Rozhodnutie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Monday, October 27, 2014

Súd: Okresný súd Lučenec
Spisová značka: 10C/106/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6612215567
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Červenková
ECLI: ECLI:SK:OSLC:2014:6612215567.5

Rozhodnutie

Okresný súd Lučenec samosudkyňou JUDr. Katarínou Červenkovou v právnej veci žalobcu:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpená Fridrich Paľko,
s. r. o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421 proti žalovanému: Slovenská republika,
za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie
13, IČO: 00 166 073, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z a m i e t a .
Žalovanému sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .
Súd návrh žalobcu na prerušenie konania z a m i e t a .
Súd návrh žalovanej na spojenie vecí z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca podal na Okresnom súde Lučenec dňa 27.09.2014 žalobu o zaplatenie majetkovej škody a

nemajetkovej ujmy, pričom predmetom konania je náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z
dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu.

Žalobca v žalobe uviedol, že je slovenskou právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe registrácie
podnikateľskú činnosť v prevažujúcej miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov. V súlade
s pravidlami riadneho hospodárenia ako oprávnený subjekt veriteľ zo Zmluvy o úvere navrhol

písomným podaním súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu. Exekúciu žalobca navrhol vykonať pre
svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere číslo XXXXXXX,
kde bol dlžník - povinný E. V., nar. XX.XX.XXXX (spis Okresného súdu Lučenec spisová značka
10C/106/2012, 22Er/257/2004).

Žalobca, ako oprávnený v exekučnom konaní podal podľa § 44 ods. 8 Exekučného poriadku

exekučnému súdu návrh na zmenu exekútora, pričom očakával, že súd mu svojou činnosťou poskytne
súdnu ochranu v zákonom predpokladanej kvalite a teda, že dôjde k reálnej zmene exekútora
rozhodnutím súdu v zákonom stanovenej lehote. Napriek tomu, že podaný návrh spĺňal všetky formálne
a materiálne podmienky ustanovené Exekučným poriadkom resp. Občianskym súdnym poriadkom, sa
tak nestalo. V exekučnom konaní vedenom podľa ustanovenia § 44 ods. 7 Exekučného poriadku
platného od 01.09.2005 a podľa § 44 ods. 8 Exekučného poriadku platného od 01.12.2006 je založená

zákonná povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu exekútora do 30
dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora. Exekučný súd napriek tomu, že vec
ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti, nevyžadovala takú spoluprácu s
účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k
posúdeniu a rozhodnutiu, nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom
čase. V predmetnom prípade neexistovala a neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému

súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o zmene
exekútora pristúpil až po veľmi dlhej dobe.Nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifického obdobia
nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty v ktorej sa

poškodený v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva
zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Žalobca v návrhu ďalej poukázal na to, že zmyslom právnej úpravy zmeny súdneho exekútora
obsiahnuté v ustanovení § 44 ods. 8 Exekučného poriadku je zakotvenie možnej zmeny exekútora na

základe žiadosti v snahe o dôsledné uplatňovanie zásady hospodárnosti v exekučnom konaní, ako
aj snaha o zabezpečenie ochrany oprávneného pri nečinnosti súdneho exekútora. Žalobca pristúpil
k podaniu návrhu na zmenu súdneho exekútora po strate dôvery k exekútorovi a to najmä pre jeho
neefektívne a neúčinné postupy, ktoré nesmerovali k riadnej a včasnej ochrane oprávnených záujmov
žalobcu.

Žalobca si z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu majetkovej
škody, ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú vyčíslil nasledovne:

- majetková škoda predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou
uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi

doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom a to vo výške 70,- eur (správa
pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému ),
40,- eur (udržiavanie a správa informačného systému), 50,- eur (administrácia listín a komunikácia s
pôvodným súdnym exekútorom), 15,- eur (administratívne spracovanie textov, urgencií, adresovaných
exekučnému súdu, publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu,

poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom
súde).Celkovovynaložilžalobcavovecisprávyavymáhaniasvojejpohľadávkyvobdobí,ktorézbytočne
uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom sumu 175,-
eur, ktorá by nezaťažovala poškodeného, ak by Exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie by dodržal zákonom stanovenú dobu.

- nemajetkovú ujma v peniazoch požadujú pretože samotné konštatovanie porušenia práva na
rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručených čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a
práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup okresného súdu je dôsledkom
nesústredenej činnosti súdu takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené zo
zásahom do výkonu majetkových práv žalobcu. Márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne
očakávania žalobcu, že nastanú účinky predpokladané ustanovením § 44 ods. 8 Exekučného poriadku

a že správnym postupom exekučného súdu dôjde k zámene súdneho exekútora, čo bude viesť k
efektívnemu a účinnému vymoženiu jeho pohľadávky. Nesprávny úradný postup exekučného súdu
vystavil neskorým ukončením procedúry zmeny súdneho exekútora exekučným súdom oprávnené
záujmy žalobcu nasledovným rizikám:

- nastalo riziko zániku povinného, riziku zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, riziko
insolvencie povinného.

Náhradu nemajetkovej ujmy žalobca vníma, ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie
jeho zákonných nárokov. Ďalej žalobca poukázal aj na ďalšie dôvody na podporu jeho žiadosti o

náhradunemajetkovejujmyatoneexistenciaakéhokoľvekúčinnéhovnútroštátnehoprostriedkunápravy
spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a zákonných
práv žalobcu v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátane strateného času vyvolala u žalobcu resp. u
členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti,
neistoty a nedôvery v právo a rovnosť spoločnosti, úplne zbytočné a právne nezdôvodniteľné časové

omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej
príslušenstvom zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených
podnikateľských plánov. Nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské
postupy žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.Všeobecný súd pri realizácii základného práva na súdnu ochranu je povinný aplikovať ústavnú
požiadavku jednoduchého práva, že každý má právo na rozhodnutie podľa relevantnej právnej normy.

V ďalšom žalobca poukázal na nálezy Ústavného súdu SR týkajúce sa primeranosti požadovanej
výšky finančného zadosťučinenia vo veci porušovania práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Žalobca si uplatnil primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti,
ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania vo výške 608,52 eura. Žalobca uskutočnil
výpočet nároku alikvotným pomerom 55,32 eura za každý mesiac omeškania činnosti exekučného súdu

a to práve na základe aplikácie vyššie uvedených doktrín Ústavného súdu SR, teda 663,88 eura za rok :
12 mesiacov v roku = 55,32 eura za mesiac. Žalobca napokon uviedol, že v zmysle ustanovenia § 15
ods. 1 Zák.č. 514/2003 Z.z. písomnou žiadosťou požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody do podania žaloby. Žalovaný však na žiadosť pozitívne nereagoval.
Žalovaný vo vyjadrení k návrhu poukázal na zmätočnosť podania žalobcu, keď v žalobe nie sú uvedené
spisové značky exekučných konaní, chýbajú relevantné údaje, ako dátumy doručenia podaní na súd,

ktoré majú význam pre posúdenie celej veci, dátumy, kedy sa žalobca dozvedel o vzniku škody, keď
odkazuje na exekučný spis, čím dôkaznú povinnosť prenáša na súd, napriek tomu, že dôkazné
bremeno znáša sám. Ďalej žalovaný poukázal na skutočnosť, že nie je jasný ani titul nároku na
náhradu škody. Žalobca namieta jednak nezákonné konanie v podobe nerozhodnutia o návrhu na
zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote a zároveň namieta nesprávny úradný postup

v podobe prieťahov. Nie je teda zrejmé na základe akého titulu si žalobca uplatňuje náhradu škody.
Čo sa týka prieťahov v konaní žalobca neuviedol ani po vyžiadanej súčinnosti v rámci predbežného
prerokovania zo strany žalovaného, či využil možnosť podania sťažnosti na zbytočné prieťahy v
príslušných konaniach predsedovi okresného súdu, resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti ( t.j
či využil účinné opravné prostriedky nápravy urýchlenia konania). Ministerstvo spravodlivosti SR

adresovalo žalobcovi po doručení žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody výzvy
na doplnenie žiadosti, napriek tomu žalobca neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie
podaných žiadostí a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody,
o ktorého prerokovanie sám požiadal. Ministerstvo spravodlivosti, ako orgán príslušný podľa § 4 ods.
1 , písm. a) Zák.č. 514/2003 Z.z. preto nárok žalobcu nepovažuje za predbežne prerokovaný. Vo

svojom vyjadrení žalovaný ďalej uviedol, že ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. ustanovujú všeobecné
podmienky pri splnení ktorých štát zodpovedá na škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone
verejnej moci a to nezákonné rozhodnutie resp. neprávny úradný postup, vznik škody a príčinná
súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím resp. neprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou.
Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené tri podmienky súčasne. K otázke nerozhodnutia o

návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote je potrebné uviesť, že všeobecným
predpokladom na zmenu súdneho exekútora je žiadosť oprávneného na zmenu súdneho exekútora
spolu s uvedením súdneho exekútora, ktorý má nahradiť pôvodného exekútora. V praxi je zaužívaný
model v zmysle ktorého exekučný súd po dôjdení žiadosti o zmenu súdneho exekútora predloží
túto žiadosť pôvodnému súdnemu exekútorovi na vyjadrenie, vyčíslenie jeho doterajších trov a na

zaslanie príslušného exekučného spisu za účelom realizácie povinnosti vyplývajúcej exekučnému súdu
z ustanovenia § 44 ods. 9 Zák.č. 233/1995 Z.z. Žalovaný zároveň pripustil, že v niektorých prípadoch
mohol exekučný súd rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora po uplynutí
zákonomstanovej30dňovejlehotyoddoručeniatakéhotonávrhu,najmävprípadoch,akpôvodnýsúdny
exekútor neposkytol exekučnému súdu plnú súčinnosť, v takých prípadoch by exekučný súd objektívne

nemohol dodržať zákonnú 30 dňovú lehotu na rozhodnutie o návrhu žalobcu tak, aby v tejto lehote
rozhodol zároveň aj o trovách exekúcie pôvodného súdneho exekútora a súčasne postúpil novému
exekútorovi exekučný spis pôvodného súdneho exekútora. Žalobcovi však nič nebránilo využiť účinný
prostriedok nápravy a to podanie sťažnosti predsedovi príslušnému súdu proti porušovaniu práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 3 ods. 7 v spojení s § 62 a nasl. Zák.č. 757/2004

Z.z. . Vzhľadom na povahu úkonu (rozhodnutie o zmene súdneho exekútora), zákonom stanovenú
lehotu a lehotu v ktorej sa rozhodlo, nečinnosť žalobcu i nevyhnutnosť vykonať pred, resp. súčasne s
rozhodnutím i iné úkony (výzva na vyjadrenie pôvodnému exekútorovi, vyjadrenie pôvodného exekútora
a vyčíslenie jeho trov, doručenie exekučného spisu a jeho zaslanie novému exekútorovi a rozhodnutie
o trovách pôvodného exekútora), nie je možné nerozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v

lehote ustanovenej zákonom považovať za zbytočné prieťahy a teda za nesprávny úradný postup.

Zároveň žalovaný poukázal aj na ustanovenie § 44 ods. 8 a 9 Exekučného poriadku, podľa
ktorého pôvodný súdny exekútor vykonáva úkon exekučného konania aj do času rozhodnutia súdu ozmene súdneho exekútora, resp. do doručenia uznesenia o zmene súdneho exekútora pôvodnému
exekútorovi. To znamená, že v súvislosti s nerozhodnutím v lehote nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej
materiálnej škody, pôvodný súdny exekútor mal a mohol pokračovať vo vymáhaní pohľadávky na ktorú

mal poverenie, s ohľadom na zachovanie kontinuity konania. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo,
alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované čl. 48 ods.
2 Ústavy SR je pritom kompetentný prerokovať ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ústavnou
judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, najmä
kritériá, ako sú zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Pokiaľ by súd konajúci o náhrade

škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by
to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom
uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Žalovaný nepovažuje za
preukázanú existenciu prieťahov v predmetnom exekučnom konaní.

Ako vyplýva zo skutkových okolností uvádzaných žalobcom, žalobca sa v niektorých prípadoch o škode

musel dozvedieť v období pred dňom 23.04.2009, teda v prípade, ak mala žalobcovi vzniknúť škoda
práve nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v tom, že okresný súd nerozhodol o návrhu na
zmenu súdneho exekútora v zákonnej lehote, lehota na uplatnenie tohto nároku začala plynúť od
prvého dňa po uplynutí lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora a uplynula do
troch rokov od tohto dňa. Vzhľadom na uvedené obdobie vzniesol námietku premlčania pri každom

uplatnenom nároku pri ktorom došlo k uplynutiu lehoty na rozhodnutie o zmene súdneho exekútora pred
dňom 23.04.2009 t.j. tri roky pred dňom, kedy boli žalovanému doručené prvé žiadosti o predbežné
prerokovanie návrhu.

Pokiaľ ide o materiálnu škodu vo výške 175,- eur s poukazom na § 17 ods. 1 Zák.č. 514/2003

Z.z. sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisť, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Pre úspešné
uplatnenie nároku na náhradu škody je o.i. nevyhnutné preukázať existenciu škody a jej výšku.
Žalobca vyčíslil výšku škody na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov, ktoré spočívajú v
administratívnychvyjadreniach,funkčnýchvýdajoch,mzdovýchvýdajoch,výdajochspojenýchsostratou
času zamestnanca a to bez ohľadu na dĺžku trvania prieťahov. Ako podstatné zložky vyčíslenej

sumy uvádza žalobca správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou
informačného systému, udržiavanie a správu informačného systému a administratívne spracovanie
textov, urgencií, publikačné výdaje, poštovné. Na základe ustálených definícií skutočnej škody a ušlého
zisku má žalovaný za to, že žalobca doposiaľ neuniesol bremeno tvrdenia tým, že nekonkretizoval,
či si uplatnil skutočnú škodu, alebo ušlý zisk, pričom na preukázanie vzniku škody by musel žalobca

produkovať dôkazy preukazujúce škodu pri každej individuálnej pohľadávke. Požadovať paušálne sumy
za spomínané veľmi všeobecne uvedené činnosti je nesprávne a znovu účelové.

Pokiaľ sa žalobca domáha aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v pomernej výške k čiastke
663,88 eura, čo predstavuje 608,52 eura (suma ktorú v niektorých nálezoch priznal Ústavný súd

SR) podľa toho, ako dlho trvalo domnelé omeškanie, žalovaný vo svojom vyjadrení poukázal na
skutočnosť, že s poukazom na judikatúru Ústavného súdu SR je potrebné uviesť, že poskytovanie
finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu prípadu zo strany
Ústavného súdu. Každé prípadové okolnosti sú osobitné a vychádzať z paušálnej sumy 663,88 eura,
ktorá musí byť priznaná za každý rok prieťahov je nesprávna úvaha. Ústavný súd prihliada aj na to, či

sťažnosť predsedovi súdu viedla k náprave. Pokiaľ žalobca tento prostriedok nevyžil, je neprijateľné,
aby sa priznávala náhrada nemajetkovej ujmy. Ďalej je potrebné poznamenať, že vznik nemajetkovej
ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v
podstate"frustrácia,úzkosti,neistotyanedôvery"súirelevantnévpredmetnomkonaní,keďžesináhradu
škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť, ako právnická osoba. Žalovaný uvádza aj "zánik

podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov" , ale tieto bližšie nekonkretizoval a tiež neupresnil v
čom a ako situácia " ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu".

V ďalšom poukázal žalovaný na ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výkon
práv a povinností vyplývajúci z občiansko-právnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do

práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi a teda nemožno dospieť k
záveruopotrebepriznaťžalobcovináhradunemajetkovejujmyvpeniazoch,anivprípade,akbyinakboli
splnené predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu. S prihliadnutím na charakteristiku podnikateľskej
činnosti žalobcu považuje žalovaný za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si žalobca uplatňujenárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mala žalobcovi vzniknúť práve pri spornej a
negatívnevnímanejpodnikateľskejaktivitežalobcu.Taktiežžalovanýpoukázal naneexistenciupríčinnej
súvislosti medzinesprávnymúradnýmpostupomaprípadnouškodou.Vzťahpríčinyanásledkumusíbyť

pretopriamy,bezprostrednýaneprerušený,nestačíakjeibasprostredkovaný.Vychádzajúczozákladnej
charakteristikypríčinnejsúvislosti,akopriamehoabezprostrednéhovzťahupríčinyanásledku,nemožno
tvrdiť, že žalobcovi vznikla škoda postupom okresného súdu.

Súd prvý termín pojednávania určil na deň 18.12.2013, pričom po vyvolaní veci bolo zistené, že na

termín pojednávania sa nedostavil žalobca, ani právny zástupca navrhovateľa, taktiež sa nedostavil
odporca, predvolanie na pojednávanie navrhovateľ ako aj odporca mali riadne vykázané. Súd sa
následne oboznámil s návrhom žalobcu na zrušenie nariadenia pojednávania z dôvodu objektívneho
porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu, doručené súdu dňa 12.12.2013, v ktorom žalobca navrhol
konanie vedené pod sp. z. 10C/106/2012 prerušiť a to do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva žalobcu

na zákonného sudcu a práva na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského
súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednávaním veci. Súd na to vyhlásil uznesenie, ktorým
odročil termín pojednávania na neurčito, za účelom určenia ďalšieho procesného postupu.

Uznesením č.k. 10 C/106/2012-59 zo dňa 19.12.2013 súd návrh žalobcu na prerušenie konania

zamietol, a to s poukazom na skutočnosť, že v predmetnej veci žalobca už v podanej žalobe namietal,
že sudcovia miestne a vecne príslušného Okresného súdu Lučenec, sú vylúčení z prejednávania a
rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a účastníkom konania. O námietke žalobcu už bolo
právoplatne rozhodnuté Krajským súdom v Banskej Bystrici a to uznesením č.k. 43NcC/306/2012 zo
dňa 10.10.2012. Súd bol potom toho názoru, že keďže si žalobca uplatnil svoje zákonné právo namietať

nestrannosť súdu a o jeho námietke už bolo zákonným postupom rozhodnuté, súd nevidel dôvody pre
prerušeniekonania,pretonávrhžalobcunaprerušeniekonaniaakonedôvodnýzamietol.Vočiuzneseniu
č.k. 10C/106/2012-59 zo dňa 19.12.2013 sa žalobca odovolal. O podanom odvolaní rozhodol Krajský
súd v Banskej Bystrici a to uznesením č.k. 16Co/264/2014-81 zo dňa 21.08.2014, ktorým Krajský súd
potvrdil uznesenie Okresného súdu.

Súd určil ďalší termín pojednávania na deň 27.10.2014. Na pojednávanie sa nedostavil právny zástupca
žalobcu a ani právny zástupca žalovanej. Doručenie predvolania mali riadne a včas vykázané. Súd
sa oboznámil s podaním právneho zástupcu žalobcu - návrh na zrušenie nariadeného pojednávania z

dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu a k návrhu pripojenou sťažnosťou a
vyhlásil uznesenie, kedy súd pojednával bez prítomnosti právnych zástupcov žalobcu a žalovanej.

Žalobca podal dňa 24.10.2014 návrh na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho
porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu. V predmetnom podaní žalobca opätovne uviedol

skutočnosti, ktoré uvádzal aj v podaní, ktoré bolo súdu doručené dňa 12.12.2013. O týchto
skutočnostiach už súd uznesením č.k. 10C/106/2012-59 zo dňa 19.12.2013 rozhodol. Uvedené
uznesenieboloKrajskýmsúdomvBanskejBystricič.k.16Co/264/2014-81zodňa21.08.2014potvrdené.

Elektronickým podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 24.10.2014 žalobca poukázal na skutočnosť,

že už v podanej žalobe označil skutočnosti, pre ktoré má byť vylúčený sudca poverený prejednaním a
rozhodnutím veci, keď mu bolo doručené uznesenie krajského súdu o tom, že sudcovia Okresného súdu
Lučenec nie sú z prejednávania veci vylúčení, s čím žalobca zásadne nesúhlasí. Má za to, že sú dané
objektívne dôvody na vylúčenie všetkých sudcov Okresného súdu Lučenec a rozhodnutie krajského
súdu hodnotí žalobca ako nesprávne a zakladajúce zásah do jeho základných práv.

Z dôvodu dosiahnutia ochrany svojich práv podal žalobca sťažnosť na Ústavný súd SR, ktorú zároveň
priložil k podaniu. Vzhľadom na podanú sťažnosť na Ústavný súd SR podľa čl. 127 Ústavy SR požiadal
žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu o prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení

práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie
rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednávaním veci.Žalobca má za to, že sú dané dôvody na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. a §
109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., keď ide o konanie, v ktorom sa rozhoduje o otázke, ktorú nie je súd v tomto
konaní oprávnený riešiť a zároveň ide o konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať výzvam pre

rozhodnutie súdu.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený
riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný
právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou,

ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie
stanoviska.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť,
ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak
súd dal na takéto konanie podnet.

Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. upravuje prípady, keď je súd obligatórne povinný prerušiť
konanie v prípade, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť ani ako
otázku predbežnú. Ide predovšetkým o otázky uvedené v ustanovení § 135 ods. 1 O. s. p. K prerušeniu
konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. súd fakultatívne pristúpi vtedy, ak prebieha iné konanie

alebo ak dal podnet na také konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie
súdu a ktorú by si inak mohol predbežne vyriešiť sám (§ 135 ods. 2 O. s. p.).

V danom prípade žalobca návrh na prerušenie konania odôvodnil podaním ústavnej sťažnosti pre
porušeniezákladnéhoprávanasúdnuochranu,keďpodľajehonázorukrajskýsúdnesprávnerozhodolo

nevylúčení sudcov Okresného súdu Lučenec z prejednania predmetnej právnej veci, a preto je potrebné
vyčkať na rozhodnutie ústavného súdu o tejto sťažnosti. Podanie sťažnosti na ústavný súd však žalobca
nijako nepreukázal (napr. dokladom preukazujúcim odoslanie takej sťažnosti, resp. potvrdením o prijatí
takej sťažnosti ústavným súdom), keď iba zo samotnej fotokópie sťažnosti nevyplynulo, že taká sťažnosť
bola skutočne na ústavný súd podaná, pričom je na účastníkovi, ktorý podáva určitý procesný návrh,

aby svoje tvrdenia odôvodňujúce podanie takého návrhu aj riadne a hodnoverne preukázal.

V predmetnej veci žalobca už v podanej žalobe namietal, že sudcovia miestne a vecne príslušného
Okresného súdu Lučenec sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k
veci a k účastníkom konania. O námietke žalobcu už bolo právoplatne rozhodnuté Krajským súdom v

Banskej Bystrici ako súdom nadriadeným postupom podľa § 16 ods. 1 O. s. p.

Súd bol toho názoru, že keďže si žalobca uplatnil svoje zákonné právo namietať nestrannosť súdu a o
jeho námietke už bolo zákonným postupom rozhodnuté, súd nevidel dôvody pre prerušenie konania, a
preto jeho návrh na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol.

Súd sa nestotožnil ani s názorom žalobcu, že prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka majúca význam
pre rozhodnutie súdu, keďže v danom prípade ide o otázku procesného charakteru, ktorá nemá priamy
dopad na posúdenie nároku žalobcu, t. j. nemá priamy súvis s vyriešením sporu vo veci samej, a teda
nejde o prejudiciálnu otázku, od ktorej vyriešenia priamo závisí výsledok sporu. Súd preto v danom

prípade, rešpektujúc rozhodnutie krajského súdu ako nadradeného orgánu, má za to, že dôvod na
prerušenie konania podľa vyššie uvedených ustanovení zákona nie je daný.

Ustanovenie § 135 O. s. p. ukladá súdu povinnosť rešpektovať okrem iného aj rozhodnutia ústavného
súdu, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd, avšak v uvedenej veci nie je ústavným súdom

doposiaľ o tejto otázke rozhodnuté, pričom sa nejedná o otázku, ktorú by nebol všeobecný súd v zmysle
§ 135 ods. 1 O. s. p. oprávnený riešiť. Naopak, súd je povinný sa touto otázkou zaoberať a v súdenej
veci bola predmetná otázka aj náležite v zmysle príslušných ustanovení O. s. p. posúdená. V týchto
intenciách súd dôvody na prerušenie konania podľa vyššie citovaných ustanovení nepovažoval za dané,
preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia a návrh žalobcu na prerušenie konania

zamietol.

Pretože súd v skutočnostiach uvádzaných žalobcom nevidí dôvod na prerušenie tohto konania či už
podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. alebo § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., nepovažujúc za takýto dôvodani sťažnosť žalobcu spojenú s návrhom na odklad vykonateľnosti (a to ani v prípade, ak ju skutočne
žalobca podal na ústavný súd), rozhodol tak, že návrh žalobcu na prerušenie konania zamieta.

Súd potom ďalej podľa § 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku pojednával v neprítomnosti
účastníkov konania.

Vo veci bolo vykonané dokazovanie oboznámením sa s obsahom spisového materiálu a pripojeného
exekučného spisu a bol zistený nasledovný skutkový a právny stav:

Dňa 12.03.2004 bol na Exekútorský úrad Mgr. Jozefa Ďuricu doručený návrh na vykonanie exekúcie
oprávneným POHOTOVOSŤ s.r.o. proti povinnému E.Ó. V., O.. XX.XX.XXXX, V. I. M. Č.. XX, na
vymoženie sumy 16.800,- Sk (557,65 Eur) s príslušenstvom, na základe exekučného titulu, ktorým
bola notárska zápisnica spísaná dňa 06.12.2003 notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom N 5274/2003, NZ
115498/2003. Na základe vyššie uvedeného bola dňa 18.03.2004 tunajšiemu súdu doručená žiadosť

súdneho exekútora Mgr. Jozefa Ďuricu o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pod. sp. zn.
22Er/257/2004. Dňa 25.03.2004 pod č. 5606*023017 vydal súd poverenie pre súdneho exekútora Mgr.
Jozefa Ďuricu na vykonanie exekúcie na základe vyššie uvedeného vykonateľného rozhodnutia. Dňa
02.11.2009 bol tunajšiemu súdu doručený návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora. Výzvou zo
dňa11.01.2010bolsúdnyexekútorMgr.JozefĎuricavyzvanýnavyjadreniesaknávrhuoprávnenéhona

zmenusúdnehoexekútora,napredloženieexekučnéhospisuavyčíslenietrovexekúcie.Súdnyexekútor
predložil exekučný spis a vyúčtovanie trov exekúcie dňa 26.01.2010. Uznesením č.k. 22Er/257/2004
zo dňa 05.10.2010 Okresného súdu Lučenec došlo k vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zastavení
exekúcie, pričom oprávnený bol zaviazaný nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 20,39
Eur v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia. Náhradu trov exekúcie povinnému exekučný

súd nepriznal. Rozhodnutie č.k. 22Er/257/2004 tunajší súd odôvodnil s poukazom na skutočnosti, že
splnomocnenie Mgr. Tomáša Kušníra je neurčité a spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu,
na základe jeho uznania dlhu voči oprávnenej osobe nemožno považovať za platné. Plnomocenstvo je
neplatnéajprerozporzáujmudlžníkaazástupcupodľa§22ods.2OZ.Zástupcadlžníkamáhájiťzáujem
dlžníka v súvislosti s návratnosťou úveru do budúcna a nie uzatvárať za dlžníka notársku zápisnicu

s uznaním dlhu a vyhlasovať, že súhlasí s exekúciou na uspokojenie pohľadávky veriteľa. Nakoniec
aj veriteľa aj dlžníka zastupovala tá istá osoba, ktorá v takomto prípade nemôže prezentovať ochranu
záujmov jedného alebo druhého účastníka právneho vzťahu. Na základe uvedeného s poukazom na
§ 22, § 23, § 31, § 37 a § 39 OZ v spojení s § 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil

exekúciu. Voči predmetnému uzneseniu sa oprávnený odvolal a to podaním zo dňa 20.10.2010,
doručeným tunajšiemu súdu dňa 25.10.2010. V odvolaní sa oprávnený nestotožňuje s predmetným
uznesením tunajšieho súdu a to najmä z dôvodov, že súd posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne
rozhodol a to udelením poverenia na vykonanie exekúcie, kedy exekučný súd mal povinnosť skúmať
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul.

Oprávnený má za to, že keďže bolo udelené poverenie na vykonanie exekúcie, exekučný titul- notárska
zápisnica už raz bola predmetom skúmania zo strany súdu a exekučný titul bol uznaný. Oprávnený
sa rovnako tak nestotožňuje s povinnosťou nahradiť trovy exekúcie súdnemu exekútorovi. Oprávnený
nesúhlasí ani s tvrdením, že plnomocenstvo na spísanie zápisnice má nejakú právnu vadu. O podanom
odvolaní rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č.k. 1CoE/78/2010 zo dňa 30.11.2010,

ktorým potvrdil uznesenie Okresného súdu Lučenec č.k. 22Er/257/2004 zo dňa 05.10.2010. Krajský
súd vo svojom rozhodnutí uvádza, že okresný súd zastavil exekúciu s odkazom na ustanovenie § 57
ods. 1 písm. g/ EP, podľa ktorého súd exekúciu vyhlási za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre
ktorý exekúciu nemožno vykonať. Aplikáciu tejto právnej normy možno na daný stav pripustiť, avšak
vzhľadom na zistený skutkový stav Krajský súd považoval za vhodnejšiu aplikáciu ustanovenie § 57

ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku, nakoľko predmetné ustanovenie je koncipované tak, že dôvodom
zastavenia exekúcie je aj taký prípad, kedy sa exekúcia nemala vôbec začať, keďže rozhodnutie nebolo
vykonateľné a v čase rozhodovania o zastavení exekúcie stále vykonateľné nie je, ako je tomu v tomto
prípade. Iná právna kvalifikácia však nemá žiadny vplyv na výsledok a vecnú správnosť napadnutého
rozhodnutia. Notárska zápisnica, ktorú exekučný poriadok za exekučný titul považuje je verejná listina,

ktorá vznikla mimosúdnou cestou, ale jej formálne a obsahové náležitosti sú vymedzené zákonom.
Formálne náležitosti notárskej zápisnice predpisuje zákon č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej
činnosti, zároveň notárska zápisnica musí obsahovať aj náležitosti predpísané § 41 ods. 2 písm. c/
Exekučného poriadku. Odvolací súd poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I ÚS 5/2000 z13.07.2000, v ktorom Ústavný súd SR v rámci skúmania, či bolo porušené ústavné právo tam uvedeného
oprávneného domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde zaručeného článkom 46 ods. 1 Ústavy SR, riešil aj čiastkovú otázku, čo musí spĺňať notárska

zápisnica, aby bola spôsobilým exekučným titulom,. Ústavný súd vyslovil, že ,,rozdiel medzi uznaním
dlhu, resp. záväzku" podľa hmotného práva a notárskou zápisnicou obsahujúcou právny záväzok podľa
§ 41 ods. 2 Exekučného poriadku, teda podľa procesného práva je v dvoch náležitostiach. Predovšetkým
nemôže ísť o jednoduchý písomný úkon, ale o písomný právny úkon v kvalifikovanej forme, teda vo
forme notárskej zápisnice. Okrem tohto notárska zápisnica musí obsahovať výslovný súhlas povinnej

osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku. Práve tento súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej
zápisnice je jej najdôležitejšou náležitosťou ako exekučného titulu. Totiž až tento prejav vôle povinného
robí z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá na nútený výkon povinnosti uvedenej v jej
obsahu. Uvedeným prejavom vôle povinného sa teda završuje vznik exekučného titulu. Inými slovami,
výlučne v dôsledku tohto právneho úkonu povinného, ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej
povahy, sa z notárskej zápisnice stáva exekučný titul, ktorému zákon priznáva rovnaké právne účinky,

aké priznáva vykonateľnému rozhodnutiu súdu.

V exekučnej veci 22Er/257/2004 povinný pri spísaní notárskej zápisnice zo dňa 06.12.2003, ktorá mala
byť exekučným titulom, prítomný nebol. Proti názoru, že je možné dať sa pri tomto úkone ( spísaní
notárskej zápisnice ako exekučného titulu) zastúpiť splnomoceným zástupcom na základe § 31 OZ a

plnomocenstvo by vyvolalo účinky zamýšľané ustanovením § 41 ods. 2 písm. c/ EP, nemožno namietať.
Za správny považoval odvolací súd názor okresného súdu v otázke, že plnomocenstvo udelené
povinným Mgr. Tomášovi Kušnírovi v zmluve o úvere, neoprávňovalo Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie
notárskej zápisnice v znení ako bola psísaná. Z celého kontextu zmluvy a jej podpisovania je nejasné,
akú vôľu mienil dlžník prejaviť podpísaním zmluvy. Splnomocnenie je nurčité a spísanie notárskej

zápisnice na základe jeho uznania dlhu voči oprávnenej osobe nemožno považovať za platné. Správne
okresný súd poukázal na neplatnosť plnomocenstva aj pre rozpor záujmu dlžníka a zástupcu podľa § 22
ods. 2 OZ, keď v takomto prípade je zastúpenie neprípustné. Zákonom zamýšľané právne účinky môže
vyvolať len platne udelená plná moc. Ak plná moc nie je platne udelená, nespĺňa notárska zápisnica
formálneamateriálnepodmienkyvykonateľnéhoexekučnéhotitulu,pretožebolaspísanáneoprávnenou

osobou a potom neobsahuje záväzok povinnej osoby a jej vyhlásenie o súhlase s vykonateľnosťou
tejto notárskej zápisnice. Odvolanie sa týkalo aj výroku rozhodnutia, ktorým exekučný súd rozhodol
o trovách exekúcie. V tomto prípade opäť Krajský súd okrem iného skonštatoval, že ak okresný súd
uložil oprávnenému povinnosť uhradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie podľa § 203 ods. 1 EP,
jeho rozhodnutie o tom, kto má trovy platiť je správne. Z odvolanie vyplýva, že oprávnený nesúhlasí

s výrokom okresného súdu, ktorým bol zaviazaný uhradiť trovy súdnemu exekútorovi vzhľadom na to,
že odmietol argumentáciu súdu o neprípustnosti exekúcie a jej zastavení. Oprávnený však nenapadol
rozhodnutie súdu z hľadiska výšky trov exekúcie a ani z hľadiska osoby exekútora, ktorému bola
náhrada trov exekúcie priznaná. Namietaný bol len samotný fakt, že má trovy exekúcie platiť oprávnený,
pričom odvolací súd posúdil správnosť výroku vo vzťahu k otázke, či je vzhľadom na dôvody zastavenia

exekúcie, aplikovať § 203 ods. 1 EP, pričom nepovažoval za dôvodné zaoberať sa aj výškou trov.
Odvolací súd sa plne stotožnil s aplikáciou ustanovenia § 203 ods. 1 EP na daný prípad a rovnako tak
ako okresný súd, dospel k záveru, že oprávnený procesne zavinil zastavenie exekúcie, keďže svojim
konaním spôsobil, že notárska zápisnica, na základe ktorej navrhol vykonať exekúciu, nie je spôsobilým
exekučný titulom.

Vzhľadom na vyššie uvedené súd opätovne poukazuje na skutočnosť, že oprávnený ani raz v priebehu
celej exekúcie od začatia exekučného konania, po dobu právoplatnosti uznesenia o vyhlásení exekúcie
za neprípustnú a jej zastavení, neurgoval resp. nijakým spôsobom nenamietal fakt, že o jeho návrhu
na zmenu exekútora nebolo rozhodnuté. Okresný súd nemal dôvod rozhodovať o zmene súdneho

exekútora, keďže prvotne bolo potrebné posúdiť exekučný titul a to vo vzťahu ku jeho spôsobilosti byť
exekučným titulom s prihliadnutím na splnenie všetkých podmienok, za ktorých môže byť exekúcia
vedená, resp. sa v exekúcii môže pokračovať.

Návrhom vedeným na Okresnom súde v Lučenci sp.zn. 10C/106/2012 (22Er/257/2004) sa žalobca

domáhal od žalovaného zaplatenia majetkovej škody vo výške 175,- eur a zaplatenia nemajetkovej
ujmy vo výške 608,52 eura.Podľa § 3 ods. 1 Zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu,
ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci okrem tretej časti tohto zákona pri výkone verejnej moci

a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním, alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení, alebo rozhodnutím o väzbe alebo
d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1, písm. a) bod. 1 Zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1 koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej repliky, ak 1.
škoda vznikla v občianskom súdnom konaní, alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje
inak.

Podľa § 5 ods. 1 Zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmene niektorých zákonov právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník
konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

Podľa § 6 ods. 1 Zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

a o zmene niektorých zákonov, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda
spôsobená, bolo zrušené, alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje
o náhrade škody je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa § 9 ods. 1 a 2 Zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánov verejnej moci urobiť úkon,
alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánov verejnej moci, pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní, alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených

záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 Zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,

nezákonným zatknutím, zadržaním, alebo iným pozbavením osobnej slobody , rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení, alebo rozhodnutí o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len " žiadosť") s príslušným orgánom podľa §
4 a 11.

Podľa§16ods.1,2 Zák.č.514/2003Z.z.ozodpovednostiza škoduspôsobenúprivýkoneverejnejmoci
a o zmene niektorých zákonov , ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo jeho časť
do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku, alebo
jeho neuspokojenej časti na súde. Každý je povinný bez zbytočného odkladu na požiadanie príslušného

orgánu, ktorý koná v mene štátu písomne oznámiť skutočnosti, ktoré majú výzvam pre predbežné
prerokovanie nároku.

Podľa § 17 ods. 1 a 2, 3 Zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný

predpis neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Výška
nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na
a/ osobu poškodeného, jeho doterajší život a porostredie v ktorom žije a pracuje

b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti za ktorých k nej došlo
c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote
d/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.Podľa § 19 ods. 1 Zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď
sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie

alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia.

Podľa § 44 ods. 7 Zák. č. 233/1995 o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a
o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len "Exekučný poriadok") v znení účinnom od 01.septembra

2005 oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na
príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od
doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Podľa § 44 ods. 8 Zák.č. 233/1995 o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a
o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len "Exekučný poriadok") v znení účinnom od 01.decembra

2006 oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na
príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od
doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Podľa § 41 ods. 2 Zák.č. 233/1995 o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a

o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len "Exekučný poriadok") v znení účinnom do 31.08.2005,
podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade iných vykonateľných rozhodnutí,
schválených zmierov, platobných výmerov, výkazov nedoplatkov a dohôd, ktorých súdnu exekúciu
pripúšťa zákon. Podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré
obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod,

predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.

Podľa § 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995 o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti ( Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov ( ďalej len ,, Exekučný poriadok), v znení účinnom do
31.08.2005 exekúciu súd zastaví, ak exekúciu vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý

exekúciu nemožno vykonať.

V zmysle ustanovenia § 4 ods. 1 písm. a) bod. 3 Zák.č.514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola
spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1 koná v mene štátu a) Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky.

Zákon č. 514/2003 Z.z. má oporu v čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Pri jeho aplikácii sa
podporne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktorý je v tomto ohľade všeobecným predpisom.
Nárok na náhradu škody podľa zák.č. 514/2003 v znení neskorších predpisov sa zásadne uplatňujú
na všeobecnom súde. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci má povahu

objektívnejzodpovednosti(bezzreteľanazavinenie).Zákonnepoznážiadenliberačnýdôvodnazáklade
ktorého by sa bolo možné zbaviť tejto zodpovednosti.

Štát zodpovedá za škodu vzniknutú nesprávnym úradným postupom. Úradným postupom je postup
orgánov štátu súvisiacich s výkonom štátnej moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinností

účastníkov daného konania. Predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom je tiež príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.
Z hľadiska objektívnej zodpovednosti ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom
škodovej udalosti, teda ak je doložené, že nebyť škodovej udalosti, nedošlo by ku škode. Nesprávny
postup orgánu štátu musí byť teda vždy so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku.

Exekučné konanie, ako druhá samostatná fáza civilného procesu je upravená v Exekučnom poriadku.
Nesprávnym úradným postupom je porušenie pravidiel upravených v Exekučnom poriadku, avšak štát
zodpovedá za škodu len ak je daná príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom
škody. Z hľadiska objektívnej zodpovednosti ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla

následkom škodovej udalosti, teda, ak je doložené, že nebyť škodovej udalosti nedošlo by ku škode.
Nesprávny postup súdu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku.Súd poukazuje na tú skutočnosť, že aj v prípade, keď nebolo rozhodnuté o zmene súdneho exekútora
v zákonom stanovenej 30 dňovej lehote podľa § 44 ods. 7, § 44 ods. 8 Exekučného poriadku, samotné
nedodržanie lehoty stanovej v Exekučnom poriadku neznamená automatické prieťahy v konaní.

Exekučným titulom bola notárska zápisnica. Súd musel preskúmať notársku zápisnicu ako exekučný
titul a keďže zistil, že notárska zápisnica nie je spôsobilým exekučným titulom, súd exekúciu vyhlásil
za neprípustnú a exekúciu zastavil. Nakoľko neboli splnené podmienky na vedenie exekúcie a keďže
súd po preskúmaní exekučného titulu zistil, že notárska zápisnica, ktorá má byť exekučným titulom v
tomto exekučnom konaní, vznikla na základe neplatného plnomocenstva, súd exekúciu z úradnej moci v

celosti vyhlásil za neprípustnú a zastavil, pričom sa ďalej nezaoberal zmenou súdneho exekútora. Keďže
súd neskúmal návrh na zmenu súdneho exekútora a rovnako tak o ňom ani nerozhodoval ( keď vedenie
exekúcie bolo neprípustné), nie je možné, aby došlo k nesprávnemu úradnému postupu alebo prieťahom
zo strany súdu. Naopak súd v zmysle dodržania všetkých zákonných ustanovení o vedení exekúcie a po
dôkladnom preskúmaní notárskej zápisnice, dospel k záveru, že je potrebné takto nezákonne vedenú
exekúciu zastaviť. Dĺžka exekučného konania bola primeraná náročnosti veci. Súd považuje za potrebné

uviesť, že všeobecný súd v konaní o náhrade škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní.
Túto právomoc má iba predseda súdu, alebo Ústavný súd Slovenskej republiky.

Podľa názoru súdu žalobca mal možnosť domáhať sa ochrany svojich práv využitím inštitútu ústavnej
sťažnosti v súlade s ustanovením § 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Otázkou, či v konkrétnom

prípade bolo, alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované
v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je kompetentný preskúmať Ústavný súd, ktorý ju v súlade so
svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého
prípadu, najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup
súdu (I. ÚS 41/02). Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody

podľa Zák.č. 514/2003 Z.z., ale len Ústavný súd Slovenskej republiky na podklade ústavnej sťažnosti,
resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy v konaní. Opačný výklad by znamenal, že by
existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého
súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť
postup svojho, alebo iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný

záver,keďževšeobecnésúdybypreskúmalipostupinýchvšeobecnýchsúdov,pričomuvedenébymohlo
smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve.

Pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci, pri výkone verejnej moci
musia byť splnené všetky tri podmienky uvedené v zákone č. 514/2003 Z.z. a to nezákonné rozhodnutie,

resp. neprávny úradný postup, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp.
nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou.

Z uvedených zákonných ustanovení je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím je okrem iného nevyhnutné, aby nezákonnosť rozhodnutia bola

konštatovaná príslušným orgánom, ktorý toto už právoplatné rozhodnutie z dôvodu nezákonnosti zmení,
alebo zruší v príslušnom konaní o opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu. Táto podmienka
nepochybne nie je v prípade nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora namietaných
žalobcom splnená. Predmetné rozhodnutie okresného súdu nie je možné považovať za nezákonné a
zároveň jeho zákonnosť/nezákonnosť nie je možné posudzovať v tomto konaní. Do pozornosti v tejto

súvislosti súd dáva tú skutočnosť, že uznesenie, ktorým súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil,
bolo potvrdené aj Krajským súdom v Banskej Bystrici. Otázku správnosti postupu pri rozhodovaní v
prípade zastavenia exekúcie preto taktiež nie je na mieste posudzovať. Ide o namietanie samotného
rozhodnutia, preto nie je možné hovoriť o nesprávnom úradnom postupe.

Vzhľadomnaskutočnosť,žežalobcavosvojomžalobnomnávrhunamietaprieťahyvkonaní,jepotrebné
poukázať na ustanovenie § 9 ods. 2 Zák.č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z., kde je
explicitne uvedené z čoho výlučne je možné vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu
súdu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v konaní.

V zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 Zák.č. 514/2003 Z.z. súd konajúci o náhrade škody môže pri
posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní len v prípade,
ak by tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavovania sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie
vybavenia sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorýmsa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v
súdnom konaní, právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že
bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, alebo v právoplatnom rozhodnutí

Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým ústavný súd Slovenskej republiky
konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Žalobca sa vo svojej žalobe domáha náhrady materiálnej škody vo výške istiny s príslušenstvom
vymáhanej od povinného.

Podľa ustanovenia § 17 ods. 1 Zák.č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak.

Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je okrem iného
nevyhnutné preukázať existenciu škody. Podľa názoru súdu žalobca nepreukázal existenciu škody a

nároky, ktoré si uplatňujú.

Na základe všetkých uvedených skutočností je súd toho názoru, že žalovaný nemôže niesť
zodpovednosť a nahrádzať žalobcovi materiálnu škodu tak, ako si ju uplatnil v tomto konaní, pretože
žalobca nepreukázal jednak vznik a ani výšku škody.

Žalobca zároveň zjavne opomína, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je
potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené
zo žalobného návrhu nevyplýva a z toho dôvodu nie je preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy, ako ani
to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch.

Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občiansko-právnych
vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv oprávnených záujmov iných a nesmie byť v
rozpore s dobrými mravmi.

V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu
úradnému postupu dôjsť a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti žalobcu a povedomí, ktoré je
okolo žalobcu v spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. V posledných rokoch všetky zložky
štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom je všeobecne známe, že
potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť žalobcu na trhu spotrebiteľských úverov.

Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov je predmetom exekučných
konaní, ktoré žalobca inicioval a v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu.

Žalobca nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu súlad postupu žalobcu s dobrými
mravmi, ako aj nedostatočnosť konštatovania porušenia práva. Zároveň aplikujúc ustanovenia § 17 ods.

3 Zák.č. 514/2003 Z.z. po zohľadnení osoby poškodeného a vnímania doterajšieho pôsobenia žalobcu
(ako spoločnosti s negatívnou povesťou využívajúcu neprijateľné podmienky), minimálnej závažnosti
prípadnej ujmy a následky, ktoré žalobcovi mohol namietaný nesprávny úradný postup spôsobiť nemôže
byť žalobcovi priznaná žiadna náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností má súd za to, že žalobca nepreukázal, že by
činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik, ani
výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy a tým pádom neexistuje ani príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom súdu (spočívajúcim v tom, že nerozhodol o návrhu na zmenu
exekútora) a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Z dôvodu nepreukázania splnenia

základných zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady škody v zmysle Zák.č.
514/2003 Z.z. žalobu, ako právne neopodstatnenú súd zamietol.

Súd dodáva, že judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument
strany(účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti

Grécku z29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok
Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov
a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS
209/04). Súd so zreteľom na to, že nie je splnená ani prvá podmienka na priznanie náhrady škody(nesprávnyúradnýpostup)nepovažovalzapotrebnézaoberaťsaostatnýmiargumentmižalobcuadávať
na každý jeden odpoveď v odôvodnení rozsudku.

Podľa § 142 ods. 1 O. s. p., účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov
potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd
na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada

trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto
rozhodnutia.

Podľa § 151 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli,
súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou
trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu

nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím
o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Žalovaný bol v konaní úspešný. Trovy konania voči žalobcovi si nevyčíslil a zrejme žalovanému trovy
konania nevznikli, pretože na termíny pojednávaní sa zástupca žalovaného nedostavoval. Súd preto o

trovách konania rozhodol tak, že žalovanému ako úspešnému účastníkovi trovy nepriznal.

Žalovanýpodanímzodňa26.02.2013,ktorébolotunajšiemusúdudoručenédňa04.03.2013podalnávrh
na spojenie vecí do jedného konania, alternatívne do 4 konaní, nakoľko vo všetkých vyššie uvedených

veciach vystupujú totožní účastníci a veci spolu skutkovo súvisia.

Podľa § 112 ods. 1 O. s. p. v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci,
ktoré sa u neho začali a skutkove spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Súd nespochybňuje, že žalobca podal na tunajší súd väčší počet žalôb o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, pričom veci skutkovo súvisia a týkajú sa tých istých účastníkov. Do úvahy však súd
zobral aj skutočnosti namietané žalobcom a špecifiká jednotlivých exekučných konaní, v ktorých malo
dôjsť k žalobcom tvrdených pochybeniam, pričom súd zistil, že daná vec sa na spojenie s inými nehodí,
a to s poukazom práve na špecifiká exekučného konania. Na základe uvedených skutočností súd návrh

žalovaného na spojenie vecí zamietol.

Záverom súd dodáva, že žalobca žiadal o veci rozhodnúť najprv tzv. medzitýmnym rozsudkom (§ 152
ods. 2 O. s. p.). K tomu súd uvádza, že ak súd uzná, že je tu dôvod pre postup podľa § 152 ods. 2 O. s. p.,
môže vydať medzitýmny rozsudok aj bez návrhu účastníka konania. Ak súd takémuto návrhu účastníka

konania na vydanie medzitýmneho rozsudku nevyhovie, nevydáva o tom zvláštne rozhodnutie a s týmto
návrhom sa ani nemusí vyporiadať v odôvodnení rozhodnutia o veci samej.

Poučenie:

P o u č e n i e :

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd
Lučenec, Dr.Herza 14, 984 37 Lučenec.

Podľa § 205 ods.2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej , možno odôvodniť len tým, že:

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnymskutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti
alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vchádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci.

Podľa § 221 ods.1 súd rozhodnutie zruší, len ak:

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu
rozhodoval senát,
h) súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne
ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav,
i) sa rozhodlo bez návrhu, nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré

bolo vydané, zanikli alebo aj také dôvody neexistovali,
j) je odvolacím súdom schválený zmier.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona, ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh

na súdny výkon rozhodnutia.