Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 29, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/528/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612210633
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5612210633.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Urbanovej
a členov senátu JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Miroslavom Šeptákom, v právnej veci žalobcu:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného
spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti
žalovanej:Slovenskárepublika,zaktorúkonáMinisterstvospravodlivostiSlovenskejrepubliky,sosídlom

Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a náhradu nemajetkovej
ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 10C/221/2012-151 zo
dňa 20.03.2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 10C/221/2012-151 zo dňa 20.03.
2013 p o t v r d z u j e .

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol. Súčasne vyslovil, že žalovanému náhradu trov
konania nepriznáva.
Z dôvodov tohto rozhodnutia vyplýva, že okresný súd v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p . konal a
rozhodol na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu žalobcu, ktorí mali doručenie
predvolanianapojednávanieriadneavčasvykázané.Vrámcidokazovaniasasúdoboznámilsobsahom
listín založených v spise, ako aj obsahom pripojeného spisu Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn.

10Er/1027/2010, pričom zistil a ustálil nasledovný skutkový a právny stav:
Z obsahu exekučného spisu vyplýva, že Okresný súd Liptovský Mikuláš nerozhodol o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v pätnásťdňovej zákonnej lehote - keď žiadosť
súdneho exekútora bola exekučnému súdu doručená dňa 09. 12. 2010 a uznesením Okresného
súdu Liptovský Mikuláš č.k. 10Er/1027/2010-17 zo dňa 28. 02. 2011 súd rozhodol o zamietnutí žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučným titulom, na základe
ktorého mala byť vykonaná predmetná exekúcia, bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn.

SR 07111/10 zo dňa 25. 08. 2010. Výzvou zo dňa 20. 12. 2010 exekučný súd preto vyzval
Stály rozhodcovský súd na predloženie rozhodcovského spisu a doručeniek preukazujúcich doručenie
rozsudku, a to v lehote 10 dní. Elektronickým podaním, doručeným súdu dňa 29. 12. 2010 Stály
rozhodcovskýsúdpožiadalopredĺženielehotynapredloženiespisovéhomateriálu, napodklade
ktorého bol vydaný rozsudok o 30 dní od doručenia žiadosti súdu. Dňa 17. 01. 2011 doručil Stály
rozhodcovský súd exekučnému súdu spisový materiál na CD nosiči. Následne exekučný súd uznesením

zo dňa 28. 02. 2011 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Z
odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že v rozhodcovskom konaní došlo k pochybeniu pri doručovaní
a vyznačení právoplatnosti exekučného titulu. Z predloženej fotokópie zásielky bolo zistené, že nadoručenke chýba údaj o dni neúspešného pokusu o doručenie s výzvou o opakované doručenie, ako
aj údaj o dni, kedy sa vykonalo opakované doručenie. Predmetný exekučný titul tak má vadu formálnej
vykonateľnostiadoposiaľsanestalvykonateľným.Protiuvedenémurozhodnutiupodalžalobca(vpozícii

oprávneného) odvolanie, na základe ktorého bolo preskúmané odvolacím súdom - Krajským súdom v
Žiline, ktorý uznesením č.k. 7CoE/169/2011-38 zo dňa 31. 01. 2011 napadnuté uznesenie okresného
súdu potvrdil. Uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 10Er/1027/2010-41 zo dňa 23. 01.
2012 bolo exekučné konanie zastavené.
Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č. 514/2003 Z. z.“) vo svojich ustanoveniach taxatívne vymedzuje
podmienky úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody pri ktorých štát zodpovedá za škodu
spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci: nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny
úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou.
V prerokovanej veci si žalobca uplatnil náhradu majetkovej škody vo výške 125,00

Eur a nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 309,79 Eur z dôvodu nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu (v exekučnej veci Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 10Er/1027/2010),
ktorý nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej lehote.
Súd I. stupňa konštatoval, že žalobca predovšetkým nepreukázal naplnenie primárneho atribútu
zodpovednostného vzťahu, a to nesprávny úradný postup. Podľa konštantnej judikatúry Ústavného

súdu SR samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty (v danom prípade nevydanie poverenia na
vykonanie exekúcie pre súdneho exekútora) sa nepovažuje automaticky za porušenie základného práva
účastníka konania, keďže je potrebné zohľadniť všetky okolnosti prípadu. Žalobcu zaťažuje dôkazné
bremeno ohľadom preukázania všetkých atribútov zodpovednostného vzťahu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom exekučného súdu. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca

nepreukázal naplnenie základného prvku zodpovednostného vzťahu, ktorým je nesprávny úradný
postup. Tvrdenie žalobcu, že exekučný súd rozhodol o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie dňa 01. 04. 2011 sa ukázalo ako zavádzajúce a nepravdivé. Z pripojeného
exekučného spisu jednoznačne vyplynulo, že exekučný súd rozhodol o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia dňa 28. 02. 2011. Samotné nedodržanie zákonnej lehoty nemožno vnímať izolovane,

oddelene od ostatných okolností, ktoré objektívne majú vplyv na jej plynutie a významnou mierou sa
podieľajú na jej predĺžení. Preto je nevyhnutné prihliadať na všetky podstatné okolnosti prípadu. V
prejednávanej veci je potrebné prihliadnuť aj na charakter procesného úkonu súdu, a to poverenie
na vykonanie exekúcie, ktorým sa nekončí samotné exekučné konanie. Pre prijatie záveru o porušení
základného práva účastníka o existencii zbytočných prieťahov exekučného súdu nepostačuje len

samotné prekročenie zákonom stanovenej lehoty, ale aj naplnenie ďalších podstatných okolností
v prejednávanej veci. Medzi uvedené okolnosti je potrebné zaradiť okrem iného správanie sa
oprávneného, jeho súčinnosť, iné procesné prekážky, ďalší priebeh konania, postup exekútora a
exekučného súdu vo veci. Je známou skutočnosťou, že aplikácia práva Európskej únie v oblasti ochrany
spotrebiteľa (v dôsledku vstupu SR do EÚ) zasiahla do dovtedajšej súdnej praxe a významne

ovplyvnila jej vývoj. Uvedenému sa nevyhlo ani exekučné konanie. V duchu existujúcej judikatúry bolo
a je povinnosťou exekučného súdu postupovať v exekučnom konaní v súlade s právnou úpravou a
zásadaminaochranuspotrebiteľa,opakovanejudikovanýmiEurópskymsúdnymdvorom(napr.C-40/08,
C-76/10). Ochrane spotrebiteľa je preto potrebné venovať náležitú pozornosť aj v exekučnom konaní,
s čím je spojené adekvátne plynutie času. Vyššie uvedeným okolnostiam nasvedčuje skutočnosť, že

neskoršia právna úprava v ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyňala rozhodcovské rozsudky
zo zákonom stanovenej pätnásťdňovej lehoty na vydanie poverenia od doručenia žiadosti súdneho
exekútora. V súdenej veci je potrebné osobitne zdôrazniť, že exekučný súd pre posúdenie žiadosti
o udelenie poverenia vyzval Stály rozhodcovský súd na predloženie rozhodcovského
spisu. Na základe žiadosti o predĺženie lehoty bol rozhodcovský spis vrátane doručeniek predložený

exekučnému súdu až dňa 17. 01. 2011 a až od tohto dátumu mal exekučný súd objektívne splnené
podmienky na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Od doručenia
rozhodcovského spisu do vydania uznesenia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia uplynula lehota
1 mesiaca a 11 dní. Je teda zrejmé, že na nedodržaní zákonom stanovenej lehoty malo významný
vplyv aj oneskorené predloženie rozhodcovského spisu, za ktoré v žiadnom prípade nezodpovedá

exekučnýsúd.Priposudzovanížiadostioudeleniepovereniaexekučnýsúdnepristupovalkjejvybaveniu
formalistickylenzaúčelomdodržaniazákonnejlehotynavykonanieprocesnéhoúkonu.Súčasneskúmal
zákonnosť exekúcie. Tieto okolnosti sú objektívne spôsobilé vyvolať predĺženie zákonom stanovenej
lehoty na vydanie poverenia. Nemožno tiež neprihliadnuť na dôvod zamietnutia žiadosti o udeleniepoverenia, keď predložený exekučný titul nenadobudol formálnu vykonateľnosť, keďže nebol riadne
doručený účastníkovi rozhodcovského konania, v dôsledku čoho nenastali účinky doručenia. To viedlo
aj k následnému zastaveniu exekučného konania. Navyše, z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

vyplýva povinnosť súdu vydať poverenie do 15 dní od doručenia žiadosti. Pre prípad zamietnutia žiadosti
o udelenie poverenia nie je v zákone explicitne uvedená lehota na vydanie rozhodnutia. S poukazom
na uvedené výkon práva žalobcu bol aj v rozpore s dobrými mravmi, keďže v žalobe uviedol nepravdivé
skutkové tvrdenia. Keďže nebol splnený základný predpoklad zodpovednostného vzťahu za škodu
spôsobenúprivýkoneverejnejmoci(nesprávnyúradnýpostup),súdneskúmalsplnenieďalšíchatribútov

(príčinnúsúvislosť,vznikškody),anisanezaoberalvznesenounámietkoupremlčania.Včasevyhlásenia
rozsudku už došlo k uplynutiu zákonom stanovenej lehoty v súvislosti s predbežným prerokovaním
nároku, pričom žalovaný podanie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku žalobcom v konaní ani
nerozporoval.
O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a žalovanej, ktorá bol v konaní
úspešná, ich náhradu nepriznal, keďže tieto si nevyčíslila a z obsahu spisu jej vznik žiadnych trov

nevyplýva.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho
zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie.
Odvolateľpoukázalnakoncepciuspravodlivéhosúdnehokonaniazahŕňajúcehoprávonakontradiktórne

konanie, v rámci ktorého musia mať strany možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými
dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim, s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Navrhovateľ
navyše nebol poučený zo strany súdu v zmysle ust. § 120 ods. 4 O.s.p., súd mu neoznámil, že hodlá
vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej a v dôsledku toho tento účastník nemal priestor navrhnúť alebo
predložiť ďalšie dôkazy. Odvolateľ tiež namietal, že pred vynesením rozhodnutia nebol

oboznámený ani s listinnými dôkazmi uloženými v exekučnom spise a k vykonanému dokazovaniu
sa nemal možnosť vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. V danej veci podľa žalobcu
nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Žalobca tiež namietal, že v prejednávanej veci
nebolo možné rozhodnúť bez jeho účasti na pojednávaní, keďže trval na osobnej účasti svojho zástupcu
na pojednávaní a zároveň riadne a včas požiadal o jeho zrušenie z dôležitého dôvodu (keďže podľa jeho

názoru vo veci koná nezákonný sudca) a preto nebol daný dôvod pre postup súdu v konaní podľa ust.
§ 101 ods. 2 O.s.p. Navyše, v situácii, kedy bolo potrebné vo veci vykonať dokazovanie
navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise, mal súd umožniť žalobcovi uplatňovať
svoje stanoviská k skutkovým aj právnym otázkam nastoleným samotným súdom. Pokiaľ vnútroštátny
súd dospel (podľa odvolateľa na základe dokazovania, ktorého obsah, rozsah si bez akéhokoľvek

dôvodu určil sám) k záveru, že existuje okolnosť brániaca vydať pre žalobcu pozitívne rozhodnutie,
musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov konania v spore a umožniť im, aby sa
k tomu vyjadrili. Upozornil, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia
rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.
Zároveň žalobca poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd

o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a
rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených
skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v
očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie
krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou judikatúrou v iných krajských

súdoch v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu
SR, Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Žalobca
zdôraznil, že podal ústavnú sťažnosť vo veci porušenia jeho práva na nestranný sú, ktorej výsledkom
bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Navyše, konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom
vylúčeným sudcom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí

rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.,
proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Rozhodnutie okresného súdu vo veci samej je tak predčasné.
Žalobca tiež tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Okrem toho,
ak žalovaný nereagoval na výzvu súdu a nepredložil písomné vyjadrenie k žalobe, mal okresný súd vo
veci samej rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie v zmysle ust. § 153b O.s.p..

Vo vzťahu k nemajetkovej ujme súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že
došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
článkom 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného
článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd a právana rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Pritom sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté
v zákonom stanovenom čase a preto túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden
objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné. Napriek tomu,

že zistil porušenie práva, nekonštatoval ho, a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní
nemajetkovej ujmy žalobcovi. Rozhodnutie je založené na skutkovej a právnej chybe súdu, čo nie je
v právnom štáte udržateľné. Súd v súvislosti s majetkovou ujmou analyzuje okolnosti, ktoré s vecou
vôbec nesúvisia, a tieto okolnosti vydáva za odôvodnenie svojho rozhodnutia. Irelevantné sú preto
úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si žalobca zvolil, rovnako o podstate a rozsahu

podnikateľského rizika a taktiež o udržiavaní kontaktu súdneho exekútora, keď tento nemôže byť činný,
kým nezíska poverenia na vykonanie exekúcie od súdu. Vo vzťahu k majetkovej škode
sa súd zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti
súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Súd však
úplne ignoroval všetky tvrdenia žalobcu o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správu
informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na

publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií a tiež na poštovné a telekomunikačné výdaje. V tejto
časti je preto rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a je prejavom svojvôle súdu,
a preto je ho potrebné ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou
súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. To isté je
možné povedať o nemajetkovej ujme.

Žalovaná zostala v odvolacom konaní nečinná.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal k tomu oprávnený
účastník konania (§ 201 veta prvá O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.),

preskúmal vec v rozsahu vymedzenom ust. § 212 ods. 1, 2 písm. b) O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho
pojednávania postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p. rozsudok
okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Primárne je zo strany odvolacieho súdu potrebné poukázať na zodpovednosť žalobcu za obsahové

vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju
viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). V tejto súvislosti je zjavné, že (nepochybne z
dôvodu predkladania enormného množstva typových podaní žalobcom na súdy), že (hmotno-právne)
odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené
napadnuté rozhodnutie. V odvolaní žalobcu niet jedinej zmienky (tobôž protiargumetnácie) vo vzťahu

k argumentácii okresného súdu obsiahnutej v napadnutom rozhodnutí, že pri rozhodovaní Okresného
súdu Liptovský Mikuláš v exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 10Er/1027/2010, z ktorej si uplatňuje svoj
nárok žalobca žalobou v tomto súdnom, v štádiu konania o žiadosti o udelenie poverenia, nebola síce
dodržaná zákonná lehota na vydanie poverenia, čo však nemožno považovať za nesprávny
úradný postup, v dôsledku ktorého by žalobcovi mala vzniknúť materiálna škoda vo výške 125,00 Eur

a náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 309,79 Eur s poukazom na jednotlivé ustanovenia zákona č.
514/2003 Z. z.. Nedodržanie uvedenej zákonom stanovenej lehoty však nemohlo byť na úkor riadneho
výkonu spravodlivosti, rešpektovania základných princípov konania, najmä kompenzovania nerovného
vzťahu medzi spotrebiteľom a dodávateľom služby. Žalobca teda v konaní predovšetkým nepreukázal
naplnenie primárneho atribútu zodpovednostného vzťahu, a to nesprávny úradný postup. Odvolací súd

nie je oprávnený preskúmať prvostupňové rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v
odvolaní vznesených námietok.

Podstatná časť odvolacích námietok žalobcu je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval nestranný
sudca. Krajský súd v Žiline, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením č.k. 8NcC/320/2013-20 zo dňa

28.03.2013, že zákonná sudkyňa vo veci JUDr. Eva Uličná je vylúčená z prejednávania a rozhodovania
veci vedenej na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 10C/221/2012. Ostatní sudcovia (Mgr.
Zuzana Bajlová, JUDr. Iveta Žišková, JUDr. Jana Halušková, Mgr. Slavomíra Mlynarčíková, JUDr.
Gabriela Brišková, JUDr. Katarína Podhorcová, JUDr. Alena Švehlová boli vylúčené z prejednávania a
rozhodovania veci. Následne bol spis náhodným výberom pridelený sudcovi Okresného súdu Liptovský

Mikuláš Mgr. Jurajovi Lukáčovi, ktorý v čase pôvodného rozhodovania nebol ešte sudcom uvedeného
súdu. V dôsledku toho, po predložení spisu nadriadenému súdu Krajský súd v Žiline uznesením č.k.
8NcC/402/2013-31 zo dňa 31.05.2013 rozhodol, že sudca Okresného súdu Liptovský Mikuláš Mgr. Juraj
LukáčniejevylúčenýzprejednávaniaarozhodovaniavecivedenejnaOkresnomsúdeLiptovskýMikulášpo sp.zn. 10C/221/2012. Od vydania tohto rozhodnutia, v ktorom nadriadený súd podrobne uviedol
dôvody, pre ktoré aktuálneho zákonného sudcu možno považovať za nestranného zo subjektívneho
aj objektívneho hľadiska, nedošlo ku žiadnym novým skutočnostiam majúcim vplyv na nestrannosť

zákonného sudcu, preto je argumentácia odvolateľa o konaní vylúčeného sudcu bezpredmetná. Nad
rámec uvedeného odvolací súd dopĺňa, že aktuálna aplikačná prax Najvyššieho súdu Slovenskej
republikyprizohľadnenítaksubjektívneho,akoajobjektívnehohľadiska(teóriazdania)savprevažujúcej
miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný,
profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom

konania je nesprávny úradný postup, na ktorom sudca vykonával aj svoju funkciu, nezakladá pomer
sudcu k veci, teda dôvod pre jeho vylúčenie.
Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd“ a „sudcovia“ a z hľadiska zásad spravodlivého procesu
citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť
názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone
rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha

subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči súdu.
Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len samá táto skutočnosť nemôže
byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak a priori stáli vo svetle
spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom
zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká

osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je
pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa
svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov,
len na základe skutočnosti zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.).
Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vnímať aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci, celého

súdneho systému, aj konkrétneho súdu na ktorom sudca pôsobí. Iba takéto chápanie nezávislosti je
predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 1Nc 86/2011 zo dňa 24.11.2011). Sudca je povinný v každej súdenej veci zachovávať vecný a
profesionálny prístup, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je
nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu (keď v prejednávanej veci

zákonný sudca nekonal a nerozhodoval v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému
postupu), nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonného sudcu Mgr.
Juraja Lukáča z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

Odvolací súd nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka byť

oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu
kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými
zásadami/ustanoveniami procesného predpisu. Predovšetkým účastník konania realizuje svoje
procesné práva v rámci súdneho pojednávania, na ktoré bol žalobca riadne a včas predvolaný, pričom
o možnosť ich uplatnenia sa obral sám svojím postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom

pojednávaní. Termín pojednávania (20.03.2014) prvostupňový súd vytýčil dňa
06.03.2014 a žalobcovi a jeho právnemu zástupcovi bolo toto predvolanie doručené dňa 10.03.2014 (č.l.
120 spisu). Až dňa 14.03.2014 o 06:48 hod. (v piatok) bol konajúcemu súdu doručený návrh žalobcu (e-
mail) na „zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho posúdenia porušenia zásady nestranného súdu
a sudcu“, ktoré súd zaevidoval v deň pojednávania, pričom okresný súd sa s návrhom na odročenie

vysporiadal zákonom predpísaným spôsobom, keď na pojednávaní uznesením návrh žalobcu na
prerušeniekonaniazamietolažiadostiprávnehozástupcužalobcuoodročeniepojednávanianevyhovel.
Správnym je aj samotné vecné vyhodnotenie uplatneného dôvodu odročenia ako nie dôležitého (§
119 ods. 1 O.s.p.), ako to korešponduje s vyššie uvedeným záverom o neopodstatnenosti tvrdení
žalobcu o konaní „vylúčeného“ sudcu. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. umožňuje

súdu konať v dôvodných prípadoch v neprítomnosti účastníkov konania. Dôvodom žiadosti žalobcu o
odročenie pojednávania bola námietka zaujatosti sudkyne, ktorá vec prejednáva, z dôvodu absencie
jej nestrannosti. Ak sudkyňa takémuto návrhu na odročenie pojednávania nevyhovela a vec následne
prejednala a rozhodla v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu žalobcu, postupoval v plnom
súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p., keďže o jej nevylúčení z prejenávania a rozhodovania veci z tých

istých dôvodov už bolo právoplatne rozhodnuté nadriadeným súdom. Účasť na pojednávaní súdu je
právom, ktoré v prejednávanej veci žalobcom a jeho právnym zástupcom (a ani žalovanou) nebolo
využité. Súčasne v tejto veci neexistoval (iný) dôležitý dôvod na odročenie pojednávania. Inými slovami,
v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom, nemôžedôjsť k odňatiu práva účastníka konať pred súdom (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo
116/93) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania. Ustanovenie § 101
ods. 2 (v spojení s § 119 O.s.p.) umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie pojednávania a

nadväzne konať v dôvodných prípadoch v neprítomnosti účastníkov konania. Iné chápanie predmetného
ustanovenia by viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní, ktorých (tvrdená)
existencia je v konečnom dôsledku základom samotného nároku uplatňovaného žalobcom v žalobe.
Písomné vyjadrenie žalovanej zo dňa 25.07.2013 bolo súdu doručené 30.07.2013 a okresný súd ho
odoslal právnemu zástupcovi žalobcu dňa 06.03.2014, ktorému bolo doručené dňa 10.03.2014 (č.l. 120

spisu). Žalobca mal teda možnosť i dostatočný časový priestor vyjadriť sa k obrane žalovanej uvedenej
v jej vyjadrení k žalobe. Z obsahu spisu je tiež zrejmé, že žalovaný sa k žalobe vyjadril, a preto postup
súdu v zmysle § 153b O.s.p je vylúčený.

Rovnako nedôvodnou bola aj námietka odvolateľa, kde súd rozhodol vo veci samej bez nariadenia
pojednávania. Sám odvolateľ svojim procesným návrhom zo dňa 15.03.2014 navrhol zrušenie

nariadeného pojednávania, na ktoré bol riadne a včas súdom predvolaný.

Taktiež nedôvodnou je aj námietka žalobcu o tom, že konečné meritórne rozhodnutie vo veci súdu
vylúčeným sudcom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súdu v rovnakom rozhodnutí
rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., proti

ktorému legálne pripustil odvolanie. Z obsahu napadnutého rozhodnutia je nepochybné, že okresný súd
o prerušení konania rozhodol samostatným uznesením na pojednávaní, hoci už predtým právoplatne
rozhodol o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania z rovnakých procesných dôvodov. Postup
súdu pri zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania bol správny a to z dôvodov
uvedených vyššie. Zákon nevylučuje, aby súd pojal z rozsudku procesné rozhodnutie o prerušení

konania.

Zároveň odvolací súd poznamenáva, že prvostupňový súd v predvolaniach na
pojednávania určené na deň 28.08.2013 a 20.03.2014 doručil žalobcovi aj poučenie v súlade s ust. §
120 ods. 4 O.s.p., a preto tvrdenie odvolateľa o opaku sa nezakladá na pravde (č.l. 44 a čl. 109 spisu).

Predmetné poučenie prevzal právny zástupca žalobcu v dňoch 15.07.2013 a 17.04.2014.

Odvolací súd zároveň poznamenáva, že zo zápisnice v súdnom pojednávaní je mimo rámca
akýchkoľvek pochybností zjavné, že dokazovanie bolo vykonané oboznámením listinnými dôkazmi
nachádzajúcimisavspiseapodstatnýmobsahomexekučnéhospisuOkresnéhosúduLiptovskýMikuláš

sp. zn. 10Er/1027/2010 - ktorý dôkaz výslovne (na str. 2 spisu) požadoval samotný žalobca. Inú
skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (č. l. 151-159 spisu).

Odvolacie námietky žalobcu sa nedotýkajú hmotno-právnych dôvodov, pre ktoré okresný súd žalobu
zamietol.

Hmotno-právnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku žalobcu bolo nepreukázanie naplnenia
atribútov zodpovednostného vzťahu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom exekučného
súdu. Žalobca v danom prípade odôvodňoval nesprávny úradný postup exekučného súdu nedodržaním
zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia pre súdneho exekútora na vykonanie

exekúcie.Okresnýsúdvykonanýmdokazovanímdospelkzáveru,ževsúdenejvecinedošlokprieťahom
s poukazom na skutkový stav popísaný vyššie. Súd potom nemal za preukázaný nesprávny úradný
postup ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Nárok žalobcu považoval súd za účelovo vykonštruovaný a aj v rozpore s dobrými
mravmi. Akékoľvek ďalšie dokazovanie vo veci by bolo preto nadbytočné.

Na základe konštatovaného odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal v prejednávanej
veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim
kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv a nadväzne
zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu účastníkov konania, ako aj meritum veci. Po

vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne
rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O. s. p. aj správne a
presvedčivo odôvodnil.Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia
vo veci samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods.
1 O.s.p. Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, a preto je povinný nahradiť žalovanej trovy, ktoré
jej v súvislosti s týmto konaním vznikli. Keďže si žalovaná náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila
(§ 151 ods. 1 O.s.p.) a z obsahu spisu jej vznik trov aktuálneho odvolacieho konania ani nevyplýva,
odvolací súd jej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.