Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 29, 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/373/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812219327
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Natália Čekanová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3812219327.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Natálie Čekanovej a členov
senátu JUDr. Dariny Legerskej a Mgr. Ivany Šlesarovej v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o.
so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO 35807598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o.
so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO 36864421, proti žalovanému Slovenská republika,
za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom Župné námestie 13, 813 11
Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Prievidza č. k. 16C/224/2012-73 zo dňa 25. júla 2013, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania, zamietol
žalobu, ktorou sa žalobca domáhal náhrady majetkovej škody vo výške 125 eur a nemajetkovej ujmy
vo výške 562,42 eur a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Žalobca uviedol, že majetková
škoda a nemajetková ujma vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Prievidza v konaní
vedenom pod sp. zn. 9Er/2508/2011 spočívajúcom v tom, že o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie rozhodol súd po uplynutí zákonom stanovenej lehoty. Súd prvého stupňa v zmysle
§ 115 ods. 1 O.s.p. nariadil na prejednanie veci samej pojednávanie na deň 25.7.2013, na ktorom podľa
§ 101 ods. 2 O.s.p. vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu žalobcu.
Poukázal na to, že pred vykonaním prvého pojednávania vo veci samej žalobca doručil súdu návrh
na zrušenie pojednávania spolu s návrhom na prerušenie konania z dôvodu, že podal na Ústavný súd
Slovenskej republiky sťažnosť voči rozhodnutiu Krajského súdu v Trenčíne, ktorým bolo rozhodnuté o
tom, že sudcovia Okresného súdu Prievidza nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci. O
tomto návrhu na prerušenie konania rozhodol súd prvého stupňa na pojednávaní dňa 25.07.2013 tak,
že návrh zamietol. Súd prvého stupňa konštatoval, že povinnosť súdu prerušiť konanie podľa § 109
ods. 1 písm. b/ O.s.p. vzniká len vtedy, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú súd nie je oprávnený
riešiť. Možnosť súdu prerušiť konanie podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. vzniká len vtedy, ak prebieha
konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. Takouto otázkou môže
byť len rozhodnutie o takej skutočnosti, ktorá je objektívne spôsobilá mať vplyv na rozhodnutie vo veci
samej. O nevylúčení zákonnej sudkyne rozhodol odvolací súd a zákonná sudkyňa je týmto rozhodnutím
viazaná. Z dokazovania vykonaného listinnými dôkazmi mal súd prvého stupňa preukázané, že dňa
03.08.2011 podal súdny exekútor na Okresný súd Prievidza žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie v prospech žalobcu ako oprávneného proti povinnému Róbertovi Kriškovi. Okresný súd
Prievidza následne výzvou z 12.9.2011 vyzýval oprávneného predložiť zmluvu o úvere so všetkými
prílohami, a túto výzvu opakoval dňa 14.11.2011. Súd uznesením z 31.12.2011 sp. zn. 9Er/2508/2011-

15 zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celosti, uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňa 23.11.2012 v spojitosti s uznesením Krajského súdu v Trenčíne č.k. 19CoE 89/2012.
V čase rozhodovania súdu prvého stupňa bol spis predložený NS SR v dôsledku podaného dovolania
oprávneným. Z úradnej činnosti súdu bolo zistené, že v predmetnom exekučnom konaní oprávnený
nepodal sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní, ktoré boli spôsobené nevydaním poverenia v zákonnej
lehote. Ďalej z úradnej činnosti bolo zistené, že v navrhovateľom uvádzaných exekučných konaniach
Ex 41/2007, Ex 7446/2011 a Ex 11017/2008 nebola predložená príloha - potvrdenie MS SR o prijatí
žiadosti o predbežné prerokovanie nároku. Za aplikácie § 3 ods. 1 písm. d/, § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1., §
9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci v znení účinnom v čase tvrdeného nesprávneho úradného postupu súdu, § 44 ods.
2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.5.2010, od 1.6.2010 do 31.5.2011 a od 1.6.2011, dospel
súd prvého stupňa k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Konštatoval, že podaný návrh mal v zmysle §
79 ods. 1 O.s.p. všetky náležitosti návrhu na začatie konania, pričom neoznačenie spisových značiek
exekučných konaných, v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného
súdu, nie je takou vadou návrhu, ktorá by bránila súdu vo veci ďalej konať. Nárok žalobcu považoval za
predbežne prerokovaný v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. . Podľa právnej úpravy platnej v
čase žalobcom tvrdeného nesprávneho úradného postupu súdu a vzniku škody sa za nesprávny úradný
postup považuje porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie
v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné
prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a
právnických osôb. Právo na náhradu škody pritom má len ten, komu bola takým postupom spôsobená
škoda. Vo všeobecnosti v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. musia byť pre naplnenie zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci splnené všeobecné
podmienky, a to nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, vznik škody, príčinná súvislosť
medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Žalobca
nepreukázal splnenie ani jedného zo zákonných predpokladov zodpovednostného právneho vzťahu. V
predmetnej veci vidí žalobca nesprávny úradný postup Okresného súdu Prievidza v tom, že rozhodol
o žiadosti o udelenie poverenia po zákonnej lehote, hoci konanie začalo 15.10.2009 a súd rozhodol dňa
16.8.2010, a to zamietnutím žiadosti o udelenie poverenia. Súd prvého stupňa dôvodil, že žalobca sa
mal možnosť domáhať nápravy postupu exekučného súdu podaním žiadosti o urýchlené rozhodnutie
vo veci priamo v exekučnom konaní, ďalej sa mohol domáhať svojho práva na súdnu ochranu, práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov využitím inštitútu ústavnej sťažnosti v súlade s § 127
ods. 1 Ústavy SR. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov, je kompetentný preskúmať len ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou
ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu
najmä z pohľadu troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Súdne a
tým i exekučné konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhradu škody podľa zákona č.
514/2003 Z.z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda súdu na podklade
sťažnosti na prieťahy. V tejto súvislosti súd prvého stupňa konštatoval, že i keď teda súd v exekučnom
konaní urobí úkon po zákonom stanovenej lehote, nemožno bez zohľadnenia ďalších okolností veci
konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu. I keď by takýto nesprávny úradný postup
súdu bol daný, žalobca nepreukázal vznik škody alebo nemajetkovej ujmy priamo vyvolanej týmto
nesprávnym úradným postupom. V prvom rade preto súd prvého stupňa skúmal, či žalobca podal v
predmetnom exekučnom konaní sťažnosť predsedovi súdu na prieťahy v konaní v snahe docieliť
urýchlené rozhodnutie vo veci a zistil, že v exekučnom konaní 9Er/2508/2011 takáto sťažnosť podaná
nebola. Rovnako nemal súd preukázané, že by uplatnil svoje právo podaním sťažnosti Ústavnému súdu
SR pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, práva vlastniť majetok a práva na
ochranu majetku a podobne. Je teda zrejmé, že žalobca neurobil žiadne úkony, ktoré by viedli k
snahe docieliť urýchlené konanie vo veci. V predmetnom exekučnom konaní pritom oprávnený
predložil exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, ktorý nemohol byť spôsobilým exekučným titulom,
preto nemohol vzniknúť nesprávny úradný postup, v príčinnej súvislosti s ktorým by žalobcovi mohla
vzniknúť škoda alebo nemajetková ujma. Pokiaľ tvrdí, že v období nečinnosti súdu mu vznikla škoda
ako náklady na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov, na udržanie
a správu informačného systém u, administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom,
ďalej na administratívne spracovanie textov urgencií súdu, na publikačné výdaje spojené s urgenciami na
poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania, toto svoje tvrdenie
ničím nepreukázal. Vzhľadom na zákonné znenia ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v týchto

obdobiach poukázal súd prvého stupňa na to, že s účinnosťou od 1.6.2010 bola vypustená zákonná 15-
dňová lehota na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi pokiaľ ide o exekučné tituly podľa § 41 ods. 2
písm. c/ a d/ Exekučného poriadku. Podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku v znení platnom
do 31.5.2011 boli exekučným titulom i vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených. Podľa dôvodovej správy k novele Exekučného poriadku vykonanej zákonom č. 144/2010
Z.z. účelom vypustenia zákonnej lehoty bola skutočnosť, že lehota bola výraznou prekážkou na to, aby
súdy mohli objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie pokiaľ išlo o notárske zápisnice a rozhodcovské
rozsudky, zvlášť keď išlo o vymoženie plnenia zo spotrebiteľskej zmluvy. Uvedená novela neobsahovala
žiadne prechodné ustanovenia. Keďže išlo o novelu procesných ustanovení Exekučného poriadku,
táto sa vzťahuje na všetky exekučné konania, v ktorých nebolo rozhodnuté o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonania exekúcie. Následne novelou vykonanou zákonom č. 102/2011 Z.z. s účinnosťou
od 1.6.2011 bol § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku doplnený exekučný titul o rozhodcovský
rozsudok. Opätovne išlo o procesnú novelu, ktorá sa vzťahovala na všetky konania, v ktorých súd k
1.6.2011 nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa názoru súdu prvého
stupňa po 1.6.2011 neexistovala v exekučnom konaní žiadna zákonná lehota na udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie pokiaľ išlo o rozhodcovské rozsudky. Súd prvého stupňa zastal tiež názor, že
i pred 1.6.2011 sa súdnou praxou považovali rozhodcovské rozsudky za exekučné tituly podľa § 41
ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, zodpovedala tomu aj argumentácia odvolacích súdov a dôvodové
správy k uvedeným zákonom. V tomto smere považoval súd prvého stupňa argumentáciu žalobcu,
že rozhodcovské rozsudky do 1.6.2011 nebolo možné považovať za exekučné tituly a teda sa na ne
nevzťahovalo vyňatie lehoty na vydanie poverenia, za účelovú. Žalobca v exekučných konaniach nikdy
nespochybňoval začlenenie rozhodcovského rozsudku podľa citovaného ustanovenia. Podľa názoru
súdu prvého stupňa vychádzajúc z výslovného znenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v ktoromkoľvek
znení, prípadná 15-dňová lehota sa vždy vzťahovala len na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v prípade, ak súd nezistil rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na
vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Následne sa osobitne upravuje situácia, keď súd
zistí takýto rozpor a je povinný nie udeliť poverenie, ale rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Súd prvého stupňa zdôraznil, že keby bol zámer zákonodarcu
vsunúť pod zákonnú 15-dňovú lehotu obe procesné situácie, nebola by osobitne upravená situácia
pri zistení rozporu so zákonom. Pri skúmaní exekučného titulu ide o zložitý proces posudzovania
zákonnosti priznaného plnenia, a to i v rozhodcovskom rozsudku. Súd prvého stupňa považoval za
nepravdivé tvrdenie žalobcu, že nečinnosť Okresného súdu Prievidza v exekučnom konaní, v ktorom súd
zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po zákonnej 15-dňovej lehote predstavuje
nesprávny úradný postup. Súd prvého stupňa konštatoval, že žalobca nepreukázal splnenie ani jedného
zo základných predpokladov zodpovednostného právneho vzťahu.
Pokiaľ medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia a zamietnutím žiadosti o udelenie poverenia v
niektorých konaniach ubehla aj dlhšia doba, súd ju hodnotí ako primeranú a zodpovedajúcu zložitosti
posúdenia exekučného titulu. Vo všeobecnosti súd udáva, že NS SR sa otázkou majetkovej ujmy, ktorá
mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu v exekučnom konaní zaoberal napríklad
vo veci 3Cdo 134/2003, rozsudok z 27.11.2003. Okrem iného NS SR konštatoval, že charakter
majetkovej ujmy má aj zníženie hodnoty pohľadávky veriteľa, ktoré nastalo v časovej a vecnej súvislosti
so zmarením možnosti uspokojenia jeho pohľadávky v konaní o výkon rozhodnutia /v danej veci
predajom dlžníkovej nehnuteľnosti/, ak k zmareniu predaja a poklesu hodnoty jeho pohľadávky došlo v
dôsledku nesprávneho úradného postupu. V dôvodoch rozhodnutia NS SR uvádza, že reálna hodnota
pohľadávky, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným súdnym rozhodnutím, nezávisí len od samotnej
sumy, ale od celého súboru okolností vplývajúcich na možnosť uspokojiť vymáhanú pohľadávku, v
neposlednom rade od solventnosti dlžníka a možnosti uspokojenia pohľadávky z jeho majetku. Inú
hodnotu má súdom priznané plnenie, ktoré veriteľ môže vymôcť bez problémov od bonitného dlžníka
a inú hodnotu, ak dlžník má nepatrný alebo žiadny majetok. V zmysle týchto tvrdení aj podľa
názoru súdu v predmetných veciach vznik majetkovej ujmy prichádza do úvahy len vtedy, ak by
oprávnený o zodpovedajúcu peňažnú čiastku neprišiel pri zachovaní predpísaného úradného postupu.
Výšku majetkovej ujmy nemožno v žiadnom prípade stotožňovať s výškou pohľadávky, pre ktorú
bol výkon rozhodnutia nariadený. Majetkovú ujmu spravidla nezakladá samotný nesprávny úradný
postup, lebo škoda a zodpovednosť štátu za ňu je daná až vtedy, ak sa právo veriteľa proti dlžníkovi
stalo nevymožiteľným v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom a je pritom vylúčené,
že by ho bolo možné uspokojiť inak. V predmetnom exekučnom konaní k zamietnutiu žiadosti o
udelenie poverenia došlo výlučne z dôvodov na strane oprávneného. Skutočnosť, že oprávnený si dal
„prisúdiť“ plnenia zo zmlúv o úvere rozhodcovskému súdu na základe neplatnej uzavretej rozhodcovskej

doložky , túto skutočnosť nemôže teraz navrhovateľ využiť vo svoj prospech a tvrdiť, že keby súd
zamietol jeho žiadosť o udelenie poverenia ihneď v 15-dňovej lehote, mohol uskutočniť kroky a
nahradiť exekučný titul. Bol to práve dôsledný postup exekučného súdu, ktorý vo veľkom množstve
exekučných konaní zamedzil vymoženiu pohľadávky oprávneného na základe takéhoto exekučného
titulu, pričom k vymoženiu takejto pohľadávky nikdy nemohlo dôjsť. Právo veriteľa sa preto nestalo
nevymožiteľným v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom súdu, ale v príčinnej súvislosti
s tým, že oprávnený v rozpore s viacerými zákonnými ustanoveniami navrhoval vykonať exekúciu na
podklade nespôsobilých exekučných titulov, a to napriek tomu, že by mal právo poznať, keďže vo
všetkých konaniach bol právne zastúpený advokátskou kanceláriou. V zmysle § 45 ods. 1,2 č. 244/2002
Z.z. bolo povinnosťou exekučného súdu z úradnej moci bez povinnosti vykonávať dokazovanie s
účastníkmi konania preskúmať exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, pričom v exekučnom konaní
už nemôže ísť o dokazovanie vo veci samej, ale len preskúmanie prisúdeného plnenia. Oprávnenie
a zároveň povinnosť exekučného súdu skúmať exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu pred
udelením poverenia vyplýva nielen z horecitovaných zákonných ustanovení, ale i z takmer jednotnej a
dlhodobej súdnej praxe, podporovanej i rozsudkami Súdneho dvora Európskej únie, a to najmä vo veci
Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira /C-40/08/, ktorý rozhodol pri riešení
prejudiciálnej otázky v súvislosti so spotrebiteľskými zmluvami o otázke právomoci vnútroštátneho
súdu v tom zmysle, že súd môže ex offo preskúmať nekalú povahu rozhodcovskej doložky v prípade
právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa v takom rozsahu, v akom mu
to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej
povahy. V takomto prípade prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa
daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou
viazaný. NS SR pripustil možnosť exekučného súdu skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského
rozsudku z hľadísk uvedených v § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a následne
exekúciu zastaviť ďalej aj v uznesení sp. zn. 5Cdo 291/2010 z 29.3. 2011. I z rozhodovacej činnosti
ÚS SR - uznesenie IV.ÚS 60/2011 zo dňa 3.3. 2011, v ktorom Ústavný súd SR odmietol sťažnosť
práve žalobcu v súvislosti postupom OS Prievidza vo veci 16Er/2085/2009, v ktorom bola žiadosť o
udelenie poverenia zamietnutá, keď uviedol, že pokiaľ je podmienka existencie vnútroštátneho práva
prikazujúceho za určitých okolností prieskum materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci
rozhodovania o návrhu na výkon rozhodcovského rozsudku splnená /§ § 45 zákona o rozhodcovskom
konaní/, potom postup všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského
právneho poriadku, je legitímny.

V zmysle uvedeného sú potom tvrdenia žalobcu o nesprávnom úradnom postupe súdu v uvedenej
exekučne veci nie sú opodstatnené a nemohla mu za žiadnych okolností vzniknúť tvrdená materiálna
škoda, resp. nemateriálna ujma. Pokiaľ exekučný súd dôsledne a precízne posudzoval rozhodcovský
rozsudok a v rámci neho zákonnosť prisúdeného plnenia, bol tento jeho postup tak ako súd vysvetlil
vyššie legitímny. Okrem toho je potrebné zdôrazniť, že exekučné súdy oprávnenému zamietali žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe predkladaných rozhodcovských rozsudkov už
od roku 2009, preto nemohol odôvodnene očakávať aj v nasledujúcich rokoch, že súd bude na
základe obdobných exekučných titulov exekúciu pripúšťať a vydávať poverenia na vykonanie exekúcie.
Oprávnený pritom neustále predkladal tieto exekučné tituly na vykonanie exekúcie napriek už dlhšiu
dobu ustálenej súdnej praxi.

Vo veci vedenej pod sp. zn. 9Er/2508/2011, Ex 8257/2011, povinný Róbert Kriška, žalobca tvrdí, že
súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia dňa 16.8.2010, hoci konanie začalo 15.10.2009, a to
rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, pričom bezdôvodná nečinnosť súdu trvala viac
ako 305 dní. Tieto skutkové tvrdenia nie sú pravdivé. Dátum začatia exekučného konania je z pohľadu
rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bezvýznamný. Zo spisu OS
Prievidza 9Er 2508/2011 súd prvého stupňa zistil, že žiadosť o udelenie poverenia bola súdu doručená
3.8.2011, súd uznesením z 30.12.2011 zamietol žiadosť o udelenie poverenia z dôvodu neplatnosti
rozhodcovskej doložky, na základe ktorej rozhodcovský súd priznal plnenie v rozhodcovskom rozsudku,
keď svoje podrobné skutkové a právne zistenia uviedol na viacstranovom rozhodnutí, odôvodnenie
riadne logicky zdôvodnil a podporil vnútroštátnou úpravou, judikatúrou Súdneho dvora EÚ, pričom
oprávnený podal proti uzneseniu súdu odvolanie a odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil. Nie je
teda pravdou, že súd bol bezdôvodne nečinný, pretože o žiadosti o udelenie poverenia rozhodol po
tom, čo musel dvakrát vyzývať oprávneného na predloženie kompletnej zmluvy o úvere so všetkými
prílohami približne do piatich mesiacov od doručenia tejto žiadosti. Tak ako súd vysvetlil vyššie

zákonná lehota na rozhodnutie o zamietnutie žiadosti v prípade keď zistil nesúlad exekučného titulu
so zákonom neplynula, pričom súd rozhodnutie vzhľadom na potrebu posudzovať povahu prisúdeného
plnenia v rozhodcovskom rozsudku, platnosť rozhodcovskej doložky, uvedené vyhodnotiť aj z pohľadu
ochrany spotrebiteľa považuje za primeranú so záverom, že súd postupoval aj vzhľadom na veľké
množstvo exekučných konaní vyvolaných žalobcom s osobitnou rýchlosťou. Okrem toho, že súd nezistil
v namietanom exekučnom konaní žiadny nesprávny úradný postup, žalobca vôbec ani nepreukázal
existenciu akejkoľvek škody, ktorá by bola v príčinnej súvislosti s tvrdeným postupom. Exekučné konanie
ukončené nie je v dôsledku podania mimoriadneho opravného prostriedku oprávneným. Majetková
škoda vyčíslená žalobcom v žiadnom prípade nevznikla v dôsledku neskoršieho rozhodnutia súdu.
Žalobca teda nepreukázal, že by prípadným oneskoreným rozhodnutím súdu mu súd spôsobil škodu z
titulu vecných výdavkov a nákladov na správu pohľadávky, výdavkov na urgencie, publikačné výdaje,
poštovné a podobne, pretože z exekučného spisu vôbec nevyplýva, že by oprávnený smerom k súdu
do rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia vôbec konal, v spise sa nenachádza žiadna
urgencia, žiadosť o informáciu o stave konania podobne, alebo že by žalobca v predmetnej veci podal
sťažnosť na prieťahy v konaní. Jeho tvrdenia o tom, že podával žiadosti o informácie o stave konania
sú nepravdivé. Z týchto dôvodov súd dospel k záveru, že v postupe súdu vzhľadom na predkladaný
exekučný titul v exekučnom konaní, zavinení zastavenia exekučného konania na strane žalobcu, v
rozhodnutí súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia do piatych mesiacov od doručenia tejto
žiadosti, s prihliadnutím na to, že súd musel dvakrát vyzývať oprávneného na predloženie žiadaných
listín, ďalej v situácii keď zákon lehotu na zamietnutie žiadosti v tejto dobe pre rozhodcovské
rozsudky neupravoval, nemožno vidieť nesprávny úradný postup pre účely citovaného zákona. Žalobca
nakoniec nepreukázal existenciu škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu v príčinnej súvislosti so skorším
rozhodnutím o zamietnutí žiadosti vznikla. Z uvedených dôvodov považoval súd návrh za nedôvodný,
a preto ho zamietol. Rozhodnutie o trovách odôvodnil súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a
úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že žalovanému žiadne trovy konania
nevznikli.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca tak voči výroku, ktorým
bol návrh na prerušenie konania zamietnutý ako aj voči zamietnutiu návrhu vo veci samej. Dôvodil,
že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., keď účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
f/ O.s.p.), rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
g/ O.s.p.), súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie
právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods.
1 písm. h/ O.s.p.), pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový
stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a)
a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že
súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O.s.p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti.
Žalobca riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu
listiny spájané s označenými dôvodmi. Ak tak súd prvého stupňa spravil, odňal tým žalobcovi jeho
právo na konanie pred súdom. Sudcu, ktorý vydal napadnutý rozsudok nepovažoval za nestranného.
Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je základným predpokladom na naplnenie podmienok
spravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09). Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným
súdom podľa čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, je v občianskom
súdnom konaní zabezpečené vylúčením sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre jeho
zaujatosť (§ 12 - 16 O.s.p., I. ÚS 27/98). Nedostatok nestrannosti sudcu je súčasťou pojmu „zákonný
sudca“ (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, III. ÚS 16/2000). Neobstojí názor krajského
súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu
Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva. Žalobca podal ústavnú sťažnosť pre
porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského
súdu. Za týchto okolnosti nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom
vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré
nepripúšťajú odklad. Za danej procesnej situácie ústne pojednávanie nebolo neodkladným úkonom.
Konečné rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy
aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému pripustil odvolanie a toto odvolanie žalobcu podáva.
V čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na

prerušenie konania. Správanie súdu prvého stupňa, kedy predbehol vydaním konečného rozhodnutia
účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti
sudcu, zakladá porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu a marí jeho možnosť konať pred súdom.
Žalobca taktiež poukázal na to, že nemal možnosť vyjadriť sa k tým tvrdeniam žalovaného, z ktorých
súd vychádzal v rozhodnutí a nemal možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a na ktorých
založil toto rozhodnutie. Tým došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva žalobcu na
súdnu ochranu ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Koncepcia spravodlivého súdneho
konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v ktorom musia mať strany možnosť nielen predložiť
dôkazy nevyhnutné pre úspešnosť žaloby, ale aj možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými
dôkazmi alebo stanoviskami, k týmto sa vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Žalobca ako
strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a
sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Poukázal na to, že v danej veci
nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, jeho právo na kontradiktórny súdny proces tým
bolo porušené. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie, ktorého rozsah a obsah si určil sám a vykonal
dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či
šlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené
v exekučnom spise, pretože vec sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu. Dôvodil, že
pokiaľ žalovaný nereagoval na výzvu súdu prvého stupňa, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobe v
zmysle § 114 ods. 3 O.s.p., mal rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p. Žalobca súdu
prvého stupňa vytýkal, že úplne ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá mu vznikla s
titulu udržiavania a správy informačného systému a titulom uplatnených výdavkov. V tejto časti považoval
žalobca rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, za prejav svojvôle a arbitrárnosti.
Súd prvého stupňa napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ je v tomto konaní jedinečný, svoje
negatívne rozhodnutie odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi a vetami ako v iných svojich rozhodnutiach,
v ktorých vystupuje žalobca a žalovaný, avšak v ktorých bol rozdielny skutkový dej a základ. Nemožno
ústavnoprávne akceptovať, že súd vytvára odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom. Žalobcovi
nebolo z odôvodnenia napadnutého rozsudku zrejmé akou úvahou súd prvého stupňa dospel k tomu, že
majetková škoda a nemajetková ujma nevznikla. Žalobca hodlal v konaní prostredníctvom vykonaného
pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku,
ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd prvého stupňa však dokazovanie skrátil len na dôkazy vykonávané
ex offo, žalobcu nepoučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie
vo veci samej tak, aby mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Podľa žalobcu súd prvého
stupňa vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ako aj jeho práva na
prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Napadnuté rozhodnutie
považoval žalobca za vnútorne rozporné, nakoľko súd prvého stupňa nekonštatoval zistené porušenie
práva a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. S
poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žalobca navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.
Žalovaný sa k doručenému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.
V priebehu odvolacieho konania žalobca oznámil, že predložil súdu prvého stupňa do bližšie
nešpecifikovaného súdneho spisu (v písomnom oznámení zo dňa 13.6.2014 uvádza „do oddelenia 15C“)
originál znaleckého posudku č. 1/2014 zo dňa 17.1.2014 vypracovaný Znaleckým ústavom Ekonomickej
univerzity v Bratislave, ktorým preukazuje výšku vzniknutej škody v príčinnej súvislosti s neprávnym
úradným postupom súdu s tým, že z dôvodu hospodárnosti tento znalecký posudok nezakladá do
každého súdneho spisu (finančná náročnosť, technické a personálne zaťaženie) a na tento odkazuje
ako na skutočnosť známu súdu z jeho činnosti.
Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou, včas v zákonnej lehote na podanie odvolania,
že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 42 ods.3 O.s.p. aj náležitosti podľa § 205 ods.1
O.s.p. s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal odvolací súd preskúmanie zákonnosti
napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania. Dôvodmi odvolania vymedzenými
žalobcom a ich rozsahom je odvolací súd viazaný podľa § 212 ods.1 O.s.p.
Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v rozsahu žalobcom podaného odvolania, bez
nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a vo veci verejne vyhlásil rozsudok podľa
§ 211 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p., keď dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je
dôvodné a napadnutý rozsudok je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdiť.

Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie dostatočným
spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi účastníkov konania, dôkazy vyhodnotil v súlade
so zásadami uvedenými v § 132 O.s.p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny
záver, keď s poukazom na ním citované ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku a zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní žalobu zamietol a žalovanému ako úspešnému účastníkovi
konania náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie a bránenie práva podľa §
142 ods. 1 O.s.p. nepriznal z dôvodu, že tieto nešpecifikoval a neuplatnil. Svoje rozhodnutie súd prvého
stupňa podrobne a presvedčivo odôvodnil v súlade s požiadavkami § 157 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd sa v
celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov,
na ktoré v podrobnostiach odkazuje.
Obligatórne (§ 212 ods. 3 O.s.p.) sa odvolací súd zaoberal, či v konaní pred súdom prvého stupňa
nedošlo postupom súdu k procesným vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. a/ - g/ O.s.p. a tzv. iným
vadám konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolacie dôvody posudzoval
odvolací súd podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Žalobcom namietané vady konania vymedzené
v § 221 ods. 1 písm. f/ a g/ O.s.p. sú vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho
konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej
republiky okrem zákonov aj články 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd. Preto odvolací súd posudzoval či postupom súdu prvého
stupňa nebola účastníkom odňatá možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s
§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) a vo veci rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení
s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.).
V ustanovení § 14 O.s.p. sú upravené podmienky, ktorých splnenie má za následok, že sudca je
vylúčený z prejednania a rozhodovania veci. Predmetný dôvod odvolania sa však výslovne obmedzuje
len na rozhodovanie vylúčeného sudcu. Námietka žalobcu, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého
stupňa vydal vylúčený sudca, predstavuje odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení
s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p. Jej dôvodnosť posudzuje odvolací súd vždy, bez toho, aby bol pritom
viazaný tým, či prípadne otázku zaujatosti sudcu posúdil ešte pred vydaním napadnutého rozhodnutia
nadriadený súd (§ 16 O.s.p.). Z obsahu spisu vyplýva, že prejednávaná vec bola pôvodne pridelená
na prejednanie a rozhodnutie sudkyni Okresného súdu Prievidza JUDr. Jarmile Schromovej. Krajský
súd v Trenčíne ako nadriadený súd uznesením č.k. 4NcC/651/2012-14 zo dňa 30.10.2012 rozhodol, že
sudkyňa JUDr. Jarmila Schromová je z prejednávania a rozhodovania veci vylúčená a ostatní sudcovia
tohto súdu, medzi nimi aj JUDr. Eva Kiššová z prejednania a rozhodnutia veci vylúčení nie sú. Opatrením
predsedu súdu Spr. 2/12-201 a následným náhodným výberom bola vec pridelená JUDr. Eve Kiššovej.
Odvolací súd skúmajúc dôvodnosť uplatneného odvolacieho dôvodu zo strany žalobcu dospel k záveru,
že na strane zákonnej sudkyne nie je existencia žiadnej okolnosti, ktorá by ju v zmysle § 14 a nasl. O.s.p.
vylučovala z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na pomer k veci a na pomer k účastníkom
konania. Z obsahu spisu vyplýva, že v exekučnej veci sp.zn. 9Er/2508/2011 vedenej na Okresnom súde
Prievidza nebola JUDr. Eva Kiššová zákonnou sudkyňou. Odvolací súd v konaní nezistil z hľadiska
§ 14 ods. 1 O.s.p. žiadne skutočnosti predstavujúce dôvod na vylúčenie tejto sudkyne a takýto vzťah nie
je možné odvodiť ani z údajov žalobcu. Dôvodom na pochybnosti o nezaujatosti namietanej sudkyne
nemôžu byť ani úvahy žalobcu založené na skutočnosti, že súd prvého stupňa svojim nelegálnym
konaním (nesprávnym úradným postupom) zapríčinil vznik škody na strane žalobcu, lebo táto skutočnosť
sama o sebe nevypovedá nič o vzťahu namietanej sudkyne k účastníkom a k prejednávanej veci a
nemožno z nej odvodiť, že by bola spôsobilá ovplyvniť jej nestranné rozhodnutie. Z týchto dôvodov
odvolací súd vyhodnotil uplatnenú odvolaciu námietku žalobcu ako nedôvodnú.
Odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorým bola
účastníkovi znemožnená realizácia tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva.
K pojmovým znakom tohto odňatia patrí odňatie možnosti konať pred súdom, k odňatiu možnosti konať
došlo v dôsledku postupu súdu a možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Tieto
pojmové znaky musia byť splnené súčasne. V súvislosti s týmto odvolacím dôvodom odvolací súd
preskúmal splnenie podmienok na postup súdu prvého stupňa v konaní podľa § 114 ods. 1, 2, § 120
ods. 4, § 101 ods. 2 a § 123 O.s.p.
Podľa § 114 ods. 2 O.s.p., v rámci prípravy pojednávania súd doručí návrh na začatie konania (žalobu)
odporcovi (žalovanému) spolu s rovnopisom a prílohami návrhu do vlastných rúk a poučí účastníkov
podľa § 120 ods. 4. Vyjadrenie odporcu súd bezodkladne odošle navrhovateľovi.
Procesnou povinnosť súdu je pripraviť pojednávanie tak, aby ochrana práv účastníka bola rýchla a
účinná a aby sa rozhodlo spravidla na jedinom pojednávaní. Súd musí procesné úkony vykonávať

tak, aby nedochádzalo k porušovaniu práva účastníka na verejné prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Prípravou pojednávania podľa § 114 O.s.p. treba rozumieť všetku činnosť sudcu (predsedu
senátu) od začiatku konania na súde až do začatia pojednávania vo veci. K procesným úkonom, ktoré
je súd povinný vykonať podľa § 114 ods. 2 O.s.p. patrí doručenie návrhu na začatie konania (žaloby)
spolu s prílohami odporcovi (žalovanému) do vlastných rúk na vyjadrenie s uvedením rozhodujúcich
skutočností na svoju obranu a označenie dôkazov, ktorých sa dovoláva, prípadne na predloženie
listiny, v súdom určenej lehote. Občiansky súdny poriadok lehotu na vyjadrenie neurčuje, ide o tzv.
sudcovskú lehotu, ktorú možno v odôvodnených prípadoch z vážnych dôvodov predĺžiť. V rámci prípravy
pojednávania vykoná súd poučenie všetkých účastníkov konania podľa § 120 ods. 4 O.s.p., vrátane tých,
ktorí sú zastúpení v konaní právnym zástupcom. Ide prejav koncentračnej zásady a zásady neúplnej
apelácie civilného procesu. Ak žalovaný splní povinnosť a k žalobe a k prílohám sa vyjadrí v lehote
určenej súdom, súd toto vyjadrenie bez zbytočného odkladu odošle žalobcovi.
Odvolací súd po preskúmaní postupu súdu prvého stupňa konštatuje, že postup tohto súdu zodpovedá
všetkým stanoveným procesným podmienkam prípravy pojednávania podľa § 114 ods. 2 O.s.p.
Súd prvého stupňa dňa 11.02.2013 doručil žalobu žalovanému spolu s výzvou, aby sa žalovaný k
žalobe vyjadril v lehote 10 dní. Vyjadrenie žalovaného došlo súdu prvého stupňa dňa 16.5.2013.
Na deň 25.07.2013 nariadil súd prvého stupňa v právnej veci pojednávanie. Spolu s predvolaním
na pojednávanie doručil súd prvého stupňa žalobcovi, právnemu zástupcovi žalobcu a žalovanému
poučenie účastníka konania podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a právnemu zástupcovi žalobcu odoslal vyjadrenie
žalovaného k žalobe. Právny zástupca žalobcu a žalovaný prevzali doručované písomnosti súdu dňa
21.06.2013.
Dňa 24.07.2013 o 17:27 hod. (streda) doručil právny zástupca žalobcu súdu prvého stupňa e-mailom
návrh na zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu,
keď žalobca podal podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej
republiky proti Krajskému súdu v Trenčíne ako porušovateľovi základného práva zaručeného čl. 46 ods.
1, čl. 48 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým tento rozhodol o námietke zaujatosti.
Priložil však ústavnú sťažnosť týkajúcu sa iného konania než prejednávanej veci a to konania sp.zn.
4NcC/26/2013 (OS PD konanie sp.zn.8C/237/2012). Súčasťou návrhu na zrušenie pojednávania bol
aj návrh žalobcu na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky o ústavnej sťažnosti žalobcu. Návrh na zrušenie pojednávania a návrh na prerušenie konania
mala zákonná sudkyňa k dispozícii pred začiatkom pojednávania dňa 25.07. 2013 o 10:40 hod.
Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa okrem iného namietal, že nemal možnosť
vyjadriť sa k tým tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd vychádzal v rozhodnutí a nemal možnosť
vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a na ktorých založil toto rozhodnutie, nebol oboznámený
s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť
dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na
kontradiktórne konanie, v ktorom musia mať strany možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné pre
úspešnosť žaloby, ale aj možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami,
k týmto sa vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.
Preskúmaním obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalobca mal objektívnu možnosť vyjadriť
sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom, ktoré uviedol a navrhol žalovaný v písomnom vyjadrení.
Vyjadrenie žalovaného spolu s pripojenými prílohami k vyjadreniu mal právny zástupca vo svojej faktickej
dispozícii od 21.06.2013 pred začiatkom pojednávania vo veci samej dňa 25.07.2013. V tomto smere
tvrdenie žalobcu nie je pravdivé.
Na prejednanie veci nariadil súd prvého stupňa pojednávanie podľa § 115 ods. 1 O.s.p. pri zachovaní
lehoty podľa § 115 ods. 2 O.s.p. po splnení procesných povinností podľa § 114 ods. 2 O.s.p. Súd
prvého stupňa vec prejednal a rozhodol bez účasti účastníkov konania a právneho zástupcu žalobcu
postupom podľa § 101 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 119 ods. 4 O.s.p. Na strane žalobcu absentoval
dôležitý dôvod, pre ktorý by bol súd prvého stupňa povinný pojednávanie dňa 25.07.2013 zrušiť alebo
odročiť. Z doručenky súdneho doručovateľa vyplýva, že právny zástupca žalobcu prevzal uznesenie
Krajského súdu v Trenčíne o nevylúčení zákonnej sudkyne z prejednávania a rozhodovania veci dňa
11.02.2013. Toto vykonateľné uznesenie je v ďalších štádiách konania bez zmeny okolností pre súd
prvého stupňa záväzné a súd prvého stupňa bol povinný v prejednávanej veci ďalej konať v súlade so
svojou povinnosťou podľa § 1 ods. 1 O.s.p. aj v prípade ak žalobca podal ústavnú sťažnosť.
O návrhu žalobcu na prerušenie konania rozhodol súd prvého stupňa na pojednávaní dňa 25.7.2013
tak, že tento návrh zamietol. Súd prvého stupňa prejednal a rozhodol vec bez účasti žalobcu, právneho
zástupcu žalobcu a žalovaného. Odvolací súd obligatórne preskúmal, či rozhodnutím o návrhu na

prerušenie konania a prejednaním a rozhodnutím veci samej súdom prvého stupňa bez účasti právneho
zástupcu žalobcu a žalovaného postupom podľa § 101 ods. 2 O.s.p. nebola žalobcovi a žalovanému
odňatá možnosť konať pred súdom. Odvolací súd zhodne s postupom súdu prvého stupňa, je toho
názoru, že na strane žalobcu, jeho právneho zástupcu nebola zákonná prekážka, ktorá by odôvodňovala
ich neúčasť na pojednávaní. Právny zástupca sa nedostavil na pojednávanie, na ktoré bol riadne
predvolaný, a ani nepožiadal o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Ak súd prvého
stupňa postupom podľa § 119 ods. 4 O.s.p. neinformoval právneho zástupcu o odročení pojednávania,
prípadne o jeho zrušení na základe návrhu právneho zástupcu žalobcu o zrušení pojednávania, mal
právny zástupca žalobcu vedomosť, že odročenie a zrušenie pojednávania súdom prvého stupňa
nenastane. Je právom, nie povinnosťou, účastníka konania i jeho právneho zástupcu využitie práva
na verejné prejednanie veci na pojednávaní. Súd prvého stupňa splnil voči účastníkom konania všetky
procesné podmienky na prejednanie veci bez účasti účastníkov konania, preto ak sa právny zástupca
žalobcu bez dôležitého dôvodu nariadeného pojednávania nezúčastnil, nedošlo postupom súdu prvého
stupňa k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom. Splnením poučovacej povinnosti podľa § 120
ods. 4 O.s.p. a prejednaním veci na pojednávaní umožnil súd prvého stupňa účastníkom konania
zúčastniť sa vykonania všetkých dôkazov a vyjadriť sa k týmto dôkazom aj v súlade s ich procesným
oprávnením podľa § 123 O.s.p. Zo skutočností a postupov súdu prvého stupňa v konaní vyplýva, že
právo žalobcu na kontradiktórnosť súdneho procesu nebolo porušené. Žalobcovi nebolo postupom
súdu prvého stupňa odňaté právo zúčastniť sa pojednávania, oboznámiť sa s obsahom súdneho spisu,
zúčastniť sa vykonávania dôkazov, vypočuť si jeho prednesy, prípadne návrhy, označenia a predloženia
ďalších dôkazov. Odvolaciu námietku žalobcu o odňatí možnosti konať pred súdom postupom súdu
prvého stupňa vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. Nepravdivé je aj tvrdenie právneho zástupcu
žalobcu, že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p.
Rovnako ako nedôvodnú, vyhodnotil odvolací súd aj námietku žalobcu smerujúcu proti napadnutému
rozsudku v časti, ktorou súd prvého stupňa zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania, ktorú
právny zástupca žalobcu napadol samostatným odvolaním. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu
prvého stupňa, že v prejednávanej veci neboli dňa 25.7.2013 dané zákonné podmienky na obligatórne
prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. a ani fakultatívne prerušenie konania podľa § 109
ods. 2 písm. c/ O.s.p. Otázka či je konajúca sudkyňa z prejednávania a rozhodovania veci vylúčená,
bola v danom prípade vyriešená postupom podľa § 14 a nasl. O.s.p. V rámci prípadného konania pred
Ústavným súdom Slovenskej republiky nedošlo k odkladu vykonateľného uznesenia Krajského súdu v
Trenčíne ako nadriadeného súdu č.k. 4NcC/651/2012-14 zo dňa 30.10.2013, ktorým bolo rozhodnuté,
že sudkyňa JUDr. Eva Kiššová z prejednávania a rozhodovania veci nie je vylúčená. Za týchto okolností
postup súdu prvého stupňa, ktorým rozhodol o návrhu na prerušenie konania a tiež vo veci samej, je
v súlade so zásadou hospodárnosti konania a nemôže mať za následok odňatie možnosti konať pred
súdom. Pre úplnosť považuje odvolací súd za potrebné dodať, že iná procesná situácia by bola v prípade,
ak by existovali zákonné dôvody na prerušenie konania a súd prvého stupňa by na pojednávaní rozhodol
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania a zároveň aj vo veci samej. V tom prípade by existoval dôvod
na zrušenie, prípadne zmenu rozsudku súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa návrhu na prerušenie
konania a dôvod na zrušenie rozsudku vo veci samej pre vady konania pred súdom prvého stupňa.
Odvolací súd je toho názoru, že žalobca v konaní nesplnil dôkaznú povinnosť podľa § 120 ods.
1 O.s.p. V sporových konaniach, ako je aj v danej veci, sa nesplnenie dôkaznej povinnosti prejaví v
nepriaznivom meritórnom rozhodnutí pre účastníka, ktorý svoje dôkazné bremeno neuniesol. Dôkazné
bremeno je procesný inštitút, ktorý spočíva v zodpovednosti účastníka konania za to, že v konaní
budú preukázané tie rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Povinnosť tvrdenia
a dôkazná povinnosť závisí od účastníkov konania, ktorí tým vymedzujú predmet dokazovania, teda to
čo má byť preukázané. Na preukázanie skutočností, ohľadom ktorých má účastník konania dôkazné
bremeno slúži dôkaz, dôkazný prostriedok realizovaný v procese dokazovania. Vymedzenie okruhu
skutočností, ktoré musí účastník uviesť a následne preukázať závisí od hypotézy hmotnoprávnej normy
upravujúcej sporný vzťah medzi účastníkmi. Táto norma zároveň určuje rozsah dôkaznej povinnosti a
dôkazného bremena. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci má charakter
objektívnej zodpovednosti, ktorej podmienkami sú : výkon verejnej moci príslušným orgánom verejnej
moci, vznik škody alebo nemajetkovej ujmy poškodenému a príčinná súvislosť medzi nimi. Tieto
podmienky musí preukázať poškodený, ktorý znáša dôkazné bremeno o skutočnostiach, ktoré zakladajú
objektívnu zodpovednosť štátu.
Právne vzťahy, z ktorých žalobca odvodzoval nároky uplatnené žalobou sú upravené zákonom č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (účinnosť 1. júla 2004, zmena vykonaná zákonom č. 215/2007 Z.z. s účinnosťou

od 1. septembrom 2007, zmena vykonaná zákonom č. 477/2008 Z.z. a zákonom č. 517/2008
Z.z. s účinnosťou od 1. januárom 2009, zmena vykonaná zákonom č.508/2010 Z.z. s účinnosťou od 1.
januárom 2011) v znení do 31.12.2012.
Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.
Vychádzajúc z citovaných ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. predstavuje existencia nesprávneho
úradného postupu pri výkone verejnej moci orgánom verejnej moci hypotézu právnej normy. Pokiaľ
nesprávny úradný postup existuje nastupuje dispozícia právnej normy predstavujúca zodpovednosť
štátu ako zodpovednostného subjektu za škodu, ktorá predstavuje právny následok nesprávneho
úradného postupu v podobe sankcie. Dôkazná povinnosť žalobcu spočívala v preukázaní nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Prievidza v konaní sp.zn. 9Er/2508/2011. Nesprávny úradný postup
žalobca charakterizoval ako nevydanie rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom
čase a bez zbytočných prieťahov a vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok.
Na preukázanie nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v nevydaní rozhodnutia exekučným
súdom v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov žalobca
navrhoval ako dôkaz súdny spis exekučného súdu vedeného medzi oprávneným - žalobcom a povinným
Róbertom Kiššom pre vymoženie peňažnej pohľadávky, ktorá vznikla neplnením záväzku povinného
vyplývajúce zo zmluvy o úvere č. 3461304 (EX 8257/2011). Súd prvého stupňa po zistení, že ide o
exekučného konanie vedené Okresným súdom Prievidza pod sp.zn. 9Er/2508/2010, tento spis pripojil
formou vyhotovenia fotokópií všetkých listín v spise sa nachádzajúcich.
V danom prípade bolo povinnosťou žalobcu preukázať, že nevydanie uznesenia o
zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom
v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov, je nesprávnym úradným postupom podľa právoplatného
rozhodnutia vydaného v inom konaní (sťažnosť u predsedu súdu na podklade sťažnosti na prieťahy,
disciplinárne konanie, konanie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, konanie pred Európskym
súdom pre ľudské práva). Žalobca nepreukázal, že prieťahy, o ktorých bolo v inom konaní rozhodnuté,
sú neodôvodnené, boli podstatnou a rozhodujúcou príčinou vzniku škody žalobcu v exekučnom konaní
z dôvodu, že jeho pohľadávka sa stala nevymáhateľnou a nevykonateľnou.
Odvolací súd je toho názoru, že v danej veci možno posudzovať nesprávny úradný postup exekučného
súdu len z hľadiska plynulosti konania v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov, pretože
vyslovenie nesprávneho úradného postupu z dôvodu nevydania rozhodnutia v zákonom stanovenej
lehote neprichádza do úvahy. Podľa § 36 ods. 1 Exekučného zákona exekučné konanie začalo dňa
19.5.2011, kedy súdny exekútor spísal zápisnicu o návrhu oprávneného - žalobcu na vykonanie
exekúcie. V čase začatia exekučného konania bolo toto konanie upravené Exekučným poriadkom v
znení účinnom od 1.6.2010 do 1.6.2011, ktorý v ustanovení § 44 ods. 2 posledná veta nestanovoval
pre prípad, ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, lehotu na
zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Lehota 15 dní na vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie sa týka prípadu, ak súd nezistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom.
Žalobcom namietaný nesprávny úradný postup súdu ako orgánu verejnej moci, ktorého následkom mu
vznikla majetková škoda a nemajetková ujma, súvisel s rozhodovacou činnosťou súdu. Odvolací súd
vychádzajúc z obsahu tvrdení uvedených žalobcom v žalobe je toho názoru, že žalobcom namietaný

nesprávny úradný postup charakterizovaný ako vykonanie úradného postupu bez splnenia zákonných
podmienok, nemožno pod nesprávny úradný postup vôbec podriadiť. Je nepochybné, že žalobca
namietal vady exekučného konania a vady exekučného rozhodnutia. Vady konania a vady rozhodnutia,
ak mali za následok nesprávne rozhodnutie, nezakladajú zodpovednosť štátu za škodu z nesprávneho
úradného postupu. Namietaný nesprávny úradný postup svojím obsahom smeruje k protiprávnosti
rozhodnutia. V prípade protiprávnosti rozhodnutia je zodpovednosť štátu daná iba v prípade, ak
poškodený využil všetky riadne opravné prostriedky na dosiahnutie nápravy
Zákon č. 514/2003 Z.z. stanovuje obligatórne mimosúdne prejednanie nároku na náhradu škody v
prípadoch, keď ku škode došlo nezákonným rozhodnutím (§ 7) ako aj nesprávnym úradným postupom
(§ 9). Žalobca aj napriek výzvam súdu prvého stupňa v konaní nepredložil žiadnu listinu o vykonaní
mimosúdneho prejednania nároku na náhradu škody s príslušným orgánom štátu. Podmienkou podania
žaloby na súde je predchádzajúce mimosúdne prejednanie nároku (§ 16). Túto podmienku musí splniť
žalobca a splnenie tejto podmienky nie je možné zamieňať s vykonaním dôkazov v procese dokazovania
tak ako to žalobca označil v žalobe, keď ako dôkaz navrhol vykonať pripojenie spisu žalovaného k
predbežnému prerokovaniu nároku.
Odvolacie dôvody prezentované žalobcom v odvolaní nemajú oporu v zistenom skutkovom stave ani
v právnom posúdení veci súdom prvého stupňa. Predloženie listinného dôkazu v podobe znaleckého
posudku, ktorý mienil žalobca v konaní vykonať, môže byť odvolacím dôvodom iba za splnenia
zákonných podmienok podľa § 205a ods. 1 O.s.p., čo v danom prípade nenastalo. Odvolací súd
poukazuje na to, že v konaní pred súdom prvého stupňa nebol zistený nesprávny úradný postup a
ani existencia nezákonného rozhodnutia exekučného súdu. Vzhľadom k tomuto záveru je potom bez
právneho významu aj znalecký posudok č. 1/2014 zo dňa 17.01.2014, ktorý mal žalobca založiť do
jedného zo spisov súdu prvého stupňa v priebehu odvolacieho konania. K odvolaniu proti rozsudku súdu
prvého stupňa žalobca tento znalecký posudok nepripojil. Odvolací súd uvádza, že aj v prípade jeho
pripojenia, nevykonanie dokazovania oboznámením obsahu tohto znaleckého posudku by vzhľadom
na záver súdu prvého stupňa nespôsobilo nesprávnosť napadnutého rozsudku.
Po preskúmaní obsahu žalobcom podaného odvolania proti rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd
konštatuje, že niektoré odvolacieho dôvody sa vôbec netýkajú prejednávanej veci, tvrdenia žalobcu
nezodpovedajú skutočnému stavu veci a vo vzťahu k prejednávanej veci sú nepravdivé. Je zrejmé,
že obsah podaného odvolania vyhotovil právny zástupca žalobcu tak, aby obsiahol odvolacie dôvody
takmer vo všetkých prípadoch, v ktorých žalobca uplatnil proti žalovanému na súdoch Slovenskej
republiky svoje nároky na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003
Z.z. Uvedené sa prejavuje predovšetkým v námietkach proti procesnému postupu súdu prvého stupňa,
keď žalobca napríklad na jednej strane tvrdí, že súd rozhodol bez pojednávania a na druhej strane
tvrdí, že pre nariadenie pojednávania vo veci samej nemal súd splnené základné povinnosti a zákonné
podmienky. Z tohto pohľadu sa obsah odvolania javí bez znalosti konkrétnej procesnej situácie v postupe
súdu prvého stupňa v danej veci.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods.1 v spojení s § 142 ods.1
O.s.p. Žalovanému ako úspešnému účastníkovi by patrila náhrada trov odvolacieho konania. Odvolací
súd zistil, že z obsahu spisu žalovanému žiadne trovy odvolacieho konania nevyplývajú a žalovaný si
trovy odvolacieho konania neuplatnil. Preto odvolací súd žalovanému náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.