Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 23, 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7Co/179/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113203051
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Breza

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8113203051.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov JUDr.

Martina Fiľakovského a Mgr. Miloša Koleka v právnej veci žalobcu Intrum Justitia Debt Finance AG, so
sídlom Industriestrasse 13 C, CH - 6300 Zug, Švajčiarsko, právne zastúpeného JUDr. Jánom Šoltésom,
advokátom, so sídlom v Bratislave, na ulici Karadžičovej č. 8, proti žalovanej J. Y., nar. XX.X.XXXX,
bývajúcej v T. XXX, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovanej Združenie na ochranu občana
spotrebiteľa HOOS, so sídlom v Prešove, na Nám. Legionárov 5, právne zastúpeného JUDr. Igorom
Šafrankom, advokátom, so sídlom vo Svidníku, na ulici Sovietskych hrdinov 163/66, o zaplatenie sumy
999,74 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 17.3.2014, č.k.

17C/87/2013-59 takto väčšinou hlasov

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalovanej sa n e p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania a žalobca n e m á p r á v o na
ich náhradu.

Vedľajšiemu účastníkovi sa p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania pozostávajúca z trov
právneho zastúpenia vo výške 46,50 Eur a žalobca je p o v i n n ý ju zaplatiť JUDr. Igorovi Šafrankovi,
advokátovi, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť
vedľajšiemu účastníkovi trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 162,91 Eur.

Vykonaným dokazovaním mal za preukázanú skutočnosť, podľa ktorej právny predchodca žalobcu

uzatvoril dňa 5.11.2007 so žalovanou zmluvu o úvere. Na jej základe bola žalovanej poskytnutá čiastka
60.000,-Sk s výškou mesačnej splátky 1.940,-Sk s počtom splátok 48 a RPMN 26,22 %. Zmluva
neobsahuje základný údaj a to úrokovú sadzbu, v dôsledku čoho sa takýto úver podľa § 4 ods. 3 zákona
č. 258/2001 Z.z. považuje za bezúročný a bez poplatkov.

Žalovaná z poskytnutého úveru vo výške 1.991,63 Eur ( 60.000,-Sk) uhradila 1.619,50 Eur. Rozdiel
medzi sumou poskytnutého úveru 1.991,63 Eur a zaplatenou výškou úhrad zo strany žalovanej
predstavuje 372,13 Eur. V priebehu konania žalovaná vzniesla námietku premlčania, na ktorú muselo
byť prihliadnuté. Poslednú splátku žalovaná uhradila 3.7.2009. Následné splátky od mesiaca august

2009 až do mesiaca máj 2010 neuhrádzala. Žaloba bola doručená súdu 4.2.2013 a preto splátky odmesiaca august 2009 do 4.2.2010 sú premlčané. Ide o 6 splátok po 64,39 Eur, spolu 386,40 Eur. Keďže
premlčaný dlh presahuje sumu 372,13 Eur súd prvého stupňa žalobu v celom rozsahu zamietol.

Rovnako bol zamietnutý i nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 90,88 Eur. Podľa ustanovenia §

544ods.2Občianskehozákonníka,zmluvnúpokutumožnodojednaťlenpísomneavdojednanímusíbyť
určená výška pokuty, alebo spôsob jej určenia. Žalovaná si v zmluve takúto zmluvnú pokutu nevyjednala,
nakoľko táto nie je súčasťou zmluvných dojednaní a ak sa nachádza na druhej strane zmluvy označenej
ako Definície a výkladové pravidlá, bod 12, toto nemožno považovať za zmluvné dojednanie, lebo nie
je podpísané žalovanou.

Výrok o trovách bol odôvodnený ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p..

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok zmeniť
tak, aby žalovaná bola zaviazaná na zaplatenie istiny 908,86 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9,25 %
z dlžnej sumy od 21.11.2011 do zaplatenia. Alternatívne požadoval rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie
konanie. Ako dôvod uviedol, že na úverovú zmluvu uzatvorenú dňa 5.11.2007 sa použilo ustanovenie §
4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom po 1.1.2008, čo malo za následok nesprávne právne

posúdenie a nesprávne označenie úveru za bezúročný. Uzatvorená úverová zmluva obsahuje všetky
podstatné náležitosti uvedené v § 4 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. účinného v čase uzatvorenia
zmluvy. Zákon sankciou bezúročnosti postihoval len úvery bez uvedenia RPMN. Tento údaj v úverovej
zmluve zo dňa 5.11.2007 je riadne zverejnený.

Nesprávne bola posúdená i žalovanou vznesená námietka premlčania. Pre posúdenie začiatku plynutia

premlčacej doby je rozhodný okamih splatnosti úveru. Zmluvnými stranami bolo dohodnuté, že záväzok
žalovanej splatiť úver mal byť splnený v lehote do 20.11.2011, kedy nastala konečná splatnosť úveru
prirodzeným spôsobom. Pokiaľ teda v úverovej zmluve bolo dohodnuté splácané úveru v splátkach
nejedná sa o čiastkové plnenie, ale o jedno plnenie, ktorého úhrada bola dohodnutá v splátkach, a
preto lehotou splatnosti je lehota na splatenie celého úveru, t. j. lehota do 20.11.2011, kedy nastala

konečná splatnosť úveru. Až deň nasledujúci po dátume konečnej splatnosti úveru sa žalovaná dostala
do omeškania s vrátením nesplatenej časti úveru a teda až od tohto okamihu začala plynúť premlčacia
doba na uplatnenie práva, nakoľko právo požadovať vrátenie nesplatenej časti úveru od žalovanej mohol
žalobca vykonať až odo dňa nasledujúceho po konečnej splatnosti úveru. Žalobca podal žalobu dňa
4.2.2013, teda preukázateľne pred uplynutím premlčacej doby, ktorá začala plynúť až od 21.11.2011.

Okrem toho na záväzkové vzťahy z úverovej zmluvy vrátane otázky premlčania sa použijú ustanovenia
Obchodného zákonníka nie Občianskeho zákonníka. Úprava premlčania nie je otázkou, ktorá smeruje
k ochrane spotrebiteľa. Odlišne upravená premlčacia doba v Občianskom zákonníku a Obchodnom
zákonníku je len výsledkom rozdielnych legislatívnych procesov, z ktorých však žiadny nesmeruje k
ochrane spotrebiteľa, ako deklarovane slabšej zmluvnej strany, nakoľko premlčanie pôsobí voči obom

rovnako. Z komplexnej úpravy premlčania v Občianskom zákonníku a Obchodnom zákonníku nie je
možné len niektoré ustanovenia považovať za výhodnejšie pre spotrebiteľa. Ak by aj bol prijatý argument
o prijateľnejšej premlčacej dobe podľa Občianskeho zákonníka, išlo by o výhodu pre spotrebiteľa len v
prípade, ak je sám spotrebiteľ žalovanou stranou. V opačnom prípade, ak by bol spotrebiteľ žalujúcou
stranou, logicky by sa dostal do nevýhodnejšej pozície z dôvodu kratšej premlčacej doby. Právna úprava

premlčania obsiahnutá v Občianskom zákonníku nebola prijatá za účelom ochrany spotrebiteľa.

V prípade potvrdenia rozsudku v zamietavej časti navrhol náhradu trov konania vedľajšiemu účastníkovi
nepriznať. Dôvodom nepriznania náhrady trov právneho zastúpenia vedľajšiemu účastníkovi je to, že
vedľajšíúčastníkneprispelkúspechužalovanejvspore,nakoľkotátosasamaaktívnebránilavznesením
námietky premlčania. Z tohto dôvodu trovy právneho zastúpenia neboli vynaložené účelne.

Vedľajší účastník navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť.Odvolací súd v zmysle zásad ustanovenia § 212 O.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním,
ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods.
2 O.s.p. a zistil, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené aj keď pri posudzovaní žalobcom uplatneného

nároku sa nesprávne vychádzalo zo znenia zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení
účinnom od 1.1.2008. Takéto pochybenie vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia nemá.

Zákon č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy v ustanovení § 4 ods. 2 písm. g/
vyžadoval v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzať ročnú percentuálnu mieru nákladov s tým, že ak
táto nie je uvedená spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. V zmluve o úvere

síce údaj o RPMN obsiahnutý je, čo ale neznamená, aby žalobca si mohol uplatňovať vo vzťahu k
žalovanej okrem istiny úveru aj úroky a poplatky. Je to zrejmé zo znenia ustanovenia § 4 ods. 5 zákona
č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, podľa ktorého od spotrebiteľa nemôže
veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere. V zmluve
uzatvorenej dňa 5.11.2007 žiadne úroky a ani poplatky uvedené nie sú. Za takejto situácie priznanie
úrokov a poplatkov v zmluve neuvedených by priamo odporovalo zákonnej úprave vyplývajúcej z § 4

ods. 5 zákona č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy.

Nesprávnym je tiež tvrdenie, podľa ktorého premlčacia doba začala plynúť až po lehote splatnosti
poslednej splátky úveru. V zmluve zo dňa 5.11.2007 sa jej účastníci bez akýchkoľvek pochybností
dohodli na splácaní úveru v 48 - mesačných splátkach. Takáto dohoda medzi veriteľom a dlžníkom
urobená na základe ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka o splnení dlhu v splátkach umožňuje

veriteľovi, aby od dlžníka požadoval vždy iba zaplatenie tej splátky, ktorá sa stala zročnou. Každá zo
splátok predstavuje samostatné plnenie a preto pre každú z nich 3 - ročná premlčacia doba podľa
ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka plynie samostatne. Uvedené priamo vyplýva z ustanovenia
§ 103 Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc z tohto ustanovenia, ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach
začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej

zo splátok stane zročný celý dlh ( § 565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej
splátky.

Čo sa týka námietok spochybňujúcich použitie ustanovení Občianskeho zákonníka na premlčanie, na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia v tomto smere je potrebné poukázať na skutočnosť,
podľa ktorej ochrana spotrebiteľa v čase uzatvorenia zmluvy bola obsiahnutá v zákone č. 250/2007 Z.

z. o ochrane spotrebiteľa. Tento právny predpis v čase uzatvorenia zmluvy v ustanovení § 3 ods. 3
upravoval právo každého spotrebiteľa na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských
zmluvách,ktorýmisúzmluvyuzavretépodľaObčianskehozákonníkaaleboObchodnéhozákonníka,ako
aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je
obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Uvedené ustanovenie teda

nevylučovalo, aby charakter spotrebiteľskej zmluvy nemohla mať i zmluva o úvere uzatvorená v súlade
s ustanoveniami zákona č. 258/2001 Z. z. alebo s ustanovením § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a
dokonca priamo zakotvovalo povinnosť primeraného použitia ustanovení Občianskeho zákonníka aj na
spotrebiteľské zmluvy neuzatvorené podľa Občianskeho zákonníka.

Vyššie uvedený osobitný právny predpis zameraný na ochranu spotrebiteľa priamo ukladá povinnosť

primeraného použitia ustanovení Občianskeho zákonníka a teda i ustanovení Občianskeho zákonníka
o premlčaní na všetky spotrebiteľské zmluvy bez ohľadu na to, či boli alebo neboli uzatvorené podľa
ustanovení Občianskeho zákonníka.

Základnou črtou spotrebiteľskej zmluvy je to, že je pre spotrebiteľa vopred pripravená a nie je vytvorený
priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý právnym predchodcom

žalobcu túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy boli bez akýchkoľvek pochybností všeobecné
zmluvné dojednania, ktoré žalovaná ovplyvniť nemohla, nakoľko boli už vopred pripravené pre veľký
počet spotrebiteľov.Právny predchodca žalobcu mal v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov a v priebehu konania
nebolo žalobcom tvrdené a ani preukázané, aby úver bol poskytnutý žalovanej za účelom výkonu
obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

Čo sa týka právnej úpravy premlčania táto bola obsiahnutá v dvoch právnych predpisoch a to
v Obchodnom zákonníku a v Občianskom zákonníku. Obchodný zákonník pri premlčaní určuje v
ustanovení § 397 4 - ročnú premlčaciu dobu. Na rozdiel od tejto úpravy je v ustanovení § 101
Občianskeho zákonníka stanovená 3 - ročná všeobecná premlčacia doba. Zákonná úprava premlčania
je teda v Občianskom zákonníku pre žalovanú ako spotrebiteľku výhodnejšia a tejto výhodnejšej úpravy

sa žalovaná vzdať nemohla.

Vo veci sa nedá stotožniť ani s argumentáciou o nemožnosti priznania náhrady trov konania vedľajšiemu
účastníkovi z dôvodu, lebo vedľajší účastník neprispel k úspech žalovanej v spore.

Vedľajší účastník už vo svojom vyjadrení zo dňa 21.5.2013 vzniesol voči uplatnenému nároku námietku
premlčania. K tomuto vyjadreniu sa žalovaná pripojila na pojednávaní konanom dňa 18.12.2013 a
zároveň namietala premlčanie uplatneného nároku. Vedľajší účastník tak bez akýchkoľvek pochybností

podstatnou mierou prispel k úspechu žalovanej v spore.

Vedľajší účastník má v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník, čo je zrejmé z ustanovenia
§ 93 ods. 4 O. s. p. Vstupom do konania mu vznikajú i práva a povinnosti súvisiace s náhradou trov
konania upravenou v ustanovení § 142 a nasledujúcich O. s. p. To znamená, že v prípade úspechu v
spore mu môže byť priznaná náhrada trov konania a v prípade neúspechu môže byť zase zaviazaný

na náhradu trov konania.

V prejednávanej veci žalobca v konaní úspech nemal a preto pri rozhodovaní o trovách sa muselo
vychádzať z ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý má vo veci plný úspech
súdprizná náhradutrovpotrebnýchnaúčelnéuplatňovaniealebobránenieprávaprotiúčastníkovi,ktorý
vo veci úspech nemal. S prihliadnutím na výsledok sporu žalobca je preto povinný nahradiť vedľajšiemu

účastníkovi vystupujúcemu na strane úspešnej žalovanej trovy konania.

Občiansky súdny poriadok v ust. § 24 a nasledujúcich, umožňuje každému účastníkovi dať sa zastúpiť v
konaní zástupcom, ktorého si zvolí. Takýmto zástupcom môže byť i advokát. Občiansky súdny poriadok
vo svojich ustanoveniach pritom nevylučuje, aby účastník odborne spôsobilý hájiť svoje záujmy v konaní
pred súdom sa nemohol dať zastúpiť zástupcom, a aby len z tohto dôvodu mu nemala byť priznaná

náhrada trov vzniknutých v súvislosti s právnym zastupovaním. Náklady s tým spojené sú vždy potrebné.
Vyššie uvedené sa v plnej miere vzťahuje tiež na možnosť vedľajšieho účastníka dať sa zastupovať v
konaní advokátom. Právo každého na právnu pomoc v konaní pred súdmi je pritom základným ústavným
právom upraveným v čl. 47 Ústavy Slovenskej republiky. Právnu pomoc advokáti poskytujú za odmenu,
a preto je na mieste, aby v prípade, ak vzniknú zákonné predpoklady pre priznanie náhrady trov konania

vedľajšiemuúčastníkovi,tátonáhradatrovkonaniavedľajšiemuúčastníkoviajpriznanábola.Vopačnom
prípade by ústavné právo vedľajšieho účastníka na právnu pomoc pôsobilo odradzujúco, nakoľko všetky
trovy s tým spojené by musel znášať zo svojich prostriedkov.

Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd preto postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O.
s. p. rozsudok ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením
§ 142 ods. 1 O.s.p. a z tohto titulu úspešnému vedľajšiemu účastníkovi priznal náhradu trov odvolacieho
konania vo výške 46,50 Eur. Tieto trovy pozostávajú z odmeny právneho zástupcu vedľajšieho účastníka
za jeden úkon právnej služby ( spísanie vyjadrenia k odvolaniu zo dňa 30.6.2014) uplatnenej do výšky
30,71 Eur ( § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov), z režijného paušálu za

úkon vykonaný v roku 2014 vo výške 8,04 Eur a z 20 % DPH uplatnenej do výšky 7,75 Eur.Čo sa týka žalovanej tejto ako úspešnej účastníčke náhrada trov odvolacieho konania priznaná byť
nemohla, nakoľko v súvislosti s odvolacím konaním jej žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.