Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, October 22, 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/10/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2112225699
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2112225699.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benka a sudkýň JUDr. Silvie

Hýbelovej a Mgr. Renáty Gavalcovej v právnej veci navrhovateľky: U. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. R.
XXX, zastúpená: PROSMAN A PAVLOVIČ advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Hlavná 31, Trnava,
proti odporcovi: X. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. R. XXX, zastúpený advokátom: JUDr. Miloš Chrenko,
AKsosídlomHlavná23,Trnava,ovylúčeniezužívanianehnuteľnosti,oodvolaníodporcuprotirozsudku
Okresného súdu Trnava zo dňa 03. decembra 2013 č. k. 10C/188/2012-142, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa mení tak, že odporca je vylúčený z užívania
rodinného domu súpisné č. XXX, postaveného na parcele registra „C“ č. XXX/X a priľahlého pozemku

parcela registra „C“ č. XXX/X- zastavaná plocha a nádvorie, vo výmere 576 m2, nachádzajúcich sa v
katastrálnom území P. R., v obci P. R., v okrese I., zapísané v katastri nehnuteľností Slovenskej republiky
na LV č. XXX, vydanom Katastrálnym úradom v Trnave, Správou katastra Trnava, a to až do zrušenia a
vyporiadania podielového spoluvlastníctva účastníkov konania k predmetným nehnuteľnostiam.

O náhrade trov konania na súde prvého stupňa a odvolacieho konania odvolací súd rozhodne po
právoplatnosti tohto rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom napadnutým odvolaním vylúčil odporcu z užívania rodinného domu
súpisné č. XXX, postaveného na parcele registra „C“ č. XXX/X a priľahlého pozemku parcela registra
„C“ č. XXX/X- zastavaná plocha a nádvorie, vo výmere 576 m2, nachádzajúcich sa v katastrálnom

území P. R., v obci P. R., v okrese Trnava, zapísané v katastri nehnuteľností Slovenskej republiky na
liste vlastníctva č. XXX, vydanom Katastrálnym úradom v Trnave, Správou katastra Trnava a zaviazal
odporcu zaplatiť navrhovateľke náhradu trov právneho zastúpenia v sume 484,99 eura do troch dní od
právoplatnosti rozsudku k rukám jej právneho zástupcu.

Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 3 ods. 1, § 123, § 137 ods. 1, § 139 ods. 2,
§ 146 ods. 2, § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka, čl. 20 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, § 142
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, keď vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v prejednávanej

veci sa navrhovateľka domáhala vylúčenia odporcu z užívania predmetných nehnuteľností dôvodiac,
že odporca spôsobom, akým užíva spoločnú vec, neoprávnene zasahuje do ústavou zaručených
práv navrhovateľky, zasahuje do jej práva na nedotknuteľnosť jej osoby a súkromia, svojim konaním
znižuje ľudskú dôstojnosť a osobnú česť navrhovateľky, čo priamo pôsobí na zhoršenie zdravotného
stavu navrhovateľky. Navrhovateľka v prítomnosti odporcu pociťuje strach o vlastnú existenciu počas
dlhšieho obdobia, obavy o život, čo sa odráža na kvalite jej života a jej zdravotnom stave a existuje tu
reálna potreba dlhodobo riešiť ochranu jej života a zdravia. Odporca považoval návrh navrhovateľky

za nedôvodný, tvrdenia navrhovateľky za nepravdivé, účelové a vykonštruované a uvádzal, že bolto práve on, kto sa cítil byť týraný, ponižovaný, fyzicky a psychicky napádaný. Odporca popieral, že
by navrhovateľku niekedy fyzicky napadol, či spôsobil jej akúkoľvek ujmu a nadávky smerujúce voči
navrhovateľke boli len prejavom zúfalstva z vlastnej situácie a jeho konanie nemožno objektívne vnímať

ako reálnu hrozbu pre navrhovateľku. Zo skutkových zistení v súdenom prípade vyplynulo, že účastníci
konania vlastnia v podielovom spoluvlastníctve nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území
P. R., zapísané v Liste vlastníctva číslo XXX ako rodinný dom súpisné číslo XXX na parcele číslo
XXX/X a parcelu registra „C“ číslo XXX/X - zastavaná plocha a nádvorie, vo výmere 576 m2, každý
v polovici. Ohľadne užívania predmetných nehnuteľností sa nevedeli dohodnúť o užívaní spoločnej

veci, a preto navrhovateľka podala na súd návrh, aby rozhodol o spôsobe spoločného užívania tak, že
žiadala odporcu vylúčiť z užívania predmetných nehnuteľností. Nepochybne bolo v konaní zistené, že
odporca sa voči navrhovateľke asi pred tromi rokmi začal dopúšťať psychického a verbálneho násilia,
ktorá skutočnosť bola jednoznačne preukázaná svedeckými výpoveďami B. E., X. E., Q. U.. Odporca
navrhovateľke vulgárne nadával, vyhrážal sa jej zabitím, v noci vykrikoval a rušil nočný kľud, kopal do
dverí izieb, ktoré užívali navrhovateľka so synmi účastníkov, rozhadzoval nábytok a ničil zariadenie v

dome, bol agresívny. Okolnosť, že odporca sa voči navrhovateľke dopúšťal opakovane psychického
a verbálneho násilia, bola dôvodom pre podanie viacerých trestných oznámení navrhovateľky na
odporcu. Napokon odporca sám toto svoje konanie nepopieral, bránil sa tým, že bol hladný, keďže
mu navrhovateľka nedávala jesť. Navrhovateľka odôvodňovala svoj návrh aj fyzickým násilím odporcu
voči jej osobe, ktorá skutočnosť nebola v konaní preukázaná, keď odporca toto tvrdenie odmietal a

svedkovia B. E. a X. E. v konaní nepotvrdili tvrdenia navrhovateľky o fyzických útokoch odporcu voči jej
osobe. Všetky uvedené okolnosti sú tak nesporne dôvodom, pre ktorý nie je možné spoločné užívanie
predmetných nehnuteľností. Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam tak bolo potrebné rozhodnúť
o spôsobe užívania spoločnej veci účastníkmi, resp. rozhodnúť, kto z účastníkov ako podielových
spoluvlastníkov bude užívať celú vec, teda predmetné nehnuteľnosti. Nezhody medzi účastníkmi

neoprávňujú odporcu k tomu, aby tieto riešil vyššie opísaným spôsobom, ktorý je ďaleko za hranicou
spoločensky prípustného správania sa, je v hrubom rozpore s dobými mravmi, a odôvodňuje minimálne
podozrenie zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu. Ak odporca svoje správanie
hájil tým, že bol hladný a navrhovateľka, ako vtedy ešte jeho manželka mu neposkytovala stravu, je
potrebné konštatovať, že uvedený dôvod v žiadnom prípade nemôže byť ospravedlnením pre tak hrubé,

vulgárne a ponižujúce správanie odporcu nielen voči navrhovateľke, ale voči komukoľvek. Sociálna
situácia,vktorejsaodporcaocitol,tedažebolbezpráceapeňažnýchprostriedkov,neoprávňujeodporcu
zasahovať do práva navrhovateľky na ľudskú dôstojnosť, na ochranu súkromia, zdravia a osobnej
integrity. Práve konanie odporcu evidentne v rozpore s dobrými mravmi pri výkone jeho práv a povinností
vyplývajúcich z vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam viedlo súd k presvedčeniu, že

je potrebné odporcu úplne vylúčiť z užívania predmetných nehnuteľností, aby sa zabránilo ďalším
nedorozumeniam, konfliktom a incidentom medzi účastníkmi s tým, že predmetné nehnuteľnosti bude
v celom rozsahu užívať navrhovateľka. Pri svojich úvahách o opodstatnenosti uplatneného nároku, keď
považoval súd za preukázané psychické násilie odporcu voči navrhovateľke ako vtedajšej manželke,
vychádzal z presvedčenia, že je na mieste v zmysle § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka analogické

použitie ustanovenia § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je možné obmedziť alebo
úplne vylúčiť užívacie právo jedného z manželov k domu patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva
z dôvodu fyzického alebo psychického násilia alebo hrozby takého násilia vo vzťahu k manželovi alebo
k blízkej osobe. Pri určení subjektu, na ktorý dopadá občianskoprávna sankcia vo forme obmedzenia
užívaciehoprávakdomualebovoformevylúčeniazužívaciehoprávakdomu,jepotrebnépreukázanies

použitím analógie legis podľa § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 146 ods. 2 Občianskeho
zákonníka splnenie stanovených predpokladov, ktorými súd existencia spoločného vlastníctva manželov
k domu (v prejednávanej veci podielového spoluvlastníctva k domu), existencia spolužitia oboch
manželov v dome, existencia fyzického alebo psychického násilia, prípadne hrozby takéhoto násilia,
neznesiteľnosť ďalšieho spolužitia. V súdenom spore za základ svojho rozhodnutia považoval súd

preukázanie, že odporca sa po dobu spolužitia s navrhovateľkou opakovane dopúšťal psychického
a verbálneho násilia voči navrhovateľke, keď ostatné vyššie uvedené predpoklady pre použitie tejto
občianskoprávnej sankcie neboli medzi účastníkmi sporné. Teda aj pri posudzovaní veci podľa § 146
ods. 2 Občianskeho zákonníka rozhodujúce skutkové istenia svedčili pre záver o opodstatnenosti
uplatneného nároku. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku a navrhovateľke, ktorá mala vo veci plný úspech, priznal náhradu trov právneho
zastúpenia v sume 484,99 eura, a to za 2 úkony právnej služby á 58,69 eura (prevzatie a príprava
zastúpenia dňa 29.10.2012, písomné podanie na súd - návrh zo dňa 22.11.2012) a za 4 úkony právne
služby á 60,07 eura (štyrikrát účasť na pojednávaní dňa 26.3.2013, 16.5.2013, 24.9.2013, 3.12.2013)podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhl. č. 655/2004 Z. z., 2-krát režijný paušál á 7,63 eura a 4-krát režijný paušál
á 7,81 eura podľa § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z. a 20 % DPH v sume 80,83 eura podľa § 18 ods.
3 vyhl. č. 655/2004 Z. z., ktorú prisúdenú náhradu trov konania je odporca povinný podľa § 149 ods. 1

Občianskeho súdneho poriadku zaplatiť právnemu zástupcovi navrhovateľky.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal zákonom v určenej lehote odvolanie odporca a žiadal odvolací
súd, aby rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 220 O.s.p. zmenil tak, že návrh navrhovateľky zamietne
a prizná mu náhradu trov konania. Uviedol, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec taktiež nesprávne právne posúdil. Je toho názoru,

že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané naplnenie hypotézy ust. § 146 ods. 2 Občianskeho
zákonníka a tvrdenia navrhovateľky v návrhu sa v prevažnej miere v konaní nepreukázali. Taktiež je
toho názoru, že aplikácia predmetnej právnej normy a to ust. § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka na
túto skutkovú situáciu nebola správna. Uviedol, že navrhovateľku nikdy fyzicky nenapadol, nikdy nebol
vo vzťahu k nej agresívny a nijako ju netýral, keď je toho názoru, že je to práve on, kto bol obeťou
dlhotrvajúceho psychického týrania zo strany navrhovateľky a ich synov. Kým pracoval všetky peniaze

odovzdával navrhovateľke, ktorá viedla domácnosť a hospodárila so spoločnými príjmami. Keď sa jeho
príjmová situácia zhoršila opakovane mu vytýkala, ponižovala ho a vysmievala sa mu. Neskôr pristúpila
k radikálnejším opatreniam, keď mu odmietala dávať jedlo, zamykala potraviny, vyčlenila miestnosti v
dome, do ktorých nesmel vstupovať a to všetko s poukazom na fakt, že neprináša do domácnosti žiadne
príjmy. Poukázal na svedecké výpovede synov B. a X., ktorí vo svojich výpovediach výslovne uviedli, že

nevideli, že by odporca fyzicky zaútočil na navrhovateľku alebo na nich. Vo svojom odvolaní poukázal
aj na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/155/2011, v ktorom sa konštatuje, že zásah do
vlastníckeho práva fyzickej osoby jeho vylúčením z užívacieho práva k nehnuteľnosti je veľmi závažným
zásahom a vo svojej podstate predstavuje občiansko-právnu sankciu k páchateľovi. Ďalej vo svojom
odvolaní poukázal na viaceré rozhodnutia krajských súdov Slovenskej republiky, v ktorých sa konštatuje,

že k takému závažnému zásahu do ústavného práva na majetok súdy pristupujú len vo výnimočných
prípadoch, keď majú za nepochybne preukázané najmä fyzické násilie voči spoluvlastníkovi, pričom toto
násilné správanie napĺňa často skutkovú podstatu niektorého trestného činu podľa Trestného zákona.
Dokazovaním v konaní nebolo preukázané žiadne jeho fyzické násilie voči navrhovateľke ani voči
synom resp. voči akejkoľvek tretej osobe a odporca má povesť bezúhonného človeka. Taktiež nebolo

preukázané, že by požíval alkoholické nápoje a bol agresívny pod ich vplyvom. Jediné čo svedkovia
potvrdili boli nadávky a slovné ataky. Je toho názoru, že výlučne verbálne útoky nemohli byť spôsobilé
spraviť spolužitie natoľko neznesiteľným, aby bolo potrebné na trvalo vylúčiť odporcu z vlastného domu.
Odvolateľ taktiež vo svojom odvolaní poukázal na tú skutočnosť, že súd sa vôbec nezaoberal otázkou do
akej miery ku konfliktom prispela navrhovateľka, keď on tvrdí, že hlavným iniciátorom konfliktov bola ona

a to od doby ako ňu jeho otec previedol spoluvlastnícky podiel k domu a od doby ako on do domácnosti
prinášal menej peňazí. Ďalej uviedol, že súd nemal opomenúť podstatný aspekt veci, ktorým je jeho
neschopnosťzabezpečiťsiakékoľvekinébývanie.Akouviedoljedlhodobobezpráceabezakéhokoľvek
príjmu a vzhľadom na jeho vek a to krátko pred dôchodkom je málo pravdepodobné, že si ešte nájde
prácu. Je teda zrejmé, že nie je absolútne schopný zabezpečiť si akékoľvek bývanie. V tejto súvislosti

poukázal na rozhodnutie Krajského súdu Košice sp. zn. 2Co/315/2012, ktorý vo svojom rozhodnutí
uviedol, že pri rozhodovaní o úplnom vylúčení spoluvlastníka z nehnuteľnosti berú súdy do úvahy aj to,
či má násilník vyriešenú bytovú otázku a teda má kam odísť po vykázaní z bytu. Uviedol, že on naopak
nemá absolútne kam ísť a musí už viac ako rok bývať v garáži v nehumánnych na bývanie absolútne
nevhodných a zdravotne závadných podmienkach. Odporca ďalej uviedol, že nepovažuje za správnu

aplikáciu ust. § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka na prejednávanú vec, pretože toto ustanovenie
upravujevylúčeniezužívaniadomualebobytupatriacehodobezpodielovéhospoluvlastníctvamanželov
a pritom je nesporné, že dom súp. č. XXX nepatrí do BSM účastníkov konania, ale je predmetom
podielového spoluvlastníctva. Súd síce použil toto ustanovenie s odkazom na § 853 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, avšak odporca je toho názoru, že analogické rozširovanie ustanovení o BSM na podielové

spoluvlastníctvo nie je prípustné, pretože v prípade, ak by bolo úmyslom zákonodarcu takúto možnosť
umožniť aj v prípade podielového spoluvlastníctva, určite by to spravil explicitne a je toho názoru, že
takáto možnosť vylúčenia z užívania je upravená iba pri bezpodielovom spoluvlastníctve práve pred
osobitný charakter BSM, zatiaľ čo podielové spoluvlastníctvo obsahuje osobitnú úpravu rozhodovania o
hospodárení so spoločnou vecou a riešení sporov vzniknuvších v rámci podielového spoluvlastníctva.K odvolaniu odporcu zaslal písomné vyjadrenie navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu,
v ktorom uviedol, že ust. § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka kladie na rovnakú úroveň fyzické a
psychické násilie a toto násilie nemusí vykazovať znaky trestného činu postačí, ak ide o priestupok

proti občianskemu spolužitiu (§ 49 zák. č. 372/1990 Zb.). Z vykonaného dokazovania nepochybne
vyplynulo, že odporca sa počas dlhšieho obdobia opakovane dopúšťal domáceho násilia, pod ktorým
psychológovia rozumejú ako fyzické tak aj psychické alebo aj sexuálne násilie medzi blízkymi osobami,
ku ktorému dochádza opakovane v ich súkromí a tým mimo kontrolu verejnosti, intenzita násilných
incidentov sa zväčša stupňuje a vedie k strate schopnosti obete včas tieto incidenty zastaviť a efektívne

vyriešiť narušený vzťah. Navrhovateľka ďalej uviedla, že v konaní nebolo preukázané, že hlavným
iniciátorom konfliktov bola ona a odporca mal túto možnosť v konaní preukázať, avšak dôkazné bremeno
neuniesol. V konaní bolo preukázané a to výpoveďami svedkov z blízkeho susedstva, že odporca počas
ostatných 3 rokov spolužitia páchal na navrhovateľke domáce násilie založené na incidentoch s vysokou
početnosťou strednej až vysokej intenzity, ktoré viedli k zdravotným problémom navrhovateľky zásahom
do jej cti a zároveň k rozpadu manželstva účastníkov konania. Námietka odporcu ohľadne nevyriešenia

jeho bytovej otázky v tomto konaní a jeho tvrdená neschopnosť zabezpečiť si iné bývanie nie je dôvodná,
pretože odporca už počas konania bol upozornený, že si môže voči navrhovateľke uplatniť náhradu za
neužívanie spoločnej veci, z ktorej by si mohol bez problémov zabezpečiť zodpovedajúce bývanie. S
poukazom na čl. 20 ods. 3 Ústavy SR je navrhovateľka toho názoru, že v danej prejednávanej veci je
možné použitie analógie legis v zmysle ust. § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka na použitie ust. § 146

ods. 2 Občianskeho zákonníka a v tejto prejednávanej veci, nakoľko odporca užívaním spoločnej veci
zasahoval do práv navrhovateľky na ochranu zdravia a života, nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia,
práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti a ochranu obydlia a súkromia.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala včas
oprávnená osoba - účastník konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je

tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.) postupom podľa § 214 ods. 1 O.s.p. na
pojednávaní v prítomnosti riadne predvolaných účastníkov konania doplnil dokazovanie ich výsluchom a
predovšetkým s prihliadnutím k výsledkom takto doplneného dokazovania dospel k záveru, že odvolanie
odporcu nie je dôvodné, pretože napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne avšak je
potrebné ho v zmysle ust. § 220 O.s.p. zmeniť doplnením doby jeho trvania.

V konaní vedenom na súde prvého stupňa pod sp. zn. 10C/188/2012 je návrh navrhovateľky, ktorým sa
domáha vydania rozhodnutia, ktorým by súd vylúčil odporcu z užívania rodinného domu rodinného domu
súpisné č. XXX, postaveného na parcele registra „C“ č. XXX/X a priľahlého pozemku parcela registra „C“
č. XXX/X- zastavaná plocha a nádvorie, vo výmere 576 m2, nachádzajúcich sa v katastrálnom území
P. R., v obci P. R., v okrese Trnava, zapísané v katastri nehnuteľností Slovenskej republiky na Liste

vlastníctva č. XXX, vydanom Katastrálnym úradom v Trnave, Správou katastra Trnava .

Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa,
ktorým bolo návrhu navrhovateľky v celom rozsahu vyhovené a taktiež v závislom výroku o trovách
konania.

Odvolací súd v celom rozsahu preberá súdom prvého stupňa v dostatočnom rozsahu a správne zistený

skutkový stav pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie splnenia zákonných podmienok
vylúčenia odporcu z užívania predmetných nehnuteľností, keď prvostupňový súd dokazovanie vykonal
v potrebnom rozsahu a jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach i náležite vyhodnotil a
dospel k správnym skutkovým zisteniam a zdieľa aj jeho právne závery vo veci, až na skutočnosť, že súd
prvéhostupňaopomenulvosvojomrozhodnutíuviesťdobutrvaniatohtorozhodnutiaapretospoukazom

na ustanovenie § 220 O.s.p. zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa s uvedením tejto doby. Odvolací
súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto
dať za pravdu odvolateľovi.

Podľa § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak sa z dôvodu fyzického alebo psychického násilia alebo
hrozbytakéhotonásiliavovzťahukmanželovialebokblízkejosobe,ktorábývavspoločnomdomealebo

byte stalo ďalšie spolužitie neznesiteľným, môže súd na návrh jedného z manželov obmedziť užívacieprávo druhého manžela k domu alebo k bytu, patriacemu do bezpodielového spoluvlastníctva manželov,
prípadne z jeho užívania vylúčiť.

Podľa § 705a Občianskeho zákonníka, ak sa z dôvodu fyzického násilia alebo psychického násilia,

alebo hrozby takýmto násilím vo vzťahu k manželovi alebo k rozvedenému manželovi ako spoločnému
užívateľovi bytu alebo k blízkej osobe, ktorá s ním býva spoločne v byte, stalo ďalšie spolužitie
neznesiteľným,môžesúdnanávrhjednéhozmanželovaleborozvedenýchmanželovobmedziťužívacie
právo druhého z nich, alebo ho z jeho užívania úplne vylúčiť.

Z hľadiska predmetu sporu vymedzeného návrhom navrhovateľky v tejto veci a súdom na predmet
sporu aplikovanej rozhodujúcej právnej úpravy podľa § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka a jej účel

s poukazom na ust. § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka o analógii zákona totiž vo vzťahu k právnej
úpravevust.146ods.2Občianskehozákonníkaavust.§705aObčianskehozákonníkaakzákonodarca
v prípade existencie psychického a fyzického násilia poskytuje takúto ochranu osobe (a to aj výslovne
rozvedenému manželovi) trpiacej násilím pri užívaní bytu z titulu spoločného nájmu bytu, resp. v BSM,
nie je dôvod pochybovať, že by vo vzťahu k rozvedenému manželovi a k užívaniu spoločného rodinného

domupatriacehodopodielovéhospoluvlastníctvavtejtoprejednávanejveci(§146ods.2)malinýzámer,
keď ust. §§ 136 až 142 Občianskeho zákonníka obdobnú právnu úpravu ako v ust. 146 ods. 2 a § 705a
Občianskeho zákonníka neobsahujú.

Účelom právnej úpravy § 146 ods.2 ako aj ust. § 705a Občianskeho zákonníka je ochrana jedného zo
spoluvlastníkov konkrétnej nehnuteľnej veci (domu, bytu), svojou povahou určenej spravidla na trvalé,

každodenné spoločné užívanie spoluvlastníkmi (manželmi, či rozvedenými manželmi) pred násilím
každého druhu (fyzickým i psychickým) zo strany druhého zo spoluvlastníkov pri spoločnom užívaní
veci, v dôsledku ktorého sa ich ďalšie spolužitie (spoločné užívanie spoločnej veci) stane neznesiteľným.
Zákonodarca tu pripustil obmedzenie užívacieho práva, v odôvodnených prípadoch i úplné vylúčenie z
užívania spoločnej veci toho zo spoluvlastníkov, ktorý sa dopúšťa násilia voči druhému spoluvlastníkovi.

Ide nepochybne o významný zásah do jedného zo základných práv zaručených medzinárodnými
dohovormi a Ústavou Slovenskej republiky (č. 460/1992 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení)
- práva vlastniť majetok v zmysle čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, v spojení s ust. §§ 123 a
nasl. Občianskeho zákonníka o vlastníckom práve, zákonodarca však pri strete viacerých základných
ľudských práv a slobôd prirodzene, vedome a správne takto povýšil ochranu rovnako významného

ústavného práva fyzickej a psychickej integrity jednotlivca (v rámci práva na nedotknuteľnosť a ochranu
osoby a jej súkromia a rodinného života, zaručeného v čl. 19 ods. 1, 2 i v spojení s čl. 16 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky) pred útokom iného nad ústavné právo útočiaceho jedinca na užívanie
predmetu vlastníctva v rámci jeho práva vlastniť majetok, ktoré inak (s výnimkou obmedzenia alebo
vylúčenia z užívania predmetu vlastníctva) nie je dotknuté. Účelom úpravy podľa § 146 ods. 2 ako aj

ust. § 705a Občianskeho zákonníka je obmedzenie násilného správania manželov, pričom obmedzenie,
resp. vylúčenie užívacieho práva prichádza do úvahy len vtedy, ak vo vzťahu k manželovi alebo k blízkej
osobe, ktorá býva v spoločnej domácnosti dochádza k fyzickému alebo psychickému násiliu, resp. k
hrozbe takýmto násilím. Násilie nemusí vykazovať znaky trestného činu, postačí, ak pôjde o priestupok
proti občianskemu spolužitiu. Neznesiteľnosť spolužitia v dôsledku fyzického alebo psychického násilia

musí mať značnú intenzitu, teda musí byť spôsobilé natoľko znížiť kvalitu spolužitia v spoločnej
nehnuteľnosti, že toto spolužitie bude možné objektívne považovať za neznesiteľné. Právo v takomto
prípade chráni slabšiu stranu a aj za cenu zásahu do vlastníckeho práva.

Pojem násilia ako taký nie je nikde vo všeobecne záväznom právnom predpise formulovaný, avšak jeho
základným charakteristickým znakom je úmysel. Násilie je následkom istého druhu ľudského konania,

ktoré je zámerné. Ide o telesnú, aj duševnú ujmu. Deklarácia o odstránení násilia páchaného na ženách,
schválená Valným zhromaždením OSN v roku 1993 ho označuje ako akýkoľvek násilný čin, ktorý vedie
alebo by mohol viesť k fyzickej, sexuálnej alebo psychickej ujme alebo zraneniu, vrátane vyhrážania sa
takýmito činmi, zastrašovania alebo svojvoľného obmedzovania slobody a to vo verejnom či súkromnom
živote. Preto v súvislosti s domácim násilím je mimoriadne dôležité minimalizovať kontakt násilníka s

obeťou, keďže najvhodnejší priestor má násilník v domácom prostredí obete.Násilie, ktoré spôsobuje bolesť, je zdrojom bezmocnosti obete a súčasne prejavom prežívania moci
páchateľa násilia nad svojou obeťou. Násilie sprevádzané spôsobovaním bolesti je prejavom prežívania
moci páchateľa násilia nad svojou obeťou, ktorá je v týchto prípadoch bezmocná. Táto bezmocnosť býva

častým cieľom páchateľa, ktorému tento fakt prináša istú formu uspokojenia - ide o podrobenie si obete.
Hoci definície násilia sú rozdielne, spájajú ich však aj spoločné črty. Násilím je každá forma ubližovania,
prejavu nadvlády, vyhrážania sa, zneužívania moci, fyzického a sexuálneho nátlaku.

Násilie nie je konflikt, v konflikte sa stretnú rovnocenné strany, kým násilie je, keď jedna strana zneužije
prevahu moci. Násilím je každý čin, ktorého následkom je, že obeť robí niečo, čo nechce robiť alebo jej

bráni robiť niečo, čo chce robiť, prípadne v nej vyvoláva strach.

Násilie nemusí obsahovať fyzický kontakt s obeťou, pretože zastrašovanie, slovné vyhrážky a psychické
násilie môžu mať rovnako silné následky. Psychické násilie je každé správanie, ktoré priamo narúša
slobodnú vôľu a sebaúctu iného človeka. Nezanecháva síce žiadne viditeľné poranenia, napriek tomu
môže byť najhoršou formou násilia. Je zvlášť účinné, ak sa spája s fyzickým násilím.

Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústavy), nikoho nemožno mučiť, ani podrobiť

krutému, neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Z ustanovenia čl. 19 ods. 2 ústavy
vyplýva, že každý má právo na ochranu života pred neoprávneným zasahovaním do súkromného
a rodinného života. Podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
dohovoru) nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu
alebo trestu. Z ustanovenia čl. 8 ods. 1 dohovoru vyplýva, že každý má právo na rešpektovanie svojho

súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie vyplývajúce z ústavného práva na súdnu
ochranu.

Z obsahu spisu vyplýva, že uznesením Okresného súdu Trnava č.k. 9C/90/2012-44 zo dňa 19.11.2012
bolo nariadené predbežné opatrenie, ktorým súd dočasne zakázal odporcovi vstupovať do rodinného
domu súp. č. XXX, postaveného na parcele registra „C“ č. XXX/X a na priľahlý pozemok parcela registra

„C“ č. XXX/X nachádzajúcich sa v kat. úz. P. R., v obci P. R., v okrese Trnava, zapísané v katastri
nehnuteľností Slovenskej republiky na LV č. XXX, vydanom Katastrálnym úradom v Trnave, Správou
katastra Trnava, a to až do právoplatnosti skončenia konania o hospodárení so spoločnou vecou. Zo
skutkových zistení v prejednávanej veci ďalej vyplýva, že účastníci konania uzavreli manželstvo dňa
8.2.1985, ktoré bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Trnava číslo konania 15C/9/2013-23 zo

dňa 24.4.2013 s právoplatnosťou ku dňu 24.4.2013. Z manželstva účastníkov konania pochádzajú
dve plnoleté deti, a to X. E., narodený XX.X.XXXX, a B. E., narodený XX.X.XXXX. Účastníci konania
vlastnia v podielovom spoluvlastníctve nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území P. R.,
zapísané v Liste vlastníctva číslo XXX ako rodinný dom súp. č. XXX na parcele č. XXX/X a parcelu
registra „C“ číslo XXX/X - zastavaná plocha a nádvorie, vo výmere 576 m2, keď navrhovateľka

nadobudla spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnostiach vo veľkosti 1/2-ica titulom daru a odporca
nadobudol spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnostiach vo veľkosti 1/2-ica titulom dedičstva. Predmetné
nehnuteľnosti užívali do 22.11.2012 obaja účastníci konania so synmi a od 22.11.2012 užíva predmetné
nehnuteľnosti navrhovateľka so synmi, keďže odporcovi bol predbežným opatrením nariadený zákaz
vstupovať do rodinného domu a na priľahlý pozemok. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že odporca

sa návrhom zo dňa 15.3.2013 doručeným Okresnému súdu Trnava dňa 18.3.2013 domáha voči
navrhovateľke zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim
sa v katastrálnom území dolné R., zapísaným na Liste vlastníctva číslo XXX ako rodinný dom súpisné
číslo XXX na parcele registra „C“ číslo XXX/X, parcela registra „C“ číslo XXX/X- zastavaná plocha
a nádvorie, vo výmere 576 m2, parcela registra „C“ číslo XXX/X- záhrady, vo výmere 222 m2. Vec

nie je doposiaľ právoplatne skončená. Z obsahu vyšetrovacieho spisu Okresného riaditeľstva PZ v
Trnave číslo: ORP-305/1OVK-TT-2012 Cu vyplýva, že Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Trnave
uznesením číslo ČVS ORP-305/1OVK-TT-2012 Cu zo dňa 29.11.2012 vznieslo obvinenie voči odporcovi
za zločin Týranie blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, pretože
na podklade zistených skutočností je dostatočne odôvodnený záver, že v období začínajúcom najneskôr

od začiatku roku 2011 a pokračujúcom ďalej aj počas roku 2012, opakovane počas každého mesiaca,
spravidla však počas viacerých dní v každom týždni tohto obdobia, v obci P. R., v dome č. XXX, kde žil vspoločnej domácnosti s jeho manželkou U. E. a ich dvoma synmi, svojej manželke verbálne vyčítal zle
vykonávanie domácich prác, najmä upratovanie a tiež varenie, pričom stravu, ktorú navarila osočoval
slovami, že sa nedá žrať, po čom túto často aj vyhadzoval alebo znehodnocoval tak, aby túto už nikto

viac nejedol, svoju manželku tiež opakovane ponižoval oplzlými a ďalšími nadávkami, že je špina, suka,
sviňa, chudera, krivá a hrbatá, v nočných hodinách alebo vo veľmi skorých ranných hodinách, vykrikoval
a tým nedovoľoval svoje manželke a iným členom domácnosti spať v čase na toto obvyklom, ďalej u
nej vyvolával neistotu a strach tým, že ju vyháňal z domu a vyhrážal sa jej, že keď pôjde von, tak ju
zhodí zo schodov, že všetkých, čo tam žijú, obesí na dvore na čerešne, kričal vyhrážky, že ju zabije

alebo že zabije seba, že ju podreže ako kačicu, že podpáli dom, aby skapala, zdochla a keď bude
zdochýňať, ešte ju dokope, pričom tiež búchal dverami a kopal do dverí, a to aj dňa 19.02.2012, kedy
držal pritom v ruke asi 0,5 kg vážiace kladivo vo výške svojej hlavy, ďalej tiež v presne neustálenom
čase, kedy ju chytil rukou priamo pod krkom, a taktiež aj v inom presne neustálenom čase, kedy ju sácal
rukami i napriek tomu, že sa pohybuje len ťažko za pomoci dvoch francúzskych bariel, z dôvodu čoho
sa U. E. v obave o jej život a zdravie zamykala pred ním v izbe, ktorú užívala, a v čase, keď neboli

doma ich synovia, sa zo strachu pred ním snažila z tejto izby nevychádzať, čím týmto všetkým jeho
konaním manželke U. E., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom P. R. č. XXX, invalidnej dôchodkyni, spôsobil
úzkostné stavy, depresne ladenie, zníženú frustračnú toleranciu, sociálnu izoláciu, stratu vlastného ja a
vlastnej sebaúcty s prežívaním jeho správania voči nej ako bezcitného, bezohľadného a ako ťažkého
príkoria, pre ktoré tiež musela opakovane vyhľadať lekársku pomoc na poskytnutie lekárskeho ošetrenia

a naordinovania liečiv, ktorými sa liečila počas presne neustálenej doby. Zo znaleckého posudku č.
84/2012 zo dňa 20.8.2012 vypracovaného PhDr. Zuzanou Bielikovou v tomto trestnom konaní vyplýva,
ženavrhovateľkapociťujeobjektívnystrachznepredvídavostianevypočítateľnostisprávaniasaodporcu
a v dôsledku tohto strachu je zvýšene úzkostná, prežíva pocity ohrozenia, pocity hanby a viny, keď má
tendenciu ospravedlňovať jeho správanie, sú v nej značne redukované schopnosti racionálne uvažovať,

spontánne reagovať a správať sa, z čoho vyplýva akceptácia ponižujúceho správania sa zo strany
odporcu. Navrhovateľka prežíva pocity sociálnej izolácie, stratu vlastného ja a vlastnej sebaúcty a
všetky tieto zistenia zo strany znalca sú vyhodnotené ako pozitívne príznaky syndrómu týranej osoby.
Prokurátorka Okresnej prokuratúry v Trnave v trestnej veci proti obvinenému - odporcovi pre prečin
nebezpečné vyhrážanie podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. b) Trestného zákona rozhodla

uznesením Okresnej prokuratúry Trnava číslo 1 Pv 364/12-34 zo dňa 7.6.2013, že podľa § 214 ods. 1
TrestnéhoporiadkupostupujetútotrestnúvecObvodnémuúraduvTrnave,odboruvšeobecnejvnútornej
správy na prejednanie priestupku, pretože výsledky vyšetrovania preukazujú, že nejde o trestný čin, ale
ide o skutok, ktorý by mohol byť priestupkom. Mimo tohto priestupkového konania bol odporca päťkrát
uznaný vinným zo spáchania priestupkov proti občianskemu spolunažívaniu, ktorých priestupkov sa

odporca dopustil v období rokov 2011- 2012 voči navrhovateľke vulgárnymi nadávkami, úmyselným
robenímschválností,kopanímdodverí,vyhadzovanímnavrhovateľkyzdomustým,ževjednomprípade
mu bolo uložené pokarhanie, v štyroch prípadoch mu bola uložená pokuta v sume 25 eur, v sume 40
eur, v sume 60 eur a v sume 30 eur.

Vzhľadom na vyššie uvádzané, odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že súd pri rozhodovaní o takejto

žalobe je viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný prečin, priestupok alebo iný
správny delikt postihnuteľný podľa osobitných predpisov a kto ich spáchal, ak v čase rozhodovania súdu
takéto rozhodnutie už nadobudlo právoplatnosť, pričom do úvahy prichádza najmä odsúdenie za prečin
nebezpečného vyhrážania a právoplatné rozhodnutie správneho orgánu o postihu za priestupok proti
občianskemu spolunažívaniu a následne súd hodnotí stav a stupeň narušenia vzťahov medzi osobami z

toho hľadiska, či sa stalo spolužitie neznesiteľným. Podmienkou obmedzenia užívacieho práva jednému
z manželov v byte resp. v dome je neznesiteľnosť ďalšieho spolužitia. Ide o prípady, keď ďalšie spolužitie
manželov nemožno zniesť, strpieť a vydržať. Medzi násilím a neznesiteľnosťou ďalšieho spolužitia
manželov musí byť daná príčinná súvislosť. Cieľom právnej úpravy v zmysle ust. § 146 ods. 2 a § 705a
Obč. zák. je prispieť k obmedzovaniu násilného správania manželov a je občianskoprávnou sankciou

na páchateľov násilia. O zásahu do užívacieho práva k domu alebo bytu môže súd rozhodnúť, ak ide o
sústavné fyzické alebo psychické týranie, alebo hrubé ponižovanie druhého manžela. Táto skutočnosť
musí byť súdu preukázaná.

Odvolací súd je zhodne so súdom prvého stupňa názoru, že spolužitie s odporcom sa pre navrhovateľku
stalo neznesiteľným, keď v prejednávanej veci bolo preukázané, že odporcovi boli rozhodnutiami

správnych orgánov uložené pokuty a pokarhanie a taktiež bolo preukázané, že odporca sa dopúšťal vočinavrhovateľke a ich spoločným deťom psychického násilia, keď navrhovateľku obťažoval vulgárnymi
nadávkamiavykrikovanímvdennýchalebonočnýchhodinách.Vkonaníbolozistené,žeodporcasavoči
navrhovateľke asi pred tromi rokmi začal dopúšťať psychického a verbálneho násilia, ktorá skutočnosť

bola preukázaná ako svedeckými výpoveďami B. E., X. E. a Q. U. tak aj znaleckým posudkom č.
84/2012 zo dňa 20.8.2012 vypracovaným PhDr. Zuzanou Bielikovou v trestnom konaní vedenom na OO
PZ v Trstíne č.k. ORP-829/TR-TT-2012 Rš, kde bolo zo strany znalca v závere znaleckého posudku
skonštatované, že konanie odporcu voči navrhovateľke vyvoláva u nej pozitívne príznaky syndrómu
týranej osoby.

Sledujúc vymedzený účel aplikovanej hmotnoprávnej úpravy v ust. § 146 ods. 2 a v ust. § 705a
Občianskeho zákonníka a za splnenia procesných podmienok v zmysle ust. § 135 ods. 1 a 2
O.s.p., o tom, že sa odporca dopustil voči navrhovateľke psychického násilia takej povahy a intenzity
(prihliadajúc i na závery znalca v trestnom konaní), v dôsledku ktorého možno jednoznačne prisvedčiť
navrhovateľke, že jej prípadné ďalšie spolužitie s odporcom sa stalo neznesiteľným a to do takej miery,
že akékoľvek spoločné užívanie spoločnej veci účastníkmi i v prípadnom obmedzenom rozsahu je

nepredstaviteľné. Ako už je vyššie uvedené, účelom zákonného ustanovenia § 146 ods. 2 ako aj
ust. § 705a Občianskeho zákonníka je ochrana toho, na kom je páchané násilie. Dôsledky násilia na
poškodeného jednotlivca nie sú závislé od toho, či ten, kto násilie páchal, tak robil vedome, s následkom
trestnoprávnej zodpovednosti. Odvolací súd zhodne s deklarovaným zámerom zákonodarcu a dávajúc
pritom na pomyselné váhy možné dôsledky zásahov do toho - ktorého základného práva účastníkov i v

konkrétnej veci povýšil právo navrhovateľky na ochranu súkromia pred čiastkovým právom odporcu na
užívanie predmetu vlastníctva v rámci práva vlastniť majetok. Nie je možné experimentovať a vystaviť
navrhovateľku opäť čo i len hrozbe násilia (znenie ust. § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka) zo strany
odporcu pripustením spoločného užívania spoločnej nehnuteľnosti, pričom reálnu existenciu takejto
hrozbysohľadomnavšetkyvyššieuvedenézistenéokolnostiveci,niejemožnévylúčiť.Natomtozávere

nič nemení ani tá skutočnosť, že odporca sa v súčasnosti v nehnuteľnostiach nezdržiava, pretože ide
len o dočasný stav, založený nariadeným predbežným opatrením zo strany súdu.

Taktiež je potrebné poukázať na to, že právo na ochranu života a zdravia, ktoré je násilníkom
ohrozované, má absolútnu povahu a je teda silnejšie ako vlastnícke právo násilníka. Súd dospel
k záveru, že vzťahy účastníkov sú veľmi narušené a predovšetkým vzhľadom na negatívne

dopady narušenia týchto vzťahov je celkom vylúčené, aby obaja účastníci naďalej užívali spoločné
nehnuteľnosti. Z uvedených dôvodov preto správne súd prvého stupňa návrhu navrhovateľky vyhovel
a vlastnícke právo odporcu k spoločným nehnuteľnostiam v záujme ochrany života a zdravia
navrhovateľky obmedzil a úplne vylúčil odporcu z užívania predmetných nehnuteľností. Vlastnícke právo
odporcu k spoločným nehnuteľnostiam zostalo však zachované, obmedzila sa len jedna jeho zložka -

ius utendi, t.j. právo užívania nehnuteľností.

K odvolacím námietkam odporcu ďalej odvolací súd uvádza, že pri rozhodovaní o vylúčení odporcu
z užívania predmetných nehnuteľností a to s poukazom na ust. § 146 ods.2 ako aj ust. § 705a
Obč. zák. sa nerieši otázka, či odporca ako spoluvlastník ktorý je z užívania nehnuteľnosti vylúčený,
má vyriešenú svoju bytovú otázku, nakoľko táto žaloba nerieši zrušenie a vyporiadanie podielového

spoluvlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam, ale rieši vylúčenie odporcu z užívacieho práva k týmto
nehnuteľnostiam a opustenie nehnuteľnosti v takomto prípade zákon neviaže na poskytnutie žiadnej
bytovej náhrady. Je preto potrebné zároveň uviesť, že týmto rozhodnutím vlastnícke právo odporcu k
sporným nehnuteľnostiam nie je dotknuté a účastníci ako rozvedení manželia by sa ďalej preto mali
sústrediť, nepochybne i so zreteľom na rozhodnutie súdu v tejto veci, na konečné usporiadanie tohto

svojho spoločného majetkového práva v rámci konania o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva.

Na základe uvedeného preto odvolací súd dospel k záveru, že správne prvostupňový súd návrhu
navrhovateľky v celom rozsahu vyhovel, avšak súd prvého stupňa opomenul vo svojom rozhodnutí určiť
dobu po ktorú toto vylúčenie bude trvať a tak odvolací súd v súlade s ust. § 220 O.s.p. zmenil a doplnil
rozhodnutie súdu prvého stupňa o skutočnosť, že vylúčenie odporcu z predmetných nehnuteľností bude

trvať do doby zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva účastníkov konania k predmetným
nehnuteľnostiam.O náhrade trov konania na súde prvého stupňa. ako aj odvolacieho konania odvolací súd rozhodne s
poukazom na ust. § 151 ods. 3 O.s.p. po právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 224 ods. 1 a 2 O.s.p.).

Uvedený rozsudok bol prijatý v senáte pomerom hlasov 3 : 0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutie odvolanie nie je prípustné.