Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, October 22, 2014

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Sž/23/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 9013010158
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenka Reisenauerová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2014:9013010158.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej

a členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Ivana Rumanu, v právnej veci navrhovateľa: MAC TV,
s.r.o., so sídlom Brečtanová 1, 831 01 Bratislava, IČO: 00 618 322, zastúpený Advokátskou kanceláriou
Bugala - Ďurček, s.r.o., so sídlom Drotárska cesta 102, 811 02 Bratislava, proti odporcovi: Rada
pre vysielanie a retransmisiu, so sídlom Dobrovičova 8, P.O.BOX 155, 810 00 Bratislava, v konaní
o opravnom prostriedku navrhovateľa na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu zo dňa 24.
septembra 2013, č. RP/071/2013, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporcu zo dňa zo dňa 24. septembra 2013, č.

RP/071/2013 p o t v r d z u j e.

Navrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

Navrhovateľ j e p o v i n n ý zaplatiť súdny poplatok vo výške 500 eur na účet Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky vedený v štátnej pokladnici pre zasielanie súdnych poplatkov a pokút: BÚ -
depozitný účet neúročený č. XXXXXXXXXX/XXXX v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Rada pre vysielanie a retransmisiu rozhodnutím zo dňa zo dňa 24. septembra 2013, č. RP/071/2013

vydaným v správnom konaní č. 248-PLO/O-3028/2013 ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 až 3 a §
5 ods.1, písm. g/, h/, postupom podľa § 71 zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o
zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisoch (ďalej len zákon č.
308/2000 Z. z. alebo zákon o vysielaní a retransmisii ) rozhodla tak, že navrhovateľovi ukladá podľa § 64
ods.1, písm. d/ zákona o vysielaní a retransmisii pokutu určenú podľa § 67 ods.5, písm. a/ uvedeného
zákonavovýške4.000€zaporušeniepovinnostiustanovenejv§35ods.3tohtozákonatým,žeprogram
12 podmienok dedičstva odvysielaný na programovej službe JOJ PLUS dňa 23.3.2013 o cca 20:29 hod

v trvaní cca 144 minút a 58 sekúnd (vrátane reklamných prerušení) prerušil zaradením reklamy päťkrát;
program Náhradníci odvysielaný na programovej službe JOJ dňa 23.3.2013 o cca 20:33 hod v trvaní cca
118 minút a 18 sekúnd (vrátane reklamných prerušení) prerušil zaradením reklamy štyrikrát. Súčasne
Rada vyslovila, že podľa § 64 ods. 5 zákona o vysielaní a retransmisii „Uložením sankcie nezaniká
povinnosť, za ktorej porušenie sa sankcia uložila“ a podľa § 67 ods.16 zákona o vysielaní a retransmisii
je pokuta splatná do 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia a je potrebné ju uhradiť
na účet uvedený v rozhodnutí.

Proti uvedenému rozhodnutiu odporcu v zákonnej lehote podal opravný prostriedok navrhovateľ. Žiadal,
aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie odporcu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Súčasne žiadal náhradu trov konania.V dôvodoch opravného prostriedku tvrdil, že napadnutým rozhodnutím bol ukrátený na svojich
právach. Namietal, že napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho
právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo správne rozhodnutie je

v rozpore s obsahom spisov, zistenie skutkového stavu je nedostatočné na posúdenie veci a v
konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého
rozhodnutia.
Navrhovateľ uviedol, že Rada vo svojom oznámení o začatí správneho konania ako aj v napadnutom
rozhodnutí uviedla, že podkladmi pre vydanie napadnutého rozhodnutia sú záznam z vysielania

programu, prepis/popis skutkového stavu. Poukazom na právnu úpravu ustanovenú v paragrafe 71 ods.
1 zákona o vysielaní v spojení s § 34 ods. 2 a 4 správneho poriadku a § 22 ods. 1,2,3 správneho poriadku
vytýkal Rade, že ako správny orgán nevykonala dôkaz - ohliadku záznamov z vysielania predmetných
programov, resp. pri vykonaní tohto dôkazu postupovala v rozpore s uvedenými ustanoveniami
správneho poriadku, nakoľko o vykonaní tohto dôkazu nevyhotovila zápisnicu. Argumentáciu Rady, že
sa pred vydaním rozhodnutia s podkladmi oboznámila, považoval v priamom rozpore s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, ako aj v rozpore s administratívnym spisom, keďže z vykonania tohto dôkazu
neexistuje žiaden záznam - zápisnica, poukazom na to, že z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé,
akým spôsobom tak urobila, kedy tak urobila, kto bol pri tomto úkone prítomný, akým spôsobom
vykonanie tohto dôkazu prebiehalo atď. Dôvodil, že zo samotnej povahy ohliadky ako procesného úkonu
v správnom konaní vyplýva, že práve bezprostrednosť a priamosť pozorovania je nenahraditeľným

rysom v konaní pred Radou a nie je možné sa mu vyhnúť odkazom na sprostredkovanú analýzu/
prepis/popis bez toho, aby členovia Rady obrazovo zvukový záznam, za ktorý môžu udeliť sankciu,
na vlastné oči videli. Tvrdil, že vykonanie dôkazov resp. vyhotovenie zápisnice o vykonaní dôkazov
(ohliadky predmetného záznamu z vysielania) má pre vysielateľa ako účastníka správneho konania
zásadný význam. Považoval za veľmi podstatnú aj skutočnosť, že nielen hodnotenie, ale aj samotná

selekcia do analýzy/ prepisu/ popisu je prejavom subjektívneho náhľadu na vec, takže by v prípade, ak
by analýza nahradila zápisnicu, došlo by k situácii, kedy by de facto rozhodovali nikým nevolení úradníci/
zamestnanci namiesto osobného rozhodovania členov Rady. Namietal, že vzhľadom k uvedenému
Rada pri vykonávaní dôkazov postupovala v rozpore so správnym poriadkom, čim nedostatočne zistila
skutkový stav veci, zistený skutkový stav je v rozpore s obsahom spisov a v konaní Rady bola zistená

taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. V danej súvislosti dal do
pozornosti Uznesenie rozšíreného senátu Najvyššího správního soudu ČR sp. zn. 7As/57/2010 - 82 z
3. 4. 2012.
Tvrdil, že ako osoba obvinená zo spáchania správneho deliktu má plné právo zostať počas celého
konania absolútne pasívna, nevyjadrovať, sa ani nenavrhovať žiadne dôkazy, nakoľko správny orgán

zaťažuje dôkazné bremeno, ktoré správny orgán unesie len v prípade, ak porušenie povinnosti
vysielateľa preukáže bez dôvodných pochybností. Vyslovil názor, že Rada je označené podklady pre
rozhodnutie (záznamy z vysielania) povinná vykonať zákonným spôsobom a po ich vykonaní vyhotoviť
zápisnicu v zmysle § 22 ods. 1 správneho poriadku a až takýmto zákonným spôsobom zistený obsah
záznamu z vysielania, ktorý je zachytený v zápisnici je spôsobilým podkladom pre vydanie rozhodnutia,

ku ktorému musí mať vysielateľ možnosť sa vyjadriť. Mal za to, že ak by odvolací súd pripustil
správnosť záveru Rady, že nie je povinná o vykonaných dôkazoch vyhotovovať zápisnicu hoci jej to
exaktne a bez výnimky ukladá § 21 ods. 1 správneho poriadku, vytvoril by tým veľmi nebezpečný a
neudržateľný precedens v neprospechu účastníkov správnych konaní vedených Radou. Poukazom na
rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, v zmysle ktorej súčasťou administratívneho spisu musí byť aj

zápisnica o hlasovaní jednotlivých členov Rady v správnom konaní, uviedol že vyhotovovanie zápisnice
po vykonanom dokazovaní nie je ničím odlišné od vyhotovenia zápisnice o hlasovaní členov Rady a jej
absencia sa nemôže aj s pohľadom na § 21 ods. 1 správneho poriadku považovať za zákonný postup
Rady. V danej súvislosti súčasne poukázal na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci
Lesiva v Chorvátsko, v ktorom Európsky súd potvrdil svoj konštantný právny výklad práva na spravodlivé

súdne konanie, keď konštatoval že nestačí, aby bola spravodlivosť vykonaná, ale je potrebné, aby bolo
viditeľné ako bola spravodlivosť vykonaná.
Ďalej navrhovateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci; nepreskúmateľnosť rozhodnutia; vadu
konania; zistenie skutkového stavu je nedostatočné pre posúdenie veci.
Citujúc právnu úpravu ustanovenú v § 35 ods. 3 zákona o vysielaní tvrdil, že jazykový výklad

predmetného ustanovenia je nejednoznačný a je z neho možné vyvodiť viacero interpretácií, poukazom
na to, že jednou z nich je výklad, ktorý bez ďalšieho zdôvodnenia uplatnila Rada, avšak predmetné
ustanovenie rovnako umožňuje vyvodiť záver, že je povolené prerušenie programu aj v začatom, ale
nedokončenom 30- minútovom časovom úseku trvania programu.Poukazom na právnu úpravu Smernice 2007/65/ES a Smernice 2010/13/EÚ vytýkal Rade, že sa
v napadnutom rozhodnutí nesprávne vysporiadala s ustanoveniami smernice a nejednoznačnosťou
tohto ustanovenia a bez akýchkoľvek relevantných dôvodov len konštatovala, že musí ísť o dokončený

30- minútový úsek. Dôvodil, že obmedzenie prerušenia vysielaného obsahu programovej služby síce
vyplýva zo zákonného ustanovenia § 35 ods. 3 zákona o vysielaní, avšak predvídateľnosť tohto
ustanovenia je absolútne nedostatočná, nakoľko umožňuje mnohopočetný a nejednoznačný výklad,
poukazom na to, že takýto nedostatok právnej normy nie je možné odstrániť ani aplikačnou a
interpretačnou praxou Rady, nakoľko nedostatok presnej špecifikácie právnej povinnosti vysielateľa

v právnej norme nie je možné nahradiť správnou úvahou orgánu výkonnej moci. Vyslovil názor, že
je viac ako jednoznačné, že vzhľadom na absenciu presného, jasného a špecifického zákonného
ustanovenia sa takáto povinnosť stáva pochybnou a teda pri jej hodnotení je potrebné aplikovať zásadu
in dubio mitius, v rozsahu menej obmedzujúceho spôsobu splnenia povinností vyplývajúcich zo zákona
o vysielaní, ktorú je Rada povinná na predmetnú vec aplikovať. Uviedol, že nakoľko ustanovenie §
35 ods. 3 zákona o vysielaní predstavuje transpozíciu ustanovenia článku 20 ods. 2 Smernice, Rada

ako aj Najvyšší súd SR sú povinní na prejednávanú vec aplikovať príslušné ustanovenia zákona o
vysielaní v súlade správnymi aktmi EÚ, pričom možná aplikácia predmetného nejasného ustanovenia v
prejednávanej veci však znamená výklad práva EÚ, ku ktorému je vecne oprávnený jedine Súdny dvor
EÚ. Navrhoval, aby Najvyšší súd SR predmetné odvolacie konanie prerušil a obrátil sa na Súdny dvor
EÚ s požiadavkou o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke k výkladu a aplikácie ustanovenia článku

20 ods. 2 Smernice.
Ďalej namietal že Rada uložila vysielateľovi sankciu bez predchádzajúceho upozornenia na opakované
porušenia namietanej povinností, keďže rozhodnutia, ktorými ho Rada upozornila na porušenie
povinností - rozhodnutia rady RL/39/2011, RL/40/2011 a RL/ 86/2011 boli napadnuté žalobou na
Krajskom súde v Bratislave, pričom do dnešného dňa nedošlo k právoplatnému rozhodnutiu o tom,

či predmetné rozhodnutia boli zákonné alebo nie, v dôsledku čoho Rada vec nesprávne právne
posúdila a konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia trpí takou vadou, ktorá
mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Považoval za ústavne neudržateľné, poukazom
na právo vysielateľa na spravodlivé súdne konanie, aby Rada, ale a aj najvyšší súd len striktne
formálne skúmali splnenie podmienky opakovaného upozornenia na porušenie povinností, a to bez

ohľadu na to či vysielateľ využil jemu dostupné prostriedky procesnej obrany proti rozhodnutiam o
upozornení na porušenie zákona, majúc za to, že nie je možné trvať len na formálnej právoplatnosti
upozorňujúcich rozhodnutí, ale aj na materiálnej právoplatnosti. V danej súvislosti dal do pozornosti
Uznesenie rozšíreného senátu Najvyššieho správneho súdu ČR z 3.4.2012 sp. zn. 6 As/26/2010.

Odporca k opravnému prostriedku navrhovateľa sa vyjadril tak, že navrhoval napadnuté rozhodnutie
potvrdiť.
Z dôvodov vyjadrenia vyplýva, že odporca nesúhlasil s námietkami navrhovateľa uvedenými v opravnom
prostriedku. Zastával názor, že ako príslušný správny orgán v dostatočnej miere zistil skutkový stav veci,
na ktorý správne aplikoval relevantné ustanovenia zákona, majúc za to, že jeho rozhodnutie je riadne

odôvodnené vydané na základe správnych skutkových a právnych záveroch a napadnuté rozhodnutie
nevykazuje žiadne právne a nelogické vady, ktoré by mohli mať vplyv na jeho zákonnosť a rovnako
ani jeho postup v predmetnom správnom konaní nevykazuje žiadne vady, ktoré by mohli mať vplyv na
zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
K námietke navrhovateľa vo vzťahu k nezákonnosti vykonania dôkazu uviedol, že podkladom pre

vydanie rozhodnutia sú podľa správneho poriadku všetky skutočnosti, ktoré môžu prispieť k zisteniu
skutočného stavu veci, záznam z vysielania je jedným z podkladov pre rozhodnutie v správnom konaní,
na ktorom je jednoznačne zaznamenaný skutkový stav, pričom rozsah a spôsob zisťovania podkladov
pre rozhodnutie určuje správny orgán. Uviedol, že vzhľadom na právnu úpravu ustanovenú v § 34
ods. 3 správneho poriadku bol navrhovateľ povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení uvedených vo

vyjadrení k správnemu konaniu dôkazy, ktoré sú mu známe. Poukazom na skutkové zistenia vyplývajúce
z administratívneho spisu, mal za to, že Rada poskytla navrhovateľovi možnosť vyjadriť sa k podkladom
rozhodnutia a spôsobu ich zistenia a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení, pričom navrhovateľ
bol súčasne poučený, že pokiaľ svoje práva nevyužije Rada rozhodne aj bez jeho stanoviska, pričom
navrhovateľ svoje právo nevyužil, keď na výzvu Rady svoje vyjadrenie nepredložil. Konštatoval, že z

povahy podkladu pre rozhodnutie - záznamu z vysielania, je zrejmé, že je možné sa s ním oboznámiť len
jehozhliadnutím aspochybneniesledovaniaprogramu,ktoréhoobsahjepredmetomsprávnehokonania
členmi Rady, nemá racionálny základ a uvedené námietky zo strany navrhovateľa sú len nepodloženými
tvrdeniami, ktoré sú navyše aj zavádzajúce. Súhlasil s tvrdením navrhovateľa, že písomný prepis/popis skutkového stavu nie je možné zamieňať ani stotožňovať so zápisnicou o vykonaní dôkazov,
nakoľko písomný prepis/popis skutkového stavu je iba nevyhnutným prejavom zásady písomnosti
správneho konania, keď písomný popis skutkového stavu slúži na zachytenie obsahu skutkového

stavu zaznamenaného na technickom nosiči, pričom skutkový stav v tej najhodnovernejšej podobe je
zachytený aj v podobe záznamu vysielania, avšak vzhľadom na písomnú formu správneho konania,
ako aj jeho konečného výstupu vo forme písomného rozhodnutia, je nutné tento obsah preniesť do
písomnej podoby, v ktorej je zaznamenaný text a popísané dianie, ktoré sa vyskytne v obrazovej zložke.
Mal zato, že keďže navrhovateľ v rámci správneho konania nepodal písomné stanovisko k predmetu

správneho konania a ani inak neuviedol žiadne konkrétne námietky voči podkladom pre rozhodnutie,
nepovažoval záznam vysielania programu a jeho prepis/popis za sporný s poukazom na to, že ani
sám navrhovateľ nenamietal rozpor medzi skutkovým stavom popísaným v napadnutom rozhodnutí a
predmetným záznamom vysielania. V danej súvislosti dal do pozornosti rozhodnutia Najvyššieho súdu
č. 2Sž/3/2009, 3Sž/66/2009, 5Sž/8/2010, 3Sž/22/2012 a 6sž/21/2012. Odporca vyslovil názor, že je
irelevantné, kto predpis vyhotovil a podstatné je to, že ho Rada doručila navrhovateľovi ako prílohu

oznámenia o začatí predmetného správneho konania, ktorá ho upovedomila o tom, že bude podkladom
pre rozhodnutie a vyzvala ho na vyjadrenie. Uviedol, že záznam z vysielania je obdobný ako listina,
ide o zvukovo obrazovú, prípadne iba o zvukovú informáciu zachytenú na dátovom nosiči podobne ako
pri vykonaní dôkazu listinou a aj v prípade záznamu z vysielania sa správny orgán najprv presvedčí o
jeho pravosti a či spĺňa formálne náležitosti špecifikované vo vyžiadaní, v prípade záznamu získaného

z nahrávacieho zariadenia Rada skúma, či bol skutočne získaný záznam vysielania toho - ktorého
vysielateľa a následne sa Rada oboznámi s jeho obsahom, čiže zhliadne vysielanie, ktoré je na dátovom
nosiči zaznamenané a rovnako ako v prípade listiny ani o zhliadnutí záznamu vysielania sa nespisuje
zápisnica, nakoľko je zrejmé, že s jeho obsahom je možné sa oboznámiť len zhliadnutím. Poukázal na
to, že v prípade ohliadky ide naopak o odlišný dôkaz, nakoľko predmetom ohliadky môžu byť len veci

hmotnej povahy, a preto skutočnosť, že Rada zhliadne záznam vysielania ešte neznamená, že Rada
týmto postupom vykonáva ohliadku, nakoľko nie je možné ohliadnuť niečo, čo nemá hmotnú povahu,
tvrdiac, že Rada môže ohliadnuť len dátový nosič ako taký, ale nie jeho obsah. Mal za to, že nebol
dôvod, aby Rada o zhliadnutí záznamu vysielania spísala zápisnicu. Odporca považoval za nepravdivé
tvrdenie navrhovateľa, že zápisnica o hlasovaní Rady začala byť súčasťou administratívneho spisu

až na základe rozhodovacej praxe najvyššieho súdu, nakoľko zápisnica o hlasovaní Rady bola vždy
súčasťou administratívneho spisu. Zdôraznil, že Rada v prípade vykonania dôkazu nijakým spôsobom
nepochybila, dôsledne zistila skutočný stav veci a pri jeho zisťovaní postupovala v súlade so zákonom.
Odporca nesúhlasil ani s ďalšou námietkou navrhovateľa, týkajúcou sa výkladu § 35 ods. 3 zákona č.
308/2000 Z. z., ktorou namietal, že jazykový výklad ustanovenia § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.

z. je nejednoznačný. Argumentoval, že z gramatického výkladu slovného spojenia „jedno prerušenie
na každý 30 -minútový časový úsek“ vyplýva, že v každom jednom 30 -minútovom časovom úseku
môže byť zaradené len jedno reklamné prerušenie, poukazom na to, že takáto formulácia predmetného
ustanovenia teda okrem počtu povolených prerušení reguluje aj spôsoby zaraďovania a takýto výklad
je navyše aj v súlade s účelom tohto ustanovenia - t.j. je zabezpečiť celistvosť programu a chrániť

tak spotrebiteľa (teda diváka) pred príliš frekventovaným prerušovaním programov, ktoré by pôsobilo
rušivo. Konštatoval, že ustanovenie § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. rovnako ako aj znenie
článku 20 ods. 2 Smernice o AVMS je nejednoznačné len v tom, že z ich znenia nie je zrejmé, či sa
trvaním audiovizuálneho diela myslí čistý čas diela (t.j. iba časť trvania diela bez reklamných prerušení),
alebo hrubý čas diela (t. j. aj s reklamnými prerušeniami), poukazom na to, že Rada v tomto prípade

postupovala v zmysle judikatúry Európskeho súdneho dvora konkrétne rozhodnutia vo veci ARD v. PRO
Sieben Media AG, sp. zn. C-6/98.
Odporca nesúhlasil ani s tvrdením navrhovateľa, že predvídateľnosť predmetného ustanovenia je
absolútne nedostatočná. Návrh navrhovateľa na prerušenie konania a obrátiť sa na Súdny dvor EÚ
s požiadavkou o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke v súvislosti s výkladom článku 20 ods.

2 Smernice o AVMS odporca považoval za nedôvodný. Vyslovil názor, že predmetná povinnosť je
stanovená jednoznačne a neumožňuje mnohopočetný výklad.
Nesúhlasil ani s námietkou navrhovateľa, že tým, že Rada sankcionovala vysielateľa bez
predchádzajúceho upozornenia na opakované porušenie namietanej povinnosti, vec nesprávne právne
posúdila a konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia trpí takou vadou, ktorá mala

vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Uviedol, že Rada pri ukladaní sankcie sa riadila všetkými
zákonnými kritériami, pričom uloženie sankcie náležite zdôvodnila. Poukázal na to, že rozhodnutia Rady
č. RL/39/2011 a RL/40/2011 nadobudli právoplatnosť dňa 8. júna 2011 a rozhodnutie Rady č. RL/86/2011
dňa 13.10. 2011, pričom k spáchaniu správneho deliktu došlo v predmetnom správnom konaní dňa 23.3.2013, z čoho je zrejmé, že v čase spáchania správneho deliktu boli všetky vyššie uvedené rozhodnutia
právoplatné, a preto pokiaľ ich krajský súd alebo Najvyšší súd Slovenskej republiky právoplatným
rozhodnutím nezruší, nie je ich možné za iné ako právoplatné ani považovať, a samotná skutočnosť,

že sú uvedené rozhodnutia predmetom súdneho prieskumu, nie je pre predmetné správne konanie
relevantná. V danej súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sž/28/2011. Súčasne
uviedol, že Krajský súd v Bratislave rozsudkom vo veci sp. zn. 2S/114/11 zamietol žalobu navrhovateľa
voči rozhodnutiu rady č. RL/40/2011, pričom uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 3.5.2013.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
Rady na základe podaného opravného prostriedku, preskúmal napadnuté rozhodnutie a jemu
predchádzajúce správne konanie postupom podľa § 246 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s §§ 250l a nasl.
v rozsahu dôvodov uvedených v opravnom prostriedku, na pojednávaní súdu dňa 22.10.2014 oboznámil
obsah spisu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis č.: 248-PLO/O-3028/2013 a vypočul zástupcov
účastníkov konania.

Zástupca navrhovateľa na pojednávaní súdu uviedol že v celosti trvá na dôvodoch uvedených v písomne
podanom opravnom prostriedku, zdôrazniac posledný odvolací dôvod týkajúci sa vady konania. Žiadal
opravnému prostriedku vyhovieť.

Zástupca odporcu na pojednávaní súdu uviedol, že sa v celosti pridržiava písomných dôvodov
uvedených vo vyjadrení, dajúc do pozornosti, že danou problematikou sa súd už zaoberal, vysloviac
svoj názor v rozhodnutiach, ktorými napadnuté rozhodnutie Rady potvrdil.

Najvyšší súd dáva do pozornosti, že úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu

správneho orgánu podľa piatej časti tretej hlavy Občianskeho súdneho poriadku ( §§ 250l a nasl. O.s.p.)
je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov
pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či
rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom
predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi

ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená
zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia.
V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané
v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym
orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).

Podľa § 250i ods.2 O.s.p. ak správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej
právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov (§ 7 ods.
1) alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým
stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu,
opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti

druhej hlavy.
Pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne
uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených
zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia.(§ 245 ods.2 O.s.p.).
V administratívnom konaní, predmetom ktorého je zisťovanie správneho deliktu a uloženie sankcie zaň,

je podstatné, či účastník správneho konania, ktorý sa mal svojim postupom dopustiť porušenia zákona,
správny delikt spáchal a podmienky, za ktorých k spáchaniu došlo, ako aj následky ním vzniknuté
môžu mať vplyv len na výšku sankcie, ktorú zákon predpokladá za spáchanie správneho deliktu.
Zodpovednosť u právnických osôb za správny delikt sa zakladá na zásade objektívnej zodpovednosti,
ktorá vyplýva aj z ustanovení zákona o vysielaní a retransmisii.

Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup žalovaného správneho
orgánu, ktorým rozhodnutím bola navrhovateľovi uložená sankcia podľa § 64 ods. 1 písm. d/ zákona o
vysielaní a retransmisie za porušenie povinností podľa § 35 ods. 3 tohto zákona.

Podľa § 4 ods.1 až 4 zákona o vysielaní a retransmisii poslaním rady je presadzovať záujmy verejnosti
pri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup ku kultúrnym hodnotám a
vzdelaniuavykonávaťštátnureguláciuvoblastivysielania,retransmisieaposkytovaniaaudiovizuálnych
mediálnych služieb na požiadanie.Rada dbá o uchovávanie plurality informácií v spravodajských reláciách vysielateľov, ktorí vysielajú
na základe zákona alebo na základe licencie podľa tohto zákona. Dohliada na dodržiavanie právnych
predpisov upravujúcich vysielanie, retransmisiu a poskytovanie audiovizuálnych mediálnych služieb na

požiadanie a vykonáva štátnu správu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych
mediálnych služieb na požiadanie v rozsahu vymedzenom týmto zákonom.
Rada je právnická osoba so sídlom v Bratislave. Pri výkone štátnej správy v oblasti vysielania,
retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie má postavenie orgánu
štátnej správy s celoštátnou pôsobnosťou v rozsahu vymedzenom týmto zákonom a osobitnými

predpismi.
Činnosť rady vyplývajúcu z jej poslania (odseky 1 a 2) a z jej pôsobnosti (§ 5) vykonávajú členovia rady a
úlohy spojené s činnosťou rady plnia zamestnanci Kancelárie Rady pre vysielanie a retransmisiu (ďalej
len "kancelária").

Podľa § 5 ods.1, písm. g/, h/, m/, n/ zákona o vysielaní a retransmisii do pôsobnosti rady v

oblasti výkonu štátnej správy patrí dohliadať na dodržiavanie povinností podľa tohto zákona a podľa
osobitných predpisov, ukladať sankcie vysielateľom, prevádzkovateľom retransmisie a poskytovateľom
audiovizuálnejmediálnejslužbynapožiadanie,akoajtým,ktorívysielajúaleboprevádzkujúretransmisiu
bez oprávnenia, žiadať záznamy vysielania od vysielateľov v prípade potreby, vybavovať sťažnosti na
porušenie tohto zákona podľa § 14a.

Podľa § 35 ods. 1,3 zákona o vysielaní a retransmisii Reklama a telenákup sa zaraďujú do vysielania
medzi jednotlivé programy.
Pri vysielaní spravodajského programu alebo audiovizuálneho diela, (§ 5 ods. 2 zákona č. 618/2003
Z. z.o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský zákon)), okrem seriálu,

série, dokumentárneho filmu, programu pre maloletých a bohoslužieb, sa povoľuje jedno prerušenie
zaradením reklamy alebo telenákupu na každý 30-minútový časový úsek, a to aj v prípade, ak plánované
trvanie tohto spravodajského programu alebo audiovizuálneho diela nepresahuje 30 minút; pri vysielaní
seriálu, série a dokumentárneho filmu sa povoľuje prerušenie zaradením reklamy alebo telenákupu bez
ohľadu na ich trvanie.

Podľa § 64 ods. 1,2,3 zákona o vysielaní a retransmisie za porušenie povinnosti uloženej týmto
zákonom alebo osobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie: a) upozornenie na porušenie zákona,
b) odvysielanie oznamu o porušení zákona, c) pozastavenie vysielania alebo poskytovania programu
alebo jeho časti, d) pokutu, e) odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti.

Sankciu podľa odseku 1 písm. d) rada uloží, ak vysielateľ, prevádzkovateľ retransmisie, poskytovateľ
audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie alebo právnická osoba alebo fyzická osoba podľa § 2
ods. 3 a 4 aj napriek písomnému upozorneniu rady opakovane porušila povinnosť. Rada uloží pokutu
bez predchádzajúceho upozornenia, ak bola porušená povinnosť uložená v § 19. Rada môže uložiť
pokutu aj bez predchádzajúceho upozornenia, ak bola porušená povinnosť uložená v § 16 ods. 2 písm.

a) a c), ods. 3 písm. k), § 20 ods. 1 a 3, § 30, ako aj v prípade vysielania bez oprávnenia [§ 2 ods. 1
písm. b)] alebo prevádzkovania retransmisie bez oprávnenia [§ 2 ods.1 písm. e)].
Pokutu rada určí podľa závažnosti veci, spôsobu, trvania a následkov porušenia povinnosti, miery
zavinenia a s prihliadnutím na rozsah a dosah vysielania, poskytovania audiovizuálnych mediálnych
služieb na požiadanie a retransmisie, získané bezdôvodné obohatenie a sankciu, ktorú už prípadne

uložil samoregulačný orgán pre oblasť upravenú týmto zákonom v rámci vlastného samoregulačného
systému.

Podľa § 67 ods. 5, písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisie Rada uloží pokutu vysielateľovi
televíznej programovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 3 319 eur do 165 969

eur a vysielateľovi rozhlasovej programovej služby od 497 eur do 49 790 eur, ak porušil podmienky na
vysielanie mediálnej komerčnej komunikácie vrátane reklamy a telenákupu.

Podľa § 71 ods.1 zákona o vysielaní a retransmisii na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje
všeobecný predpis o správnom konaní ( zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších

predpisov - správny poriadok) okrem ustanovení § 23 v časti nesprístupnenia zápisníc o hlasovaní a §
49, 53, 54, 56 až 68 zákona o správnom konaní.Podľa § 3 ods.1 správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými
právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a
právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.

Podľa § 32 ods.1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.

Podľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v preskúmavanej veci dospel k záveru, že žalovaný správny orgán v
predmetnej veci náležite postupoval v zmysle citovaných právnych noriem, vo veci si zadovážil dostatok

skutkovýchokolnostírelevantnýchprevydanierozhodnutia,zistilskutočnýstavveci,vkonanípostupoval
v súčinnosti s navrhovateľom ako s účastníkom konania a vo veci sa nedopustil ani takej vady, ktorá
by mala za následok nezákonnosť rozhodnutia, z ktorých dôvodov napadnuté rozhodnutie žalovaného
správneho orgánu považoval za súladné so zákonom.
Z obsahu administratívneho spisu najvyšší súd v danej veci mal preukázané, že žalovaný správny

orgán navrhovateľovi napadnutým rozhodnutím uložil sankciu za porušenie povinnosti ustanovenej v
35 ods.3 zákona č. 308/2000 Z. z. vo výške výške 4.000 €, ktorého porušenia sa mal dopustiť na tom
skutkovom základe, že program 12 podmienok dedičstva odvysielaný na programovej službe JOJ PLUS
dňa 23.3.2013 o cca 20:29 hod v trvaní cca 144 minút a 58 sekúnd (vrátane reklamných prerušení)
prerušil zaradením reklamy päťkrát; program Náhradníci odvysielaný na programovej službe JOJ dňa

23.3.2013 o cca 20:33 hod v trvaní cca 118 minút a 18 sekúnd (vrátane reklamných prerušení) prerušil
zaradením reklamy štyrikrát.
Ďalej najvyšší súd zistil, že odporca Oznámením o začatí správneho konania zo dňa 12.6.2013 oznámil
navrhovateľovi, že voči nemú začína správne konanie vo veci možného porušenia § 35 ods.3 zákona
č. 308/2000 Z. z. a súčasne ho vyzval, aby k predmetu správneho konania zaslal svoje stanovisko,

prípadne navrhol dôkazy v súlade s § 32 ods. 2 a 3 v nadväznosti na § 33 ods. 1 a 34 ods. 3
správneho poriadku najneskôr do 10 dní odo dňa doručenia tohto oznámenia, v ktorej lehote sa tiež
vyjadril k podkladom pre rozhodnutie v správnom konaní, ktorými sú záznam vysielania programu 12
podmienok dedičstva odvysielaný na programovej službe JOJ PLUS dňa 23.3.2013 o cca 20:29 hod
a programu Náhradníci odvysielaný na programovej službe JOJ dňa 23.3.2013 o cca 20:33 hod a

prepis/popis skutkového stavu, ktorý tvorí prílohu tohto oznámenia. Oznámenie s výzvou na vyjadrenie
zo dňa 12.6.2013 bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 27.6. 2013. Navrhovateľ v
určenejlehotevyjadrenieodporcovinezaslal.Odporcaopätovnouvýzvounavyjadreniekpodkladompre
rozhodnutie v predmetnom správnom konaní zo dňa 12.7.2013 opätovne vyzval navrhovateľa k podaniu
stanoviska, k čomu mu určil lehotu 5 dní, ktorá výzva bola doručená právnemu zástupcovi navrhovateľa

dňa 17.7.2013. V oboch výzvach odporca poučil navrhovateľa, že pokiaľ svoje práva v stanovenej lehote
nevyužije, Rada môže rozhodnúť vo veci aj bez jeho stanoviska, pokiaľ uzná, že podklady a dôkazy
zhromaždené v správnom konaní sú dostačujúce podľa § 46 správneho poriadku. Navrhovateľ ani na
opakovanú výzvu odporcu vyjadrenie v danej veci nepodal.

Najvyšší súd oboznámiac sa s administratívnym spisom, podaniami účastníkov konania dospel k
záveru, že námietky navrhovateľa podané v jeho opravnom prostriedku neodôvodňujú zrušenie
preskúmavaného rozhodnutia odporcu.

Nepovažoval za dôvodné námietky navrhovateľa, ktorými namietal, že Rada pri vykonávaní dôkazov

postupovala v rozpore so správnym poriadkom, keď nevyhotovila zápisnicu o ohliadke záznamu
predmetného vysielania, svedčiacej o tom, že sa oboznámila bezprostredne priamym pozorovaním s
jeho obsahom, poukazom na právnu úpravu ustanovenú v § 71 ods. 1 zákona o vysielaní v spojení s § 34
ods. 2 a 4 správneho poriadku a § 22 ods. 1,2,3 správneho poriadku, čim nedostatočne zistila skutkový
stav veci; zistený skutkový stav je v rozpore s obsahom spisov a v konaní Rady bola zistená taká vada,

ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, v ktorej súvislosti dal do pozornosti
Uznesenie rozšíreného senátu Najvyššího správního soudu ČR sp. zn. 7As/57/2010 - 82 z 3.4.2012.Podľa § 22 ods.1 správneho poriadku o ústnych podaniach a o dôležitých úkonoch v konaní, najmä o
vykonaných dôkazoch, o vyjadreniach účastníkov konania, o ústnom pojednávaní a o hlasovaní správny
orgán spíše zápisnicu.

V citovanej právnej úprave zákonodarca ustanovuje, že správny orgán spisuje zápisnicu pri ústnom
podaní, pri dôležitom úkone v konaní, pri ústnom pojednávaní a ak vo veci koná a rozhoduje kolektívny
správny orgán pri hlasovaní. Z gramatického výkladu uvedenej právnej normy je zrejmé, že je na zvážení
správneho orgánu, ktoré úkony v konaní bude považovať za dôležité a to podľa okolností danej veci, čo

vyplýva z dikcie zákonom stanoveného „najmä“. Zápisnica predstavuje písomný záznam o vykonanom
procesnom úkone, resp. konaní, o jeho výsledkoch, ktorý vyhotovuje zamestnanec správneho orgánu.
Dôležitosť zápisnice spočíva v tom, že má dôkaznú moc verejnej listiny (§ 37), pričom zápisnica je len
jeden z možných dôkazov v správnom konaní (34 ods. 2), a preto nemá vyššiu dôkaznú hodnotu než
iné dôkazy a správny orgán je povinný ju hodnotiť v súlade s § 34 ods. 5.
Vychádzajúc zo skutkových zistení je zrejmé, že navrhovateľ v danej veci nepodal žiadne stanovisko

a teda nevzniesol ani námietku, v ktorej by vyjadril pochybnosti k podkladom pre vydanie rozhodnutia,
uvedených v oznámení o začatí správneho konania - záznam z vysielania a prepis/popis skutkového
stavu tvoriaceho prílohu oznámenia, ako aj nenavrhoval vykonanie žiadneho dôkazu a nevyjadril ani
pochybnosti o tom, že by odporca v predmetnom konaní postupoval len z prepisu/popisu vypracovaného
kanceláriou Rady bez bezprostredného vzhliadnutia odvysielaného programu. Uvedenú námietku

navrhovateľ vzniesol až v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu Rady. Odporca sa k uvedenej
námietke navrhovateľa vyjadril v písomnom vyjadrení k opravnému prostriedku tak, že uviedol, že z
povahy podkladu pre rozhodnutie - záznamu z vysielania, je zrejmé, že je možné sa s ním oboznámiť len
jehozhliadnutím aspochybneniesledovaniaprogramu,ktoréhoobsahjepredmetomsprávnehokonania
členmi Rady, nemá racionálny základ a uvedené námietky zo strany navrhovateľa sú len nepodloženými

tvrdeniami, ktoré sú navyše aj zavádzajúce. Tvrdil, že v prípade záznamu ide o zvukovo obrazovú,
prípadne iba o zvukovú informáciu zachytenú na dátovom nosiči podobne ako pri vykonaní dôkazu
listinou a rovnako ako v prípade listiny ani o zhliadnutí záznamu vysielania sa nespisuje zápisnica,
nakoľko je zrejmé, že s jeho obsahom je možné sa oboznámiť len zhliadnutím. Poukázal na to, že v
prípade ohliadky ide naopak o odlišný dôkaz, nakoľko predmetom ohliadky môžu byť len veci hmotnej

povahy, a preto skutočnosť, že Rada zhliadne záznam vysielania ešte neznamená, že Rada týmto
postupom vykonáva ohliadku, nakoľko nie je možné ohliadnuť niečo, čo nemá hmotnú povahu, tvrdiac,
že Rada môže ohliadnuť len dátový nosič ako taký, ale nie jeho obsah. Nepovažoval za pravdivé ani
tvrdenie navrhovateľa, že zápisnica o hlasovaní Rady začala byť súčasťou administratívneho spisu až
na základe rozhodovacej praxe najvyššieho súdu.

Vzhľadom k uvedenému najvyšší súd dospel k záveru že nevyhotovenie zápisnice resp. iného záznamu
odporcom o oboznámení sa so záznamom z predmetného vysielania v danom prípade nie je možné
považovať za takú vadu konania, ktorá by mala za následok nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia
v zmysle § 250i ods.3 O.s.p., keď navrhovateľ v priebehu správneho konania nepadal žiadne stanovisko,

nenavrhoval vykonanie žiadneho dôkazu, nenamietal porušenie právnej povinnosti. Súd súhlasí s
tvrdením navrhovateľa, že ako osoba obvinená zo spáchania správneho deliktu má plné právo zostať
počas celého konania absolútne pasívna, nevyjadrovať, sa ani nenavrhovať žiadne dôkazy, nakoľko
správny orgán zaťažuje dôkazné bremeno, ktoré správny orgán unesie len v prípade, ak porušenie
povinnosti vysielateľa preukáže bez dôvodných pochybností. V zmysle § 32 ods.1 správneho poriadku

správny orgán je povinný zistiť skutočný stav veci a v zmysle § 33 ods.1, 2 postupovať v konaní v
súčinnosti s účastníkom konania. Účastník správneho konania ma právo na súčinnosť v právnom konaní
v zmysle § 33 ods.1 správneho poriadku a súčasne v zmysle § 34 ods. 3 správneho poriadku je účastník
konania povinný navrhnúť dôkazy mu známe na podporu svojich tvrdení. Uvedená právna úprava
prenáša dôkazné bremeno aj na účastníka správneho konania. Pokiaľ teda navrhovateľ ako obvinený

z porušenia právnej povinnosti potom ako sa dozvedel o začatí správneho konania vo veci porušenia
právnej povinnosti, mal nielen právo, ale i povinnosť navrhnúť mu známe dôkazy preukazujúce, že
právnupovinnosťneporušil,pretožeaksvojeprávo nasúčinnosťvsprávnomkonanínevyužil,vystavilsa
v konaní riziku neunesenia dôkazného bremena na preukázanie, že právnu povinnosť neporušil. Pokiaľ
sa však navrhovateľ v opravnom prostriedku bránil len tým, že Rada v správnom konaní pochybila, keď

o zhliadnutí záznamu vysielania nevyhotovila zápisnicu, nenamietajúc zistenia preukazujúce porušenie
právnejpovinnosti,samotnátátoskutočnosťnemohlamaťzanásledoknezákonnosťrozhodnutiavdanej
veci.Súd nesúhlasil s tvrdením navrhovateľa, že vyhotovovanie zápisnice o vykonanom dokazovaní nie je
ničím odlišné od vyhotovenia zápisnice o hlasovaní členov Rady. Vychádzajúc z účelu a charakteru
zápisníc zápisnica o vykonanom dôkaze svedčí o skutočnosti relevantnej pre vydanie rozhodnutia vo

veci, pričom zápisnica o hlasovaní členov Rady svedčí o tom, ako rozhodovali jednotliví členovia Rady, a
preto pre preukázanie prijatia rozhodnutia Radou, plní funkciu zásadného významu, z ktorých dôvodov
jej absencia v administratívnom spise by mala za následok nezákonnosť rozhodnutia.

Pokiaľ navrhovateľ v danej súvislosti dal do pozornosti Uznesenie rozšíreného senátu Najvyššího

správního soudu ČR sp. zn. 7As/57/2010 - 82 z 3. 4. 201, najvyšší súd zastáva názor, že nie je možné
vychádzať z právneho názoru Najvyššího správního soudu ČR uvedeného v tomto rozhodnutí, keďže
jeho právny názor bol ustálený na inej právnej úprave vyplývajúcej z § 18 odst. 1 správního řádu.

Najvyšší súd nesúhlasil ani s ďalšou námietkou navrhovateľa, ktorou namietal nesprávne právne
posúdenieveci,keďcitujúcprávnuúpravuustanovenúv§35ods.3zákonaovysielanítvrdil,žejazykový

výklad predmetného ustanovenia je nejednoznačný a je z neho možné vyvodiť viacero interpretácií,
nesúhlasiac s výkladom Rady.

Podľačl.1ods.1ÚstavySlovenskejrepublikySlovenskárepublikyjezvrchovaný,demokratickýaprávny
štát.

Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a

ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Zcitovanejústavnejúpravyvyplýva,ževýkladauplatňovanievšeobecnezáväznýchprávnychpredpisov
musí byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii zákonov je preto v činnosti
štátnychorgánovmodifikovanýústavnekonformnýmvýkladom,ktorývzávislostiodústavouchránených

hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov. Obsah zákonnej právnej
normy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý
zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou zákonnosti
rozhodnutia orgánu verejnej správy ako individuálneho správneho aktu.

Zákonodarca v zákone č. 308/2000 Z. z. upravuje postavenie a pôsobnosť Rady pre vysielanie
a retransmisiu, práva a povinnosti vysielateľa, prevádzkovateľa retransmisie, poskytovateľa
audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie a právnických osôb alebo fyzických osôb uvedených v
§ 2 ods. 3 a 4 (§ 1).

Podľa § 35 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii pri vysielaní spravodajského programu alebo
audiovizuálneho diela, (§ 5 ods. 2 zákona č. 618/2003 Z. z.o autorskom práve a právach súvisiacich
s autorským právom (autorský zákon), okrem seriálu, série, dokumentárneho filmu, programu pre
maloletých a bohoslužieb, sa povoľuje jedno prerušenie zaradením reklamy alebo telenákupu na každý
30-minútový časový úsek, a to aj v prípade, ak plánované trvanie tohto spravodajského programu alebo

audiovizuálneho diela nepresahuje 30 minút; pri vysielaní seriálu, série a dokumentárneho filmu sa
povoľuje prerušenie zaradením reklamy alebo telenákupu bez ohľadu na ich trvanie.

Podľa článok 20 ods. 1,2 smernice 2010/13/EÚ členské štáty zabezpečia, aby pri zaraďovaní televíznej
reklamy alebo telenákupu do programov nebola pri zohľadnení prirodzených prestávok, dĺžky a povahy

daného programu narušená integrita programov a neboli dotknuté práva držiteľov práv.
Vysielanie filmov vyrobených pre televíziu (okrem viacdielnych sérií, seriálov a dokumentárnych
programov), kinematografických diel a spravodajských programov možno prerušovať televíznou
reklamou a/alebo telenákupom jeden krát za každé plánované obdobie v dĺžke najmenej 30 minút.
Vysielanie detských programov možno prerušovať televíznou reklamou a/alebo telenákupom jeden krát

za každé plánované obdobie v dĺžke najmenej 30 minút v prípade, že plánovaná dĺžka trvania tohto
programu je viac ako 30 minút. Počas bohoslužieb nie je možné zaraďovať do vysielania televíznu
reklamu ani telenákup.Vychádzajúc z uvedenej právnej úpravy je zrejmý účel zákonodarcu stanoviť podmienky povinnosti
vysielateľa pri prerušovaní vysielania spravodajského programu alebo audiovizuálneho programu
televíznou reklamou alebo telenákupom sledujúc cieľ ochrany divákov pred nadmerným prerušovaním

sledovaného programu a v neposlednom rade aj autorov diela, spracovaného vo vysielanom programe.
Na základe gramatického a logického výkladu citovanej právnej normy - § 35 ods.3 zákona o vysielaní
v súlade s cieľom zákona je možné vykladať uvedenú právnu normu len tak, že zákonodarca povoľuje
vysielateľovi prerušiť vysielanie spravodajského programu alebo audiovizuálneho diela televíznou
reklamou alebo telenákupom jedným prerušením na každý 30 - minútový úsek.

Najvyšší súd súhlasí s tvrdením navrhovateľa, že nedostatok právnej normy nie je možné odstrániť ani
aplikačnou a interpretačnou praxou Rady, nakoľko nedostatok presnej špecifikácie právnej povinnosti
vysielateľa v právnej norme nie je možné nahradiť správnou úvahou orgánu výkonnej moci. Taktiež
súhlasil s jeho názorom, že ak je jednoznačné, že vzhľadom na absenciu presného, jasného a
špecifického zákonného ustanovenia sa takáto povinnosť stáva pochybnou a teda pri jej hodnotení
je potrebné aplikovať zásadu in dubio mitius, v rozsahu menej obmedzujúceho spôsobu splnenia

povinností vyplývajúcich zo zákona o vysielaní.
Senát najvyššieho súdu však nesúhlasí s názorom navrhovateľa, že znenie právnej úpravy ustanovenej
v § 35 ods.3 zákona č. 308/2000 Z. z. je nepresné, nejasné a nedostatočne špecifikované, čo umožňuje
jeho mnohostrannú interpretáciu. Taktiež nemôže súhlasiť s tvrdením navrhovateľa, že ustanovenie
článku 20 ods. 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2010/13/EÚ z 10. 3. 2010, ktoré bolo

transponované do zákona o vysielaní, je taktiež nejednoznačné.
Ustanovenie § 35 ods. 3 zákona o vysielaní predstavuje transpozíciu ustanovenia článku 20 ods.
2 Smernice. Podľa názoru najvyššieho súdu právna úprava povinnosti ustanovenej v § 35 ods.3
zákona č. 308/2000 Z. z. ako aj v čl. 20 uvedenej smernice je stanovená jasným a určitým
spôsobom a teda jednoznačne, nedovoľujúc mnohostranný výklad. Výklad právnej úpravy nastolený

navrhovateľom, podľa ktorého predmetné ustanovenie rovnako umožňuje vyvodiť záver, že je povolené
prerušenie programu aj v prípade ak pôjde o začatý ale nedokončený 30 -minútový úsek, podľa
názoru súdu nevychádza z obsahu právnej úpravy ustanovenej v citovanej právnej norme - §
35 ods.3 zákona č. 308/2000 Z. z., ktorá predstavuje transpozíciu ustanovenia článku 20 ods. 2
Smernice a navrhovateľ týmto výkladom neprimeraným spôsobom vybočuje z rámca obsahu ich znenia,

zavádzajúcim spôsobom ich dopĺňa. Vychádzajúc z uvedeného najvyšší súd preto návrh navrhovateľa,
aby Najvyšší súd SR predmetné odvolacie konanie prerušil a obrátil sa na Súdny dvor EÚ s požiadavkou
o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke k výkladu a aplikácie ustanovenia článku 20 ods. 2
Smernice, považoval za nedôvodný, keďže dospel k záveru, že právna úprava je jednoznačná a Rada
v preskúmavanom rozhodnutí porušenie právnej povinnosti navrhovateľom posúdila správne a v súlade

s § 35 ods.3 zákona č. 308/2000 Z. z., ktoré ustanovenie si vyložila správne a v súlade s čl. 20 uvedenej
smernice.

Najvyšší súd nesúhlasil ani s ďalšou námietkou navrhovateľa, ktorou namietal, že Rada uložila
vysielateľovi sankciu bez predchádzajúceho upozornenia na opakované porušenia namietanej

povinností, keďže rozhodnutia, ktorými ho Rada upozornila na porušenie povinností - rozhodnutia rady
RL/39/2011, RL/40/2011 a RL/ 86/2011 boli napadnuté žalobou na Krajskom súde v Bratislave, o ktorých
doposiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté.
Zo skutkových zistení v danej veci vyplýva, že rozhodnutia Rady č. RL/39/2011 a RL/40/2011 nadobudli
právoplatnosť dňa 8. júna 2011 a rozhodnutie Rady č. RL/86/2011 dňa 13. 10. 2011 a k spáchaniu

správneho deliktu, kladeného navrhovateľovi za vinu, došlo dňa 23. 3. 2013.
Z právnej úpravy ustanovenej v § 64 ods.6 vyplýva, že proti rozhodnutiu o uložení sankcie podľa odseku
1 písm. c) až e) možno podať opravný prostriedok na najvyšší súd do 15 dní odo dňa doručenia
rozhodnutia rady. V zmysle uvedenej právnej úpravy je teda zrejmé, že proti rozhodnutiu Rady, ktorým
bola vysielateľovi uložená sankcia „upozornenie na porušenie zákona“ podľa § 64 ods.1, písm. a/, nie

je možné podať opravný prostriedok a teda rozhodnutie nadobúda právoplatnosť okamihom doručenia.
Takéto rozhodnutie je preskúmateľné súdom postupom podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku na základe žaloby (§§ 247 a nasl.).
Vzhľadom k uvedenému v danom prípade podmienka ustanovená v ust. § 64 ods. 2 zákona č. 308/2000
Z. z., v zmysle ktorej pokutu Rada uloží, ak vysielateľ, prevádzkovateľ retransmisie, poskytovateľ

audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie alebo právnická osoba alebo fyzická osoba podľa § 2
ods. 3 a 4 aj napriek písomnému upozorneniu rady opakovane porušila povinnosť, bola splnená. V danej
súvislosti súd dáva do pozornosti právnu úpravu ustanovenú v § 250l ods. 1 v spojení s ust. § 250i ods.
1 O.s.p., podľa ktorej pre súd je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutéhorozhodnutia. Keďže v čase vydania napadnutého rozhodnutia navrhovateľ opakovane porušil uvedenú
povinnosť, nemôže súd v rámci prieskumu predmetnej veci na uvedenú námietku prihliadnuť. Pokiaľ
navrhovateľ vyslovil názor, že nie je možné trvať len na formálnej právoplatnosti upozorňujúcich

rozhodnutí, ale aj na materiálnej právoplatnosti, dajúc do pozornosti Uznesenie rozšíreného senátu
Najvyššieho správneho súdu ČR z 3. 4. 2012 sp. zn. 6As/26/2010, nie je možné sa stotožniť s jeho
názorom, pretože upozornenie na porušenie zákona, napriek tomu, že ho zákonodarca zaraďuje ako
sankciu v právnej norme § 64 ods.1, písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisie, svojim charakterom
nie je sankciou, ktorou by Rada obvineného z porušenia právnej povinnosti „trestala“ za porušenie,

ale svojim charakterom plní funkciu upozorňujúcu, že určitým konaním došlo k naplneniu skutkovej
podstaty právnej normy ustanovujúcej porušenie právnej povinnosti. Pokiaľ teda zákonodarca v zákone
o vysielaní a retransmisii predpokladá uloženie sankcie - pokuty za predpokladu predchádzajúceho
upozornenia na porušenie zákona, vychádzajúc z účelu trestania, je nutné mať za to, že vôľou
zákonodarcu bolo, aby Rada uložila vysielateľovi sankciu - pokutu až potom, keď vysielateľa najskôr
upozorní, že svojim vysielaním porušuje právnu povinnosť uloženú mu zákonom o vysielaní, a preto

vysielateľdobudúcnamámaťvedomosťnielenotom,žesvojímnáslednýmpostupomsabudedopúšťať
porušenia právnej povinnosti, ale i z akých dôvodov. Z uvedených dôvodov námietku navrhovateľa o
nedostatku materiálnej právoplatnosti najvyšší súd považoval za neopodstatnenú a účelovú.
Najvyšší súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku, ktorou navrhovateľ namietal, že napadnuté
rozhodnutie je nepreskúmateľné, ktorú námietku nijak nezdôvodnil.

Vo vzťahu k tejto námietke konštatuje, že dôvody rozhodnutia odporcu považuje za logické, vyúsťujúce
zo skutkových zistení danej veci, Rada skutkové zistenia kvalifikovala správne, keď konštatovala
že predmetnými skutkami boli naplnené znaky porušenia zákona podľa uvedeného zákonného
ustanovenia, dostatočne a zrozumiteľne uviedla svoje skutkové zistenia a zdôvodnila správnu úvahu,
ktorájuviedlakprávnemuzáveruoporušeníprávnejpovinnostinavrhovateľompoukazomnarelevantné

ustanovenia zákona o vysielaní a retransmisii. Záver Rady súd považoval za určitý a zrozumiteľný.
Z uvedených dôvodov napadnuté rozhodnutie odporcu nie je možné považovať za nepreskúmateľné.
Súčasne podľa názoru súdu sa Rada nedopustila v konaní takej vady, ktorá by mohla mať za následok
nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.
Najvyšší súd z uvedených dôvodov nepovažoval námietky navrhovateľa uvedené v jeho opravnom

prostriedku proti rozhodnutiu Rady za relevantné na vyhovenie jeho odvolacieho návrhu.

VzhľadomnauvedenéNajvyššísúdSlovenskejrepublikynapadnutérozhodnutiežalovanéhosprávneho
orgánu ako vecne správne a v súlade so zákonom potvrdil podľa § 250q ods. 2 O.s.p..

O náhrade trov konania súd rozhodoval podľa § 250k ods.1 O.s.p. v spojení s § 250l ods.2.
Navrhovateľovi nepriznal náhradu trov konania, pretože bol v konaní neúspešný.
O povinnosti navrhovateľa zaplatiť súdny poplatok za podaný opravný prostriedok súd rozhodol podľa
§ 2 ods. 4 veta druhá zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov, podľa
ktorého poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti rozhodnutiu správneho orgánu a

v konaní nebol úspešný.

Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.
mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.