Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, October 31, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/646/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712214248
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. František Potocký

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5712214248.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Františka

Potockého a členov senátu JUDr. Táne Rapčanovej a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci žalobcu:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený Advokátskou
kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti
žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13,
Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Martin č. k. 15C/189/2012-101 zo dňa 02. júna 2014, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd rozsudkom č. k. 15C/189/2012-101 zo dňa 02.06.2014 žalobu v celom rozsahu zamietol
(výrok I.) a žalovanému náhradu trov konania nepriznal (výrok II.).
Rozhodnutie odôvodnil tým, že sa žalobca žalobou doručenou súdu dňa 27.09.2012 domáhal náhrady
majetkovej škody vo výške 5.192,09 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 1.038,42 eur z dôvodu, že
exekučný súd nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
do 15 dní.

Zo spisu Okresného súdu Martin sp. zn. 17Er/2359/2010 mal súd preukázané, že súdny exekútor dňa
12.05.2010 požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vedenej na exekútorskom úrade pod
sp. zn. EX 3602/2010 proti povinnému T. E., pre vymoženie sumy 1.149,- eur s príslušenstvom, na
základe exekučného titulu, rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu č. SR 21571/09 zo dňa 14.01.2010.
Okresný súd rozhodnutím sp. zn. 17Er/2359/2010 zo dňa 25.10.2010, právoplatným dňa 14.10.2011,
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Citujúc príslušné zákonné ustanovenia súd v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenúprivýkoneverejnejmociaozmeneniektorýchzákonovvzneníúčinnomdo31.12.2012(ďalej
len zákon č. 514/2003 Z. z.) zisťoval existenciu podmienok zakladajúcich objektívnu zodpovednosť štátu
za vznik škody. Vychádzajúc z ust. § 15 a 16 cit. zákona, mal za preukázané, že žalobca dňa 25.09.2012
písomne požiadal Ministerstvo spravodlivosti SR ako príslušný orgán o predbežné prerokovanie nároku.
Pri posudzovaní námietky premlčania, ktorú vzniesol žalovaný, súd vychádzal z toho, že žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená súdnym exekútorom dňa 12.05.2010,
uznesenie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bolo právnemu zástupcovi

žalobcu doručené v novembri 2010. Dňom doručenia sa žalobca mohol dozvedieť o škode, ktorá mu
mohla vzniknúť nerozhodnutím o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom
stanovenej lehote. Návrh na súd bol podaný dňa 27.09.2012, preto mal za to, že námietka premlčania
je nedôvodná.S poukazom na ust. § 44 ods. 3 Exekučného poriadku mal súd zato, že lehota 15 dní od doručenia
žiadosti sa vzťahuje len na situáciu, keď súd vydá poverenie pre exekútora, aby vykonal exekúciu. Z
tohto ustanovenia nevyplýva, že by procesná lehota 15 dní dopadala aj na prípady, keď súd zistí rozpor

žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Nemožno preto konštatovať žiadne porušenie lehoty na rozhodnutie,
súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol v primeranej lehote.
Žalobca žiadal vykonať exekúciu na základe rozhodcovského rozsudku vydaného rozhodcovským
súdom, pričom išlo o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy. Exekučný súd musí vzhľadom na ust. § 45

zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, v nadväznosti na ustanovenia o ochrane spotrebiteľa
v Občianskom zákonníku a Zákone o spotrebiteľských úveroch vždy ex offo skúmať či rozhodcovský
rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom nedovolené, v rozpore s dobrými mravmi.
Exekučný súd vykonal prieskum v zmysle § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. a zistil, že exekúciu nemožno z
uvedených dôvodov vykonať. Spotrebiteľské právo je jedno z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odvetví
súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy na úrovni Európskeho

spoločenstva, vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ. Nemožno sa preto stotožniť s tvrdením žalobcu,
že po právnej stránke nešlo o zložitú vec.
Okresný súd mal za to, že exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie v predmetnej veci konal riadne. Všetky úkony smerovali k rozhodnutiu o návrhu oprávneného
a boli vykonávané v súlade s Exekučným poriadkom. Súd nemal v konaní preukázané žiadne prieťahy

v exekučnom konaní, teda opomenutie vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, t. j. nemal
preukázaný nesprávny úradný postup, ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, preto návrh žalobcu ako nedôvodný zamietol.
Návrh žalobcu na doplnenie dokazovania znaleckým posudkom znalcom z odvetvia Európskeho práva
súd zamietol nakoľko tento návrh považoval za neurčitý, nezrozumiteľný. Rovnako zamietol návrh

žalobcu na doplnenie dokazovania znaleckým posudkom k výške škody, ktorého vykonanie žalobca
navrhol v návrhu na zrušenie pojednávania, nakoľko žalobca nepreukázal či už zadal objednávku a kedy
bude tento znalecký posudok vyhotovený.
O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. Žalovaný, ktorý mal vo veci plný
úspech si uplatnil náhradu trov konania, preto mu ich súd na pojednávaní dňa 02.06.2014 priznal. Tieto

si však žalovaný nevyčíslil v zákonom stanovenej lehote a ani z obsahu spisu žiadne trovy žalovaného
nevyplynuli. Preto súd v súlade s ust. § 151 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s.
p.“) náhradu trov konania žalovanému nepriznal, keď v takomto prípade nebol viazaný rozhodnutím
o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie skončilo na
pojednávaní dňa 02.06.2014.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca, prostredníctvom právneho zástupcu, odvolanie, v ktorom navrhol
rozsudok okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na opätovné prejednanie.
Odvolanie odôvodnil tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust. § 221 O. s. p.. K jednotlivým
dôvodom odvolania bližšie uviedol, že riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania a uviedol dôležité

dôvody pre tento postup, z ktorého dôvodu nemohol súd postupovať podľa § 101 ods. 2 O. s. p. a vec
prejednať v jeho neprítomnosti. Pokiaľ tak spravil, odňal mu tým právo na konanie pred súdom.
Uviedol, že uskutočnil podanie obsiahnuté v texte žaloby, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach
nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť,
že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom,

že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného.
Ďalej uviedol, že konečné rozhodnutie vo veci súdom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj
preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania.
Proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podáva odvolanie, a teda v čase podania
odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o jeho návrhu na prerušenie konania, z

ktorého dôvodu je meritórne rozhodnutie predčasné.
Okresný súd sa podľa žalobcu nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť
konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého
dôvodu. Okresný súd, bez oboznámenia sa s obsahom predloženej ústavnej sťažnosti, nesprávne
aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a viedol pojednávanie, na ktorom za neprítomnosti žalobcu meritórne

rozhodol.
Žalobca ďalej tvrdil, že nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri svojom
rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia.Súd sa dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia
boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú.
Žalobca ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa

k nim vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Súd vykonal dokazovanie listinami,
ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené
v exekučnom spise.
Vytýkal okresnému súdu, že sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť
so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu, úplne však ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej

škode,ktorávzniklaztitulunaudržiavanieasprávuinformačnéhosystémuaztituluvýdajovvsúvislostis
urgenciami. Z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne
k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla, rovnako sa to týka chýbajúcich dôvodov pri
nemajetkovej ujme. Uviedol, že hodlal v konaní pred súdom predložiť dôkazy o výške majetkovej škody,
a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd však dokazovanie
neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, žalobcu nepoučil podľa § 120 ods. 4 O. s. p. a

neoznámilmu,žehodlávyhlásiťrozhodnutievovecisamej,abytakmalpriestornavrhnúťalebopredložiť
ďalšie dôkazy. Ako dôkaz o vzniku škody predložil Znalecký posudok č. 1/2014 vypracovaný Znaleckým
ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave, ktorým je jednoznačne preukázané, že nesprávny úradný
postup mal na žalobcu negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku v určenej výške.
Ak okresný súd konštatuje, že nepreukázal, že by mu postupom exekučného súdu vznikla akákoľvek

škoda nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom.
Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, žalobca vytýkal súdu, že tento vo svojom rozhodnutí nevysvetlil prečo
nekonštatoval, že došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ako aj
práva na prejednanie veci v primeranej lehote. Sám súd predsa zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v
zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne

udržateľné ospravedlňujúce dôvody. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na
tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy.
K návrhu na prerušenie konania v závere odvolania uviedol, že ak bol súdu doručený v čase
predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh žalobcu na prerušenie konania z dôvodu,
žeprebiehakonanieoprejudiciálnejotázke,ktoroujerozhodnutieoporušeníprávžalobcunazákonného

sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, bol súd
povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu, ktoré mu bolo riadne doručené, písomne nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. O. s. p.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas a smerovalo
proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom, podľa § 212 ods. 1 O. s. p.
preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní a po
preskúmaní ho bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p. za použitia § 156 ods.
3 O. s. p.), podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo dospel k
záveru, že okresný súd v prejednávanej veci zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie
rozhodujúcich skutočností, na podklade vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým
zisteniam a prejednávanú vec aj správne právne posúdil. Nakoľko i odôvodnenie písomného

vyhotovenia napadnutého rozsudku zodpovedá kritériám uvedeným v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., odvolací
súd podľa § 219 ods. 2 O. s. p. konštatuje správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne
odkazuje.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd uvádza, že odvolacie námietky

žalobcu nepovažuje za dôvodné, keď nie všetky odvolacie námietky sa zároveň dotýkajú výroku a
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Žalobca v odvolaní poukazuje mimo iného na rozhodnutia
a skutočnosti, ktoré v súdenej veci vôbec nenastali (napr. podanie návrhu na prerušenie konania s
predložením ústavnej sťažnosti, zamietnutie návrhu na prerušenie konania a p.). Odvolaciemu súdu je
z vlastnej rozhodovacej činnosti známe, že žalobca podáva rovnaké odvolanie vo viacerých obdobných

veciach bez toho, aby rozlišoval medzi jednotlivými rozhodnutiami súdov, v dôsledku čoho nie všetky
odvolania korešpondujú so skutočným stavom v tej ktorej veci.Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej
veci sa odvolací súd zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a procesným postupom
prvostupňového súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám,

ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

V súvislosti so žalobcom namietanou otázkou nestrannosti a zákonnosti sudcu odvolací súd poukazuje
na to, že procesným prostriedkom k dosiahnutiu nápravy, pokiaľ sa účastník konania domnieva, že
sudca, ktorému bola vec pridelená na rozhodnutie, má pomer k veci, k účastníkom konania alebo k

ich zástupcom, je podanie námietky zaujatosti. Žalobca, kvalifikovane zastúpený advokátom, na výzvu
súdu v danej veci výslovne uviedol, že námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 1 O. s. p. nepodal (č.l. 13
spisu). Z obsahu spisu však zároveň vyplýva, že o skutočnostiach oznámených žalobcom v návrhu na
začatie konania, pre ktoré mala byť konajúca sudkyňa z prejednávania a rozhodovania veci vylúčená,
rozhodol Krajský súd v Žiline uznesením č. k. 5NcC/426/2013-62 zo dňa 22.01.2014, ktorým vylúčil z
prejednávania a rozhodovania danej veci Mgr. Katarínu Janotovú. Ostatných sudcov Okresného súdu

Martin nadriadený súd z prejednávania a rozhodovania veci nevylúčil. Uznesenie krajského súdu bolo
právnemu zástupcovi žalobcu doručené dňa 03.02.2014.
Na zdôraznenie, vzhľadom na opakované námietky žalobcu, odvolací súd uvádza, že ustanovenia
Občianskehosúdnehoporiadku(§14anasl.O.s.p.)predstavujúvýnimkuzvýznamnejústavnejzásady,
že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 Ústavy SR). Vzhľadom na to možno

vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne
závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato
a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané
okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci ešte nezakladá bez ďalšieho dôvod pre
legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. Dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá

ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej odporcom je súd, na ktorom tento
sudca vykonáva súdnictvo (viď napr. uznesenie NS SR z 31.05.2010 sp. zn. 3Nc/14/2010). Pre účely
preskúmavanej veci odvolací súd konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani
to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia žalobcu) svojim nesprávnym úradným
postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť žalovaného za spôsobenú škodu a nemajetkovú

ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.. Aplikačná prax Najvyššieho súdu SR pri zohľadnení tak
subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o
povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný profesionálny prístup, nadhľad,
potrebnú dávku odstupu. Preto samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup
súdu, na ktorom sudca vykonával svoju funkciu, pričom tento nebol zákonným sudcom v exekučnej

veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, nezakladá pomer k veci. Námietka žalobcu,
že sudcu, ktorému bola predmetná vec pridelená na konanie a rozhodnutie, bolo potrebné z konania
vylúčiť, preto neobstojí.

Rovnako nedôvodná je i námietka žalobcu vo vzťahu k nemožnosti postupu okresného súdu podľa §

101 ods. 2 O. s. p., ako aj námietka, že nebol oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení, a že nemal
možnosť sa k nim vyjadriť a navrhnúť dôkazy. Zo spisového materiálu mal odvolací súd preukázané,
že okresný súd nariadil na prejednanie veci pojednávanie na deň 02.06.2014. Právny zástupca žalobcu
prevzal predvolanie na pojednávanie dňa 19.05.2014 (č.l. 87 pv), napriek tomu sa na pojednávanie
nedostavil(rovnakoanižalobca).Ikeďžalobcadňa02.06.2014(t.j.vdeňpojednávania)prostredníctvom

právneho zástupcu požiadal o zrušenie pojednávania, dôvody uvádzané žalobcom v žiadosti nebolo
možné považovať za dôležité dôvody pre odročenie v zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p., keď žiadosť o
zrušenie pojednávania zároveň nebola súdu doručená v dostatočnom predstihu. Žalobca nepožiadal o
odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu tvoriaceho prekážku na jeho strane brániacej mu v účasti
na pojednávaní (§ 119 ods. 1 až 3 O. s. p.), ale z dôvodu, že vo veci koná vylúčený sudca, o ktorej otázke

však už nadriadený súd právoplatne rozhodol. Boli teda splnené všetky predpoklady na prejednanie
veci bez prítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu v zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a pokiaľ
okresný súd vec na pojednávaní dňa 02.06.2014 prejednal a o nej rozhodol, neodňal tým žalobcovi
možnosťkonaťpredsúdom.Žalobcasatejtomožnostizbavilsámtým,žesanapojednávanienedostavil.
Neúčasťou na pojednávaní si žalobca a jeho splnomocnený zástupca zároveň sami zmarili možnosť

realizovať svoje procesné oprávnenia, najmä možnosť navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným
dôkazom a tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s. p., ako aj ust. §
120 ods. 4 O. s. p., ktoré sa realizujú spravidla na pojednávaní (vo vzťahu k prítomným účastníkom).Rovnako nedôvodná je i námietka žalobcu, že okresný súd pri svojom rozhodnutí vychádzal z tvrdení
žalovaného, ku ktorým sa nemal možnosť vyjadriť. Zo spisu vyplýva, že vyjadrenie žalovaného bolo
právnemu zástupcovi žalobcu doručené dňa 19.05.2014, spolu s predvolaním na pojednávanie. V

tejto súvislosti zároveň odvolací súd dodáva, že okresný súd svoje rozhodnutie založil predovšetkým
na skutočnostiach zistených z exekučného spisu Okresného súdu Martin sp. zn. 17Er/2359/2010,
dokazovanie ktorým vykonal práve na návrh žalobcu.

Podľa žalobcu konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj

preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa
ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Okresný súd však o návrhu
na prerušenie konania v danej veci nerozhodoval, nakoľko žalobca v prejednávanej veci takýto návrh
ani nepodal.

Vzhľadom na uvedené má odvolací súd za to, že dokazovanie v danej veci bolo okresným

súdom vykonané náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim
kontradiktórnosti sporového konania. Okresný súd umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv,
a preto jeho postupom nedošlo k odňatiu práva žalobcu konať pred súdom.

Vo vzťahu k meritu veci žalobca v odvolaní tvrdil, že súd sa dopustil viacerých omylov, keď konštatoval,

že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, čomu však v odôvodnení prezentované
časové úseky nenasvedčujú; súd bol bezdôvodne nečinný, spôsobil tak zbytočné prieťahy v konaní a
nerozhodol o návrhu žalobcu v zákonnej lehote.
V nadväznosti na uvedenú odvolaciu námietku odvolací súd poukazuje na to, že z odôvodnenia
napadnutého rozsudku je zrejmé, že rozhodnutie okresného súdu bolo založené na nepreukázaní

nesprávneho úradného postupu exekučného súdu spočívajúceho v nedodržaní zákonnej lehoty na
rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Odvolací súd
sa v tomto smere stotožňuje so záverom okresného súdu, že exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v danom prípade nebol viazaný 15-dňovou lehotou. Ako
uviedol i okresný súd, z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 05. 2010 vyplýva

(a to vo vzťahu ku všetkým exekučným titulom), že zákon lehotu 15 dní na vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie od doručenia žiadosti súdneho exekútora na jeho vydanie upravuje vo všeobecnosti
pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na nález
ÚS SR č. k. II. ÚS 520/2012-39 zo dňa 10.07.2013, v ktorom Ústavný súd SR výslovne konštatoval:

"Z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva, že lehota 15 dní by sa mala vzťahovať na
prípad, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti, alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Naopak, zákon túto lehotu
v prípade negatívneho rozhodnutia exekučného súdu neukladá (uvedené platilo aj pred 01.06.2010).".
V súvislosti so žalobcom namietanými prieťahmi v konaní odvolací súd zároveň poukazuje na ustálenú

rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR (II. ÚS 471/2012, I. ÚS 86/2002, I. ÚS 70/2002, I. ÚS
16/2002, I. ÚS 63/2000), v zmysle ktorej samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty nemožno
automaticky vyhodnotiť ako porušenie základného práva účastníka konania (na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov). Samotné nedodržanie zákonnej lehoty nemožno totiž vnímať izolovane,
oddelene od ostatných okolností, ktoré objektívne majú vplyv na jej plynutie a významnou mierou sa

podieľajú na jej predĺžení. Preto bolo nevyhnutné prihliadať na všetky podstatné okolnosti prípadu, ako
to správne urobil v tomto konaní aj okresný súd.

Nakoľko v danom prípade nebol splnený základný predpoklad zodpovednostného vzťahu za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci (nesprávny úradný postup), nebol dôvod zaoberať sa ďalšími

atribútmi zodpovednosti za škodu, t.j. vznikom škody a príčinnou súvislosťou, ktorými sa okresný
súd v napadnutom rozhodnutí ani nezaoberal. Námietky žalobcu v súvislosti s majetkovou škodou a
nemajetkovou ujmou preto v danom prípade ani nekorešpondujú s dôvodmi rozhodnutia okresného
súdu.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu, vrátane výroku o trovách konania,
podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 O. s. p..
Úspešným účastníkom odvolacieho konania bol žalovaný, ktorý si však náhradu trov odvolacieho
konania neuplatnil, preto mu súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal odvolací súd hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.