrhom návrhu na prerušenie
konaniazodňa08.11.2013,založenýmnatýchistýchskutkovýchtvrdeniach.Nakoľkootomtototožnom
návrhu už bolo právoplatne rozhodnuté, predstavuje toto pôvodné rozhodnutie okresného súdu č. k.
17C/290/2012-73 zo dňa 13. 11. 2013 pre rozhodovanie o návrhu navrhovateľa na prerušenie konania

zo dňa 03. 07. 2014 prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Okresnému súdu teda nič nebránilo vo veci
konať a rozhodnúť.

Vzhľadom na uvedené má odvolací súd za to, že dokazovanie v danej veci bolo okresným
súdom vykonané náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim
kontradiktórnosti sporového konania. Okresný súd na pojednávaní dňa 09. 07. 2014, na ktorom vykonal

dokazovanie a rozhodol, umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv, a preto jeho postupom
nedošlo k odňatiu práva navrhovateľa konať pred súdom.

Preskúmaním meritórneho rozhodnutia dospel odvolací súd k záveru, že okresný súd vykonal vo veci
dostatočné dokazovanie a so záverom z neho vyplývajúcim, tak skutkovým ako aj právnym, sa v plnom
rozsahu stotožnil. Okresný súd sa v odôvodnení preskúmavaného rozsudku riadne zaoberal so všetkými

otázkami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné. Okresný súd
prijal správny právny záver, že k nesprávnemu úradnému postupu v danom prípade nedošlo, nakoľko
exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie konal v zákonnej
lehote. Ako správne uviedol okresný súd, z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do
31. 05. 2010 vyplýva (a to vo vzťahu ku všetkým exekučným titulom), že zákon lehotu 15 dní na vydanie

poverenia na vykonanie exekúcie od doručenia žiadosti súdneho exekútora na jeho vydanie upravuje
vo všeobecnosti pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje
na nález ÚS SR č. k. II. ÚS 520/2012-39 zo dňa 10. 07. 2013, v ktorom Ústavný súd SR výslovne
konštatoval: "Z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva, že lehota 15 dní by sa mala vzťahovať

na prípad, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti, alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Naopak, zákon túto lehotu v
prípade negatívneho rozhodnutia exekučného súdu neukladá (uvedené platilo aj pred 01. 06. 2010).".

Na okraj zároveň odvolací súd uvádza, že so zreteľom na ustálenú rozhodovaciu činnosť Ústavného
súdu SR (II. ÚS 471/2012, I. ÚS 86/2002, I. ÚS 70/2002, I. ÚS 16/2002, I. ÚS 63/2000) samotné

nedodržanie zákonom stanovenej lehoty nemožno automaticky vyhodnotiť ako porušenie základného
práva účastníka konania (na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov). Samotné nedodržanie
zákonnej lehoty nemožno totiž vnímať izolovane, oddelene od ostatných okolností, ktoré objektívne majú
vplyv na jej plynutie a významnou mierou sa podieľajú na jej predĺžení. Preto bolo nevyhnutné prihliadať
na všetky podstatné okolnosti prípadu, ako to správne urobil v tomto konaní aj okresný súd, ktorý sa

dostatočne vysporiadal aj s otázkou tvrdených prieťahov v konaní.

Nakoľko v danom prípade nebol splnený základný predpoklad zodpovednostného vzťahu za škodu
spôsobenúprivýkoneverejnejmoci(nesprávnyúradnýpostup),akotosprávnekonštatovalokresnýsúd,
neboldôvodzaoberaťsaďalšímiatribútmi,t.j.vznikomškodyapríčinnousúvislosťou,ktorýmisaokresný
súd v napadnutom rozhodnutí ani nezaoberal. Námietky navrhovateľa v súvislosti s majetkovou škodou

a nemajetkovou ujmou preto v danom prípade ani nekorešpondujú s dôvodmi rozhodnutia okresného
súdu.Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu, vrátane výroku o trovách konania,
ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 224

ods. 1 O. s. p. V odvolacom konaní bol úspešný odporca, ktorý si však náhradu trov odvolacieho konania
postupom podľa § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnil a ani z obsahu spisu nevyplýva, že by mu tieto boli
vznikli. Odvolací súd preto odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.